Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/20/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom: Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. XXXX/X, XXX XX D., o zaplatenie 286 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. – 139 zo dňa 31. mája 2023, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. – 139 zo dňa 31. mája 2023 potvrdzuje.

II. Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou 01.04.2022 Okresnému súdu Komárno domáhal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť mu sumu 286 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 07.09.2020 vystavená faktúra č. 5060064850 na sumu 286 eur s dátumom splatnosti do 07.10.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 01.04.2020 do 23.04.2020. Žalovaný túto sumu v lehote splatnosti faktúry neuhradil a túto neuhradil ani na výzvu zo dňa 04.12.2020 a výzvu zo dňa 21.01.2022, preto si okrem zaplatenia dlžnej sumy žalobca uplatnil aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry až do zaplatenia. Uplatnený nárok v podanej žalobe odvodil s poukazom na ustanovenia o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať, pričom táto povinnosť je podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ÚS SR“) v súlade s (poukázal na nález ÚS SR sp. zn. ). Konštatoval, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Poukázal tiež na o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v zmysle ktorých je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu. 2. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. – 139 zo dňa 31. mája 2023 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 286 eur s príslušenstvom titulom náhrady za stravu poskytnutú žalovanému počas jeho umiestnenia v karanténe v zariadení v Gabčíkove, ktorú žalobca vyúčtoval žalovanému. Sporný medzi stranami sporu bol vznik a existencia uplatneného nároku žalobcu, keď žalobca svoj nárok odvodzoval od úhrady nákladov spojených s umiestnením žalovaného v karanténnom zariadení v Gabčíkove poskytovateľovi: KOMPLEXNÁ CENTRÁLNA ZÁCHRANNÁ SLUŽBA so sídlom: č. 4106, 930 05 Gabčíkovo, IČO: 37 835 793 (ďalej aj len „KCZS“) titulom Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 21.4.2020 (založená na č. l. 84 - 87 spisu), resp. Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 16.3.2020 (založená na č. l. 37 - 40 spisu). Súd prvej inštancie skúmajúc danosť aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zistil, že táto daná nie je. Pokiaľ žalobca vyvodzoval vznik svojho nároku na zaplatenie dlžnej sumy nákladov za poskytnutie stravy žalovanému poskytovateľom na základe Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020, súd prvej inštancie lustráciou v Centrálnom registri zmlúv, ktorý vedie Úrad vlády Slovenskej republiky zistil, že táto zmluva v Centrálnom registri zmlúv zverejnená nebola a teda nenadobudla účinnosť. Pokiaľ išlo o Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb uzavretú medzi Slovenskou republikou, v mene ktorej konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako objednávateľom a poskytovateľom: KCZS zo dňa 21.04.2020, táto bola v Centrálnom registri zmlúv zverejnená až dňa 29.04.2020 a účinnosť nadobudla dňa 30.04.2020 (uvedené mal súd prvej inštancie preukázané výpisom z Centrálneho registra zmlúv spolu s prílohou založeného na č. l. 132 až 134 spisu). Keďže žalovaný bol v karanténnom zariadení v Gabčíkove umiestnený v období od 01.04.2020 do 23.04.2020, pokiaľ žalobca uhradil akékoľvek náklady spojené s jeho umiestnením v tomto zariadení poskytovateľovi: KCZS, učinil tak podľa súdu prvej inštancie na základe síce platného, ale v rozhodnom čase právne neúčinného právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu preto žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie nákladov spojených s poskytnutím stravy od žalovaného (naviac za situácie, že žalovaný skutkové tvrdenie žalobcu o poskytnutí mu stravy popieral a žalobca svoje skutkové tvrdenia o dodaní stravy žalovanému ničím nepreukázal), a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. 4. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), keď žalovaný bol podľa výsledku konania v spore plne úspešnou stranou, ktorej patrí náhrada trov konania v plnej výške. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v celom rozsahu (výrok I. aj II.) odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny z nasledovných dôvodov: a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]; b) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ]; c) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. 6. Žalobca v odvolaní uviedol, že s argumentáciou súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu nesúhlasí z dôvodu, že v zmysle ust. prvá veta v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), zmluva uzavretá na účely odstránenia následkov mimoriadnej udalosti bezprostredne ohrozujúcej život, zdravie, majetok alebo životné prostredie, je účinná bez zverejnenia. Rámcová dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 nadobudla podľa žalobcu účinnosť s poukazom na dňa 16.03.2020 dňom jej podpisu obidvoma zmluvnými stranami. Rámcová dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020 nadobudla podľa žalobcu účinnosť s poukazom na dňa 21.04.2020 dňom jej podpisu obidvoma zmluvnými stranami. Zverejnenie Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020 v Centrálnom registri zmlúv dňa 29.04.2020 malo podľa žalobcu len informatívny, nie právotvorný charakter. Právny názor súdu prvej inštancie, že žalobca uhradil za žalovaného náklady spojené s jeho umiestnením v karanténnom zariadení poskytovateľovi pred nadobudnutím účinnosti dohody, t. j. na základe neúčinného právneho úkonu, nemá podľa žalobcu oporu v zákone a je toho názoru, že súd prvej inštancie pri posudzovaní účinnosti dohôd opomenul ust. prvá veta (bod 12. napadnutého rozhodnutia, v ktorom citoval iba , a ) a na daný prípad nesprávne aplikoval ust. , čím vyhodnotil dohody ako neúčinné. Žalobca uviedol, že žalovanému bola počas jeho izolácie v karanténnom zariadení v období od 01.04.2020 do 23.04.2020 poskytnutá strava, pričom tiež uviedol, že nedisponuje žiadnym dokladom resp. žiadosťou žalovaného voči karanténnemu zariadeniu o neposkytovaní stravy. Žalovaný podľa žalobcu nepreukázal, že poskytnutú stravu neprijal. Naopak, žalobca tvrdí, že preukázal, že bol povinný vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej

karantény osôb do karanténnych zariadení, s čím je spojená povinnosť karanténnych zariadení ubytovať a poskytnúť stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Z vyššie uvedeného teda podľa žalobcu vyplýva, že karanténne zariadenie si plnilo povinnosť poskytnúť stravu a poukázal na to, že v prípade, ak bola zo strany osoby umiestnenej v karanténnom zariadení adresovaná karanténnemu zariadeniu písomná žiadosť o tom, že nemá záujem na poskytovaní stravy napr. z dôvodu potravinových intolerancií, bolo takejto žiadosti zo strany karanténneho zariadenia vyhovené a takejto osobe strava ďalej nebola poskytovaná, čo však nie je prípad žalovaného. Žalovaný podľa žalobcu nijakým spôsobom nenegoval poskytnutie stravy. Skutočnosť, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uhradilo karanténnemu zariadeniu náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s poskytnutím stravy pre žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu nemá podľa žalobcu vplyv na povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) tak, ako to predpokladá . Žalovaný je teda podľa žalobcu tým subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa počas nariadenej izolácie. V súlade so zákonným ustanovením karanténne opatrenia mal plniť žalovaný a z uvedeného dôvodu mal aj náklady s nimi spojené uhrádzať sám. Keďže povinnosť svedčí žalovanému, je podľa žalobcu dôvodné od žalovaného požadovať náhradu nákladov súvisiacich so zabezpečením stravy pre žalovaného, a preto si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečovaná počas nariadenej izolácie. 7. K výroku II. o náhrade trov konania žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu. 8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že plnenie, ktoré od neho vymáha nemá právny základ. Poukázal na to, že v Čl. V. Záverečné ustanovenia Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 sa uvádza, že táto dohoda nadobúda platnosť dňom jej podpisu obidvomi zmluvnými stranami a účinnosť dňom nasledujúcim po dni jej zverejnenia v Centrálnom registri zmlúv, ktorý vedie Úrad vlády SR. Z toho podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že na Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 sa ust. , prvá veta nevzťahuje. Zároveň uviedol, že Rámcová dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 nemá náležitosti zmluvy podľa , prvá veta . Napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. 9. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného tým, že vzhľadom na akútne riešenie mimoriadnej situácie v súvislosti s COVID-19 s poskytovateľom KCZS uzatvoril nasledovné rámcové dohody: (i) Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020, ktorá bola výsledkom priameho rokovacieho konania v zmysle Zákona o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o VO“) a (ii) Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020, ktorá bola tiež výsledkom priameho rokovacieho konania v zmysle Zákona o VO. Podľa čl. IV. bod 4.1. Rámcovej dohody zo dňa 16.03.2020 bola táto uzatvorená na dobu určitú, a to na XX mesiacov odo dňa nadobudnutia jej účinnosti alebo do vyčerpania finančného limitu podľa čl. II. bod 2.2. tejto dohody, pričom finančný limit bol dohodnutý ako maximálny, a to v celkovej výške XXX.XXX eur. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že pre trvanie Rámcovej dohody zo dňa 16.03.2020 boli alternatívne dve rozhodujúce právne skutočnosti, a to lehota jej trvania alebo vyčerpanie finančného limitu. Zabezpečenie stravy v uvedenom karanténnom zariadení spôsobilo, že k vyčerpaniu finančného limitu podľa čl. II. bod 2.2. dohody zo dňa 16.03.2020 došlo prakticky do niekoľkých týždňov od jej uzatvorenia a z tohto dôvodu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uzatvorilo s KCZS ďalšiu dohodu zo dňa 21.04.2020, ktorá podľa žalobcu v súlade s jej čl. V. bod 5.1. nadobudla účinnosť v jeden deň, a to 21.04.2020. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný bol v karanténnom zariadení umiestnený v dňoch 01.04.2020 až 23.04.2020, pričom kľúčovým časovým úsekom pre fakturáciu pohľadávky zo strany žalobcu bolo ukončenie umiestnenia žalovaného v karanténnom zariadení, ku ktorému podľa neho došlo počas trvania dohody zo dňa 21.04.2020. Z toho je podľa žalobcu zrejmé, že v čase skončenia povinnej karantény žalovaného bola platnou a účinnou dohoda zo dňa 21.04.2020 a žalobca nemohol účtovať žalovanému náklady za stravu na základe skončeného právneho úkonu, ale na základe platnej a účinnej zmluvy, ktorou bola podľa neho dohoda zo dňa 21.04.2020, ktorá bola právnym dôvodom fakturácie náhrady za stravu, a ktorá bola v súlade so o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zverejnená v Centrálnom registri zmlúv. 10. Žalovaný následne v odvolacej duplike zopakoval svoju argumentáciu o absencii právneho základu uplatňovaného nároku. Doplnil, že počas jeho núteného pobytu v čase jeho príchodu na Slovensko dňa 01.04.2020 zo zahraničia bol prinútený nedobrovoľne nastúpiť do karantény v Gabčíkove aj napriek

tomu, že mal zabezpečenú domácu karanténu. Namietol, že žalobca predložil po rozhodnutí súdu prvej inštancie zmluvy, ktoré nepredložil počas predchádzajúceho obdobia, čím porušil opakovane zásady koncentrácie konania. Ďalej uviedol, že žalobca nesprávne uviedol, že ako objednávateľ uzatváral uvádzané zmluvy, pretože po preskúmaní zmlúv v liste zo dňa 18.09.2023 a Centrálneho registra zmlúv nie je pod objednávateľom Slovenská republika registrovaná žiadna zmluva tak, ako to uvádza žalobca. Z toho podľa žalovaného vyplýva, že na nepráve sa nemôže zakladať právo. Napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť. 11. Podľa Čl. 8 , strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 12. Podľa Čl. 11 ods. 4 , súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom. 13. Podľa Čl. 15 ods. 1 , dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. 14. Podľa , prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 15. Podľa , prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 16. Podľa , na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 17. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 18. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 19. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 20. Podľa , na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 21. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 24. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. 25. Podľa , ak zákon ustanovuje povinné zverejnenie zmluvy, zmluva je účinná dňom nasledujúcim po dni jej zverejnenia. 26. Podľa , účastníci si môžu dohodnúť, že zmluva nadobúda účinnosť neskôr po jej zverejnení. 27. Podľa , zmluva uzavretá na účely odstránenia následkov mimoriadnej udalosti bezprostredne ohrozujúcej život, zdravie, majetok alebo životné prostredie, je účinná bez zverejnenia. Rovnako je bez zverejnenia účinné aj ustanovenie zmluvy, ktoré obsahuje informáciu, ktorá sa podľa osobitného zákona nesprístupňuje.

28. Podľa , ak sa do troch mesiacov od uzavretia zmluvy alebo od udelenia súhlasu, ak sa na jej platnosť vyžaduje súhlas príslušného orgánu, zmluva nezverejnila, platí, že k uzavretiu zmluvy nedošlo. 29. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v súlade s ust. a nasl. , pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 30. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a zároveň sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie; z tohto dôvodu nenariaďoval na prejednanie odvolania pojednávanie, keďže nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie ( a contrario). 31. Odvolací súd zároveň konštatuje, že sa v prevažnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje a pre účely zdôraznenia jeho správnosti a vysporiadanie sa s odvolacou argumentáciou žalobcu, k odvolacím námietkam (viď ods. 5. a 6. odôvodnenia tohto rozhodnutia) uvádza nasledovné: 32. Súd prvej inštancie v podstate žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu, že Rámcová dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 uzatvorená medzi žalobcom a KCZS nenadobudla účinnosť, keďže nebola zverejnená v Centrálnom registri zmlúv vedenom Úradom vlády Slovenskej republiky a Rámcová dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020 bola v Centrálnom registri zmlúv zverejnená až 29.04.2020, a teda nadobudla účinnosť až 30.04.2020, t. j. po skončení umiestnenia žalovaného v karanténnom zariadení (ktorý v ňom bol od 01.04.2020 do 23.04.2020. Pokiaľ žalobca namietal, že Rámcová dohoda o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 nadobudla účinnosť dňom jej podpisu s poukazom na ust. z dôvodu, že išlo o zmluvu uzavretú na účely odstránenia následkov mimoriadnej udalosti, odvolací súd sa s touto argumentáciou nestotožnil, a to z dôvodu, že samotní účastníci dohody sa v Čl. V. bod 5.1. dohody dohodli na tom, že dohoda nadobudne účinnosť až dňom nasledujúcim po dni jej zverejnenia v Centrálnom registri zmlúv vedenom Úradom vlády Slovenskej republiky a keďže k jej zverejneniu nedošlo, táto nenadobudla účinnosť, a teda v čase pobytu žalovaného v karanténnom zariadení nebola účinná. Ak by teda aj odvolací súd pripustil, že išlo o dohodu uzavretú za účelom odstránenia následkov mimoriadnej udalosti (v režime ust. ), s čím sa mimochodom nestotožňuje, nemohla sa táto dohoda na žalovaného aplikovať z dôvodu, že jej účinnosť bola odložená do doby jej zverejnenia v Centrálnom registri zmlúv samotnými účastníkmi dohody. Pokiaľ ide o Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 21.04.2020, vo vzťahu ku ktorej žalobca tvrdil, že sa tu opätovne malo aplikovať ust. , z ktorého dôvodu malo mať zverejnenie tejto zmluvy v Centrálnom registri zmlúv dňa 29.04.2020 len informatívny charakter, ani s touto argumentáciou sa odvolací súd nestotožnil, a to z dôvodu, že považoval uvedenú argumentáciu za účelovú v snahe prispôsobiť výklad právnej normy tak, aby sa dohoda aplikovala na časové obdobie pobytu žalovaného v karanténnom zariadení. Pokiaľ by mal žalobca skutočne v čase uzatvorenia dohody za to, že ide o dohodu (zmluvu) v režime ust. , nezverejňoval by ju v Centrálnom registri zmlúv. Bez ohľadu na jeho vnútornú motiváciu má však odvolací súd za to, že ust. sa aplikuje na zmluvy, ktoré sú uzatvárané na účely odstránenia následkov mimoriadnej udalosti bezprostredne ohrozujúcej život, zdravie, majetok alebo životné prostredie. Ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, podstatným kritériom, podľa ktorého sa rozlišuje, či o takú zmluvu ide je, že udalosť ohrozujúca život, zdravie, majetok alebo životné prostredie musí hroziť bezprostredne. Pokiaľ teda žalobca argumentoval tým, že v čase uzatvárania dohody bola Vládou Slovenskej republiky vyhlásená mimoriadna situácia, neznamená to, že každá zmluva na finančné krytie potrieb štátu súvisiacich s mimoriadnou situáciou spadá do režimu ust. . Odvolací súd bol toho názoru, že zo samotného obsahu dohody, ktorá má slúžiť ako rámcová na účely krytia financovania rôznych služieb súvisiacich s karanténnym pobytom občanov v súvislosti s ochorením COVID-19, nemožno túto kvalifikovať ako zmluvu slúžiacu na odstránenie bezprostrednej hrozby, keďže v danom prípade o bezprostrednú hrozbu nešlo. Tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že faktúra č. 200100006 za služby súvisiace s karanténou bola žalobcovi vystavená od KCZS až 27.04.2020 so splatnosťou do 27.05.2020 (mimochodom táto faktúra je podľa textu vystavená na základe neúčinnej Rámcovej dohody zo dňa 16.03.2020), teda až po tom ako bol žalovaný v karanténnom zariadení. 33. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu voči výroku II. napadnutého rozhodnutia o trovách konania, žalobca neuviedol vo svojom odvolaní vo vzťahu k tomuto výroku žiadnu odvolaciu argumentáciu, a preto odvolací súd nemohol podrobiť tento výrok náležitému odvolaciemu prieskumu. Napriek tomu nevzhliadol pochybenie v odôvodnení súdu prvej inštancie k tomuto výroku a považuje ho za vecne a právne správny, keďže žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 100 %.

34. Nad rámec (obiter dicta) vyššie uvedených záverov o nedôvodnosti odvolania žalobcu, odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o samotný nárok na stravné počas karanténneho pobytu žalovaného, v celom rozsahu sa stotožňuje s rozsiahlou judikatúrou v obdobných veciach, podľa ktorej žalobcovi tento nárok nepatrí. Ustanovenie nie je podľa odvolacieho súdu ustanovením, ktoré by zakladalo právo žalobcu požadovať od žalovaného úhradu nákladov spojených so stravou počas nariadenej izolácie v zariadení Gabčíkovo. Toto ustanovenie podľa odvolacieho súdu nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Ako vyplýva aj z nálezu ÚS SR sp. zn. , ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157 cit. nálezu). Fyzická osoba, plniaca uvedené povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo (porovnaj bod 184 cit nálezu). Zmyslom tohto zákonného ustanovenia je teda podľa odvolacieho súdu jedine to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia) nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu), ale nemožno z tohto zákonného ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia. Z uvedeného vyplýva aj ten právny dôsledok, že právo žalobcu požadovať od žalovaného náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku (odvolací súd už uviedol, že takým nie je ), lebo len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( SR). Také ustanovenie však podľa odvolacieho súdu nebolo súčasťou právneho poriadku ani v čase, kedy žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu, ani v čase vystavenia žalovanej faktúry a nie je súčasťou právneho poriadku ani doteraz. To znamená, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanému. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani postup, kedy žalovanému bola vystavená na úhradu stravy faktúra. Faktúra je podľa odvolacieho súdu opätovne inštitútom typickým skôr pre súkromné a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže štát, resp. štátne orgány nahrádzať nedostatok právnej úpravy. Pokiaľ žalobca na podporu svojej argumentácie poukazoval na nález ÚS SR sp. zn. , odvolací súd toto rozhodnutie ústavného súdu a jeho význam vníma inak. V prvom rade je nutné zdôrazniť, že ústavný súd vyslovil, že ust. v časti "alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne opatrenia", ust. v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ust. v časti "alebo karanténa" a ust. v časti "a karanténnym opatreniam" Zákona o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31. 12. 2021 pod č. , kedy podľa o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť (a následne aj platnosť podľa cit. zákona). Ústavný súd SR teda v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ust. v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti Úradu verejného zdravotníctva SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadením. Práve takéto opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 15.03.2020, resp. 16.03.2020 vydané na podklade bolo dôvodom toho, že žalovaný bol v čase od 01.04.2020 do 23.04.2020 počas jeho nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo. Odvolací súd z uvedeného vyvodzuje, že ak kvôli rozporu s SR stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovaného) v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení. Podľa zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR obsiahnutého v uznesení sp. zn. z 11. októbra 2006 platí, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s treba vykladať tak, že platia ex tunc, t. j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne

neskončených v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Inými slovami, ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s , stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od začiatku. Na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné a tak nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR a pokiaľ súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s nie je účinné a platné, t. j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné. Odvolací súd preto zastáva názor, že ak by aj pripustil, že ust. predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, nebolo by ho možné žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ÚS SR sp. zn. , ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení. 35. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 36. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 37. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 38. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 39. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, a preto by mu v zmysle vyššie citovaných ustanovení patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže mu však žiadne trovy nevznikli (nebol právne zastúpený advokátom), odvolací súd mu výrokom II. tohto rozhodnutia voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( - 423 ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.