Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoE-28-2022.pdf
PDF · 93.07 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/28/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v exekučnej veci oprávneného A. B. B., C., B. B. D. XX, XXX XX D., E.: XX XXX XXX, proti povinným: 1/ C. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/ XX, XXX XX A., 2/ H. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, XXX XX A., o vymoženie 16.129,36 Eur (485.913,- Sk) s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 2Er/327/2008-45 zo dňa 08. októbra 2019, takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie.
II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal proti povinným vymoženia istiny vo výške 16.129,36 Eur (485.913,- Sk).
2. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Súd zastavuje exekúciu.
II. Povinný nemá právo na náhradu trov konania.
III. Súd súdnemu exekútorovi I. J. B. so sídlom K. L. D. XX, XXX XX A. trovy exekúcie nepriznáva.“
3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243 ods. 1, 3, 4, 6, § 243h ods. 1, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 58 ods. 1, § 9a, § 196, § 200 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.03.2017, § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
4. Vychádzal zo zistenia, že dňa 18.09.2008 bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to na podklade návrhu oprávneného zo dňa 16.09.2008 a exekučnéh titulu – Zmenkového platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.07.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.08.2007. Súdny exekútor doručil dňa 20.01.2016 doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, v ktorom uviedol, že vzťah medzi ním a povinnými vznikol uzatvorením úverovej zmluvy od ktorej oprávnený vzhľadom na porušenie povinnosti splácať úver riadne a včas zo strany povinného odstúpil. Ďalej uviedol, že právny nárok oprávneného je uplatňovaný zo zmenky, pri ktorej dohodou o jej vydaní a vyplnení došlo k zabezpečeniu pohľadávky oprávneného z úverovej zmluvy. Zo súdneho spisu Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 3Zm/152/2007 vyplýva, že exekučný titul bol vydaný na podklade zmenky. Predmetná zmenka bola vystavená dňa 30.12.2004 ako zabezpečovací inštitút zmluvy mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 30.12.2004, ktorú uzavreli povinní a oprávnený. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru povinným
v sume 13.277,57 Eur (400.000 Sk), pričom po pridelení do cieľovej skupiny zmluvy o stavebnom sporení a pri dodržaní zmluvných podmienok sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver vo výške 8.630,42 Eur (260.000,- Sk). Z výpisu z obchodného registra oprávneného zistil, že uvedená spoločnosť je a v čase uzavretia zmluvy s povinnými bola podnikateľom s predmetom podnikania, okrem iného, poskytovanie úverov stavebným sporiteľom. Povinní sú v zmluve označení rodným číslom, avšak zo zmluvy nevyplýva, aby povinní pri uzatváraní zmluvy a podpisovaní zmenky vystupovali ako podnikatelia, teda v súvislosti s výkonom ich podnikateľskej činnosti. Pri vydávaní zmenkového platobného rozkazu súd rozhodujúci v základnom konaní neposudzoval právny dôvod vzniku zmenky, teda že zmenka bola zabezpečovacím inštitútom spotrebiteľskej zmluvy.
5. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po oboznámení sa dôkazmi zistil, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou (úverová zmluva). Právnym dôvodom vzniku zmenky je teda zmluva o úvere, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky. Exekučným titulom je zmenkový platobný rozkaz. Súd v základnom konaní neposudzoval právny dôvod vzniku zmenky, teda že zmenka bola zabezpečovacím inštitútom spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o úvere). Súd tak rozhodoval výlučne na podklade tvrdení oprávneného a na podklade predloženej zmenky. Z uvedeného je zrejmé, že zmenkový súd v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, neprihliadol na prípadné neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, prípadne na rozpor s dobrými mravmi alebo zákonom. Dôkazné bremeno má oprávnený a existencia dôvodov na zastavenie konania sa prezumuje (predpokladá). Z listinných dôkazov predložených oprávneným, ani z ostatných listinných dôkazov nevyplýva, že by sa súd rozhodujúci o nároku zo zmenky zaoberal spotrebiteľským charakterom právneho vzťahu účastníkov konania a že by prihliadal na okolnosti uvedené v § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a oprávnený nepreukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (s poukazom na § 243f ods. 4 Exekučného poriadku), preto vychádzal z prezumpcie dôvodu na zastavenie exekúcie a exekúciu zastavil.
6. O náhrade trov konania rozhodol tak, že povinným náhradu trov konania nepriznal. Oprávnený nepreukázal, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie, a teda neunesením dôkazného bremena v konečnom dôsledku zavinil zastavenie exekúcie a má tak povinnosť povinným nahradiť trovy konania. Povinní si však žiadne trovy konania neuplatnili a zároveň z obsahu spisu nevyplýva, že by im nejaké trovy vznikli, preto súd rozhodol tak, že im náhradu trov konania nepriznal.
7. Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal, nakoľko ten si žiadne trovy do dňa vydania rozhodnutia o zastavení exekúcie neuplatnil. Na vyčíslenie exekučných trov bol vyzvaný podaním zo dňa 27.12.2016, v ktorom bol zároveň poučený, že ak v stanovenej lehote požadovanú špecifikáciu trov nepredloží, súd bude mať za to, že si tieto trovy neuplatňuje. Výzva bola súdnemu exekútorovi doručená 16.01.2017, ten však napriek tomu toto vyúčtovanie nepredložil a preto mu ich súd vzhľadom k vyššie uvedenému nepriznal.
8. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Namietal, že súd v danom prípade neidentifikoval žiadnu konkrétnu neprijateľnú podmienku, ani dôvod pre obmedzenie, či neprípustnosť použitia zmenky, ani rozpor s dobrými mravmi či zákonom. Poukázal na to, že splnil všetky povinnosti a postupoval v súlade so zákonom a riadne doplnil návrh na vykonanie exekúcie, keďže mal a má za to, že vzájomný vzťah je spotrebiteľský. Uviedol, že bolo následne úlohou exekučného súdu preskúmať kauzálny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere a zistiť, či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Výslovne poukázal na obsah pojmu a opísanie rozhodujúcich skutočností. Odôvodnenie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, odporujúce účelu zákona a porušujúce jeho základné práva. Podľa jeho názoru nebolo úmyslom zákonodarcu paušálne zastaviť všetky exekučné konania vedené na podklade zmenkových platobných rozkazov, ale poskytnúť ochranu spotrebiteľovi vzhľadom na identifikovanie konkrétnej neprijateľnej zmluvnej podmienky, pre ktorú by nemala byť použitá. Pokiaľ však exekučný súd na základe skutočností a dôkazov predložených v konaní neidentifikuje žiadne konkrétne dôvody, ktoré by odôvodňovali poskytnutie ochrany spotrebiteľovi, je jeho povinnosťou rozhodnúť o pokračovaní exekúcie. Vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozhodnutia poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžf/20/2010,
preto podľa jeho názoru a týchto požiadaviek neobstojí odôvodnenie napadnutého uznesenia. Úlohou súdu prvej inštancie bolo určiť, ktorú podmienku v úverovej zmluve pokladá za neprijateľnú, ako jej aplikovanie ovplyvnilo v neprospech povinných rozhodnutie súdu v základnom konaní, teda prečo pri zohľadnení neprijateľnosti tejto podmienky nemá oprávnený nárok na to, čo mu bolo priznané exekučným titulom. Uviedol, že požiadavka dôkaznej povinnosti preukázať, že v základnom konaní došlo zo strany konajúceho súdu na prihliadnutie na prípadnú neprijateľnosť zmluvných podmienok je v praxi nesplniteľná., čo vyplýva z povahy exekučného konania. Zdôraznil, že je nonsens, aby po vyše 7 rokoch od vydanie zmenkového platobného rozkazu bol sankcionovaný tým, že nemá možnosť pokračovať v exekúcii a nemá ani možnosť opätovne si uplatniť nárok v základnom konaní. Takýto výklad súdu prvej inštancie podľa jeho názoru navodzuje situáciu porušujúcu jeho ústavné právo vlastniť majetok. Záverom poukázal na to, že na základe uvedeného mal potom súd prvej inštancie dospieť k možnému nesúladu právnej úpravy s garanciou základných práv zakotvených v Ústave SR, preto sa mal obrátiť na Ústavný súd s otázkou zlučiteľnosti aplikovaných zákonov s Ústavou SR. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a rozhodol o pokračovaní exekúcie, resp. aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
9. Povinní a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
11. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že oprávnený namieta len nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
13. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
14. Odvolací súd poukazuje na to, že cieľom zmeny Exekučného poriadku novelou zákona č. 438/2015 Z. z. bolo zamedziť, aby ďalej nedochádzalo k zneužitiu niektorých právnych inštitútov (napr. zmenky) voči spotrebiteľom a tiež zabezpečiť, aby nedochádzalo ďalej k vydávaniu rozsudkov, ktoré potvrdzujú nároky veriteľov dosahujúce príslušenstvo vo výške dosahujúcej úžeru. Týmto spôsobom sa tak zaviedla povinnosť súdu skúmať, či v rámci uplatneného nároku zo zmenky, táto nevznikla zo vzťahu so spotrebiteľom. Zaviedli sa tým nové povinnosti účastníka konania v súdnom konaní, ktorý uplatňuje nárok zo zmenky, a to najmä za účelom zistenia, či ide o nedovolenú alebo nezákonne vydanú zmenku. V exekučných konaniach, prebiehajúcich na podklade exekučného titulu vydanom v konaní, v ktorom nebola účastníkovi poskytnutá primeraná ochrana, je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou ochrany spotrebiteľa. Na tento účel bola upravená možnosť súdu zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo možnosť zastaviť exekúciu v prípade, ak už poverenie bolo vydané, čím sa vyslovila povinnosť súdu prihliadať na spotrebiteľské vzťahy, a to aj v konaniach v ktorých súdy takúto povinnosť nevykonali.
15. Vlastný právny vzťah týkajúci sa právneho oprávneného a povinných, vznikol na základe úverovej zmluvy, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom na to, že povinní vystupovali v zmluvnom vzťahu ako spotrebitelia a oprávnený ako dodávateľ, pričom veriteľ sa zaviazal poskytnúť stavebný úver, ktorý sa spotrebitelia zaviazali vrátiť a zaplatiť aj celkové náklady za poskytnutie úveru. Odvolací súd takisto zastáva právny názor, že predmetná úverová zmluva, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, teda
ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ, ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľmi
- povinnými ako fyzickými osobami nepodnikateľmi, kedy povinní pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonali v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Napokon je potrebné uviesť, že spotrebiteľský charakter sporu nespochybnil ani samotný oprávnený, a to ani v podanom odvolaní.
16. Odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k samotnému zákonu č. 438/2015 Z. z. v ktorej sa uvádza, že napriek tomu, že navrhovatelia sú toho názoru, že doterajšia právna úprava, ako aj legislatíva EÚ a judikatúra Európskeho súdneho dvora upravuje povinnosť súdov z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať vždy na ochranu spotrebiteľa, v súdnej praxi je táto povinnosť častokrát prehliadaná. Napríklad v rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-419/2011 zo 14. 03. 2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti G. F.) samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Európska komisia v prejudicionálnom konaní (C-328/14), ktoré sa týkalo výkladu čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a článku 4 Smernice Rady 87/102/EHS vyslovila názor, že smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru Komisie je potrebné pojem „vhodnej ochrany spotrebiteľa“ v zmysle článku 9 smernice 87/102/EHS vykladať so zreteľom na článok 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnou ochranou spotrebiteľa v zmysle článku 9 uvedenej smernice je preto potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa, ako vyplýva z predpisov práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora, a zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Vyššie uvedené princípy v zákone č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový výslovne upravené nie sú, hoci vyplývajú z iných právnych predpisov (zákon č. 250/2007 Z. z.). V dôsledku toho mali súdy na uvedenú vec rôzne právne názory, a preto aj v mnohých prípadoch dochádzalo k priznaniu nárokov zo zmeniek, ktoré v skutočnosti pochádzali zo spotrebiteľských zmlúv. V konaniach sa nijako neprihliadlo na ochranu spotrebiteľa, na zákaz neprijateľných zmluvných podmienok a dokonca boli priznávané úroky presahujúce 90 % p.a..
17. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že cieľom právnej úpravy zakotvenej do Exekučného poriadku zákonom č. 438/2015 Z. z. je ochrana spotrebiteľa v rozsahu a kvalite predpokladanom právom EÚ s reflektovaním aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ. Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ, v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva únia k ochrane zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta ZP“) uznáva rovnaké hodnoty ako Ústava SR, oblasťou, v ktorej však poskytuje ochranu práv nad rámec Ústavy SR je práve oblasť spotrebiteľských právnych vzťahov. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 38 Charty ZP, podľa ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie čl. 7 Ústavy SR je Charta ZP vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku SR. Charta ZP tak Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ uložila povinnosť zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že § 243f a § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom v rozhodnom období patria medzi právne normy, ktorými dochádza k naplneniu čl. 38 Charty ZP.
18. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie na predmetnú vec aplikoval správne právne normy, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou a náležite skúmal všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v spojení s § 243f Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že v predmetnom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, pričom pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi neboli skúmané neprijateľné zmluvné podmienky, prípustnosť a obmedzenie použitia zmenky v takomto spotrebiteľskom vzťahu, preto bol daný dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.
19. Z vyššie uvedených skutočností je tak zrejmé, že úverovú zmluvu nie je možné vyhodnotiť ako takú, ktorá neobsahuje neprijateľné podmienky, pričom z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, ako ani z tvrdení a dôkazov predložených oprávneným nevyplynulo, aby sa prípadnými neprijateľnými zmluvnými podmienkami, alebo obmedzením či neprípustnosťou použitia zmenky zaoberal samotný
zmenkový súd, a teda mal za to, že nárok uplatnený právnym predchodcom oprávneného bol v súlade s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa.
20. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia súdu prvej inštancie nevyplynuli žiadne také skutočnosti, ktoré by mali odôvodňovať správnosť názoru oprávneného, v zmysle ktorého by bol daný dôvod na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov, preto túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
21. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok M. proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok F. a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené závery nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami oprávneného.
22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..
23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súdnemu exekútorovi a ani povinným preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).