Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoCsp-85-2022.pdf
PDF · 86.11 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/85/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Adriány Murinovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Remedium Legal s.r.o, so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2, proti žalovanému A. B., bytom vo C. D. E., F. G. XXX/XX, o zaplatenie sumy 4.854,08 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 17.8.2022 č.k. 1Csp/18/2022-130, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v zamietajúcom výroku a o výroku o trovách konania.
N e p r i z n á v a stranám stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.230,66 eura, s 5 % úrokom 24.3.2021 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom úverovej zmluvy, na základe ktorej poskytol žalovanému úverového prostriedky v sume 6.000,00 eur.
3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že právna predchodkyňa žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s. uzatvorila so žalovaným dňa 6.7.2015 úverovú zmluvu, na základe ktorej žalovanému poskytla spotrebný úver vo výške 6.000,00 eur s úrokovou sadzbou vo výške 11,19 %, do výšky splátky 94,92 eura mesačne so splatnosťou prvej splátky 16.8.2015 a s konečnou splatnosťou 16.7.2024. Ďalej vychádzal zo zistenia, že zmluvné strany dohodli ročnú percentuálnu mieru nákladov 13,79 %, priemernú ročnú percentuálnu mieru nákladov 16,33 % v celkovej sume 10.247,43 eura a odplatu 12,55 %.
4. Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti dňa 2.12.2020 právna predchodkyňa žalobcu oznámila žalovanému, že ku dňu 1.12.2020 je pohľadávka splatná v celom rozsahu. Výzvou zo dňa 17.12.2020 bol žalovaný upozornený na možnosť postúpenia pohľadávky tretej osobe. Následne právna predchodkyňa žalobcu, Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.3.2021, postúpila žalobcovi uvedenú pohľadávku, čo oznámila aj žalovanému oznámením zo dňa 30.3.2021.
5. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne dôvodný. Súd v odôvodnení uviedol, že podrobil súdnemu prieskumu predmetnú Zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zistil, že zmluva má písomnú formu a obsahuje všetky povinné náležitosti vymenované v § 11 ods. 1 písm. b/ zák. č. 129/2010 Z.z. Súd sa ďalej zaoberal
tým, či právna predchodkyňa žalobcu postupovala s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytovaní spotrebiteľského úveru žalovanému, teda či riadne zisťovala, preverovala jeho bonitu.
6. Súd bol toho názoru, že žalobca v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal, že by naplnil podmienky zák. č. 129/2010 Z.z. v tom smere, že by s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver. V zmysle § 7 zák. č. 129/2010 Z.z. Podľa názoru súdu zo žiadnych listinných dôkazov nevyplýva, aby žalobca akýmkoľvek spôsobom skúmal, zisťoval, či overoval príjmy a výdavky žalovaného súvisiace najmä s bežnými životnými nákladmi. Z predložených dôkazov nevyplýva, aby právna predchodkyňa žalobcu zisťovala príjmy a výdavky a rodinný stav žalovaného. Ako jediný dôkaz na preukázania skúmania bonity predložil report z úverového registra, z ktorého vyplývajú finančné záväzky žalovaného. Žalobca svoje tvrdenie, že príjem žalovaného bol overený dopytom od Sociálnej poisťovne, v konaní nepreukázal v tejto súvislosti nepredložil žiaden dôkaz. Žalobca nepreukázal, ako overoval informáciu, že žalovaný je slobodný a nemá žiadne nezaopatrované deti. Nepreukázal, že overoval aj iné výdavky žalovaného súvisiace najmä s ich bežnými životnými nákladmi. Súd nepovažoval výpis z registra klientskych informácii, vo forme, ako predložil v tomto smere žalobca za dôkaz preukazujúci potrebné skutočnosti. Z tohto dôvodu, preto konštatoval, že pre hrubé porušenie povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., považoval zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov.
7. Tým, že úver súd považoval za bezúročný a bez poplatkov, znamená, že žalovaný má povinnosť vrátiť žalobcovi len sumu poskytnutého úveru. Žalovanému bola poskytnutá suma 6.000,00 eur a úver čiastočne splatil vo výške 4.769,34 eura, a preto súd zaviazal žalovaného, zaplatiť žalobcovi rozdiel vo výške 1.230,66 eura, a prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
8. Vzhľadom na to, že žalovaný bol v omeškaní s plnením peňažného dlhu, uložil mu povinnosť zaplatiť žalobcovi príslušný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 24.3.2021 do zaplatenia.
9. Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p., a žalovanému, ktorý mal prevažný úspech vo veci, náhradu trov nepriznal, vzhľadom na to, že mu žiadne trovy v spore nevznikli.
10. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku zmenil a žalobe vyhovel, resp. v napadnutej časti zrušil, a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11. V odvolaní uviedol, že pokiaľ posudzoval bonitu jedným so spôsobov uvedených v ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu jeho povinnosti, nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol slovo „alebo“. Z uvedeného ustanovenia vyvodil, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí de facto novelizoval zákonodarcom prijaté znenie zákona, ktoré celkom jednoznačne uvádza za akých konkrétnych podmienok možno hovoriť o hrubom porušení povinností zo strany dodávateľa, čo je však v právnom štáte neprípustné. Súd tak nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva. S ohľadom na uvedené, je toho názoru, že neboli splnené podmienky hrubého porušenia a povinností v zmysle ust. § 11 ods. 2, nakoľko si jeho právna predchodkyňa preukázateľne svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver splnila, keďže z predložených dôkazov vyplýva, že právny predchodca pred poskytnutím úveru nahliadol do úverového registra, a posúdila tak schopnosť žalovaného splácať poskytnutý spotrebiteľský úver.
12. V tomto smere žalobca poukázal na nesprávne právne posúdeniu veci súdom, ktorý v zmysle ust. § 11 ods. 2 požaduje od neho údaje o príjmoch, výdavkoch, rodinnom stave žalovaného a údaje z príslušnej databázy, alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Z uvedeného je zrejmé, že súd pri aplikácii ust. § 11 ods. 2 nahradil výrokovú spoju „alebo“ spojkou „a“, čím v rozpore s vôľou zákonodarcu vytvoril pre žalobcu nové povinnosti.
13. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, a konaniu predchádzajúcej podľa § 389 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p., a dospel záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
14. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav vecí, ak pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že žalobca v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal, že s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosti spotrebiteľa – žalovaného schopnosť splácať spotrebiteľský úver, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak poskytnutý úver považoval za bezúročný a bez poplatkov a žalobu v časti zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkov, ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje v celom rozsahu s ním stotožňuje.
15. K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádzal z názoru, že preukázateľne svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovaného splácať poskytnutý úver splnil, keďže z predložených dokladov vyplýva, že jeho právna predchodkyňa pred poskytnutím úveru nahliadla do úverového registra, a posúdila tak schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver.
16. Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., ak veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkov a rodinnom stave spotrebiteľa, alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
17. Z citovaného ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 7 zák. č. 129/2010 Z.z. je zrejmé, že veriteľ je pri posúdení úverových schopností klienta povinný brať na zreteľ jednak existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, dobu na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, jednak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať.
18. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
19. Za dostatočne sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
20. V prejednávanej veci, právna predchodkyňa žalobcu, schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver, posúdil na základe lustrácie v spoločnom registri bankových informácií, z ktorého vyplývajú finančné záväzky žalovaného. Príjem žalovaného mal údajne žalobca overiť dopytom od Sociálnej poisťovne, avšak uvedené tvrdenie v konaní preukázané nebolo. Žalobca neozrejmil údaje o prípadných príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave žalovaného, nakoľko v konaní nepreukázal, aby overoval výdavky žalovaného súvisiace najmä s jeho bežnými životnými nákladmi. Samotná lustrácia v spoločnom registri bankových informácii sama o sebe neozrejmuje všetky príjmy, výdavky a rodinný stav žalovaného, preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že žalobca hrubo porušil svoje povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver, a predmetnú zmluvu považoval za bezúročnú a bez poplatkov.
21. Je zrejmé, že žalobca spôsobom uvedeným v § 11 ods.2 zák. č. 129/2010 Z.z. nepostupoval pri overovaní bonity, totiž nemal k dispozícii žiadne údaje o bežných výdavkoch žalovaného, a na samotné posúdenie bonity nebola postačujúca lustrácia v spoločnom registri bankových informácií.
22. Pri overovaní bonity žalovaného nemal žalobca preukázateľne k dispozícii údaje o príjmoch a všetkých výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že žalobca nepreukázal listinnými dôkazmi, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného úver mal k dispozícii všetky relevantné údaje. Najviac z tých údajov, ktoré mal k dispozícií bolo zrejmé, že žalovaný ani nebol schopný splácať poskytnutý úver, čo sa napokon aj u poskytnutého úveru prejavilo
23. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca, ako veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného, ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2, veta druhá zák. č. 129/2010 Z.z.
24. Záverom, so zreteľom na to, že žalobca, ako veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zák. č. 120/2010 Z.z., nebol oprávnený ani vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
25. Vzhľadom na uvedené, je možné konštatovať, že nie je daný žalobcom uvádzaný odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení vecí súdom prvej inštancie, preto odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku podľa § 387 ods.1 C.s.p., ako vecne správne potvrdil.
26. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorých právo na náhradu troch odvolacieho konania má úspešná strana, v danej veci žalovaný, ktorému však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania strán sporu nepriznal.
27. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
V Košiciach dňa 14.12.2023
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).