Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-3C/70/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcov 1/ O., 2/ B., 3/ B. a 4/ J., právne zastúpení JUDr. Marošom Zimom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Kežmarok, Hradné námestie 29, proti žalovanému Ladislav Konta K Trans, 925 07 Mostová 140, IČO: 34 955 402, zastúpenému JUDr. Namirom Alyasrym, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Bratislava, 29. augusta 5, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcov v 1. až 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. - 121 zo dňa 14.09.2010 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok súdu 1. stupňa vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol.

Vyslovil, že žalobcovia sú povinní znášať trovy konania v sume 2078,- eur, ktoré je potrebné uhradiť na účet JUDr. Namira Alyasryho do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia je jedným z dielčích a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia je preto právom majetkovým, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote.

Prvostupňový súd nepripustil rozšírenie návrhu na písomné ospravedlnenie sa žalovaného žalobcom, keďže toto bolo podané až po vznesenej námietke, že nárok je premlčaný a keďže v žalobe bolo uvádzané, že žalovaný sa ospravedlnil.

Prvostupňový súd poukazujúc na ustanovenie § 13 ods. 2 O.Z., uviedol, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 tohto ustanovenia najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. To znamená, že náhrada majetkovej ujmy sa žiada vo veľmi

závažných prípadoch, kde nepostačuje morálna satisfakcia, a preto by nebolo v súlade s citovanými ustanoveniami rozšírenie žaloby o ospravedlnenie.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd podľa ustanovenia a podľa výsledku v konaní priznal právo na ich náhradu žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný. Úspešnému žalovanému priznal náhradu za tieto úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 28.07.2009, vyjadrenie č. 2 k návrhu na začatie konania zo dňa 08.09.2009, účasť na pojednávaní dňa 08.09.2009, vyjadrenie č. 3 zo dňa 17.09.2010, vyjadrenie č. 4 zo dňa 30.03.2010, účasť na pojednávaní dňa 06.04.2010, účasť na pojednávaní dňa 14.09.2010, pričom hodnota jedného úkonu voči každému zo žalobcov bola stanovená na sumu 91,29 eur + režijný paušál. Preto prvostupňový súd priznal advokátovi odmenu za 7 úkonov právnej služby u žalobcu v 1. rade takto:

- 7 x 91,29 eur + 3 x 6,95 eur + 4 x 7,21 eur = 688,75 eur (úkony právnej pomoci + režijné paušály), u žalobcu v 2. rade:

- 7 x 91,29 eur + 3 x 6,95 eur + 4 x 7,21 eur = 688,75 eur a rovnaká suma prislúcha za žalobcov v 3. a v 4. rade u každého po 688,75 eur. Náhrada bola priznaná podľa § 10 ods. 8 vyhl. o úkonoch právnej služby.

Ďalej bola priznaná právnemu zástupcovi náhrada za stratu času podľa vyhl. č. , spôsobenú cestou Bratislava - Kežmarok (5 hodín), Kežmarok -Bratislava (5 hodín) + samotné pojednávanie 1 hodina, spolu vždy 11 hodín, t.j. 22 polhodín. Náhrada bola priznaná za účasť na pojednávaniach dňa 8. 9. 2009 - 22 x 11,59 eur = 254,98 eur, za deň 6. 4. 2010 - 22 x 12,02 eur = 264,44 eur a za deň 14. 9. 2010 22 x 12,02 eur = 264,44 eur. Ďalej boli priznané právnemu zástupcovi cestovné náklady za cestu Bratislava -Kežmarok, Kežmarok - Bratislava spolu 716 km. Bola priznaná náhrada za účasť na pojednávaniach konaných dňa 8. 9. 2009, náhrada podľa zák. o cestovných náhradách, t.j. 716 km x 0,183 eur =131 eur. Náhrada za PHM - cena paliva - 1,109 eur/1, spotreba 9,41/100 km, teda náhrada za PHM 67,37 1 x 1,109 eur = 74,71 eur, náhrada za deň 8. 9. 2009 spolu 205,71 eur. Náhrada za deň 6. 4. 2010 - 716 x 0,183 eur= 131 eur, náhrada za PHM - cena paliva -1,1098 eur/1, spotreba 9,41/100 km, teda náhrada za PHM - 67,37 x 1,1098 eur = 73,97 eur. Náhrada za deň 14. 9. 2010 - 716 x 0,183 eur = 131 eur, náhrada za PHM - cena paliva -1,125 eur/1, spotreba 9,41/100 km, teda náhrada za PHM - 67,37 1 x 1,125 eur = 75,79 eur.

Spolu trovy konania predstavujú sumu 4.156,56 eur. Súd ich priznal vo výške 50 %, lebo právny zástupca žiadal sumu 2.078,- eur.

Pokiaľ ide o trovy konania, priznal ich súd úspešnému žalovanému, avšak využil pritom ustanovenie a znížil túto sumu priznaných trov o 50 %. Výnimočnosť situácie na strane žalobcov zdôvodnil prvostupňový súd závažnou rodinnou tragédiou, ku ktorej došlo konaním na strane žalovaného, resp. jeho zamestnanca.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia.

Namietali, že súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie a návrh zamietol z dôvodu, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do osobnostných práv žalobcov je premlčaný. Pri posudzovaní námietky premlčania súd prvého stupňa nepostupoval správne. V čase podania návrhu na začatie konania dňa 04.05.2010 neexistovala žiadna slovenská relevantná judikatúra v otázke premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy vo všeobecnej trojročnej lehote. Ak teda súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcov je premlčaný, potom zo strany tohto súdu došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V čase podania návrhu žalobcami sa vychádzalo na území SR z toho, že osobnostné práva resp. jednotlivé osobnostné práva nepodliehajú premlčaniu. Čo sa rovnako vzťahovalo aj na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv.

Žalobcovia ďalej uviedli, že v Českej republike na otázku premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy až do rozsudku veľkého senátu existovali dva rozdielne názory, ktoré boli úplne rozdielne. Až rozsudkom NS ČR Cdo 3161/2008 zo dňa 12.11.2008 spomínaný súd dospel k záveru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa podlieha premlčaniu. V čase podania návrhu navrhovateľov v tomto smere neexistovalo žiadne judikatórne rozhodnutie o premlčateľnosti resp. nepremlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa . Sám žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16.07.2009 uviedol, že: Je mi jasné, že problematika premlčateľnosti nárokov podľa je veľmi diskutovanou a existovali na ňu rôzne názory- i Najvyšších súdov ČR a SR."

Ak teda súd prvého stupňa žalobu zamietol pre vznesenú námietku premlčania, ide z pohľadu žalobcov o porušenie zásady predvídateľnosti súdneho rozhodnutia ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Podľa názoru súdu ako aj podľa názoru žalovaného mali žalobcovia uplatniť svoj nárok do 23.05.2005. V tom čase však zo žiadneho ustanovenia a ani iného predpisu nevyplývalo, aby boli povinní podávať súčasne s trestným konaním aj civilnú žalobu. O to viac, že v tom čase neexistovala judikatúra, ktorá by jednoznačne konštatovala záver o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa bez toho, aby vzal do úvahy osobitosti predmetnej žaloby, si uľahčil svoju úlohu tým, že len mechanicky prevzal judikatúru, ktorá bola známa až po podaní žaloby. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je právom majetkovým. Peňažné vyjadrenie je jediným možným spôsobom, ako sa dá nemajetková ujma objektivizovať. Je nelogické, aby právo podľa nepodliehalo premlčaniu a pri závažnejšom zásahu do osobnostných práv podľa by toto právo podliehalo premlčaniu. Pripustením premlčania pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by sa oslabovalo postavenie fyzickej osoby, do ktorej osobnostného práva bolo zasiahnuté omnoho intenzívnejšie.

Žalobcovia sa odvolávali tiež na autorov publikácie Ochrana osobnosti Karola Knapa a kol. Linde 2004, str. 62/, pričom uviedli, že pri osobnostnom práve sa vychádza z osobnostného práva v jeho monistickej podobe, teda ako osobnostného práva jednotného, kde sa vychádza z fyzickej a morálnej jednoty osobnosti fyzickej osoby ako celku. Ak teda osobnostné právo nepodlieha premlčaniu, pretože nespadá do kategórie majetkových práv, nemôže podľa nášho názoru podliehať premlčaniu ani jeho dielčie osobnostné právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pri neoprávnenom zásahu, bez ohľadu na to, že je vyjadrené v peniazoch. V dnešnej dobe si žalobcovia nevedia ani predstaviť, akým iným ekvivalentom by bolo možné vyjadriť závažnosť zásahu do osobnostného práva. Plynutie času v tomto smere preto nemôže mať žiadny vplyv na oslabenie tohto práva.

Na základe vyššie uvedeného žalobcovia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie. V prípade, že sa odvolací súd stotožní so záverom súdu prvého stupňa, žalobcovia žiadali, aby odvolací súd v otázke premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pripustil dovolanie, pretože ide o otázku zásadného právneho významu a to aj napriek tomu, že v súčasnej dobe existuje rozhodnutie NS SR / zatiaľ iba jedno /, ktoré sa priklonilo k záveru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa sa premlčuje.

Žalobcovia podali odvolanie aj proti výroku o trovách konania. Mali za to, že za daného stavu, ak súd prvého stupňa poukázal na judikatúru, ktorá bola zverejnená až po podaní návrhu, mal súd rozhodnúť o tom, že žiadnemu účastníkovi trovy konania nepriznáva. Súd prvého stupňa priznal v plnej výške trovy konania za účasť na pojednávaní dňa 08.09.2009. Súd však v uvedený deň pojednávanie odročil a rovnako to bolo v prípade pojednávania dňa 06.04.2010, kedy ho súd rovnako odročil. V prípade odročenia pojednávania nie je možné, aby súd priznal celú výšku trov konania. Rovnako žalovanému nie je možné priznať trovy konania za vyjadrenie č. 2 zo dňa 31.07.2009, pretože v predmetnej veci podal žalovaný vyjadrenie dňa 16.07.2009. Vyjadrenie č. 2. podal žalovaný bez toho, aby bol nato vyzvaný. Súd prvého stupňa tiež nemal priznať trovy konania za vyjadrenie č. 4 zo dňa 30.03.2010. Účastníkovi konania nemožno priznať náhradu trov konania za vyjadrenia, ktoré boli zaslané súdu bez toho, aby súd vyzval účastníka, aby sa k určitej skutočnosti vyjadril. Ak teda súdu prvého stupňa boli takéto vyjadrenia súdu doručené, nezakladá to automaticky nárok na priznanie trov konania z týchto vyjadrení.

Na základe uvedeného žalobcovia žiadali, aby odvolací súd, ak napadnutý rozsudok potvrdí, aby zmenil výrok II. rozsudku tak, že žiadnemu účastníkovi trovy konania neprizná.

Odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich mu z ustanovenia preskúmal v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení , vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením , s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 30.06.2011 a zistil, že odvolanie žalobcov vo veci samej nie je dôvodné a vo výroku o trovách konania dôvodné je.

Podľa ustanovenia v znení zmien a doplnkov (ďalej len ), právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ods. 2 veta prvá citovaného zákonného ustanovenia, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Podľa ustanovenia , pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobcovia sa žalobou na ochranu osobnosti zo dňa 04.05.2009 domáhali voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalobcovi v 1. rade vo výške 16000,- eur, žalobkyni v 2. rade vo výške 16000,- eur, žalobcovi v 3. rade vo výške 8000,- eur a žalobkyni v 4. rade vo výške 8000,- eur, titulom neoprávneného zásahu do práva na súkromie žalobcov protiprávnym konaním žalovaného.

Žalovaný podaním, doručeným prvostupňovému súdu dňa 16.07.2009, uplatnil námietku premlčania, ktorú prvostupňový súd považoval za dôvodnú, preto žalobu žalobcov zamietol.

Premlčanie znamená uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému priznať.

Premlčanie je chápané ako všeobecný občianskoprávny inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých subjektívnych občianskych právach, okrem tých, ktoré sa nepremlčujú vôbec ( a ), ktoré sa prekludujú v prípadoch výslovne ustanovených v zákone, alebo ktoré zaniknú uplynutím doby. Bez právneho záujmu na meritórnom rozhodnutí by išlo len o akademické rozhodovanie, v dôsledku čoho by už rozhodovanie o danej veci strácalo svoj zmysel. Tak by to bolo pri nepremlčateľnom práve na poskytnutie zadosťučinenia podľa ust. os. 1 , ak by sa zadosťučinenie požadovalo dlhý čas po tom, čo došlo k zásahu do niektorého z práv na ochranu osobnosti. Vzhľadom na okolnosti, ktoré medzitým nastali, by už na poskytnutí primeraného zadosťučinenia nebol žiadny záujem.

Pokiaľ sa týka samotného zmyslu a účelu inštitútu premlčania, zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Jeho účelom je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.

Tak ako vyplýva z citovaného ustanovenia , počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Podľa názoru odvolacieho súdu, správnou je úvaha prvostupňového súdu v tom, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia , je jedným z dielčích a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia je preto právom majetkovým, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote.

K uvedenému odvolací súd len dopĺňa, že ustanovenie obsahuje niekoľko spôsobov, akým môže sa domáhať fyzická osoba ochrany svojej osobnosti. Ide o samostatné nároky, ktoré si môže uplatňovať individuálne alebo aj súhrnne. Každý jeden tento nárok má zvláštnu povahu a pokiaľ si fyzická osoba uplatňuje nárok podľa , a to nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ide o vyjadrenie poškodenia jeho osobnosti finančným ekvivalentom, čo spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje podľa vo všeobecnej 3-ročnej lehote ( ). Tento záver nakoniec vyplýva z judikatúry súdov Slovenskej republiky, ale aj z judikatúry ostatných európskych štátov, vrátane judikatúry, ktorá bola prijatá Európskym spoločenstvom. Teda právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa je právom majetkovej povahy a podlieha premlčaniu vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote.

Nárok žalobcov na takúto náhradu nemajetkovej ujmy vznikol 22.05.2002, kedy došlo k dopravnej nehode. Žalobcovia mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 23.05.2002. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 23.05.2005. Žalobcovia podali žalobu na súde až dňa 04.05.2009, teda po uplynutí premlčacej doby.

Z uvedených dôvodov preto neobstojí odvolacia námietka žalobcov, že súd pri posudzovaní námietky premlčania nepostupoval správne a že zo strany súdu došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali, že „v čase podania návrhu žalobcami sa vychádzalo na území SR z toho, že osobnostné práva resp. jednotlivé osobnostné práva nepodliehajú premlčaniu, čo sa rovnako vzťahovalo aj na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práva“, k tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nedostatok resp. neexistencia „slovenskej relevantnej judikatúry“ v otázke premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nemôže mať zásadný vplyv na rozhodovanie súdu o konkrétnej otázke (v tejto veci alebo v ktorejkoľvek inej veci). Judikatúra súdov nie je prameňom práva, aj keď môže byť tým prvkom, ktorý výraznou mierou prispieva k jednotnému výkladu práva a predovšetkým k stabilite judikatúry.

K odvolacej námietke žalobcov, že v čase, kedy si prvýkrát mohli uplatniť nárok, zo žiadneho ustanovenia a ani z iného predpisu nevyplývalo, žaby boli povinní podávať súčasne s trestným konaním aj civilnú žalobu, odvolací súd uvádza, že ide o odvolaciu námietku irelevantnú, a to z dôvodu, že 3-ročná premlčacia lehota je objektívna a jej plynutie nezáleží od subjektívnych dôvodov oprávnenej osoby, kedy si svoje právo uplatnila alebo neuplatnila, pretože o svojom práve nevedela alebo nemohla tak urobiť pre chorobu, prípadne že čakala na rozhodnutie iných orgánov.

Záverom je preto potrebné konštatovať, že z dôvodu, že žalovaný dôvodne a zákonne vzniesol námietku premlčania v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 veta tretia, nemožno nárok pre uplynutie premlčacej lehoty priznať.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, v súlade s ustanovením ako vecne správny potvrdil.

Na základe odvolania žalobcov aj proti výroku o trovách konania, odvolací súd preskúmal rozsudok napadnutý aj v tejto časti a zistil, že odvolanie žalobcov v tejto časti je dôvodné.

Žalobcovia žiadali trovy konania žiadnemu z účastníkov nepriznať z dôvodu, že za stavu, ak súd prvého stupňa poukázal na judikatúru, ktorá bola zverejnená až po podaní návrhu, mal rozhodnúť o tom, že žiadnemu z účastníkov trovy konania nepriznáva.

Žalobcovia v odvolaní proti rozhodnutiu o trovách konania súčasne namietali, že tieto boli priznané aj za úkony, za ktoré priznané nemali byť. Išlo o účasť právneho zástupcu na pojednávaní dňa 08.09.2009 a dňa 06.04.2010. Námietka sa týkala aj priznania trov za vyjadrenia žalovaného, ktoré boli podľa ich názoru podané nadbytočne a bez toho, aby boli požadované súdom.

Pretože sa odvolacie námietky žalobcov vo vzťahu k uvedenému javia dôvodné, odvolací súd rozsudok v tejto časti v súlade s ustanovením zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní náležite zistiť a posúdiť, či tu nie sú, s ohľadom na okolnosti veci a okolnosti na strane účastníkov konania dané dôvody hodné osobitného zreteľa v takom rozsahu, že by náhradu trov výnimočne v súlade s ustanovením nepriznal celkom. V prípade, že zhodnotí, že dôvod na takýto postup nie je, opätovne rozhodne o trovách konania s tým, že sa vysporiada s odvolacími námietkami žalobcov vo vzťahu k priznaniu náhrady trov za úkony, ktoré podľa žalobcov žalovanému nepatria. Do úvahy prichádza i postup zníženia trov na 50%, prípadne iné percento tak, ako uvažoval súd I. stupňa vo svojom rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.