Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-22-2011.pdf
PDF · 126.88 KB
No categories available
12Co/22/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci navrhovateľa: G. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom N.
- I. XX, zastúpeného JUDr. N. I., advokátkou, AK C., S. X, proti odporcom: 1/ I. K., rod. I., nar. X.X.XXXX, bytom N. - I. XX, 2/ Z. I., nar. XX.X.XXXX, bytom N. - I. XX, odporkyňa v 2. rade zastúpená JUDr. F. Y., advokátkou, AK G. T. D., F. XX, v konaní o určenie hraníc pozemkov s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporkyne v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 2.12.2010 pod č.k. 11C/257/2005 - 192, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a o trovách konania navrhovateľa a odporkyne v 1. rade.
M e n í rozsudok súdu prvého stupňa o trovách odporkyne v 2. rade tak, že navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni v 2. rade trovy konania vo výške 621,52 Eur k rukám právnej zástupkyne JUDr. F. Y. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
N e p r i z n á v a odporkyniam v 1. a 2. rade trovy odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Poprad rozsudkom pod č.k. 11C/257/2005 - 192 návrh zamietol. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni v 2. rade trovy konania vo výške 556,44 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporkyni v 1. rade súd náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že navrhovateľ 12.12.2005 podal návrh na začatie konania o určenie hranice medzi pozemkami parc. č. 38 a 39/1 a pozemkami 37/1 a 37/5, k.ú. I.. Navrhovateľ je vlastníkom domu súp. č. XX na parc. 39/1 a pozemkov parc. 38 - záhrady a parc. č. 39/1 - zastavané plochy, zapísaných na LV č. 34, k.ú. I.. Odporkyňa v 1. rade je vlastníčkou nehnuteľnosti parc. č. 37/5, zapísanej na LV č. 331, a odporkyne v 1. a 2. rade sú spoluvlastníčky pozemkov parc. č. 37/1, zapísaných na LV č. 330, k.ú. N. - I.. Navrhovateľ od r. 2000, keď nadobudol darovacou zmluvou svoje pozemky, má nezhody s odporkyňami ohľadom priebehu hranice medzi pozemkami. Podľa jeho zistenia, ide o posun hranice až do 2 metrov po celej hranici pozemkov v jeho neprospech. Tieto nezhody s hranicou mal aj jeho otec. Následkom nerešpektovania hranice, právne zakreslenej v katastri, mu odporkyne znemožňujú ošetrovať stodolu a hospodársku budovu. Výmera pozemkov tak, ako ich nadobudol do výlučného vlastníctva v skutočnosti, v prírode nezodpovedá zápisu v evidencii nehnuteľností. Podľa znaleckého posudku Ing. N. C. z 2.2.2009, rozdiely výmery nemajú žiaden vplyv na právny priebeh hranice, vyznačenej spojnicou bodov A, B, C v jeho znaleckom posudku č. 1/2007. Užívacia hranica v teréne nezodpovedá právnej hranici, prevedenej v katastrálnom operáte. Ak právna hranica sa s užívacou hranicou nezhoduje, nie je možné prijať záver, že odporkyne časť pozemkov, ktoré sú rozdielom v užívanej a právnej hranici medzi pozemkami, mohli
vydržať. Spor o hranicu bol už v roku 1998. Až do 1.1.1992 platil právny režim osobného užívania pozemkov, preto dovtedy nemohla odporkyniam plynúť žiadna vydržacia lehota pre vydržanie pozemkov, a nesplnili podmienky ustanovené v § 129, § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.. Už v roku 1998 otec navrhovateľa D. Y. domáhal sa návrhom určenia priebehu hranice, ktorý podal na Katastrálny úrad C.. Držba pozemkov zo strany odporkýň nemôže byť dobromyseľná. Od roku 1993 mali odporkyne vedomosť o tom, že hranica pozemkov je sporná a nezodpovedá zápisu v katastri nehnuteľností.
Podľa odporkyne v 1. rade, jej právni predchodcovia zakúpili nehnuteľnosti v roku 1955. V 60-tych rokoch bol plot na hranici drevený a potom nahradený terajším rúrkovým. Menili ho po otcovej smrti a otec navrhovateľa im pri tom pomáhal. Stĺpy ostali na rovnakých miestach, len staré pletivo sa vymenilo za nové. Keď v roku 1998 obdŕžali list od JUDr. I. s výzvou, aby oplotenie odstránili, nakoľko je chybná výmera, vtedy neriešili žiadne otázky hranice, ale len výmery. Otec navrhovateľa mal výhrady, že platí vyššie dane za nich a odstránil pletivo, ktoré bolo ukončené na rohu jeho stodoly, a chodil po ich pozemkoch, lebo rigol je ich. Odporkyňa v 2. rade uviedla, že v skutočnosti v prírode nedošlo k posunu hraníc, ako je zakreslená hrubou čiarou v geometrickom pláne zo dňa 10.12.1992. Podľa právnej zástupkyne odporkyne v 2. rade, ak by aj znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že hranica v teréne nie je totožná s právnym stavom, zaznačeným v katastri nehnuteľností, skutočný stav v teréne je v užívaní v nezmenenej podobe minimálne od roku 1984, čo vyplýva z notárskej zápisnice č. Z 137/84, Nz 147/84 zo dňa 27.3.1984, ktorou si právny predchodca navrhovateľa vyporiadal s ostatnými spoluvlastníkmi spoločných parciel ich podielové spoluvlastníctvo. Dokonca účastníci prehlásili, že ich nehnuteľnosti sú užívané v takom stave, ako boli zamerané geometrickým plánom. Zmeny hranice sa začali požadovať až v roku 1998, pričom samotná žaloba bola podaná v roku 2005. Ak má navrhovateľ pocit, že v skutočnosti užíva výmeru nižšiu ako právny vlastník, nemôže to automaticky znamenať, že túto výmeru v celom rozsahu užívajú odporkyne. Navrhovateľ má susedov aj z druhej strany svojich pozemkov, s ktorými právni predchodcovia uzavreli dohodu, na základe ktorej má právny predchodca navrhovateľa nadobudnúť istú výmeru do vlastníctva. K posunu plota však v tom čase a ani nikdy potom, až do dnes nedošlo.
Vypočutá svedkyňa R. Y., matka navrhovateľa, si nepamätá, kedy bol plot zmenený, kto ho odstránil a kedy došlo k zmene. Obdobne N. Y., strýko navrhovateľa, si pamätal, že dom bol v užívaní jeho rodičov od roku 1955. Bol tam postavený drevený plot, ale presne definovať nevie kde. Nevedel ani určiť, kedy bol zamenený drevený plot a kde bol pôvodne postavený. Svedok D. Y., otec navrhovateľa, daroval nehnuteľnosti a dom synovi. V tomto dome žije od roku 1955. Bol tam drevený plot, ktorý bol zhnilý, a keď prišiel domov, tak bol už urobený nový plot a rigol postavený bez jeho súhlasu. Robili ho Štátne cesty Y.. Samotný plot je postavený zhruba 25 až 30 rokov, ale jemu vtedy chýbala výmera 224 m2 pri porovnaní právneho a skutočného užívacieho stavu.
Ďalší svedok D. K., svokor odporkyne v 1. rade, potvrdil, že plot bol vždy rovnako postavený, žiadne prestavenie plotu sa nerobilo. Samotný odvodný rigol je vedený od štátnej cesty dole k hospodárskym budovám. Svedok nevie, aby niekto staval na susedovom pozemku.
Podľa svedka N. I., bratranca odporkýň, v roku 1965 postavil nebohý strýko - otec odporkýň plot presne na tú hranicu, kde boli topole. Oplotenie v roku 1960 sa neposúvalo. Rigol je postavený po stodolu na pozemku pána Y. a od stodoly až po miestnu komunikáciu na pozemku K.. Svedok D. K., manžel odporkyne v 1. rade, býval u svokrovcov od roku 1989 do roku 1995. Nepamätá si žiadne problémy ohľadom oplotenia alebo búrania. Otec navrhovateľa zbúral plot v roku 1998.
Súd v tejto veci nariadil dokazovanie znalcom Ing. N. C., ktorý v znaleckom posudku č. 1/2007 konštatoval, že právny stav hraníc medzi parcelami 37/1 a 38 podľa katastrálnej mapy tvorí spojnica bodov A B čierna plná čiara. Skutočný priebeh hranice zobrazuje pletivový plot, ktorý v znaleckom posudku je zaznačený bodkovanou čiarou stredom splaškového kanála. Plocha, ktorou odporkyne zasahujú do vlastníctva navrhovateľa, je vyznačená písmenom „a“ a je vyfarbená. Výmera tohto dielu je 59 m2. Právny stav hranice medzi parcelou č. 37/5 a 39/1 tvorí spojnica budov B C čierna plná čiara. Skutočný priebeh hranice bol zameraný na vyznačené lomové body farbou a je zobrazený prerušovanou
lomenou čiarou. Tento úsek nie je oplotený. Plocha, ktorou odporkyne zasahujú do vlastníctva, je vyfarbená a vyznačená písmenom D1 a má výmeru 67 m2. Aj v tomto úseku je bodkovanou čiarou vyznačený stred splaškového kanála. Bodkočiarkovanou čiarou na parcele č. 37/1 je zobrazená užívacia hranica, na ktorej je postavený drevený plot. Podľa znalca, pri zápise výmer do katastra pravdepodobne došlo k vzájomnej zámene výmery medzi parc. 37/1 a 37/5. Nesúlad výmery medzi skutočným stavom a evidovaným je spôsobený čiastočne tým, že výmery skutočného stavu boli vypočítané analyticky a výmery CKN len planimetricky a tiež tým, že časť plochy sa nachádza v niektorej zo susedných parciel, ktoré nie sú predmetom tohto sporu, preto ani neboli zisťované. Uvedené rozdiely výmer nemajú žiaden vplyv na právny priebeh hranice, vyznačenej spojnicou bodov A B C.
Podľa potvrdenia B. N., stav oplotenia, ktorý určuje hranicu parciel č. 38 a 39/1 a parc. č. 37/5 a parc. 37/1, je nemenný od doby, keď rodina Y. 8.12.1954 zakúpila. Rodina I. zakúpila nehnuteľnosti 7.6.1955 (parc. č. 37/5 a 37/1) a do dnešného dňa sa akceptuje tento stav.
Podľa listu G. G. X. - G. a údržba C. zo dňa 30.9.1999, dláždený rigol prechádza cez pozemky účastníkov konania. Výstavba bola realizovaná a stavba bola B. 17.9.1970. Po realizácii stavby nebolo vykonané žiadne majetkovoprávne vyporiadanie.
Právny predchodca žalobcu listom zo 17.8.1998 požiadal o odstránenie plota.
Súd na základe znaleckého posudku a doplňujúceho vyjadrenia znalca došiel k rozdielu stavu právneho a skutočného, to je rozdiel výmer, pričom súd je toho názoru, že nebolo jednoznačne preukázané, že zo strany odporkýň došlo k zásahu do vlastníckeho práva navrhovateľa. Podľa výsluchu svedkov a vyjadrenia obce, takýto stav je nemenný od roku 1955. Najneskôr tento stav existoval už v roku 1980. Podľa znalca, do skutočných výmer, ktoré sú uvedené v EN, bola začlenená aj výmera otvoreného splaškového kanála, ktorý nie je majetkovo vyporiadaný, a je v užívaní Slovenskej správy ciest.
Súd nárok navrhovateľa posudzoval podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa ods. 2, ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo v ňom určeným, ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú má vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa používajú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.
Na základe výsluchu svedkov súd dospel k záveru, že zo strany odporkýň došlo k vydržaniu, pretože stav je nemenný v užívaní nehnuteľností po dobu najmenej 10 rokov. Vydržanie je jedným z originálnych dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva za splnenia zákonných podmienok. Zákonným predpokladom vydržania je oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, spôsobilý predmet vydržania, pričom následky vydržania nastávajú až vtedy, ak sú splnené súčasne všetky podmienky. Odporkyne a ich právni predchodcovia sporné nehnuteľnosti užívajú nepretržite od roku 1955. Nehnuteľnosti nadobudli ich právni predchodcovia, pričom odporkyne objektívne nemali pochybnosti a ani nemajú pochybnosti o tom, že im vec skutočne patrí, pretože ich právni predchodcovia neboli nikým rušení v držbe. Naviac, oplotenie medzi pozemkami bolo zrealizované aj za pomoci právneho predchodcu navrhovateľa. Výmery nehnuteľností boli evidované v katastri nehnuteľností. Vydržacia doba začala plynúť od roku 1955 až do roku 1998, kedy bola odporkyniam doručená výzva na odstránenie,
resp. posunutie plota. Navrhovateľ namietal, že nemohlo dôjsť k vydržaniu podľa platnej úpravy Občianskeho zákonníka. S tým sa nestotožňuje súd. Nesúhlasia s nesprávnym názorom právnej zástupkyne navrhovateľa, že došlo k prerušeniu vydržacej doby. Vydržacia doba v prejednávanej veci začala plynúť od 7.6.1955 do 31.3.1964 za účinnosti Občianskeho zákonníka (č. 141/1950 Zb., tzv. Stredný občiansky zákonník, poznamenáva krajský súd), pričom terajší Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., účinný od 1.4.1964, pôvodne vydržanie neupravoval a tento inštitút bol opätovne zavedený novelou Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb.. Podľa súdu, vydržacia doba plynula až do roku 1998. Pre vydržanie platí vydržacia doba 10 rokov, čo v tomto prípade splnené bolo. Táto 10 - ročná vydržacia doba plynula nerušene, čo je potvrdené svedeckými výpoveďami. Aj keď odporkyne nepopierajú vlastnícke práva k nehnuteľnostiam navrhovateľa, navrhovateľ len namieta to, že má menšiu výmeru, ako mu v skutočnosti patrí. Ani v znaleckom posudku nie je určená výmera splaškového kanála a v tej časti zasahuje do vlastníctva navrhovateľa, resp. odporkýň. Podľa názoru súdu prvého stupňa, nie je potrebné určovať priebeh hranice, nakoľko tieto sú nemenné od roku 1955, kedy došlo k oploteniu, resp. od roku 1970 (kde podľa záznamov o odovzdaní staveniska zo dňa 17.9.1970 bol odovzdaný dláždený rigol cez pozemok, ktorý patrí do správy Slovenskej správy ciest, na č.l. 129 spisu). Ak navrhovateľovi chýbajú metre štvorcové, navrhovateľ si musí vypracovať geometrický plán, kde mu bude vyznačená skutočná výmera nehnuteľnosti v súvislosti so susednými pozemkami. Hranica pozemkov je nemenná a zo strany odporkýň nedošlo k zásahu do vlastníctva navrhovateľa. Odporkyne vydržali výmery pozemkov, keďže ich držba je oprávnená, dobromyseľná a nerušená. Potom súd návrh ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporkyniam mala byť priznaná náhrada trov konania. Odporkyni v 1. rade trovy konania nevznikli a súd jej náhradu trov konania nepriznal. Odporkyňa v 2. rade bola zastúpená advokátmi JUDr. H. N., ktorému patrí odmena 209,20 Eur. Terajšej právnej zástupkyni JUDr. F. Y. patrí odmena vo výške 347,24 Eur. Odmena právnym zástupcom odporkyne v 2. rade vyplýva z vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Základom pre výpočet je predmet konania, a to určenie hranice, čo je tzv. neoceniteľný predmet konania. Tam je odmena vypočítavaná podľa § 11 ods. 1 vyhlášky s tým, že jeden úkon právnej pomoci v roku 2007 mal hodnotu 45,51 Eur, v roku 2008 je to 48,63 Eur, v roku 2009 53,49 Eur a v roku 2010 je to 55,49 Eur za každý úkon. Režijný paušál v roku 2007 bol 5,91 Eur, v roku 2008 je 6,31 Eur, v roku 2009 je to suma 6,95 Eur a v roku 2010 je to 7,21 Eur. JUDr. N. mal 4 úkony právnej pomoci s celkovou odmenou 209,20 Eur. Od 2.7.2008 odporkyňu v 2. rade zastupovala JUDr. Y., ktorej súd priznal odmenu za 4 úkony právnej pomoci, a to za vyjadrenie k znaleckému posudku z 2.3.2009, písomné podanie z 3.5.2010, účasť na pojednávaní dňa 22.10.2010 a účasť na pojednávaní dňa 2.12.2010 v celkovej sume 219,96 Eur za úkony. Súd nepriznal zástupkyni odporkyne v 2. rade úkon z 2.7.2009, a to za prípravu a prevzatie zastúpenia po zmene právneho zástupcu. Aj keď dochádza k zmene právneho zástupcu, takýto úkon sa v konaní priznáva len raz. Súd nepriznal odmenu za písomné vyjadrenie z 24.7.2008. Súd to považoval za neúčelný a nehospodárny úkon, keďže na to nebol vyzvaný zo strany súdu. Nie je priznaná odmena za úkon z 21.10.2010, a to porada s klientom. Takýto úkon nebol preukázaný. Obdobne súd nepriznal ani režijné paušály k týmto trom úkonom v čiastke 28,58 Eur.
Keď si zástupkyňa odporkyne v 2. rade uplatnila aj náhradu cestovných výdavkov za použitie motorového vozidla na pojednávaniach 22.10.2010 a 2.2.2010, tak súd je toho názoru, že medzi G. T. D. a C. sú výhodné spojenia hromadnou dopravou, preto nebolo vhodné zo strany zástupkyne odporkyne používať osobné motorové vozidlo. Náhradu cestovných výdavkov za použitie osobného motorového vozidla súd JUDr. Y. nepriznal, ale priznal jej náhradu cestovných výdavkov na cestovnom hromadnou dopravou 4,72 Eur. Súd priznal zástupkyni odporkyne v 2. rade náhradu straty času 48,08 Eur. Celkové trovy JUDr. Y. predstavujú 347,24 Eur.
Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie navrhovateľ. Žiadal zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie. Rozsudok zo zisteného skutkového stavu súd právne vec nevyriešil, lebo hranica medzi pozemkami v katastrálnom operáte príslušnej správy katastra ostala pôvodná, aká bola pred podaním návrhu na začatie konania. Súd neurčil právnu hranicu, lebo výrok rozsudku v tomto určení absentuje. Súd zamietol návrh z dôvodov, že odporkyne hranicu v prírode vydržali. Navrhovateľ sa domáha určenia priebehu hranice medzi pozemkami KN č. 38 a 39/1 a 37/1 a 37/5. Znalec Ing. C. potvrdil, že hranice medzi pozemkami neprechádzajú v prírode tak, ako sú zakreslené v katastrálnom operáte. Došlo k zásahu do vlastníctva navrhovateľa, ako to vidno z grafického náčrtu,
ktorý tvorí prílohu č. 4 znaleckého posudku. Samotné odporkyne uvádzajú, že nepopierajú vlastnícke právo navrhovateľa k nehnuteľnostiam. To je v príkrom rozpore s právnym záverom procesného súdu, ak konštatuje, že odporkyne hranicu v prírode vydržali. Podľa zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, a to § 3 ods. 3, parcelou sa rozumie geometrické určenie a polohové určenie a zobrazenie pozemku v katastrálnej mape, v mape určeného operátu alebo v geometrickom pláne s vyznačením jej parcelného čísla. Hranice pozemkov určujú lomové body. Za hranice susedných pozemkov vymedzených vlastníckym právom sa považujú hranice podľa skutočnej držby, ak ich vlastníci susedných pozemkov uznávajú, a nie je spor medzi nimi. Od roku 1955 bolo riadne oplotenie po línii lomových bodov A B C až do roku 1970. K posunu, resp. čiastočnému odstráneniu oplotenia v lomových bodoch, došlo v roku 1970, keď bol vybudovaný rigol. Spory ohľadom priebehu hranice sú od roku 1970 až do súčasnosti. Nie je pravda, aby právny predchodca navrhovateľa sa zúčastnil výstavby oplotenia pozemkov v roku 1970. Splaškový kanál (rigol) nie je majetkovoprávne vyporiadaný a nie je v užívaní Slovenskej správy ciest. Splaškový kanál nie je začlenený do skutočnej výmery pozemkov. Odporkyne v držbe časti pozemkov presahujú právnu hranicu, vedenú v katastrálnom operáte príslušného katastrálneho územia, a nemohli byť nikdy v minulosti dobromyseľné. Naviac, súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku neuviedol, od ktorého okamihu a od akej právnej skutočnosti odvodzuje oprávnenú a dobromyseľnú držbu odporkýň, kedy sa odporkyne skutočne ujali tejto oprávnenej a dobromyseľnej držby a od čoho tento faktický stav odvodzujú. Samotné potvrdenia o nemennosti hraníc od roku 1955 podal C. I., starosta obce, ktorý je v príbuzenskom pomere s odporkyňami. Je ich bratranec. V katastrálnom území bola vykonaná obnova registra evidencie pôdy. Ak sa malo uveriť odporkyniam, že vydržali vlastnícke právo k pozemkom v hranici, ktorá je v prírode, potom aj schválený register obnovenej evidencie pôdy, ukončený v roku 2002, musel by zmeniť právny stav hranice a zosúladiť s držbou a stavom v prírode. Samotné odporkyne pri vykonávaní „ROEP-u“ právnu hranicu medzi pozemkami nenamietali. Je daný rozpor medzi hranicou právnou a hranicou v prírode.
Proti rozsudku okresného súdu v časti trov konania dala odvolanie právna zástupkyňa odporkyne v 2. rade JUDr. F. Y.. Namietala, že súd jej nepriznal náhradu trov konania za 3 úkony právnej pomoci, a to za prípravu a prevzatie zastúpenia po zmene právneho zástupcu, keď nastúpila v poskytovaní právnej pomoci namiesto JUDr. N., za písomné vyjadrenie z 24.7.2008, ako aj za poradu s klientom z 21.10.2010. K týmto úkonom právnej pomoci je potrebné pripočítať aj režijný paušál a 19 % DPH. Zástupkyňa odporkyne namietala nepriznanie náhrady za použitie osobného motorového vozidla. Navrhuje zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa a priznať náhradu trov konania v celkovej výške 759,32 Eur, z toho 209,90 Eur pre JUDr. N., 443,53 Eur tarifnú odmenu, 19,57 Eur režijný paušál, 34,32 Eur ďalší režijný paušál, 4,72 Eur náhradu cestovného a 48,08 Eur náhrady za stratu času.
Odporkyňa v 1. rade I. K. navrhuje potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Oplotenie, a tým ani hranica sa nikdy medzi pozemkami neposúvala. Vždy bola v tej hranici, ako je teraz. Popiera, aby s výstavbou rigolu v roku 1970 došlo k posunu hranice. Samotný rigol je započítaný do výmery pozemku pre odporkyne. Ani v roku 1970, ani v rokoch 1982 - 1984, kedy navrhovateľ majetkovoprávne vyporiadal pozemky s inými susedmi, neboli vznesené námietky k posunu hranice. Vždy bol akceptovaný fyzický stav hraníc, ako aj právny stav. Ak bolo vydané potvrdenie Obcou N., toto potvrdenie bolo vydané na jej žiadosť starostom obce, ktorý síce je jej bratrancom, ale na týchto pozemkoch vyrastal a dopodrobna pozná situáciu. Naviac, navrhovateľ sa vo veci stal samosudcom, keď v septembri 2010 zrealizoval výstavbu oplotenia s pevným základom na pôvodnej hranici, ktorú potom spochybnil. Pri realizácii oplotenia ich neoslovil a svojvoľne vstupoval na pozemok odporkýň.
Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolatelia domáhali preskúmania napadnutého rozhodnutia, a zistil, že rozhodnutie o zamietnutí žaloby a o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou v 1. rade je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súčasne je potrebné zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou v 2. rade.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p), pokiaľ sa týka veci samej a k tomu dodáva:
Navrhovateľ v konaní požadoval vytýčenie priebehu hranice medzi pozemkami vo vlastníctve navrhovateľa a odporkýň s tým, že dôvodom na vytýčenie hranice bola skutočnosť, že podľa zápisu vlastníckeho práva navrhovateľa na LV č. 34, výmera pozemkov nezodpovedá skutočnej výmere, ktorú užíva. Navrhovateľ bol toho názoru, že v priebehu celej hranice pozemkov do šírky 2 metrov odporkyne využívajú jeho pozemok, pričom on platí daň z nehnuteľnosti z celej výmery tak, ako to vyplýva z LV č. 34, ale v skutočnosti užíva nehnuteľnosti v menšej výmere, ako je výmera zapísaná v katastri nehnuteľností. Toto jeho tvrdenie bolo potvrdené znaleckým posudkom znalca Ing. C., kde konštatuje právny priebeh hranice medzi pozemkami na spojniciach A B C s tým, že odporkyne užívajú nehnuteľnosti zapísané vo vlastníctve navrhovateľa vo výmere väčšej o 59 m2 na hranici pozemkov č. 37/1 a 38 a o 67 m2 na hranici pozemkov parciel č. 37/5 a 39/1. Navrhovateľ spochybňoval dobromyseľnosť odporkýň pri užívaní väčšej výmery pozemkov a dôvodil to spormi medzi právnymi predchodcami účastníkov už od roku 1970. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že právni predchodcovia účastníkov vstúpili do užívania pozemkov v hraniciach tak, ako sú užívané v súčasnosti. Rodina Y. zakúpila pozemky z predmetu sporu 8.12.1954, pričom právny predchodca odporkýň zakúpil susediace pozemky 7.6.1955. Obe rodiny vstupovali do užívacích práv svojich právnych predchodcov v tých hraniciach, ako sú stanovené aj v súčasnosti. Určité spory nastali v roku 1970, keď bol 17.9.1970 odovzdávaný dláždený rigol, prechádzajúci cez pozemky účastníkov, ale v tom čase vlastníkom nehnuteľnosti bol dedo navrhovateľa, ktorý nemal žiadnu výhradu k výstavbe tohto rigolu a medzi ním a právnym predchodcom odporkýň nebol žiadny spor o dovtedajší priebeh hranice. Aj samotný otec navrhovateľa, od ktorého navrhovateľ získal nehnuteľnosti darom ako dedič po svojom otcovi, mal určité námietky o výstavbe rigolu, ale tieto sa netýkali vlastníctva pozemkov, resp. priebehu hranice. Naviac, otec navrhovateľa D. Y. na pojednávaní 28.2.2008 uviedol, že plot bol postavený pred 25 až 30 rokmi, keď pracoval v C., pričom nevedel povedať, či je postavený na tom istom mieste ako predchádzajúci drevený plot. Jemu ako neskoršiemu vlastníkovi však vadilo to, že chýba mu výmera 224 m2. Z takejto chýbajúcej výmery musel platiť daň, takže prípadné spory neboli o priebeh hranice, lebo tieto hranice rešpektovali právni predchodcovia účastníkov, ale neskorší spor bol u otca navrhovateľa, že platí väčšiu daň, ako je skutočná výmera užívaných pozemkov. Tu je potrebné poukázať aj na zápis z priestupkového konania z 21.10.1996 (č.l. 89 spisu), ktorý riešil spor D. Y. a I. K., keď p. Y. sa chcel napojiť pri odvode dažďovej vody na rigol, nachádzajúci sa na časti pozemkov odporkyne. Z obsahu spisu vyplýva, že D. Y. žiadal o povolenie od susedov. Títo mu v konečnom dôsledku takýto súhlas nedali a p. D. Y. potom rešpektujúc vlastnícke právo upustil od zámeru previesť dažďovú vodu do verejného kanála, vybudovaného na susednom pozemku. Je to jasný prejav toho, že D. Y., právny predchodca navrhovateľa, rešpektoval priebeh hranice, ktorá je v súčasnosti predmetom sporu. Preto je možné ustáliť, že od roku 1955 do roku 1998 neboli riešené spory ani vo forme podaných žalôb na priebeh hranice pozemkov. Preto okresný súd správne ustálil obdobie nerušenej držby odporkýň a ich právnych predchodcov na pozemky v užívacom stave ako v súčasnosti od roku 1955 (odkúpením nehnuteľností právnym predchodcom odporkýň až do roku 1998, kedy boli dávané výzvy právnou zástupkyňou navrhovateľa na zmenu priebehu hraníc). V roku 1955 platil tzv. Stredný občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., ktorý v § 115 upravoval vydržanie ako možnosť nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, ak nejde o nezcudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Podľa § 116 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb., vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (145) a nepretržite 3 roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba 10 - ročná. Podľa ods. 2, kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Podľa § 143 zák. č. 141/1950 Zb., držiteľom je, kto s vecou nakladá ako so svojou, alebo kto vykonával právo pre seba. Podľa § 145 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Podľa ods. 2, v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V danom prípade okresný súd mal preukázané, že od roku 1955 až do prijatia nového Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., účinného od 1.4.1964, právni predchodcovia odporkýň boli dobromyseľní v držbe pozemkov v tých hraniciach, ako sú v súčasnosti. Neboli zaznamenané žiadne rozpory v tejto dobe medzi právnymi predchodcami účastníkov. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. od 1.4.1964 nepripúšťal vydržanie nehnuteľnosti. Až novelou č. 131/1982 Z.z. bol opätovne zavedený inštitút vydržania. Podmienky vydržania boli obdobné ako v predchádzajúcom Strednom občianskom zákonníku, kde sa predpokladalo takisto splnenie podmienok oprávnenosti držby s podmienkou dobromyseľnosti (§ 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka) spôsobilého predmetu držby, ako aj nerušeného plynutia vydržacej doby, v danom prípade 10 rokov, pokiaľ sa týka nehnuteľnosti (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka uvádza, že kto je držiteľom so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Nebola pochybnosť súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, že právni predchodcovia odporkýň, ako aj samotné odporkyne,
užívajú sporné nehnuteľnosti nerušene od roku 1955. Za to obdobie nebol podaný návrh na začatie konania, kde predmetom bolo by spochybnenie oprávnenej držby k sporným nehnuteľnostiam, čím by došlo k prerušeniu premlčacej doby.
Podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pre začiatok a trvanie doby podľa ods. 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby. V danom prípade ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá 10 - ročnú neprerušenú dobu užívania nehnuteľnosti. § 112 Občianskeho zákonníka uvádza, že veriteľ má právo v premlčacej dobe uplatniť právo na súde alebo u iného príslušného orgánu. To by v spojitosti s § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka znamenalo prerušenie plynutia vydržacej doby. V konaní nebolo preukázané podanie žaloby právnymi predchodcami mimo tejto spornej žaloby, podanej dňa 12.12.2005 na súde. Preto okresný súd správne konštatoval, že odporkyne a ich právni predchodcovia boli dobromyseľní v užívaní nehnuteľností v takom stave a hraniciach, ako je v súčasnosti, aj keď podľa znaleckého posudku Ing. C. to nezodpovedá zakresleniu právneho stavu priebehu hranice pozemkov. V tomto prípade priebeh hranice, a to právny stav hranice medzi parc. č. 37/5 a 39/1 a č. 37/1 a 38, je iný ako faktická hranica vlastníckeho práva nehnuteľností od roku 1955.
Právni predchodcovia účastníkov vstúpili do užívania nehnuteľností v roku 1954, resp. 1955, v takom priebehu hraníc, ako je v súčasnosti, preto prípadné námietky navrhovateľa, že právny stav vyznačený v katastri nehnuteľností znamená nadmerné užívanie pozemkov navrhovateľa odporkyňami v rozsahu 59, resp. 67 m2, ale nič to nemení na práve odporkýň užívať tieto nehnuteľnosti v takom rozsahu a výmerách, ako je v súčasnosti. Prípadný rozpor v rozsahu výmer môže navrhovateľ riešiť žiadosťou na kataster, ak preukáže geometrickým plánom inú výmeru pozemkov v jeho vlastníctve, ako je zapísaná v katastri. To je už otázka mimo tohto sporu.
Okresný súd konštatoval vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v hraniciach užívania od roku 1955 právnymi predchodcami odporkýň až do roku 1998, takže právni predchodcovia, ako aj odporkyne, vydržali tieto hranice a vlastníctvo k pozemkom, vymedzeným v rozsahu sporných výmer, a to nerušenou a nepretržitou držbou od roku 1955 do roku 1964 a spätne od roku 1983 do 1998. U odporkýň bola splnená podmienka nepretržitej držby najmenej 10 rokov, dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, keď vstupovali do užívacích práv svojich právnych predchodcov, ktorí nemali spory v užívaní týchto pozemkov s právnymi predchodcami navrhovateľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, ak zamietol návrh navrhovateľa na vytýčenie nových hraníc pozemkov podľa znaleckého posudku Ing. C.. Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne v časti zamietnutia žaloby.
Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách prvostupňového konania medzi navrhovateľom a odporkyňou v 1. rade. Súd prvého stupňa odporkyni v 1. rade náhradu trov konania nepriznal, pretože trovy si nežiadala. Navrhovateľ pred súdom prvého stupňa nebol úspešný, preto mu náhrada trov konania nepatrí. Preto výrok rozsudku o náhrade trov konania medzi navrhovateľom a odporkyňou v 1. rade je správny (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou v 2. rade. Súd prvého stupňa priznal náhradu trov prvostupňového konania medzi týmito účastníkmi vo výške 556,44 Eur. Odporkyňa v 2. rade cestou svojej právnej zástupkyne požadovala priznať aj ďalšie úkony právnej pomoci, a to za prevzatie zastúpenia, písomné vyjadrenie v spore z 24.7.2008, ako aj za poradu s klientom z 21.10.2010. V tejto veci je však potrebné poukázať na to, že podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to v § 14 ods. 1 písm. a/, odmena zo základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za úkony prevzatia a prípravy zastúpenia alebo obhajoby, vrátane prvej porady s klientom. Praxou súdov za takýto úkon sa odmena priznáva účastníkom len raz. Zmeny právneho zastúpenia sú na ťarchu osoby, u ktorej došlo k zmene právneho zastúpenia, a nemôžu byť na ťarchu protistrany, ktorá nezavinila okolnosť zmeny právneho zástupcu. Preto úkon prevzatia zastúpenia právnym zástupcom sa oceňuje v priebehu súdneho konania len raz.
Ak právna zástupkyňa odporkyne v 2. rade nedoložila doklady o porade s klientom, potom aj rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, ak takýto úkon nie je ocenený priznaním odmeny. Tu odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie takejto porady. Preto za tieto 2 vyššie uvedené úkony právnej pomoci nie je možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia.
Písomné vyjadrenie z 24.7.2008 je úkon, ktorý nepochybne urobila právna zástupkyňa odporkyne v 2. rade, kde toto písomné podanie je vyjadrením vo veci samej, rozporujúcim potreby kontrolného znaleckého posudku Žilinskou univerzitou, a vyjadruje sa aj k právnemu stavu veci a znaleckému posudku Ing. C.. Je riešená aj otázka nerušeného užívania pozemkov s právnym hodnotením, preto nebolo dôvodné okresným súdom nepriznať za tento úkon právnej pomoci odmenu. V danom prípade je odmena za tento úkon 48,63 Eur a 6,31 Eur režijný paušál. 19 % DPH je 10,44 Eur. Celkove za tento úkon patrí odmena 65,08 Eur. Krajský súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou v 2. rade a zvýšil odmenu právnej zástupkyne odporkyne v 2. rade na čiastku 621,52 Eur.
Pokiaľ právna zástupkyňa odporkyne požadovala v odvolaní aj náhradu za použitie osobného motorového vozidla podľa zákona č. 283/2002 Z.z., v záverečnom návrhu na zmenu rozhodnutia opätovne sa vrátila k čiastke náhrady cestovného 4,72 Eur. Táto suma bola priznaná rozsudkom súdu prvého stupňa v takejto výške. Preto ani odvolací súd nemohol na cestovných náhradách priznávať a rozhodovať o inej čiastke ako 4,72 Eur.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, 2 O.s.p.. Neúspešný navrhovateľ nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporkyni v 1. rade trovy odvolacieho konania nevznikli, preto tejto účastníčke nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Právna zástupkyňa odporkyne v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nežiadala, preto odporkyni v 2. rade nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.