Details
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_16C-279-2008.pdf
PDF · 112.81 KB
No categories available
16C/279/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci Y. N., bytom K. X, J., zastúpenej Mgr. Michalom Radosom, advokátom, so sídlom Pankúchova 5, Bratislava, proti odporcovi: VZORODEV, výrobné družstvo v Bratislave, so sídlom Mliekarenská 8, Bratislava, IČO: 00 167 631, zastúpeného NIKU & PARTNERS, s.r.o. so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava, IČO: 36 866 008, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26. októbra 2010 č.k. 16C/279/2008-328, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 77,29 eur k rukám právneho zástupcu odporcu advokátskej kancelárie NIKU & PARTNERS, s.r.o. so sídlom v Bratislave, do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že výpoveď zo dňa XX. X. XXXX je neplatná, jej pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a zaplatenia náhradu mzdy za dobu od januára 2009 vo výške 31.137,- Sk mesačne až do doby, kedy jej odporca umožní pokračovať v práci a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia 867,30 eur. Rozhodol tak po tom, čo jeho skorší medzitýmny rozsudok zo dňa 29.5.2009 č.k. 16C/279/2008-125, bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 422/2009-142 zo dňa 31.marca 2010 zrušený v časti určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX a vec bola v tomto rozsahu vrátená na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania výsluchom T. Y., ako predsedníčky družstva, svedkyne W. E., a po oboznámení sa s ďalšími do spisu založenými dokladmi dospel s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce k záveru, že návrh navrhovateľky ohľadne neplatnosti výpovede danej jej odporcom XX.X.XXXX nie je dôvodný. Vychádzal z nesporného zistenia, že navrhovateľka vykonávala u odporcu na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 29.6.2006 miesto vedúcej textilnej výroby, pričom na základe organizačnej zmeny schválenej predstavenstvom družstva dňa 9.7.2008, bolo rozhodnuté o zrušení funkčného miesta navrhovateľky od 10.7.2008., pričom podľa zápisnice z rokovania predstavenstva družstva bolo o tejto zmene rozhodnuté hlasovaním v pomere 4 za a 1 proti. Po doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že odporca nedisponoval v čase dania tejto výpovede navrhovateľke žiadnym voľným miestom, ktoré by jej mohol ponúknuť. Zdôraznil, že organizačná zmena z ktorej vyplynulo zrušenie funkčného miesta navrhovateľky bola prijatá za účelom úspory finančných prostriedkov družstva a jej práca vedúcej textilnej výroby bola prerozdelená medzi ostatných zamestnancov. V priloženej organizačnej schéme platnej od 10.7.2008 boli uvedené miesta referenta dopravy a zásobovania a skladníka HS- 90 s tým, že tieto miesta vykonáva predseda družstva. Bez akýchkoľvek pochybností odporca preukázal, že prácu
referenta zásobovania a dopravy, ako aj prácu skladníka HS-90 reálne vykonávala už niekoľko rokov predtým bez nároku na plat predsedníčka družstva T. Y., čo mal preukázané z jej výsluchu, ale aj z dohôd o zmene jej pracovnej zmluvy a tiež z vyúčtovaní jej služobných ciest, inventúrnych zápisov, dodacích listov a faktúr, ktoré boli ňou podpísané; išlo najmä o dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.12.2003, v ktorej je uvedené zásobovanie, ale aj dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2007, kde je uvedené, že vykonáva funkciu referenta dopravy a zásobovania a skladníka HS-90 a dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2008, v ktorej je okrem toho doplnené, že druh práce, ktorý vykonáva, platí aj pre textilnú výrobu a technologickú prípravu výroby. Poukázal na konštatovanie odvolacieho súdu, že nestačí, že voľné miesto je formálne evidované v organizačnej štruktúre zamestnávateľa ako neobsadené, ale toto miesto musí aj reálne existovať a v nadväznosti na to uzavrel, že miesta, na ktoré navrhovateľka poukázala, neboli v čase, keď jej bola daná výpoveď reálne voľné, ale existovali len formálne.
Po doplnenom dokazovaní mal tiež preukázané, že nezostalo voľným ani miesto krajčírky, ktoré na základe pracovnej zmluvy reálne vykonávala p. E. a to aj v dobe, keď sa začala zaúčať a reálne vykonávať aj práce žehliarky, čo boli práce, ktoré vykonávala p. M. D., dlhodobo práceneschopná, ktorej pracovný pomer skončil z dôvodu odchodu do invalidity dohodou dňom 4.1.2009. Tak p. D., ako aj p. E. boli na základe pracovných zmlúv prijaté na práce krajčírok sériovej výroby, pričom obsahom tejto pracovnej náplne bolo aj žehlenie a žehliarske práce neboli samostatným druhom práce, na ktorý by sa uzatvárala pracovná zmluva. Z dokazovania vyplynulo, že každá krajčírka musela vedieť aj žehliť, i keď na žehlenie bolo potrebné sa nejakú dobu zaúčať. I keď počas práceneschopnosti p. D. bola na žehliarske práce dočasne na základe dohody o vykonaní práce prijatá p. X., z toho, že tieto práce napokon vykonávala len p. E., usúdil, že to bolo jedno z ďalších úsporných opatrení odporcu a zároveň možnosť pre jeho kmeňových zamestnancov si privyrobiť, pretože žehliarske práce boli zaradené v inej platovej triede a niektoré úkony boli lepšie finančne ohodnotené, než práce krajčírske. Konštatoval, že takáto kumulácia prác tiež vychádzala z objemu výroby a uzatvorených kontraktov. V zmysle intencií rozhodnutia odvolacieho súdu dospel k záveru, že nezostalo voľné miesto krajčírky po p. E., ktorá toto miesto naďalej aj podľa predložených úkolových listov vykonávala i potom, čo sa zaúčala na práce žehliarky po p. D.. Nemohol prisvedčiť navrhovateľke, že bolo voľné miesto žehliarky, čo boli pomocné práce popri prácach krajčírky, pričom na tieto práce mala zmluvu (zo dňa 12.1.1991, 31.12.2007) p. D., ktorej pracovný pomer skončil až dňom 4.1.2009. Zdôraznil, že žehliarske práce neboli systemizovaným druhom práce, ale boli to pomocné práce v krajčírskej dielni, ktoré patrili do hlavnej pracovnej náplne krajčírok sériovej výroby. Uvedené dovodil aj z dohody o vykonaní práce zo dňa 7.1.2008, ako aj z pracovnej zmluvy na dobu určitú od XX.X.XXXX do XX.XX.XXXX uzatvorenej s p. C. X., pričom na základe dokazovania ustálil, že táto bola prijatá len na vykrytie prác počas neprítomnosti p. D., dlhodobo práceneschopnej. Tieto práce nemohli byť navrhovateľke ponúknuté, nakoľko išlo o práce, na ktoré mala p. D. pracovnú zmluvu a v čase dania výpovede navrhovateľke nemohol odporca predpokladať, že sa p. D. z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu už nevráti do práce a bude jej priznaný invalidný dôchodok. Napokon sa nestotožnil ani s ďalším tvrdením navrhovateľky, že výpoveď zo dňa XX.X.XXXX nebola platná pre absenciu kolektívneho rozhodnutia odporcu o jej výpovedi. Výpoveď jej bola daná v súlade s § 9 ods. 1 Zákonníka práce a stanov družstva jej štatutárnym orgánom a keďže išlo o písomný právny úkon, na jeho platnosť bol potrebný podpis predsedu predstavenstva a ďalšieho jej člena. Výpoveď bola podpísaná predsedníčkou družstva T. Y. a členkou predstavenstva S. J., čo bolo v súlade s konaním štatutárneho orgánu aj podľa zápisu odporcu v Obchodnom registri OS Bratislava I a uzavrel, že nebolo potrebné a ani to nevyplývalo zo žiadneho právneho ani interného predpisu odporcu rozhodovať kolektívne o tejto konkrétnej výpovedi a konštatoval, že výpoveď vyplynula navrhovateľke z kolektívneho rozhodnutia štatutárneho orgánu odporcu o schválení organizačnej zmeny a tomu zodpovedajúcej novej organizačnej schémy odporcu. Nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom vedúcej strediska odporcu v G. p. Y. k prípadným voľným pracovným miestam v tomto stredisku, nakoľko ponuková povinnosť odporcu v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce sa vzťahuje len na voľnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Miesto výkonu práce navrhovateľky bolo v pracovnej zmluve dohodnuté v J. na C. ul. X, teda nie v G.. Ďalšie tvrdenia navrhovateľky o odlišných zneniach zápisníc z rokovaní predstavenstva odporcu považoval za nevieryhodné a nepreukázané a nemal vážnejšie pochybnosti o záveroch z rokovania predstavenstva družstva zo dňa 9.7.2008, najmä čo sa týka platnosti hlasovania o organizačnej zmene a prijatej organizačnej schéme, a preto v tomto smere nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie. Návrh navrhovateľky zamietol aj v časti náhrady mzdy s odôvodnením, že základným predpokladom pre jej priznanie bol úspech navrhovateľky vo výrokoch o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a keďže vo výroku
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dňa XX.X.XXXX navrhovateľka úspešná nebola, dospel k záveru, že jej náhrada mzdy z tejto výpovede neprináleží. V časti výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru z XX.X.XXXX navrhovateľka úspešná bola, avšak náhrada mzdy jej mohla byť vo výške priemerného zárobku priznaná len do platnosti výpovede z XX.X.XXXX, a to odo dňa, keď zamestnávateľovi oznámila, že považuje jeho výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Navrhovateľka však žiadala náhradu mzdy až od januára 2009, teda jej priznanie z hľadiska neplatnosti prvej výpovede je od tejto doby právne irelevantné. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a keďže odporca mal neúspech v pomerne nepatrnej a z hľadiska účelu žaloby bezvýznamnej časti návrhu čo do výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX.X.XXXX, priznal mu plnú náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia odporcu advokátom podľa vyčíslenia zo dňa 28.10.2010 v celkovej sume 867,30 eur, a to za 12 úkonov právnej pomoci podľa § 11 ods. 1 a § 14 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z..
Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby jej návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala nepresnosť výroku rozsudku a jeho rozpor so zákonom vzhľadom na to, že súčasťou pôvodného návrhu bol i návrh na určenie neplatnosti výpovede z XX.XX.XXXX, ako i fakt, že pracovný pomer mal skončiť počas trvania PN navrhovateľky, a preto mal súd pri formulácii rozsudku zohľadniť, že odporca uznal nezákonnosť skončenia pracovného pomeru počas trvania PN. Dôvodila tým, že predstavenstvo odporcu malo vydať rozhodnutie o výpovedi z pracovného pomeru, a preto pokiaľ o výpovedi nerozhodol štatutárny orgán zamestnávateľa je neplatná, a to aj z dôvodu, že zástupcovia zamestnancov nemohli mať k dispozícii návrh výpovede v čase jeho údajného schválenia. Spochybňovala prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov, keďže komisia nemala k dispozícii „konkrétnu výpoveď“ a takáto listina o výpovedi v tom čase ani nebola vypracovaná, a preto vyjadrenie komisie nemožno považovať za platné prerokovanie výpovede. Poukazovala na to, že potreba pracovníka na žehliarske alebo krajčírske práce existovala aj v čase výpovede a v priebehu trvania výpovednej doby, a teda prácu p. X. mohla vykonávať. Vytýkala súdu prvého stupňa, že nevykonal dokazovanie úkolovými listinami za mesiace 10-12/2008 p. E. a za 9/2008 p. X., z ktorých mohlo vyplynúť, že p. E. sa po prijatí p. X. venovala opäť predovšetkým práci krajčírky a p. X. prebrala prácu žehliarky provizórne vykonávanú p. E.. Nesúhlasila s tým, že práca žehliarky sa nevykonáva na samostatnom pracovnom mieste, ale ide o samostatné pracovisko - žehliace zariadenie. Namietala, že by sa bola p. E. potrebovala zaúčať v júli a v auguste, a preto nebol dôvod prijať p. X. a jej prijatie svedčí o nedostatku pracovníčok na dielni. Poukázala, vzhľadom na nízky stav krajčírok a pokles produktivity práce, na možnosť jej ponúknuť menej kvalifikovanú prácu aj jej preradením na dielňu a následne aj prijatím p. X.. Argumentovala účelovosťou zrušenia jej pracovného miesta so zámerom vyhodiť ju z kolektívu pre jej názory na metódy pri riadení družstva, čo nie je v súlade so zásadou dobrých mravov a považuje to na jej diskrimináciu a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, čo doložila konkrétnymi príkladmi.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že sa plne stotožňuje s výrokom súdu prvého stupňa, keďže už v konaní nerozhodol o neplatnosti výpovede z XX.XX.XXXX, nakoľko v tejto časti právoplatne rozhodol medzitýmnym rozsudkom zo dňa 29.05.2009 a navrhovateľka nežiadala rozhodnúť o určení dňa skončenia pracovného pomeru. Namietal, že by bol štatutárny orgán povinný osobitne prerokovať a schváliť podanie výpovede za účasti všetkých jeho členov. Argumentoval tým, že Zákonník práce nevyžaduje, aby pri prerokovaní výpovede zástupcami zamestnancov predložil zamestnávateľ konkrétne znenie výpovede v písomnej forme. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď doplnil dokazovania v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 422/2009-142 zo dňa 31.3.2010 a následným zhodnotením výsledkov takto doplneného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom o tom, že odporca v čase dania výpovede navrhovateľke nedisponoval takým voľným pracovným miestom, ktoré by bol povinný jej ponúknuť, a na tomto základe následne vyvodil aj správne právne závery o platnom skončení pracovného pomeru odporcu s navrhovateľkou výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 63 ods. 1, písm. b/, § 63 ods. 2), ktoré aj správne; riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom; vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania.
Navrhovateľka vo svojom odvolaní už len zopakovala svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/,d/, f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci.
V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľky.
Navrhovateľka nenáležite namieta, že výrok rozsudku je nepresný a v rozpore so zákonom s odôvodnením, že súčasťou podaného návrhu bolo aj určenie neplatnosti výpovede z XX.X.XXXX i fakt, že pracovný pomer sa mal skončiť počas trvania jej PN. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že o neplatnosti výpovede z XX.X.XXXX bolo už právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom č.k. 16C/279/2008-125 zo dňa 29.5.2009, a preto už výpoveď z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX nebola predmetom ďalšieho konania. Pokiaľ sa stala navrhovateľka počas plynutia výpovednej doby od 1.9.2008 do 31.10.2008 práceneschopnou (od 30.10.2008 do 1.4.2009), platí z hľadiska ochrannej doby podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, že pracovný pomer sa skončí uplynutím posledného dňa tejto ochrannej doby (§ 64 ods. 2 Zákonníka práce). Uvedené zistenie nemalo však žiaden význam pre posúdenie platnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX a v tomto smere sa navrhovateľka v konaní nedomáhala samostatným žalobným návrhom určenia dňa skončenia jej pracovného pomeru u odporcu na základe výpovede zo dňa XX.X.XXXX, a preto pokiaľ súd prvého stupňa zamietol aj návrh na určenie, že jej pracovný pomer trvá, rozhodol správne, nakoľko v rozhodujúcom čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O.s.p.) bol jej pracovný pomer u odporcu skončený.
Navrhovateľka rovnako nedôvodne poukazovala na to, že predstavenstvo ako štatutárny orgán nerozhodlo o výpovedi z pracovného pomeru, a preto je neplatná. Výpoveď z pracovného pomeru je právny úkon, ktorý podľa § 9 ods. 1 vety prvej Zákonníka práce robí v pracovnoprávnych vzťahoch
za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, jeho štatutárny orgán, ktorým bolo v danom prípade predstavenstvo družstva, ktoré právny úkon výpovede vykonalo tým, že bol podpísaný osobami za neho oprávnenými konať (§ 40 ods. 3 Obč. zák.), a pre platnosť výpovede nebolo potrebné jej predchádzajúce schválenie v predstavenstve odporcu; rozhodnutie predstavenstva nie je ani právnym úkonom, ktorého platnosť by bolo možné v tomto konaní preskúmavať. Súd v konaní o určenie neplatnosť výpovede neskúma ani platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, takéto rozhodnutie nie je totiž právnym úkonom, ale iba skutočnosťou (faktickým úkonom), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre právny úkon skončenia pracovného pomeru.
Z hľadiska námietok navrhovateľky neobstojí ani jej tvrdenie o neplanom prerokovaní výpovede zo zástupcami zamestnancov. Stanovisko komisie VSOČZ dňa 9.7.2008 o 9.00hod. k návrhu na schválenie organizačnej štruktúry tak, že ju berie na vedomie ako bolo prerokovaná na predstavenstve družstva dňa 9.7.2008, ktoré malo začať rokovať až o 11.00 hod., nemá z hľadiska splnenia povinnosti odporcu podľa § 74 Zákonníka práce žiaden právny význam.
V ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako hmotno-právnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich neplatnosť
Podľa ustálenej súdnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 72/2006) splnenie povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastane len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. To znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Táto hmotno-právna podmienka platnosti výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť splnená pred ich doručením zamestnancovi. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ.
Určujúcim pre posúdenie platnosti prerokovania výpovede z pracovného pomeru boli okolnosti, za ktorých bol dňa 9.7.2008 o 14.00 hod. spísaný záznam vo veci prerokovania návrhu na rozviazanie pracovného pomeru. Vykonaným dokazovaním výsluchom svedkýň M. B. a I. T., členiek komisie VSOČZ, bolo preukázané, že komisia bola ústne oboznámená so zamýšľanou výpoveďou navrhovateľke z organizačných dôvodov, prostredníctvom jednej z jej členiek p. M. B. v čase prvého zasadnutia komisie o 9.00 hodine, následne si táto jej členka vyhradila právo zúčastniť sa osobne zasadnutia predstavenstva, na ktorom bola schválená organizačná zmena - zrušenie pracovného miesta vedúcej textilnej výroby, v nadväznosti na čo komisia opätovne popoludní o 14.00 hodine zasadala vo veci prerokovania návrhu odporcu na rozviazanie pracovného pomeru s navrhovateľkou z titulu organizačných zmien schválených na predstavenstve tak, že k výpovedi dala súhlas. Z uvedeného je zrejmé, že komisia prerokovala výpoveď z hľadiska dostatočne vymedzeného organizačného dôvodu tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a preto aj táto hmotno-právna podmienka platnosti výpovede bola splnená pred jej doručením navrhovateľke.
Zákonník práce nestanovuje formu prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov; účelom uvedeného ustanovenia je aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer bol oznámený zástupcom zamestnancov a aby im bola daná možnosť k tomu zámeru sa vyjadriť. V danom prípade žiadosť odporcu o prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov mala všetky potrebné obsahové náležitosti výpovede, a preto navrhovateľka nedôvodne argumentuje tým, že komisia nemal k dispozícii konkrétnu výpoveď, keď v tomto smere postačovala kvalifikovaná žiadosť zamestnávateľa, o ktorej určitosti čo do obsahu neboli žiadne pochybnosti, a preto nemožno dovodiť, že by išlo len o formálne splnenie povinnosti v podobe zdanlivého výkonu práva.
Správne súd prvého stupňa zisťoval existenciu voľného pracovného miesta ku dňu výpovede danej odporcom navrhovateľke dňa XX.X.XXXX a správne dovodil, že nebolo voľným žiadne z miest krajčírky sériovej výroby, nakoľko tieto boli obsadené zamestnankyňami p. E. a p. D., ktoré mali na výkon týchto prác pracovnú zmluvu v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2007, s účinnosťou od 1.1.2008, a preto aj odvolací súd zhodne uzavrel, že ako na výkon krajčírskych prác, tak aj na výkon žehliarskych prác, v čase výpovede, nebolo voľné žiadne miesto žehliarky ani krajčírky a rovnako nebolo uvoľnené ani miesto krajčírky po p. E., ktorá vykonávala popri krajčírskych aj žehliarske úkony, ktoré nevykonávala p. D. z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti a taktiež jej pracovné miesto krajčírky vykonávajúcej žehliarske práce nebolo voľným, nakoľko bolo len dočasne, pre prekážku v práci na jej strane, hoci dlhodobú, neobsadené. V konaní vyšlo najavo, že práce žehliarky neboli samostatným pracovným miestom, ale že tieto práce vykonávali krajčírky v rámci dohodnutého druhu práce - krajčírky sériovej výroby, a preto na pracovné miesto žehliarky, ktoré nebolo u odporcu zriadené, sa nemohla vzťahovať jeho ponuková povinnosť; na tom, že nešlo o samostatné pracovné miesto nič nemení skutočnosť, že sa vykonávalo na samostatnom pracovisku - žehliace zariadenie.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že v prípade zamestnania p. X. od 16.9.2008 išlo len o dočasné vykrytie prác počas pracovnej neschopnosti p. D., u ktorej odporca nemohol vopred vedieť, či a kedy nastúpi do práce. Odvolací súd pri tomto svojom právnom závere vychádzal z ustálenej judikatúry, že voľným pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred daním výpovede, nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napr. počas pracovného voľna poskytnutého inému pracovníkovi z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 1994, 4Cdo 12/94).
Pracovné miesto krajčírky na pomocné práce v krajčírskej dielni, na ktoré bola prijatá p. X. od 16.9.2008, by nebolo možné považovať za voľné pracovné miesto, na ktoré sa vzťahovala ponuková povinnosť odporcu, ani v prípade, ak by nešlo o dočasné vykrytie prác počas dlhodobo neprítomnej zamestnankyne p. D., s poukazom na zistenie, že počet miest krajčírok sériovej výroby závisel od zabezpečenia dostatku práce, a pokiaľ u odporcu vyvstala potreba na pomocné práce v krajčírskej dielni zamestnať počas plynutia výpovednej doby ďalšiu zamestnankyňu, nešlo o voľné miesto v čase dania výpovede navrhovateľky, ale toto vzniklo až počas plynutia výpovednej doby, na ktoré obdobie sa ponuková povinnosť nevzťahuje. Právne významná preto mohla byť obrana navrhovateľky len v prípade preukázania, že potreba zamestnania ďalšieho zamestnanca z dôvodu nedostatku pracovníčok na dielni a zníženia produktivity práce v súvislosti s nespokojnosťou odberateľov, vznikla u odporcu už ku dňu výpovede XX.X.XXXX, a nie až počas plynutia výpovednej doby ku dňu 16.9.2008, kedy na túto prácu bola prijatá p. X..
Vzhľadom na vyššie uvedené závery ani odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť navrhovateľkou navrhované dokazovanie úkolovými listami p. X. za obdobie septembra až decembra a p. E. za obdobie októbra až decembra, na posúdenie z akého dôvodu bola p. X. zamestnaná.
K odvolacím námietkam navrhovateľky napokon odvolací súd poukazuje na to, že výsledky vykonaného dokazovania nedávajú podklad pre záver, že by bola v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou vo vzťahu k navrhovateľke porušená zásada rovnakého zaobchádzania a že by zo strany odporcu dochádzalo k diskriminácii jej osoby. Na preukázanie tvrdení v tomto smere navrhovateľka nenavrhovala vykonať žiadne dokazovanie a tak zostali v konaní pred súdom prvého stupňa tieto jej tvrdenia dôkazne nepodložené.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. s tým, že úspešnému odporcovi na základe jeho návrhu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol právnemu zástupcovi odporcu nárok na odmenu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19.1.2011, vo výške 57 eur + 11,40 eur (DPH 20% ) a 1 x paušálna náhrada 7,41 Eur + 1,48 eur (DPH 20%), na základe čoho mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 77,29 eur. Náhradu trov konania je navrhovateľka povinná zaplatiť advokátskej kancelárii odporcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.