Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12C/385/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV, v konaní pred samosudcom JUDr. Ondrejom Krajčom, vo veci navrhovateľa : I. Š., F. Š. V. XX, F., zast. JUDr. Dušanom Jurkovičom, advokátom so sídlom Ružová dolina 8, Bratislava, proti odporcovi : KLACSKA, s.r.o., so sídlom Kopčianska 65, Bratislava, IČO : 31 384 111, zast. Niku & partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, Bratislava, o ochranu osobnosti s návrhom na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

rozhodol:

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi peňažnú sumu vo výške 23.000.- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 756,39.- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, na účet tunajšieho súdu.

O trovách konania súd rozhodne až po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa v prejednávanej veci svojim návrhom domáhal, aby súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti vo výške 82.984,80.- eur. Poukázal na to, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.: zo dňa 19.02.2008, súd uznal R. F. vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 ods. 3 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že H. XX.XX.XXXX U. Č.E. I. XX,XX Q.. viedol nákladné motorové vozidlo zn. Y.-XX.XXXX S., ev. č. F. - XXX Q. s cisternovým návesom zn.: Schwarzmuller, ev. č. F. XXX D. po diaľnici Dl, pričom došlo ku kolízii s vozidlom Peugeot - 205, ev. č. N. - XXX F., následkom čoho došlo k smrteľnému zraneniu vodiča predmetného osobného motorového vozidla Ľ. Š. a jeho spolujazdcov Y. Y. a E. Š. a k ťažkým zraneniam navrhovateľa I. Š., pričom svojím konaním ako vodič motorového vozidla porušil ustanovenie § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, pričom bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny a tiež trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 7 rokov. Ako navrhovateľ tak i odporca boli s nárokom na náhradu škody odkázaní na konanie vo veciach občiansko-právnych. Uvedeným konaním R. F. došlo okrem naplnenia skutkovej podstaty vyššie uvedeného trestného činu aj k neoprávnenému zásahu do navrhovateľovho práva na súkromie, ako jedného z osobnostných práv fyzickej osoby, zakotveného nielen v ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale i v čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Z týchto ustanovení podľa navrhovateľa jednoznačne vyplýva, a napokon to potvrdzuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, že právo na súkromie sa neobmedzuje len na slobodné rozhodovanie fyzickej osoby o sprístupnení skutočností týkajúcich sa jej súkromia iným osobám a na ochranu proti neoprávneným zásahom do tohto práva, ale zahrňuje aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, keď súčasťou súkromného života je tiež život rodinný, zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a to bez ohľadu na to, či spolu trvale žijú alebo nie, pričom protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Podľa navrhovateľa je nesporné, že v tomto prípade tento zásah predstavuje smrť manželky a syna navrhovateľa, pričom ide o zásah mimoriadne významný, veľmi hlboký, no najmä nereparovateľný. Navrhovateľ so svojou manželkou E. E. L. Ľ. totiž až do osudnej nehody tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, pričom predmetná tragédia zásadným spôsobom zasiahla do navrhovateľovho života a nenávratne pretrhla silné citové väzby, v dôsledku čoho navrhovateľ stratil možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojou manželkou E. E. ich jediným dieťaťom - synom Ľ.. Intenzitu zásahu zvyšuje to, že navrhovateľ stratil obe najbližšie bytosti, ako aj skutočnosť, že jeho manželka zomrela v relatívne nízkom veku (44 rokov) a syn prakticky na začiatku svojho života (23 rokov).

Vzhľadom na skutočnosť, že k predmetnému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa zo strany R. F. došlo v súvislosti s plnením jeho pracovných úloh, ako zamestnanca odporcu, je podľa navrhovateľa na mieste analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím je daná zodpovednosť odporcu za tento zásah a tým aj jeho pasívna legitimácia. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že R.N. F. bol trestným rozsudkom uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 ods. 3 Trestného zákona, pretože nedbanlivostné konanie nie je možné považovať za vybočenie z plnenia pracovných povinností, resp. za exces, ani skutočnosť, že odporca bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Vzhľadom na špecifickosť predmetného neoprávneného zásahu do navrhovateľovho práva na súkromie je podľa navrhovateľa evidentné, že žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená nemajetková ujma na strane navrhovateľa, ktorého právo na ochranu osobnosti bolo porušené predmetným zásahom s neodstrániteľnými následkami. S poukazom na uvedené, súčasne si uvedomujúc, že ani žiadna hmotná satisfakcia nemôže odčiniť dopad tejto tragickej udalosti, ale iba zmierniť jeho nemajetkovú ujmu, sa domáha navrhovateľ od odporcu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Je nesporné a uvedomuje si to aj navrhovateľ, že pri určení výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa uplatní postup podľa ustanovenia § 136 O.s.p., keď túto výšku určí súd podľa svojej úvahy, pričom ako z právnej teórie tak i súdnej praxe vyplývajú kritériá, ktoré by mal súd vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní, a to závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a vplyv ostatných satisfakčných inštrumentov. Čo sa týka prvého kritéria, teda závažnosti vzniknutej ujmy, má za to, že ide o zásah mimoriadne významný, veľmi hlboký no najmä nereparovateľný, keď navrhovateľ stratil možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojou manželkou Amáliou a ich jediným dieťaťom - synom Ľ.. Čo sa týka okolností zásahu, poukázal navrhovateľ na to, že odporca dal svojmu zamestnancovi R. F. pokyn, aby napriek poveternostnej situácii a nepriaznivej predpovedi meteorológov uskutočnil predmetnú prepravu, z ktorej vzišiel zásah do navrhovateľovho práva. O vplyve ostatných satisfakčných inštrumentov nemožno v danom prípade vôbec hovoriť, nakoľko zo strany odporcu nedošlo ani len k pokusu nejakým spôsobom zmierniť následky tohto zásahu, a to či už mimosúdnym dobrovoľným poskytnutím finančných prostriedkov ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo len jednoduchým ospravedlnením či prejavením ľútosti z jeho strany.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť. Namietal jeho pasívnu legitimáciu i vecnú opodstatnenosť návrhu. Odporca vychádzal z toho, že v danom prípade nie je možné aplikovať analogicky ustanovenia § 420 a nasl. OZ, pretože nárok, ktorý navrhovateľ uplatňuje v tomto konaní, je osobitne a najmä komplexne upravený v ustanoveniach § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Za pasívne

legitimovanú osobu v sporoch o ochranu osobnosti je pritom nutné považovať výlučne pôvodcu zásahu do osobnostných práv, ktorým je v tomto prípade pán R. F.. Nároky v sporoch o ochranu osobnosti demonštratívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka pritom nie sú nárokmi na náhradu škody, ale osobitnými nárokmi. Nie je preto žiaden racionálny dôvod dožadovať sa použitia analógie s cieľom odôvodniť pasívnu legitimáciu odporcu. Navyše na tomto mieste odporca kladie otázku: Prečo si navrhovateľ používajúc analógiu vyberá iba tie ustanovenia Občianskeho zákonník upravujúce náhradu škody, ktoré sa mu hodia a neaplikuje ustanovenia o náhrade škody komplexne? Dôvod je opäť celkom zjavný, a to skutočnosť, že v danom prípade vychádzajúc z dátumu doručenia návrhu na začatie konania súdu by bol jeho nárok premlčaný. V danom prípade, pokiaľ sa uplatňuje náhrada nemajetkovej ujmy podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie je odporca v tomto spore pasívne legitimovaný. V súvislosti s aplikáciou ustanovení o náhrade škody na danú vec odporca tiež namietol, že pokiaľ by sa mala táto úprava analogicky aplikovať, treba aplikovať aj ustanovenie § 420 ods. 3 OZ, teda možnosť vyvinenia sa. Ďalej poukázal odporca na to, že navrhovateľ ho listom zo dňa 12.09.2008 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzval na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy spolu vo výške 8.000.000 Sk. V návrhu na začatie konania sa uplatňuje suma 2.500.000 Sk. Prirodzene na strane odporcu vyvstáva otázka prečo, a zároveň otázka, aká časť z požadovanej sumy je za vzťah s manželkou a aká za vzťah so synom. Zároveň namietol tendenčné tvrdenia navrhovateľa týkajúce sa práce pána R. F. a pasivity odporcu, pokiaľ ide o reakciu vo vzťahu k navrhovateľovi po dopravnej nehode. Navrhovateľ bez akýchkoľvek súvislostí uvádza, že odporca dal pokyn pánovi R.N. F. na uskutočnenie dopravy napriek poveternostnej situácii a nepriaznivej predpovedi meteorológov. Navrhovateľ ako by sa týmto konštatovaním snažil súdu podsunúť názor, že nebyť jeho pokynu na uskutočnenie dopravy, jeho blízki by mohli žiť. Je pravdou, že dal pánovi R. F. pokyn na uskutočnenie prepravy, avšak nedal mu pokyn, aby pritom porušil ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách. Odporca pravidelne a nad rámec zákonom uložených povinností zabezpečujem pre všetkých svojich zamestnancov školenia zamerané na bezpečnosť jazdy aj s ohľadom na všetky situácie na cestách, ktoré na počasie dokáže vodičom pripraviť. Keby pán R. F. dodržal ustanovenie § 15 ods. 1 cit. Zákona, podľa ktorého je vodič povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, a keby pán R. F. ako vodič v zmysle druhej vety cit. ustanovenia dňa XX.XX.XXXX jazdil len takou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, možno by k dopravnej nehode nikdy nedošlo. Aplikujúc úvahu navrhovateľa by v ten deň nemohli jazdiť žiadne vozidlá (napr. sanitky, vlaky, autobusy atď.) a dokonca by zamestnávatelia nemohli ani od svojich zamestnancov požadovať, aby títo prišli do práce, pretože sú „zlé poveternostné podmienky“. Problémom teda v danom prípade nebolo to, či dal svojmu zamestnancovi pokyn na uskutočnenie prepravy, ale to, ako sa vodič pri preprave správal a či dodržiaval predpisy upravujúce premávku na pozemných komunikáciách. Pokiaľ ďalej navrhovateľ uvádza, že z jeho strany nedošlo ani len k pokusu o nejakým spôsobom zmierniť následky zásahu, je takéto tvrdenie pravdivé, avšak s dovetkom, že odporca sa necíti byť zodpovedný za smrť manželky a syna navrhovateľa, hoci mu ich smrť nie je ľahostajná. Navrhovateľ sa podľa jeho názoru snaží súdu túto skutočnosť interpretovať zámerne takým spôsobom, aby odôvodnil výšku požadovanej náhrady. Vzhľadom na uvedené preto žiadal odporca návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť.

Súd v konaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi : výpis z Obchodného registra odporcu, rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo dňa 19.02.2008, návrh na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 24.03.2006, výzva navrhovateľa na zaplatenie z 12.09.2008, lekárske správy Y.. T. z 25.1.2006, psychiatričky Y.. V. zo 16.3.2006, potvrdenie Y.. V. z 18.4.2007 a lekárska správa Y.. F., daňové priznania odporcu za roky 2007, 2008, 2009, listinami zo spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. : Znalecký č. 030/2006 znaleckej organizácie SLOVDEKRA s.r.o., Znalecký posudok č. 109/2007 znalca K.. R. V., úmrtné listy manželky a syna navrhovateľa, zápisnica o výsluchu navrhovateľa z 14.2.2007, pracovný posudok odporcu na zamestnanca R. F., ako aj výsluchom navrhovateľa a svedkyne K. Š., pričom po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, tiež vychádzajúc zo skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ustálil nasledovný skutkový stav podstatný pre rozhodnutie súdu vo veci :

V konaní nebolo ani medzi účastníkmi sporné a naviac vyplynulo aj z vykonaných dôkazov (najmä z rozsudku Okresného súdu Bratislava II vo veci sp. zn. zo dňa 19.02.2008) že vodič R. F. viedol nákladné motorové vozidlo zn. Y.-XX.XXXX S., ev. č. F. - XXX Q. s cisternovým návesom zn.

Schwarzmüller, ev. č. F. XXX D. po diaľnici Dl, došlo ku kolízii s vozidlom Peugeot - 205, ev. č. N. - XXX F., následkom čoho došlo aj k smrteľnému zraneniu vodiča predmetného osobného motorového vozidla Ľ. Š., syna navrhovateľa a E. Š., manželky navrhovateľa a k ťažkým zraneniam navrhovateľa I. Š., pričom syn a manželka navrhovateľa svojim zraneniam napokon podľahli.

Rovnako nebolo sporné, že vodič R. F. bol v čase opísanej dopravnej nehody zamestnancom odporcu a k dopravnej nehode došlo počas jazdy vykonávanej v rámci plnenia jeho pracovných povinností, keď ako vodič odporcu prepravoval náklad. Vykonaným dokazovaním však nebolo nad všetky pochybnosti preukázané, že by príčinou dopravnej nehody bol technický stav vozidla odporcu. Taktiež v tejto súvislosti možno poukázať na skutočnosť, že odporca dal vodičovi pokyn na vykonanie prepravy, čo tiež nebolo medzi účastníkmi sporné.

Z lekárskych správ vystavených Y.. T. vo FNsP Bratislava, psychiatričkou Y.. V. E. Y.. F., vyplynulo, že navrhovateľovi bola spočiatku, ešte počas jeho hospitalizácie, nasadená antidepresívna liečba, neskôr bol evidovaný v ambulancii psychiatričky Y.. V., s diagnózou reakcia na stres, pričom objektívne psychiatricky bolo ustálené, že v klinickom obraze dominuje depresívna nálada, hypohedónia, pesimizmus, bezradnosť, bezperspektívnosť, redukcia záujmov a aktivity, pričom osobnosť je neurotický alterovaná. V máji 2006 sa jeho stav plne stabilizoval a bola vysadená medikácia.

Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že s manželkou sa zobrali v roku XXXX, on býval v Čechách, ona na Slovensku, spoznali sa v Čechách. Keď sa zobrali, presťahoval sa na Slovensko a bývali spolu v N. Y.. Tam sa im narodil aj syn, viac detí nemali. Potom sa v roku 1983 odsťahovali do Čiech za lepším bývaním a tam boli až do roku 1989, kedy sa vrátili kvôli svokre, tá mala zdravotné ťažkosti, späť na Slovensko a bývali na Q.. S manželkou počas manželstva nemali žiadne manželské problémy. On pracoval v strojárňach v M., neskôr v Čechách pracoval na JRD a manželka sa starala o syna. Obaja potom postupne prišli o robotu, nakoniec prišli za robotou až do Bratislavy. V čase pred nehodou pracoval najprv v Citröene, potom v Mercedese. Syn tiež po skončení vojenčiny pracoval najprv v Citröene a potom spolu odišli do Mercedesu. Manželka robila predavačku v odevoch. V čase pred dopravnou nehodou všetci traja žili spolu v jednom byte, spolu pritom žili všetci traja od narodenia syna až do tej nehody. Voľný čas mali hlavne cez víkendy, chodili s manželkou, najprv aj so synom, neskôr už len s manželkou, keď už bol syn starší, na prechádzky, na bicykle. Keď bol syn starší, už mal svoje záľuby, hlavne sa venoval autám, opravoval staršie autá. Syn mal priateľku, tá tam zahynula s ním, boli vtedy vyše pol roka spolu, jeho priateľku s manželkou poznali. Chodievali na víkendy, niekedy aj na dovolenku švagrinej na N., majú tam aj chatu. Chodievali tam keď sa dalo, časovo aj finančne, syn tam chodieval s nimi aj keď bol už starší. Mal tam aj kamarátov, predtým tam chodil do školy.

Je potrebné uviesť, že súd výpoveď navrhovateľa vyhodnotil ako hodnovernú, nakoľko, hoci ide o navrhovateľa, ktorý je osobne vo veci zainteresovaný, jeho výpoveď nebola v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi, nevyplynula z nej v žiadnom smere tendencia vypovedať prehnane priaznivo v jeho prospech ani snaha zveličovať opisované skutočnosti, pričom priebeh udalostí opísal vecne. Jeho výpoveď neobsahuje ani žiadne vnútorné rozpory, ktoré by ju mohli spochybniť. Napokon, hodnovernosť jeho výpovede nenamietal v konaní v žiadnom smere ani odporca. Výpovede navrhovateľa tak tvorí, spolu s výpoveďou svedkyne K. Š. základ pre skutkové zistenia súdu týkajúce sa vzťahov navrhovateľa so zomrelými.

Z výpovede svedkyne K. Š., švagrinej navrhovateľa, vyplynulo, že čo sa týka fungovania rodiny navrhovateľa a jej sestry pred nehodou, boli normálna harmonická rodina. Keď sa sestra vydala za navrhovateľa, najskôr bývali v T., to je časť Liptovského Mikuláša, v takom malom domčeku, ona bola slobodná, navštevovali sa, narodil sa im syn N., potom sa presťahovali do Čiech, kde jeho rodičia zohnali byt. V tom byte potom bývali v Čechách, v dedine, odkiaľ on pochádzal, išlo o Q., I.. Q. V.Á.. Tam nechodila tak často, bolo to od ruky, ale chodili aj tam. Keď ich syn chodil do druhej triedy základnej školy, presťahovali sa na Slovensko, bývali v M. v bytovke a stavali si domček na Q.. Keď ho postavili, tak sa nasťahovali tam. Bývali v jednom dvore, majú totiž domy vedľa seba. Tam fungovali spolu, preto vie, že ich manželstvo bolo harmonické. Bolo to normálne, fungujúce manželstvo, nikdy ich nevidela, že by sa škriepili. Potom kvôli práci, vtedy už ich syn chodil na strednú školu, išli do Bratislavy. Potom sa

navštevovali tiež, hoci nepravidelne, manžel svedkyne, ktorý jazdil na kamióne, keď išiel cez Bratislavu, tak sa zastavil u nich, oni, keď boli voľné víkendy, chodili na Q.. Tešili sa, že sa stretnú. Navrhovateľ mal so synom tiež dobrý vzťah, mali spoločné koníčky, hlavne autá, otec bol automechanik a syn tiež bol automechanik, keď sa vyučil, spolu robili vo firme Mercedes. Vie, že na dovolenky do zahraničia nechodili, neboli na to peniaze, ale chodievali tu na Slovensku, na Q., prípadne do Čiech. Raz boli na dovolenke v Prahe, akurát vtedy keď boli v Prahe tie veľké záplavy. Nehoda bola šok pre všetkých z rodiny. Najprv volali do nemocnice, kde ležal navrhovateľ, najprv im ho nechceli dať k telefónu, povedali, že on to ešte nevie, aby mu to nehovorili, že musia počkať. Potom z nemocnice volali, že mu to už oznámili a že s ním majú hovoriť po telefóne, lebo že keď mu to oznámili, tak reagoval psychicky zle. Museli mu dať lieky. Na druhý deň docestovali za ním, reči s ním veľa nebolo, hneval sa na celý svet, stále vravel, že prečo to on prežil, prečo tam nezahynul aj on. Potom svedkyňa riešila aj pohreb, navrhovateľ sa rozhodol, že ich chce pochovať tu, na Ružinovskom cintoríne. On to neriešil, lebo nebol schopný nič riešiť, nebol schopný ani fyzicky, keďže bol zranený. Na pohrebe bol, vyzdvihli ho z nemocnice na priepustku a potom sa vrátil do nemocnice. Svedkyňa potvrdila, že navrhovateľ sa oženil, zobral si matku synovej vtedajšej priateľky, ktorá tiež zahynula pri tejto nehode, brali sa na jeseň 2006, asi ich spojilo podobné nešťastie, jej zahynula dcéra a jemu manželka so synom pri tej istej nehode. Zároveň však uviedla, že aj teraz keď s ním rozpráva, ťažko to stále znáša, menej o tom komunikujú, aby to nepripomínali.

Z daňových priznaní odporcu za zdaňovacie obdobie rokov 2007 - 2009 vyplynulo, že v roku 2007 predstavoval základ dane sumu 21.398.702,- Sk, v roku 2008 sumu 20.851.864,- Sk a v roku 2009 sumu 698.199,83.- eura. Odporca pritom poukázal na to, že hospodársky výsledok za rok 2010 sa predpokladá výrazne nižší, než v predchádzajúcich rokoch, približne na úrovni 2/3 predchádzajúceho roky. Odhadom, pokiaľ by bolo tvrdenie odporcu v tomto smere pravdivé (nebolo v konaní preukázané a nebol preukázaný ani opak), by predstavoval základ dane odporcu v roku 2010 sumu 465.466.- eura.

Ďalšie okolnosti, ktoré vyšli najavo z vykonaných dôkazov a v priebehu konania (napr. podrobné okolnosti dopravnej nehody) nemali zásadný význam pre rozhodnutie súdu a preto je nadbytočné sa nimi podrobne zaoberať. Treba však poukázať na to, že súd v konaní nevykonal dokazovanie výsluchom svedka R. F., nakoľko jeho výpoveď bola zachytená už v trestnom konaní a naviac skutočnosť, že T.. F. dostal pokyn od odporcu vykonať prepravu, bola objasnená v trestnom konaní a nebola medzi účastníkmi sporná.

Takto zistený skutkový stav súd po právnej stránke posúdil nasledovne :

V prvom rade sa súd musel vysporiadať sa otázkou pasívnej legitimácie odporcu v danej veci, ktorý ju v konaní aj namietal. Kto je vecne legitimovaný v určitom konaní na súde závisí od obsahu právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania a toto posúdenie závisí od hmotnoprávnych predpisov. V spore o ochranu osobnosti aktívnou vecnou legitimáciou disponuje osoba, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté a vecne pasívne legitimovaný je pôvodca zásahu. V prejednávanej veci preto posúdenie vecnej legitimácie na strane odporcu záviselo od posúdenia otázky, či je možné považovať odporcu za pôvodcu zásahu. V tomto smere súd dospel k záveru, že odporcu za okolností prejednávanej veci treba považovať za pôvodcu navrhovateľom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv.

Po skutkovej stránke je pre tento záver rozhodujúce, že k úmrtiu manželky a syna navrhovateľa došlo konaním R. F., ktorý v čase, keď spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej manželka a syn navrhovateľa zahynuli, bol zamestnancom odporcu a dopravnú nehodu spôsobil pri výkone jeho práce vodiča pre odporcu, keď viedol vozidlo, ktorého prevádzkovateľom bol odporca.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti neobsahujú osobitné určenie subjektu pôvodcu zásahu do osobnostných práv, teda subjektu zodpovedného za takýto zásah. Z tohto hľadiska teda právna úprava ochrany osobnosti nie je komplexná a v tomto smere sa nemožno stotožniť s právnymi závermi odporcu. Pôvodcom zásahu nepochybne môže byť fyzická, ale aj právnická osoba. Kto v prípade zásahu fakticky spáchaného osobou, ktorá bola len použitá na výkon činnosti (typicky

zamestnanec právnickej osoby), pri ktorej došlo k zásahu, zodpovedá za tento zásah však ustanovenia o ochrane osobnosti neriešia. Preto je pre účely zodpovedania otázky kto je v takomto prípade pôvodcom zásahu v súlade s ustanovením § 853 Občianskeho zákonníka na mieste použiť analógiu. Opätovne možno zdôrazniť, že sa v tomto smere nemožno stotožniť s argumentáciou odporcu, ktorý dôvodil, že tu neexistuje medzera v práve. Tá tu v otázke určenia zodpovedného subjektu existuje a pri právnom posúdení veci preto nezostáva iné, než v súlade s § 853 Občianskeho zákonníka pristúpiť k analogickej aplikácii ustanovení, ktoré sú z hľadiska obsahu a účelu posudzovanej situácii najbližšie.

Z hľadiska svojho obsahu a účelu sú zodpovednostným vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu do osobnostných práv najbližšie práve ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Analogickú aplikáciu práve týchto ustanovení odôvodňuje to, že zodpovednostný vzťah vzniknutý zásahom do osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je z hľadiska predpokladov jeho vzniku, no tiež jeho obsahu a účelu obdobný (či skôr v zásade totožný, keďže rozdielne sú len výlučne objektívna zodpovednosť pôvodcu zásahu, charakter vzniknutej ujmy a spôsob a rozsah náhrady vzniknutej škody, resp. ujmy) so zodpovednostným vzťahom vzniknutým zo zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predpokladom pre vznik oboch „typov“ zodpovednostného vzťahu je protiprávne konanie, vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi. Z hľadiska subjektov tohto vzťahu na jednej vystupuje subjekt, ktorý sa dopustil protiprávneho konania a na druhej strane subjekt, ktorému v dôsledku takéhoto protiprávneho konania vznikla určitá ujma. Napokon, totožný je aj účel oboch týchto inštitútov, ktorým je zabezpečiť pokiaľ možno v čo najväčšej miere odškodnenie (kompenzáciu, či zmiernenie) vzniknutej ujmy. Preto je analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení subjektu, ktorý zodpovedá za zásah do osobnostných práv dotknutej osoby, plne na mieste.

Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právnická osoba zodpovedá za škodu spôsobenú tými, ktorých použila na činnosť, pri ktorej došlo k vzniku škody.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom možno, so zreteľom na skutkové okolnosti danej veci, keď bolo dokazovaním ustálené (a nebolo sporné ani medzi účastníkmi), že k usmrteniu manželky a syna navrhovateľa, ktoré predstavuje tvrdený zásah do osobnostných práv navrhovateľa, došlo konaním vodiča a zamestnanca odporcu R. F.Č. pri výkone práce (preprave nákladu), teda konaním osoby, ktorá bola odporcom použitá na výkon jej podnikania v oblasti prepravy, konštatovať, že v danej veci môže byť pôvodcom zásahu do osobnostných práv navrhovateľa za daných okolností len odporca a nie jeho zamestnanec R. F.. Preto je odporca v prejednávanej veci pasívne vecne legitimovaný a bolo na mieste zaoberať sa vecnou opodstatnenosťou návrhu. V nadväznosti na námietky odporcu, že právnická osoba ťažko môže byť ako fiktívny subjekt pôvodcom zásahu postačí poznamenať, že pokiaľ by sme akceptovali takýto pohľad na konanie právnických osôb, právnické osoby by nemohli mať spôsobilosť vlastným konaním vstupovať do právnych vzťahov (teda ani vzťahov založených porušením právnej povinnosti) a preto takáto argumentácia neobstojí.

Navyše možno poukázať na to, že v prejednávanej veci prichádza (z rovnakých dôvodov ako pri ustanovení § 420 do úvahy tiež analogické použitie ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka. Nebolo sporné, že prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená smrť manželky a syna navrhovateľa, bol odporca a preto, ak by aj nezodpovedal za zásah do osobnostných práv navrhovateľa v zmysle vyššie uvedeného, zodpovedal by za tento zásah analogicky aj v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka.

Pre úplnosť vo vzťahu k analogickej aplikácii ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, prípadne § 427 Občianskeho zákonníka, treba poukázať na to, že prípustnosť analógie je tu obmedzená len na posúdenie otázky kto je v tomto prípade pôvodcom zásahu. Vo vzťahu k zodpovedaniu otázky, či došlo k zásahu, či tu existujú okolnosti vylučujúce zodpovednosť za tento zásah, prípadne či je na mieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej sa navrhovateľ domáhal a v akej výške, analogické použitie ustanovení o náhrade škody neprichádza do úvahy. Chýba tu totiž základný predpoklad pre použitie analógie, ktorým je medzera v práve. Konkrétny obsah osobnostných práv a predpoklady pre priznanie ochrany týmto právam sú (na rozdiel od určenia pôvodcu zásahu) totiž výslovne upravené v

ustanoveniach § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Preto sa nemožno stotožniť ani s argumentáciou odporcu, že v prípade prípustnosti analogickej aplikácie ustanovení o náhrade škody v prejednávanej veci treba pripustiť aj možnosť vyvinenia sa v zmysle § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľ v konaní uplatňoval len zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k otázke splneniu predpokladov pre samotné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy možno uviesť nasledovné :

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Navrhovateľ opieral uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy o tvrdenie, že v dôsledku protiprávneho konania zamestnanca odporcu, teda odporcu, došlo k zásahu do súkromia navrhovateľa, ktorého súčasťou je aj právo rozvíjať a vytvárať vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami, osobitne vzťahy na emocionálnej báze, teda vzťahy medzi príslušníkmi rodiny budované na citovo silných vzájomných väzbách. Konaním odporcu pritom podľa navrhovateľa došlo k deštrukcii všetkých vybudovaných citových väzieb a tým k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život navrhovateľa ako pozostalého.

Súd vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného v priebehu konania z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že konanie odporcu, ktorého zamestnanec pri dopravnej nehode spôsobil usmrtenie manželky a syna navrhovateľa v danom prípade predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa, konkrétne do jeho súkromia a rodinného života.

Aby bolo možné hovoriť o zásahu do súkromia určitej osoby usmrtením inej osoby, musí medzi dotknutou a zomrelou osobou preukázateľne existovať kvalifikovaný, konkrétny blízky osobný citový vzťah. Len v prípade takéhoto vzťahu totiž prichádza do úvahy násilné pretrhnutie (deštrukcia) vybudovaných citových väzieb dotknutej osoby a len v takomto prípade môže predstavovať konanie pôvodcu zásahu v tomto zmysle zásah do súkromia dotknutej osoby.

V nadväznosti na to, čo vyplynulo z vykonaných dôkazov, možno konštatovať, že v prípade navrhovateľa tu silné citové väzby medzi ním a zomrelými manželkou a synom existovali. Je síce pravdou, že exaktne nemožno existenciu citového vzťahu ako takého dokazovaním prostredníctvom výsluchu účastníkov ani svedkov zistiť. Možno však skutkovo ustáliť formálne právnym poriadkom zakotvený (manželstvo a príbuzenstvo predkov a potomkov) status, pri ktorom sa bez ďalšieho predpokladá blízky citový vzťah, ako aj ďalšie skutkové okolnosti, z ktorých možno bezpečne usudzovať, že takýto vzťah tu existuje (okolnosti týkajúce sa kvality ich vzájomného vzťahu, spoločné bývanie, absencia problémov vo vzťahoch, spoločné aktivity a pod.)

V prípade navrhovateľa možno hovoriť o citových, no aj iných väzbách vytvorených ako s manželkou, tak aj so synom.

Čo sa týka zosnulej manželky navrhovateľa, vychádzajúc z vykonaných dôkazov možno konštatovať, že ich vzťah bol harmonický a nepochybne medzi nimi existovalo silné citové puto, ich vzťah trval od roku

1982 (teda 23 rokov v čase nehody), nemali v manželstve žiadne rozpory ani problémy, a to aj napriek tomu, že ich spoločný život nepochybne nebol jednoduchý, keďže sa viackrát museli sťahovať (Č., L. - M., Q., F.) za rodinou alebo prácou z dôvodu nevyhovujúcej finančnej situácie ich rodiny.

Rovnako je z okolností ustálených vykonaným dokazovaním celkom zrejmý blízky vzťah medzi navrhovateľom a jeho zosnulým synom. Okrem silného citového puta a absencie nezhôd medzi nimi, čo je zrejmé aj z toho, že syn s rodičmi chodieval na Q. aj v čase, keď už bol starší, možno poukázať na to, že obaja boli vyučenými automechanikmi, obaja mali rovnakú záľubu v autách, ktoré syn aj doma opravoval, pričom obaja pracovali u rovnakého zamestnávateľa, najprv v Citröene, potom v Mercedese, pričom syn navrhovateľa po skončení prezenčnej vojenskej služby odišiel do Mercedesu spolu s navrhovateľom. Z toho je zrejmé, že okrem vzťahu rodiča a dieťaťa mal ich vzťah aj ďalší rozmer bezprostredne súvisiaci s autami a všetkým, čo obvykle k tomu pri záľube k autám patrí.

Pre úplnosť sa žiada poukázať na to, že z vykonaných dôkazov nevyšli v priebehu konania najavo žiadne skutočnosti, ktoré by existenciu popísaného blízkeho vzťahu navrhovateľa so zomrelými čo i len sčasti spochybňovali, pričom v tomto smere neprezentoval žiadne námietky ani odporca.

Pri existencii úzkych citových a ďalších väzieb medzi navrhovateľom a jeho manželkou a synom, ktoré existovali pred ich úmrtím, možno potom konštatovať, že v prípade navrhovateľa došlo v dôsledku konania odporcu k okamžitému, násilnému pretrhnutiu týchto úzkych väzieb navrhovateľa k zomrelej manželke a synovi.

Súčasťou osobnostných práv, ktorých ochrana je v právnom poriadku (na úrovni zákona) zabezpečená prostredníctvom ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, je aj právo na súkromie, ktoré v sebe zahŕňa aj právo vytvoriť si a aj udržiavať vzťahy s inými, predovšetkým v oblasti citovej, aby tak daná osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť aj v tejto oblasti. Protiprávne narušenie týchto vzťahov inou osobou potom predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život dotknutej fyzickej osoby.

Preto konanie odporcu, ktoré je predmetom prejednávanej veci, v súvislosti s ktorým bol zamestnanec odporcu aj právoplatne odsúdený v trestnom konaní a ktorým došlo k násilnému pretrhnutiu väzieb navrhovateľa so zomrelými predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa a v danej veci boli splnené predpoklady pre priznanie ochrany osobnostným právam navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľ v prejednávanej veci spomedzi zákonných prostriedkov ochrany uplatnil len náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predpoklady na priznanie tejto náhrady sú v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka naplnené vtedy, ak došlo k zásahu do osobnostných práv, avšak poskytnuté zadosťučinenie sa nezdá postačujúce, a to najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

V tomto smere treba konštatovať, že v prípade ak ide o zásah do súkromia usmrtením blízkej osoby spravidla sú predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy naplnené. Ťažko si totiž predstaviť, že by v prípade natoľko závažného zásahu mohlo vzniknutú nemajetkovú ujmu dostatočne zmierniť priznanie iného zadosťučinenia (napr. vo forme ospravedlnenia). Preto, keďže v prejednávanej veci ide o zásah v podobe usmrtenia blízkych (v tomto prípade najbližších) osôb, boli aj v prípade navrhovateľa splnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto kritériá vytvárajú základný rámec, v ktorom sa súd môže (a zároveň musí) pri úvahe o výške náhrady pohybovať.

V prejednávanej veci súd pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil predovšetkým to, že navrhovateľ stratil v jednom okamihu manželku aj syna, s ktorými tvorili napriek neľahkému životu, harmonickú rodinu, tešili sa z úspechov, vzájomne si pomáhali, žili v spoločnej domácnosti, delili sa tak spoločne o pozitívne i negatívne stránky ich každodenného života a v dôsledku ich úmrtia došlo k celkom nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia a k definitívnej strate možnosti navrhovateľa tráviť s nimi čas, deliť sa s nimi o všetky bežné i menej bežné životné problémy i radosti a v prípade syna zdieľať s ním spoločné záujmy. Nemožno pritom opomenúť, že, ako na to poukázal aj navrhovateľ, v čase usmrtenia bola jeho manželka vo veku 44 rokov a syn vo veku 23 rokov. Pre úplnosť sa žiada v súvislosti s týmto kritériom poukázať tiež na to, že mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy nemôže spochybniť ani to, že navrhovateľ sa na jeseň v roku 2006 znovu oženil. Zobral si totiž matku synovej priateľky, ktorá pri rovnakej dopravnej nehode stratila dcéru, čo nemôže byť za daných okolností hodnotené tak, že navrhovateľ sa vlastne so stratou manželky vyrovnal a preto už následky zásahu nepretrvávajú. Napokon, pretrvávanie následkov zásahu potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa K. Š..

Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z hľadiska okolností zásahu súd zohľadnil, že k zásahu došlo zo strany odporcu prostredníctvom zamestnanca, ktorý sa pri zásahu dopustil spáchania trestného činu, pričom T.. F. dostal na vykonanie prepravy priamy pokyn od odporcu. Ten bol síce spáchaný z nedbanlivosti, avšak išlo o hrubé porušenie predpisov o premávke na pozemných komunikáciách, ktorého dôsledkom bolo usmrtenie manželky a syna navrhovateľa.

Súd ďalej pri úvahe o výške náhrady nemohol opomenúť ani aj skutočnosť že za určitú satisfakciu (hoci jej význam možno za daných okolností označiť ako marginálny) možno považovať už samotné rozhodnutie súdu v trestnom konaní, ktorým súd (právoplatne) odsúdil zamestnanca odporcu za spáchanie daného skutku a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody. Na druhej strane však nemožno opomenúť ani to, že odporca, hoci z dôvodu, že sa necíti za úmrtie manželky a syna navrhovateľa zodpovedný (a pravdou je, že odporca zo subjektívneho hľadiska ako právnická osoba skutočne dopravnú nehodu nespôsobil), neprejavil vo vzťahu k navrhovateľovi sústrasť s úmrtím jeho blízkych, ktorí boli usmrtení pri dopravnej nehode spôsobenej jeho zamestnancom (aspoň to nebolo preukázané ani to nevyšlo najavo).

Napokon súd nemohol, v záujme primeraného zohľadnenia a vyváženia záujmov všetkých zúčastnených, opomenúť ani súčasnú majetkovú a finančnú situáciu odporcu, u ktorého, ako bolo preukázané, v rokoch 2007 až 2009 predstavoval základ dane (teda zjednodušene povedané príjem po odpočítaní výdavkov) sumu okolo 20 - 21 miliónov Sk, pričom ak sme vychádzali z pravdivosti tvrdenia odporcu ohľadne hospodárskeho výsledku za rok 2010, základ dane za rok 2010 by mal predstavovať sumu približne 460-470.000.- eur. Za neprimerané by totiž bolo treba hodnotiť priznanie takej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá by mala pre odporcu zjavne likvidačné následky. Tu však treba zdôrazniť, že pri tejto úvahe nemožno ísť až tak ďaleko, že pokiaľ je povinný subjekt dlhodobo v nepriaznivej finančnej situácii, neprichádza v jeho prípade do úvahy uloženie akejkoľvek povinnosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda že táto okolnosť má rozhodujúci vplyv pri úvahe o výške náhrady. Finančnú situáciu odporcu preto súd tiež primerane zohľadnil pri úvahe o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

Súd potom, vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených kritérií a skutkových okolností danej veci na strane navrhovateľa, avšak aj okolností na strane odporcu, dospel k záveru, že náhradou, ktorá je spôsobilá na rozdiel od prípadného nepeňažného zadosťučinenia aspoň sčasti zmierniť následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa je suma 23.000.- eur. Preto súd odporcu zaviazal na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v uvedenej výške a vo zvyšku návrh zamietol.

Keďže v tomto konaní bolo navrhovateľovi priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a odporca bol v konaní neúspešný, súd podľa ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch, zaviazal odporcu podľa výsledku konania na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Pri ustálení výšky súdneho poplatku súd vychádzal z toho, že odporca bol neúspešný v sume 23.000,- eur a táto sumy

predstavuje základ pre výpočet poplatku. Čo sa týka sadzby poplatku súd vychádzal z právnej úpravy zákona č. 71/1992 Zb., o súdnych poplatkoch, účinnej v čase podania návrhu, teda so sadzby určenej položkou 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd odporcu zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku v celkovej výške 756,39.- eura, pozostávajúceho zo sumy 66,39.- eura a sumy 690.- eura (3 % zo sumy 23.000,- eura).

O trovách konania súd rozhodne v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. až po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho

písomného vyhotovenia na tunajšom súde

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP)

Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k

vadám uvedeným v § 221 ods. 1; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože

sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a);

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(§ 205 ods. 2 OSP)