Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-226-2005.pdf
PDF · 128.93 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-4C/226/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Kežmarku samosudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne M.. T. L., P.. XX. X. XXXX, Y. D., S.. D. L. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčiovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom Štúrova 29, Košice, proti žalovaným 1. M.. H. H., P.. X.XX.XXXX, Y. H. J. XXX, 2. B. H., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 3. D.Z. H., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XX, V. D. H., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XX, 4. D.. J. C., P.. XX.X.XXXX, Y. Y., L. XX, 5. D. C., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XX, V. D.Z. H., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XX, 6. E. D., P.. XX.X.XXXX, Y. J. XX, V. M.. H. H., P.. X.XX.XXXX, Y. H. J. XXX, 7. T. I., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XX, 8. L. Š., P.. XX.X.XXXX, Y. U., C. X, 9. E.. T. C., P.. XX.X.XXXX, Y. Y. Y., Y. X, V. M.. D. C., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 10. D. H., P.. XX.XX.XXXX, Y. H. J. XXX, 11. D. U., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XX, 12. H. E., P.. XX.XX.XXXX, Y. H. J. XXX, 13. D. C., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XX, 14. D. U., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, V. G. U., P.. X.XX.XXXX, Y. H. J. XXX, 15. J. C., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 16. Ľ. C., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, V. J. C., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 17. T. Š., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 18. T. Š., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 19. E. Š., P.. XX.X.XXXX, Y. Ž. XXX, 20. V. Š., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 21. Ľ. Š., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 22. D. Š., P.. XX.XX.XXXX, Y. H. J. XXX, 23. T. Š., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 24. D.. D. Š., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, V. T. Š., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 25. D. H., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 26. G. Y., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, V. B. H., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 27. Y. Š., P.. XX.X.XXXX, Y. E., Y. XXX/XX, 28. G. E., P.. X.X.XXXX, Y. E., H.. N. Č.. XXX/XX, 29. D. E., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 30. G. E., P.. XX.X.XXXX, Y. U., P. Y. X, 31. D. U., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, V. N. U., P.. X.XX.XXXX, Y. E., E. Y. XXX/XX, 32. N. U., P.. X.XX.XXXX, Y. E., E. Y. XXX/XX, 33. Š. I., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XXX, 34. M.. D. C., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, V. D.. J. C., Y. Y., L. XX, 35. Y. X., P.. XX.X.XXXX, Y. H. J. XXX, V. D.. J. C., Y. Y., L. XX, 36. G. I., P.. XX.X.XXXX, Y. E., Z.V. XXXX/X, V. D.. J. C., Y. Y., L. XX, 37. N. E., P.. XX.X.XXXX, Y. J. O., H. XXX, V. D.Z. H., P.. X.X.XXXX, Y. H. J. XX, 38. T. E., P.. X.XX.XXXX, Y. U., P. Y. X, V. D.. N. E., P.. XX.X.XXXX, Y. U., P. Y. X, 39. A. L., P.. X.X.XXXX, Y. U., L. P. X, 40. U. U., P.. XX.XX.XXXX, Y. H. J. XXX, V.. D.. N. E., P.. XX.X.XXXX, Y. P. Y. X, U.D., v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaným v 1. až 40. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
III. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť štátu trovy konania vo výške 16,63 € na účet tunajšieho súdu v štátnej pokladnici do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa v prejednávanej veci určovacou žalobou podľa § 8O písm. c/ O. s. p. podanou na tunajší súd dňa 10. 11. 2005 v jej konečnej úprave domáhala určenia, že súčasťou dedičstva po jej nebohom otcovi X. H. , P.. XX. X. XXX , V. I. XX. X. XXXX, P. Y. U., Č. X, je spoluvlastnícky podiel poručiteľa vo
výške 3/8 - in v pomere k celku k nehnuteľnostiam pôvodne vedeným v pozemnoknižnej vložke č. XXX H. J., t. č. parcely registra „E„ vedené na LV nasledovne :
LV č . XXXX - parcela č. XXXX- trvalý trávnatý porast o výmere 14 156 m2
parcela č. XXXX - trvalý trávnatý porast o výmere 8 697 m2
parcela č. XXXX - trvalý trávnatý porast o výmere 2 579 m2
parcela č. XXXX - trvalý trávnatý porast o výmere 10 372 m2
parcela č. XXXX/X - trvalý trávnatý porast o výmere 2 925 m2
parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 943 m2
parcela č. XXXX - trvalý trávnatý porast o výmere 2 867 m2
parcela č. XXXX - trvalý trávnatý porast o výmere 2 823 m2
LV č. XXXX - parcela č.XXXX - orná pôda o výmere 911 m2
parcela č.XXXX - orná pôda o výmere 598 m2
parcela č.XXXX - lesné pozemky o výmere 344 m2
LV č. XXXX - parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 3 773 m 2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 9 708 m2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 2 802 m 2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 25 862 m 2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 3 773 m 2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 2 516 m 2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 312 m2
parcela č. XXXX /. - trvalé trávnaté porasty o výmere 751 m 2
LV č. XXXX - parcela č. XXXX - trvalé trávnaté porasty o výmere 16 690 m2
parcela č. XXXX- trvalé trávnaté porasty o výmere 1 280 m2
parcela č. X XXX - trvalé trávnaté porasty o výmere 2 995 m2
parcela č. XXXX - trvalý trávnatý porast o výmere 791 m 2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmere 575 m2
parcela č. XXXX - orná pôda o výmer 774 m2
parcela č. XXXX - trvalé trávnaté porasty o výmere 1 642 m2
parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 1 221 m 2.
Žalobu v jej konečnej úprave dôvodila tvrdeniami, že vlastníctvo jej otca neb. X. H. k predmetným pozemkom v spornom spoluvlastníckom podiele bolo riadne zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX H.Á. J.. V dedičskom konaní vedenom po otcovi na Okresnom súde Košice II. pod sp.zn . 28D 530/1997 sa dozvedela, že dňa 16. 11. 1995 si žalovaní, resp. ich právni predchodcovia dali formou notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade notárky Mgr. Oľgy Piskoríkovej v Poprade pod č.
N 188/1995, Nz 190/1995 osvedčiť nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Skutočnosti uvádzané v notárskej zápisnici nie sú pravdivé. Jej otec sporný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam nadobudol v roku 1949 dedením po sestre jeho otca T. H. L. Q., rodenej H., a po jej manželovi J. Q.. Otec X. H. T. H. spolu s touto sestrou L. Q., rod. H., a jej manželom J. Q., ako aj ďalšou sestrou T. P., rod. H. a ich rodičmi H. H. a T. H. a X. H. boli v roku 1942 deportovaní do koncentračných táborov, kde takmer všetci zahynuli. Vrátila sa iba T. P. a X. H.. V roku 1949 bola pozostalosť po L. Q. a jej manželovi riadne prejednaná , o čom svedčia doklady č. d. XX/XX a č.d. XX/XX, na základe ktorých bol následne aj vykonaný zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v prospech X. H.. Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nemohli nadobudnúť od štátu na základe dražby v roku 1942, pretože ani Slovenský štát, ani následne Československý štát sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľností. Dôvod, prečo jej otec si uplatnil v roku 1949 na súde reštitučný nárok na nehnuteľnosti bol ten, že štát aj napriek tomu, že nebol vlastníkom nehnuteľností, nehnuteľnosti násilne okupoval. Žalovaní, resp. ich právni predchodcovia aj za predpokladu, že za vydražené nehnuteľnosti zaplatili a po zaplatení ich aj začali užívať, nemohli vlastníctvo k nim nadobudnúť vydržaním. Nikdy neboli dobromyseľní, nakoľko nemali nikdy riadne kúpne zmluvy a vedeli, že vydražené nehnuteľnosti boli odňaté ľuďom odvlečeným fašistickým režimom . Naviac, nehnuteľnosti od 50 - tych rokov neužívajú, nakoľko ich užíva družstvo a vojenské lesy.
Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. Tvrdili, že od svojich právnych predchodcov sa dozvedeli, že títo predmetné nehnuteľnosti riadne kúpili a riadne za ne aj zaplatili. Nehnuteľnosti prvýkrát kúpili v roku 1942 na verejnej dražbe s tým, že peniaze zaplatili štátu. Druhýkrát za nehnuteľnosti zaplatili rodine H. v súvislosti s reštitučným súdnym konaním, ktoré prebehlo v roku 1949. Všetci zhodne tvrdili, že nehnuteľnosti užívali ich právni predchodcovia, niektorí zo žalovaných aj sami, všetci v dobrej viere, že im patria. Nehnuteľnosti tak ako sa to za socializmu bežne dialo boli v roku 1958 zlúčené do družstva. Najprv ich užívalo družstvo v H. J., neskôr v H. Y. , ktoré ich užíva dodnes.
Podľa § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov / ďalej len „O. s. p.„/ návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na to naliehavý právny záujem.
Podľa cit. právnej úpravy podmienkou procesnej prípustnosti každej určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu žalobcu na žalobe.
Z úplného výpisu z pozemnoknižnej vložky č. XXX H. J. a z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 20. 12. 1937 č. d. XXX/ XX súd zistil, že ako pôvodní spoluvlastníci sporných nehnuteľnosti vedených v majetkovej podstate tejto vložky pod B1 a B2 boli vedení H. H. a manželka T. H., rod. Y. , a to každý v jednej polovici v pomere k celku. Dňa 12. 1. 1938 bolo na základe kúpnopredajnej zmluvy č. d. XXX/XX zo dňa 20. 12. 1937 vložené vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam pod B5a ad1,2 Y. Q. a pod B5b ad1,2 jeho manželke L. Q., rod. H., každému v podiele rovnako jednej polovici v pomere k celku. V bode 9/ odstavec druhý kúpnej zmluvy zo dňa 12. 1. 1938 účastníci zmluvy konštatujú, že odpredávatelia sú rodičmi nadobúdateľky L. Q., rod. H., a že druhý kúpiteľ Y. Q. je manželom menovanej spolunadobúdateľky. Následne pod B6 ad5a, t. j. na polovicu patriacu Y. Q. bolo dňa 22. 1. 1949 na základe č. d. XX vložené vlastnícke právo v prospech N. G., rod. Q. na 2/8 - iny , v prospech T. P., rod. H. a X. H. po 1/8 - ine. Toho istého dňa bolo pod B7 ad5b, t. j. na polovicu patriacu L. Q., rod. H. na základe dokladu č. d. XX vložené vlastnícke právo v prospech T. P., rod. H. a X. H., každému na 2/8 - iny.
Oboznámením dedičského spisu Okresného súdu Košice II. sp. zn. 28 D 530/97 v dedičskej veci po neb. poručiteľovi X. H., P.. XX. X. XXXX, V. I. XX. X. XXXX, P. Y. U., Č. X, súd zistil, že žalobkyňa ako dcéra poručiteľa je zákonnou dedičkou v I. zákonnej dedičskej skupine.
Z aktuálnych výpisov z LV č .XXXX, XXXX, XXXX a XXXX k. ú. H. J. a spisu Notárskeho úradu Mgr. Oľgy Piskoríkovej, sp. zn. N 188/1995 súd ďalej zistil, že ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, ktoré žalobkyňa učinila predmetom konania, sú vedení žalovaní jednak na základe Notárskej zápisnice zo dňa 16. 11. 1995 N 188/95, NZ 190/95, ktorou si podľa § 56 písm. g/ zákona č. 323 /1992 Zb. osvedčili
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, jednak na základe dedenia po svojich právnych predchodcoch.
Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia súd pri posudzovaní otázky procesnej prípustnosti žaloby v danej veci vychádzal zo stavu, že neb. X. H. bol v čase svojej smrti riadne vedený v pozemkovej knihe ako podielový spoluvlastník sporných spoluvlastníckych podielov po L. a J. Q. vo výške 1/8- iny a vo výške 2/8 - in , t. j. spolu vo výške sporných 3/8 - in v pomere k celku. Preto za situácie, že žalobkyňa ako zákonná dedička poručiteľa X. H. sa titulom dedičského nároku po poručiteľovi žalobou domáha určenia vlastníctva poručiteľa k spornému spoluvlastníckemu podielu k nehnuteľnostiam, ktorého ako podieloví spoluvlastníci sú dnes v katastri nehnuteľnosti na základe notárskej zápisnice o osvedčení vydržania vlastníckeho práva spísanej podľa zákona č. 323/1992 Zb. sú vedení žalovaní, súd mal za to, že takáto určovacia žaloba je procesne prípustná.
Oboznámením dokladov č. d. XX/XX a č. d. XX/XX, na základe ktorých bol vykonaný zápis vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech X. H. v podiele sporných 3/8 - in v pomere k celku súd zistil, že ide o výťahy zo zápisníc z pozostalostných pojednávaní po L. Q. a jej manželovi J. Q. vykonaných pred verejným notárom Dr. Mikulášom Horným v Kežmarku a uznesenia Okresného súdu Kežmarok zo dňa 12. 11. 1948 o odovzdaní pozostalosti a povolení zápisu v pozemkovej knihe. Podľa týchto zápisníc obaja poručitelia boli obyvateľmi H. J., obaja zomreli na neznámom mieste dňa 31. 5. 1945 bez zanechania závetu. Dedičmi majetku po L. Q., rod. H., sa podľa tohto výťahu stali jej sestra T. P., rod. H., a jej synovec X. H.. Dedičmi po J. Q. sa okrem jeho švagriny T. P., rod. H., a synovca X. H. stala aj jeho sestra N. G., rod. Q..
Súd vykonaným dokazovaním vo veci nepovažoval za sporné, že obaja títo poručitelia, obyvatelia H. J. boli spolu s ich bratom, otcom X. H. - T. H., ako aj vtedy mal. X. H. a ďalšími členmi rodiny tak, ako to tvrdí žalobkyňa, v roku 1942 spolu s ďalšími Židmi žijúcimi v H. J. vysťahovaní a deportovaní do koncentračných táborov. Priamym svedkom vysťahovania Židov zo H. J. bol aj žalovaný v 9. rade E.. T. C., P.. XX. X. XXXX, ktorý podľa jeho výpovede s neb. X. H. chodil spolu v tom čase do evanjelickej školy, a ktorý udalosti kritického dňa roku 1942 opísal podrobnejšie. Žalobkyňa predložila súdu k nahliadnutiu tiež úradné doklady, ktoré osvedčujú smrť právnych predchodcov X. H., a to jeho starého otca Š. H. a otca T. H. v koncentračných táboroch.
Súd nepovažoval v konaní za sporné tiež tvrdenie žalovaných, že po vysťahovaní rodiny H. zo H. J. došlo v roku 1942 k odňatiu ich majetku, ktorý v H. J. mali, vrátane sporných nehnuteľností a jeho predaju na verejnej dražb.
Z listinného dôkazu Štátneho archívu v Levoči, pobočka Poprad, vystaveného Obvodným notárskym úradom v H. J. pod č. : 2010/1942 zo dňa 19. 7. 1942 vo veci opatrení prijatých ohľadne židovských poľnohospodárskych nehnuteľností v H. J. adresovaného Obvodovej úradovni pre pozemkovú reformu Židia v Obci H. J. boli deportovaní dňa 30. 5. 1942. Obvodný notár v listine konštatuje, že po deportácii Židov postupoval podľa nariadenia č. 14-D4-3314/1.1942 zo dňa 22. 4. 1942 a za najúčelnejšie opatrenie u všetkých Židov považoval odpredaj majetku vrátane poľnohospodárskeho živého a mŕtveho inventára verejnou dražbou. V deň deportácie za účelom zaistenia a súpisu tohto majetku vyhotovil súpisové hárky. Následne výťažok z verejných dražieb dňa 26.6.1942 zaslal na šekové konto fondu pre pozemkovú reformu. Konštatuje, že v prílohe listu zasiela okrem iných aj súpisový hárok deportovaného Žida : Y. - J. Q. - zaťa H. H. - ktorý mal svoju poľnohospodársku usadlosť na tzv. J. ak aj dražobnú zápisnicu o odpredaji nehnuteľnosti a o prenajatí jeho všetkých nehnuteľností.
V listinných dôkazoch predložených niektorými žalovanými z rokov 1943 - 45 Štátny pozemkový úrad konštatuje pridelenie prídelom - kúpou niektorých sporných pozemnonižných parciel niektorým právnym predchodcom žalovaných /G. U., G. Y. - čl. 5O spisu, D. H. a D. H. - čl. 137 spisu, G. Š. a G. H. - čl. 204 spisu/ v rámci výkonu pozemkovej reformy na židovských poľnohospodárskych nehnuteľnostiach. Niektorí žalovaní tiež predložili doklady - ústrižky šekových poukážok o zaplatení časti, prípadne preddavku kúpnej ceny ich právnymi predchodcami Fondu pre pozemkovú reformu Štátneho
pozemkového úradu v súvislosti s výkonom pozemkovej reformy na židovských poľnohospodárskych nehnuteľnostiach v H. J..
Samotný X. H. v návrhu na začatie súdneho reštitučného konania sp. zn. NcI 387/49 podanom na bývalý Okresný súd v Kežmarku konštatuje, že všetky sporné nehnuteľnosti ako aj živý a mŕtvy inventár Y.O. Q. a jeho manželky L. Q., rod. H., bol na tzv. židovskej dražbe odpredaný.
Ako je z výpisu z pozemkovej knihy zrejmé, v pozemkovej knihe žiadne tieto zmeny neboli zaznamenané. Všetky tieto zmeny boli vykonané mimo pozemkovej knihy, v ktorej zápisy mali v tom čase konštitutívny charakter. Ako pozemnoknižní vlastníci boli aj naďalej vedení J. Q. a jeho manželka L. Q., rod. H.Á..
V danej veci súd vychádzal z právneho stavu , že jedným z dôsledkov rasovej perzekúcie, ktorú vykonával fašistický režim tzv. Slovenského štátu proti Židom, bola konfiškácia ich majetku. Nariadenie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 9. 9. 1941 č. 198/1941 Slovenského zákonníka o právnom postavení Židov /ďalej len Nariadenie o právnom postavení Židov/ bolo vydané na základe ustanovenia zákona č. 210/1940 Slovenského zákonníka, ktorým vláda bola zmocnená, aby robila opatrenia vo veciach arizácie. Toto nariadenie bolo súčasťou právneho poriadku platného na území bývalého slovenského štátu. Podľa § 150 Nariadenia o právnom postavení Židov poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve Židov a židovských združení stanú sa dňom, ktorý určí Štátny pozemkový úrad vyhláškou v Úradných novinách vlastníctvom slovenského štátu. Za tieto nehnuteľnosti sa poskytne dodatočne náhrada, ktorej výšku určí podľa § 156 a ktorú podľa § 159 vyplatí Štátny pozemkový úrad. Podľa § 155 tohto nariadenia Štátny pozemkový úrad môže s nehnuteľnosťami, ktoré sa stali vlastníctvom štátu podľa § 150 nakladať podľa zákona č. 46/1940 Sl. Z. alebo podľa smerníc vydaných vládou.
Súd sa preto nestotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nikdy neprešlo na slovenský štát. Súd mal za to, že na základe vyššie uvedeného právneho poriadku platného na území bývalého slovenského štátu došlo k odňatiu vlastníctva predmetných nehnuteľností bývalým pozemnoknižným vlastníkom, ktorí boli Židia , a vlastníctvo k nehnuteľnostiam prešlo zo zákona na Slovenský štát, a to bez pozemnoknižného zápisu, čo bolo v normách bývalého slovenského štátu vyjadrené priamo tým, že prechod vlastníctva bol stanovený na určený deň. Je zrejmé, že tu zákonodárca výslovne upustil od vtedy platnej intanbulačnej zásady, podľa ktorej vlastníctvo sa nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy. Zásahy do majetku Židov mali z hľadiska občianskeho práva veľmi blízko k vyvlastneniu a pri vyvlastnení ani v tomto čase nebol potrebný pozemnoknižný zápis. Tomu , že sa tak stalo priamo zo zákona nasvedčuje aj ust. § 9 zákona č. 148/1943 Sl. z. zo dňa 28. 10. 1943 o úprave niektorých otázok súvisiacich s právnym postavením Židov a prenajímateľov židovských podnikov, podľa ktorého súdy na žiadosť Štátneho pozemkového úradu vložia v pozemkovej knihe vlastnícke právo pre slovenský štát /Štátny pozemkový úrad/ na nehnuteľnosti, ktoré sa stali vlastníctvom štátu podľa § 150 nariadenia č. 198/1941 Sl. z. Taktiež podľa ust. § 191 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov nehnuteľný majetok Židov a židovských združení stáva sa dňom, ktorý určí vláda vyhláškou v Slovenskom zákonníku vlastníctvom Slovenského štátu /Ústredný hospodársky úrad/. Stalo sa tak vyhláškou č. 238/1941 Sl. Z. zo dňa 30. 10. 1941 o prechode vlastníctva niektorých židovských nehnuteľností na slovenský štát, ktorou bol za tento deň určený 1. november 1941. Okrem toho neskôr dňa 15. 5.1942 bol vydaný aj ústavný zákon č. 68/1942 Sl . z. o vysťahovaní Židov, ktorý v § 3 ods. 2 výslovne uvádza, že majetok osôb uvedených v § 1 /Židov/ prepadá v prospech štátu/ bez ohľadu na to, o aký majetok šlo/.
Následne slovenský štát prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu prevádzal tieto nehnuteľnosti do vlastníctva fyzických osôb. Postupoval pri tom tak, ako aj v danej veci, podľa zákona č. 46/1940 Sl. z. o pozemkovej reforme alebo podľa smerníc vydaných vládou, pričom jednou z foriem prevodu vlastníctva bývalých židovských nehnuteľností podľa nariadení vlády bola aj verejná dražba nehnuteľností.
Všetky tieto právne normy, na základe ktorých slovenský štát prevádzal konfiškáciu majetku Židov sa priečili demokratickým zásadám ústavy a boli z hľadiska nášho právneho poriadku neplatné, čo bolo vyslovené už v § 3 nariadenia Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 č. 1/1944 Zb. n. SNR. Bolo nezadateľným právom československého ľudu, aby následne po vojne svojimi zákonmi obnovil právny poriadok, a teda aj spôsob, akým môžu poškodené osoby dosiahnuť vrátenie svojho majetku. Náš právny poriadok zvolil nápravu cestou tzv. reštitučného konania, ktoré bolo upravené zákonom Dočasného národného zhromaždenia č. 128/1946 Sb. zo dňa 16. 5.1946 o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z doby neslobody a o nárokoch z tejto neplatnosti a z iných zásahov do majetku vchádzajúcich /ďalej len „ Reštitučný zákon“/. Dôsledky týchto zásahov do majetku obetí rasovej perzekúcie teda neboli odstránené automaticky postupným oslobodením celého územia Slovenska a ani vyhlásením neplatnosti týchto perzekučných zákonov.
Podľa § 1 Reštitučného zákona v znení zákona č. 79/1948 Sb. akékoľvek majetkové prevody a akékoľvek majetkovoprávne konania, či už sa týkajú majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného alebo súkromného, sú neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29. septembri 1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie, ibaže ten, na koho majetok prešiel alebo kto uzavrel iné majetkovo-právne úkony, je osoba štátne spoľahlivá a bude preukázané, že k majetkovému prevodu alebo k inému majetkovo-právnemu úkonu došlo za primeranú odplatu alebo z podnetu pôvodného vlastníka alebo prevažne v jeho záujme. Podľa § 2 Reštitučného rovnaké nároky ako z majetkových prevodov neplatných podľa § 1 vyplývajú z majetkových prechodov prevedených po 29.septembri 1938 právnym predpisom neplatným /§ 15/, alebo akýmkoľvek spôsobom, najmä úradným výrokom, na základe takéhoto predpisu, alebo inak výrokom súdnym alebo úradným, ktorý bude ako výrok z doby neslobody zrušený alebo zmenený. To platí primerane aj o iných zásahoch do majetku, prevedených takýmito neplatnými predpismi alebo na ich základe alebo takýmito súdnymi alebo úradnými výrokmi.
Podľa § 4 Reštitučného zákona nárok na reštitúciu prislúchal tomu, kto neplatným prevodom bol pozbavený veci alebo práva alebo iným neplatným majetkovo - právnym úkonom bol poškodený, alebo jeho právnym nástupcom. Obsahom reštitučného nároku bolo v zmysle ust. § 6 tohto zákona právo na vrátenie veci /práva/ alebo na iné navrátenie k predošlému stavu, a ak to nebolo dosť možné alebo ak nemal ten, komu nárok prislúchal záujem na vrátení veci /práva/ alebo na inom navrátení do predošlého stavu, na peňažnú náhradu vo výške všeobecnej ceny.
V § 8 Reštitučného zákona je uvedené, že nárok sa premlčuje v troch rokoch odo dňa, kedy tento zákon nadobudne účinnosť. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodárca mal na mysli lehotu prekluzívnu, po uplynutí ktorej už nemožno právny nárok uplatniť.
Podľa § 15 ods. 1 Reštitučného zákona neplatnými právnymi predpismi sa v zmysle § 2 rozumia predpisy, ktoré v rozpore s československou ústavou a zákonmi ju meniacimi a doplňujúcimi vykonali alebo umožnili zásahy do majetku Československej republiky a osôb vydaných národnej, rasovej a politickej perzekúcii. V § 15 ods. 2 Reštitučného zákona sa uvádza, že zoznam neplatných právnych predpisov vyhlási Ministerstvo spravodlivosti v Úradnom liste a v dohode s povereníctvom pre súdnictvo v Úradnom vestníku. Neplatnými následne boli vyhlásené okrem iných §§ 23-26 zákona č. 46/1940 Sl. z o pozemkovej reforme /výkup nehnuteľností z vlastníctva Židov/, nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, ako aj ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov.
V prejednávanej veci súd oboznámením rovnopisov návrhov na začatie súdneho konania a písomného predvolania na ústne pojednávanie zo dňa 19. 10. 1949 predložených niektorými žalovanými , ako aj z potvrdenia Okresného súdu Poprad mal nepochybne preukázané, že na základe návrhu L. P., rod. H., N. G., rod. Q. a X. H. podaného dňa 15. 6. 1949 na bývalý Okresný súd v Kežmarku prebehlo pod sp. zn. NcI 387/49 súdne konanie vo veci reštitúcie vlastníctva k všetkým predmetných nehnuteľnostiam. V odôvodnení návrhu navrhovatelia konštatujú, že všetky nehnuteľnosti ako aj živý a mŕtvy inventár Y. Q. a jeho manželky L. Q., rod. H., bol na tzv. židovskej dražbe odpredaný a od toho času kúpitelia tento majetok užívajú. Žiadajú, aby súd majetkový prevod ohľadne celého hnuteľného a nehnuteľného majetku uskutočnený v dobe neslobody vyhlásil za neplatný a uložil odporujúcej strane nehnuteľnosti odovzdať do držby a úžitku, a taktiež titulom protihodnoty mŕtveho a živého inventáru zaplatiť 120.000,- Kčs.
Žalovaní v priebehu celého konania zotrvávali na tvrdení, že v rámci tohto reštitučného konania sa ich právni predchodcovia ako odporujúca strana s navrhovateľmi vrátane neb. X. H. dohodli, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré užívali, si ponechajú a za nehnuteľnosti opätovne zaplatili, tentoraz nie štátu, ale H.. Žalovaný v 9. rade E.. T. C., Y. Y. Y., spolužiak X. H. z evanjelickej školy v svojej výpovedi uviedol, že počas osobného stretnutia s X. H. v rokoch 1960 - 1962, kedy bol X. H. na liečení v Sliači, sa rozprávali o rôznych veciach , aj majetkových. Vtedy X. H. povedal, že nemá žiadne požiadavky voči pozemkom v H. J.. Povedal, že všetky boli odpredané a riadne zaplatené. Predložil listinný dôkaz označený ako „Potvrdenka“, týkajúci sa jeho otca G.P. C., ktorý je v reštitučnom návrhu označený ako odporujúca strana v 9. rade a listinný dôkaz označený ako “Vzájomná dohoda„ s tvrdením, že tieto dôkazy svedčia o dohode občanov H. J. na vzájomnom finančnom vyrovnaní so H.. Z potvrdenky datovanej dňom 26. 8. 1951 vystavenej G. H. súd zistil, že tento ako pokladník písomne potvrdzuje, že od G. C. prijal 1.055 ,- Kčs titulom zvyšku poplatku za majetok L.. P. a spol. „J. „. Z listinného dôkazu označeného ako „Vzájomná dohoda„ súd ďalej zistil, že v dohode podpísané osoby označené v reštitučnom návrhu ako odporujúca strana v 1., 5.- 11. a v 16. rade konštatujú, že podpísaní sa medzi sebou uzniesli, že na spoločný majetok J. vo výmere asi 9 kat. juter sa spoločne zaväzujú, že za kúpnu cenu 50.000,- Kčs kúpené neodstúpia a spoločne trvajú, aby sa kúpa previedla.
Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad spis v reštitučnej veci sp. zn NcI 387/49 nie je archivovaný v archíve Okresného súdu Poprad, kde aj dnes sú archivované spisy v obdobných veciach /viď spis vo veci reštitúcie podľa tohto Reštitučného zákona vedenej pod sp.zn. Nc 721/1949, ktorý je pripojený k spisu v danej veci/ . Účastníkom konania a ani súdu sa ďalšie listinné dôkazy z tohto súdneho konania nepodarilo zabezpečiť, a to ani cestou archívov Ministerstva vnútra SR, a to Štátneho archívu v Levoči, pobočka Poprad, ako aj Slovenského národného archívu Bratislava, ktoré oznámili, že archívne dokumenty ohľadne tohto konania v svojich archívoch nenašli.
Preto za situácie, že žalobkyňa nepredložila ani neoznačila súdu ďalšie dôkazy ohľadne výsledku tohto reštitučného konania, súdu na základe vyššie uvedeného skutkového stavu neostávalo nič iné len prijať záver, že žalobkyňa nepreukázala, že by X. H. ako právnemu nástupcovi pôvodných vlastníkov J. Q. a L. Q. bolo v zmysle tohto reštitučného zákona prinavrátené vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Reštitučný zákon umožňoval uspokojenie reštitučného nároku oprávnených osôb aj peňažnou náhradou. V tomto smere bolo na žalobkyni, ktorá sa domáhala určenia vlastníctva svojho právneho predchodcu k nehnuteľnostiam, aby v tomto smere uniesla dôkazné bremeno. Naviac, záver o prinavrátení vlastníctva X. H. vážne spochybňuje výpoveď žalovaného v 9. rade, ako aj vyššie uvedené ním predložené listinné dôkazy v kontexte so zhodnými výpoveďami všetkých žalovaných v tomto smere.
Súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu žalobkyne, že X. H. nehnuteľnosti nadobudol dedením, nakoľko jeho právni predchodcovia, po ktorých mal dediť - J. Q. a L. Q., rod. H., v čase, kedy malo dôjsť k dedeniu neboli vlastníkmi nehnuteľnosti. Nehnuteľnosti v tom čase už vlastnil štát. Preto súd mal za to, že uzneseniam Okresného súdu v Kežmarku o odovzdaní pozostalostí zo dňa 12. 11. 1948, č. d. XX/XX a č. d. XX/XX vydaným v dedičských konaniach vedených pod sp. zn . D 95/48 a D 96/48 ako aj následným záznamom v pozemkovej knihe v prospech X. H. pod B6 ad5a c a pod B7 ad5b b nemožno priznať právny význam. Verejný notár bol v tom čase povinný riadne vyšetriť, či je tu dedičstvo po Vojtechovi Weissovi a L. Q., rod. H., a aké. Zistiť, či nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe na mená týchto poručiteľov boli skutočne v dobe ich smrti ich vlastníctvom. V prípade zistenia, že poručitelia stratili majetok v dôsledku perzekučných neplatných právnych noriem, bolo jeho povinnosťou zistiť, či bolo vykonané reštitučné konanie a s akým výsledkom. V prípade, že k súdnej reštitúcii nedošlo, alebo v rámci súdnej reštitúcie vlastníctvo nebolo vrátené, nebolo možné nereštituovaný majetok zaradiť do súpisu a prejednať.
Keďže žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu takých právne relevantných skutočností, na základe ktorých by súd mohol prijať záver, že jej právny predchodca X. H. nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Záverom súd dodáva, že pokiaľ ide o vydržanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v priebehu celého konania netvrdila, že by X. H. nehnuteľnosti po ich odňatí slovenským štátom bol užíval. Sám X. H. v návrhu na začatie reštitučného konania konštatuje, že nehnuteľnosti užíva od ich kúpy na dražbe odporujúca strana. Podmienkou vydržania okrem nerušenej a nepretržitej držby po dobu 32 rokov v zmysle uhorského obyčajového práva, ktoré na Slovensku platilo aj po ukončení vojny, nakoľko oslobodené Československo v oblasti právneho poriadku nadviazalo na prvú republiku, bola aj podmienka dobromyseľnosti. Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie, či bola držba v dobrej viere alebo nie, bolo potrebné hodnotiť objektívne, nie iba zo subjektívneho hľadiska, t. j. osobného presvedčenia samotného držiteľa. Súd sa v danej veci v súlade s doterajšou judikatúrou NS SR stotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne, že podmienka dobromyseľnosti u právnych predchodcov žalovaných v dobe kúpy sporných nehnuteľností na dražbe v roku 1942 nebola splnená, nakoľko títo si museli byť vedomí, že nehnuteľnosti, ktoré vydražili patrili Židom, ktorým boli odňaté len v dôsledku arizačných fašistických zákonov. Po skončení vojny došlo k masovému odsúdeniu fašistického režimu Slovenského štátu a rehalitácii Židov. Tieto objektívne skutočnosti boli všeobecne známe.
Tento právny záver o nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalovaných však podľa súdu nemožno aplikovať aj na dobu po roku 1949, kedy za predpokladu nepochybného preukázania existencie dohody o uspokojení reštitučného nároku X. H. poskytnutím peňažnej náhrady menovanému týmito právnymi predchodcami nemožno vylúčiť vstup týchto právnych predchodcov do oprávnenej držby nehnuteľnosti. Záver v tomto smere však súd pre rozhodnutie o určovacej žalobe žalobkyne v danej veci nepovažoval právne relevantný.
O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaní mali vo veci plný úspech, preto im prislúcha právo na náhradu trov, ktoré účelne vynaložili na bránenie svojho práva v tomto konaní. Keďže žiaden zo žalovaných o náhradu trov tohto konania nepožiadal, súd žiadnemu zo žalovaných náhradu trov nepriznal.
Vychádzajúc z ustanovenia § 148 ods. 1 O. s. p. súd žalobkyni, ktorá bola v konaní neúspešná a u ktorej nezistil súd predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov uložil povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré zaplatil štát dňa 20. 12. 2010 za preklad listinných dôkazov z jazyka nemeckého do jazyka slovenského prekladateľke D.. P.Á. I. v zmysle právoplatného uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 5. 5. 2010, sp. zn. 4 C 226/2005 - 269 vo výške 16,63 eur.
Poučenie:
O Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.
O V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
O Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
O Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
O Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).