Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PB-3C/202/2010

Rozhodnutie

Okresný súd v Považskej Bystrici samosudkyňou JUDr. Ľubicou Bajzovou, v právnej veci navrhovateľa Miroslava Luhového, nar. 24.4.1965, bytom Púchov, Horné Kočkovce, Vajanského 221/97, právne zastúpeného JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, proti odporcom 1/ Bc. Andrei Poluchovej, nar. 10.2.1077, bytom Púchov, Horné Kočkovce. Slovanská 34, 2/ Mariánovi Poluchovi, nar. 5.11.1980, bytom Púchov, Horné Kočkovce, Slovanská 34, 3/ Elene Gelnarovej, nar. 25.7.1950, bytom Púchov, Horné Kočkovce, Slovanská 329/34, 4/ Jozefovi Mihálikovi, nar. 18.11.1951, bytom Košeca 11, 5/ Petrovi Mihálikovi, nar. 31.5.1961, bytom Púchov, Horné Kočkovce Slovanská 34, v konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, takto

rozhodol:

Súd konanie z a s t a v u j e v časti o určenie, že nehnuteľnosť KNC 107/2 „záhrada“ o výmere 303 m2 v k. ú. Horné Kočkovce, zapísaná na LV č. 1981 patrí do dedičstva po neb. Jozefovi Luhovom titulom späťvzatia návrhu.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

Odporcom 1/ - 5/ súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa svojím návrhom na tunajšom súde domáhal určenia, že nehnuteľnosť KNC 197/2 „záhrada“ o výmere 303 m2 v k. ú. Horné Kočkovce , zapísaná na LV č. 1981, toho času v prospech odporcov 3/ - 6/ rade ako podielových spoluvlastníkov patrí do dedičstva po neb. Jozefovi Luhovom, nar. 3.8.1994, zomrelom dňa 11.1.1976.

Ďalej sa navrhovateľ svojím návrhom domáhal určenia, že časť nehnuteľnosti KNC 109 „záhrada“ toho času vo výmere 730 m2 v k. ú. Horné Kočkovce, zapísaná na LV č. 1428, t. č. v podielovom spoluvlastníctve odporcov 1/, 2/, patrí o výmere asi 90 m2 do dedičstva po neb. Jozefovi Luhovom, nar 3.8.1894, zomrelom dňa 11.1.1976.

Navrhovateľ svoj návrh v oboch jeho častiach odôvodnil tým, že predmetné parcely KNC 107/2 ako aj KNC 109 sú vytvorené z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 260 „roľa“ o výmere 2407 m2, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 289 pre k. ú. Horné Kočkovce, ktorú pôvodne ako výluční vlastníci vlastnili Jozef Luhový a jeho manželka Karolína Luhová. Uviedol, že v roku 1954 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.3.1954 Jozef Luhový a jeho manželka Karolína Luhová (predchodcovia navrhovateľa) odpredali Imrichovi Mihálikovi a jeho manželke Anne Mihálikovej (predchodcom odporcov) polovicu z uvedenej nehnuteľnosti, pričom ako uviedol, z kúpnej zmluvy vyplýva, že táto polovica, ktorá bola predmetom predaja, bola aj v prírode vydelená a stala sa vlastníctvom kupujúcich, teda predchodcov odporcov. Vo svojej výpovedi pred súdom ako aj na ohliadke na mieste samom nespochybnil, že parcely KNC

109 a 108, ktoré sú toho času v podielovom spoluvlastníctve odporcov 1/, 2/, ktoré predstavujú reálne vydelenú časť PKN 260 v prospech predchodcov odporcov zodpovedajú reálne vydelenej časti, ktorú predchodcovia odporcov v roku 1954 od jeho právnych predchodcov kúpili. Rovnako nespochybnil, že od roku 1954 predchodcovia odporcov a následne aj odporcovia fakticky až doposiaľ tieto parcely nerušene užívajú bez toho, aby medzi pôvodnými účastníkmi kúpnej zmluvy alebo ich právnymi nástupcami boli akékoľvek spory týkajúce sa toho, či odporcom pripadla väčšia časť ako v skutočnosti kúpili alebo aká im teda na základe dávneho právneho úkonu patrí. Tvrdil však ,že jeho vlastnícky nárok uplatnený týmto návrhom v zmysle ktorého žiadal časť parcely KNC 109 (nevedel presne špecifikovať koľko a v akej časti) cca 90 m2 mu vlastnícky po jeho právnych predchodcoch patrí, a to s odôvodnením, že v čase, keď predchodcovia odporcov polovicu PKN 260 kupovali a reálne si medzi nimi a predchodcami navrhovateľa ustálili hranicu, na ktorej v súčasnosti stojí plot, sa mylne domnievali, že plocha ktorá im zostane, teda predchodcom navrhovateľa, predstavuje aj skutočne polovicu výmery z PKN 260, čo však ako v priebehu konania uviedol, sa nezakladá na pravde, pretože výmera predstavujúca uvedené novovytvorené KNC parcely 109 a 108 predstavuje viac o cca 90 m2 ako im vlastnícky prináleží, ktorá výmera podľa jeho vyjadrenia mala pripadnúť jeho právnemu predchodcovi Jozefovi Luhovému. Podľa jeho vyjadrenia tvrdenia odporcov v tom zmysle, že z časti vydelenej parcely PKN 260 bola časť výmery vyvlastnená pod cestu, čím sa zmenšila plocha parcely v jeho užívaní, toto neobstojí, pretože podľa jeho tvrdení jeho právnemu predchodcovi bolo z parcely vyvlastnené ešte pred rokom 1954, teda predtým ako sa parcela napoly rozdelila. Podľa jeho tvrdenia skutočnosť, že parcela nie je čo do výmery rozdelená na presné polovice, si uvedomovala aj predchodkyňa odporcov Anna Mihalíková, pretože podľa jeho tvrdenia chcela v minulosti znovu celú parcelu vymerať a rozdeliť na presné polovice, o čom ako dôkaz predložil súdu tzv. objednávku z roku 1996. Pokiaľ ide o parcelu KNC 107/2, ktorú vlastnícky v prospech svojho právneho predchodcu uplatňuje v rámci tohto konania, uviedol, že u tejto došlo k nesprávnemu prededeniu na odporcov, pričom táto parcela podľa právnych úkonov v minulosti, pretože je tiež vytvorená z časti PKN 260 patriacej Jozefovi Luhovému, patrí do dedičstva po ňom. Nepoprel, že odporcovia v minulosti túto skutočnosť nespochybňovali a navrhovali toto usporiadať prostredníctvom darovacej zmluvy s tým, že by bezplatne túto parcelu previedli na právnych nástupcov po Jozefovi Luhovom.

Odporcovia v 1/ - 5/. rade žiadali návrh navrhovateľa ako v celom rozsahu neopodstatnený a šikanózny zamietnuť. Vo vzťahu k parcele KNC 107/2, ktorú navrhovateľ v návrhu uplatňuje v prospech vlastníctva toho času nebohého Jozefa Luhového s tým, že patrí do dedičstva po ňom, jednoznačne uviedli, že žaloba v tomto smere voči nim je neopodstatnená, i keď odporcovia v 3/., 4/., 5/ rade sú vedení na LV ako podieloví spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti, a to s poukazom na to, že v danom prípade došlo len k chybnému formálnemu prededeniu tejto parcely, pričom oni nikdy túto parcelu neužívali, vlastnícky si ju nenárokovali a vlastníctvo či už navrhovateľa alebo jeho právnych predchodcov k tejto parcele nikdy nespochybnili. Poukázali na to a preukázali to aj listinným dokladom, že už v minulosti prostredníctvom právnej zástupkyne vyzvali navrhovateľa ako i jeho príbuzných k tomu, aby došlo k uzatvoreniu právneho úkonu darovacej zmluvy, v zmysle ktorej by bezplatne túto parcelu či už na navrhovateľa alebo jeho príbuzných previedli. Uviedli však, že napriek tomu, že mali v tomto smere snahu aby vlastnícke právo k tejto parcele bolo aj v katastri správne zapísané, navrhovateľ ani jeho príbuzní v tomto smere nereagovali a doposiaľ k uzatvoreniu právneho úkonu v tomto zmysle medzi nimi neprišlo. Preto v tomto smere dávali do pozornosti súdu, že nehodlajú v tomto prípade znášať trovy konania, pretože táto žaloba voči nim, pokiaľ ide o túto parcelu, je v celom rozsahu neopodstatnená, nemôže mať navrhovateľ na žalobe čo do tejto časti naliehavý právny záujem, pretože toto bolo možné darovacou zmluvou vyriešiť aj mimosúdne, o čo sa oni usilovali a prakticky túto istú možnosť po celú dobu dávali do pozornosti navrhovateľa aj v tomto konaní .

Pokiaľ ide o časť parcely KNC 109 o výmere cca 99 m2, ktorú navrhovateľ vlastnícky nárokuje v prospech svojho právneho predchodcu Jozefa Luhového, aj v tomto smere jednoznačne považovali návrh navrhovateľa za šikanózny, neopodstatnený, aj čo do tejto časti ho žiadali zamietnuť. Uviedli, že je pravdou, že v roku 1954 na základe kúpnej zmluvy predchodca navrhovateľa Jozef Luhový spolu so svojou manželkou odpredali ich právnym predchodcom Imrichovi Mihálikovi a Anne Mihálikovej polovicu z PKN parcely 260, ktorá bola v reálne vydelenom stave tak v prospech predávateľov ako aj v prospech kupujúcich, teda ich právnych predchodcov a ktorá v celom rozsahu zodpovedá toho času novovytvoreným parceliam KNC 108 a 109, ktoré sú toho času v podielovom spoluvlastníctve odporcov 1/, 2/. Poukázali na to, že od doby ako došlo k uzatvoreniu tejto kúpnopredajnej zmluvy až doposiaľ, tak

právni predchodcovia účastníkov konania, ako ani ich právni nástupcovia nikdy a žiadnym spôsobom nespochybňovali, že plocha PKN parcely 260 zodpovedajúca KNC 108 a 109 vlastnícky prináleží právnym nástupcom po Imrichovi Mihálikovi a jeho manželke Anne, ktorí polovicu PKN 260 odkúpili v takto reálne vydelenom stave, pričom následne bola zhotovená aj hranica oddeľujúca časť PKN 260 prináležiaca kupujúcim ako aj predávajúcim, ktorá bola vytvorená vybudovaním plota, ktorý sa následne aj v blízkom minulom období opravoval, resp. budoval sa tam plot nový, pričom nikdy medzi nimi v tomto smere nebolo sporu, že predmetný plot tvorí hranicu reálne vydelenej nehnuteľnosti PKN 260. Tvrdeniam navrhovateľa týkajúcim sa skutočnosti, že oni ako nástupcovia po manželoch Mihálikovcoch by mali mať viac v prospech seba zapísanej výmery z PKN 260 ako je 1/2, uviedli, že toto sa rozhodne nezakladá na pravde, a pokiaľ navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia majú o niečo menšiu výmeru, je to spôsobené skutočnosťou, že po uzatvorení kúpnej zmluvy v roku 1954 v nasledujúcich rokoch niekedy okolo roku 1960 došlo k tomu, že z výmery pripadajúcej predchodcom navrhovateľa, bola vyvlastnená časť parcely pod cestu, kde sa v súčasnosti aj nachádza vybudovaná cesta pred domom navrhovateľa, zavedená pod názvom Vajanského. V konečnom dôsledku, pokiaľ navrhovateľ poukazoval na tzv. objednávku z roku 1996, ktorá mal byť podpísaná ich právnou predchodkyňou, tento listinný doklad jednoznačne spochybnili s odôvodnením, že pokiaľ ako tvrdí navrhovateľ a jeho príbuzní, tento mal byť podpísaný v roku 2002 (napriek tomu, že je na ňom dátum 1996), v tom čase už Anna Miháliková bola v tak zlom zdravotnom stave, že rozhodne nebol spôsobilá chápať o aký dokument ide a podľa ich názoru tento dokument ani nikdy ňou podpísaný nebol, spochybnili jej podpis na tomto listinnom doklade. Okrem toho poukázali na celý rad nezrovnalostí vo vzťahu k tomuto dokladu, pokiaľ sa v konaní navrhovateľom a jeho matkou tvrdilo, že ho mala vystaviť sama Anna Miháliková, pretože ako je zrejmé z obsahu tohto dokladu meno Anny Mihálikovej je tam uvedené nesprávne, je zrejmé, že aj popisné číslo domu, v ktorom býva, tam bolo dopisované dodatočne. Absolútne spochybnili, že takýto doklad niekedy tak ako to navrhovateľ v konaní tvrdil, mohla Anna Miháliková vystaviť, resp. podpísať, nehovoriac o tom, že to malo byť v roku 2002, tesne pred jej smrťou.

Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania navrhovateľ svoj návrh vzal späť čo do časti určenia, že nehnuteľnosť KNC 107/2 „záhrada“ o výmere 303 m2 v k.ú. Horné Kočkovce, zapísaná na LV č. 1981 patrí do dedičstva po nebohom Jozefovi Luhovom, a to s poukazom nato, že už pred začatím konania odporcovia nikdy nespochybňovali vlastnícky nárok jeho právneho predchodcu k tejto nehnuteľnosti, pričom odporcovia 1/ - 5/ so späťvzatím návrhu čo do tejto časti a zastavením konania súhlasili, súd konanie za použitia čo do tejto časti zastavil.

Predmetom rozhodovania súdu tak zostala časť návrhu navrhovateľa týkajúca sa vlastníckeho nároku časti parcely KNC 109 cca o výmere 90 m2 v prospech predchodcu navrhovateľa Jozefa Luhového.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom právneho zástupcu navrhovateľa, oboznámením sa obsahu pripojených listinných dokladov (výpisu z LV 1980, 1981, výpisom z PKN, identifikáciou parciel, kúpnopredajnou zmluvou z 15.3.1954, darovacou zmluvou zo dňa 22.11.1967, Notárskou zápisnicou N 352/67, tzv. objednávkou zo dňa 28.11.1996, kópiou snímky z katastrálnej mapy, kópiou dedičského rozhodnutia -11, -48, kópiou kúpnej zmluvy zo dňa 6.10.2003, darovacou zmluvou zo dňa 4.4.2006, kópiou rozhodnutia Správy katastra zo dňa 19.1.2007, rozhodnutím o vyvlastnení zo dňa 7.4.1964, zápisom z rokovania zo dňa 14.8.2007), výsluchom svedkov Márie Luhovej, Ing. Ivety Lorencovej, Jozefa Crkoňa, Ing. Pavla Gelnara, Viktora Dvorského, vykonaním ohliadky na mieste samom za účasti znalca z odboru geodézie Ing. Františkom Skušekom, výpoveďou znalca Ing. Františka Skušeka, oboznámením sa obsahu znaleckého nákresu vypracovaného znalcom Ing. Skušekom zo dňa 15.4.2011, ako aj obsahom celého spisového materiálu a zistil:

Z výpisu z pozemkovej knihy súd zistil, že pôvodná PKN parcela 260 „roľa“ o výmere 2407 m2 v k. ú. Horné Kočkovce, zapísaná vo vl. č. 289 bola pred uzatvorením kúpnej zmluvy dňa 25.3.1954 vedená ako spoluvlastníctvo predchodcov navrhovateľa, a to Jozefa Luhového a Karolíny Luhovej, rod. Rosina- Popradňanovej, ktorá skutočnosť v priebehu konania sporná nebola.

Ďalej súd zistil z kópie kúpnopredajnej zmluvy, že dňa 25.3.1954 Jozef Luhový a jeho manželka Karolína Luhová ako predávajúci odpredali predchodcom odporcov Imrichovi Mihálikovi a jeho manželke Anne

Mihálikovej, rod. Luhovej ako kupujúcim polovicu PKN parcely č. 260 k. ú. Horné Kočkovce, zapísanú v pozemkovej knihe vo vložke č. 289, a to za kúpnu cenu 2.000,- Kčs, s tým, že v zmluve sa uvádza, že uvedená polovica nehnuteľnosti je aj v prírode vydelená, bude výlučným vlastníctvom kupujúcich s tým, že títo vstupujú do držby a úžitku odkúpenej nehnuteľnosti podpisom zmluvy, pričom predávajúci súhlasili, aby si kupujúci vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti na základe zmluvy bez ďalšieho ich súhlasu vo svoj prospech na svoje mená dali zapísať. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmluva bola schválená ONV Púchov, ktorému schváleniu podliehala v zmysle zákona č. 65/51 Zb. ako súd zistil z PKN vložky 289, predmetná kúpnopredajná zmluva bola pod č.d. 170/54 zapísaná ako nadobúdací titul v prospech predávajúcich vo vzťahu k tejto parcele do pozemkovej knihy s tým, že kupujúci Imrich Mihálik nadobudol 1/4 PKN 260 a jeho manželka nadobudla rovnako v podiele 1/4 PKN 260 a v prospech predávajúcich Jozefa Luhového a Karolíny Luhovej zostal zápis vlastníctva pre každého v podiele po 1/4 PKN 260.

V priebehu konania nebolo sporné, že po uzatvorení predmetnej kúpnopredajnej zmluvy, vstúpili účastníci tohto právneho úkonu vstúpili do reálneho úžitku im vydelených polovíc tejto nehnuteľnosti, podľa ich vzájomného dojednania, a to tak, že plocha, ktorá pripadla kupujúcim, teda predchodcom odporcov, je toho času totožná s KNC parcelami 108 a 109, ktoré parcely boli vytvorené z PKN 260, ktorá vlastnícky pripadla predchodcom odporcov, teda manželom Mihálikovcom. Rovnako nebolo sporné, že kupujúci manželia Mihálikovci si svoju časť PKN 260, ktorá im na základe kúpnopredajnej zmluvy pripadla z polovice pripadajúcej, resp. zostávajúcej v prospech manželov Luhových oddelili, a to vybudovaním oplotenia, ktoré sa niekedy v roku 1997 rekonštruovalo a budovalo nanovo, pričom rovnako nebolo sporné, že od kúpnej zmluvy od roku 1954 až doposiaľ nikdy medzi pôvodnými účastníkmi kúpnej zmluvy z roku 1954 ani ich právnymi nástupcami následne nikdy neboli spory v tom zmysle, že by si predchodcovia odporcov alebo ich právni nástupcovia v prospech seba zabrali viac ako im skutočne na základe reálneho vydelenia a kúpnej zmluvy z roku 1954 bolo pripadlo. Naopak nebolo sporné, že medzi nimi boli veľmi dobré vzťahy, ktoré nikdy neboli narušené sporom o to, že by predchodcovia odporcov boli v prospech seba zabrali väčšiu výmeru ako im v zmysle zmluvy patrí a akú skutočne mali reálne vydelenú na základe tejto zmluvy. V tomto smere v konaní nielenže nebol vyprodukovaný najmenší dôkaz ale opak týchto zistení v konaní nikto ani netvrdil.

Ako bolo ďalej zistené a rovnako v priebehu konania nebolo sporné, vývoj vlastníckych vzťahov pokiaľ ide o časť PKN 260, ktorá zostala predávajúcim Jozefovi Luhovému a Karolíne Luhovej po smrti Karolíny Luhovej v roku 1959 ako súd zistil z kópie darovacej zmluvy zo dňa 22.11.1967, v dedičskom konaní pod číslom D 196/59 jej podiel 1/4 z pkn 260 zdedil jej manžel Jozef Luhový, ktorý podiel zdedený po svojej manželke, touto darovacou zmluvou písanou na Štátnom notárstve Považská Bystrica pod číslom N 350/67, Nz 392/57 zo dňa 22.11.1967 daroval svojmu bratovi Petrovi Luhovému. Predmetná zmluva bola registrovaná na ŠN pod číslom R I 407/67 dňa 23.11.1967. Následne obdarovaný Peter Luhový darovacou zmluvou spísanou na ŠN do notárskej zápisnice pod číslom N 352/67, Nz 395/67 zo dňa 23.11.1967, zmluva registrovaná na ŠN pod RI 410/67 dňa 23.11.1967, previedol svoj nadobudnutý podiel z PKN 260, zapísanej vo vložke 289 v k. ú. Horné Kočkovce, predstavujúci vytvorenú parcelu EN 261/2 o výmere 600 m2 previedol na otca navrhovateľa, a to Mariana Luhového. Po smrti otca navrhovateľa Mariána Luhového v dedičskom konaní pod číslom D 1844/94 ako súd zistil z výpisu z LV č. 1980, nadobudli podiel Mariána Luhového v PKN 260, z ktorého boli vytvorené parcely KNC 106 a KNC 107/1 navrhovateľ, jeho matka a 4 súrodenci navrhovateľa, a to každý v podiele 1/6. Podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam je, ako už bolo uvedené, zapísané na LV č. 1980. V tomto smere považuje súd za potrebné do pozornosti navrhovateľa dať, že podľa už spomínaných darovacích zmlúv, na základe ktorých vlastníctvo časti PKN 260 na otca navrhovateľa prešlo, tomuto bol prevedený ako sa špecifikuje v zmluvách podiel z PKN 260, špecifikovaný ako výmera 600 m2. Teda len tento podiel a táto výmera mohli byť predmetom dedičského konania po ňom a mohol ich nadobudnúť navrhovateľ. Ako už bolo uvedené v dedičskom konaní po otcovi navrhovateľa bola prededená jednak parcela KNC 106, vytvorená z PKN 260 o výmere 124 m2 ako aj parcela KNC 107/1 o výmere 532 m2 rovnako vytvorená z PKN 260, čo spolu tvorí už výmeru 656 m2 , čo v tomto prípade je nepochybne viac ako darca Jozef Luhový na svojho brata a ten následne na otca navrhovateľa previedol (ako bolo uvedené v zmluve sa uvádza 600 m2) ako aj viac, koľko predstavuje podiel 1/4-tiny z celkovej výmery 2407 m2 (z ktorej podiel 1/4-tiny predstavuje výmeru 601,75 m2). Uvedené stojí za pozornosť aj z pohľadu tvrdení navrhovateľa vo vzťahu k odporcom v tom zmysle, že títo si zabrali viac ako predstavuje polovica výmery PKN 260.

V priebehu konania ďalej nebolo sporné, že po smrti pôvodného pkn spoluvlastníka Jozefa Luhového podiel 1/4 z PKN 260, ktorý mu zostal potom ako 1/4-tinu po svojej manželke Karolíne Luhovej previedol na svojho brata Petra Luhového) v dedičskom konaní po ňom túto zdedila jeho neter Jozefína Luhová, po smrti ktorej v dedičskom konaní ako jediný univerzálny závetný dedič tento podiel v PKN 260 v podiele 1/4 nadobudol navrhovateľ.

Pokiaľ ide o vývin vlastníckych vzťahov vo vzťahu k odporcom, potom čo ich právni predchodcovia Imrich Mihálik a jeho manželka Anna Miháliková v roku 1954 polovicu PKN 26O odkúpili, v priebehu konania nebolo sporné, že po smrti Imricha Mihálika a jeho manželky Anny, dedičské konanie po ktorých bolo prejednané pod číslom a nadobudli polovicu podielu v PKN 260 ako ich právni nástupcovia odporcovia v 3, 4 a 5. rade, teda Elena Gelnarová, Jozef Mihálik a Peter Mihálik. Táto polovica nadobudnutej parcely bola následne geometrickým plánom rozdelená na KNC parcelu 108 o výmere 409 m2 a KNC parcelu 109 o výmere 730 m2, v ktorých parceliach ako teda vyplýva z vyššie uvedeného boli podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele po 1/3-tine odporcovia 3, 4, 5 ako právni nástupcovia, teda dedičia po pôvodných vlastníkoch Imrichovi a Anne Mihálikovcoch.

Kúpnou zmluvou zo dňa 10.10.2003 odpredali odporcovia v 4. a 5. rade, teda Jozef Mihálik a Peter Mihálik svoje podiely každý vo výške 1/3-tiny v KNC 108 a KNC 109 v k. ú. Horné Kočkovce v tom čase zapísaní na LV 1428 odporkyni 3/ Elene Gelnarovej, ktorá v tom čase už v nehnuteľnostiach podiel 1/3-tiny mala a odporkyni 1/ Bc. Andrei Poluchovej, (v tom čase zaslobodna Gelnarovej) . Kúpna zmluva bola odvkladovaná Správou katastra Púchov pod V 1911/03. Následne darovacou zmluvou uzatvorenou dňa 4.4.2006 odporkyňa 3/ Elena Gelnarová darovala odporkyni 1/ Andrei Poluchovej a odporcovi 2/ Mariánovi Poluchovi svoje nadobudnuté podiely (z dedičstva po svojich rodičoch ako aj na základe vyššie uvedenej kúpnej zmluvy) v parceliach a KNC 108 a 109, každému po 1/3-tine, v dôsledku čoho sú odporcovia 1/, 2/ toho času vedení ako podieloví spoluvlastníci KNC parciel 108 a 109 (vytvorených z PKN 260) a to odporkyňa 1/ v podiele 2/3 a odporca 2/ v podiele 1/3 na LV č. 1428 Správy katastra Púchov. Z uvedeného teda vyplýva, že po obmedzení návrhu navrhovateľom čo do časti určenia vlastníctva ku KNC 107/2 nositeľmi hmotnoprávneho vzťahu tvrdeného navrhovateľom vo vzťahu k parcele KNC 109, teda v konaní pasívne legitimovaní zostali len odporcovia 1/, 2/, ktorí sú toho času vedení na LV 1428 ako podieloví spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti.

Z rozhodnutia býv. MsNV Púchov zo dňa 7.4.1964 súd zistil, že pod stavbu Lichardovej ulice v k. ú. Púchov Horné Kočkovce bolo okrem iných vyvlastnené aj z parcely PKN 260 roľa výmera 141 m2, kde v predmetnom vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádza, že ide o parcelu, ktorá je v pozemkovej knihe vedená po 8a/ na Jozefa Luhového 1/4, pod 8b/ pre Karolínu Luhovú v podiele 1/4, pod 13a/ na Imricha Mihálika podiel 1/4 a Annu Mihálikovú podiel 1/4, pričom podľa skutočného stavu ide o parcelu v užívaní Jozefa Luhového, bytom Púchov, Vajanského 221. V rozhodnutí sa uvádza, že išlo o vyvlastnenie za náhradu. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutia ako vyplýva z jeho obsahu, bolo doručené tak predchodcom navrhovateľa Jozefovi Luhovému ako aj predchodcovi odporcov Imrichovi Mihálikovi.

V priebehu konania ďalej nebolo sporné, a vyplýva to aj z identifikácie predloženej Správou katastra Púchov, že z PKN 260 sú v prospech zúčastnených strán, teda právnych nástupcov po pôvodných PKN spoluvlastníkov vedené na príslušných LV nasledovné parcely:

V prospech navrhovateľa, jeho matky a jeho súrodencov ako právnych nástupcov po pôvodných PKN spoluvlastníkoch Jozefovi Luhovom a jeho manželke parcela KNC 106 o výmere 124 m2, KNC 107/1 o výmere 532 m2 (LV č. 1980), čomu je potrebné pripočítať výmeru parcely KNC 107/2 303 m2 (ktorá v súčasnosti je ešte vedená na odporcov 3/ - 5/, ktorí si ju však od počiatku vlastnícky nenárokujú a uznávajú vlastníctvo predchodcov protistrany, v dôsledku čoho bol aj návrh vo vzťahu k tejto parcele obmedzený), ktorá skutočnosť sa ide mimosúdne dať do súladu s právnym stavom), čo spolu predstavuje výmeru v prospech právnych nástupcov po Jozefovi Luhovom a jeho manželke 959 m2, k čomu je potrebné pripočítať výmeru 141 m2, ktorá bola z podielu Jozefa Luhového ako vyplýva z vyvlastňovacieho rozhodnutia v roku 1964 (teda až 10 rokov po kúpnej zmluve a reálnej deľbe z roku

1954) tomuto vyvlastnená za náhradu pod cestu toho času vedenú ako Lichardova, čo spolu v prospech strany navrhovateľa predstavuje výmeru na PKN 1100 m2.

Pokiaľ ide o stranu odporcov, konkrétne odporcov 1/, 2/ ako právnych nástupcov po Imrichovi Mihálikovi a jeho manželke, títo majú vo svoj prospech ako podieloví spoluvlastníci zapísanú parcelu KNC 108 a 109 vytvorené z PKN 260, teda z im reálne vydelenej časti (LV č. 1428), čo spolu predstavuje výmeru 1139 m2 (parcela KNC 108 - 409 m2 + parcela KNC 109 - 739 m2).

Z výpisu z pozemkovej knihy je zrejmé, že v čase kúpnopredajnej zmluvy z roku 1954, ktorou polovicu parcely nadobudli predchodcovia odporcov, bola výmera PKN260 2407 m2, z čoho polovica predstavuje výmeru 1203,5 m2 pričom na strane odporcov 1/, 2 podľa súčasného stavu je o 64,5 m2 menej ako je podiel 1/2 výmery na PKN 260 v čase kúpnopredajnej zmluvy z roku 1954.

Z výpovede svedkyne Márie Luhovej, (matka navrhovateľa a nevesta Petra Luhového a Anny Luhovej), že od doby ako do rodiny Petra Luhového na základe manželstva s ich synom prišla, nikdy nebol medzi nimi, teda jej svokrovcami a predchodcami odporcov, teda manželmi Mihálikovcami spor v tom smere, komu ktorá reálne vydelená časť PKN 260 prináleží. Uviedla, že plot, ktorý stojí na konci parcely KNC 109 a oddeľuje plochu prináležiacu k právnych predchodcom navrhovateľa, bol postavený asi v roku 1968, pričom stav tohto plota zo strany predchodcov navrhovateľa nikto nikdy nespochybňoval, pretože toto považovali za hranicu na základe reálnej deľby PKN 260 medzi zúčastnenými stranami, resp. ich právnymi predchodcami. Uviedla, že týmto spôsobom sa rozdelená parcela užíva až doposiaľ. Uviedla, že všetky zúčastnené strany toto rešpektovali v domnení, že týmto spôsobom aj v skutočnosti bola PKN parcela reálne na rovnaké dve polovice rozdelená. Uviedla, že takéto rozdelenie a túto hranicu nenapádala za svojho života nikdy ani jej svokra Anna Luhová, pretože v tomto smere nemala žiadne pochybnosti a až ona, teda matka navrhovateľa, jej krátko pred jej smrťou čo podľa jej vyjadrenia malo byť v roku 2002, povedala, že od suseda Dvorského vie, že údajne skutočné rozdelenie nemá zodpovedať presnej polovičnej výmere nehnuteľnosti. Svedkyňa uviedla, že po smrti Anny Luhovej, teda jej svokry, navštívila kataster nehnuteľností približne v roku 2003, kde zistila, že naozaj v ich prospech nie je zapísaná polovica predmetnej výmery, preto chce, aby toto sa dalo do poriadku a aby jej syn, teda navrhovateľ, aj spravodlivo dostal do vlastníctva to, čo mu patrí. Uviedla, že navrhovateľ v podstate záujem na tomto spore nemá, ale ona ako jeho matka považuje za potrebné, aby v prospech nich bola zapísaná taká výmera aká im prináleží. K samotnému plotu predstavujúcemu hranicu medzi reálne vydelenými časťami PKN 260 v prospech účastníkov kúpnopredajnej zmluvy z roku 1954, ktorý sa podľa jej vyjadrenia mal stavať v roku 1968 uviedla, že o tomto plote, teda o tejto hranici vedeli všetky zúčastnené strany, t. j. aj predchodcovia navrhovateľa ako aj predchodcovia odporcu ako účastníci kúpnopredajnej zmluvy, tento rešpektovali tak jej svokrovci Peter Luhový a Anna Luhová ako hranicu rozdelenej PKN 260 počas celého svojho života s tým, že týmto spôsobom je parcela rozdelená napoly a viac sa o to nezaujímali, tak ako aj Mihálikovci. Uviedla, že rovnako nikto nenapádal odporcov Jozefa Mihálika a Petra Mihálika, keď v roku 1998 predmetný plot rekonštruovali, budoval sa tam betónový múrik s oplotením, o čom vedela podľa jej vyjadrenia aj jej svokra Anna Luhová, voči tomuto nenamietala a podľa jej vyjadrenia bola stále vo vedomí, že tento plot predstavuje rozdelenie predmetnej parcely na polovice. K tzv. objednávke z roku 1996 predloženej v konaní navrhovateľom uviedla, že ona navštívila v roku 1996 predchodkyňu odporcov Annu Mihálikovú, ktorá v roku 1954 s manželom časť PKN, teda polovicu nadobudla) pričom podľa jej výpovede, keď prišla k nej domov, táto jej mala dať do ruky tzv. objednávku, ktorá mala byť už hotová napísaná ňou, podpísaná s tým, „že má dať veci do poriadku“. K skutočnosti, že na tzv. objednávke je zle napísané meno Anny Mihálikovej, dodatočne dopísaná jej adresa sa vyjadriť nevedela, rovnako nevedela odstrániť svoj rozpor vo výpovedi, keď na jednej strane tvrdila, že Annu Mihálikovú navštívila v roku 1996 pred jej smrťou, pričom táto ako sa zistilo zomrela v roku 2000. Nepoprela tvrdenia odporcov, že keď pôvodné oplotenie predstavujúce hranicu rozdelenej PKN 260 podľa ich tvrdenia v roku 1997 opravovali, že im za toto ďakovala, pretože ako uviedla, v tom čase nemala dôvod spochybňovať, že ide o skutočnú hranicu, ktorou je parcela rozdelená napoly.

Svedkyňa Ing. Iveta Lorencová (sestra navrhovateľa) vo výpovedi uviedla, že je pravdou, že v čase, keď odporcovia podľa jej vyjadrenia to malo byť v roku 1998 plot predstavujúci hranicu opravovali, že jej matka (v konaní vypočutá svedkyňa Mária Luhová) toto nenamietala. Uviedla, že matka jej hovorila,

že niekedy pred rokom 1999 bola navštíviť predchodkyňu odporcov Annu Mihálikovú, ktorá jej mala dať do ruky tzv. objednávku za účelom vysporiadania parcely. Matka jej mala povedať, že na tejto je zlý dátum, teda rok 1996. Uviedla, že spolu s matkou až na katastri zistili, že v prospech nich je evidovaná nesprávna výmera, preto ona s matkou sa rozhodli to usporiadať, pretože ich brat, teda navrhovateľ v tom čase mal iné starosti (uvádzala, že si vybavoval živnosť a podobne). Nepoprela, že už v roku 2007 prostredníctvom JUDr. Virdzekovej, Advokátskej kancelárie v Púchove, odporcovia 3/ - 5/ chceli darovacou zmluvou v ich prospech na nich vlastníctvo parcely KNC 107/2 previesť.

Svedok Jozef Crkoň uviedol, že jeho parcela, na ktorej má postavený dom, je v bezprostrednom susedstve spornej pôvodnej PKN 260. Uviedol, že tam žije od narodenia, teda od roku 1942. Potvrdil, že v minulosti si predchodcovia navrhovateľa a odporcov PKN 260 rozdelili tak, že na hranici medzi jednotlivými časťami v ich prospech pripadajúcimi sa postavil múrik, resp. plot a následne múrik, ktorý tam od tej doby stojí až doposiaľ. K skutočnosti, že navrhovateľ ako nástupca po Jozefovi Luhovom tvrdí, že v jeho prospech je zapísaná toho času menšia výmera PKN 260, nie je spôsobená tým, že by im odporcovia zabrali viac ako v minulosti ich právni predchodcovia získali, pretože ako uviedol, títo si reálne na polovicu rozdelili tú plochu, ktorú v tom čase spoločne užívali) ale je to spôsobené tým, že z reálne vydelenej časti PKN 260 pripadajúcej predchodcom navrhovateľa v rokoch následne po zmluve z roku 1954 bolo vyvlastnené časť výmery pod stavbu cesty t. č. Lichardovej. Uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by pri stavbe plotu predstavujúcej hranicu medzi vydelenými časťami PKN 260 boli niekedy medzi pôvodnými PKN spoluvlastníkmi roztržky.

Svedok Ing. Pavol Gelnar uviedol, že v roku 1997 na požiadanie svojej babky Anny Mihálikovej, spolu s jej synmi Petrom a Jozefom Mihálikovcami, teda odporcami v 4/., 5/. rade pomáhal pri oprave pôvodného plota rozdeľujúceho časti PKN 260 medzi predchodcov navrhovateľov a odporcov, že pri týchto prácach prišla za nimi aj matka navrhovateľa Mária Luhová, ktorá sa sama vyjadrovala v tom zmysle, že je dobre, že sa plot opravuje a ďakovala im za to, že to robia. Uviedol, že nikto zo strany navrhovateľa žiadnym spôsobom nespochybňoval ani ich nenapádal pri stavbe tohto plota.

Dňa 12.4.2011 súd za účasti znalca z odboru geodézie Ing. Františka Skušeka vykonal ohliadku na mieste samom, kde prítomný znalec jednoznačne zidentifikoval parcelu KNC 109 ako vytvorenú z časti PKN 260. Na mieste samom bol vyzvaný navrhovateľ, aby z parcely KNC 109, ktorú vlastnícky nárokuje v prospech svojho právneho predchodcu, označil plochu, ktorá podľa jeho názoru do dedičstva po Jozefovi Luhovom mala pripadnúť. Toto navrhovateľ urobiť nevedel s odôvodnením, že on v roku 1954, kedy bola uzatvorená kúpnopredajná zmluva, nežil. Nespochybnil na mieste samom, že tam kde v súčasnosti stojí plot, ktorý tvorí hranicu KNC 109, ktorá podľa prítomného znalca je týmto spôsobom zavedená už od THM v roku 1972, je aj hranica, ktorú si bývalí PKN spoluvlastníci reálne vydelili a nespochybnil ani to, že od postavenia plotu cca roku 1960, takto reálne vydelenom stave ju najskôr pôvodní PKN spoluvlastníci a následne aj nástupcovia užívali. Znova zopakoval, že on svoj nárok opiera o to, že výmera z PKN 260, ktorá jemu a jeho rodine zostala, nezodpovedá polovici pôvodnej výmery PKN 260, v dôsledku čoho teda museli viac o cca 90 m2 zabrať v prospech seba predchodcovia odporcov.

Prítomný znalec z odboru geodézie na ohliadke na mieste samom dal do pozornosti zúčastnených strán, že vo všetkých dostupných mapových podkladoch, vypracovaných po reálnej deľbe z roku 1954 a podpísaní zmluvy z roku 1954 je hranica parcely KNC 109 zakreslená tak, ako ju tvorí stávajúci plot, založený pôvodnými PKN spoluvlastníkmi z roku 1954, ktorý bol postavený okolo roku 1960, pričom je zrejmé, že túto hranicu musel rešpektovať aj predchodca navrhovateľa, keďže on sám v minulosti, v čase, keď si dal usporiadavať svoje pozemky a zhotoviť si geometrický plán, súčasťou ktorého bola aj parcela KNC 109 zo zavedenou hranicou v mieste tak ako je v súčasnosti, kde je postavený plot, on túto sám nespochybňoval. Znalec uviedol, že pokiaľ by on sám mal v zmysle znaleckej úlohy stanoviť hranicu parcely KNC 109, vychádzajúc z mapových podkladov, táto by zodpovedala vybudovanému ploteniu. Rovnako dal do pozornosti navrhovateľa, že z časti reálne vydelenej PKN 260 následne v rokoch po 1954 bola z jeho časti zabraná časť výmery pod cestu, ktorá mu bola vyvlastnená.

Svedok Viktor Dvorský uviedol, že o reálnej deľbe parcely, teda akým spôsobom bola vykonaná, nič nevie, avšak potvrdil, že pôvodná PKN 260 siahala až pred parcelu navrhovateľa smerom na ulicu

Lichardova, teda tam, kde je vybudovaná cesta, v dôsledku čoho vlastne predchodcovi navrhovateľa z výmery ubudlo titulom vyvlastnenia.

Z obsahu tzv. objednávky predloženej navrhovateľom, teda z jej kópie datovanej dňom 28.11.1996 je zrejmé, že táto bola adresovaná Ing. Františkovi Skušekovi a jej obsahom mala byť žiadosť Márie Luhovej a Anny Mihalíkovej, na vymeranie skutočného stavu výmery parcely bývalej PKN 260, pod novým označením 107/1, 107/2, 108 a 109 s tým, že nameraný skutočný stav sa rozdelí na dve jednaké polovice a vyhotoví sa geometrický plán. Podľa tvrdenia navrhovateľa v zmysle návrhu a jeho matky Márie Luhovej, ktorá bola v konaní vypočutá ako svedkyňa, túto objednávku jej mala dať v roku 1996 pred svojou smrťou predchodkyňa odporcov Anna Mihalíková, keď ju bola navštíviť s tým, ako uviedla aby sa nehnuteľnosť dala do poriadku. Z obsahu predmetnej tzv. objednávky však súd zistil, že predchodkyňa odporcov je tu označená ako Anna Michalíková, a to hneď 2x tak v záhlaví objednávky ako aj v časti podpisov a jej adresa čo do popisného čísla bydliska je to dodatočne dopisovaná perom. Na tzv. objednávke je okrem predchodkyne odporcov označená a podpísaná aj Mária Luhová, matka navrhovateľa.

Navrhovateľ sa svojho nároku vo vzťahu k časti KNC 109 v kú. Horné Kočkovce domáha prostredníctvom určovacej žaloby, preto súd predovšetkým musel a skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na podaní takejto žaloby na strane navrhovateľa, to z hľadiska ustanovenia /

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

V danom prípade pokiaľ ide o existenciu naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa za podmienky, že tento tvrdil, že do dedičstva jeho právneho predchodcu Jozefa Luhového patrí časť KNC parcely 109, ktorá je toho času vedená spoluvlastnícky na odporcov 1/, 2/, pretože podľa jeho tvrdení predchodcovia odporcov 1/, 2/ vo svoj prospech zabrali viac ako im na základe dávnych právnych úkonov patrí, podľa názoru súdu je tým existencia naliehavého právneho záujmu na podaní tejto žaloby na strane navrhovateľa preukázaná, pretože v prípade ak by sa preukázala pravdivosť jeho tvrdení bez tejto určovacej žaloby, by právo jeho právneho predchodcu ako aj jeho samotného v prípade dedičského konania bolo neisté.

Podľa § 132 ods. 1 Obč. zák. vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvom dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa § 133 ods. 2 Obč. zák. ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 134 ods. 3 Obč. zák. do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Ako vyplýva zo zák. ust. § 132 ods. 1 Obč. zák. k nadobúdaniu vlastníckeho práva dochádza vtedy, ak sa vlastníkom konkrétnej veci a nositeľom subjektívneho vlastníckeho práva stane niekto, kto ním doposiaľ nebol, pretože vlastníkom veci bol niekto iný alebo jej vlastníkom nebol nikto. V prejednávanej veci navrhovateľ tvrdí, že časť PKNC parcely 109 k.ú. Horné Kočkovce o výmere cca 90 m2 vlastnícky patrí jeho právnemu predchodcovi Jozefovi Luhovému.

Súd vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a za použitia citovaných zák. ustanovení dospel k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ v konaní pokiaľ ide o jeho nárok uplatnený týmto návrhom nielenže nepredložil, ale ani netvrdil žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by už právne alebo skutkovo opodstatňovala jeho vlastnícky nárok, resp. vlastnícky nárok v prospech jeho právneho predchodcu na časť KNC parcely 109. V konaní nepreukázal ani jeden zo zákonných spôsobov nadobudnutia vlastníctva vo vzťahu k tejto časti parcely, teda dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol, a preto súd jeho návrh ako neopodstatnený zamietol.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že pôvodní pkn. spoluvlastníci predmetnej parcely Jozef Luhový (do dedičstva po ktorom žiadal časť parcely určiť) spolu so svojou manželkou počas svojho života v roku 1954, konkrétne dňa 25.3.1954, t. j. za účinnosti odpredal predchodcom odporcov 1/, 2/ Imrichovi Mihálikovi a jeho manželke Anne 1/2 z pkn. parcely 260, ktorá v tom období ako vyplýva z výpisu z pozemkovej knihy, mala výmeru 2407 m2, polovicu tejto parcely, a to ako sa uvádza v zmluve v reálne vydelenom stave s tým, že kupujúci, teda predchodcovia odporcov aj súčasne v čase podpisu zmluvy vstúpili reálne v reálne vydelenej časti do úžitku a v súlade s vtedy platnými zákonmi po schválení tejto zmluvy ONV v zmysle zákona č. 65/51 Zb. boli v pozemkovej knihe vo vl. 289 zapísaní ako podieloví spoluvlastníci každý v podiele , a to pod bodom 13a a 13b. V priebehu konania medzi účastníkmi nebolo sporné a nasvedčujú tomu aj všetky vykonané dôkazy, listinné doklady ako aj svedecké výpovede, že manželia Mihálikovci ako kupujúci vstúpili po podpise zmluvy v roku 1954 do úžitku pre nich reálne vydelenej polovice PKN 260, zodpovedajúcej terajším KNC parceliam 108 a 109 a od tejto doby nerušene a bez akýchkoľvek sporov a konfliktov či už s pôvodnými pkn. spoluvlastníkmi (predchodcami navrhovateľa) alebo jeho nástupcami túto až do svojej smrti a po nej ich právni nástupcovia až doposiaľ nerušene užívajú. Rovnako v priebehu konania bolo nesporne zistené, že hranicu reálne vydelenej PKN 260 v prospech predchodcov odporcov tvorí aj toho času stojaci vybudovaný plot, postavený okolo roku 1960, pričom tak pri jeho stavbe, ako ani v čase, kedy v roku 1997 t.j. ešte za života Anny Mihálikovej, predchodkyne odporcov, ako aj za života predchodcu navrhovateľa Anny Luhovej bol opravovaný, pričom obe o tomto mali vedomosť, žiadnym spôsobom do tohto nezasahovali, toto rešpektovali s tým, že predmetné oplotenie v skutočnosti predstavuje hranicu pre nich reálne vydelených častí PKN 260. O tom, že tento stav bol medzi pôvodnými pkn. spoluvlastníkmi ako aj ich nástupcami počas celého ich života nesporný, svedčí aj to, ako uviedol znalec, že v čase, keď si predchodca navrhovateľa dával usporiadať nehnuteľnosti vytvorené z PKN 260, teda z jemu reálne vydelenej časti a dal si vyhotoviť geometrický plán, už pri tomto geometrickom pláne sa vychádzalo a rešpektovala sa hranica, ktorá tvorí KNC parcelu 109. Táto hranica je zavedená aj v starších mapových podkladoch, ktoré ako uviedol znalec po reálnej deľbe z roku 1954 sú najbližšie časove dostupné z roku 1972, kedy prebehlo THM, kedy rovnako v týchto mapových podkladoch na základe uvedených meraní je zavedená hranica rozdeľujúca vydelenú PKN 260 pre zúčastnené strany tak, ako v súčasnosti ju tvorí jestvujúce oplotenie. V konečnom dôsledku v priebehu konania samotný navrhovateľ ani jeho matka Mária Luhová (ktorá ako sama uviedla, má záujem na tomto spore, pričom samotný navrhovateľ ani nemal vôľu do tohto sporu ísť) žiadnym spôsobom nespochybňovali, že týmto spôsobom si bývalí pkn. spoluvlastníci parcelu rozdelili a nerušene doposiaľ včítane ich právnych nástupcov bez akýchkoľvek sporov užívali, s vedomím, že toto rozdelenie zodpovedá uzatvorenej kúpnopredajnej zmluve z 25.3.1954. Podľa názoru súdu teda z vykonaného dokazovania niet ani najmenšej pochybnosti o tom, že predchodcovia odporcov jedným zo zákonných spôsobov na základe kúpnopredajnej zmluvy nadobudli vlastníctvo k polovici PKN parcely 260, ktorá v čase podpisu kúpnopredajnej zmluvy bola reálne v ich prospech vydelená, v súčasnosti predstavuje parcely KNC 108 a 109 v podielom spoluvlastníctve odporcov 1/, 2/, ktoré vlastníctvo vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti bolo riadne a v súlade so zákonom v prospech kupujúcich teda manželov Mihálikovcov zapísané v pozemkovej knihe tak, ako to v rozhodnom období vyžadoval. Od tohto obdobia nielenže nebol zistený ale ani zo strany navrhovateľa a žiadneho svedka tvrdený iný právny úkon, na základe ktorého by časť takto reálne vydelenej nehnuteľnosti, ako tvrdí navrhovateľ cca 90 m2 z parcely KNC 109, mal spätne nadobudnúť predchodca navrhovateľa Jozef Luhový. vychádzajúc z uvedeného teda jednoznačne nárok navrhovateľa nemá žiadne opodstatnenie. V danom prípade s poukazom na jednoznačne platnú, nikým nespochybňovanú a riadne zaevidovanú kúpnopredajnú zmluvu, ktorou predchodcovia odporcov 1/, 2/ zákonným spôsobom vlastníctvo k polovici PKN 260 nadobudli, súd považuje za potrebné uviesť, keď by táto zmluva platnou nebola (i keď to nie je tento prípad), nepochybne by u odporcov došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k týmto parceliam ďalším zo zákonných spôsobov, a to titulom vydržania, pretože predmetná kúpnopredajná

zmluva bola podpísaná dňa 25.3.1954, t.j. za účinnosti , ktorý vo vzťahu k nehnuteľnostiam upravoval 10 ročnú vydržaciu lehotu. Od doby podpisu kúpnopredajnej zmluvy a vstúpeniu právnych predchodcov odporcov do úžitku predmetnej nehnuteľnosti, tak ako aj v súčasnosti je reálne vydelená a zodpovedá parceliam KNC 108 a 109, uplynulo do dňa podania návrhu 56 rokov. Tvrdenia navrhovateľa a jeho matky Márie Luhovej v tom smere, že pri podpise kúpnopredajnej zmluvy v roku 1954, pri reálnom rozdelení PKN 260 zrejme predchodca navrhovateľa Jozef Luhový s manželkou mylne domnievali tak ako parcelu reálne rozdelili, že išlo o rozdelenie tejto parcely pokiaľ ide o výmeru, do jednej polovice, sú vo vzťahu k opodstatnenosti nároku navrhovateľa irelevantné. Vôľa účastníkov kúpnopredajnej zmluvy v danom prípade je jednoznačná a viac ako 50 rokov bola v celom rozsahu oboma stranami rešpektovaná, uznávaná, nespochybňovaná a v konečnom dôsledku tvrdenie samotného navrhovateľa v tom smere, že odporcovia v prospech seba, resp. ich právni predchodcovia zabrali väčšiu časť výmery ako im z titulu jednej polovice, ktorú kúpili patrí, sa v konaní nepreukázala. Ako už bolo povedané pre rozhodovanie vo veci tieto skutočnosti nie sú relevantné, v čase podpisu kúpnopredajnej zmluvy, PKN parcela 260 mala výmeru 2407 m2, z čoho polovica predstavuje výmeru 1.203,5 m2. V súčasnosti v prospech odporcov 1/, 2/ ako právnych nástupcov po účastníkoch kúpnopredajnej zmluvy kupujúcich manželov Mihálikovcov z titulu spoluvlastníctva parciel KNC 108 a 109 vytvorených z PKN 260, pripadá výmera 1139 m2, čo je nesporne menej ako predstavuje polovica výmery PKN 260 z roku 1954. Pravdou je, že ani navrhovateľ so svojimi príbuznými ako právni nástupcovia po pôvodných pkn. vlastníkoch Jozefovi Luhovom a jeho manželke nemajú s pripočítaním výmery parcely KNC 107/2 a časti parcely PKN 260 vyvlastnenej im v roku 1964 pod cestu Lichardová ideálnu polovicu výmery, ale v ich prospech týmto spôsobom pripadá výmera 1.100 m2, rozhodne však nemá žiadne opodstatnenie tvrdiť, že výmera, ktorá im podľa ich tvrdení „chýba“ je v rozpore s právnymi a faktickými skutočnosťami zapísaná v prospech odporcov. Ako už bolo uvedené, odporcovia nevlastnia a nie sú ani v úžitku väčšej výmery ako predstavuje polovica pôvodnej PKN 260, naopak užívajú a vlastnia výmeru menšiu. Úlohou súdu v tomto konaní vzhľadom na okruh účastníkov a petit návrhu, rozhodne nebolo skúmať, kde alebo v prospech koho je zbytok výmery bývalej parcely PKN 260 t. č. vedený, pokiaľ sa nezistilo, že by ju nad rámec dávnych právnych úkonov vlastnili alebo užívali práve odporcovia, ktorí boli v konaní ako pasívne legitimovaní účastníci zo strany navrhovateľa zahrnutí. Rovnako v tomto smere sa nepreukázalo v konaní ani tvrdenie navrhovateľa, že v čase kúpnopredajnej zmluvy z roku 1954 už bola vyčlenená výmera z PKN 260 pod cestu Lichardova a až zbytok výmery po čiastočnom vyvlastnení bol prerozdelený medzi predchodcov navrhovateľa a predchodcov odporcu. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že výmera 141 m2 pod cestu Lichardova bolo vyvlastnených z PKN parcely 260 až 10 rokov po podpise kúpnopredajnej zmluvy, t. j. v roku 1964, kedy z obsahu vyvlastňovacieho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že išlo o vyvlastnenie z časti PKN 260 v tom čase z časti v užívaní predchodcu navrhovateľa. I keď ako súd už vyššie uviedol, všetky tieto skutočnosti (týkajúce sa nedostatočnej výmery vyvlastňovania, omylu pôvodných pkn. spoluvlastníkov, ktoré navrhovateľ v konaní tvrdí) i keď tieto nie sú relevantné na výsledok dokazovania pri rozhodovaní vo veci opodstatnenosti nároku navrhovateľa a nemôžu zakladať i keby boli v konaní preukázané (čo sa však nestalo), zmenu vlastníctva u odporcov 1/, 2/ vo vzťahu k časti parcely KNC 109, súd považoval za potrebné k týmto tvrdeniam navrhovateľa zaujať stanovisko.

V konečnom dôsledku súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k navrhovateľom predloženému listinnému dokladu, tzv. objednávke z roku 1996. Podľa tvrdení navrhovateľa v písomnom návrhu, túto objednávku mala vystaviť za svojho života predchodkyňa odporcov Anna Mihalíková, ktorá bola jednou z účastníkov kúpnopredajnej zmluvy z roku 1954 a pri osobnej návšteve matky navrhovateľa u Anny Mihalíkovej v čase, keď táto bola chorá a pred jej smrťou, mala jej táto túto objednávku odovzdať, požiadať ju , aby sa výmery parciel dali v podstate ako tvrdila svedkyňa „na poriadok“. Po oboznámení sa s obsahom tohto listinného dokladu v kontexte s obsahom výpovede svedkyne Márie Luhovej, nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že tvrdenia svedkyne Márie Luhovej ako aj samotná tzv. objednávka postrádajú akúkoľvek vierohodnosť. Predovšetkým je nepravdepodobné, ak nie vylúčené, aby Anna Mihalíková absolútne správne označila resp. uviedla do objednávky meno matky navrhovateľa Márie Luhovej, včítane jej rodného mena, bydliska, pričom svoje meno hneď na dvoch miestach napísala nesprávne, kde namiesto Anny Mihalíkovej uviedla Annu Michalíkovú, nehovoriac o tom, že adresa jej bydliska bola do predmetného dokladu vpisovaná perom, pričom celá objednávka je písaná na stroji. Podľa názoru súdu neexistuje žiadne vierohodné vysvetlenie preto, aby zhotoviteľka tohto dokladu, ktorou mala byť Anna Mihalíková napísala nesprávne svoje meno, nevedela do dokladu uviesť adresu svojho bydliska, pričom absolútne správne tam uviedla iniciály a adresu ďalšej osoby, ktorá na tejto

tzv. objednávke je podpísaná. Ďalej svedkyňa Mária Luhová uvádzala, že predmetná objednávka jej mala byť zo strany Anny Mihalíkovej odovzdaná v roku 1996, tesne pred jej smrťou. Podľa odporcov (detí Anny Mihálikovej) však táto zomrela až roku 2000. Je málo pravdepodobné, aby pokiaľ by bola pravda, že mala za svojho života pochybnosti, konkrétne v roku 1996, o správnosti prerozdelenia parcely PKN 260 čo do výmery, že by sa s týmto bola obrátila na matku navrhovateľa, keď v tom čase žila právna nástupkyňa po Jozefovi Luhovom, že by o tom neupovedomila svoje deti, teda odporcov 3/ - 5/, neriešila túto situáciu s nimi a v konečnom dôsledku postráda akúkoľvek relevanciu, že by rok na to, ako túto objednávku odovzdala matke navrhovateľa, požiadala svoje deti odporcov 3/ a 5/, aby na hranici predmetnej parcely PKN 260, tak ako bola reálne rozdelená, opravili plot, ktorý predstavoval pôvodnú hranicu s tým, že voči tomuto ako uviedla sama matka navrhovateľa nenamietala ani ona, naopak odporcom za toto ďakovala a nenamietala proti tomu nič ani jej svokra, ktorá v tom čase ešte žila a bola spoluvlastníčkou parcely. Nakoniec nie je zrejmé, prečo pokiaľ by v zmysle tejto objednávky chceli zúčastnené strany nanovo premerať parcelu PKN 260, do tejto celkovej výmery nezahrnuli aj parcelu KNC 106 o výmere 124 m2, vytvorenú z PKN 260, ktorá v tom čase rovnako prináležala vlastnícky navrhovateľovi, jeho súrodencom a jeho matke. Matka navrhovateľa ďalej vo svojej svedeckej výpovedi tvrdila, že svojej svokre o spornosti tejto hranice povedala až v roku 2002, teda tesne pred jej smrťou, pričom ona sama sa mala údajne od suseda Dvorského dozvedieť ešte v roku 1994, že výmery nesedia, sa do toho nemiešala, pretože jej spoluvlastnícky v týchto parceliach nič neprináležalo. Nie je potom zrejmé, prečo na predmetnej objednávke sa v roku 1996 nachádza na strane objednávateľov aj jej meno, prečo by ho tam predchodkyňa odporcov spolu so sebou uvádzala, pokiaľ v tom čase žila ešte právna nástupkyňa po Jozefovi Luhovom, svokra matky navrhovateľa. Pokiaľ teda súd starostlivo vyhodnotil všetky tieto zistené skutočnosti a protichodné tvrdenia či už v písomne podanom návrhu alebo vo svedeckých výpovediach matky navrhovateľa, jeho sestry, v kontexte s predloženými listinnými dokladmi a výsledkami vykonaného dokazovania nemožno inak, ako prisvedčiť odporcom, že návrh navrhovateľa nielenže je nehospodárny, neopodstatnený, ale aj vo vzťahu k nim výlučne šikanózny, účelový, v konečnom dôsledku v príčinnej súvislosti s už zmienenou nevieryhodnou tzv. objednávkou z roku 1996 aj špekulatívny, pričom takémuto konaniu zákon rozhodne nemôže priznať právnu ochranu.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, za použitia cit. zák. ustanovení teda súd návrh navrhovateľa ako jednoznačne nepreukázaný a neopodstatnený zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Vzhľadom k tomu, že odporcovia 1/ - 5/ boli v konaní v celom rozsahu úspešní, a to tak do časti nároku navrhovateľa, ktorému súd nevyhovel a tento zamietol a to za použitia / ako aj v časti, v ktorej bolo konania titulom späťvzatia návrhu zastavené, za použitia , veta prvá (pretože zastavenie konania v tejto časti jednoznačne spôsobil navrhovateľ, nemožno hovoriť, že k nemu došlo pre správanie odporcov, pretože odporcovia od počiatku tohto konania deklarovali, že si vlastnícky na parcelu KNC 107/2 nárok nerobia a listinným dokladom preukázali, že už v období pred podaním návrhu vyzývali navrhovateľa ako aj jeho matku a sestru k uzatvoreniu právneho úkonu, v zmysle ktorého by im toto vlastníctvo bezplatne previedli, ktoré bolo na nich a v prospech nich formálne zapísané), za ktorej situácie teda právo na náhradu trov konania jednoznačne v tomto konaní prináleží odporcom 1/ - 5. Keďže odporcovia 1/ - 5/ si náhradu trov v konaní neuplatnili, súd im náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Krajský súd v Trenčíne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (s. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.