Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-5S-10-2019.pdf
PDF · 125.18 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-5S/10/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. (spravodajkyňa) a JUDr. Ingridy Hudecovej, v právnej veci žalobcu: DÚHA, a.s., so sídlom Pribinova 4195/25, 811 09 Bratislava, IČO: 31 690 360, právne zastúpeného: Mgr. Martin Berec, advokát s.r.o., so sídlom Miletičova 21, 821 08 Bratislava, IČO: 55 134 114, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102213896/2018 zo dňa 12.11.2018, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102213896/2018 zo dňa 12.11.2018 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia
1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2016. Na základe výsledkov daňovej kontroly bolo v nadväzujúcom vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj ako „správca dane“) č. 101504638/2018 zo dňa 06.08.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 zákona č. 536/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu XX XXX,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2016. Správca dane znížil nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie zo sumy XX XXX,XX Eur na sumu XX XXX,XX Eur. Prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tak, že po vyhodnotení skutkového stavu dospel k záveru, že reklamné služby, z dodania ktorých si žalobca v uvedenom zdaňovacom období uplatnil právo na odpočítanie dane na základe dvoch dodávateľských faktúr zo dňa 30.05.2016 od dodávateľa A. B., neboli žalobcovi dodané osobou uvedenou na predmetných faktúrach. Predložené faktúry od dodávateľa A. B. tak nepreukázali nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom znení (ďalej len „zákon o DPH“).
2. Na podklade žalobcom podaného odvolania žalovaný rozhodoval v odvolacom konaní a vydal rozhodnutie č. 102213896/2018 zo dňa 12.11.2018, právoplatné dňa 19.11.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ a spolu s prvostupňovým rozhodnutím aj ako „napadnuté rozhodnutia“), ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, s ktorého závermi sa stotožnil. Žalovaný sa s odvolacími námietkami vysporiadal tak, že tieto považuje za neopodstatnené. Skonštatoval, že správca dane postupoval v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a po vykonanom dokazovaní dospel k logickému záveru, že žalobca nepreukázal dodanie služieb deklarovaným dodávateľom A. B., neuniesol dôkazné bremeno, a nevzniklo mu tak právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa. Podľa žalovaného správca dane správne založil svoje rozhodnutie na konštatovaní nepreukázania zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
II. Správna žaloba
3. Žalobca sa žalobou zo dňa 21.01.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.01.2019, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej aj len „SSP“, v nadväznosti na § 493e SSP v platnom znení). Teda z dôvodov, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné z dôvodu ich nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu a v neposlednom rade z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
4. Žalobca v prvom rade namietal, že z obsahu dokumentu - Oboznámenia daňového subjektu so zistenými skutočnosťami v priebehu daňovej kontroly - vyplývali pochybnosti správcu dane o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov a údajov, ktoré sú v nich uvedené, pričom ale z tohto oboznámenia nevyplývalo, že by správca dane vyzýval daňový subjekt na vyjadrenie sa k pochybnostiam a preukázanie pravdivosti svojich tvrdení v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie máj 2016, čím správca dane zmaril uplatnenie procesných práv žalobcovi a porušil práva daňového subjektu priznané § 46 ods. 5 daňového poriadku. Žalovaný uvedené porušenie zákona nenapravil.
5. Ďalej žalobca poukazoval na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s platným právnym poriadkom Európskej únie a porušuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), a to konkrétne rozsudok SD EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 navrhovateľov Mahagében Kft a Péter Dávid (ďalej len „rozsudok SD EÚ vo veci Mahagében“), z ktorého vyplýva, že daňový orgán nemôže od podnikateľov vyžadovať, aby preveroval svojich dodávateľov a nemôže zastaviť vrátenie DPH podnikateľovi, ktorému bol tovar či služby dodané pochybným spôsobom. Ak sú splnené formálne náležitosti na odpočty DPH, môže daňový orgán zastaviť vrátenie DPH len vtedy, keď cez objektívne dôkazy dokáže, že podnikateľ vedel alebo mal vedieť, že obchody sú fiktívne a sú tak spojené s daňovými podvodmi. Zároveň poukázal na obdobné rozsudky SD EÚ z 06.09.2012 vo veci C-324/11 Gábor Tóth a z 06.12.2012 vo veci C-285/11 BONIK (EOOD).
6. Podľa žalobcu správca dane tiež neprihliadol na skutočnosti uvedené vo výpovediach svedkov, v predložených dôkazoch a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali nereálnosti zdaniteľného plnenia. Za účelom preukázania dodania služby žalobca navrhoval predvolať a vypočuť C. D. E. ako organizátorku podujatia MISS Spiš, ktorá sa v rámci miestneho zisťovania vyjadrila, že DÚHA, a.s. bola generálnym partnerom podujatia MISS Spiš. Výsluch D. E. mohol objasniť skutočnosti týkajúce sa dodania služieb v prospech žalobcu, výpoveď svedka by mohla mať zásadný význam pre objasnenie skutočností, ktoré sú predmetom tejto daňovej kontroly, avšak daňové orgány nevykonali požadovaný dôkaz. Žalobca v tomto smere napádal vykonané miestne zisťovanie v spoločnosti E. – D. B., počas ktorého správca dane kládol konateľke D. E. otázky (napr. aj o spol. A. B.), a tak využil na získanie dôkazov inštitút miestneho zisťovania namiesto výsluchu svedka. Žalobcovi tak bola odopretá možnosť klásť otázky svedkovi, a nedošlo preto k riadnemu zisteniu skutkového stavu. Rovnako žalobca namietal, že daňové orgány nevykonali navrhovaný výsluch svedka F. G., konateľa H., B., ohľadom okolností subdodávky služieb spoločnosťou H., B. v prospech A. B..
III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania
7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17.06.2019 uviedol, že trvá na svojom napadnutom rozhodnutí a žalobu navrhuje zamietnuť. Správca dane mal pre prijaté závery dostatočne
zistený skutkový stav, vyhodnotený v súlade s ustanoveniami daňového poriadku, zákona o DPH, ako aj v súlade s ustálenou judikatúrou. Správca dane pre prijatie záverov vykonal dostatočné dokazovanie, na základe ktorého nebolo preukázané, že k dodaniu služieb došlo deklarovaným dodávateľom A. B., na základe čoho žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. K námietke žalobcu o neumožnení vyjadriť sa k dokumentu - Oboznámeniu daňového subjektu so zistenými skutočnosťami v priebehu daňovej kontroly - žalovaný uviedol, že žalobcovi bolo umožnené vyjadriť sa k preverovaným plneniam a predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci daňovej kontroly (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102358045/2017 zo dňa 10.11.2017), bolo mu umožnené zúčastniť sa výsluchu svedkov (viď príslušné upovedomenia o vypočutí svedka) a so zistenými skutočnosťami a ich vyhodnotením bol daňový subjekt oboznámený v Oboznámení daňového subjektu so zistenými skutočnosťami v priebehu daňovej kontroly č. 100549410/2018 zo dňa 14.03.2018 (ďalej len „Oznámenie správcu dane o pochybnostiach„). Ako vyplýva zo samotného Oznámenia správcu dane o pochybnostiach, v tomto bol daňový subjekt priamo poučený, že k zisteným skutočnostiam má právo sa vyjadriť v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku a bolo mu to doručené dňa 13.06.2018, pričom žalobca na predmetné oznámenie nereagoval. Správca dane potom v súlade s daňovým poriadkom správne vyhotovil protokol z daňovej kontroly zo dňa 09.04.2018 a zaslal žalobcovi spolu s výzvou na vyjadrenie sa. Na základe uvedeného podľa žalovaného nedošlo k porušeniu a ani obmedzeniu práv žalobcu.
8. K námietkam žalobcu vo vzťahu k podvodnému konaniu a k príslušnej judikatúre žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutia boli postavené na nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane, a nie na daňovom podvode, preto nebolo potrebné zaoberať sa daňovým podvodom. Nesplnenie povinností dodávateľom A. B. nebolo pripisované na ujmu žalobcu.
9. Žalovaný ozrejmil, že v prípade dožiadania a miestneho zisťovania v spoločnosti E. – D. B. nebola konateľka D. E. vypočutá ako svedok, konateľka poskytla dožiadanému správcovi dane informácie a spísaná zápisnica tak popisuje skutkový stav zistený miestnym zisťovaním. Získavaním potrebných informácií a dokladov od označenej osoby v rámci miestneho zisťovania za účelom preverenia žalobcom deklarovaných obchodných transakcií správca dane postupoval v súlade s § 37 ods. 2 daňového poriadku, a teda jeho procesný postup bol zákonný, a preto aj dôkazy získané týmto postupom boli zákonné. Ani na základe takto získaných dôkazov, však nebolo preukázané, že k dodaniu služieb došlo alebo malo dôjsť deklarovaným dodávateľom A. B.. D. E. ako organizátorka podujatia spoločnosť A. B. nepoznala a nikdy s ňou nebola v obchodných vzťahoch.
10. Podľa žalovaného zo spisu daňovej kontroly a celého konania vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a zaobstaral konkrétne dôkazy, na základe ktorých rozhodoval, avšak žalobca sa v konaní obmedzil len na tvrdenia, ktoré konkrétnymi dôkazmi nepreukázal. Z rozhodnutia správcu dane a žalovaného jednoznačne vyplýva, že správca dane mal dostatočne zistený skutkový stav potrebný na vydanie rozhodnutia. Aj v prípade požadovaného výsluchu svedka F. G. konateľa spoločnosti H., B., ktorý správca dane nevykonal, postupoval v súlade s daňovým poriadkom na vydanie rozhodnutia, mal dostatočne zistený skutkový stav.
11. V replike zo dňa 09.08.2019 žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutia považuje za nezákonné, aj nepreskúmateľné, najmä v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalobca vyjadril svoje presvedčenie o tom, že v jeho prípade boli splnené podmienky na odpočet dane, keďže služby boli reálne a nespochybniteľne poskytnuté, čo bolo aj preukázané.
12. V doplnení vyjadrenia zo dňa 22.08.2019 k vyjadreniu zo dňa 09.08.2019 žalobca uviedol, že sama skutočnosť, že spoločnosť A. B. dodala reklamné služby v prospech žalobcu prostredníctvom svojho subdodávateľa spoločnosť H., B., neodôvodňuje záver žalovaného o nedodaní služieb žalobcovi osobou uvedenou na faktúrach - spoločnosťou A. B.. Nevykonanie navrhnutého dôkazného prostriedku v podobe výsluchu F. G., konateľa spoločnosti H., B., s odôvodnením, že na vydanie rozhodnutia mal správca dane dostatočne zistený skutkový stav, považoval žalobca za prejav arbitrárnosti. V ďalšom doplnení vyjadrenia zo dňa 16.04.2020 k vyjadreniu zo dňa 22.08.2019 žalobca doložil čestné vyhlásenia D. E. a F. G. a navrhol vykonať výsluch týchto dvoch osôb, ako aj p. I. J..
13. Žalovaný sa k replike žalobcu a ďalším doplňujúcim vyjadreniam nevyjadril.
IV. Relevantná právna úprava
14. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, „konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“
15. Podľa § 6 ods. 1 SSP, „správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.“
16. Podľa § 119 SSP, „správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.“
17. Podľa § 134 ods. 1 SSP, „správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“
18. Podľa § 135 ods. 1 SSP, „na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.“
19. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) a ods. 4 SSP: „(1) Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, (4) Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.“
20. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 daňového poriadku: „(1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“
21. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, „daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.“
22. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, „rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.“
23. Podľa § 2 ods. 1 písm. a), b) zákona o DPH, „predmetom dane je:
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.“
24. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety, ods. 2 zákona o DPH: „(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.“ (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.“
25. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH: „(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“
26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, „právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“
27. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, „platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu, je povinný platiť daň.“
V. Právne posúdenie veci správnym súdom
28. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 7. júna 2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“).
29. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal dňa 15.12.2023 na pojednávaní v neprítomnosti žalovaného (ktorý zaslal ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní a súhlas s pojednávaním v jeho neprítomnosti dňa 12.12.2023) a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
30. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava písomne podanej žaloby, aj svojich vyjadrení. Zdôraznil, že v rámci daňovej kontroly došlo k takým porušeniam právnych predpisov a práv žalobcu, ktoré mali za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí, čo sa prejavilo najmä v tom, že správca dane nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, a to výsluch svedkov D. E. a F. G., ktoré navrhoval žalobca. Nedošlo tak k riadnemu zisteniu skutkového stavu a daňové orgány sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí ani nevysporiadali s nevykonaním týchto navrhnutých dôkazov, absentuje v nich uvedenie konkrétnych dôvodov a väzba na výsledky dokazovania. Daňové orgány len uviedli, že zistený skutkový stav považujú za dostatočne zistený. Napadnuté rozhodnutia považoval žalobca za nedostatočne odôvodnené. Zástupca žalobcu na pojednávaní ozrejmil širší kontext priebehu daňovej kontroly.
31. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, a to v medziach žalobných bodov, v rámci ktorých žalobca primárne napádal nedostatočné zistenie skutkového stavu a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia spočívajúcu v nevykonaní navrhovaných dôkazov, absencii odôvodnenia ich nevykonania, ako aj v porušení ďalších namietaných práv žalobcu vyplývajúcich mu z daňového poriadku, či potrebu zaoberať sa objasnením mechanizmu podvodného konania.
32. Ako prvé súd považuje za potrebné dať do pozornosti účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu, prípadne na vznik nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH, ktorý v konečnom dôsledku taktiež ovplyvňuje predmetnú daňovú povinnosť.
33. Daňové konanie slúži na to, aby boli verifikované tvrdenia daňového subjektu, ktorý má zvýšené povinnosti vo vzťahu k preukazovaniu splnenia podmienok, pokiaľ si uplatňuje nároky, ktoré mu umožňuje zákon o DPH. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má v prvom rade a predovšetkým daňový subjekt. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, z čoho vyplýva, že správca dane rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa ďalej uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle uvedených zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/4/2016zo dňa 27.09.2018).
34. Súd z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zistil, že ohľadom dôvodu nevykonania žalobcom navrhovaného výsluchu svedka D. E. sa správca dane v podstate konkrétne nevyjadril. Uviedol len, že podľa neho nevyužil inštitút miestneho zisťovania namiesto výsluchu svedka, že skutočnosti zistené počas miestneho zisťovania vyhodnotil a na základe nich prijal závery uvedené v protokole, a teda že počas miestneho zisťovania správca dane preveroval a zisťoval skutočnosti potrebné na účely správy daní, a z tohto dôvodu nebol potrebný výsluch svedka. Osobitne k návrhu žalobcu na výsluch F. G. sa správca dane v prvostupňovom rozhodnutí tiež nevyjadril, na viacerých miestach len všeobecne konštatoval, že dostatočne zistil skutkový stav a žalobca v rámci vyrubovacieho konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by menili zistený skutkový stav. Žalobca pritom výslovne žiadal o vykonanie týchto výsluchov aj v rámci vyrubovacieho konania, napr. vo vyjadrení zo dňa 18.05.2018, zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 23.07.2018.
35. Súd ďalej z administratívneho spisu zistil, že nevykonanie uvedených výsluchov namietal žalobca aj v odvolaní zo dňa 17.09.2018, na čo reagoval žalovaný v napadnutom rozhodnutí tak, že „návrhy daňového subjektu vo veci vypočutia svedkov (C. D. E. a F. G.) sú neopodstatnené, nakoľko správca dane mal dostatočne zistený skutkový stav, podľa ktorého nebolo preukázané dodanie služieb deklarovaným dodávateľom A. B.“. A ďalej dodal, že „Účasť spoločnosti A. B. nebola na zdaniteľných plneniach preukázaná a z miestneho zisťovania vykonaného u spoločnosti E. - D. B. vyplynulo, že konateľka spoločnosti o tejto spoločnosti nemala žiadne vedomosti, hoci daňový subjekt tvrdil, že práve ona tohto dodávateľa sprostredkovala. Rovnako ani vypočutím svedka D. D. (pozn. bývalého konateľa spoločnosti A. B.) nebolo dodanie služieb spoločnosťou A. B. preukázané a jeho tvrdenia jednak neboli preukázané a na druhej strane nepotvrdili ani tvrdenia samotného daňového subjektu. Správca dane tak pri vydaní predmetného rozhodnutia vychádzal zo správne zisteného skutkového a právneho stavu, pretože skutkový a právny stav správca dane preveril u kontrolovaného daňového subjektu a zároveň skutkový a právny stav preveril prostredníctvom výsluchov svedkov, zabezpečil si dostatok dôkazov a zároveň umožnil daňovému subjektu, aby sa k preferovaným skutočnostiam vyjadril a predložil dôkazy preukazujúce právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných dodávateľských faktúr.“. Z uvedenej argumentácie žalovaného nevyplýva presvedčivá odpoveď, prečo nebolo potrebné vykonať navrhované výsluchy svedkov, podporená logickými úvahami vyplývajúcimi z doterajšieho vykonaného dokazovania, s vysvetlením, prečo by akákoľvek prípadná výpoveď týchto osôb nemohla zistené závery zmeniť/ upraviť, resp. prečo by bola pre ne irelevantná. Naproti tomu, žalobca vo svojich podaniach celkom zreteľne konkretizoval, čo by sa malo navrhovanými výsluchmi zistiť a ako by to podporovalo jeho tvrdenia.
36. V zmysle vyššie uvedeného je potrebné prisvedčiť žalobnému bodu žalobcu, že daňové orgány nielenže nevykonali ním navrhnuté výsluchy svedkov, ale ani toto nevykonanie presvedčivo či dostatočne neodôvodnili, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Čo sa týka samotného miestneho zisťovania, správca dane má samozrejme oprávnenie toto vykonať (§ 37 daňového poriadku), zisťovať ním skutočnosti potrebné na účely správy daní a pri dopytovaní sa zisťovať relevantné informácie, pričom nemožno to brať tak, že pri položení akejkoľvek otázky ide o výsluch svedka. Ak však následne daňový subjekt požaduje vykonať výsluch osoby, u ktorej bolo vykonané miestne zisťovanie, s tým že môže priniesť dôležité informácie ohľadom preukázania dodania služieb, správca dane je povinný sa s týmto návrhom jasne vysporiadať a buď výsluch vykonať alebo podať presvedčivú a logickú úvahu, prečo by výpoveď nemohla priniesť žiadne relevantné skutočnosti. Takáto odpoveď zo strany daňových orgánov nebola daná a tieto sa najviac sústreďovali na argumentáciu o tom, že vykonané miestne zisťovanie nebolo výsluchom. Osobitne, pokiaľ bolo zo strany daňového subjektu namietané, že už pri miestnom zisťovaní došlo k výsluchu, z ktorého bol fakticky vylúčený, o to viac je potrebné opatrne pristupovať k následnému návrhu daňového subjektu na výsluch danej osoby a v prípade jeho nevykonania podať zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď, prečo by nič nové nepriniesla.
37. Je pravdou, že daňové orgány na viacerých miestach argumentovali všeobecnými frázami a ich argumentácia postrádala konkrétne vysvetlenie úvah. Rovnako v prípade nevykonania výsluchu svedka F. G.; odpoveď, že správca dane mal dostatočne zistený skutkový stav, neobstojí. Aj v tomto prípade je potrebné vysvetliť úvahy žalovaného, z čoho vychádzajú, odkiaľ a kam smerujú, čo z nich vyplýva, a či/ prečo táto výpoveď nemôže priniesť nič relevantné pre účely ne/priznania odpočtu dane žalobcovi. Správny súd preto dospel k záveru, že daňové orgány sa nedostatočne vysporiadali s návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov D. E. a F. G.. Je pravdou, že v zmysle zásad daňového poriadku je na správcovi dane, aby si zabezpečil dostatočné podklady na vydanie rozhodnutia vo veci samej a dostatočne zistil skutkový stav, a tiež ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, avšak k tým dôkazom, ktoré nevykoná na návrh účastníka konania, je potrebné dať dostatočne zrozumiteľnú a presvedčivú úvahu vychádzajúcu zo zisteného skutkového stavu v previazanosti na účel, ktorý by vykonanie dôkazu sledovalo. Daňové orgány túto otázku dostatočne neodôvodnili.
38. Súd nevzhliadol ako potrebné vykonať v rámci súdneho konania navrhované výsluchy svedkov, keďže nie je súdom skutkovým a vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy. Navyše, práve v súvislosti s nevykonaním navrhovaných výsluchov boli zistené nedostatky v napadnutom rozhodnutí, ktoré bude mať žalovaný dopracovať, preto by bolo predčasné aj zo strany súdu robiť k tomu závery a okrem toho súd nenahrádza činnosť orgánov verejnej správy, ale (okrem iného) preskúmava zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
39. Nemožno však prisvedčiť žalobcovej námietke, že z Oznámenia správcu dane o pochybnostiach nevyplývalo, že by správca dane vyzýval žalobcu na vyjadrenie sa k pochybnostiam, a tým by bol porušený § 46 ods. 5 daňového poriadku. Súd z administratívneho spisu zistil, že v Oznámení správcu dane o pochybnostiach bol v závere daňový subjekt oboznámený s právom vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam, ergo aj s tým bol oznámený, aj mal možnosť zaslať svoje vyjadrenie. Okrem toho je pravdou, ako uvádzal žalovaný, že žalobca mal priebežne v rámci celej daňovej kontroly možnosti podávať vyjadrenia a navrhovať dôkazy, aj následne podať vyjadrenie k protokolu, ako aj podávať vyjadrenia vo vyrubovacom konaní a odvolacom konaní. Súd v takto formulovanom žalobnom bode nevidel porušenie ustanovení daňového poriadku.
40. Čo sa týka judikatúry, na ktorú poukazoval žalobca, napr. rozsudok SD EÚ vo veci Mahagében, ako aj ďalšie rozhodnutia, z ktorých malo vyplývať, že daňový orgán nemôže od podnikateľov vyžadovať, aby preveroval svojich dodávateľov a že ak sú splnené formálne náležitosti na odpočet DPH, môže daňový orgán zastaviť vrátenie DPH len vtedy, keď dokáže, že podnikateľ vedel alebo mal vedieť, že obchody sú fiktívne a sú tak spojené s daňovými podvodmi, súd má za to, že nejde o totožné prípady s prejednávanou vecou. Uvedené rozhodnutia nemožno vykladať v tom zmysle, že pokiaľ má daňový subjekt faktúru, automaticky má splnené hmotnoprávne podmienky a nemožno mu priznať odpočet DPH jedine z dôvodu účasti na daňovom podvode. Správny súd dáva do pozornosti, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (žalobcovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej
republiky (prevzaté do zákona o DPH). Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú: 1. že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), 2. že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a 3. že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (žalobcovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Nakoľko v danom prípade ide o preverovanie vzťahu na úrovni žalobcu a jeho dodávateľa a o otázku splnenia hmotnoprávnych podmienok na tejto jednej úrovni obchodného vzťahu, daňové orgány nie sú automaticky povinné skúmať podvodné konanie, ako sa snaží navodiť dojem žalobca. Podobne v danej situácii nejde o to, že by daňové orgány vyžadovali od žalobcu, aby dôkladne preveroval svojich dodávateľov, ale o to, aby preukázal dodanie ním deklarovaných služieb v súlade s daňovým poriadkom (§ 24 ods. 1 písm. c/).
41. Napadnuté rozhodnutie vzhľadom na absenciu presvedčivého záveru o dôvodoch nevykonania žalobcom navrhovaných výsluchoch svedkov v prepojení na zistení skutkový stav a účel výsluchu neposkytuje odpovede na všetky otázky majúce pre rozhodnutie zásadný význam, nenapĺňa požiadavky vyplývajúce pre odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu z ustanovenia § 63 ods. 5 daňového poriadku, ktoré sa primerane vzťahuje aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu, a porušuje tak právo účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.
42. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude vysporiadať sa s vyššie uvedenými nedostatkami vytýkanými správnym súdom, najmä s návrhmi žalobcu na vykonanie výsluchov D. E. a F. G.. Vec sa vráti do odvolacieho daňového konania, v rámci ktorého má žalovaný zákonné prostriedky na to, aby buď doplnil zistenia do skutkového stavu, pokiaľ by pri dôkladnejšom vyhodnotení otázky potreby vykonať navrhované dôkazy dospel k záveru, že je potrebné doplniť vykonané dokazovanie; prípadne doplní odôvodnenie, prečo nebolo potrebné navrhované dôkazy vykonať, a to v nadväznosti na zistený skutkový stav, determinujúci závery potrebné na preverenie kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia vyžadované ustanoveniami § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, ako aj v nadväznosti na tvrdenia žalobcu.
43. Nedostatky napadnutého rozhodnutia odôvodňujú jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP ako nepreskúmateľného pre nedostatok dôvodov a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP, v ktorom daňový orgán druhého stupňa po dôslednom vysporiadaní sa s celým rozsahom nie zjavne nerelevantnej argumentácie žalobcu prijme vo vzťahu k otázke návrhu výsluchov uvedených svedkov a jeho významu pre zistený skutkový stav jednoznačný a dostatočne presvedčivo odôvodnený záver. Súd vzhľadom na kompetencie žalovaného v rámci odvolacieho konania (§ 74 ods. 2 až 4 daňového poriadku) nepovažoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto súdneho konania zrušiť prvostupňové rozhodnutie.
44. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté podľa § 175 ods. 2 SSP samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
45. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)