Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_6C-167-2010.pdf
PDF · 129.54 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SK-6C/167/2010
Rozhodnutie
Okresný súd Svidník, samosudca JUDr. Anna Frigová, v právnej veci žalobcu Y. J., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. XX, XXX XX J., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1 208,26 eura, takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1 208,26 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi na trovách konania sumu 412,20 eura na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, vedeného vo VÚB Prešov, č. ú. XXXXX-XXX/XXXX, VS XXXXX do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 72 eur na účet Okresného súdu Svidník do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou podanou dňa 30.7.2010 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1 208,26 eura a nahradiť trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný mu poskytol spotrebiteľský úver 1 659,70 eura za poplatok 1 208,26 eura. V zmluve však neuviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov, ďalej len „RPMN“ a podľa zákona je v takomto prípade úver bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úverov v znení ku dňu zmluvy. Ide o zmluvu č. 8250654 zo dňa 26.7.2005. Žalovanému zaplatil úver aj poplatok. V rozsahu poplatku sa však
žalovaný bezdôvodne obohatil a preto si v tomto konaní uplatňuje právo na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka.
Vo veci bol vydaný platobný rozkaz č. k. 6C/167/2010-15 zo dňa 4.10.2010, proti ktorému žalovaný v zákonnej lehote podal odpor. V odpore uviedol, že žalobcovi ako dlžníkovi poskytol úver na základe zmluvy o úvere č. 8250654 uzatvorenej dňa 26.7.2005 v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tieto zmluvy o úvere majú povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu a záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka v zmysle ustanovenia
§ 261 ods. 3 písm. d). Predmetná zmluva o úvere mala v čase uzatvorenia charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, avšak nie v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy o úvere sa za spotrebiteľské zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Znenie tohto ustanovenia bolo zmenené novelou a to zákonom č. 568/2007 Z. z. a na rozdiel od predchádzajúcej úpravy sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Táto novela nadobudla účinnosť avšak až 1.1.2008, t.j. až po uzatvorení a uhradení predmetnej zmluvy o úvere. Podľa jeho názoru uvedenú zmluvu nie je možné považovať ani za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase jej uzatvorenia. V zmysle ustanovenia § 2 písm. a) citovaného zákona, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie finančných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Žalobcovi poskytol peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Žalobca si mohol vybrať z podmienok, za ktorých poskytoval úvery, výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Splátky podľa jeho názoru preto nie je možné posudzovať ako odložené splátky. V zmysle ustanovenia § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Žalobca neuhrádzal celkové náklady spojené s úverom, ale iba časť týchto nákladov, a to náklady spojené s vypracovaním a uzatvorením zmluvy o úvere, tzv. príslušný poplatok. V ustanovení § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa stanovuje, ktoré náležitosti musí okrem všeobecných náležitosti obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko predmetom zmluvy boli peňažné prostriedky, teda nie tovar, alebo služba, zmluva o úvere nemohla obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch a preto nemožno predmetnú zmluvu o úvere posudzovať ani podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na absenciu obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je jednoznačné, že zmluva o úvere č. 8250654 nemôže byť klasifikovaná ako zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle uvedeného zákona a teda táto zmluva nemusela obsahovať ani ročnú percentuálnu mieru nákladov.
Žalovaný mal nárok v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka nie len na vrátenie poskytnutého úveru, ale aj na vrátenie príslušného poplatku, ktorý v zmysle bodu 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru predstavoval v jednej tretine dohodnutý úrok a vo zvyšných troch tretinách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úveru spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalovaný je toho názoru, že plnením žalobcu v zmysle predmetnej zmluvy neprišlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Žalovaný je zároveň toho názoru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. 8250654 je už premlčaný v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s ustanovením § 397 Obchodného zákonníka. Žalovaný ako veriteľ uzatvoril so žalobcom ako dlžníkom predmetnú zmluvu o úvere dňa 26.7.2005 a žalobca predmetný úver uhradil, pričom poslednú splátku žalobca uhradil dňa 6.3.2006. Žalobca mal splátky určené tak, že v deň splatnosti každej splátky mal okrem príslušnej časti poskytnutého úveru vrátiť aj príslušnú časť poplatku za poskytnutie úveru. Termínom každej splátky nastávala splatnosť časti poskytnutého úveru a časti príslušného poplatku. Žalobcovi bola známa výška príslušného poplatku za poskytnutie úveru a taktiež mu bol známy aj fakt, že v zmluve o úvere nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov, a to už v čase podpísania zmluvy o úvere. Ak bol žalobca názoru, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, mohol si nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia uplatniť už po každej ním dobrovoľne uhradenej splátke. Žalovaný je teda toho názoru, že pri zmluve o úvere č. 8250654, ktorá bola uhradená dňa 6.3.2006, uplynula štvorročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia dňa 8.3.2010, nakoľko deň 6.3.2010 pripadol na sobotu. Žalovaný vzhľadom na uvedené vznáša námietku premlčania v zmysle ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka. Navrhol, aby súd žalobu žalobcu ako neopodstatnenú a premlčanú v plnom rozsahu zamietol.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením zmluvy o úvere a všeobecných zmluvných podmienok, listu Európskej komisie zo dňa 14.9.2010, uznesenia Súdneho dvora Európskej únie C-76/10, pripomienkami Európskej komisie vo veci C-76/10, prehľadom úverov žalobcu, vyjadreniami účastníkov a zistil tento skutkový stav:
Dňa 26.7.2005 uzavrel žalobca so žalovaným úverovú zmluvu č. 8250654, podľa ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 50 000,- Sk (1 650,70 eur) za poplatok 36 400,- Sk (1 208,26 eur).
Nemali by byť žiadne pochybnosti a ani žiadna zo strany sporu nerobila sporným to, že žalovaný poskytuje úvery ako svoje podnikanie a že žalobca nebral úver na podnikanie. Rovnako by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že ide o formulárovú zmluvu, ktorú žalobca ako spotrebiteľ finančnej služby mal predloženú v štandardnej podobe vo forme vopred spracovaného tlačiva. Žalovaný v konečnom dôsledku nenamietal, že ide o spotrebiteľský vzťah a nesúhlasil len s tvrdením žalobcu, že ide o spotrebiteľský úver.
Rovnako žalovaný nepoprel, že v zmluve neuviedol ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej“ RPMN“).
Z výsluchu žalobcu súd zistil, že predmetná zmluva je jednou z 21 úverov, ktoré uzatvoril žalobca a jeho manželka so žalovaným. Celková výška poskytnutých úverov činila
27 285,45 eura a na všetkých úveroch žalobca preplatil 34 026,04 eura. Úvery s manželkou brali z toho dôvodu, že mali problémy so splácaním predchádzajúcich úverov a keď oslovili obchodného zástupcu, cez ktorého brali úver, či sa nedá predlžiť splátka alebo hľadať iné riešenie, tak im navrhol, že keď je polovica úveru už splatená, aby si zobrali od nich ďalší úver na prefinancovanie toho predošlého. Peniaze z nového úveru dostali len vo výške, čo im zostalo z toho, čo si stiahol žalovaný. Peniaze im dával obchodný zástupca žalovaného v hotovosti s tým, že nepodpisovali žiaden doklad, podpisovali len zmluvy a podpis na zmluve bol overený. Tú sumu, ktorú zobral obchodný zástupca z nového úveru na zaplatenie starého úveru, išli zaplatiť spolu alebo obchodný zástupca im dal dodatočne doklad, že zaplatili predchádzajúci úver.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že neuvedenie RPMN v zmluve o úvere je nedostatok zásadného významu a v tomto smere poukázal na vec európskej komisie
č. C - 76/10 vo veci žalovaného proti Iveta F. a to na záver komisie v uvedenej veci. Čo sa týka argumentácie žalovaného poukazujúceho na aplikáciu Obchodného zákonníka na právny vzťah, k čomu žalovaný predložil aj viaceré súdne rozhodnutia, uviedol, že predložené rozhodnutie sú prekonané. Predložil do spisu uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17/CoE2/2010, z ktorého je zrejmé, prečo nie je možné posudzovať daný zmluvný vzťah podľa Obchodného zákonníka. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania žalovaného, predložil do spisu rozhodnutie Európského súdneho dvora č. C473/00 (Cofidis SA), ktoré rieši otázku premlčania v spotrebiteľskom práve. Navrhol na námietku premlčania vôbec neprihliadať. Uviedol, že ak by súd aj neakceptoval toto rozhodnutie, je toho názoru, že vo veci je potrebné uplatňovať desať ročnú objektívnu premlčaciu lehotu vzhľadom na úmyselné konanie žalovaného. Čo sa týka subjektívnej lehoty, žalobca sa o tom, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil, dozvedel takým spôsobom, že vec európskej komisie č. C-76/10, ktorú predložil súdu, bola odovzdaná Ľubovňanskému združeniu na ochranu spotrebiteľa a toto združenie poskytlo rozhodnutie združeniu HOOS, ktorého členom je aj žalobca, začiatkom októbra 2010. Vtedy sa u žalobcu utvrdilo zistenie o bezdôvodnom obohatení sa na jeho úkor zo strany žalovaného, o ktorom už uvažoval v priebehu mesiaca júl 2010, keď sa zo stránky Ministerstva spravodlivosti pri Komisii na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a po konzultáciách so svojím právnym zástupcom dozvedel o tejto skutočnosti.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 3.1.2011 uviedol, že nesúhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcu, že staršie rozhodnutia súdov, ktoré predložil súdu sú prekonané, nakoľko súdy vychádzali z takej právnej úpravy, aká bola platná a účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere č. 8250654. Podľa jeho názoru je nelogické požadovať od žalovaného, aby zmluva o úvere uzatvorená v roku 2005 a uhradená v roku 2006 bola v súlade s platnou právnou úpravou účinnou napríklad v roku 2009. Žalovaný ďalej uviedol, že nesúhlasí ani s názorom právneho zástupcu žalobcu, že na námietku premlčania by mal súd analogicky aplikovať rozhodnutie Europského súdneho dvora č. C 473/00 (Cofidis SA), nakoľko súdny dvor sa v uvedenom prípade vôbec nezaoberal otázkou premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaná nesúhlasila ani s tvrdením právneho zástupcu
žalobcu, že v konkrétnom prípade je potrebné uplatňovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu vzhľadom na údajne úmyselné konanie žalovaného. Žalobca toto úmyselné konanie nepreukázal a nepreukázal ani bezdôvodné obohatenie žalovaného, nakoľko zmluvu o úvere
uzatváral so žalobcom v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a táto mala všetky náležitosti vyžadované zákonom. Súdy pri posudzovaní zmlúv o úvere z rovnakého obdobia boli tiež toho názoru, že na zmluvy o úvere nebolo možné aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2011 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný bol teda pri uzatváraní predmetnej zmluvy dobromyseľný a správnosť jeho postupov potvrdzovala aj judikatúra toho obdobia.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 3.2.2011 opätovne trval na tom, že ide o neplatnosť celej zmluvy a že je toho názoru, že žalovaný získal bezdôvodné obohatenie úmyselne, pretože vedome neuviedol do zmluvy RPNM , nakoľko RPNM je potrebné dávať do zmlúv od roku 2001 podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Za podstatnú považuje tú skutočnosť, že zmluvu pripravoval žalovaný, podľa jeho názoru ide o typickú spotrebiteľskú úverovú zmluvu, jej poukazovanie na Obchodný zákonník nie je možné akceptovať, žalovaný chcel získať od žalobcu peniaze a formuloval zmluvu tak, aby sa mu to podarilo. Toto jeho konanie podľa jeho názoru nemožno hodnotiť inak ako konanie v priamom úmysle.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasné a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa Prílohy k OZ je Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie a je záväzná pre Slovenskú republiku vstupom do Európskej únie dňa 1.5.2004.
Podľa čl. 4 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len Smernice, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Podľa čl. 4 ods. 6 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy, ďalej len zákon, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
Podľa § 3 ods. 1 zákona, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Podľa § 3 ods. 2 zákona, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 4 ods. 2, písm. g) zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Súd z výsledkov vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že dňa 26.7.2005 uzavrel žalobca so žalovaným úverovú zmluvu č. 8250654, podľa ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver 50 000,- Sk (1 650,70 eur) za poplatok 36 400,- Sk (1 208,26 eur). Žalobca poskytnutý úver aj s poplatkom žalovanému zaplatil. Súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že v prejednávanej veci ide jednoznačne o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné prednostne aplikovať osobitný právny predpis, a to zákon o spotrebiteľských úveroch, v neupravených otázkach Občiansky zákonník a Obchodný zákonník len tam, kde neodporuje občianskoprávnej úprave spotrebiteľských vzťahov. V Obchodnom zákonníku je upravená úverová zmluva ako absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, avšak keď ide o úver poskytovaný spotrebiteľovi na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je potrebné prednostne aplikovať občianskoprávne normy. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom s dôverou bez možnosti individuálne ovplyvniť zmluvné podmienky. Spotrebiteľské zmluvy uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ vopred určuje v návrhu obsah zmlúv a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, môže návrh len prijať alebo odmietnuť.
Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN). Ide o porovnateľné číslo, ktoré slúži spotrebiteľovi na orientáciu v ponukách rôznych finančných inštitúcií poskytujúcich úvery. Absenciu tohto údaja v zmluve o úvere nespája zákon s právnym následkom neplatnosti zmluvy o úvere, ale poskytuje ochranu spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
V prejednávanej veci, na základe vyššie uvedenej zmluvy o úvere, bol žalobca povinný vrátiť poskytnutý úver zvýšený o poplatok 36 400,- Sk (1 208,26 eur). Žalobca uvedený poplatok žalovaného zaplatil pred podaním žaloby a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná.
Vzhľadom na právnu fikciu, podľa ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, je plnenie, ktoré žalovaná od žalobcu vyžadovala a nakoniec aj prijala, plnením bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí žalovaný vydať.
Vynechanie RPMN je aj nekalou praktikou, pretože žalovaný tak neumožnil žalobcovi spoznať jeden z najdôležitejších údajov, ktorý má signalizovať výhodnosť produktu na trhu. Ak NS SR judikoval, že uvedenie nižšieho RPMN ako skutočného je klamaním spotrebiteľa, potom absolútne vynechanie RPMN o nič menej neprispieva k vadnosti právneho úkonu.
Z prehľadu úverov je zjavné, že žalobca predmetný úver bral ani nie po 4 mesiacoch od predchádzajúceho úveru. Len ťažko by súd uveril, že osoba, ktorá nie je v tiesni, dokáže brať opakovane úvery za tak vysokú cenu. Isteže to nie je zodpovedné, ale v štandardných úverových režimoch sa pripisuje aj veriteľovi nedostatok odbornej starostlivosti, ak opakovane poskytuje úvery spotrebiteľom za tak vysokú cenu.
Pre úplnosť je potrebné poukázať na to, že na základe zmluvy o úvere č. č. 8250654 bol žalobcovi poskytnutý úver 50 000,- Sk (1 650,70 eur) za poplatok 36 400,- Sk (1 208,26 eur). V prepočte na percentuálne body predstavuje cena úveru 72,9 %. Poplatok predstavujú úroky v rozsahu jednej tretiny a dve tretiny predstavuje poplatok za náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu s administratívou. Po prepočte na percentuálne body predstavujú úroky 24,3 % a administratívny poplatok 48,6 %. Pre porovnanie banky dojednávajú obdobný poplatok za spracovanie zmluvy len vo výške 1 % alebo 2 % z výšky úveru.
Je pravdou, že úver je odplatný právny úkon a úroky a poplatky, ktoré je treba zaplatiť oproti poskytnutému úveru, predstavujú cenu úveru. Plnenie ceny úveru vo výške 72,9 % podľa názoru súdu je v hrubom nepomere k úveru. Súd považuje rozloženie ceny úveru na tretiny (úroky a administratívny poplatok) za nekalú obchodnú praktiku žalovaného. Samotný administratívny poplatok je v porovnaní s bankami 49 - násobne vyšší. Ak totiž žalovaný robí obchody na finančnom trhu, tak už len samotnými úrokmi sa majú pokryť aj
náklady spojené s podnikaním a tak extrémny administratívny poplatok je neobhájiteľný z hľadiska proporcionality a dobrých mravov.
Úverovú zmluvu č. 8250654 uzavrel žalobca so žalovaným dňa 26.7.2005, teda po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie a z toho dôvodu musí byť aplikovaná v tejto veci aj Smernica rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Európska komisia konštatuje, že útvary Komisie predpokladajú, že väčšia časť poplatkov, nákladov a sankcií je podľa slovenských právnych predpisov protiprávna a neplatná. Útvary Komisie majú za to, že v zmysle právnych predpisov o spotrebiteľských úveroch nie sú spotrebitelia povinní hradiť žiadne z týchto úrokov a poplatkov, ktoré mali byť vyjadrené v ročnej percentuálnej miere nákladov. V rozsahu, v akom nie sú neplatné už na základe iných predpisov, musia byť mnohé zo zmluvných podmienok uplatnených žalovanou považované za nekalé v zmysle citovaného článku 3 Smernice a javia sa ako ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a to na škodu spotrebiteľa. Patria sem aj sankcie, v prípade ktorých by útvary Komisie boli prekvapené, keby ich niekto bol schopný považovať za primerané.
Z uvedeného vyplýva, že vzájomné plnenia účastníkov sú v hrubom nepomere. Poplatky v uvedenej výške sú v rozpore s dobrými mravmi a do úvahy prichádza nielen občianskoprávna zodpovednosť, ale aj trestnoprávna zodpovednosť. Aj z týchto dôvodov považuje súd prijaté plnenie za také, ktoré je možné považovať za majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, ktorý musí žalovaný vydať.
Niektoré zo zmlúv, ktoré dojednal žalovaný so spotrebiteľmi, posudzoval aj Súdny dvor Európskej únie, napr. vec č. C - 76/10 proti A. F. a na základe sťažnosti žalobcu a iných spotrebiteľov zo Slovenska aj Európska komisia. Európska komisia v liste zo dňa 14.9.2010 adresovanom vláde Slovenskej republiky vyjadruje nad zmluvnými podmienkami žalovaného znepokojenie.
K ďalším námietkam žalovaného, ktoré súd považoval za zjavne nepresvedčivé, súd uvádza, že žalovaný vo svojich vyjadreniach uznal vzťah so žalobcom za spotrebiteľský, no na druhej strane použil
neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, na ktoré poukázala aj Európska komisia. Žalovaný sa nesprávne domnieva, že síce išlo o spotrebiteľskú zmluvu so žalobcom, ale nie podľa § 52 o nasl. Občianskeho zákonníka. Argumentuje pritom tým, že Občiansky zákonník v znení účinnom v čase vzniku predmetnej zmluvy vypočítal typy zmlúv ako spotrebiteľské, ale úverovú zmluvu explicitne do okruhu zmlúv nezahŕňal. Súd je toho názoru, že žalovaný nedostatočne zohľadnil nepriamy účinok Smernice rady 93/13/EHS, jej zmysel a cieľ. Táto smernica dopadá na všetky typy zmlúv medzi dodávateľom a spotrebiteľom štandardnej adhéznej povahy a je to zrejmé aj z toho, že táto smernica neupravuje definíciu spotrebiteľskej zmluvy. Dôležité je to, aby na strane spotrebiteľa nešlo o účel smerujúci k obchodom, podnikaniu alebo povolaniu (čl. 2 písm. b) a aby nešlo o osobitne vyjednanú zmluvnú podmienku (čl. 3 ods.1 a 2).
Žalovaný ďalej sledoval vylúčenie predmetného úveru spod režimu spotrebiteľských úveroch argumentáciou, že úver poskytoval nie ako odloženú platbu ale vo forme splátok. Súd však v tomto smere poukazuje na to, že splátky úveru sú samozrejmou súčasťou úverovania
pri spotrebiteľských úveroch a Zákon o spotrebiteľských úveroch ich výslovne predpokladá napríklad pri výpočte RPMN. Takže táto obrana je zjavne neopodstatnená.
Žalovaný v ďalšej argumentácii poukazuje na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a osobitne zvýrazňuje náležitosti v § 4 ods. 2 písm. b), c), d) a e) Zákona o spotrebiteľských úveroch a to „identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo nepredchádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru, adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, opis a cenu tovaru alebo služby. Žalovaný sa v tejto súvislosti bráni, že žiadny tovar ani služba neboli predmetom úverovej zmluvy a preto nemôže ísť o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže predmetná zmluva neobsahovala náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že zmluva obsahovala náležitosti vyžadované v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje náležitosti týkajúce sa tovaru a služieb len v súvislosti s tzv. viazanými zmluvami, keď spotrebiteľský úver má zabezpečiť tzv. kúpu na splátky. Inými slovami povedané, že ide o prípady, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere je previazaná so zmluvou o kúpe tovaru alebo prijatí služby. To však neznamená, že spotrebiteľským úverom sú len viazané obchody. Spotrebiteľským úverom je aj samotné poskytovanie peňažných prostriedkov a v čase vzniku predmetnej zmluvy išlo o čiastky od 200 eur do 20 000 eur. Argumentácia žalovaného, že o spotrebiteľský úver ide iba v prípade kúpy tovaru či služby sa zdá až zarážajúcou a znovu je súd utvrdený v tom, že zo strany žalovaného nemôže ísť len o nedbanlivosť, ale že ide o zjavné porušovanie práv žalobcu, keď vynechal povinné náležitosti transponované do zákona na základe smernice Európskej únie.
Pri posudzovaní námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, súd aplikoval ustanovenie § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Z výpisu z Obchodného registra súd zistil, že žalovaný v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi.
Podľa názoru súdu, objektívna premlčacia doba je v danom prípade desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považuje súd za úmyselné. Ak žalovaná použila nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom RPMN porovnať žalobcovi výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom, ak žalovaný použil neprijateľné podmienky, o ktorých Európska komisia tvrdí, že by sotva uverila, keby ich niekto bol schopný považovať za platné a ak neodporujú zákonu, tak „musia byť“ neprijateľné, ak žalovaný použil nekalú praktiku a neobhájiteľne skryl neprimerane vysokú až úžernú cenu úveru do poplatku, ak žalovaný poskytol úver za 72,9 % - né protiplnenie a z kauzálneho hľadiska je jedno, či ide o
úroky alebo poplatky za úver, ak žalovaný poskytoval tak drahé až úžerné úvery žalobcovi opakovane, súd považuje tvrdenie žalovaného, že sa nedopustil
úmyselného konania za nepresvedčivé. Opísané praktiky a konanie v rozpore s dobrými mravmi si ťažko možno predstaviť len v rovine nedbanlivostnej. Aj keď by súd pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobcom v snahe získať prospech za opísaných okolností, ťažko možno uveriť, že nevedel, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebola uzrozumený. Najmenej nepriamy úmysel získať majetkový prospech opísanými praktikami je na strane žalovaného zrejmý. Preto súd neuznáva obranu žalovaného, že nárok je premlčaný, keďže objektívna 10 - ročná lehota od poskytnutia úveru neuplynula. Vzhľadom na to, že žalobca sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel až v priebehu roka 2010 v súvislosti s uverejnením rozhodnutí týkajúcich sa žalovaného na stránke MS SR, žaloba je podaná aj v rámci dvojročnej subjektívnej doby. Ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka bráni, aby sa na posudzovanie premlčania použili ustanovenia nepriaznivejšie pre žalobcu ako spotrebiteľa a preto súd neakceptoval obranu žalovaného ani s poukazom na § 397 Obchodného zákonníka. Kým na strane žalobcu je pochopiteľné, že nedokázal poukázať už hneď pri uzatváraní zmluvy na rozpor so zákonom, od žalovaného sa očakáva konanie v súlade s požiadavkami na odbornú starostlivosť, keď ide o citlivú agendu úverov.
Súd preto nevyhovel námietke premlčania, objektívnu desaťročnú lehotu ako aj subjektívnu dvojročnú lehotu považoval za zachovanú a žalobu podanú včas.
Z uvedených dôvodov súd žalobe žalobcu vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie alebo bránenie
práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania v sume 412,20 eura pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia z hodnoty 1 208,26 eura, čo predstavuje podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon právnej služby odmenu 61,41 eura a príslušný paušál a pri vykonaných úkonoch: 5 úkonov právnej služby po 61,41 eura, spolu 307,05 eura (prevzatie a príprava zastúpenia, vrátanie prvej porady s klientom, podanie žaloby na súd, účasť na pojednávaní dňa 16.11.2010, dňa 3.2.2011 a 5.4.2011), 3x režijný paušál po 7,21 eura, spolu 21,63 eura, 2x režijný paušál po 7,41 eura, spolu 14,82 eura, DPH 20 % z odmeny advokáta zo sumy 434,50 eura = 68,70 eura, celkom trovy konania 412,20 eura.
Žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Podľa ustanovenia § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov súd uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 72 eur na účet Okresného súdu vo Svidníku podľa zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Žalovaný je povinný uhradiť na účet tunajšieho súdu súdny poplatok v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v troch vyhotoveniach na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
d) dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
e) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
f) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
g) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
6C/167/2010 - 123
- 12-
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).