Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5C-15-2010.pdf
PDF · 111.95 KB
No categories available
5C/15/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou v právnej veci navrhovateľky: Y.. V. Y., narodenej: XX.X.XXXX, bytom v T., V. 1, zastúpeného B & S Legal s.r.o., so sídlom v Bratislave, Gorkého 3, proti odporkyni: Slovenskej národnej galérii, IČO: 164 712, so sídlom v Bratislave, Riečna 1, zastúpenej JUDr. Marekom Orgoňom advokátom so sídlom v Bratislave, Budovateľská 22 o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy takto
rozhodol:
Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke listom odporkyne z 20.01.2010, doručené navrhovateľke 04.02.2010 je neplatné.
Súd návrh navrhovateľky na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá zamieta.
Súd o náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom ukončení konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom podaným na tunajší súd 06. apríla 2010 domáhala, aby súd určil za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru dané jej odporkyňou 20.01.2010, aby určil, že pracovný pomer medzi účastníkmi naďalej trvá. Navrhovateľka sa tiež domáhala náhrady mzdy. Uviedla, že s odporkyňou ako zamestnávateľom uzavrela dňa 20.12.2006 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonávala prácu kurátorky zbierky moderného a súčasného sochárstva 20. a 21. storočia. Dňa 04 02 2010 jej bolo doručené oznámenie o okamžitom zrušení pracovného pomeru zo dňa 20.01.2010 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, za ktoré odporkyňa označila nepravdivé značenie času príchodu a odchodu z pracoviska, neodpracovanie fondu pracovného času a bezdôvodné nezdržiavanie sa na pracovisku počas pracovnej doby. Navrhovateľka v súlade s ustanovením § 78 ods.1 Zákonníka práce listom zo dňa 16.02.2010, podaného toho istého dňa na pošte, oznámila odporkyni, že okamžité zrušenie pracovného pomeru považuje za neplatné a a trvá na tom, aby ju odporkyňa aj naďalej zamestnávala a prideľovala jej prácu. Ako dôvod neplatnosti označila tú zákonnú skutočnosť, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom len výnimočne, a to len v dvoch prípadoch, jedným z ktorých je závažné porušenie pracovnej disciplíny, ku ktorému podľa názoru navrhovateľky z jej strany nedošlo, domnieva sa, že evidencia dochádzky formou zápisov v knihe dochádzky a kľúčového režimu nie sú pri náplni kurátora schopné odzrkadliť skutočne odpracované hodiny, rovnako poprela aj ďalší dôvod uvádzaný odporkyňou a to nepravdivé značenie príchodu a odchodu z pracoviska vyvodené odporkyňou z výsledku porovnania časových údajov vykázaných navrhovateľkou v evidencii dochádzky a kľúčovým režimom tj evidencie času odovzdania, resp. prevzatia kľúča od kancelárie zamestnanca vrátnikovi, resp. od vrátnika a poprela tiež
ostatný odporkyňou uvádzaný dôvod pre okamžité skončenie jej pracovného pomeru a to, bezdôvodné nezdržiavanie sa na pracovisku počas pracovnej doby, ktoré podľa jej názoru nebolo nijako vymedzené ani preukázané. Navrhovateľka v návrhu o určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, dôvodila tiež tým, že vzhľadom na neexistenciu zákonnej definície pojmu závažného, prípadne menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, boli praxou vymedzené určité základné predpoklady pre také konanie zo strany zamestnanca, ktoré možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, s dôrazom na prítomnosť zavinenia a tiež určitého stupňa intenzity v porušovaní povinností zamestnanca a tieto v jej konaní absentujú, čo zakladá dôvod neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a rovnako odôvodňuje uplatnenie nárokov s tým spojených.
Odporkyňa s návrhom navrhovateľa nesúhlasila a žiadala ho v celom rozsahu zamietnuť. Namietala, že navrhovateľka bola ako každý iný zamestnanec pri nástupe do zamestnania oboznámená s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou a inými právnymi predpismi, ktoré bola povinná dodržiavať, pričom uviedla, že ani v jednom z dokumentov podpísaných navrhovateľkou nie je uvedené, že pracovný režim kurátora by bol iný, alebo sa líšil os pracovného režimu iných zamestnancov Slovenskej národnej galérie. Bránila sa tiež tým, že v prípade navrhovateľky išlo o opakované bezdôvodné nezdržiavanie sa na pracovisku počas pracovnej doby, navyše spojené s nepravdivým značením evidencie dochádzky. Za nepravdivé označila tvrdenie navrhovateľky, že sa odporkyňa ako zamestnávateľ v predchádzajúcom období nezaujímala o jej dochádzku. Oponovala tvrdením, že dochádzka je pravidelne vyhodnocovaná a tiež, že bola neraz kontrolovaná. Ako dôvod vykonania spätnej kontroly dochádzky navrhovateľky uviedla, tú skutočnosť, že navrhovateľka bola opakovane neúspešne hľadaná na pracovisku svojimi nadriadenými, kde sa podľa ich tvrdení nenachádzala v rozpore s údajmi uvedenými v evidencii dochádzky. Poprel tvrdenie navrhovateľky o tej skutočnosti, že značenie odpracovaného času v evidencii podľa ustanovenej doby bolo v súlade so zaužívanou praxou odporcu, pričom uviedol, že všetci ostatní kurátori si značia pracovný čas pravdivo, správne a predpísaným spôsobom.
Súd vykonal vo veci dokazovanie, a to výsluchom navrhovateľky, výsluchom štatutárnej zástupkyne odporkyne, prednesmi právneho zástupcu navrhovateľky a odporkyne, výsluchom svedkýň T.. V. F., Y.. F. R., T.. U. T., oboznámil sa s listinnými dôkazmi - pracovnou zmluvou z 20.12.2006 a dohodami o jej zmene z 30.09.2008 a 29.12.2009, okamžitým skončením pracovného pomeru z 20.1.2010, reakciou na okamžité skončenie pracovného pomeru a oznámením o trvaní na ďalšom zamestnávaní z 16.02.2010, fotokópiou podacieho lístku z 16.02.2010, pracovnou náplňou navrhovateľky z 3.12.2007, údajmi štatistického registra na stránke www.statistics.sk, odpoveďou príslušnej odborovej organizácie k žiadosti o prerokovanie výpovede, upozornením generálnej riaditeľky odporkyne na neuspokojivé pracovné výsledky navrhovateľky z 03.12.2009, reakciou navrhovateľky na upozornenie, odpoveďou generálnej riaditeľky odporkyne na list navrhovateľky z 30.12.2009, pracovným poriadkom odporkyne, s dodatkom z 10.01.2005, fotokópiu z evidencie dochádzky a neprítomnosti na pracovisku zo dňa 12.1.02009, fotokópiou vzoru evidencie kľúčov, úplným obsahom spisu, výkazom činnosti navrhovateľky za rok 2009, úplným obsahom spisu, pričom zistil nasledovný skutkový stav :
Navrhovateľka ako zamestnankyňa uzatvorila s odporkyňou ako zamestnávateľom dňa 20. Decembra 2006 pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej mal počnúc od 1.januára 2007 vykonávať prácu kurátorky zbierky grafiky 20. storočia. Pracovný pomer účastníci uzatvorili najprv na dobu určitú do 31.12.2007, so skúšobnou dobou tri mesiace s tým, že rozsah pracovného času si dohodli na 37,5 hodín týždenne. Obsah pracovnej zmluvy bol menený dohodami o jej zmene z 30.09.2008 a 29.12.2009. Medzi základné povinnosti navrhovateľky patrilo osobné vykonávanie práce na základe zmluvy, pokynov nadriadených navrhovateľky v určenom pracovnom čase a dodržiavanie pracovnej disciplíny. Dňa 20.01.2010 pristúpila odporkyňa, resp. jej štatutárna zástupkyňa k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ktoré navrhovateľka prevzala 04.02.2010. Ako dôvod uviedla závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala navrhovateľka dopustiť tým, že nepravdivo značila čas príchodu a odchodu z pracoviska, neodpracovala fond pracovného času a bezdôvodne sa nezdržiavala sa na pracovisku počas pracovnej doby. Tohto opakovaného porušovania pracovnej disciplíny sa mala dopúšťať v mesiacoch september, október, november, december 2009, kedy podľa výsledkov vykonanej kontroly údajov v evidencii dochádzky a údajov o prevzatí a odovzdaní kľúčov od kancelárie navrhovateľky od vrátnika, resp. vrátnikovi boli zistené značné rozpory v počte predpísaných hodín potrebných odpracovať a hodín odpracovaných navrhovateľkou podľa údajov evidovaných vrátnikom, podľa tzv.
kľúčového systému. Odporkyňa, resp. jej štatutárne zástupkyňa na základe uvedených údajov vyvodila záver, že v každom z kontrolovaných mesiacov (september až december) je vykázaný schodok pozostávajúci z rozdielu predpísaného pracovného času sa obdobie jedného mesiaca a odpracovaného času navrhovateľky vykázaného podľa času, kedy odovzdávala, resp. preberala kľúče od kancelárie.
Navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní 28.06.2010 uviedla, že koncom decembra 2009 v čase jej práceneschopnosti bola vykonaná kontrola jej dochádzky, o ktorej sa podľa jej tvrdení dozvedela od kolegov. Doslova uviedla, že konanie zamestnávateľa chápala ako spochybňovanie jej odbornosti a "dláždenie" si cesty pre jej prepustenie. Uviedla, že v Slovenskej národnej galérii pracoval tri roky, úspešne spolupracovala aj s vtedajšou riaditeľkou SNG T.. F. na ocenených projektoch, bola spolueditorkou knihy vydanej SNG. Uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru jej bolo doručené 04.02.2010, pričom uviedla, že už 14.01.2010 jej bola zo strany zamestnávateľa ponúknutá možnosť uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru s ponukou, že mzda jej bude vyplatená do konca januára bez odstupného. Podľa jej tvrdení ako aj názoru jej právneho zástupcu práca kurátora zahŕňa aj prácu mimo kancelárie, vyžaduje dynamický výkon, návštevy v depozitoch, knižniciach, stretávanie s umelcami v rámci vyhľadávania zaujímavých podnetov pre organizovanie výstav. K rozporom v evidencii dochádzky a odovzdávaním, resp. preberaním kľúčov uviedla, že sa často stávalo, že kanceláriu zamkla, kľúče odovzdala, pričom sa v budove a teda na pracovisku reálne nachádzala, a to v stálych expozíciách galérie. Pripustila, že značeniu dochádzky nepripisovala dôležitosť, podľa jej názoru tak však nerobila len ona.
Z prednesu zástupcu odporkyne súd zistil, že navrhovateľka v rozhodnom čase, teda kedy boli vyvodené dôsledky jej opakovanej neprítomnosti na pracovisku, neorganizoval výstavu, seminár alebo konferenciu. Zástupca odporkyne nepoprel, že práca kurátora zahŕňa výkon práce mimo pracoviska, uviedol však zároveň, že v organizácii odporkyne je pravidlom, že zamestnanci si odchody za týmto účelom značia v dochádzke. Súhlasil s tvrdením, že bola upozornená na neuspokojivé plnenie pracovných úloh, ale poukázal na to, že to nebol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Opakovanú neprítomnosť navrhovateľky na pracovisku považujú za závažné porušenie pracovnej disciplíny s odôvodnením, že ide o základnú povinnosť zamestnanca podľa § 81 Zákonníka práce.
Navrhovateľka v rámci jej výsluchu na otázku právneho zástupcu odporkyne, či bola nadriadenou p. V. niekedy upozorňovaná na dodržiavanie dochádzky uviedla, že áno, nebolo to však adresné ani formálne, vo všeobecnosti vyžadovala dodržiavanie pracovného času.
Z obsahu upozornenia na neuspokojivé pracovné výsledky - podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce z 03.12.2009 podpísaného T.. V. F., vtedajšou generálnou riaditeľkou SNG, reakcie navrhovateľky na upozornenie adresované generálnej riaditeľke SNG, ako aj odpovede generálnej riaditeľky z 30.12.2009 na reakciu navrhovateľky súd zistil rozpory v tvrdeniach generálnej riaditeľky odôvodňujúcich nespokojnosť zamestnávateľa s pracovnými výsledkami navrhovateľky, keď táto zmenila svoje pôvodné tvrdenie o hodnotení príspevku navrhovateľky na konferencii ako odborne najslabšieho p. A. Q., potom, čo sa navrhovateľka písomne bránila, že takéto hodnotenie nie je pravdivé, tak že následne uviedla, že takéto hodnotenie urobila ona sama. Zároveň v odpovedi výslovne uviedla, že na základe sťažnosti navrhovateľky sa rozhodla preveriť využívanie fondu pracovného času navrhovateľky.
Otázka, čo bolo podnetom pre vykonanie spätnej kontroly evidencie dochádzky navrhovateľky sa ukázala v konaní spornou nie na základe rozporu v tvrdeniach navrhovateľa a odporcu, ale na základe rozporu v tvrdeniach na strane samotnej odporkyne, resp. osôb v jej mene konajúcich, keď v okamžitom zrušení pracovného pomeru z 20.01.2010, sa výslovne uvádza: " Po viacerých sťažnostiach Vašich vedúcich zamestnancov, týkajúcich sa toho že sa v pracovnom čase neoprávnene nezdržiavate na pracovisku sme dňa 22.12.2010 vykonali kontrolu evidencie Vašej dochádzky". Rovnaký dôvod uviedla p. F. v rámci svojej svedeckej výpovede na pojednávaní dňa 06.09.2010.
Z výsluchu svedkyne Y.. F. R. bývalej zamestnankyne odporkyne súd zistil, že práca kurátora, ktorú rovnako ako navrhovateľka vykonávala v SNG obnáša stretávanie sa s umelcami zvyčajne mimo galérie,
najmä v spojení s prípravou výstavy, ale môže sa tak diať aj v rámci "sledovania" umelcov, výskumu alebo publikačnej činnosti, čo sa objavuje vo výkaze na záver roka, ktorý kurátor vyhotovuje a kde by sa výsledky mali objaviť, ale je možné že vzhľadom na tvorivý charakter činnosti sa výsledky prejavia neskôr.
Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len "Zákonník práce") zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.
Podľa 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru. Na jeho platné uskutočnenie, či už zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca sa vyžaduje písomná forma, uvedenie jasného dôvodu jeho skončenia a jeho doručenie druhému účastníkovi.
Čo sa týka dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa tento nastane v prípade, ak bol zamestnanec právoplatne odsúdený za trestný čin alebo ak sa dopustil konania, ktoré so zreteľom na jeho intenzitu, má za následok porušenie pracovných povinností (závažným spôsobom) a nie je žiaduce, aby jeho pracovný pomer trval ďalej, čo aj len do skončenia výpovednej doby. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, aké sú skutočné príčiny, ktoré viedli zamestnávateľa k tomuto spôsobu skončenia pracovného pomeru. Dôvod nemožno dodatočne meniť.
Okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť doručené zamestnancovi, pretože jeho právne účinky nastávajú až okamihom jeho doručenia druhému účastníkovi.
Ak nie je splnená čo aj len jedna z vyššie uvedených podmienok, okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.
Predtým ako súd prikročil k samotnému skúmaniu oprávnenosti a opodstatnenosti návrhu navrhovateľa, nevyhnutne sa zaoberal otázkou, či boli splnené všetky podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
Súd zistil a medzi účastníkmi konania nebolo ani sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa požiadavky písomnej formy, ako aj že bolo druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu, t.j. navrhovateľovi riadne doručené 04.02.2010. Pri posudzovaní samotného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru však súd dospel k záveru, že tento nie je uvedený dostatočne konkrétne tak, aby spĺňal požiadavku určitosti.
Zákonník práce ustanovuje povinnosť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo vymedziť, pričom súčasne zakotvuje aj požiadavku na spôsob tohto vymedzenia. Požiadavka vymedzenia dôvodu ako jeho vymedzenia nezameniteľným spôsobom je splnená vtedy, ak sú skutkové okolnosti dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami.
Z okamžitého skončenia pracovného pomeru z 20.01.2010 vyplýva, že ho odporkyňa uskutočnila z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľkou, pričom odporkyňa považovala za závažné porušenie pracovnej disciplíny to, že navrhovateľka " nepravdivo značila príchody a odchody z pracoviska, neodpracovala fond pracovného času a bezdôvodne sa nezdržiavala na pracovisku počas pracovnej doby. Takto vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru, podľa názoru súdu, nespĺňa požiadavku určitosti, a to z dôvodu absencie presného časového určenia, kedy k neprítomnosti zamestnankyne na pracovisku došlo, kto z nadriadených vykonal takéto zistenie, ako ho v rozhodnom čase riešil. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázanú tú skutočnosť, že kontrola dochádzky navrhovateľky bola vykonaná spätne, záver o "nepravdivom značení pracovného času, nezdržiavaní sa na pracovisku počas pracovnej doby ako aj o neodpracovaní fondu pracovného času vyvodila odporkyňa porovnaním navrhovateľkou evidovaných údajov s údajmi evidovanými vrátnikom, pričom podľa názoru súdu nemožno považovať takýto dôkaz za postačujúci pre vyvodenie tak vážnych dôsledkov, aké v tomto prípade vyvodila odporkyňa a to aj s dôrazom na skutočnosť, že o správnosti evidencie vedenej vrátnikom možno mať rovnaké pochybnosti ako o vedení evidencie navrhovateľkou a tieto v nijakom prípade nemôžu slúžiť ako priamy dôkaz preukazujúci tak závažné porušenie povinnosti zamestnanca, ktoré je schopné privodiť mu platne také následky, s akými zákon takéto porušenie spája. Inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru je prostriedkom, akéhosi krajného a výnimočného riešenia pre zamestnávateľa, prípadne zamestnanca umožňujúci mu skončiť pracovný pomer okamžite v tých prípadoch kedy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemožno spravodlivo požadovať zotrvanie v pracovnoprávnom vzťahu ani počas výpovednej doby. Takáto úvaha súdu vychádza z konštrukcie ustanovenia § 70 Zákonníka práce a tiež ustáleného výkladu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a výkladu orgánov aplikácie práva.
Dôvod skončenia pracovného pomeru teda nebol určito vymedzený, navyše žiadne z tvrdení odporkyne neboli v konaní preukázané.
V tomto prípade mal súd navyše vážne pochybnosti o dôvode, ktorý bol podnetom pre vykonanie kontroly dochádzky spätne, čo nie je bežnou praxou zamestnávateľa, a to na tom základe, že z vykonaného dokazovania súdu vyplynul preukázateľný rozpor medzi tvrdeniami uvádzanými odporkyňou v okamžitom zrušení pracovného pomeru a tvrdeniami uvádzanými v upozornení na
neuspokojivé výsledky čo do uvedenia dôvodu vykonania spätnej kontroly dochádzky, čo vyvoláva dojem účelovosti konania odporkyne.
Pre úplnosť súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o časť argumentácie právneho zástupcu navrhovateľky opierajúcu sa o " bežnú prax" v organizácii odporkyne, pokiaľ ide o nedodržiavanie pravidiel v značení pracovného času, resp. formálne značenie príchodov a odchodov z pracoviska s touto sa súd nestotožnil a uvádza, že táto nemôže pred súdom obstáť s odôvodnením, že úlohou súdu je okrem iného apelovať na dodržiavanie zákonnosti a dbať na dodržiavanie pravidiel dohodnutých medzi účastníkmi
So zreteľom na všetky skutočnosti súd dospel k záveru, že odporkyňa v konaní nepreukázala existenciu závažného porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľkou, jej tvrdenia a predložené dôkazy v konaní nepreukázala. Vzhľadom na túto skutočnosť súd návrhu navrhovateľa vyhovel, pričom sa nezaoberal ostatnými dôvodmi neplatnosti uvedenými v žalobe.
Pokiaľ navrhovateľka v návrhu na začatie konania žiadala, aby súd ako rovnako určil, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania naďalej trvá tu súd uvádza, že určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v danom prípade, pracovný pomer nezaniká a trvá ďalej. Ide o zákonný dôsledok neplatného právneho úkonu zamestnávateľa, ktorý nastáva automaticky, bez potreby jeho osobitného konštatovania vo výrokovej časti rozsudku súdu. Rovnako z ustanovení Zákonníka práce vyplýva ako jedna z povinností zamestnávateľa povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za ňu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh (§ 47 ods. 1 Zákonníka práce), teda v súhrne povinnosť zamestnávateľa umožniť zamestnancovi pokračovať v práci tak akoby dôvody skončenia pracovného pomeru ani nenastali. Súd preto dospel k záveru, že je nadbytočné, aby zákonné dôsledky neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj základné povinnosti odporkyne ako zamestnávateľa špecifikoval naviac osobitným výrokom rozsudku. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd návrh navrhovateľky v časti určenia, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania trvá naďalej ako nadbytočný zamietol.
Keďže v predmetnej veci súd rozhodoval čiastočným rozsudkom, nepokryl celý rozsah návrhu navrhovateľky, o ktorom v časti požadovanej náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, rozhodne až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rovnako súd rozhodne aj o náhrade trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V Bratislave, 31. januára 2011
Mgr. Katarína Škultétyová
sudkyňa
Za správnosť vyhotovenia: Bruderová