Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-284-2009.pdf
PDF · 94.75 KB
No categories available
6Co/284/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň Mgr. Dany Ferkovej a JUDr. Viery Bodnárovej, v právnej veci žalobcu M. R., bývajúceho v K., V. XX,. zastúpeného JUDr. R. M., PhD., advokátom so sídlom v K., J. XX,. proti žalovanému Ing. J. T., H. X,. K., (T.-E. S.), zastúpenému Mgr. R. H., advokátom so sídlom v K., H. XX,. o vyplatenie mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 7. apríla 2009, č.k.22C 181/2007-70, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 7.4.2009, č.k. 22C 181/2007-70 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 48.373,-Sk s príslušenstvom z titulu mzdy za obdobie od 23.12.2005 do 28.2.2006.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania, t.j. výsluchu žalobcu, ako aj listinných dôkazov (pracovnej zmluvy a dohody o skončení pracovného pomeru) mal preukázané, že žalobca mal uzavretý pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1. mája 2005 so spoločnosťou P. I., s.r.o. s dohodnutým týždenným pracovným časom 40 hodín a za vykonávanú prácu dostával aj mzdu. Žalobca mal uzavretú aj pracovnú zmluvu so žalovaným zo dňa 31.10.2000 s dodatkom zo dňa 30.3.2001, podľa ktorej mal žalobca vykonávať prácu pre žalovaného s týždenným rozvrhom pracovného času 42,5 hodín. Súd nezistil žiadnu prekážku na strane zamestnávateľa (žalovaného), pre ktorú by žalobca nemohol od 23.12.2005 vykonávať prácu (pre žalovaného). Žalobca do práce k žalovanému nenastúpil, nevykonával prácu podľa dohodnutej pracovnej zmluvy, a tak za rozhodné obdobie od 23.12.2005 do 28.2.2006 mu nevzniklo právo na mzdu za vykonávanú prácu podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 1.4.2002 (ďalej len „ZP“). Za právne významnú v tomto spore súd nepovažoval skutočnosť, či v sledovanom období (od 23.12.2005 do 28.2.2006 - poznámka odvolacieho súdu) bol žalobca v zahraničí. Na zistený skutkový stav aplikoval článok 5 ZP, § 81 ZP a § 118 ods. 1 ZP. Výrok o náhrade trov konania súd dôvodil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal úspech v konaní, a tak mu súd priznal náhradu trov konania v celkovej sume 311,34 €, ktorú uložil žalobcovi zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného (Mgr. R. H. - poznámka odvolacieho súdu) v lehote 15 dní.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Vyčítal súdu, že nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil stav veci. Uviedol, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, že sa domáhal nastúpenia do
zamestnania u žalovaného po určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. To, že Slovenská pošta, a.s. neuviedla deň doručenia doporučenej zásielky, v ktorej vyzval žalovaného na splnenie si zákonnej povinnosti a umožnenie žalobcovi nastúpiť do zamestnania, nie je problém žalobcu. Prekážkou na strane žalovaného v ďalšom pokračovaní v pracovnom pomere bolo neumožnenie akéhokoľvek vstupu žalobcu do miesta podnikania žalovaného. Žalobca prejavoval snahu pracovať u žalovaného, lebo v spoločnosti P. I. s.r.o. nezarábal ani 1/2 mzdy poberanej u žalovaného a s týmto zamestnávateľom bol „uzrozumený“ o možnosti okamžitého ukončenia pracovného vzťahu, k čomu nakoniec aj došlo. Súd nevyhodnotil celé žalované obdobie od 23.12.2005 do 28.2.2006, ktoré sa neprekrýva so zamestnaním v P. I., s.r.o., kde pracoval len do 10.2.2006, čím sa stal rozsudok o túto časť náhrady mzdy za február 2006 nepreskúmateľným. Žiadal priznať náhradu trov konania v sume 389,65 €.
Z písomného vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalobca svoje tvrdenie, že žalovaný mu neumožnil vstup do miesta svojho podnikania, ničím nepreukázal. Žalovaný poukázal na to, že žalobca na pojednávaní dňa 16.6.2005 na otázku súdu, či sa od doby skončenia pracovného pomeru u žalovaného niekde zamestnal odpovedal, že „Nie, nikde som sa nezamestnal“. Túto časť výpovede označil ako „krivú výpoveď“. Z pracovnej zmluvy so spoločnosťou P. I., s.r.o. je zrejmé, že už v tom čase bol v riadnom pracovnom pomere s iným zamestnávateľom. Žalobca nemohol pracovať u dvoch zamestnávateľom v riadnom pracovnom pomere po 8 hodinovom (dennom) pracovnom čase. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podal včas žalobca (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť odvolaním (§ 201 O.s.p.) preskúmal rozsudok podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.1.2011 v pojednávacej miestnosti č.dv. 202, II. poschodie o 10.20 hod. (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p).
Žalobca v odvolaní neoznačil odvolacie dôvody, ale z obsahu odvolania vysvitá, že vyčíta súdu, že nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil danú vec.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností obsahuje to, že účastníci okrem povinnosti tvrdenia majú aj dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. k skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom, alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a pod. Nevykonanie navrhnutých dôkazov je súd povinný odôvodniť v písomnom vyhotovení rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Ďalší odvolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým je omyl súdu, pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
V predmetnej veci odvolací súd dospel k záveru, že nie je naplnený ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov.
Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 16.6.2005, č.k.20C 934/2002-111 súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 3.12.2001 doručená dňa 11.12.2001 je neplatná. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.951,-Sk so 17,6% úrokom z omeškania ročne od 1.12.2001 až do zaplatenia, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vylúčil na samostatné konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a žalovaného zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 1.500,-Sk.
Na odvolanie žalovaného bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.11.2005, č.k. 1 Co 288/2005-135 potvrdený rozsudok (okrem výroku o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie). Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.12.2005.
Ďalším rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 13.2.2007 č.k. 20C 934/2002-203 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 392.248,-Sk so 6% úrokom z omeškania ročne od 22.12.2005 do zaplatenia z titulu náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 ZP (v znení účinnom do 31.3.2002) za obdobie od 1.3.2002 do 21.12.2005. V prevyšujúcej časti súd žalobu o sumu 275.602,-Sk zamietol. Na samostatné konanie vylúčil nárok žalobcu o zaplatenie mzdy za obdobie od 22.12.2005 do 28.2.2006 v sume 48.373,-Sk s príslušenstvom. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 19.610,-Sk a žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 54.968,-Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 3.10.2007 č.k. 5 Co 111/2007-234 potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 392.248,-Sk so 6% úrokom z omeškania ročne od 22.12.2005 do zaplatenia, ako aj vo výroku o súdnom poplatku. Zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.11.2007.
V súdenom prípade je predmetom konania náhrada mzdy žalobcu za obdobie od 23.12.2005 (správne malo byť od 22.12.2005) do 28.2.2006 v sume 48.373,-Sk s príslušenstvom.
Podľa § 251 ods. 1 ZP v znení účinnom od 1.4.2002 (ďalej len „ZP“) ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred 1.4.2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa článku 2 druhej vety základných zásad „ZP“, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu.
Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu (§ 118 ods. 1 ZP). Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1, 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku (§ 142 ods. 3 ZP).
Žalobca na pojednávaní dňa 16.9.2008 vypovedal, že následne potom, ako „dostal“ rozsudok v ktorom bolo rozhodnuté, že pracovný pomer u žalovaného trvá (správne, že výpoveď z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 3.12.2001 doručená 11.12.2001 je neplatná), bol raz za žalovaným (presný deň, ani hodinu si nepamätal), ale nevedel sa dostať do budovy, ktorá je chránená „elektronickým zvončekom“. Na zvonenie nikto nereagoval. Nevedel si spomenúť, či to bolo pred alebo po Vianociach roku 2005. Malo to byť v dopoludňajších hodinách v „pracovnom“ týždni. Následne, keďže sa so žalovaným nevedel skontaktovať, prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil žalovanému oznámenie o skončení pracovného pomeru. Doklad o tom založil do spisu. Taktiež uviedol, že „spočiatku“ bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, a neskôr bol zamestnaný u distribútora kávy. Nevedel si spomenúť na časové obdobia, kedy bol evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ani na dobu zamestnania v spoločnosti P. I., s.r.o., ani na svoj pobyt v A. a Í..
Žalovaný na pojednávaní dňa 16.9.2008 tvrdil, že po obdržaní rozsudku, že pracovný pomer žalovaného v jeho spoločnosti trvá, jeho právny zástupca sa skontaktoval s právnym zástupcom žalobcu, ktorý mu oznámil, že sa so žalobcom nemôže skontaktovať, lebo je mimo územia republiky a (u)robia kroky k tomu, aby bol ukončený pracovný pomer žalobcu u žalovaného. Z tohto oznámenia získal presvedčenie, že žalobca nemá záujem v jeho spoločnosti pracovať.
Z hľadiska skutkového stavu v posudzovanom prípade bolo zistené, že žalovaný (zamestnávateľ) po právoplatnosti rozsudkov súdov o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru sa kontaktoval so svojim právnym zástupcom, od ktorého získal informáciu, že žalobca nemá záujem v jeho spoločnosti pracovať a že prostredníctvom právneho zástupcu sa urobia kroky k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného.
Z tohto dôvodu žalovaný neprideľoval žalobcovi práce podľa pracovnej zmluvy.
Žalobca tvrdil, že sa uchádzal o prácu u žalovaného, ale nikto mu neotváral.
Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní bolo tvrdenie proti tvrdeniu, správne súd prvého stupňa preveroval pravdivosť jednotlivých tvrdení.
Žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že vážne mienil nastúpiť do práce u žalovaného, lebo svoje tvrdenie o jedinej návšteve žalovaného na P. ulici (miesto výkonu práce) ničím nepreukázal, a toto tvrdenie zostalo len v rovine púheho tvrdenia, ničím nedoloženého.
Naviac jeho vážny záujem o nástup do práce u žalovaného je spochybnený aj tým, že (v rozhodnej dobe) žalobca mal uzavretý pracovný pomer na dobu neurčitú. Dňa 1.5.2005 uzavrel pracovnú zmluvu so zamestnávateľom P. I., s.r.o., so sídlom v K., T. XX.. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú od 1.5.2005 s tým, že žalobca si dohodol ako deň nástupcu do práce deň 2.5.2005. Pracoval v uvedenej spoločnosti vo funkcii obchodný referent a skladník s tým, že sa so zamestnávateľom dohodol na týždennej pracovnej dobe 40 hodín (viď pracovná zmluva, ktorá sa nachádza na č.l. 58-60 spisu). V tejto spoločnosti P. I., s.r.o., žalobca pracoval nielen 22.12.2005, ale aj po tomto dátume až do 10.2.2006, kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu u uvedeného zamestnávateľa dohodou podľa § 60 ZP (viď dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 3.2.2006 č.l. 57 spisu).
Odvolací súd v tomto konaní nezistil prekážky na strane žalovaného v zmysle § 142 ods. 3 ZP (predtým identické ustanovenie § 130 ods. 1 ZP účinného do 31.3.2002), ktoré by bránili žalobcovi vo výkone práce u žalovaného.
O tom, že žalobca nemienil nastúpiť pracovať u žalovaného svedčí nielen uvedená pracovná zmluva, teda pracovný pomer na dobu neurčitú, ale aj zistenie súdu, že právni zástupcovia účastníkov viedli rokovania o tom, že žalobca (s)končí pracovný pomer u žalovaného a následná žiadosť žalobcu o ukončenie pracovného pomeru u žalovaného.
Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že ak by záujem žalobcu o prácu u žalovaného bol ozajstný (opravdivý), bol by ukončil pracovný pomer u spoločnosti P. I., s.r.o., hneď po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru, t.j. už v mesiaci december 2005, a nie až po 50- tich dňoch, a bol by „opakovane navštívil“ žalovaného v sídle firmy na P. ulici, a nezostalo by to iba pri „jednej návšteve“, na ktorú nemá žiaden dôkaz a na ktorú si nevie ani presne spomenúť, kedy sa udiala.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že nezistil žiadnu prekážku na strane zamestnávateľa, pre ktorú by žalobca nemohol od 22.12.2005 vykonávať prácu pre žalovaného.
Rovnako odvolací súd považuje za preukázané, že žalobca nenastúpil do práce k žalovanému, podľa pracovnej zmluvy dohodnuté práce nevykonával, a nebola to prekážka na strane žalovaného, ale skutočnosť, že žalobca vykonával práce pre spoločnosť P. I., s.r.o. na základe pracovnej zmluvy, ktorú uzavrel s uvedenou spoločnosťou.
Vyššie opísané konanie žalobcu by bolo v rozpore s článkom 2 druhej vety základných zásad „ZP“, podľa ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu.
Argumentácia žalobcu v odvolaní, že u žalovaného zarábal viac, ako u P. I., s.r.o., že nebola „pokrytá“ doba zamestnania u spomínanej spoločnosti, t.j. od 11.2.2006 do 28.2.2006 je nepatričná s prihliadnutím na vyššie uvedené závery.
Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v podstate stotožňuje, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia § 142 ods. 1 O.s.p. a contrario. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov neprislúcha. Žalovaný mal úspech v odvolacom konaní, ale nenavrhol priznať náhradu trov odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.