Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozhodnutie_8C-58-2010.pdf
PDF · 106.05 KB
No categories available
8C/58/2010
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I.v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou, v právnej veci navrhovateľa: C.. L. X., D. XX, XXX XX F. Z. proti odporcovi v 1. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, odporcovi v 2. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, odporcovi v 3. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, odporcovi v 4. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová č. 19, 827 15 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške 9 958,17 Eur
(300 000,-Sk), takto
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Odporcom súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 18. 05. 2004 domáhal voči odporcom náhrady škody spolu vo 300 000,-Sk (9 958,17 Eur) a náhrady trov konania titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Pôvodne vystupoval navrhovateľ v konaní 8C/436/2004 ako navrhovateľ v 3. rade, jeho návrh bol vylúčený na samostatné konanie uznesením zo dňa 12.10.2007.
Svoj návrh odôvodnili tým, že Slovenská republika v zastúpení odporcami nesprávnym úradným postupom a svojou nečinnosťou im spôsobila škodu spolu všetkým vo výške 1 899 000.- Sk, ktorá sa rovná hodnote nimi " investovanej" sumy do nebankových subjektov B. M. G. Invest s. r.o., (ďalej len "nebankové subjekty"). Medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom vidia navrhovatelia príčinnú súvislosť v tom, že pokiaľ by Slovenská republika prostredníctvom odporcov včas a v súlade s právomocami zakročila proti všetkým nebankovým subjektom a pozastavila ich činnosť nedošlo by k zvereniu peňažných prostriedkov zo strany navrhovateľov do nebankových subjektov.
Navrhovateľ zmluvou o pôžičke a zmluvou o tichom spoločenstve vložil do týchto nebankových subjektov spolu 300 000.- Sk. Nebankové subjekty mu vložené peňažné prostriedky nevrátili. K investovaniu finančných prostriedkov do spoločnosti sa navrhovateľ rozhodol na základe verejnej výzvy, reklamy, šírenej prostredníctvom médií, v ktorej dlžník sľuboval žalobcom, ako aj iným záujemcom o investovanie, výnosy, resp. zhodnotenie ich investovanej sumy o výnos, ktorý v tej dobe mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami. Na základe ponúkaných výnosov, ako aj spôsobu uverejňovania výzvy na investovanie peňažných prostriedkov do nebankových subjektov, ktorá bol urobená formou verejnej ponuky a prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie, žalobca nadobudol presvedčenie, že investuje
svoje finančné prostriedky v súlade so zákonom NR SR č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, resp. že investuje svoje peňažné prostriedky do bankových subjektov.
Zmluvy navrhovateľ uzatvoril v dobrej viere, že nebankové subjekty podnikajú v súlade so zákonom a na základe legálnych oprávnení. Domnieval sa, že ide o investičné spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov. Mal za to, že sú to spoločnosti, ktoré príslušné štátne orgány kontrolujú ich činnosť a v prípade akejkoľvek nekalej alebo protiprávnej činnosti by zakázali vykonávať takýmto spoločnostiam ich činnosť. Odporcovia svojim nekonaním, nečinnosťou v rámci štátneho dozoru - nezakázaním ich činnosti spôsobili, že nebankové subjekty mohli prijímať finančné prostriedky od občanov až do doby uzatvorenia svojich pobočiek a vyhlásenia bankrotov. Štát prostredníctvom odporcov tým, že nekonal tak, aby zabránil vykonávaniu nekalej a podvodnej podnikateľskej činnosti bankových spoločností, zodpovedá za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi v súvislosti s ich investovaním do nebankových subjektov.
Odporca v 1. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukázal na to, že pokiaľ navrhovateľ prostredníctvom zmluvy o tichom spoločenstve investoval svoje finančné prostriedky v prospech nebankových subjektov, išlo o súkromnoprávny vzťah medzi fyzickou osobou a obchodnou spoločnosťou, ktorá pôsobila pri výkone svojej činnosti ako podnikateľský subjekt na základe ustanovený Obchodného zákonníka, nepôsobili v oblasti finančného trhu, nepodliehali dohľadu Národnej banky Slovensko ani Úradu pre finančný trh. Súčasne namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi škodu a postupom akýchkoľvek orgánov štátu.
Odporca v 2. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukázal vo svojom vyjadrení v tomto ako aj v iných obdobných konaniach na to, že Úrad finančnej správy kriminálnej polície prezídia PZ sa venoval činnosti nebankových subjektov od roku 1999. Od začiatku roku 2000 preveroval podozrenia zo spáchania trestného činu. Poukázal na ďalší postup v rámci ktorého od 23. 10. 2000 zaslal úrad finančnej polície niekoľko dožiadaní na daňový úrad. Dňa 26. 03. 2003 bola Krajskej prokuratúre v Košiciach zaslaná analýza spisového materiálu dotýkajúceho sa činnosti Horizont Slovakia, o.c.p., a.s., a B.M.G. Invest s.r.o., odpoveďou ktorej bolo uloženie zabezpečenia ďalších podkladov vo veci. Na pracovnom stretnutí dňa 18. 06. 2001 bolo konštatované, že zatiaľ nie je možné začať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe. Bolo žiadané tiež daňové riaditeľstvo o spoluprácu v súvislosti s uskutočnením daňových kontrol. Následne dňa 04. 02. 2002 B.M.G. Invest s.r.o. a Horizont Slovakia, o.c.p., a.s. uzavreli svoje pobočky a vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo veci neoprávneného podnikania. Útvary PZ, ktoré sa podieľali na preverovaní činnosti nebankových subjektov využili všetky prostriedky a možnosti, ktoré mali k dispozícii, štát nemôže niesť zodpovednosť za konanie fyzických osôb, ktoré napriek upozorneniam napr. z tlače uzavreli s nebankovými subjektami záväzkové vzťahy a zverili im dobrovoľne svoje peňažné prostriedky.
Odporca v 3. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukazoval na to, že podľa výpisu z obchodného registra predmetné obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa zákona oprávnená vykonávať investičná spoločnosť či fond a navrhovateľ pri nahliadnutí do obchodného registra musel vedieť, že sa nejedná o investičnú spoločnosť. Činnosť nebankových subjektov nemožno stotožňovať s činnosťou investičných spoločností, podielových fondov či správcovských spoločností, ktoré vykonávajú svoju činnosti na základe vydávania cenných papierov ( akcie, podielové listy ). Uvedené spoločnosti tiež nespĺňali podmienky pre banky a preto nepodliehali dohľadu Národnej banky Slovenska. V čase uzavretia zmluvy navrhovateľom bol účinný zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní (účinný od 01.01.2000), kedy už nemožno hovoriť o investičných spoločnostiach a o tom, že navrhovateľ bol v presvedčení, že sa jedná o investičnú spoločnosť, keďže zhromažďovať peňažné prostriedky mohli len správcovské spoločnosti a výkon dozoru vykonával Úrad pre finančný trh. Tým, že navrhovateľ uzatvoril zmluvy so súkromnoprávnymi podnikateľskými subjektami vstupoval do záväzkového vzťahu na základe slobodnej, vážnej, zrozumiteľnej vôle. Štát nemôže zakázať vstup fyzickej či právnickej osoby do záväzkového vzťahu. Navrhovateľ sa dobrovoľne rozhodol uzavrieť zmluvy s nebankovými subjektami, a preto musí znášať aj riziká a následky s tým spojené. Záverom poukázal na legislatívne a iné opatrenia, ktoré vo veci podnikol.
Odporca v 4. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Namietal, že by malo ísť o klamlivú reklamu, nebankové subjekty mali v čase reklamy v predmete svojej činnosti zapísané také činnosti podnikania, ktoré nevylučovali vysoké zisky, nešlo o reklamu tak, ako to vymedzuje zákon č. 147/2001 Z.z. o reklame, ale o verejnú výzvu za účelom zhromažďovania peňažných prostriedkov od verejnosti, s cieľom tieto finančné prostriedky následne investovať. Nebankové subjekty tiež nevykonávali kolektívne investovanie, nepôsobili v oblasti finančného trhu, keď prijímali peňažné prostriedky od verejností a investovali ich do rôznych oblastí podnikania, nepodliehali dohľadu Úradu pre finančný trh ani Národnej banky Slovenska. Išlo o súkromnoprávny vzťah medzi fyzickými osobami a obchodnými spoločnosťami resp. družstvom v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, štát nemôže zakázať vstupovať fyzickej či právnickej osobe do záväzkového vzťahu, každý si musí zvážiť a preveriť riziko, ktoré vyplýva z uzavretých zmlúv o tichom spoločenstve či pôžičke, išlo zo strany navrhovateľa o špekulatívny zámer s úmyslom získať neprimerané finančné zisky. Išlo o obchodné záväzkové vzťahy, a teda navrhovateľa nebolo možné považovať za spotrebiteľa v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. Ministerstvo hospodárstva nie je nadriadeným orgánom Slovenskej obchodnej inšpekcie, a preto nemôže zasahovať do jej nezávislosti v rozhodovacej a kontrolnej činnosti. Namietal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu.
Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými navrhovateľom, zmluvami, ktoré uzatvoril navrhovateľ s nebankovými subjektami (zmluva o pôžičke, zmluva o tichom spoločenstve), vyjadreniami odporcov, ako aj s ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil nasledovné:
Navrhovateľ zmluvami o pôžičke a zmluvou o tichom spoločenstve vložil do nebankového subjektu spolu 300 000.- Sk. Nebankový subjekt mu vložené peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok nevrátil.
Na pojednávanie dňa 13.01.2011 sa navrhovateľ nedostavil, predvolanie mal doručené riadne a včas, svoju neúčasť neospravedlnil. Nedostavili sa odporcovia 1 až 4, predvolanie mali doručené riadne a včas. Odporca v 2.rade neúčasť písomne ospravedlnil, odporca v 4.rade svoju neúčasť ospravedlnil elektronicky. Ostatní odporcovia svoju neúčasť neospravedlnili.
Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 Zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých ktorí tieto úlohy plnenia.
Ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to:
1) existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch
2) nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušení pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Podľa ustanovenia čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa ustanovenia čl. 2 ods.2,3 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len za čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj všeobecná záväznosť práva pre všetkých ( orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby ) ako aj dostupnosť ( publikovateľnosť ) ich adresátom.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch, investičná spoločnosť a investičný fond sú právnické osoby, ktoré podnikajú v zhromažďovaní peňažných prostriedkov na základe verejného návrhu na uzavretie zmluvy a v prípadoch ustanoveným týmto zákonom aj bez verejného návrhu na uzavretie zmluvy s cieľom ich investovania do majetku na základe obmedzenia rozloženia rizika ( ďalej len " kolektívne investovanie " ) spôsobmi ustanovenými týmto zákonom.
Činnosť uvedenú v § 2 ods. 1 nesmú vykonávať iné osoby než investičné spoločnosti a investičné fondy.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, § 7 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, investičná spoločnosť zhromažďuje peňažné prostriedky predajom podielových listov a vytvára z nich podielové fondy. Investičný fond zhromažďuje peňažné prostriedky fyzických osôb a právnických osôb upisovaním alebo vykonávaním akcií.
Podľa ustanovenia § 37 ods. 4 citovaného zákona, ak ministerstvo financií zistí, že neoprávnená osoba vykonáva činnosť, ktorá je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať investičná spoločnosť alebo investičný fond, zakáže jej vykonávanie tejto činnosti a uloží je pokutu až do výšky 25 000 000,- Sk.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní správcovská spoločnosť je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je zhromažďovať peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov. Správcovská spoločnosť sa zapisuje do obchodného registra.
Podľa ustanovenia § 60 ods. 1, písm. a) a c) zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení účinnom do 01. 11. 2000, štátnemu dozoru ministerstva podlieha činnosť vykonávaná správcovskými spoločnosťami, investičnými spoločnosťami a investičnými fondmi vytvorenými podľa doterajších predpisov.
V prejednávanej veci mohli odporcovia pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie zakázať ako neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa tohto osobitného zákona môžu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, že by muselo ísť nepochybne o zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom, a teda predajom podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií. O takýto spôsob činnosti však zo strany nebankového subjektu B.M.G. Invest zo zmlúv o tichom spoločenstve, resp. zmlúv o pôžičke nešlo. Z uvedeného vyplýva, že takúto inú činnosť nebolo v právomoci odporcov zakázať. Nemohla preto táto nečinnosť zo strany odporcov založiť z jeho strany nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Kompetenciu odporcov v tomto ohľade nemožno zakladať ani
rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť odporcov.
Ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. S poukazom na tieto ustanovenia potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam ako podnikateľom vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke či tichom spoločenstve. A v súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovateľ dobrovoľne vstúpil do záväzkového vzťahu s obchodnou spoločnosťou a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb.
Pokiaľ by odporcovia zakázali činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke s občanmi, zasiahol by tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke.
Obdobne možno konštatovať, že podľa zákona č. 385/1999 Z.z. v období od 01. 01. 2000 ( účinnosť zákona ) do 01. 11. 2000 ( účinnosť zákona č. 329/2000 Z.z. o Úrade pre finančný trh ) bola daná kompetencia odporcu v 3. rade podľa § 62 ods. 4 zák. zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom činnosť ako predmet zákona ( § 1 písm. b)) bola vymedzená v § 5 ods. 1 pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť ako zhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom ( § 11) a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov, a teda ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť obchodnej spoločnosti BMG Invest s.r.o. činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti. Zároveň treba prisvedčiť odporcovi v tom, že už v čase uzavretia zmluvy bol kompetentný výkonom štátneho dozoru Úrad pre finančný trh.
Podľa § 2 ods. 1, § 26 ods. 3 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách v znení účinnom do 10. 11. 1999, bez povolenia pôsobiť ako banka nesmie nikto prijímať vklady, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Bez povolenia pôsobiť ako banka nikto nesmie poskytovať z vkladov úroky, ktoré sú nákladom podľa osobitného predpisu. Pokutu podľa odseku 1 písm. a) môže Národná banka Slovenska uložiť aj fyzickým osobám a právnickým osobám, ktoré porušili ust. § 2,3 alebo 16. Môže im uložiť aj opatrenia na nápravu protiprávneho stavu.
V danom prípade nebankové subjekty podnikali na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych noriem občianskeho a obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré sú uvedeným ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka. Nebola preto daná kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv bolo mimo rámca dozoru NBS. Okrem toho navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že NBS v tom čase mala vedomosť o uzatváraní takýchto zmlúv, keď ani jednu zmluvu navrhovateľ do 10.11.1999 s nebankovým subjektom neuzavrel. Pokiaľ novela zákona o bankách č. 252/1997 Z.z. s účinnosťou od 11. 10. 1999 túto kompetenciu NBS v ust. § 26 ods. 3 zrušila, bolo tak v dôsledku koncentrácie kompetencie NBS ukladať sankcie iba voči bankovým subjektom, pretože iné subjekty, ktoré vykonávajú činnosti bez povolenia pôsobiť ako banka, by mali byť postihované za nedovolené podnikanie.
Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v ich pôsobnosti, a analyzujú dosahované výsledky. Robia opatrenia na riešenie aktuálnych otázok a
spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok, ktoré po zverejnení a po pripomienkovom konaní predkladajú vláde. V prípadoch ustanovených zákonom alebo na základe rozhodnutia vlády sa pripomienkové konanie nemusí uskutočniť. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zverejňujú ich po prerokovaní v pripomienkovom konaní a predkladajú vláde, dbajú aj o dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti.
Zo skutkových okolností prípadu má súd za to, že bola to práve samotný navrhovateľ, ktorý svojou hrubou nedbalosťou zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musí následky s tým spojené znášať sám. Mohol sa totiž pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, že obchodná spoločnosť s ktorou vstúpil do záväzkového vzťahu nie je investičnou spoločnosťou ani fondom, keďže nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a ani v predmete podnikania prijímanie vkladov či poskytovanie úverov a na základe predložených dokladov mohol poznať ( bez právnych a iných odborných znalostí ) že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov či formou akcií. Mal postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje.
Nemožno prisvedčiť navrhovateľovi v tom, že nadobudol presvedčenie, že investuje svoje peňažné prostriedky v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní, resp. že ich investoval do bankových subjektov. Mohol sa presvedčiť na základe výpisu z obchodného registra, ktorý je verejnou listinou, že uvedené nebankové subjekty nemajú v predmete podnikania prijímanie vkladov a poskytovanie úverov ( § 1 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách ), niektoré nemali formu akciovej spoločnosti predpísanú bankám a pokiaľ sa rozhodli vložiť peňažné prostriedky do nebankových subjektov, pretože ponúkali zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý prevyšoval mnohonásobne úroky poskytované bankami, znamená to, že mal vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným nie bankovým subjektom, a teda z toho vyplýva, že si bol vedomý, že nevkladá peniaze do banky.
Nie je tiež daná zodpovednosť odporcov podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou zákona.
Na základe uvedených právnych záverov súd dovodil, že neboli preukázané v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti odporcov za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, s poukazom na úspech odporcov v konaní. Kedže odporcom trovy konania v tomto konaní nevznikli a odporcovia si ich ani neuplatnili, rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p.uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť podľa § 205, ods. 2 O.s.p. len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené / § 205a/
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V Bratislave dňa 13.01.2011
JUDr. Otília Doláková
sudkyňa