Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

DK-6C/3/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudkyňou JUDr. Janou Veselou v právnej veci navrhovateľa: E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. S., Q. XXXX/XX, zast. JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Na Priekope č. 174/13, proti odporcom: 1/ Miba Sinter Slovakia, s.r.o., so sídlom v Dolnom Kubíne, Nábrežie Oravy 2222, IČO: 00 694 321, zast. Advokátskou kanceláriou Laššák, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Robotnícka 6, IČO: 36 771 651, 2/ Sociálna poisťovňa - Ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, IČO: 30 807 474, v konaní o určenie, že úraz je pracovným úrazom a o určenie povinnosti zaplatiť úrazový príplatok a bolestné, event. o náhradu škody, takto

rozhodol:

I. Súd u r č u j e, že úraz, ktorý sa stal navrhovateľovi dňa 15.04.2009 je pracovným úrazom.

II. Súd návrh na určenie, že úraz je pracovným úrazom voči odporcovi v 2/ rade z a m i e t a.

III. O trovách konania b u d e rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.

IV. Navrhovateľ j e p o v i n n ý doplatiť na účet tunajšieho súdu súdny

poplatok vo výške 27,- EUR, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Návrhom na začatie konania doručeným Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 03.11.2009 sa navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne domáhal určenia, že úraz, ktorý sa stal 15.04.2009 o 10:00 hod. vo výrobnej hale PU CLASSICAL II, ktorá je miestom výkonu práce navrhovateľa E. Q. a patrí odporcovi v 1/ rade Miba Sinter Slovakia, s.r.o., tak, že navrhovateľovi E. Q. prešiel cez ľavú nohu kolesom vysokozdvižný elektrický volantový vozík JUNGHEINRICH -13 riadený pracovníkom odporcu v 1/ rade Miba Sinter Slovakia, s.r.o., v dôsledku čoho navrhovateľ E. Q. utrpel zranenia a to zlomeninu hrbola pätnej kosti vľavo a pomliaždenie dorza ľavej nohy ťažkého stupňa, ktoré si vyžiadali práceneschopnosť od 15.04.2009 do 14.07.2009, je pracovným úrazom, za ktorý navrhovateľovi E. Q. prináleží úrazový príplatok vo výške 1.215,70 Eur a bolestné vo výške 879,- Eur. Ďalej navrhovateľ žiadal, aby súd rozhodol tak, že odporcovia v 1/ Miba Sinter Slovakia, s.r.o. a v 2/ Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava sú povinní solidárne zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.094,70 Eur, eventuálne, že odporca v 1/ rade Miba Sinter Slovakia, s.r.o. je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.094,70 Eur.

Uznesením č.k. -40 zo dňa 26.02.2010 tunajší súd konanie v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal, aby mu odporcovia v 1/ a 2/ rade solidárne zaplatili sumu 2.094,70 Eur zastavil, s tým, že ohľadne zastavenej časti súd súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Uvedeným uznesením súd taktiež rozhodol, že vec v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, bude po právoplatnosti tohto uznesenia postúpená na ďalšie konanie Sociálnej poisťovni - Ústredie Bratislava.

Po právoplatnosti tohto uznesenia sa zúžil predmet konania na návrh, že úraz ktorý utrpel navrhovateľ je pracovným úrazom eventuálne na návrh, aby bol odporca v 1/ rade zaviazaný na zaplatenie náhrady škody vo výške 2.094,70 Eur.

O uvedených návrhoch prvostupňový súd rozhodol rozsudkom zo dňa 26.04.2010, č.k. -70 tak, že návrh na určenie, že úraz, ktorý sa stal navrhovateľovi dňa 15.04.2009 je pracovným úrazom a návrh ktorým sa voči odporcovi v 1/ rade domáha zaplatenia sumy 2.094,70 Eur zamietol, navrhovateľa zaviazal k náhrade trov konania, ktoré vznikli odporcovi v 1/ rade a odporcovi v 2/ rade náhradu trov konania nepriznal.

Pokiaľ ide o návrh na určenie, že úraz je pracovným úrazom prvostupňový súd dospel k záveru o jeho nedôvodnosti, pretože úraz sa stal počas premiestňovania sa navrhovateľa do jedálne za účelom stravovania, z ktorého dôvodu nemožno úraz, ktorý sa stal navrhovateľovi kvalifikovať ako pracovný, pretože sa mu nestal pri plnení pracovných úloh, resp. v priamej súvislosti s nimi, ale stal sa mu pri úkone

- ceste na stravovanie, o ktorom výslovne stanoví, že nie je plnením pracovných úloh ani v priamej súvislosti s plnením týchto úloh. Skutočnosť, že sa úraz stal v priestoroch zamestnávateľa, a to vo výrobnej hale, kde má navrhovateľ svoje pracovisko pritom na veci nič nemení, pretože pre posúdenie, či je úraz pracovným úrazom nie je rozhodujúce, na akom mieste sa úraz stal, ale to, či sa stal pri plnení pracovných úloh (resp. v priamej súvislosti s nimi) alebo nie.

V nadväznosti na zamietajúci výrok o primárnom petite, súd rozhodol aj o eventuálnom petite tak, že zamietol i tento, keď dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa podľa ust. , prípadne podľa ust. .

Voči prvostupňovému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, na základe ktorého Krajský súd v Žiline uznesením, č.k. -98 zo dňa 31.08.2010, rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 26.04.2010, č.k. -70 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to podľa ustanovenia v spojení s ust. , pre nesprávne právne posúdenie veci. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého skutočnosť, že sa úraz stal v priestoroch zamestnávateľa, a to vo výrobnej hale, kde má navrhovateľ svoje pracovisko na veci nič nemení, pretože pre posúdenie, či je úraz pracovným úrazom nie je rozhodujúce, na akom mieste sa úraz stal, ale to či sa stal pri plnení pracovných úloh resp. v priamej súvislosti s nimi alebo nie. V rozpore s uvedeným tvrdením prvostupňového súdu je aj judikatúra európskych súdov, ktorá spresňuje, kedy sa jedná o pracovný úraz, pokiaľ k nemu dôjde cestou na stravovanie. Zásadnou otázkou v tomto prípade je otázka či zamestnanec utrpel úraz v objekte zamestnávateľa, pričom rozhodujúce je, či ide o priestory, v ktorých zamestnanec je povinný podrobiť sa pokynom zamestnávateľa k zaisteniu bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Pokiaľ by zamestnanec utrpel pracovný úraz mimo tento priestor, o pracovný úraz by sa nejednalo. Z toho vyplýva, že z hľadiska posúdenia, či cesta na stravovanie, na ktorej zamestnanec utrpel úraz bola konaná v objekte zamestnávateľa, je rozhodujúce či ide o priestory vo sfére dispozície zamestnávateľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. . Odvolací súd ešte uviedol, že považuje za dôvodné tvrdenie navrhovateľov v odvolaní, že za pracovný úraz sa v tomto prípade nepovažuje úraz pri ceste mimo objektu zamestnávateľa, keďže v uvedenom prípade sa úraz stal vo výrobnej hale, ktorá je miestom výkonu práce zamestnanca, pričom pohyb pracovníka od pracovného stroja pri realizácii jeho zákonných práv na stravovanie je nevyhnutné považovať za úkon zvyčajný počas práce, teda za úkon v priamej a príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh, pričom uplatnený nárok navrhovateľa je v súlade s článkom 3 a 8 základných zásad .

Odvolací súd prvostupňovému súdu uložil s ohľadom na uvedené skutočnosti vec opätovne preskúmať.

Súd v „novom“ konaní nariadil pojednávanie, na ktorom žiadny z účastníkov konania nenavrhol ďalšie dokazovanie. Súd opätovne vypočul navrhovateľa, avšak z jeho výpovede nevyplynuli žiadne nové skutočnosti.

Na základe uvedeného skutkový stav „nového“ konania sa od skutkového stavu „pôvodného konania“ nelíšil.

Prvostupňový súd tak podľa záverov odvolacieho súdu vec opätovne preskúmal na podklade nezmeneného skutkového stavu.

Zo zmieňovaného rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 06.06.2006 súd zistil, že tento rozsudok sa vzťahuje k aplikácii ust. § 25 ods. 3 nariadenia vlády ČR č. 108/1994 Sb., v ktorom sa uvádza, že „v přímé souvislosti s plněním pracovních úkolů jsou úkony potřebné k výkonu práce a úkony během práce obvyklé nebo nutné před počátkem práce nebo po jejím skončení a úkony obvyklé v době přestávky na jídlo a oddech konané v objektu zaměstnavatele. Takovými úkony však nejsou cesta do zaměstnání a ět, stravování, ošetření, popřípadě vyšetření ve zdravotnickém zařízení, ani cesta k nim a ět, pokud není konána v objektu zaměstnavatele.“ Zmieňovaný rozsudok vykladá zákonodarcom použitý pojem „objekt zamestnávateľa“, a to tak, že ide o priestory (budovy, priestranstvá) vo sfére dispozície zamestnávateľa, kde je zamestnanec povinný podrobiť sa pokynom zamestnávateľa k zaisteniu bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Podľa názoru prvostupňového súdu však uvedené rozhodnutie na prejednávanú vec aplikovať nemožno, a to z toho dôvodu, že sa vzťahuje k nariadeniu vlády Českej republiky, pričom Slovenská republika má vlastnú a odlišnú právnu úpravu.

Je pravdou, že pred rozdelením SR a ČR na území oboch štátov platilo nariadenie vlády ČSR č. , ktoré v ust. obsahovalo takú istú definíciu úkonov, ktoré sú v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, aká je uvedená v nariadení vlády ČR č. 108/1994 Sb. (a teda cesta na stravovanie je úkon v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, pokiaľ je vykonávaná v objekte zamestnávateľa).

Na území Slovenskej republiky bol však vývoj právnej úpravy iný. Po zrušení nariadenia vlády ČSR č. s účinnosťou k 01.04.2002, sa ust. nariadenia premietlo do ust. . S účinnosťou ku dňu 01.07.2003 však na základe novely došlo k zmene ust. tak, že z textu tohto ustanovenia boli vypustené slová „ak sa nevykonáva v objekte zamestnávateľa".

V dôvodovej správe k uvádzanej novele, ktorá sa týka ust. sa uvádza, že „za plnenie pracovných úloh a priamu súvislosť s plnením pracovných úloh sa nebude považovať ošetrenie a vyšetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení, ktoré sa vykonáva v objekte zamestnávateľa. Navrhovaným znením sa zrovnoprávni postavenie zamestnancov pri ošetrení a vyšetrení v zdravotníckom zariadení, ktoré sa vykonáva mimo objektu zamestnávateľa a v objekte zamestnávateľa. Pokiaľ ide o stravovanie navrhovaná právna úprava sa zosúlaďuje s .“

Ust. zakotvuje, že prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času. Pracovný čas definuje ust. tak, že ide o časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.

Z uvedeného vyplýva, že počas času na jedenie (vrátane cesty naň) zamestnanec nie je k dispozícii zamestnávateľovi, nevykonáva prácu a neplní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. V nadväznosti na to sa súdu javí ako logické, že zamestnávateľ počas tohto času (jedenia vrátane cesty s tým spojenej) nemá voči zamestnancovi zodpovednosť a platí to rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom, bez rozdielu, či jedia v objekte zamestnávateľa alebo mimo neho.

Odvolací súd, okrem už uvádzaného rozhodnutia NS ČR, neuviedol žiadne iné konkrétne rozhodnutie európskeho súdu, ktoré by bol na prejednávanú vec možné použiť.

Prvostupňový súd tak zisťoval existenciu prameňov komunitárneho práva, ktoré jediné by mali aplikačnú prednosť pred ustanoveniami slovenského právneho poriadku. Súd nezistil existenciu žiadneho nariadenia Európskej únie, ani existenciu rozhodnutí Európskeho súdneho dvora (ESD) vydaných za účelom výkladu práva únie a tiež rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcich sa základných ľudských práv a slobôd (viazanosť nimi je osobitne upravená v ust. ), ktoré by sa vzťahovali na prejednávanú vec alebo riešili vec obdobnú. Z tohto dôvodu nie je možné hovoriť ani o rozpore ust. s niektorým právnym predpisom Európskej únie, kedy by bolo na mieste obrátiť sa na ESD s prejudiciálnou otázkou.

Na základe uvedeného prvostupňový súd opätovným preskúmaním veci dospel k rovnakému právnemu posúdeniu otázky, či žalovaný úraz je pracovným úrazom ako v predchádzajúcom svojom rozhodnutí, t.j. že podľa názoru prvostupňového súdu o pracovný úraz nejde.

Uvedené právne posúdenie, že žalovaný úraz nie je pracovným úrazom, odvolací súd posúdil ako nesprávne.

Súd prvého stupňa je podľa ust. za stavu ak bolo jeho rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd určil, že úraz, ktorý navrhovateľovi stal dňa 15.04.2009 je pracovným úrazom.

Vzhľadom na vyhovenie primárnemu petitu žalobného návrhu, o eventuálnom petite súd nerozhodoval.

Vo vzťahu k odporcovi v 2. rade súd návrh o určenie, že úraz navrhovateľa zo dňa 15.04.2009 je pracovným úrazom zamietol, a to pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie u odporcu v 2. rade. Určovací návrh v danej veci vyplýval rýdzo z hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom v 1. rade ako zamestnávateľom. U odporcu v 2. rade existuje právny záujem na výsledku sporu (v prípade určenia, že úraz je pracovným úrazom mu vzniká povinnosť poskytnúť úrazové dávky), táto skutočnosť by odôvodňovala jeho účasť v spore, avšak len ako vedľajšieho účastníka.

Rozhodnutie o trovách konania si súd podľa ust. vyhradil na čas po právoplatnom rozhodnutí veci samej, s ohľadom na existenciu viacerých petitov.

Súčasne súd navrhovateľa zaviazal na doplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania, keď navrhovateľ zaplatil súdny poplatok vo výške 99,50 Eur, pričom vo svojom návrhu uplatnil alternatívne viacero návrhov (návrh na určenie, že úraz je pracovným úrazom, návrh na zaplatenie sumy 2094,70 Eur). Podľa bodu 8 Spoločných poznámok k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov o súdnych poplatkoch ak navrhovateľ uplatní alternatívne viacej návrhov na začatie konania, poplatok sa platí iba z toho návrhu, z ktorého sa podľa tohto zákona vyberá vyšší poplatok. Vyšší poplatok by sa vybral z návrhu na zaplatenie sumy 2.094,70 Eur, a to vo výške 126,50 Eur. Ak bol teda zaplatený

súdny poplatok vo výške 99,50 Eur, súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie sumy 27,- Eur, ako rozdielu medzi sumou súdneho poplatku, ktorý mal byť vo veci správne vyrubený (125,50 Eur) a sumou súdneho poplatku, ktorý už bol zaplatený (99,50 Eur).

.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Dolný Kubín na Krajský súd v Žiline a to písomne v 3 ks vyhotovení ( ).

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( ).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona - v znení neskorších zmien ( ).