Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6Co-94-2023.pdf
PDF · 89.08 KB
Case nature
Subarea
6Co/94/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Marka Anovčina a sudkýň JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, zastúpené: Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35 776 005, so sídlom Bratislava, Cintorínska 21, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. A. C. D., E. F. X, o zaplatenie 78,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. NM-6C/13/2022 - 48 zo dňa 12.07.2023 takto
rozhodol:
I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia sa vec postúpi Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Dunajskej Strede. Vo výroku II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že dňa 28.03.2022 bolo súdu (Okresný súd Nové mesto nad Váhom) doručené podanie žalobcu označené ako „Návrh na vydanie platobného rozkazu“, ktorým sa žalobca proti žalovanému domáhal rozhodnutia súdu o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 78,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 78 eur od 18.10.2020 do zaplatenia. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 9, § 10 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 6 ods. 3 písm. l), § 58 ods. 2, ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady nákladov za stravu, ktorá mala byť žalovanému poskytnutá počas nariadenej karantény v období od 19.04.2020 do 25.04.2020. Súd, preskúmajúc svoju právomoc zistil, že podľa citovaného ustanovenia § 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. je právomocný na uloženie povinnosti nahradiť náklady podľa § 56 až 58 tohto zákona príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Procesné podmienky predstavujú súhrn daností, ktorými musí súd disponovať na to, aby vec mohol prejednať a rozhodnúť. Právomoc súdu je pritom procesnou podmienkou na strane súdu, na ktorú súd prihliada ex offo (z úradnej povinnosti) počas celého konania. Súd zistil, že nemá právomoc na uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., pričom túto právomoc zveruje uvedený zákon v ustanovení § 6 ods.3 písm. l) regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Preto súd konanie zastavil a vec postúpil miestne príslušnému Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Dunajskej Strede na ďalšie konanie. Miestnu príslušnosť úradu súd určil na základe skutočnosti, že paušálne náklady na stravu žalovaného počas jeho pobytu mali byť hradené v obvode tohto úradu, v karanténnom zariadení Gabčíkovo, kde bol žalovaný podľa žaloby v karanténe. Žalobca podal žalobu na súd, pričom súd v danom spore nemá právomoc vo veci konať a rozhodnúť, a preto súd konštatoval procesné zavinenie zastavenia konania na strane žalobcu. Súd však žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu z obsahu spisu žiadne nevyplývajú.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 28.03.2022 sa domáhal úhrady svojej pohľadávky po lehote splatnosti za stravu poskytnutú žalovanému v karanténnom zariadení. Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí, nakoľko pri rozhodujúcich skutočnostiach došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov navyše dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok celkom nesprávny právny názor súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa koronavírusu na Slovensku Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 113 z 15. marca 2020 (ďalej len „uznesenie č. 113“) písmeno A.6. uložila ministerke vnútra SR „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Karanténne zariadenie Gabčíkovo žalobca dlhodobo užíval od roku 2001 pre potreby migračnej politiky a neskôr na základe Rámcovej dohody o poskytovaní služieb zo dňa 16.03.2020 boli v predmetnom zariadení zabezpečované služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID-19 na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu a Verejnej vyhlášky ÚVZ č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020. Súčasťou poskytovaných služieb boli aj stravovacie služby. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR na základe faktúry č. 200100006 uhradilo predmetnému zariadeniu náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so stravou žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu v čase od 19.04.2020 do 25.04.2020. Nakoľko žalobca uhradil určenému subjektu náklady spojené so stravou žalovaného počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo, vystavil žalobca dňa 17.09.2020 žalovanému faktúru č. 4060047081 na sumu 78,- eur. Žalobca poukázal na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu a na túto nereflektoval, najmä sa nevysporiadal s rozlíšením uloženia povinnosti v súvislosti s nariadenou karanténou ako prostriedkom ochrany zdravia a vznikom nákladov na poskytnutú stravu a ubytovanie. Žalobca uvádzal, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že náklady vznikli priamo žalobcovi, avšak z iného titulu ako z ustanovení vyplývajúcich zo zákona č. 355/2007 Z. z., čo súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil Zdôraznil, že poskytnutie stravovania osobám umiestneným v karanténnych zariadeniach nebolo uložené rozhodnutím podľa zákona č. 355/2007 Z. z., ale v súvislosti s nariadenou karanténou. Žalobca uvádzal, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý nie je orgánom verejného zdravotníctva a ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Stravovanie týmto osobám totiž neposkytoval ani nezabezpečoval ÚVZ, preto ani nemohol byť ÚVZ príslušný na rozhodovanie o povinnosti nahradiť tieto náklady formou rozhodnutia. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu prezentovaným v Uznesení v bode 10., v zmysle ktorého príslušný RÚVZ má právomoc uložiť povinnosť nahradiť náklady podľa §§ 56 až 58 zákona č. 355/2007 Z. z. Ak by mal orgán verejného zdravotníctva postupovať podľa zákona č. 355/2007 Z. z. vydaním rozhodnutia v správnom konaní, ktoré by obsahovalo náležitosti podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), potom by takéto rozhodnutie ÚVZ (ako orgánu verejného zdravotníctva, ktorý nariadil karanténu svojim opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z.) o povinnosti nahradiť náklady za poskytnutú stravu, bolo v rozpore so skutkovým stavom, nakoľko ÚVZ týmto osobám plnenie vo forme stravy počas karantény neposkytoval, ale toto vyplývalo z nariadenej hospodárskej mobilizácie. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ak ÚVZ žiadne náklady za poskytnutú stravu nevznikli, potom ÚVZ nemôže byť prijímateľom plnenia, o ktorom by malo byť rozhodnuté ako o povinnosti uloženej rozhodnutím podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej ako „Nález Ústavného súdu SR“). Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia súdov SR a uviedol argumentáciu týkajúcu sa náležitého a presvedčivého odôvodňovania súdnych rozhodnutí. Na záver uviedol, že v prípade, ak by sa súd nestotožnil s právnou argumentáciou žalobcu uvedenou v návrhu na vydanie platobného rozkazu, v doplnení žaloby a v tomto odvolaní, je možné posúdiť nárok
žalobcu voči žalovanému aj ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť z nasledovných dôvodov:
5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že súd nemá právomoc na uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., keď túto právomoc zveruje uvedený zákon v ustanovení § 6 ods. 3 písm. l) regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, a preto súd konanie podľa § 9 CSP v spojení s § 10 ods. 1 CSP zastavil a postúpil Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Dunajskej Strede.
6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého uznesenia v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
7. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58.
8. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
9. Čo sa týka vecnej správnosti posúdenia právomoci, žalobca argumentuje, že subjektom, ktoré boli štátom určené na realizáciu karantény osôb vstupujúcich na územie SR, bolo Ministerstvo vnútra SR povinné uhradiť náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním týchto osôb, pričom tieto náklady vznikli priamo žalobcovi z iného titulu, ako na základe ustanovení zák. č. 355/2007 Z. z.
10. V posudzovanej veci predstavuje žalobou uplatnený nárok peňažnú náhradu za stravovanie, ktoré bolo poskytnuté žalovanému počas nariadenej karantény v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 19.04.2020 do 25.04.2020. Karanténa bola žalovanému nariadená z dôvodu ochrany verejného zdravia na základe zákona 355/2007 Z. z. Stravovanie poskytnuté žalovanému počas karantény teda jednoznačne predstavovalo náklady, ktoré vznikli tým, že žalovaný plnil povinnosť zotrvať po príchode na územie SR v karanténe. Vzhľadom na to sa na povinnosť ich náhrady vzťahuje uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku je na tomto právnom posúdení založená aj žaloba a sám žalobca na uvedené ustanovenie poukazuje a odkazom na nález Ústavného súdu zmieňuje jeho súlad s Ústavou SR.
11. Vychádzajúc z uvedeného, teda, že žalobou uplatnené náklady stravovania žalovaného v karanténe sú nákladmi podľa § 58 zák. č. 355/2007 Z. z., je tak priamo z textu ustanovenia § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z. jednoznačné, že povinnosť nahradiť takéto náklady ukladá Regionálny úrad verejného zdravotníctva. To zakladá jeho právomoc rozhodovať v tejto veci a tým vylučuje právomoc súdu prejednať žalobou uplatnený nárok (§ 3, § 4 a Čl. 1 CSP).
12. Na uvedenom závere nemení nič ani žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že náklady stravovania zaplatil zariadeniu žalobca, ktorému táto povinnosť vyplývala z iného právneho predpisu ako zo zák. č. 355/2007 Z. z., (nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z. z.), a že od žalovaného tak žiada iba to, čo bolo plnené za neho. Uvedený názor žalobcu predpokladá existenciu priamej povinnosti žalovaného voči zariadeniu, v ktorom vykonával karanténu. Teda, že žalovaný bol povinný uhradiť náklady karantény, v tomto prípade stravovania, priamo zariadeniu Gabčíkovo. Práve uvedené nariadenie vlády SR však uvedenú konštrukciu vylučuje. Je zrejmé, že štát nariadil karanténu osôb prichádzajúcich v rozhodnom období na územie SR formou umiestnenia týchto osôb v zariadeniach, ktoré pre tento účel určil, a ktoré
stanoveným spôsobom financoval. Právne bolo zabezpečenie karantény preto vecou štátu. Preto ani osoby umiestnené v karanténe nemohli byť z hľadiska nákladov karantény v žiadnom právnom vzťahu so samotnými zariadeniami, kde karanténu absolvovali, ale jedine so štátom samotným. Neprichádza tak do úvahy právna konštrukcia, že by osoby umiestnené v karanténe mali uhradiť náklady karantény týmto zariadeniam. Nie je teda možné uvažovať o danom právnom vzťahu tak, že pokiaľ žalobca platil tomuto zariadeniu za zabezpečenie karantény určených osôb, plnil tým za tieto osoby, ako namietal žalobca v podanom odvolaní, a tieto osoby by v dôsledku toho mali byť povinné nahradiť to, čo bolo plnené za nich.
13. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní uplatnený nárok na zaplatenie je jednoznačne nárokom na úhradu nákladov karantény uplatnený priamo tým, komu tieto náklady karantény vznikli, teda nárokom vyplývajúcim z ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. a nie z iného právneho vzťahu, napr. z bezdôvodného obohatenia.
14. Odvolací súd má za to, že právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je totiž uvedenými ustanoveniami vymedzená výlučne z hľadiska ukladanej povinnosti bez ohľadu na to, v prospech koho má byť táto povinnosť splnená. Úrad verejného zdravotníctva má tak ohľadom nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. právomoc konať nielen vo veciach, v ktorých by bol sám oprávnený, ale aj vo veciach, v ktorých je oprávneným na úhradu nákladov iný subjekt, či orgán verejnej moci, ako je tomu aj v tomto prípade. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nemusí byť prijímateľom úhrady nákladov, hoci o nej bude rozhodovať.
15. Význam pre riešenie otázky právomoci nemá to, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Rozsah, v akom je uplatnené právo na úhradu nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., nemá žiaden dopad na to, že takto uplatnené právo má stále základ v citovanom ustanovení, a teda ani žiaden dopad na právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z toho vyplývajúcu podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z.
16. Na tomto mieste je tiež potrebné zdôrazniť, že nedostatok právomoci súdu konať vo veci je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Neprichádza tak do úvahy, aby strany akýmkoľvek postupom vo veci dosiahli, aby súd mohol prejednať žalobu uplatňujúcu taký nárok, o ktorom súd rozhodovať nemôže pre nedostatok svojej právomoci. Súd v takomto prípade nemôže v konaní urobiť v zásade nič iné, ako konanie zastaviť a v prípade existencie právomoci správneho orgánu vec tomuto orgánu postúpiť. Danosť právomoci je základnou podmienkou konania súdu, a preto bez nej neprichádzalo do úvahy ani vydanie platobného rozkazu, event. nariadenie predbežného prejednania sporu alebo pojednávania.
17. Zároveň neobstojí námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, prečo súd prijal záver, že nemá právomoc vo veci konať. Uplatnený nárok posúdil ako náklady, ktoré vnikli, keď žalovaný plnil svoju povinnosť byť izolovaný v štátom určenom zariadení. Právne tieto náklady kvalifikoval podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., citujúc ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z. (Regionálny úrad verejného zdravotníctva ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58), a prijal záver, že predmetným ustanovením je právomoc na rozhodnutie o uplatnenom nároku zverená Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Z toho potom na základe § 10 ods. 1 CSP prijal záver o zastavení konania a postúpení veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak dostatočne a jednoznačne odôvodnené a nie je nepreskúmateľné. V prospech záveru o preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia svedčí aj to, že v prípade nepreskúmateľného rozhodnutia by žalobca nedokázal v odvolaní formulovať tam uvedené vecné argumenty proti rozhodnutiu, pretože by nebolo zrejmé prečo súd rozhodol tak ako rozhodol.
18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovanému vznikli trovy odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).