Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8P-109-2023.pdf
PDF · 109.31 KB
Case nature
Area
Subarea
8P/109/2023
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica, v právnej veci navrhovateľa (otec maloletého dieťaťa): A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan Českej republiky, trvale bytom X. B. XXXX, C. A. C., D. C., právne zast. JUDr. Martina Chvílová, advokátka so sídlom Plavecký Štvrtok 190, proti osobe, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo (matka maloletého dieťaťa): B. E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ulica G. B. XXX/X, A., štátna občianka Slovenskej republiky, právne zast. JUDr. Daniela Ježová, LL.M., PhD., advokátka so sídlom Javorinská 13, Bratislava, o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa: E. B., nar. XX.XX.XXXX, do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, takto
rozhodol:
I. Súd návrh z a m i e t a. II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Navrhovateľ (ďalej aj „otec“) sa prostredníctvom právneho zástupcu návrhom podaným na tunajšom súde dňa 06.11.2023 domáhal, aby súd nariadil matke maloletej, aby navrátila maloletú do miesta jej obvyklého pobytu do Českej republiky, v lehote 10 dní od právoplatnosti uznesenia. V návrhu ako aj vo svojich ďalších vyjadreniach otec okrem iného uviedol, že krajinou obvyklého pobytu maloletej je Česká republika, pričom otec má opatrovnícke práva k maloletej, ktoré aj reálne vykonáva. Maloletá bola rozsudkom Okresného súdu vo Vsetíně – pobočka Valašské Meziříčí sp. zn. 52 Nc 4733/2022 zo dňa 26.06.2022 zverená do striedavej starostlivosti oboch rodičov, bola určená vyživovacia povinnosť rodičov k maloletej a návrh matky, aby súd udelil súhlas za otca s umiestnením bydliska maloletej na adresu ul. B. X/XX, A., H. C., súd zamietol. Následne Krajský súd v Ostrave rozsudkom sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023, právoplatným dňa 14.04.2023 zmenil čas odovzdania a prebratia maloletej v rámci striedavej starostlivosti, zmenil výšku vyživovacej povinnosti rodičov a určil, že bydliskom oboch rodičov je bydlisko maloletej. Krajský súd okrem iného uviedol, že samotným rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do starostlivosti rodiča súd vyslovuje súhlas s tým, že dieťa bude bývať u daného rodiča, pričom toto rozhodnutie neukladá rodičovi, ktorý zabezpečuje starostlivosť, povinnosť zdržiavať sa na mieste, na ktorom žije v čase rozhodovania natrvalo alebo do doby, pokiaľ mu zmenu bydliska odsúhlasí druhý rodič, poprípade to privolí súd. Matka využila túto situáciu a dňa 25.07.2023 podala na Okresný súd Prievidza návrh na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností voči maloletej. Navrhovateľ podal na Ústavný súd Českej republiky sťažnosť pre porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na ochranu rodičovstva a rodiny, pretože podľa jeho názoru krajský súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie ohľadne bydliska maloletej, čo do budúcna vytvára právnu neistotu miestnej príslušnosti v budúcich konaniach týkajúcich sa maloletej. Ústavný súd Českej republiky túto sťažnosť odmietol, v odôvodnení okrem iného uviedol, že sťažovateľ nesprávne zmiešava pojem bydlisko s pojmom trvalý pobyt, taktiež námietku sťažovateľa údajnej právnej neistoty nepovažuje za opodstatnenú. Uviedol, že základom pre určenie miestnej príslušnosti súdu je zásada perpetuatio fori, podľa ktorej miestne príslušným súdom pre vedenie konania o úprave pomerov maloletej je súd, ktorý o pomeroch rozhodoval naposledy. Otec ďalej tvrdil, že matka maloletú na územie Slovenskej republiky premiestnila neoprávnene, pretože striedavú starostlivosť o maloletú na území Slovenska začala realizovať od februára 2023, hoci rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023, ktorým súd určil, že bydlisko obidvoch rodičov je bydliskom maloletej, nadobudol právoplatnosť až dňa 14.04.2023. V čase začatia realizovania striedavej starostlivosti na území Slovenskej republiky tak matka maloletú premiestňovala na Slovensko neoprávnene, bez jeho súhlasu, resp. bez súhlasu súdu. Otec ďalej trval na tom, že obvyklým pobytom maloletej je Česká republika, keďže maloletá sa tu narodila, s rodičmi žila v spoločnej domácnosti do augusta 2021 a následne nepretržite na území Českej republiky do 01.02.2023. Maloletá mala v Českej republike vytvorené stabilné výchovné prostredie a sociálne zázemie, keďže tu bola začlenená do zdravotného systému, má tu svojho pediatra, navštevuje tu materskú školu, stretáva sa tu s priateľmi, s rodinou, maloletá vyrastala v bilingválnom prostredí, ovláda slovenský aj český jazyk. 2. Matka vo svojom vyjadrení k návrhu ako aj vo svojich ďalších vyjadreniach žiadala podaný návrh zamietnuť. Matka si tiež uplatnila náhradu trov konania. Matka nespochybnila opatrovnícke práva navrhovateľa k maloletej, namietala však, že rozhodnutím Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023, právoplatným dňa 14.04.2023 maloletá nadobudla dva obvyklé pobyty, teda aktuálne maloletá nemá obvyklý pobyt len na území Českej republiky, ale aj na území Slovenskej republiky. Takýto názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 1607/23 zo dňa 17.10.2023, ako aj Úrad pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vo svojom stanovisku zo dňa 17.10.2023, ktoré otec pripojil k návrhu. Matka tiež trvala na tom, že maloletá sa na území Slovenskej republiky nenachádza neoprávnene, nakoľko Krajský súd v Ostrave vo svojom rozsudku sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023 vyslovil, že bydliskom maloletej je bydlisko obidvoch rodičov, pričom bydlisko matky je aktuálne na adrese ul. B. X/XX, A. v Slovenskej republike. Matka uviedla, že maloletá má na Slovensku vytvorené rodinné väzby, navštevuje tu materskú školu, je tu zdravotne poistená (matka verejné poistenie maloletej v Českej republike bez súhlasu otca maloletej zrušila), má tu svojho pediatra, má tu kamarátov, hovorí plynule po slovensky. Matka zároveň žiadala, aby súd pribral do konania Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. 3. Opatrovník maloletej sa vyjadril, že návratové konanie nie je dôvodné, striedavá starostlivosť o maloletú sa realizuje v súlade s rozhodnutiami českých súdov, keďže matka má bydlisko na Slovensku. 4. Podľa článku 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatý 25. októbra 1980 v Haagu, zverejnený v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“ alebo Haagsky dohovor“), premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. 5. Podľa článku 4 Dohovoru, dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahne vek 16 rokov. 6. Podľa článku 5 Dohovoru, na účely tohto dohovoru a) „opatrovnícke právo" zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu, b) „právo styku" zahŕňa právo odviesť dieťa na obmedzený čas na iné miesto, ako je miesto jeho obvyklého pobytu. 7. Podľa článku 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.
8. Podľa článku 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
c) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
d) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. 9. Podľa § 19 Dohovoru, rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. 10. Podľa článku 20 Dohovoru, návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd. 11. Podľa článku 2 bod 2 ods. 9 Nariadenia rady (EÚ) 2019/1111 z 25.06.2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „Nariadenie“) „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace so starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. 12. Podľa článku 2 bod 2 ods. 11 Nariadenia, neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie premiestnenia alebo zadržiavanie dieťaťa ak: a) takéto premiestnenie alebo zadržiavanie porušením opatrovaneckého práva nadobudnutého rozhodnutím zo zákona, alebo dohodou, ktorá má právne účinky podľa práva členského štátu v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a b) v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo skutočne vykonáva buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. 13. Podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 14. Podľa článku 9 Nariadenia, bez toho, aby bol dotknutý článok 10, si v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte, a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním alebo
b)
dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
c)
do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je dieťa zadržiavané;
d)
nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;
e)
žiadosť o návrat, ktorú podal nositeľ opatrovníckeho práva, zamietol súd členského štátu z iného dôvodu, ako je uvedený v článku 13 ods. 1 písm. b) alebo ods. 2 Haagskeho dohovoru z roku 1980, a proti rozhodnutiu už nemožno podať riadny opravný prostriedok;
f)
žiadny súd nezačal konanie podľa článku 29 ods. 3 a 5 v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním;
g)
súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozhodnutie o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.
15.
Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa v zmysle vyššie citovaného dohovoru sa rozumie neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa jedným z jeho rodičov do inej krajiny než krajina obvyklého pobytu, čím dochádza k protiprávnemu konaniu a porušeniu práv druhého rodiča. V zmysle preambuly dohovoru medzinárodný únos dieťaťa má 2 prvky, a to prvok nezákonnosti, ktorý sa prejavuje porušením opatrovaneckých práv druhého rodiča a medzinárodný prvok, ktorým sa rozumie únos dieťaťa do inej krajiny. Cieľom dohovoru i nariadenia je obnoviť pôvodný stav spôsobený medzinárodným únosom. 16. Vzhľadom na skutočnosť, že Česká republika i Slovenská republika sú členmi Európskej únie (ďalej len „EÚ“), súd v danej veci aplikoval Nariadenie i Dohovor, na ktorý nariadenie priamo odkazuje.
17.
V predmetnom konaní sa súd výlučne zameral na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, aká je krajina obvyklého pobytu maloletej, či bolo premiestnenie maloletej v danom prípade neoprávnené a či navrhovateľ nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke právo k maloletej.
18.
Ako prvú teda súd riešil otázku obvyklého pobytu maloletej. Pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 treba vykladať tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.
19.
Z vykonaného dokazovania má súd preukázané, že maloletá sa narodila dňa XX.XX.XXXX vo Frýdku- Místku v Českej republike. Rodičia spolu s maloletou žili v spoločnej domácnosti do augusta 2021. Maloletá žila na území Českej republiky od svojho narodenia nepretržite až do 01.02.2023. Od svojho narodenia mala v Českej republike vytvorené stabilné výchovné prostredie a sociálne zázemie, keďže tu bola začlenená do zdravotného systému, má tu svojho pediatra, navštevuje tu materskú školu, žila tu so svojou matkou, s otcom, stretávala sa s rodinou, s kamarátmi, plynule rozpráva česky aj slovensky. Rozsudkom Okresného súdu vo Vsetíne, pobočka vo Valašskom Meziříčí sp. zn. 52 Nc 4733/2022 zo dňa 26.06.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023 súd zveril maloletú do striedavej osobnej starostlivosti rodičov. Od 01.02.2023 sa osobná starostlivosť o maloletú realizuje v týždňových intervaloch striedavo v Českej republike a v Slovenskej republike. Maloletá tak tri a pol roka žila nepretržite na území Českej republiky, takmer 11 mesiacov v tomto kalendárnom roku sa zdržiava striedavo v Českej republike a na Slovensku. Na Slovensku má maloletá tiež vytvorené rodinné väzby, navštevuje tu materskú školu, má tu kamarátov, je tu zdravotne poistená, má tu svojho pediatra, hovorí plynule po slovensky. Hoci matka maloletej tvrdí, že maloletá právoplatnosťou rozhodnutia Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023 nadobudla obvyklý pobyt aj na území Slovenskej republiky (odo dňa 14.04.2023), s týmto názorom sa súd nestotožňuje.
20.
Pre účely predpisov európskeho medzinárodného práva súkromného a procesného je potrebné určiť vždy jeden obvyklý pobyt. Obvyklý pobyt je v Dohovoroch Haagskej konferencie systematicky využívaný ako hraničný určovateľ aj jurisdikčné kritérium pre určenie medzinárodnej príslušnosti súdov, a to z dôvodu, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť kolíznej úpravy. Maloleté dieťa pre tento účel podľa názoru súdu nemôže mať dva obvyklé pobyty. Je potrebné zdôrazniť, že obvyklý pobyt dieťaťa je samostatný a nie je automaticky odvodený od pobytu zákonných zástupcov. Ani samotný zámer rodiča usadiť sa v niektorom štáte nie je sám o sebe postačujúci pre určenie obvyklého pobytu. Maloletá na území Českej republiky žila nepretržite od jej narodenia do 01.02.2023, odkedy sa zdržiava v týždňových intervaloch v Českej republike a na Slovensku. Hoci dĺžka pobytu je len jednou zo skutočností, ktorú je potrebné hodnotiť spolu s ďalšími skutočnosťami, nemožno nechať bez povšimnutia, že maloletá prevažnú časť života strávila v Českej republike. Maloletá má rodinné väzby tak v Českej republike, ako aj na Slovensku, v obidvoch krajinách má vytvorené kamarátske väzby, v obidvoch krajinách navštevuje materskú školu, v obidvoch krajinách má svojho pediatra, hovorí plynule po slovensky aj po česky. Je síce pravdou, že maloletá aktuálne nie je zdravotne poistená v Českej republike, no uvedené jednostranným úkonom spôsobila matka, a to bez vedomia navrhovateľa. Súdy v Českej republike nevyjadrili záver, že maloletá bude mať dva obvyklé pobyty, bolo len určené, že maloletá bude mať dve bydliská. Dôležitým hľadiskom pre posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v každom ohľade je, aby o maloletých deťoch rozhodovali súdy, ktoré najlepšie poznajú pomery maloletého dieťaťa. Takýmto súdom v predmetnej veci je práve príslušný súd v Českej republike, ktorý najlepšie pozná situáciu maloletej. Súd tak dospel k záveru, že pokiaľ maloleté dieťa nemôže nadobudnúť dva obvyklé pobyty, a je zrejmé, že doterajší pobyt v Českej republike maloletá nestratila, nemohla nadobudnúť obvyklý pobyt v Slovenskej republike. Obvyklým pobytom maloletej tak v čase rozhodnutia tohto súdu je Česká republika. Súd však pripúšťa, že do budúcna zmena obvyklého pobytu u maloletej nie je vylúčená, a to napríklad v prípade, ak by maloletá bola zverená do výlučnej osobnej starostlivosti matky, a začala by spolu s matkou trvalo žiť na území Slovenskej republiky.
21.
Súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že ani Krajský súd v Ostrave a ani Ústavný súd Českej republiky nekonštatovali, že maloletá má dva obvyklé pobyty, takýto záver si vyvodila len matka, Krajský súd v Ostrave len určil, že maloletá má dve bydliská, čo však v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s pojmom obvyklý pobyt. Rozdiel medzi bydliskom a obvyklým pobytom je možné vidieť predovšetkým v relevancii subjektívnej stránky. V prípade bydliska je určujúcim pojmovým znakom úmysel osoby sa na určitom mieste trvale zdržiavať. Obvyklý pobyt nemá legálnu definíciu, treba ho vykladať podľa pravidiel práva EÚ a judikatúry ESD (ako je uvedené v bode 18. tohto rozhodnutia).
22.
K tvrdenému neoprávnenému premiestneniu maloletej súd uvádza nasledovné. Krajský súd v Ostrave rozsudkom sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023 určil, že bydliskom maloletej je bydlisko obidvoch rodičov, a to za situácie, kedy krajský súd mal vedomosť, že matka sa s maloletou počas týždňov, kedy zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloletú, zdržiava na Slovensku s úmyslom tu zotrvať. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadril, že samotným rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do starostlivosti rodiča súd vyslovuje súhlas s tým, že dieťa bude bývať u daného rodiča, pričom toto rozhodnutie neukladá rodičovi, ktorý zabezpečuje starostlivosť, povinnosť zdržiavať sa na mieste, na ktorom žije v čase rozhodovania, natrvalo alebo do doby, pokiaľ mu zmenu bydliska odsúhlasí druhý rodič, poprípade to privolí súd. Ústavný súd Českej republiky považuje odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Ostrave týkajúce sa bydliska maloletej za ústavne udržateľné. V čase rozhodnutia súdu v tejto veci teda nemožno konštatovať, že maloletá bola na územie Slovenskej republiky premiestnená neoprávnene, a to ani napriek tomu, že rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave zo dňa 12.02.2023 nadobudlo právoplatnosť až dňa 14.04.2023. Na základe rozhodnutia Krajského súdu v Ostrave je bydliskom maloletej tak bydlisko otca v Českej republike ako aj bydlisko matky v Slovenskej republike, no (zatiaľ) pri zachovaní obvyklého pobytu v Českej republike, keďže v zmysle záverov tohto súdu, dieťa nemôže mať dva obvyklé pobyty. Nemožno preto zohľadniť ani stav, že sa otec nezmieril s presťahovaním maloletej na územie Slovenskej republiky, keďže maloletá má v zmysle rozhodnutí českých súdov bydlisko v mieste bydliska obidvoch rodičov. Súd tak v čase rozhodnutia vo veci samej nemôže konštatovať, že maloletá sa na území Slovenska nachádza neoprávnene, a ak sa aj matka s maloletou premiestňovala na územie Slovenska pred rozhodnutím Krajského súdu v Ostrave bez súhlasu alebo bez vedomia navrhovateľa, rozsudkom Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 13Co 336/2022 zo dňa 27.02.2023 bol tento stav „zhojený“, keďže matka má aktuálne svoje bydlisko na území Slovenska.
23.
Súd sa napokon zaoberal otázkou, či navrhovateľovi patria opatrovnícke práva k maloletej. Zodpovedanie tejto otázky súd nepovažoval za sporné, na základe vykonaného dokazovania má súd preukázané, že v zmysle rozhodnutí českých súdov maloletá je zverená do striedavej osobnej starostlivosti, ktorá sa realizuje, a to aj v čase vyhlásenia rozhodnutia v tejto veci, teda navrhovateľ nielen disponuje opatrovníckym právom k maloletej, ale ho aj aktívne využíva.
24.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti už súd ďalej neskúmal dôvody, pre ktoré nemusí dôjsť k navráteniu maloletej, pretože nebola splnená jedna z troch podmienok, ktoré musia byť v prípade nariadenia návratu maloletej splnené kumulatívne, a to, že maloletá nebola neoprávnene premiestnená a ani sa na území Slovenskej republiky nezdržiava neoprávnene.
25.
Súd nepribral do konania Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v zmysle návrhu matky, nakoľko to nie je povinnosťou súdu, súd má len možnosť centrum do konania pribrať. Samotné centrum v písomnom vyjadrení poukázalo, že nedisponuje ďalšími informáciami, okrem tých, ktoré súdu poskytlo v písomnej forme a ktorými by mohlo byť nápomocné v predmetnom konaní. Súd nepovažuje účasť centra v tomto konaní za účelné a podotýka, že názor Úradu pre medzinárodnoprávnu ochranu detí ohľadne obvyklého pobytu maloletej nie je pre účely rozhodnutia súdu smerodajný, úlohou centra nie je vyjadrovať sa k právnym otázkam. Súd má z vyjadrenia účastníkov konania, ako aj zo správ o pomeroch rodičov preukázaný skutkový a právny stav, ktorý považuje za natoľko dostatočne zistený, aby mohol v predmetnej veci rozhodnúť, a to aj bez účasti Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
26.
Súd záverom podotýka, že vyslovenie právomoci resp. neprávomoci konať o opatrovníckych právach vo vzťahu k maloletej súdmi v Slovenskej republike je na Okresnom súde Prievidza, na ktorom bol podaný návrh matky na zmenu úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej. 27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého platí, že účastníci konania si trovy konania hradia sami. Matka síce žiadala, aby jej súd priznal náhradu trov, teda trov právneho zastúpenia v tomto konaní, pretože samotný Úrad pre medzinárodnoprávnu ochranu detí sa vyjadril, že návrh navrhovateľa bude pravdepodobne zamietnutý z dôvodu, že maloletá má dva obvyklé pobyty. Ako už súd uviedol, maloletá má jeden obvyklý pobyt a ten je na území Českej republiky. Zároveň, v mimosporovom konaní nemožno hovoriť o úspechu, resp. neúspechu v konaní tak, ako je tomu v civilnom sporovom konaní a tiež nemožno konštatovať, že by bol podaný šikanózny návrh. Súd teda nedospel k záveru, že by mal v tomto konaní uplatniť výnimku v súlade s § 55 CMP a priznať niektorej zo strán náhradu trov konania. 28. Po vyhlásení rozhodnutia, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku sa navrhovateľ, jeho právna zástupkyňa a opatrovník vzdali práva podať odvolanie. Matka sa vzdala odvolania písomne podaním zo dňa 20.12.2023. Z uvedeného dôvodu, keď súd nemusí vyhotoviť odôvodnené rozhodnutie v predmetnej veci (§ 221 CSP), súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol len podstatné tvrdenia účastníkov, ustanovenia príslušných predpisov a podstatné skutočnosti, na základe ktorých súd vo veci rozhodol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu j e prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline (§ 362 ods. 1, prvá veta CSP), a to písomne. Odvolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. Ak odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody alebo ak sú odvolacie dôvody nezrozumiteľné, súd vyzve odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov (§ 62 ods. 1, 2, 3 CMP).
V odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy (§ 63 CMP).
Zmena návrhu na začatie konania je v odvolacom konaní prípustná (§ 64 CMP).
Odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 65 CMP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie vo výroku, v ktorom bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia ( § 376 CMP). Nakoľko sa účastníci konania vzdali práva podať odvolanie voči vyhlásenému rozhodnutiu, uznesenie nadobudne právoplatnosť dňom doručenia poslednému z nich. Prípadné podanie odvolania zo strany účastníkov konania bude preto právne neúčinné.
Banská Bystrica, dňa 19.12.2023 JUDr. Zuzana Krajčovicová s u d c a Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Katarína Slimáková