Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_4R-1-2009.pdf
PDF · 111.86 KB
No categories available
4R/1/2009
Uznesenie
Okresný súd Žilina v právnej veci povolenej reštrukturalizácie navrhovateľa - dlžníka: G. M. & F., a. s., so sídlom Č.. A. X/XXXX,. XXX. XX. M., IČO: XX. XXX. XXX,. o návrhu predkladateľa - dlžníka na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov a o návrhu potvrdenie plánu, takto
rozhodol:
I. N a h r á d z a súhlas skupiny č. 4: Štátni veritelia a skupiny č. 8: Leasingové spoločnosti, s reštrukturalizačným plánom dlžníka zo dňa 26.3.2010, o ktorom účastníci reštrukturalizačného plánu hlasovali na schvaľovacej schôdzi dňa 29.3.2010.
II. Reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý tvorí prílohu tohto uznesenia, p o t v r d z u j e.
III. U k o n č u j e reštrukturalizáciu dlžníka: G. M. & F., a. s., so sídlom Č.. A. X/XXXX,. XXX. XX. M., IČO: XX. XXX. XXX.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 10.7.2009, doručeným súdu dňa 16.7.2009, sa navrhovateľ domáhal povolenia svojej reštrukturalizácie. Svoj návrh odôvodnil svojím úpadkom vo forme insolvencie, ktorý vznikol v dôsledku globálnej negatívnej hospodárskej situácie. K návrhu zároveň pripojil reštrukturalizačný posudok správcu Mgr. F. L. zo dňa 10.7.2009 podrobne opisujúci dôvody úpadku dlžníka a možné riešenia situácie úpadku dlžníka.
Uznesením č.k. 4R 1/2009-11 zo dňa XX.X.XXXX. (OV XXXB/XXXX). rozhodol súd o začatí reštrukturalizačného konania dlžníka a uznesením č.k. 4R 1/2009-23 zo dňa XX.X.XXXX povolil reštrukturalizáciu dlžníka.
Podaním zo dňa 6.4.2010 dlžník navrhol súdu, aby nahradil súhlas dvoch skupín veriteľov (skupina č. 4: Štátni veritelia a skupiny č. 8: Leasingové spoločnosti), ktoré na schvaľovacej schôdzi dňa 29.3.2010 nehlasovali za prijatie plánu a zároveň, aby súd predložený plán potvrdil.
Súd pri rozhodovaní vychádzal najmä z nasledovných ustanovení právnych predpisov:
Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKR), plán prijatý schvaľovacou schôdzou potvrdzuje súd uznesením na návrh predkladateľa plánu. Návrh na potvrdenie plánu je predkladateľ plánu povinný doručiť súdu do 10 dní od skončenia schvaľovacej schôdze; súčasťou návrhu je zápisnica zo schvaľovacej schôdze a ňou prijatý plán.
Podľa § 151 ods. 2 ZKR, návrh na potvrdenie plánu možno za podmienok ustanovených v § 152 podať, aj keď plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo odsúhlasený dlžníkom.
Podľa § 152 ods. 1 ZKR, ak za prijatie plánu v niektorej zo skupín nehlasovala potrebná väčšina, predkladateľ plánu sa môže v návrhu na potvrdenie plánu domáhať, aby súd prijatie plánu v skupine nahradil svojím rozhodnutím, ak
a) účastníci plánu zaradení do skupiny hlasujúcej proti prijatiu plánu nebudú na základe plánu v zjavne horšom postavení, v akom by boli v prípade neprijatia plánu; súd pritom vychádza z ich pravdepodobného uspokojenia v konkurznom konaní,
b) väčšina zo skupín zostavených podľa plánu hlasovala za prijatie plánu potrebnou väčšinou a
c) za prijatie plánu hlasovali prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok.
Podľa § 152 ods. 3 ZKR, o nahradení súhlasu podľa odseku 1 alebo 2 súd rozhodne v uznesení o potvrdení alebo zamietnutí plánu.
Podľa § 153 ods. 1 ZKR, ak nie sú dôvody na zamietnutie plánu, súd do 15 dní od doručenia návrhu na potvrdenie plánu predložený plán uznesením potvrdí; prílohu uznesenia tvorí plán potvrdený súdom. V uznesení o potvrdení plánu súd rozhodne aj o skončení reštrukturalizácie. Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku. Plán potvrdený súdom sa nezverejňuje; to sa nevzťahuje na ustanovenia o novom úvere.
Podľa § 154 ods. 1 ZKR, súd uznesením zamietne plán, ak
a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,
b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu,
c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,
d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.
Podľa § 148 ods. 1 ZKR, na prijatie plánu schvaľovacou schôdzou sa vyžaduje, aby
a) v každej skupine pre zabezpečené pohľadávky hlasovala za prijatie plánu nadpolovičná väčšina hlasujúcich veriteľov so zistenou sumou zistených pohľadávok vyššou ako 1% zistenej sumy všetkých zistených zabezpečených pohľadávok danej skupiny, ak ich hlasy v danej skupine súčasne presahujú dvojtretinovú väčšinu hlasov hlasujúcich veriteľov počítanú podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok,
b) v každej skupine pre nezabezpečené pohľadávky hlasovala za prijatie plánu nadpolovičná väčšina hlasujúcich veriteľov so zistenou sumou zistených pohľadávok vyššou ako 1% zistenej sumy všetkých zistených nezabezpečených pohľadávok danej skupiny, ak ich hlasy v danej skupine súčasne presahujú väčšinu hlasov hlasujúcich veriteľov počítanú podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok,
c) v každej skupine pre majetkové práva akcionárov hlasovala za prijatie plánu nadpolovičná väčšina hlasov hlasujúcich akcionárov v danej skupine počítaná podľa počtu ich hlasov,
d) za prijatie plánu hlasovali prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok.
Podľa § 148 ods. 3 ZKR, veritelia, ktorí môžu byť poskytovateľom štátnej pomoci podľa osobitného predpisu, sa považujú za veriteľov nesúhlasiacich s plánom; to neplatí, ak súhlasia s prijatím plánu v súlade s predpismi upravujúcimi poskytovanie štátnej pomoci.
Podľa čl. 107 Zmluvy o fungovaní EÚ,
1. Ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.
2. S vnútorným trhom je zlučiteľná:
a) pomoc sociálnej povahy poskytovaná jednotlivým spotrebiteľom za predpokladu, že sa poskytuje bez diskriminácie vo vzťahu k pôvodu výrobkov;
b) pomoc určená na náhradu škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo mimoriadnymi udalosťami;
c) pomoc poskytovaná hospodárstvu určitých oblastí Spolkovej republiky Nemecko v dôsledku rozdelenia Nemecka v rozsahu potrebnom na vyrovnanie hospodárskych nevýhod spôsobených týmto rozdelením. Päť rokov po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, môže Rada na návrh Komisie prijať rozhodnutie, ktorým sa zruší toto písmeno.
3. Za zlučiteľné s vnútorným trhom možno považovať:
a) pomoc na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou, ako aj na podporu regiónov uvedených v článku 349, pričom sa zohľadní ich štrukturálna, hospodárska a sociálna situácia;
b) pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho záujmu alebo na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu;
c) pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom;
d) pomoc na podporu kultúry a zachovania kultúrneho dedičstva, ak takáto pomoc neovplyvňuje podmienky obchodovania a hospodárskej súťaže v Únii v rozsahu, ktorý odporuje spoločným záujmom;
e) iné druhy pomoci, ako ich vymedzia rozhodnutia Rady prijaté na návrh Komisie.
Podľa čl. 108 Zmluvy o fungovaní EÚ,
1. Komisia v spolupráci s členskými štátmi priebežne skúma systémy pomoci poskytovanej v týchto štátoch. Navrhuje im príslušné opatrenia, ktoré si vyžaduje postupný rozvoj alebo fungovanie vnútorného trhu.
2. Ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom podľa článku 107, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví.
Ak sa daný štát nepodriadi tomuto rozhodnutiu v stanovenej lehote, Komisia alebo iný dotknutý štát môže, odhliadnuc od ustanovení článkov 258 a 259, predložiť vec priamo Súdnemu dvoru Európskej únie.
Na žiadosť členského štátu môže Rada jednomyseľne rozhodnúť, že pomoc, ktorú štát poskytuje alebo zamýšľa poskytnúť, sa ako výnimka z ustanovení článku 107 alebo nariadení uvedených v článku 109 považuje za zlučiteľnú, a to za predpokladu, že takéto rozhodnutie odôvodňujú výnimočné okolnosti. Ak v súvislosti s touto pomocou Komisia už začala konať, ako je uvedené v prvom pododseku tohto odseku, podaním žiadosti Rade sa toto konanie zastavuje až do vyjadrenia Rady.
Ak sa Rada do troch mesiacov od podania tejto žiadosti nevyjadrí, o veci rozhodne Komisia.
3. Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný s vnútorným trhom podľa článku 107, začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.
4. Komisia môže prijať nariadenia týkajúce sa kategórií štátnej pomoci, o ktorej Rada podľa článku 109 rozhodla, že môže byť oslobodená od povinnosti informovať uvedenej v odseku 3 tohto článku.
Podľa § 3 zákona č. 231/1999 Z.z., o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, zákaz poskytovania štátnej pomoci sa nevzťahuje na minimálnu pomoc a na štátnu pomoc poskytnutú v súlade s právnymi predpismi spoločenstva o skupinových výnimkách.
Podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 231/1999 Z.z., o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, štátna pomoc sa môže poskytnúť na záchranu a reštrukturalizáciu podnikateľov v ťažkostiach.
Podľa § 5 ods. 2 písm. e) zákona č. 231/1999 Z.z., o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, odklad platenia dane alebo povolenie zaplatenia dane v splátkach.
Súd sa oboznámil s reštrukturalizačným plánom dlžníka o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza, návrhom na potvrdenie plánu, zápisnicou o priebehu schvaľovacej schôdze, pričom vo svojom rozhodnutí vychádzal aj z ďalších skutočností, ktoré vyplynuli v priebehu konania a zistil, že dňa 4.3.2010 schválil návrh reštrukturalizačného plánu veriteľský výbor, ktorý zároveň požiadal správcu o zvolanie schvaľovacej schôdze, ktorá sa uskutočnila dňa 29.3.2010. Za prijatie plánu hlasovalo 6 skupín veriteľov z celkového počtu 8 skupín, do ktorých boli veritelia reštrukturalizačným plánom rozdelení.
Úloha súdu v reštrukturalizačnom konaní smeruje najmä k dohľadu nad zákonnosťou procesu reštrukturalizácie, pričom z preskúmavacej právomoci súdu je v zásade vylúčené posudzovanie ekonomickej možnosti, či efektívnosti reštrukturalizačného plánu dlžníka. Výnimkou z tejto zásady predstavuje však prípad špecifického inštitútu reštrukturalizačného konania - nahradenia súhlasu skupiny veriteľom nesúhlasiacej s plánom (tzv. cram - down). V týchto intenciách sú formulované v ustanovení § 154 ods. 1 ZKR aj dôvody, pri naplnení ktorých súd reštrukturalizačný plán zamietne, hoc by s ním jeho účastníci súhlasili. Dôvody na zamietnutie plánu sú stanovené v tomto ustanovení v zásade taxatívne a súd pre potreby tohto rozhodnutia musí vykonať test každého z nich:
a) podstatné porušenie ustanovení ZKR o náležitostiach plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,
Vzhľadom na skutočnosti, ktoré plynú z priebehu konania súd konštatuje, že v celom priebehu reštrukturalizačného konania nenachádza také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali podstatné porušenie ustanovení ZKR, ktoré by malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu. Tento dôvod teda naplnený nie je.
b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu,
Skutkové okolnosti, ktoré vyplývajú z predloženého plánu a priebehu konania neindikujú prijatie záveru, že niektorému z jeho účastníkov boli poskytnuté osobitné výhody, resp. že by prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním. Tento dôvod teda naplnený nie je.
c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,
Zo zápisnice zo schvaľovacej schôdze plynie záver, že reštrukturalizačný plán schvaľovacou schôdzou nebol prijatý, keďže za jeho prijatie nehlasovali dve skupiny veriteľov a síce skupina č. 4 - štátni veritelia a skupina č. 8 - leasingové spoločnosti. Zo skupiny štátnych veriteľov hlasoval za prijatie plánu veriteľ Daňové riaditeľstvo SR, avšak proti prijatiu plánu veriteľ S. P. so sídlom v B.. Dlžník v návrhu na potvrdenie plánu navrhol ich nesúhlas nahradiť rozhodnutím súdu, na čo je súd oprávnený za podmienok vymedzených v § 152 ods. 1 ZKR:
ca) účastníci plánu zaradení do skupiny hlasujúcej proti prijatiu plánu nebudú na základe plánu v zjavne horšom postavení, v akom by boli v prípade neprijatia plánu; súd pritom vychádza z ich pravdepodobného uspokojenia v konkurznom konaní,
V reštrukturalizačnom pláne je pre tieto skupiny veriteľov (t.j. č. 4 a 8, zrejme aj z povahy ich postavenia) vyhradená suma na ich uspokojenie vo výške 100% prihlásených pohľadávok, pričom existujúce právne vzťahy s dlžníkom ovplyvňuje len modifikácia splatnosti ich existujúcich pohľadávok voči nemu. Splatnosť pohľadávok je v záväznej časti plánu pre skupinu veriteľov č. 4 rozložená do roku 2017 a obdobne aj pre skupinu veriteľov č. 8.
Zo skutočností plynúcich z opisnej častí plánu vyplýva, že v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, by sa miera uspokojenia veriteľov v týchto skupinách zďaleka nepribližovala navrhovanému uspokojeniu v pláne v rozsahu 100%. Pri skupine veriteľov č. 8 súd nemá v zásade pochybnosti o tom, že pri prijatí plánu sa nezhorší postavenie veriteľov (resp. veriteľa) v tejto skupine oproti situácii vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka. Je tomu tak z dôvodu, že tento veriteľ je veriteľom nezabezpečeným, a súd vychádzajúc z indikátorov uvedených v opisnej časti plánu (súd nemá k dispozícii v zásade iné podklady a v konaní je povolaný zisťovať skutkový stav veci) musí nevyhnutne konštatovať, že v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, by na uspokojenie prihlásených nezabezpečených veriteľov nezostal zrejme žiaden výťažok zo speňaženia, keďže podstatná časť majetkových hodnôt dlžníka je (resp. by bola) súčasťou oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa O. B. S. a.s., ktorého prihlásená a zistená pohľadávka predstavuje sumu presahujúcu 1,1 mil. EUR. Predpoklad obvyklej hodnoty majetku v oddelenej podstate zabezpečeného veriteľa predstavuje ku dňu 31.12.2009 len sumu 837.000,- EUR (z časového hľadiska je nepravdepodobné očakávať zvýšenie tejto hodnoty v čase), pričom majetok oddelenej podstaty je v podstate celým majetkom dlžníka vôbec (s výnimkou zdrojov na finančných účtoch, ktorý by zrejme bol použitý bezprostredne na úhradu pohľadávok proti podstate a neprejavil by sa teda na uspokojení veriteľov v rámci rozvrhu).
Pri skupine veriteľov č. 4 je však pred súd postavená zásadnejšia otázka a síce, či vôbec a ak, tak za akých podmienok môže súd nahrádzať nesúhlas skupiny veriteľov, ktorí môžu byť poskytovateľmi štátnej pomoci, ktorí zároveň nehlasujú za prijatie plánu. V tomto ohľade má súd na zreteli čl. 107 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré je súd povinný priamo aplikovať z úradnej povinnosti (súd poukazuje na závery plynúce napr. z rozhodnutia ESD zo dňa 14.12.1995, spojené konania C - 430/93 a C - 431/93, V. S. a V. V., ECR I-1995 str. 4705), ako aj ustanovenia zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov.
Zo skutočností, ktoré vyplynuli v priebehu konania, nemá súd osvedčené, že by tzv. štátni veritelia v skupine č. 4 notifikovali možné poskytnutie štátnej pomoci Európskej komisii resp. postupovali v zmysle výnimiek pre notifikáciu, ktorými sú buď prípady skupinových výnimiek alebo prípady pomoci v rámci pravidiel de minimis (§ 3 zákona č. 231/1999 Z.z.). Veriteľ D. R. SR hlasoval za prijatie plánu, veriteľ S. P. so sídlom v B. hlasoval proti prijatiu plánu. Súd vychádzajúc z judikatúry ESD má za to, že má v konaniach má právomoc a povinnosť samostatne posúdiť, či v danom konaní ide o štátnu pomoc, alebo nie. Takéto posúdenie sa musí zakladať na jasných kritériách a musí prebehnúť v súlade s právom EÚ, judikatúrou ESD, ako aj predchádzajúcimi rozhodnutiami Komisie v obdobných prípadoch, pričom aj po takomto posúdení má na zreteli, že jeho stanovisko nie je možné považovať z pohľadu budúceho preskúmania tej istej pomoci Komisiou, za záväzné.
V prvom rade sa súd zaoberal otázkou, či v prejednávanej veci môže ísť o štátnu pomoc. Na takto nadnesenú otázku odpovedá súd pozitívne, pričom poukazuje, že štátnou pomocou nemusí byť len priame poskytnutie peňažných prostriedkov. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora, definícia pomoci je širšia ako definícia dotácie, keďže zahŕňa aj také opatrenia, ktoré v rôznych formách znižujú obvyklé náklady podnikov (napr. vec C-143/99 A.-W. P. GmbH e W. & P. Z. GmbH proti F. F. K. [2001] ECR I-6717, ods 90). Uplatnenie konkurzného resp. reštrukturalizačného konania na zadlžený podnik nepredstavuje samo osebe štátnu pomoc (napr. vec C - 342/96, Španiesko v. Komisia [1999] ECR I-2459, ods. 46), avšak z konania resp. nekonania orgánov verejnej moci v takomto konaní, môže pre takýto podnik predstavovať určitú hospodársku výhodu. V prejednávanej veci môže byť štátna pomoc vyplynúť z odkladu splatnosti pohľadávok veriteľov, ktorí sú orgánmi verejnej správy, keďže týmto je dlžník v stave získať finančné prostriedky do svojej dispozície bez povinnosti platiť z nich úroky z omeškania či iné sankcie spojené s predchádzajúcim nesplnením povinností plynúcich z verejného práva (inak povedané, podstata tkvie v časovej hodnote peňazí).
Právo EÚ nerozlišuje medzi súkromnými veriteľmi a štátom, ktorý je v špecifickom postavení, odlišnom od postavenia iných súkromných veriteľov. Pred štát je postavená kautela (v tomto prípade je v pozícii štátu súd) svojim „správaním“ (v tomto prípade rozhodovaním) nedeformovať hospodársku súťaž na trhu. Súd teda v prejednávanom prípade, ak má rozhodnúť o nahradení súhlasu skupiny štátnych veriteľov, musí vykonať tzv. test veriteľa v trhovom hospodárstve (napr. vec C-245/97, DMT, [1999] ECR I-3913, ods. 25). Test spočíva v porovnaní, čo by v danej situácií za daných trhových podmienok urobil hypotetický veriteľ, ktorého cieľom by bolo získať plnenie zo svojej investície. Hypotetický súkromný veriteľ je efektívny účastník na trhu, ktorý je schopný identifikovať a efektívne využívať všetky primerané prostriedky na chránenie svojich záujmov. Súd pri tomto posudzovaní z povahy veci v zásade neprihliada na procesné aspekty povinností notifikácie, či procesné aspekty výnimiek pre notifikáciu, ak by sa jednalo o poskytnutie štátnej pomoci podľa pravidiel de minimis resp. v zmysle schválených schém pre skupinové výnimky (má však za to, že existenciu týchto pravidiel môže súd zohľadniť v rámci nezáväzných úvah rozhodnutia tzv. obiter dictum).
Z reštrukturalizačného plánu plynie navrhované uspokojenie nezabezpečených „štátnych veriteľov“ na úrovni 100% ich prihlásených pohľadávok v časovom období do roku 2017. Tak ako súd už vykonal „test imaginárneho racionálneho veriteľa“ v prípade skupiny veriteľov č.8, obdobne konštatuje aj pre skupinu štátnych veriteľov, ktorí sú obdobne veriteľmi nezabezpečenými, že v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, by na uspokojenie prihlásených nezabezpečených veriteľov nezostal zrejme žiaden výťažok zo speňaženia, keďže podstatná časť majetkových hodnôt dlžníka je (resp. by bola) súčasťou oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa. Majetok oddelenej podstaty je v podstate celým majetkom dlžníka vôbec (s výnimkou zdrojov na finančných účtoch, ktorý by zrejme bol použitý bezprostredne na úhradu pohľadávok proti podstate a neprejavil by sa teda na uspokojení veriteľov v rámci rozvrhu) a teda , ak je veriteľom v skupine č. 4 navrhované dlžníkom uspokojenie v rozsahu 100% zistenej sumy ich zistených pohľadávok, tak ich súhlas testom trhového veriteľa prechádza, keďže v prejednávanej veci miera uspokojenia ich pohľadávok je zjavne vyššia ako by tomu bolo v hypotetickom prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka (s veľkou pravdepodobnosťou by v tomto prípade neboli pohľadávky veriteľov tejto skupiny uspokojené vôbec). Ak má súd podrobiť testu ešte udržateľnosť a realizovateľnosť navrhovaných reštrukturalizačných opatrení (súd poukazuje v tejto súvislosti na Usmernenia spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (2004/C 244/02) a na bod 127 Rozhodnutia Komisie zo dňa 7.6.2006 vo veci
F. (C 25/2005), tak konštatuje, že síce existuje v jeho úvahe určitá pochybnosť o udržateľnosti a realizovateľnosti navrhovaných reštrukturalizačných opatrení, ktorými sú v zásade len modifikácia pohľadávok (odpustenie časti pohľadávok veriteľov a vzdanie sa vymáhateľnosti časti pohľadávok) a metóda priebežného samostatného obchodovania dlžníka, avšak táto pochybnosť nie je takej intenzity, aby z tohto dôvodu, vychádzajúc pritom z toho, že v prípade konkurzu by sa uspokojenie nezabezpečených veriteľov približovalo nule, súd súhlas skupiny veriteľov č. 4 svojím rozhodnutím nenahradil.
Na dôvažok súd považuje za významné poukázať aj na existenciu schémy štátnej pomoci v zmysle pravidiel de minimis, v znení dodatku č.1, platnú do 31.12.2010, vychádzajúcu z Dočasného rámca Spoločenstva pre opatrenia štátnej pomoci na podporu prístupu k financovaniu v období súčasnej finančnej a hospodárskej krízy (2009/C 16/01)- OJ 22.1.2009, ktorá bola publikovaná v OV 89A/2009, v zmysle ustanovení ktorej, je možné poskytnúť podnikateľom, ktorí neboli v ťažkostiach k júlu 2008 dokonca priamu pomoc do výšky 500.000,- EUR.
Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto prípade súd riešil po prvý krát otázku, ktorá v jeho rozhodovacej činnosti a ani judikatúre súdov vyššieho stupňa doposiaľ riešená nebola, má za vhodné pre predvídateľnosť svojich rozhodnutí (a teda smerujúc k rešpektovaniu princípu právnej istoty, ochrany legitímnych očakávaní a spravodlivého súdneho procesu) predoslať pre obdobné prípady nasledovné všeobecné právne závery:
1) súd v reštrukturalizačnom konaní je v zásade povolaný skúmať len formálnu (procesnú) stránku reštrukturalizácie, bez zreteľa na riešenie ekonomickej výhodnosti tohto procesu pre veriteľov súhlasiacich s reštrukturalizačným plánom
2) výnimkou z tejto zásady je prípad, ak má súd nahrádzať súhlas skupiny veriteľov, kde je povolaný vykonať „test trhového veriteľa“
3) pri nahradení súhlasu skupiny veriteľov, ktorí môžu byť poskytovateľmi štátnej pomoci, je súd povolaný samostatne posúdiť otázku zlučiteľnosti tohto opatrenia s ustanovením čl. 107 Zmluvy o fungovaní EÚ, ak nemá v týchto otázkach relevantné stanovisko Komisie.
cb) väčšina zo skupín zostavených podľa plánu hlasovala za prijatie plánu potrebnou väčšinou
Za prijatie plánu hlasovala väčšina skupín, a teda táto podmienka je splnená.
cc) za prijatie plánu hlasovali prítomní veritelia s nadpolovičnou väčšinou hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok.
Za prijatie plánu hlasovala potrebná väčšina veriteľov v zmysle výšky ich prihlásených a zistených pohľadávok, a teda táto podmienka je splnená.
Vzhľadom k splneniu všetkých vyššie indikovaných podmienok, súd nahradil chýbajúci súhlas skupiny č. 4: Štátni veritelia a skupiny č. 8: Leasingové spoločnosti, s reštrukturalizačným plánom dlžníka zo dňa 26.3.2010, o ktorom účastníci reštrukturalizačného plánu hlasovali na schvaľovacej schôdzi dňa 29.3.2010. Ďalej vzhľadom k tejto okolnosti, tej skutočnosti, že tu nie sú dôvody na zamietnutie plánu a s ohľadom na ustanovenie §153 ods. 1 ZKR, rozhodol súd o schválení plánu, ktorý tvorí prílohu tohto uznesenia a zároveň o skončení reštrukturalizácie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.