Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-5C/624/1998

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok v právnej veci žalobcu Z.. A. S., O.., U. Q. M. Z., XXX XX U., občana SR, proti žalovaným: 2./ J. M., U. XXX XX Y. T. Č.. XXX, občanovi SR, právne zastúpenému JUDr. Dušanom Mackom, advokátom so sídlom Mnoheľova č. 840/8, 058 01 Poprad, 3./ J. X., U. XXX XX Y. T. Č.. XXX, občianke SR, 4./ E. F., U. XXX XX W. Č.. XXX, občianke SR, 5./. H. X., U. X. Č.. XXX/X, XXX XX R., občanovi SR, zastúpenému J. X., U. XXX XX Y. T. Č.. XXX, občiankou SR, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva takto

rozhodol:

I. Žaloba sa v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému v II. rade trovy konania v celkovej výške 815,64 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa podaním doručeným tunajšiemu súdu 10.06.1998 domáhal rozhodnutia,

ktorým by súd určil, že „navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti podľa geometrického plánu na oddelenie pozemku p. č. 9/4 z 01.12.1997 v okrese X., v obci Y. T., X.. Ú.. Y. T., definovaného parc. č. X/X o výmere 154 m2, druh zastavaná plocha (dvor).“ (čl. 4 spisového materiálu). Uvedený neúplný návrh na začatie konania žalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa niekoľkokrát menil, upravoval okruh účastníkov konania tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného (čl. 36, čl. 40, čl. 47, čl. 58A).

O uvedených podaniach súd prvého stupňa rozhodol čiastočným rozsudkom sp. zn. -79, proti ktorému podal dňa 17.08.2005 odvolanie Š.W. X., vystupujúci v tom čase v procesnom postavení žalovaného v I. rade.

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie i osoby označované žalobcom Z.. A. S., O.. ako „navrhovatelia“ (viď čl. 86 spisového materiálu).

O odvolaniach Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. -106 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zastavení konania voči odporcovi v 4./ rade zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V spomínanom zrušujúcom uznesení odvolací súd konštatuje, že do vyhlásenia čiastočného rozsudku si súd prvého stupňa nevyjasnil, čo je predmetom konania a kto je jeho účastníkom.

V ďalšom zdôraznil, že navrhovateľ - navrhovatelia v priebehu konania niekoľkokrát označoval účastníkov na strane navrhovateľov i na strane odporcov. Nie zo všetkých procesných rozhodnutí súdu prvého stupňa však vyplývalo, o ktorom návrhu rozhodoval.

Odvolací súd v ďalšom zdôraznil, že z prednesu navrhovateľa v 1./ rade na pojednávaní 02.06.2006 vyplynulo, že sa sám považuje za jediného navrhovateľa, ale trvá na návrhu z 19.05.2004 (čl. 47-49 spisu).

Odvolací súd v ďalšom konštatoval, že okrem účastníkov konania je nevykonateľný prvý petit návrhu na určenie vlastníckeho práva. O takom návrhu by súd prvého stupňa nemohol rozhodovať ani čiastočným, ale ani konečným rozsudkom. V petite totiž nebol uvedený podiel v akom sa navrhovatelia cítia byť vlastníkmi nehnuteľností, pokiaľ sú všetci účastníkmi konania.

Krajský súd Prešov v spomínanom zrušujúcom uznesení v ďalšom zdôraznil, že ak návrh na začatie konania nemá náležitosti uvedené v ust. a , teda ak chýba presné uvedenie výroku, ktorého prisúdenia sa navrhovatelia / navrhovateľ domáhajú. Súd prvého stupňa vyzve navrhovateľov / navrhovateľa, aby tieto chyby v stanovenej lehote odstránil. Súčasne ich poučí, že ak chyby nebudú v stanovenej lehote odstránené a pre tento nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd prvého stupňa podanie odmietne.

Odvolací súd ďalej konštatoval, že poučenie zo 14.05.2004 sa minulo účinku. Podanie z 19.05.2004 obsahuje znova vady tak, ako predchádzajúce podanie (viď čl. 109 rub spisového materiálu).

Odvolací súd tak mohol v ďalšom konštatovať, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil tak ust. , a , ako aj ďalšími procesnými ustanoveniami ( a nasl. a ust. a ), a preto zo samotného rozsudku súdu prvého stupňa napadnutého odvolaniami ani zo spisu presne nevyplývalo, o čom rozhodoval a kto je účastníkom konania.

Riadiac sa rozhodnutím Krajského súdu Prešov, ako súdu odvolacieho, súd prvého stupňa uznesením sp. zn. -132 z 18.02.2008 vyzval osoby označené ako navrhovatelia, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia uznesenia odstránili vady podania, pretože v opačnom prípade súd podanie odmietne.

Na uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa reagoval Z.. A. S., O.. podaním zo 14.05.2008, doručeným tunajšiemu súdu 16.05.2008, označeným ako „Zmena návrhu v konaní Okresného súdu Kežmarok č. k. “ (čl. 141). V uvedenom podaní žalobca žiadal, aby v danej veci súd konal výlučne s jeho osobou, ako so žalobcom. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu pritom odvodzoval od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. (k a ) z 01.marca 2003, podľa ktorého každý zo spoluvlastníkov je oprávnený podať žalobu podľa a domáhať sa voči tretej osobe vypratania celej nehnuteľnosti.

V uvedenom podaní Z.. A. S., O.. ako žalobca nanovo vymedzil okruh účastníkov konania na strane žalovaného nasledovne: žalovaný v 1./ rade: Š. X., U. XXX XX Y. T. Č.. XXX, žalovaného v 2./ rade: J. M., U. XXX XX Y. T. Č.. XXX a žalovaného v 3./ rade: J. X., U. XXX XX Y. T. Č.. XXX s poukazom na to, že takúto voľbu účastníkov konania, ako žalobca, zvolil na základe komentáru k , a , Žaloba na ochranu v (PaP 95, 1:10).

Uvedeným písomným podaním žalobca nanovo vymedzil aj predmet samotného konania. Domáhal sa rozsudku, ktorým by súd určil, že nehnuteľnosť vytvorená na LV č. XX, parc. č. X/X o výmere 154 m2, druh pozemku zastavaná plocha (dvor), v okrese X., v obci Y. T., k. ú. Y. T., podľa geometrického plánu na oddelenie pozemku p. č. X/X vyhotoveného dňa 01.12.l997, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, v celosti patrí do dedičstva po neb. H. S., M. XX.XX.XXXX.

V ďalšom, aby súd svojim rozhodnutím určil, že zmluvy registrované dňa 23.06.1967 Štátnym notárstvom v Poprade, pod č. RII 151/67 a 152/67 sú neplatné.

Pre prípad, že „sa preukáže pravdivosť tvrdenia odporcu J. M., podľa ktorého k platnému zriadeniu užívacieho práva odporcov nedošlo“, žalobca (Z.. A. S., O..) navrhol, aby súd vyhlásil eventuálny rozsudok: „Nehnuteľnosti v okrese X., v obci Y. T., k. ú. Y. T., vedené 1. na LV č. XX, parc. č. X/X o výmere 793 m2, druh pozemku záhrada a zastavaná plocha; 2. na LV č. XX, parc. č. X/X o výmere 793 m2, druh pozemku záhrada a zastavaná plocha, v celosti patria do dedičstva po neb. H. S., zomrelom dňa XX.XX.XXXX.“ (viď čl. 141 rub dole a čl. 142).

K takto vymedzenému petitu žalobca podaním zo 17.10.2008, doručeným 20.10.2008, vzhľadom na úmrtie žalovaného v 1./ rade Š. X.X. navrhol, aby súd postupom podľa namiesto odporcu v 1./ rade, konal s odporcami: 4./ E. F.Č., U. XXX XX W. Č.. XXX a ./ H. X., U. Q. J. Č.. XX, XXX XX R.Q..

Keďže uvedené podanie nespĺňalo náležitosti návrhu na začatie konania, súd ho uznesením sp. zn. -161 odmietol.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca 04.12.2008 odvolanie, v ktorom opäť po niekoľkýkrát v priebehu konania pred súdom prvého stupňa zmenil okruh účastníkov konania na strane žalovaného a vymedzil inak i predmet konania.

Takto opätovne zmeneným petitom žaloby sa žalobca Z.. A. S., O.. domáhal, aby súd svojim rozhodnutím určil, že nehnuteľnosť vytvorená na LV č. XX, parc. č. X/X o výmere 154 m2, druh pozemku zastavaná plocha (dvor), v okrese X., v obci Y. T., k. ú. Y. T., podľa geometrického plánu na oddelenie pozemku p. č. X/X vyhotoveného dňa 01.12.1997, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, v celosti patrí do dedičstva po neb. H. S., zomrelom dňa XX.XX.XXXX.

V ďalšom sa žalobca domáhal určenia, že zmluvy registrované dňa 23.06.1967 Štátnym notárstvom v Poprade pod číslom RII 151/67 a 152/67 sú neplatné v časti, ktorou odporcom priznávajú právo užívania pozemku o výmere 793 m2.

Ďalším petitom žalobca žiadal určiť, že výmera pozemku parc. č. X/X, ku ktorému má právo užívania odporca 2./ podľa zmluvy registrovanej dňa 23.06.1967 Štátnym notárstvom v Poprade pod č. RII 152/67 je 726 m2.

V ďalšom sa žalobca opätovne zmeneným petitom domáhal určenia, že výmera pozemku parc. č. X/ X, ku ktorému majú právo užívania odporcovia 4./, 5./ a 6./ podľa zmluvy registrovanej dňa 23.06.1967 Štátnym notárstvom v Poprade pod č. RII 152/67 je 726 m2.

V ďalšom zotrvával na svojom tvrdení, podľa ktorého „pre prípad, že sa preukáže pravdivosť tvrdenia odporcu J. M., podľa ktorého k platnému zriadeniu užívacieho práva v prospech odporcov nedošlo, pretože môj právny predchodca H. S. nikdy platne nepreviedol svoje vlastnícke právo na štát a ani na nikoho iného, navrhol, aby súd vyhlásil nasledovný eventuálny rozsudok:

1. Nehnuteľnosti v okrese X., v obci Y. T., k. ú. Y. T., vedené na LV č. XX, parc. č. X/X o výmere 793 m2, druh pozemku záhrada a zastavaná plocha.

2. Na LV č. XX, parc. č. X/X o výmere 793 m2, druh pozemku záhrada a zastavaná plocha v celosti patria do dedičstva po neb. H. S., zomrelom dňa 4... (viď čl. 171).

V ďalšom priebehu súd konal s účastníkmi konania tak, ako ich vymedzil samotný

žalobca vo svojom odvolaní na čl. 170 rub, čiže so žalobcom Z.. A. S., O.. a žalovaným v 2./ rade J.Á. M., žalovanou v 3./ rade J. X., žalovanou v 4./ rade E. F. a žalovaným v 5./ rade H. X..

Podľa konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr.

Ustanovenie predstavuje osobitný prípad zmeny účastníctva v civilnom súdnom konaní v prípadoch, keď účastník počas konania stratí spôsobilosť byť účastníkom konania, teda ak právnická osoba zanikne alebo fyzická osoba zomrie. v ustanovení vníma univerzálnu sukcesiu so stratou procesnej subjektivity (spôsobilosti byť účastníkom konania) ako tzv. prekážku postupu konania a procesne ju reflektuje ako dôvod obligatórneho prerušenia konania, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku konania o dedičstve prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, len čo sa skončí konanie o dedičstve pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.

Podľa navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Z dispozičnej zásady ovládajúcej začatie občianskeho súdneho konania okrem iného vyplýva, že navrhovateľ (žalobca) môže v priebehu konania meniť svoj návrh (t. j. návrh na začatie konania alebo žalobu) tiež v tom, čoho sa návrhom domáha (v tzv. žalobnom petite) alebo v skutkovom základe uplatneného nároku. Pretože zmena návrhu nemôže byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania ustanovuje sa, že k tomuto procesnému úkonu je potrebný súhlas súdu a že súd môže pripustiť zmenu návrhu len vtedy, ak sú splnené ustanovené zákonné predpoklady.

Od zmeny návrhu je však potrebné odlíšiť podanie, ktorým žalobca odstraňuje vady návrhu (či už z vlastnej iniciatívy alebo na základe postupu súdu podľa ). K zmene návrhu totiž môže dôjsť výlučne vtedy, ak žalobný petit, prípadne uvedenie rozhodujúcich skutočností v súvislosti s ktorými sa navrhuje zmena, nevykazujú také vady, ktoré by bránili pokračovaniu v konaní. V takomto prípade je totiž potrebné najprv vady návrhu na začatie konania odstrániť podľa , pretože spravidla až potom možno posúdiť, či, prípadne v čom žalobca mení svoj návrh.

Z posledne uvedeného dôvodu tak súd nepostupoval tak, ako sa toho domáhal žalovaný v 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu (viď čl. 281 spisového materiálu).

Z uvedeného zrejme vychádzal i Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, ktorý konštatoval (čl. 179), že úlohou súdu prvého stupňa bude vo veci pokračovať v konaní s účastníkmi tak, ako ich označil žalobca s tým, že sám bude žalobcom vo veci a žalovanými budú žalovaní v 2./ až v 5./ rade tak, ako ich označil na strane 8 svojho odvolania s dodatkom, že súd prvého stupňa sa má vyporiadať s ostatnými účastníkmi konania s tým, že jednoznačne z podania žalobcu vyplýva, že vo vzťahu k ostatným účastníkom žiada konanie zastaviť.

Z vyššie uvedeného dôvodu tak súd prvého stupňa nemohol prikročiť k rozhodnutiu, ktorým by pripustil zmenu petitu žaloby, keďže žalobca podaním na čl. 167-171 z hľadiska splnenia základných zákonných procesných predpokladov pokračovania v konaní odstraňoval vady svojich predchádzajúcich podaní.

Keďže v súvislosti s uvedeným podaním žalobcu obsiahnutým v odvolaní konštatoval, že má za to, že žalobca vo svojom odvolaní jednoznačne vymedzil okruh účastníkov konania a zároveň vymedzil petit žaloby i eventuálny petit a uviedol, ako chce v konaní pokračovať, pričom popísal aj skutkový stav, bolo v ďalšom zrejmé, že súd odvolací považuje toto podanie žalobcu za návrh na začatie konania spĺňajúci zákonné náležitosti riadneho návrhu na začatie konania.

Vzhľadom na uvedený právny názor Krajského súdu Prešov, ako súdu odvolacieho súd prvého stupňa v ďalšom postupoval v zmysle ust. a uvedené podanie žalobcu doručil všetkým dotknutým účastníkom konania, ako aj ich právnym zástupcom a splnomocneným zástupcom (viď čl. 180 spisového materiálu).

Žalovaný v 2./ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu v štádiu prípravy pojednávania k doručenému návrhu žalobcu na začatie konania uviedol, že ide o absolútny právny nezmysel, ktorý odporuje zákonu, preto lebo: 1.) žalovaný v 3./, 4./ a 5./ rade nie sú dedičmi po neb. H. S., a preto nemôžu uzatvárať zmier o tom, čo patrí do dedičstva po ňom; 2.) na LV č. XX sa nevytvára žiadna parcela č. X/X o výmere 154 m2. Takýto LV s takouto parcelou neexistuje, pričom tento záver potvrdzuje aj dôvod, ktorý žalovaný v 2./ rade uviedol ako dôvod číslo 3; 3.) navrhovaným zmierom má podľa vyjadrenia žalovaného v 2./ rade dôjsť k určeniu, že vec patrí do dedičstva a k určeniu neplatnosti časti zmlúv. Takéto určenie je podľa jeho vyjadrenia už svojou povahou určením, ktoré vylučuje, aby bol o ňom uzavretý zmier, ako to vyplýva z ust. , keďže v danom prípade má dôjsť k určeniu neplatnosti právnych úkonov, čo svojou povahou vylučuje, aby sa na neplatnosti právnych úkonov dohodli účastníci, keďže takýto záver môže urobiť len súd, ako to uvádza V ďalšom namietal, že naviac účastníkom týchto právnych úkonov bol aj J. M. a takýto zmier sa týka jeho práva k parc. č. X/X zapísanom na LV č. XX, a preto bez neho nie je možné mu túto parcelu zmierom zmenšovať, resp. zmierom určovať, že dotknuté zmluvy sú neplatné.

V ďalšom žalovaný v 2./ rade namietal, že je riadnym vlastníkom parc. č. X/X zapísanej na LV č. XX, ktorú nadobudol zákonným spôsobom na základe zmluvy RII 152/1967. Podľa jeho vyjadrenia, keby aj táto zmluva bola neplatná, tak ju na jej základe užíva dlhodobo a nerušene ako vlastnú už viac ako 10 rokov, a preto by ju aj za tejto situácie nadobudol vydržaním, čiže aj v prípade určenia neplatnosti tejto zmluvy, čo je vylúčené, by na jeho vlastníctve parcely nič nezmenilo. Poukázal v tomto smere na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého ani neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním.

Žalovaný v 3./ rade, žalovaný v 4./ rade a žalovaný v 5./ rade obdobne vyslovili súhlas s obsahom zmieru tak, ako bol žalobcom navrhnutý v odvolaní na čl. 167-171 spisového materiálu.

V štádiu prípravy pojednávania sa žalobca vyjadril k stanovisku žalovaného v 2./ rade s tým, že: „žalovaný v 3./, 4./ a 5./ rade sú oprávnení potvrdzovať, že nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá patrí do pozostalosti poručiteľa H. S., ktorá doposiaľ nemohla byť riadne prejednaná v dedičskom konaní z toho dôvodu, že nesprávny zápis vo vlastníckom liste svedčí v ich prospech. Títo žalovaní sa za oprávnených dedičov poručiteľa nevydávajú, oprávnený dedič poručiteľa som ja. Ako nesprávnym vlastníkom im patrí výlučné právo potvrdzovať, že nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá je neplatným právnym úkonom vedená katastrálnym úradom v ich prospech. Požiadavka žalovaného v 2./ rade, aby vlastníci nehnuteľnosti, ktorá patrí do dedičstva inej osoby, boli zároveň oprávnenými dedičmi tejto osoby, je nezákonná a absurdná.“

V ďalšom žalobca k vyjadreniu žalovaného v 2./ rade namietal, že parc. č. X/X na LV č. XX je špecifikovaná geometrickým plánom, ktorý vyhotovila oprávnená osoba, parcela je presne špecifikovaná

a oddelenie pozemku poručiteľa H. S. od ostatných pozemkov možno podľa tejto špecifikácie ľahko vykonať. V tejto súvislosti sa žalobca zrejme odvolával na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove , ktorým Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, mal podľa právneho názoru žalobcu vysloviť, že petit žaloby je vykonateľný.

Žalobca sa v prvom rade domáhal, aby súd určil, že nehnuteľnosť vytvorená na LV č. XX, parc. č. X/X o výmere 154 m2, druh pozemku zastavaná plocha (dvor), v okrese X.J., v obci Y. T., k. ú. Y. T., podľa geometrického plánu na oddelenie pozemku p. č. X/X vyhotoveného dňa 01.12.1997, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, v celosti patrí do dedičstva po neb. H. S., zomrelom dňa XX.XX.XXXX.

Ak ide o určenie vlastníckeho práva viacerých osôb k tej istej veci, je potrebné žalobný návrh formulovať tak, že sa určuje, že tieto osoby sú spoluvlastníkmi veci a uviesť ich spoluvlastnícke podiely (C 576 SOU R NS).

Určovacie vlastnícke žaloby sú často podávané v súvislosti s prejednávaním dedičstva. Súdna prax pripúšťa žaloby na určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej veci. Spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec, sa v občianskom súdnom konaní rieši práve žalobou dedičov na určenie, že poručiteľ bol v deň svojho úmrtia vlastníkom veci.

Rozhodnutie o tom, či určitá vec je predmetom dedičstva po poručiteľovi patrí výlučne súdu v konaní o dedičstve. V konaní podľa môže súd rozhodnúť výlučne o určení vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho úmrtia (C 866 SOU R NS).

V uvedenej právnej veci prejednávanej v rámci sporového konania vedeného na Okresnom súde Kežmarok pod spis. zn. súd nie je oprávnený rozhodovať o tom, či nehnuteľnosti špecifikované žalobcom v podaní na čl. 167 spisového materiálu patria do dedičstva po nebohom H. S., zomrelom XX.XX.XXXX. Predmetom tohto konania nie je totiž konanie o dedičstve podľa špeciálnych ustanovení a nasl. , ale spor o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnej veci.

Na podporu uvedeného právneho záveru súd prvého stupňa odkazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. z 01.02.2001, ako aj na Rozsudok tohto súdu spis. zn. 27.11.2001.

V kontexte uvedenej judikatúry súd v ďalšom poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 03.12.2009, ktorý vyslovil, že „ak došlo v súdnej rozhodovacej praxi pri riešení určitej matérie k judikatúrnemu ustáleniu právneho názoru, je z povahy veci nevyhnutné, aby súdy nižších stupňov tento judikatúrny posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali a v prípade, že taký právny názor nezdieľajú, ho vo svetle nimi starostlivo vyloženej argumentácie (kriticky) konfrontovali a poznateľným spôsobom (v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia) vyložili, prečo, resp. z akého (akých) nosného (nosných) dôvodu (dôvodov) nebolo možné sa vo veci s obdobným skutkovým, či právnym základom s predmetným judikátom stotožniť.

Subjektívnou stránkou žaloby je vnútorný vzťah účastníka k objektívnej stránke žalobnej žiadosti (k popisu skutku, ktorý žalobca uviedol v žalobe a na ktorého základe voči žalovanému uplatňuje svoju požiadavku). Súčasťou subjektívneho vzťahu účastníka k žalobe je tiež jeho vzťah k žalobnému petitu. Vzťah účastníka ku skutočnostiam uvedeným v žalobe môže a nemusí splývať so vzťahom toho istého účastníka k hmotnoprávnej realite, od ktorej žalobca svoju požiadavku odvodzuje. Objektívna realita a žalobné vykreslenie totiž nemusia byť totožné.

Vzťah účastníkov k žalobným tvrdeniam a k žalobnému petitu je pritom podstatný pre záver súdu o tom, ktoré skutočnosti sú medzi účastníkmi nesporné a ktoré je naopak potrebné učiniť predmetom súdneho dokazovania.

Vychádzajúc z doterajšej rozhodovacej praxe súdov jednoznačne vyplýva, že súd by mal poskytnúť ochranu len takým žalobným požiadavkám, ktoré objektívne môžu viesť k ochrane záujmov žalobcu. Výnimky však môže ustanoviť zákon. Popis právnych skutočností, ktoré odôvodňujú žalobcov konkrétny záujem na prejednávanej záležitosti možno považovať za žalobný dôvod v užšom, teda (v subjektívnom) slova zmysle.

Žalobný dôvod (právny záujem žalobcu na výsledku konania) je možné pokladať za súčasť subjektívnej stránky žaloby, pretože vyjadruje subjektívny záujem žalobcu na výsledku konania. Avšak tento subjektívny záujem musí žalobca vyjadriť tak, aby mal oporu v racionálnom uvažovaní a nie len výlučne vo vnútornom stave žalobcu k žalovanému alebo k prejednávanej záležitosti, ktorý s racionalitou nemá mnoho spoločného.

Je totiž záležitosťou žalobcu, aby súd o svojom nároku presvedčil silou svojich argumentov a nie len silou svojich ničím nezmerateľných, prakticky nepopísateľných emócií. Ak popisuje žalobca svoj subjektívny vzťah k žalobe a k svojej žalobnej žiadosti, musí tak učiniť v medziach racionality. Najlepšie tak, že zdôrazní také, pre rozhodnutia podstatné skutkové momenty, na ktorých základe je logické sa domnievať, že žalobcova žiadosť je logická a oprávnená.

Uvedenie žalobného skutku a žalobný petit musia byť navzájom logicky prepojené. Zo žalobných tvrdení predovšetkým musí vyplývať, že na ich základe žalobca požaduje konkrétnu žiadosť uvedenú v žalobnom petite. Ak tomu tak nie je, je súd povinný žalobcu na tento fakt upozorniť. Žaloba je vo svojej podstate oznámením, ktoré priamo zo svojej povahy musí mať určitú formálne logickú štruktúru. Ak žalobca túto formálne logickú štruktúru základným spôsobom poruší, môže súd tento nesúlad riešiť výzvou na odstránenie vád žaloby a následne i odmietnutím žaloby.

Ak súd hľadá odpoveď na otázku, či žaloba tvorí aspoň vo svojich základoch logický celok, musí zaujať predbežný právny názor v súvislosti s dôvodnosťou žalobcovej žiadosti vyplývajúcej z formálne logickej previazanosti žalobcových tvrdení. Ak súd uzavrie, že žaloba nie je dôvodná len pre formálne logický nesúlad žalobných prvkov, mal by vo veci meritórne rozhodnúť (žalobu zamietnuť, nie odmietnuť). Súd síce nesmie odmietať spravodlivosť, ale má prejednávať výlučne také návrhy, ktoré majú zmysel.

V kontexte vyššie uvedených skutočností vychádzal z toho, že subjektívnou stránkou žaloby žalobcu k objektívnej stránke žalobnej žiadosti, teda (k žalobnému petitu) je jeho snaha byť zapísaný v príslušnom katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník kritickej nehnuteľnosti, prípadne, že by ako podieloví spoluvlastníci boli v katastri nehnuteľností uvedení jeho súrodenci (čl. 152 spisu).

Z uvedeného dôvodu, akcentujúc potrebu uplatnenia ústavnej zásady právnej istoty, celkovú dĺžku konania pred súdom prvého stupňa, ako aj v záujme dôslednej ochrany práva na súdnu ochranu v zmysle Článku 46 , súd posúdil žalobu i z hľadiska aplikácie hmotnoprávnych ustanovení, teda v samotnom jej merite.

Podľa konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí () obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je povinnosťou účastníka tvrdiť v zásade dva druhy skutočností tak, aby mohol byť v spore úspešný. V prvom rade ide o skutočnosti základné a po druhé pre rozhodnutia určujúce skutočnosti (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 10 apríla 2007 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. z 22. novembra 2006).

Základnými skutočnosťami sú fakty, ktoré musí mať súd k dispozícii už na samom začiatku konania, aby mohol posúdiť, že nárok, ktorého sa žalobca domáha nie je zameniteľný s inou možnou požiadavkou žalobcu. Medzi základné skutočnosti patria aj procesné fakty, ktoré sú podstatné pre záver o tom, že sú naplnené podmienky konania.

Pre rozhodnutie určujúcimi skutočnosťami sú fakty, ktorých uvedenie nie je síce nutné k identifikácii skutku, ale ktoré ovplyvňujú výsledok sporu.

Nenaplnenie bremena tvrdenia môže spôsobiť zamietnutie žaloby v prípade, že účastník nenaplnil bremeno tvrdenia týkajúce sa faktov, ktoré sú síce pre rozhodnutie podstatné (určujúce), ale skutok je i bez ich uvedenia dostatočne určitý.

Vykonaným dokazovaním (vzhľadom na celkové správanie žalobcu a niektorých žalovaných bolo možné vykonať dokazovanie predovšetkým listinami) v priebehu konania vo veci samej nebolo medzi účastníkmi sporné, že v roku 1965 právny predchodca žalobcu, neb. p. H. S., bol vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je objektom tohto konania.

Spornou nebola i okolnosť, že 23.08.1965 bola uzavretá „Kúpno-predajná zmluva“, v rámci ktorej v právnom postavení predávajúcich vystupovali právni predchodcovia žalobcu p. H. S. a G. S., ako manželia a v právnom postavení kupujúcich vystupoval Š. M., J. M., Š. X. Y.. a Š. X. J..

Pod bodom I. uvedenej kúpno-predajnej zmluvy právni predchodcovia žalobcu vyhlásili, že „odpredávame južnú časť záhrady ohraničenú plotom od cesty v dĺžke 52 m do záhrady smerom na sever. Zo šírky záhrady majiteľ si vyhradzuje 3 m na cestu pozdĺž celej dĺžky zo západnej strany od Y., ktorú časť v rozmeroch 3 x 52 m nepredáva, zostáva naďalej jej vlastníkom. Ostatok šírky predáva.“

Pod bodom č. II. sa účastníci uvedenej kúpno-predajnej zmluvy dohodli, že „odpredanú časť (plochu) videlí patričný úrad.“

V bode V. sa účastníci uvedenej zmluvy dohodli, že po úradnom vymeraní kúpitelia kúpený pozemok oplotia (viď čl. 28 pripojeného spisu Okresného súdu v Poprade sp. zn. ).

Podľa ust. v znení účinnom k 23.08.1965 (teda ku dňu podpísania „Kúpno-predajnej zmluvy) veci, ktoré sú v súkromnom vlastníctve možno zmluvne prevádzať a dediť.

Podľa § 490 ods. 2 citovanej zákonnej úpravy nezastavané stavebné pozemky smú občania prevádzať len na štát alebo na socialistickú organizáciu na to osobitným predpisom oprávnenú. Pokiaľ by nezastavané stavebné pozemky vzhľadom na svoje určenie a výmeru mohli byť predmetom práva osobného užívania (§ 200), môžu ich občania darovať príbuzným v priamom rade a súrodencom. Pre zmluvu o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve a pre zmluvu o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas Okresného národného výboru. Inak sa na zmluvné prevody vecí, ktoré sú predmetom súkromného vlastníctva vzťahujú primerane ust. § 134.

Z listinného dôkazu na čl. 290 spisu Okresného súdu Kežmarok sp. zn. mal súd preukázané, že 11.05.1966 medzi právnym predchodcom žalobcu neb. H. S. ako obyvateľom obce X. v právnom postavení predávateľa a Československým socialistickým štátom zastúpeným Miestnym

národným výborom v Y. T. ako nadobúdateľom bola uzavretá kúpna zmluva, ktorou predávateľ večne a neodvolateľne odpredáva kúpiteľovi nezastavaný stavebný pozemok evidovaný v EN pod č. X/X a X/X podľa spracovaného výkazu plôch geometrického plánu č. 19/A-915-65 o výmere 1 586 m2 (dva stavebné pozemky) zapísané v pozemkovej knihe k. ú. obce Y. T. vo vložke č. XXX pod B na H. S. v 1/1 za dojednanú kúpnu cenu v zmysle Vyhlášky ministerstva financií č. za cenu 0,80 Kčs za 1 m2, ktorá činí 1 268,80 Kčs (zrejmá nepresnosť - preklep vo výmere).

Podľa ust. článku III. uvedenej kúpnej zmluvy odpredávateľ (právny predchodca žalobcu) ručí za bezbremennosť a bezspornosť predmetu kúpy.

Z Potvrdenia Miestneho národného výboru v Y. T. z 13.08.1966 vydaného pod č. 103/1966 (čl. 30) mal súd preukázané, že 11.08.1966 rada vtedajšieho MNV v Y. T., K. R., prejednávala predaj časti záhrady od Jozefa Laufíka, ktorá padla do zastavovacieho plánu obce v prospech československého štátu. Po vzájomnej dohode s občanmi J. M. a X.Í. Š. schválila uvedená rada dohodu o užívaní odpredanej časti tak, že odpredávateľom H. S. a dedičom, Y. T. Č.. XX je ponechaná časť záhrady v šírke 3 bm od suseda Y. A.. Túto časť kúpitelia videlia plotom pred započatím stavby.

Podľa ust. účinného do 31.12.1982 právo osobného užívania môže sa zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáží alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely, najmä poľnohospodárska pôda, nesmie sa na zriadenie práva osobného užívania použiť.

Z listinného dôkazu obsiahnutého v spise Okresného súdu v Poprade sp. zn. na čl. 22 mal súd preukázané, že žalovaný v 2./ rade J. M. Okresnému národnému výboru 15.12.1966 adresoval žiadosť o pridelenie pozemku v Y. T., k. ú. Y. T., parc. č. X/X, podľa výkazu plôch č. 19/D-915-65 zo 14.10.1965 do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu a zriadenia záhradky.

Podľa ust. účinného do 31.12.1982 rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania vznikne občanovi právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku. Rozhodnutie vydáva Okresný národný výbor.

Takéto rozhodnutie bolo Okresným národným výborom, finančným odborom v Poprade vydané pod č. FO-828-7042/66-maj. 20.12.1966 v prospech Š. X. a manželky J., rod. Y. a to na základe ich žiadosti zo 17.12.1966. Predmetom uvedeného rozhodnutia bol pozemok parc. č. P. X/X k. ú. Y. T. vo výmere 793 m2, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve československého štátu a v správe MNV Y. T. (viď čl. 18 spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. ).

Obdobné rozhodnutie bolo Okresným národným výborom, finančným odborom v Poprade vydané i v prospech žalovaného v 2./ rade - J. M..

Podľa ust. v znení účinnom do 31.12.1982 na podklade pridelenia pozemku do osobného užívania uzavrie dohodu o zriadení práva osobného užívania s občanom Národný výbor alebo organizácia, ktoré majú pozemok v správe alebo organizácia, ktorá je vlastníkom pozemku. Dohoda musí mať písomnú formu; je k nej potrebná registrácia Štátnym notárstvom. Právo osobného užívania pozemku vznikne registráciou dohody na Štátnom notárstve.

V zmysle posledne citovaných zákonných ustanovení bola 23.06.1967 medzi Miestnym národným výborom v Y. T. a Š. X., ako aj jeho manželkou J., rod. Y., uzavretá dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku.

Podľa ust. článku I. tejto dohody Miestny národný výbor v Y. T., okres R., zriadil právo osobného užívania pozemku parc. č. P. X/X obce Y. T., k. ú. Y. T. vo výmere 793 m2 pre X. Š., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželku J., rod. Y., obyvateľov obce Y. T..

V ust. článku II. sa konštatuje, že uvedený pozemok vlastnícky patriaci československému štátu bol mu pridelený do osobného užívania právomocným rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru v Poprade zo dňa 20.12.1966 s tým, že na uvedenom pozemku vyššie uvedení občania mali prevádzať výstavbu rodinného domku.

V ďalšom medzi účastníkmi nebolo sporným, že právo osobného užívania uvedeného pozemku vzniklo Š. X. a jeho manželke J. X., rod. Y. okamihom registrácie na vtedajšom Štátnom notárstve pod označením RII 151/67.

Medzi účastníkmi konania nebola spornou ani právna skutočnosť, že obdobným postupom nadobudol právo osobného užívania k parcele X/X s rozlohou 793 m2 aj žalovaný v 2. rade J. M. a to písomnou dohodou o zriadení práva osobného užívania pozemku registrovanou Štátnym notárstvom pod č. RII 152/67.

Z uvedených právnych skutočností je nepochybné, že právny predchodca žalobcu neb. H. S. previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú objektom tohto sporu jednak kúpnou zmluvou z 23.08.1965, ktorá však mala povahu právne neformálnej zmluvy a ktorá v tom čase nespĺňala zákonom stanovené podmienky platnosti takejto kúpnej zmluvy, a preto naďalej v konečnom dôsledku ostal vlastníkom parciel X/X G. X/X.

Po druhýkrát právny predchodca žalobcu previedol vlastnícke právo kúpnou zmluvou uzavretou 11.05.1966, ktorej predmetom boli tiež parcely X/X G. X/X na vtedajší československý socialistický štát pri cene 0,80 Kčs za 1 m2 v celkovej kúpnej cene 1 268,80 Kčs. Keďže táto zmluva už spĺňala všetky zákonom požadované náležitosti, až na základe nej právny predchodca žalobcu vlastnícke právo previedol so všetkými účinkami.

Na základe posledne uvedeného právneho titulu, teda od roku 1967 tak žalovaný v 2./ rade, ako aj žalovaný v 3./ rade, žalovaný v 4./ rade a žalovaný v 5./ rade užívajú nerušene a dobromyseľne predmetné nehnuteľnosti vo výmere uvedenej v dohodách o zriadení práva osobného užívania pozemkov registrovaných Štátnym notárstvom pod spomínanými číslami RII 151/67 a RII 152/67. Toto ich užívanie trvalo aj ku dňu účinnosti ku dňu 01.01.1992, a preto sa týmto dňom v zmysle zmenilo na právo vlastnícke.

Na základe uvedených skutočností preto súd dospel k právnemu záveru, že predmetné nehnuteľnosti tak, ako ich špecifikoval žalobca vo svojom podaní zo 04.12.2008 na čl. 170 rub, nemohli byť ku dňu smrti predmetom vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu - neb. H. S..

V ďalšom sa žalobca domáhal určenia, že zmluvy registrované 23.06.1967 Štátnym notárstvom v Poprade pod č. RII 151/67 a RII 152/67 sú neplatné v časti, ktorou odporcom priznávajú právo užívania pozemku o výmere 793 m2.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Predpoklad úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je (určovacie žaloby) po procesnej stránke spočíva v tom, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem.

Tieto predpoklady nemožno zamieňať. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide alebo koho právnej sféry sa sporný právny vzťah alebo sporné právo týka. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení následne vyjadruje spôsob právnej ochrany, ktorej sa má dostať súdnym rozhodnutím tomu, kto má v konaní o určovacej žalobe vecnú legitimáciu. Nedostatok vecnej legitimácie alebo naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nie je dôvodom na zastavenie konania alebo na odmietnutie žaloby, ale na zamietnutie žaloby. Ak zamieta súd určovaciu žalobu pre nedostatok vecnej legitimácie alebo naliehavého právneho záujmu na takomto určení je vylúčené, aby sa súčasne zaoberal taktiež meritom veci.

Účastníkom dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku registrovanej Štátnym notárstvom v Poprade pod č. RII 151/67 sú na strane jednej Miestny národný výbor v Y. T., ktorý v čase podpisovania tejto dohody (23.06.1967) zastupoval československý socialistický štát a na strane druhej vystupoval Š. X. a jeho manželka J., rod. Y., ako obyvatelia obce Y. T.. Účastníkom tejto dohody teda nebol ani žalobca, ani jeho právny predchodca, a preto na strane žalobcu nie je splnená už prvá zákonná procesná podmienka existencie vecnej legitimácie, keďže prípadný sporný právny vzťah alebo sporné právo sa netýka ani jeho právnej sféry.

Na strane žalobcu nie je splnená ani druhá zákonná podmienka vyžadovaná a to existencia naliehavého právneho záujmu, keďže naliehavý právny záujem o určenie právneho vzťahu alebo práva je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. V prípade, keby aj súd žalobe v znení tak, ako bola formulovaná vyhovel a určil, že dohoda o zriadení práva osobného užívania k pozemku registrovaná Štátnym notárstvom v Poprade pod č. RII 151/67 je neplatná, znamenalo by to v konečnom dôsledku, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti má Slovenská republika, ako právny nástupca Československej republiky. Takýmto rozhodnutím súdu by sa právne postavenie žalobcu nijakým spôsobom nezmenilo.

Obdobné platí aj v prípade dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej medzi Miestnym národným výborom v Y. T. a J. M. registrovanej Štátnym notárstvom pod č. RII 152/67.

V ďalšom sa žalobca domáhal určenia, podľa ktorého výmera pozemku parc. č. X/X, ku ktorému má právo užívania žalovaný v 2./ rade podľa zmluvy registrovanej dňa 23.06.1967 Štátnym notárstvom v Poprade pod č. RII 152/67 je 726 m2.

V tejto časti žalobného petitu dospel súd k záveru, že obdobne ako vo vzťahu k predchádzajúcim žalobným petitom, žalobca nespĺňa ani jednu zo zákonných procesných podmienok rozhodovania o takomto žalobnom návrhu. Žalobca nedisponuje ani vecnou legitimáciou a nemá na takomto určení ani naliehavý právny záujem, preto je v ďalšom vylúčené, aby sa súd zaoberal posudzovaním meritom veci vo vzťahu k takto vymedzenému petitu žaloby.

V ďalšom sa žalobca domáhal určenia, že výmera pozemku parc. č. X/X, ku ktorému majú právo užívania žalovaný v 4./ rade, v 5./ rade a v 6./ rade (zrejmá nesprávnosť špecifikácie žalovaného žalobcom - viď čl. 170 rub) podľa zmluvy registrovanej dňa 23.06.1967 Štátnym notárstvom v Poprade pod č. RII 152/67 je 726 m2.

K takto vymedzenému petitu žaloby platí obdobné, ako v posledne uvedenom petite. Žalobca ani v tomto prípade nespĺňa ani jednu zo zákonných podmienok posudzovania žalobného petitu, nespĺňa podmienku existencie vecnej legitimácie, ani existencie naliehavého právneho záujmu, a preto sa súd nemohol zaoberať v tejto časti petitu vecou samou.

Žalobca vo svojom podaní obsiahnutom na čl. 170 rub vymedzil pre „prípad, že sa preukáže pravdivosť tvrdenia odporcu J. M., podľa ktorého k platnému zriadeniu užívacieho práva v prospech odporcov nedošlo, pretože môj právny predchodca H. S. nikdy platne nepreviedol svoje vlastnícke právo na štát a ani na nikoho iného. Navrhujem, aby súd vyhlásil nasledovný eventuálny rozsudok: Nehnuteľnosti v okrese X., v obci Y. T., k. ú. Y. T., vedené na 1. LV č. XX parc. č. X/X o výmere 793 m2, druh pozemku záhrada a zastavaná plocha; 2. na LV č. XX parc. č. X/X o výmere 793 m2, druh pozemku záhrada a zastavaná plocha v celosti patria do dedičstva po neb. H. S., zomrelom dňa 4... .“

Z návrhu (petitu) musí byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Návrh na rozhodnutie o veci samej je ústredným pojmom a ťažiskom každého návrhu. Predovšetkým v sporovom konaní petit určuje neprekročiteľný program konania a rozhodovania súdu ( ). Typy návrhov na rozhodnutie vo veci samej obsahuje Hmotné právo ale aj procesné právo pozná ďalšie typy rozhodnutí vo veci samej.

Pri formulovaní návrhov na rozhodnutie vo veci samej sa v praxi ustálili niektoré základné pravidlá:

- ak budúci výrok rozhodnutia vo veci samej spočíva v plnení, musí byť nútene vykonateľný podľa predpisov o civilnej exekúcii; preto jeho znenie musí reagovať na niektorý z dovolených (legálnych) spôsobov núteného výkonu súdnych rozhodnutí v exekučnom poriadku.

- v ostatných prípadoch sa petit musí formulovať v súlade s predpismi hmotného práva, ktoré dávajú oporu pre znenie petitov aj súdnych výrokov.

- ak pre znenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej niet opory v hmotnom alebo procesnom práve, návrh sa musí formulovať tak, aby sa dosiahol účel požadovanej súdnej ochrany v súlade s predmetom konania. Z hľadiska skladby petitu eventuálnym petitom je petit, ktorého podstatou je návrh na prisúdenie jedného nároku (napr. vydanie veci) a ak by toto vydanie nebolo možné (vec sa zničila, stratila), návrh na relutárnu (peňažnú) náhradu (prisúdenie sumy peňazí obvykle vo výške náhrady škody). Ak súd rozhoduje podľa druhého subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne. Naopak, ak súd rozhodne podľa prvého primárneho petitu, o druhom petite už nerozhoduje.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť má súd za to, že petit v znení, ako ho žalobca

navrhol vo svojom podaní na čl. 170 rub, svojou podstatou nespĺňa náležitosti eventuálneho petitu. Preto súd tento petit posudzoval ako petit samostatný.

Na základe vyššie uvedených právnych skutočností, ktorých existenciu mal súd preukázanú vykonaním predovšetkým na základe listinných dôkazov, dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu, neb. p. H. S., v čase svojej smrti (ku dňu 04.04.1983) vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v tejto časti žalobného návrhu byť nemohol a to z dôvodov uvedených vyššie vo vzťahu k prvej časti žalobného návrhu na čl. 170 rub.

Žalobca v ďalšom žiadal, aby sa súd postupom podľa pokúsil o uzavretie zmieru so znením podľa základného petitu. Zároveň navrhol schválenie zmieru postupom podľa . Tento procesný návrh odôvodnil tvrdením, že takýto zmier so žalovaným v 3. rade, žalovaným v 4. rade a žalovaným v 5. rade už uzavrel.

Podľa , veta prvá, ak to povaha veci pripúšťa, možno navrhnúť na ktoromkoľvek súde, ktorý by bol vecne príslušný na rozhodovanie veci, aby vykonal pokus o zmier (zmierovacie konanie), a ak došlo k jeho uzavretiu, aby rozhodol o jeho schválení.

Podľa ustanovenia , účelom zmierovacieho konania je uzavretie zmieru. Ustanovenia platia i pre tento zmier.

Zmierovacie konanie (tzv. prétorský zmier) možno uskutočniť vo všetkých veciach patriacich do právomoci súdov Slovenskej republiky a v ktorých to nevylučuje povaha veci.

Pri rozhodovaní o schválení zmieru je súd povinný skúmať, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi. Pretože zmier je dvojstranným dispozitívnym úkonom účastníkov konania, ktorý má základ v hmotnom práve, je zmier v rozpore s právnymi predpismi o. i. najmä vtedy, ak dohoda účastníkov je z hľadiska všeobecných požiadaviek kladených na právne úkony (uvedených najmä v ust. až 39 ) neplatná. z uvedeného pohľadu je v rozpore s právnymi predpismi taký zmier, ktorý nebol učinený určite a zrozumiteľne (uvedená podmienka je dôležitá tiež preto, že schválený zmier je titulom pre prípadnú exekúciu uskutočňovanú podľa osobitného predpisu).

Podľa občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.

Podľa ustanovenia právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Vychádzajúc zo žalobného dôvodu (právneho záujmu žalobcu na výsledku konania - viď vyššie), súd skúmal žiadosť žalobcu z hľadiska pojmových znakov právneho úkonu ako právnej skutočnosti.

Z definičných znakov právneho úkonu uvedených v ust. má kľúčový význam prejav vôle. Tento znak spočíva v jednote vôle a jej prejavu. To znamená, že na to, aby vznikol právny úkon, je potrebné, aby boli dané obe jeho základné zložky, t.j. ako vôľa, tak jej adekvátny prejav. Kde niet vôle, tam niet ani právneho úkonu.

Vôľa ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu. Požiadavka jej existencie však vyvoláva niektoré zložité teoretické i praktické problémy.

Prvým z nich je zisťovanie existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t. j. zisťovanie, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju i skutočne mal, t. j., či skutočne chcel to, čo prejavil, že chce. Z povahy občianskoprávneho styku vyplýva, že psychologické skúmanie existencie skutočnej a adekvátnej vôle pri každom jej prejave nie je v praxi dobre možné. Takéto skúmanie by úplne ochromilo občianskoprávny styk. Bolo by naviac zbytočné, keďže spravidla prejav skutočnej vôli zodpovedá.

Na existenciu vôle sa teda pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, t. j. z okolností, za ktorých bol prejav vôle uskutočnený. Pritom sa prihliada i k dobrej viere adresáta prejavu, t. j. k tomu, či adresát uskutočnený prejav so zreteľom na všetky okolnosti i k svojim znalostiam a vedomostiam mohol právom považovať za prejav skutočnej vôle.

Pojmovým zákonným znakom právneho úkonu je v ďalšom smerovanie vôle ku vzniku, zmene, zániku (zrušeniu) práv a povinností alebo k spôsobeniu iných právnych následkov.

Prejav vôle účastníkov smerujúci k naplneniu vyššie uvedeného žalobného dôvodu spočívajúci v určení (realizovaným rozhodnutím súdu), že určitá vec je predmetom dedičstva, že zmluvy špecifikované v petite žaloby sú neplatné, ako aj určení výmery uvedených pozemkov, podľa právneho názoru súdu, nie je spôsobilý vyvolať vznik, zmenu, prípadne zánik práv a povinností (v danom prípade vlastníckeho práva) tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného v 3. rade, žalovaného v 4. rade a žalovaného v 5. rade. Nie je spôsobilý vyvolať ani iný právny následok, keďže neexistuje právny predpis, ktorý by ich práve s takýmto prejavom vôle spájal.

Z uvedeného dôvodu preto súd dospel k záveru, že dohodu účastníkov možno, z hľadiska všeobecných požiadaviek kladených na právne úkony, klasifikovať ako úkon zdanlivý, keďže nespĺňa ani podmienku určitosti v zmysle ustanovenia . Prejav je neurčitý, ak nemožno spoľahlivo a presne zistiť jeho obsah a ak nie je možné túto neurčitosť odstrániť ani výkladom prejavu, ani aplikáciou dispozitívnych ustanovení zákona. Pod obsahom právneho úkonu je v tejto súvislosti potrebné rozumieť presné vymedzenie práv a právnych povinností, ktoré majú byť obsahom právneho vzťahu právnym úkonom založeného, prípadne zmeneného.

Vzhľadom na posledne uvedené tak súd dospel k záveru, že zmier s obsahom, v akom ho navrhol žalobca a v akom s ním vyslovili súhlas i žalovaní v 3., 4. a 5. rade by bol v rozpore s ustanovením hmotného práva - konkrétne .

K prípadnému schváleniu súdneho zmieru nebolo možné pristúpiť aj z dôvodu neustálej neprítomnosti všetkých účastníkov konania tak na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaných. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že súd musel konať vždy v neprítomnosti niektorého z nich. Súčinnosť alebo prítomnosť účastníkov pritom nemožno, v zmysle ustanovenia , žiadnym spôsobom vynucovať.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Keďže v zmysle posledne cit. zák. ust. si v zákonnej lehote vyčíslil trovy konania výlučne žalovaný v 2./ rade, bol žalobca zaviazaný na náhradu týchto trov vo vzťahu k nemu v celkovej výške 815,64 eur.

Súd pri rozhodovaní vychádzal z tarify za rok 2005 vo výške 1. 154,- Sk (§ 11 ods. platnej od 01.01.2005), za rok 2006 vo výške 1. 260,- Sk ((§ 11 ods. platnej od 01.01.2006), za rok 2009 vo výške 53,49 eur (§ 11 ods. platnej od 01.01.2009), za rok 2010 vo výške 55,49 eur (§ 11 ods. platnej od 01.01.2010).

Súd ďalej vychádzal z paušálu za rok 2005 vo výške 150,- Sk (§ 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2005), za rok 2006 vo výške 164,- Sk (§ 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2006), za rok 2009 vo výške 6,95 eur (§ 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2009), za rok 2010 vo výške 7,21 eur (§ 16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2010).

Súd ďalej priznal žalovanému v 2./ rade náhradu za stratu času svojho právneho zástupcu a to vo výške 250,- Sk (§ 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2005), ďalej vo výške 273,- Sk (§ 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2006), vo výške 11,59 eur (§ 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2009) a vo výške 12,02 eur (§ 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 v znení účinnom od 01.01.2010).

Súd priznal žalovanému v 2./ rade právo na náhradu nákladov konania, ktoré vynaložil v súvislosti s realizáciou týchto úkonov právnej služby: 1. prevzatie 25.05.2005, 2. podanie vo veci samej 25.05.2005, 3. pojednávanie na Okresnom súde Kežmarok 02.06.2005, 4. podanie vo veci samej 05.09.2005, 5. pojednávanie na Krajskom súde Prešov 08.06.2006, 6. podanie vo veci samej 25.05.2009, 7. pojednávanie na Okresnom súde Kežmarok 04.11.2009 (1/4 z tarify, pojednávanie bez prejednania veci podľa Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. ), 8. prejednávanie na

Okresnom súde Kežmarok 11.12.2009, 9. pojednávanie na Okresnom súde Kežmarok 15.01.2010 (1/4 z tarify, pojednávanie bez prejednania veci podľa Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. ), 10. pojednávanie na Okresnom súde Kežmarok 17.02.2010 (1/4 z tarify, pojednávanie bez prejednania veci podľa Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. ), 11. pojednávanie na Okresnom súde Kežmarok 11.06.2010, to znamená za rok 2005 priznal súd žalovanému v 2./ rade náhradu nákladov vynaložených na úkony právnej služby za rok 2005 v celkovej výške 4 x 1.154 = 4.616,- Sk, čo vo vyjadrení v mene euro predstavuje sumu 153,22 eur, za rok 2006 1 x 1.260 = 1. 260,- Sk, čo vo vyjadrení v mene euro predstavuje sumu 41,82 eur, za rok 2009 priznal žalovanému v 2./ rade náhradu nákladov

vynaložených na dva úkony právnej služby po 53,49 eur plus 1 z 53,49 eur, čo v celkovom vyjadrení predstavuje sumu 120,35 eur a za rok 2010 náhradu nákladov za jeden úkon právnej služby vo výške 55,49 eur zvýšenej o 1 z tejto sumy x 2, čo v celkovom vyjadrení predstavuje sumu 83,23 eur. Súd tak žalovanému v 2./ rade priznal náhradu nákladov vynaložených na úkony právnej služby svojho právneho zástupcu v celkovej výške 398,62 eur.

Za paušál priznal žalovanému v 2./ rade za rok 2005 4 x 150 = 600 = 19,92 eur, za rok 2006 1 x 164 = 164 = 5, 44 eur, za rok 2009 3 x 6,95 eur = 20,85 eur, za rok 2010 3 x 7,21 eur = 21,63 eur. Žalovanému v 2./ rade tak súd priznal náhradu za paušál v celkovej výške 67,84 eur.

Súd ďalej priznal žalovanému v 2./ rade náhradu nákladov svojho právneho zástupcu z titulu cestovného nasledovne: za cestu Poprad - Kežmarok a späť (6 x 34 km), cesta Poprad - Prešov a späť (1 x 192 km) a to nasledovne: za rok 2005 (OS KK) jún: 34 x 6,9 / 100 x 36,90 = 87 = 2, 88 eur; za rok 2006 (KS PO) jún: 192 x 6,9 / 100 x 35,20 = 466,32 = 15,47 eur; za rok 2009 (OS KK) november: 34 x 6,6 / 100 x 0,95 = 2,13 eur, (OS KK) december: 34 x 6,6 /100 x 0,99 = 2, 22 eur; za rok 2010 (OS KK) január: 34 x 6,6 / 100 x 1 = 2,24 eur, (OS KK) február: 34 x 6,6 / 100 x 1 = 2,24 eur, (OS KK) jún: 34 x 6,6 / 100 x 1,05 = 2,34 eur. Z titulu cestovného tak žalovanému v 2./ rade bola priznaná náhrada v celkovej výške 29,54 eur.

Žalovanému v 2./ rade bola priznaná náhrada z titulu straty času právneho zástupcu (za každú začatú polhodinu - Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. ) a to nasledovne: za rok 2005 = cesta Poprad - Kežmarok a späť = 1 hodina = 2 polhodiny: 2 x 250 = 500 = 16,56 eur; za rok 2006 = cesta Poprad - Prešov a späť = 3 hodiny = 6 polhodín: 6 x 273 = 1.638 = 54,37 eur; za rok 2009 = cesta Poprad - Kežmarok a späť = 2 x 11,59 x 2 cesty = 46,36 eur; za rok 2010 = cesta Poprad

- Kežmarok a späť - 3 x = 2 x 12,02 x 3 cesty = 72, 12 eur. Žalovanému v 2./ rade tak patrí náhrada za stratu času v celkovej výške 189,41 eur.

V celkovom peňažnom vyjadrení tak žalovanému v 2./ rade bola priznaná náhrada nákladov vynaložených na konanie pred súdom prvého stupňa vo výške 685,41 eur + 19 % DPH ( Vyhlášky ministerstva spravodlivosti SR č. v znení Vyhlášky č. ) vo výške 130,23 eur, čo v celkovom peňažnom vyjadrení predstavuje právo žalovaného v 2./ rade na náhradu trov konania v celkovej výške 815,64 eur.

Poučenie:

O Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

O V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

O Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

O Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

O Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).