Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_17C-116-2009.pdf
PDF · 110.41 KB
No categories available
17C/116/2009
Rozhodnutie
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobkyne: Z. V., nar. XX.X.XXXX, J.. X,. K., zastúpenej JUDr T. K., advokátom, T. XX,. K., proti žalovanej: I. J., nar. XX.X.XXXX,. O. č. XXX,. zastúpenej JUDr. V. B., advokátkou, R. XX,. K., o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, takto
rozhodol:
Súd určuje, že dôvody vydedenia, uvedené v závete a listine o vydedení zo dňa 7.4.2004 poručiteľom J. V., zomrelom XX.X.XXXX,. nie sú dané.
Žalovaná nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že dôvody vydedenia uvedené v závete a listine o vydedení zo dňa 7.4.2004 poručiteľom otcom J. V., zomrelom XX.X.XXXX,. nie sú dané.
Žalobu odôvodnila tým, že jej otec J. V. zomrel XX.X.XXXX. a listinou zo dňa 7.4.2004 ju vydedil. Ako dôvod vydedenia uviedol, že žalobkyňa o neho neprejavovala žiaden záujem a v rozpore s dobrými mravmi mu neposkytovala žiadnu pomoc, ktorú ako dcéra prejavovať mala. Za jediného závetného dediča určil žalovanú, ktorá s nebohým nie je v žiadnom rodinnom pomere. V zmysle § 40a ods. 1 OZ sa žalobkyňa dovoláva neplatnosti alografného závetu poručiteľa pre jeho rozpor s ust. § 479 OZ, nakoľko uvedený dôvod vydedenia neobstojí. Vzťah medzi žalobkyňou a jej otcom bol dobrý. navštevovala ho podľa možnosti predovšetkým v čase osobného voľna. Neodmietala mu pomoc a starostlivosť kedykoľvek o ňu požiadal, jej správanie voči otcovi bolo pozitívne a nebolo v rozpore s dobrými mravmi, preto v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15D 415/2008 namietala, že dôvod vydedenia nezodpovedá skutočnosti. Uznesením notárskeho úradu zo dňa 26.11.2008 jej bolo uložené, aby v lehote 30 dní podala na súde žalobu.
Odporkyňa k návrhu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že s návrhom nesúhlasí, žiadala, aby súd žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania. Žalovaná je vnučkou J. F., ktorý bol s neb. J. V. viac ako 25 rokov najlepšími priateľmi, navštevovali sa niekoľko krát do týždňa. Nebohý poznal aj mamu žalovanej - dcéru J. F. aj otca žalovanej a žalovanú poznal od jej narodenia. S nebohým boli žalovaná aj jej rodičia a starí rodičia neustále v kontakte, pravidelne sa navštevovali a gratulovali si k životným sviatkom. Nebohý pomohol rodičom žalovanej stavať, navštevoval ich v tom dome, pomáhal im na záhrade, kde rád s nimi trávil voľné chvíle, opekali a pod. Nikto z ich rodiny nemá vedomosť, žeby žalobkyňa nebohého navštevovala alebo iným spôsobom kontaktovala, nikdy sa o tom nebohý nezmienil. Nemá o tom vedomosť ani bývala priateľka nebohého J. V., ktorá s ním niekoľko rokov žila a plánovali svadbu. Keď bol nebohý chorý alebo potreboval pomoc, či radu, kontaktoval starých rodičov a rodičov žalovanej. Celá rodina žalovanej sa s nažila nebohému spríjemniť a uľahčiť život,
rodičia žalovanej mu napr. kúpili mikrovlnku a mobil, otec žalovanej mu namontoval satelit, pomáhal pri prácach v byte a keď bol nebohý v nemocnici, lekári kontaktovali starého otca žalovanej, nie žalobkyňu. Nie je pravdou, žeby žalobkyňa nebohého navštevovala, pomáhala mu alebo sa o neho nejako starala.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a svedkov, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav veci:
Z dedičského spisu tunajšieho súdu sp. zn. 15D/415/2008 súd zistil, že J. V., nar. X.XX.XXXX,. zomrel dňa XX.X.XXXX,. naposledy žil bytom v K., B. 13. Poručiteľ bol rozvedený, bol otcom žalobkyne, iné deti nemal. Zanechal závet a listinu o vydedení spísané na jednej listine dňa 7.4.2004 na notárskom úrade JUDr. J. P., R. 5 v K. č.k. N 117/2004, NZ 30188/2004, NCRza 1522/2004, v ktorej ustanovil za univerzálnu dedičku žalovanú a vydedil svoju dcéru a jej potomkov úplne z dôvodu, že mu neposkytovala žiadnu pomoc a o neho od roku 1977, kedy sa rozviedol, neprejavuje žiadny záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mala. Nikdy sa k nemu nehlásila ako dcéra, ani po dosiahnutí dospelosti, nikdy ho nenavštívila, nedala o sebe inak vedieť vo forme písomnej alebo telefonickej, preto si nezaslúži, aby čokoľvek po ňom dedila.
Žalobkyňa po oboznámení sa s obsahom tejto listiny s jej obsahom na notárskom úrade dňa 11.11.2008 súhlasila, no krátko na to ešte v ten istý deň na notárskom úrade uviedla, že svoje vyhlásenie berie späť, že nesúhlasí s dôvodmi vydedenia. V zmysle ust. § 175k ods. 1 a 2 O.s.p., kedy súd v "nesporovom" dedičskom konaní nemá možnosť objasňovať sporné skutočnosti, ak sa vzniknutý spor nepodarí vyriešiť zmierne, súd vydal uznesenie č.k. 15D/415/2008-31, v ktorom uložil Z. V. podať v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia žalobu o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.3.2009.
Počas výsluchu žalobkyňa uviedla, že chodila za otcom, mala záujem sa s ním stretávať. Nevie, prečo sa v závete tak vyjadril. Rodičia sa rozviedli, keď mala asi 2 roky. Od vtedy bol otec len pár krát u nich doma, keď bola ešte veľmi malá. Potom ju už v podstate nenavštevoval až do 18-tich rokov. Predtým bývala u mamy. V 18-tich rokoch žalobkyňa otca vyhľadala, normálne sa zvítali. Aj sa k nemu na krátky čas, asi na pol roka, nasťahovala. Matka sa druhý krát vydala a žalobkyňa mala nejaké problémy s otčimom. Potom sa za ním snažila prísť 3 - 4 krát do mesiaca. Väčšinou ale nebol doma. Za prácou odišla do P., tam som si aj našla podnájom, bolo to pre ňu pohodlnejšie. Otec bol málo komunikatívny. Neobjasnil jej prečo ju nevyhľadal za celé tie roky. Aj keď som už žalobkyňa pracovala v P., každý týždeň chodila do Košíc, vždy ho vtedy navštívila, nepovedal jej o tom, že je chorý. Len tušila, že má nejaké zdravotné problémy. Pokiaľ ide o zmenu jeho výzoru - zostarol a mal menej vlasov, trochu schudol. Keď prišla za ním do bytu, tak poliala kvety, urobila nákup. Nebol imobilný, zomrel 59-ročný. Nežiadal ju o žiadnu pomoc. Po tom, ako sa od neho odsťahovala, už nemala od jeho bytu kľúče. Nemala na neho telefonický kontakt, on jej niekedy volal. Ona mu nemala kam volať, lebo najprv nemal telefón, a potom keď ho už aj mal, ona nemala jeho telefónne číslo. Ona od neho nepýtala telefónne číslo, lebo keď jej ho sám nedal, tak asi jej ho nechcel dať. Žalobkyňa nemala vedomosť o priateľke otca, ani nepoznala jeho priateľov. Vie, že otec rád chodil do prírody, trampoval, zbieral všelijaké veci, napríklad pohľadnice.
Žalovaná v konaní vypovedala, že poručiteľa poznala od narodenia. Bol to ich rodinný priateľ. Bol blízkym priateľom s jej dedom J. F.. Poznal sa aj s babkou O. F.. Pomáhal jej rodičom pri stavbe domu. a bol často ich hosťom. Keď niekto z ich rodiny mal sviatok, vždy prišiel a priniesol aspoň čokoládu. Chodil k nim na grilovania, ona so sestrou sa s ním hrávala. Bol medzi nimi vzťah typu dedko vnučka. Mali sa radi. Sestra je mladšia o desať rokov, preto za dedičku ustanovil žalovanú ako staršiu s tým, že keď to dal jej, dal to v podstate im obom. Vypomáhali mu tým, že mu dali spotrebiče, otec mu pomáhal s technickými záležitosťami alebo keď ho bolo treba odviezť k lekárovi. Keď potreboval kontakt na rodinu, uvádzal ich. Boli často v telefonickom kontakte. Žalovaná pozná bývalú priateľku poručiteľa, boli spolu 8 rokov, mali sa aj brať. Má s nimi aj spoločné fotografie. Žalovaná vedela, že poručiteľ mal dlhodobé problémy so srdcom, čakal aj na transplantáciu srdca. Bolo tam tiež podozrenie na rakovinu. Úplne mu vypadali vlasy. Posmutnel. Medzi jeho záľuby patrili turistika, cykloturistika, zbieral známky, pečiatky, pestoval citrusy. Žalobkyňu žalovaná prvý krát videla u notárky. Poručiteľ dcéru nespomínal, žalovaná o nej až do doby dedičského konania nevedela. Žalovaná pár krát bola u poručiteľa, ale väčšinou sa stretávali u jej starých rodičov alebo u nich doma. Vedeli o nejakých jeho zdravotných problémoch. Stále o neho prejavovali záujem, ak niečo potreboval, tak povedal. Od nej konkrétne nepožadoval pomoc, bola dieťa, takže žiadal o pomoc jej rodičov alebo starých rodičov.
Svedok J. V. vo svojej výpovedi uviedol, že s poručiteľom boli susedia asi od 1982. roku. Po takých možno 10-12 rokoch začal registrovať, že ho začala navštevovať dcéra, aj žila u neho jeden čas, možno rok. Svedok je domový dôverník vo vchode, tak sa žalobkyne asi po 2 týždňoch vídania pýtal za kým chodí. Mohla mať vtedy asi 18 rokov. Potom ho navštevovala asi tak 2 - 3 krát do mesiaca až do poslednej chvíle. Svedok ju stretával pri bráne alebo ju videl na balkóne. Svedok mal s poručiteľom bežné susedské vzťahy. Nenavštevovali sa ani sa nejako bližšie nezdieľali o problémoch. Žalobkyňu videl okolo kvetov na balkóne poručiteľa vykonávať práce alebo vysypávať kôš. Od neho poručiteľ nepožadoval pomoc ani sa mu nesťažoval na svoju zdravotnú situáciu. Len z počutia od susedov svedok vedel, že poručiteľ má nejaké zdravotné problémy. On mal s každým len bežné susedské vzťahy. V poslednom období jeho života začal nosiť šatku na hlave, zrejme mu vypadali vlasy. Za ním v podstate nikto iný nechodil, aspoň nie tak, že by si to svedok všimol. Aj po smrti poručiteľa si svedok všimol, že v byte bolo vetrané a videl prísť žalobkyňu autom aj s nejakým chlapcom, zrejme jej priateľom, videli sa pri bráne.
Svedkyňa K. K., bývalá manželka poručiteľa a matka žalobkyne vypovedala, že s J. V. sa rozviedla v 1970. roku. Keď mala dcéra 18 rokov, odišla bývať k nemu. Raz ju vyhľadala. Potom poručiteľ raz bol za ňou s tým, kedy sa ku mne môže dcéra vrátiť. Povedala som, že kedykoľvek. Potom sa dcéra asi po pol roku vrátila. Robila v K. aj v P.. Keď robila v P., začala bývať v podnájme aj so svojou staršou sestrou. Od rozvodu ju otec navštevoval možno tak raz za 3 - 4 roky, aj to mal vždy vypité. Potom, keď sa dcéra vrátila bývať k nej, mala vedomosť o tom, že si niekedy volali a že po tom išla dcéra za ním. Niekedy jej dcéra povedala, že nebol doma. Občas išiel poručiteľ za sestrou svedkyne, ktorá je už nebohá. Raz sa jej zdôveril, že keby sa s ním niečo stalo, tak všetko ostane dcére. Svedkyňa ani od sestry nemala vedomosť o žiadnych jeho priateľoch. Keď svedkyňu raz vyhľadal, tak jej povedal, že má priateľku, ale toho času sú pohnevaní. Bol veľmi málovravný. Moja sestra, za ktorou chodil, je už toho času, žiaľ, nebohá.
Súd vypočul aj svedkyňu A. P., ktorá uviedla, že J. V. bol jej strýko, je dcéra zosnulej sestry matky žalobkyne. Jeden čas bývala vo vchode, kde žil strýko, on tam žil sám, bolo to od Vianoc 1995 do konca roka 1996. Veľmi sa nestretávali, vedela, že je doma v podstate z toho, že nahlas išiel televízor. Z. - žalobkyňa jeden čas, asi v roku 1993, bývala u nej asi 3 mesiace, ale nechcela ju zaťažovať. Tak sa potom rozhodli, že vyhľadajú jej otca. V tom období ešte nežila v tom vchode, asi až 3 roky na to. Z. za ním chodila. Niekedy sa nevedela dostať do brány. Bol tam problém s bránou, takže musela žiadať susedov. Niekedy mala problém sa s ním nakontaktovať. Ujo bol podivín. Dlho ho nebolo vidieť, chodil na cyklistické trampy a také záležitosti. Svedkyňa bola šokovaná z toho, že Z. vydedil. On chodil občas aj za Z. mamou aj za mojou mamou raz - dva krát do roka a keď ho raz nabádala, aby pomohol svojej dcére, tak jej povedal, že raz bude všetko jej. Tiež sa jej zdôveroval, že mu je ľúto, že nemôže byť s dcérou častejšie, ako by chcel, ale zrejme nechcel zasahovať do ich domácnosti. Svedkyňa vôbec nevedela o jeho zdravotných problémoch, skôr som si myslela, že je zdravý, keď chodí na také cyklotúry. V čase, kedy potom bývala v rovnakom vchode so strýkom niekedy žalobkyňa prišla za ňou s tým, že sa nevedela dostať k otcovi, že nie je doma. Tak jej vravela, nech mu nechá odkaz. Niekedy prišla za ňou - aj keď už tam svedkyňa nebývala - s pocitom bezmocnosti, že zasa nebol doma, že nevie ako sa ma na neho nakontaktovať, že nebol doma, aj keď boli dohodnutí.
Svedok E. V. vypovedal, že pracoval na učilišti aj s pánom V. aj s pánom J. F.. Poznám žalovanú, ktorá je vnučkou J. F.. Aj navštevovali s pánom V. starých rodičov žalovanej, t.j. J. F., pozná aj jej rodičov. Vie, že J. V. mal dcéru, pretože sa raz o tom zmienil, vyjadroval sa v tom zmysle, že nemá veľmi dobrý vzťah s bývalou manželkou ani dcérou, pretože ho poznali len vtedy, kedy potrebujú peniaze. Poručiteľ mal dobrý vzťah k deťom, aj keď bol u svedka, nemal problém ísť s jeho 2 deťmi na prechádzku, zahrať sa. Poručiteľ ma rád turistiku, bicykel. Vedel sa baviť, ale bol malovravný. Poručiteľ sa nezmieňoval o svojom zdravotnom stave. Raz ho svedok stretol, videl, že má vypadané vlasy, tak z toho vydedukoval, že má nejaké zdravotné problémy.
Svedkyňa J. J. - matka žalovanej vypovedala, že poznala poručiteľa skrze svojo otca niekoľko rokov, nakoľko to bol jeho kolega a neskôr aj priateľ. Pomáhal jej a manželovi na stavbe domu. Rád bicykloval, často k nim zašiel na bicykli. Manžel mu pomáhal, keď bolo potrebné pri uzatváraní nejakých zmlúv, alebo či už v banke, alebo napríklad v poisťovni. Dali mu mikrovlnnú rúru, tiež ho nahovorili, aby zrušil pevnú linku a dali mu dva mobilné telefóny pred 9 alebo viac rokmi. Asi v 1998 - 9 roku prekonal infarkt aj kožné ochorenie, sprvu sa obávali, že má rakovinu, keďže mu vypadali všetky vlasy, ale bolo to spôsobené tým kožným ochorením. Neskôr, keď mal problémy s dýchaním a s chodením, tak ho vozievali. Ku koncu života vlastne čakal na transplantáciu srdcu a bolo dané lekárovi telefónne číslo jej otca pre prípad
potreby, bohužiaľ transplantácie srdca sa poručiteľ nedožil. Ten telefonický kontakt na otca nadiktoval priamo poručiteľ. Svedkyňa poznala aj jeho priateľku. Poručiteľ s ňou chodieval k rodičom svedkyne. Boli spolu 7 - 7,5 roka. Rozišli sa asi v roku 2002. Keď sa s ňou rozišiel, v jeho byte nebolo vidieť ženskú ruku. Bol to zlatý, veselý človek, ktorý mal rád deti. Na balkóne pestoval citrusy, uhorky, paradajky. Bol numizmatik, zbieral pečiatky zo všelijakých miest, kam chodil na bicykli. Svedkyňa žalobkyňu predtým nepoznala, vedela že poručiteľ mal dcéru od jeho priateľky Z. a neskôr, keď sa vyjadril aj on ohľadne dcéry, spomínal, že ho navštívi, len keď pýta peniaze. Pokiaľ ide o závet, oslovil ju poručiteľ s tým, že pozná ich deti, videl ich vyrastať pre jeho očami, I. bola staršia, keďže sú mu najbližší, tak sa rozhodol, že spíše závet. S manželom za ním svedkyňa chodila 2 krát do mesiaca, vždy keď zavolal a občas aj sami sme za ním zašli.
Vo svojej výpovedi svedok J. F. uviedol, že s neb. J. V. sa spoznali na učilišti v 80-tych rokoch, boli kolegovia aj kamaráti, chodili spolu na výlety aj túry, poručiteľ zvykol chodiť aj na bicykli. Navštevovali sa. Nebohý chodil aj k dcére svedka na dom do O.. Zvykli sme spolu aj oslavovať. V 1993. zrušili učilište, nebohý išiel pracovať do jednej malej firmy, svedok si vybavil živnosť, potom sa už menej stretávali. Svedok robil som aj v zahraničí, takže vtedy sa s nebohým nevideli, boli v telefonickom kontakte. Svedok vedel, že nebohý je rozvedený a že má dcéru, ale nikdy ju svedok nevidel. Keď ju nebohý spomínal, tak len v tom zmysle, že príde len keď potrebuje peniaze. Svedok tiež poznal priateľku nebohého v 1998
- 99. roku, bol aj u nej. Nebohý s ňou žil asi 6-7 rokov. Po tom, keď dostal nebohý infarkt, svedok sa s ním stretol a skoro ho nespoznal - nemal vlasy na hlave. Až vtedy mu nebohý povedal, že prekonal infarkt. Svedok mu vytkol, že mu ako svojmu kamarátovi nepovedal, čo s ním je. Na čo nebohý reagoval v tom zmysle, že čo tam po tom. Keď svedok odišiel na dôchodok, už sa zasa vídavali trochu častejšie, ale stále svedok chodieval aj do Českej republiky. V roku 2005 nebohý ťažšie chodil, takže ho svedok občas vozieval k lekárovi. Keď ho raz šiel navštíviť, tak sa dozvedel od susedky, čo vonku sadila kvety, že J. zomrel, že dcéra mu vyhotovila pohreb. Svedok potom volal dcére, pretože vedel o závete. Keď sa svedok rozprával s domovým dôverníkom a s tou pani, rozprávali niečo v tom zmysle, že svedok sa dá kúpiť. Tá pani povedala, že bola za ňou dcéra pána V. a že jej ponúkala peniaze za svedectvo, ale ona odmietla. Povedala, že by nesvedčila ani pre jednu zo strán. Svedok si myslí, že bol najlepším kamarátom nebohého, ktorý keď potreboval nejakú pomoc, tak ho popýtal alebo jeho zaťa, na ktorého mal tiež telefónne číslo a ktorý tiež mal auto. Nebohý nahlásil svedkovo telefónne číslo v nemocnici. Pán V. s priateľkou žili väčšinou u nej, pretože on mal malý byt. Zo začiatku mal nebohý pevnú linku, potom dostal od svedkovho zaťa dva mobilné telefóny. Žalovanej bol ako jej druhý dedo.
Svedkyňa Z. I. vypovedala, že žila s poručiteľom J. V. asi 7 rokov. V bližšom vzťahu boli asi od roku 1995. Žili u nej, pretože u neho sa v podstate dve osoby žiť nemohli. On mal pol izby zapratanej so stanom, spacími vakmi a podobne a v kuchyni tiež mal kopec vecí, pričom tam nemal ani chladničku. On v tom čase robil majstra na učilišti, potom robil u súkromníka klampiara. Vedela o tom, že má dcéru, ale v podstate spomínal, že mali nezhody a už v podstate o nej nechcel ani počuť, že chodila za ním, len keď potrebovala peniaze. On, keď chodil robiť vonku na 4 dni, tak svedkyňa chodila k nemu do bytu polievať kvety. Po tom, keď prekonal infarkt, chodila za ním do nemocnice mu pomáhať. Aj sa mali brať, ale nakoľko aj u nej začali zdravotné problémy, tak už sa nezobrali a ostali len kamarátmi. Nemal ani žiadnu dcérinu fotku. Svedkyňa nevie o tom, že by si bol J. V. snažil vybudovať vzťah k dcére. Nevie o tom, že by ho počas tých 7 rokov žalobkyňa navštívila. V podstate ani nemohla, lebo býval u nej a chodili k nemu na byt len cez víkendy, kedy si niečo robil na bicykli a ona polievala kvety. K jej dvom dospelým synom mal nebohý dobrý vzťah. Isté obdobie neboli doma, pracovali vonku v zahraničí. Svedkyňa pozná starých rodičov aj rodičov žalovanej. S nebohým chodievali k nim na návštevu, má aj fotky. O závete svedkyňa nemala vedomosť, v tom čase už boli s poručiteľom rozídení.
K žalovanej mal poručiteľ dobrý vzťah, on mal rád deti, zabával ich. Deťom vždy kupoval sladkosti, kdekoľvek sme išli, aj oslávencom darčeky. Je pravdou, že pil, ale nebol to zlý človek. Nebol to žiaden alkoholik, ani nemohol, keďže robieval na streche. Dal si štamperlík alebo pivo po práci. Okrem toho aj bral lieky na srdce, ktoré sa nezlučovali s alkoholom. Nemal problém ľuďom pomôcť. Svedkyňa s ním vedela vychádzať, pri nej bol aj zhovorčivý, bol aj na zábavu. Pomoc od nej nemusel požadovať, pre svedkyňu to bola samozrejmosť.
K vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci právny zástupca žalobkyne uviedol, že je nemysliteľné, aby otec vydedil vlastnú dcéru a zanechal nehnuteľnosť cudzej osobe, ktorá sa o neho
ani nestarala. Je pravdou, že sa navštevovali rodičia žalovanej resp. starí rodičia s poručiteľom, ale väčšinou to bolo tak, že poručiteľ navštevoval rodičov žalovanej, avšak ani raz sa žalovaná nevyslovila v tom zmysle, že by ona bola osobne navštevovala poručiteľa.
Právna zástupkyňa žalovanej uviedla, že majú za to, že dôvody vydedenia a to, že žalobkyňa neprejavovala o poručiteľa opravdivý záujem a neposkytla mu pomoc, boli naplnené, pričom nepostačuje záujem dcéry o otca len formálny. Z konania vyplynulo, že žalobkyňa poručiteľa nepoznala, viacero skutočností nevedela uviesť, nevedela ani o priateľke, s ktorou poručiteľ žil poručiteľ 7 rokov. Osoby jemu blízke zase nemali vedomosť o dcére poručiteľa, resp. keď sa o nej vyjadrili, tak skôr v negatívnom zmysle. Je bezpredmetné, že žalovaná sa o poručiteľa nestarala, v tom čase bola maloletá, ale poručiteľ mal k nej vrúcny vzťah, bol ako jej druhý dedo, preto ju určil v závete ako dedičku. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala, že by bola prejavovala opravdivý záujem o poručiteľa, teda taký záujem, aký má mať dcéra o otca.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 479 Obč. zák. maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.
Podľa § 469a ods. 1 Obč. zák. poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, c) bol odsúdený pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d) trvalo vedie neusporiadaný život.
Podľa § 40a Obč. zák. ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa je dcérou poručiteľa J. V., zomr. XX.X.XXXX, ktorý ju v listine zo dňa 7.4.2004 vydedil z dôvodu, že mu neposkytovala žiadnu pomoc a o neho od roku 1977, kedy sa rozviedol, neprejavovala žiadny záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mala - nikdy sa k nemu nehlásila ako dcéra, ani po dosiahnutí dospelosti, nikdy ho nenavštívila, nedala o sebe inak vedieť vo forme písomnej alebo telefonickej.
Dôvody tam uvedené možno subsumovať pod dôvody uvedené v § 469a ods. 1 písm. a) a b) Obč. zákonníka.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobkyňa poručiteľovi v rozpore s dobrými mravmi neposkytla poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch. Všetkými výpoveďami bolo preukázané, že poručiteľ nebol starý, bol to aktívny športovec a bol takej povahy, že sa veľmi nezdieľal o sebe a svojich zdravotných problémoch. Aj jeho najlepší kamarát sa o infarkte dozvedel až keď ho stretol. Žalobkyňa nedisponovala automobilom, ani technickými znalosťami, teda nemohla poskytnúť pomoc poručiteľovi takým spôsobom, akým vypomáhal poručiteľovi otec a starý otec žalovanej - za predpokladu, že by o týchto jeho potrebách vôbec vedela. V konaní nebolo preukázané, že by poručiteľ niekedy žalobkyňu o svojich potrebách informoval alebo o nejakú pomoc požiadal, preto ani nemožno hovoriť o tom, že by mu žalobkyňa pomoc v rozpore s dobrými mravmi odmietla alebo neposkytla.
Výpoveďou žalobkyne a svedeckými výpoveďami J. V., K. K. a A. P. boli taktiež vyvrátené tvrdenia poručiteľa, že ho žalobkyňa nikdy nenavštívila, nedala o sebe vedieť vo forme písomnej ani telefonickej. Naopak, z týchto výpovedí vysvitlo, že sa žalobkyňa do konca jeho života snažila kontaktovať poručiteľa.
Skutočnosť, že nebol doma, nemohla ovplyvniť. V podstate aj z výpovedí ďalších svedkov vyplynulo, že žalobkyňa poručiteľa kontaktovala, i keď s tým, že potrebuje peniaze. O neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané, že by sa poručiteľ o žalobkyňu bol niekedy v živote skutočne zaujímal a snažil sa s ňou vybudovať vzťah. Došlo preto k situácii, že sa až tak dobre nepoznali, nevznikol medzi nimi blízky vzťah. Skutočnosť, že poručiteľ dobre vychádzal s cudzími deťmi nič nemení na tom, že s vlastnou dcérou si vzťah nevybudoval, svoju lásku jej neprejavoval.
Na základe vyššie uvedených okolností súd dospel k záveru, že žalobkyňa nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavila taký záujem ako očakával, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ, keď sa s ňou po rozvode, kedy ona mala dva roky, nesnažil vybudovať vzťah otec - dcéra. Žalobkyňa sa svojím konaním nepričinila na vzniku tohto stavu, tento nezavinila ani čiastočne a ako dieťa nemohla objektívne ovplyvniť vzťahy medzi svojimi rodičmi. Súd mal za to, že za týchto okolností nebolo možné od nej požadovať výraznú zmenu v jej postoji voči poručiteľovi ani po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ňou a poručiteľom neexistoval blízky citový vzťah, v ktorom by mohla pokračovať, resp. na ktorý by mohla prípadne nadviazať. Z tohto hľadiska súd nepovažoval za významnú okolnosť, že žalobkyňa (resp. jej matka) sa na poručiteľa (ktorý mal do doby, kým nebola schopná sa sama živiť, voči nej vyživovaciu povinnosť), obracala so svojimi finančnými požiadavkami a že dôkladne nepoznala všetky jeho koníčky a priateľov.
Po takto zistenom skutkovom stave a preukázaní naliehavého právneho záujmu na odstránení právnej neistoty žalobkyne ohľadne jej dedičského práva (ktoré sa počas dedičského konania ukázalo sporným), súd žalobe vyhovel a určil že dôvody vydedenia žalobkyne - neopomenuteľnej dedičky po neb. J. V. - nie sú dané, a teda jej vydedenie je neplatné.
O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle cit.ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyňa mala v konaní úspech, preto by jej patrilo právo na plnú náhradu trov, potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva proti žalovanej, ktorá v spore úspech nemala.
V zmysle cit. ust. § 151 O.s.p. súd o náhrade trov konania rozhoduje iba na základe návrhu. Žalobkyňa (zastúpená v konaní advokátom) návrh na uloženie povinnosti žalovanej nahradiť trovy konania počas celého konania nepodala (je potrebné rozlišovať uplatnenie náhrady trov konania - do rozhodnutia vo veci a vyčíslenie už uplatnených trov konania, pre ktoré je daná 3-dňová lehota od vyhlásenia rozhodnutia), preto o jej trovách súd nerozhodoval.
Žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyni žiadala, aby súd zaviazal žalobkyňu k náhrade trov konania, nakoľko však žalovaná bola v konaní neúspešná, súd rozhodol, že nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I v dvoch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 2 a 3 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona č. 233/95 Z.z. v platnom znení o súdnych exekútoroch a exekučnom poriadku.