Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9CoCsp-18-2023.pdf
PDF · 143.26 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/18/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., o zaplatenie 1.444,07 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 5Csp/59/2022-130 zo dňa 08.12.2022, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
II. Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovné :
,,Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 862,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 862,18 eur od 26.11.2019 do zaplatenia, a to všetko jej povoľuje uhradiť v 20- eurových mesačných splátkach, splatných vždy každého 25-teho dňa toho, ktorého mesiaca k rukám žalobcu, začínajúc právoplatnosťou tohto rozsudku, pod následkami straty výhody splátok.
V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamieta.
Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 19% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.“
2. V odôvodnení konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 20.08.2018 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „D. E.“, pričom žalovanej boli poskytnuté peňažné prostriedky, a to úver vo výške 1.080 eur. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah všeobecných obchodných podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek zmenu. Dospel k záveru, že k postúpeniu pohľadávky došlo v danom prípade v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ako aj v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Ďalej konštatoval, že k premlčaniu nároku žalobcu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
by došlo v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka v júli 2022, pričom žaloba bola podaná 23.6.2022. Na uvedené je však potrebné aplikovať ešte pripočítanie 76 dní k premlčacej dobe v zmysle zákona č. 62/2020 Z.z. (35 dní za obdobie neplynutia lehôt od 27.3.2020 do 30.42020 a 41 dní od 19.1.2021 do 28.2.2021). Z uvedeného dôvodu tak bola žaloba na súde podaná ešte pred uplynutím premlčacej doby a nárok žalobcu uplatnený žalobou premlčaný nie je. Súd prvej inštancie ďalej zisťoval, či došlo k skúmaniu bonity spotrebiteľa v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v čase uzavretia zmluvy. Z vykonaného dokazovania zistil, že pri overovaní bonity žalovanej žalobca mal nejaké údaje o výške príjmu žalovanej, avšak nebolo preukázané, či s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Postup žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javil iba formálny a nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. Žalobca v danom prípade ako jedinú listinu skúmania bonity žalovanej (okrem údajov uvedených žalovanou v žiadosti o poskytnutie úveru) predložil súdu iba dopyt do úverového registra SRBI. V danom prípade súd nemal preukázané, aby žalobca mal k dispozícií doklady o príjme žalovanej, o výdavkoch žalovanej, najmä nákladoch na bývanie, doklady SIPO, prípadne výpis z bežného účtu žalovanej, pri uzatváraní zmluvy. Súd nemal za preukázané, že by mal žalobca v čase poskytnutia úveru vedomosť o majetkových pomeroch žalovanej, teda kde táto bývala, či vlastnila nehnuteľnosť alebo či bývala v podnájme, aké výdavky spojené s ubytovaním uhrádzala a taktiež nepreukázal ani iné doklady, resp. zistenia o jej výdavkoch predstavujúcich uspokojovanie základných životných potrieb. Podľa súdu pre účely skúmania bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou nepostačuje, ak dodávateľ vychádza iba z tvrdení spotrebiteľa bez toho, aby žiadal aj preukázanie tvrdených skutočností príslušnými listinami. Na základe uvedených zistení súd prvej inštancie uzavrel, že za situácie, keď bol poskytnutý spotrebiteľovi úver bez náležitého posúdenia jeho bonity, nemožno žalobcovi priznať okrem istiny iný nárok z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal skutočnosťou, či spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase jej uzavretia. Súd prvej inštancie zistil, že v zmluve výška poskytnutého úveru bola uvedená sumou 1.080 eur. Žalobca tvrdí, že sa jedná o sumu aj odovzdanú žalovanej. Avšak zo samotného výpisu z úverového účtu žalovanej je zrejmé, že okamžite s poskytnutím spotrebiteľského úveru (dňa 20.08.2018) bol žalovanej zaúčtovaný a odrátaný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 21,60 eura. Ak na účet žalovaného bola pripísaná suma úveru, vzápätí z nej žalobca zinkasoval, ihneď vzal späť sumu poplatku 21,60 eura, teda reálne žalovaná disponovala nie istinou úveru 1.080 eur, ale sumou 1.058,40 eura krátenou o zinkasovaný poplatok. Za tejto situácie je preukázané, že žalovaný disponoval reálne sumou úveru iba vo výške 1.058,40 eura a ak v zmluve bola výška úveru uvedená sumou 1.080 eur bola uvedená nesprávne. Pre absenciu tejto obligatórnej náležitosti zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. e) je potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ. Takýto uplatňovanie takéhoto poplatku zároveň podľa súdu prvej inštancie odporuje dobrým mravom respektíve zmluvné ustanovenie - Poplatok za poskytnutie úveru: 21,60 eura splatný najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru, uvedenou v čl. I. bode 7. Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,VÚB pôžička“ zo dňa 20.08.2018 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v danom prípade mal pochybnosti aj o správnom určení celkovej čiastky úveru, teda údaja vyžadovaného podľa § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ. Zo zmluvy totiž nie je možné dospieť k celkovej čiastke úveru ani zo skutočností žalobcom v zmluve deklarovaných. Žalobca udáva v časti I. čl. I. bode 1 zmluvy, že výška mesačnej splátky je 18,86 eura, počet splátok 96 respektíve bez zľavy z Voliteľnej služby výška mesačnej splátky je 20,08 eura, počet splátok 96. Celková čiastka spojená s úverom je uvedená v č. I bode 3. zmluvy vo výške 1.748,64 eura, pri výške splátky 17,99 eura, a poplatku za poskytnutie úveru 21,60 eura a vo výške 1.865,76 eura, pri výške splátky 19,21 eura, a poplatku za poskytnutie úveru 21,60 eura. Avšak 96 splátok po 18,86 eura po prirátaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 21,60 eura predstavuje spolu sumu 1.832,16 eura a 96 splátok po 20,08 eura po prirátaní poplatku za poskytnutie úveru v sume 21,60 eur predstavuje spolu sumu 1.949,28 eura. Takéto údaje o celkovej čiastke sa však nikde v zmluve nenachádzajú. Ak mali byť použité na výpočet celkovej čiastky iné údaje, respektíve predpoklady pre výpočet RPMN, uvedená skutočnosť však nie je zrejmá z obsahu zmluvného formulára a tieto údaje sa v ňom nenachádzajú. Poukázať taktiež aj na nejednoznačne stanovenú úrokovú sadzbu v zmluvnom formulári, a to 14,76% ročne v deň schválenia úveru a 12,76 % ročne po poskytnutí zľavy vo z Voliteľnej služby. Táto zľava predstavuje 2% ročne, avšak za stanovených podmienok, ktoré má spotrebiteľ splniť v priebehu existencie úverového vzťahu. Nejednoznačné uvedenie úrokovej sadzby je možné považovať za absenciu obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, a to úrokovej sadzby spotrebiteľského
úveru, ako aj časových období, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienok a spôsobu vykonania tejto zmeny. Uvedené je tak spôsobilé privodiť nejednoznačnosť až zmätočnosť ustanovení zmluvy a spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku pri uzavretí zmluvy. Súd prvej inštancie taktiež konštatoval, že žalobca (na ktorom je ohľadne uvedenej skutočnosti dôkazné bremeno) v danom prípade nepreukázal, že poistné nemalo byť zarátané do celkovej čiastky úveru v zmysle vyššie uvedeného ust. § 2 písm. g) ZoSÚ. Z okolností uzavretia mal zrejmé, že už pri podpise zmluvy bolo jednoznačné, že v lehote splatnosti mesačnej splátky bude žalovaný povinný uhrádzať aj poistné a nie je dôvod, prečo by uvedený náklad mal ísť mimo rámec celkovej čiastky úveru. Z obsahu uzatvorenej zmluvy o úvere vyplýva, že je v nej uvedená výška poistného 0,87 eura mesačne, ktorá suma má byť súčasťou mesačnej anuitnej splátky vo výške 18,86 eura respektíve 20,08 eur (bez zľavy). Žalobca nepreukázal, že v danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienila žalovaná, resp. že žalovaná mala možnosť výberu, či poskytnutie tejto doplnkovej služby prijme alebo odmietne. Žalovaná ako spotrebiteľ nedostala žiadnu možnosť voľby s alternatívou obsahujúcou vyznačenie, že poistenie nepožaduje. Ak potom žalobca poistné nezahrnul do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a teda do celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ v súvislosti s poskytnutím úveru zaplatiť a aj do výpočtu RPMN, zmluva o úvere neobsahuje prepísané náležitosti, a to podľa § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia zmluva, a preto je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie tak v danom prípade konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru z dôvodu nesprávne určenej hodnoty RPMN, v dôsledku nezapočítania nákladov za poistenie a tým aj nesprávnu výšku celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ. Keďže žalobca má v danom prípade na základe predmetnej úverovej zmluvy nárok iba na istinu úveru, žalovanú tak súd zaviazal na úhradu nesplatenej nepremlčanej istiny úveru v sume 862,18 eura. Žalovanú tak súd zaviazal na úhradu nesplatenej a nepremlčanej istiny v sume 862,18 eura a vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu zamietol. Prihliadnuc na majetkové pomery žalovanej, jej celkovú sociálnu situáciu, súd prvej inštancie povolil podľa § 232 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) žalovanej splácať dlh v primeraných splátkach po 20 eur mesačne.
3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP. Z pôvodne uplatnenej sumy 1.444,07 eura s príslušenstvom, žalobca dôvodne uplatňoval sumu 862,18 eura spolu s príslušenstvom, vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalobcov úspech tak predstavoval 59,70% a neúspech 40,30%, čo je naopak úspech žalovanej. Úspešnejšiemu žalobcovi tak po odrátaní neúspechu od jeho úspechu vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 19 % , ktorý mu aj priznal.
4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu druhého a tretieho výroku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b, f) a h) CSP. Tvrdil, že právny predchodca žalobcu preskúmal bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou v prísnom súlade s ust. § 7 ZoSÚ, avšak napriek tomu to súd nepovažoval za dostatočné – s ohľadom na čo súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko neaplikoval príslušné zákonné ustanovenia (§ 7 ods. 17 písm. b) ZoSÚ), resp. ak ich aplikoval, potom ich vyložil spôsobom, ktorý je v priamom rozpore so znením týchto ustanovení. V tomto konkrétnom prípade bol dopyt vykonaný v deň podpisu Zmluvy a bonita bola vypočítaná správne, teda na základe výsledkov z databázy banky. Pri posúdení bonity žalovanej boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, vrátane údajov zo spoločného bankového/úverového registra. Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalobcu splácať úver bol jednoznačný záver o jej platobnej spôsobilosti/ schopnosti splácať daný úver. Príjem bol bankou overený vo výške 214,69 eura, Bývanie uvedené v žiadosti o úver: bývanie u rodičov, rodinný stav bol deklarovaný ako: vydatá, existujúce záväzky overené cez úverový register (SRBI): 0 eur, maximálne splátkové zaťaženie, ktoré je možné použiť na splátky úverov (60% z akceptovaného príjmu), výška splátky poskytovaného úveru 18,89 eura je nižšia ako 10 % z príjmu žiadateľa. Z predložených dôkazov je tak podľa žalobcu zrejmé, že právny predchodca žalobcu pri poskytnutí úveru posudzoval výšku príjmu žiadateľa a rovnako tak nahliadol do bankového/úverového registra, a teda posudzoval aj jeho aktuálnu úverovú zaťaženosť. Žalobca je preto názoru, že v konaní bolo riadne preukázané, že pôvodný veriteľ pred uzavretím Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „VÚB Pôžička“ posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať úver, pričom toto skúmanie bonity žalovanej vykonal aspoň jedným zo spôsobov podľa ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie, pričom nie je sporným, že právny predchodca žalobcu jeden z týchto zákonných postupov vykonal. Z hľadiska výrokovej logiky je
preto bez ďalších rozumných pochybností preukázané, že k hrubému porušeniu odbornej starostlivosti v tomto prípade nedošlo. S názorom súdu prvej inštancie ohľadné celkovej výšky úveru sa žalobca nemohol stotožniť a zastáva názor, že Zmluva obsahuje správny údaj o celkovej výške poskytnutého úveru v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. e) ZoSÚ. Z výpisu účtu preukázateľne vyplýva, že žalovaná dňa 20.08.2018 čerpala sumu 1.080 eur. Vzhľadom na znenie ust. čl. I. bod 7. Zmluvy bola v tento deň postupcom zrealizovaná aj ďalšia účtovná operácia vo výške - 21,60 eura, a to práve na úhradu spracovateľského poplatku, keďže zmluvné strany si v Zmluve dohodli, že tento bude uhradený z prostriedkov úveru, čo sa v tomto prípade aj skutočne stalo. Z priloženej platobnej histórie vyplýva, že dňa 20.08.2018 boli žalovanej vyplatené prostriedky vo výške 1.080 eur a v súlade s vyššie uvedeným vyúčtovaný poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol následne uhradený z prostriedkov na inkasnom účte. Žalovaná mala pri uzatváraní úverovej zmluvy možnosť uhradiť poplatok v hotovosti, bezhotovostne alebo z prostriedkov úveru. Žalovaná si samá vybrala možnosť úhrady poplatku za poskytnutie úveru z prostriedkov úveru. Voľba žalovanej sa následne premietla do samotnej Zmluvy, kde veriteľ uviedol ním zvolený spôsob splácania úveru a rovnako tak aj úhrady poplatku za poskytnutie úveru. Žalobca má za to, že dojednanie úhrady poplatku za poskytnutie úveru z inkasného účtu nie je neprijateľnou podmienkou, ktorá by zakladala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Práve naopak je toto dojednanie v Zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne a zároveň ho treba považovať za individuálne dojednané, nakoľko si tento spôsob úhrady vybrala žalovaná, pričom mala možnosť inej voľby. Žalobca ďalej zásadne nesúhlasí s právnym posúdením súdu vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy, v zmysle ktorého existujú pochybnosti o správnom určení celkovej čiastky úveru, nakoľko zo zmluvy nie je možné dospieť k celkovej čiastke úveru, ani zo skutočností v zmluve deklarovaných. Z obsahu Zmluvy vyplýva, že získanie spotrebiteľského úveru nebolo podmienené uzatvorením poistenia, pričom dlžník (žalovaný) požiadal o základný súbor poistenia a poplatok za poistenie bol vo výške 0,87 € mesačne. Poistné do výpočtu celkových nákladov v takomto prípade z dôvodu jeho fakultatívnosti nevstupuje - nie je teda povinné a úverovú zmluvu za rovnakých podmienok môže klient uzatvoriť aj bez dojednaného poistenia. Takto „fakultatívne“ koncipované poistenie potom v zmysle ust. § 2 písm. g) ZoSÚ nie je zahrnuté do výpočtu celkových nákladov a teda ani do RPMN. Poistenie nebolo podmienkou na získanie spotrebiteľského úveru, pričom táto skutočnosť vyplýva zo samotnej Zmluvy, konkrétne z čl. I, bodu 7., kedy žalovaná vyjadrila súhlas so zvolením si súboru poistenia, a to základného súboru poistenia (poistenia pre prípad smrti, poistenie invalidity v rozsahu nad 70 % a poistenie práceneschopnosti nad 30 dní). Zároveň žalovaná v rámci zmluvy niekoľkokrát vyjadrila súhlas s dohodnutými podmienkami. Zo súdu predloženej žiadosti o VÚB pôžičku zo dňa 20.08.2018, ktorá bola žalovanou vlastnoručne podpísaná sa v rámci informácii o žiadateľovi pri poistení žiadateľa uvádza, že žalovaná žiada základný súbor poistenia. Výpočet celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s poskytnutím úveru použitý súdom, preto považuje žalobca za svojvoľný, nakoľko nezohľadňuje fakultatívnosť poistenia, a teda vynechanie poplatku za poistenie pri zahrnutí do celkovej čiastky podľa ust. § 2 písm. g) ZoSÚ. Na základe uvedeného výška splátky vstupujúca do celkových nákladov je ponížená o 0,87 eura (splátka poistného), t. j. splátka v zmysle Zmluvy bola vo výške 17,99 eura. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že Zmluva podľa jeho názoru obsahuje správny údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Žalovaná bola povinná uhradiť sumu 1.748,64 eura, t. j. 96 x 17,99 eura – splátky splatné od 17.09.2018 do 17.09.2026 = 1.727,04 eura + 21,60 eura (poplatok za poskytnutie úveru v zmysle čl. I bodu 7 Zmluvy) = 1.748,64 eura. Na základe toho je podľa názoru žalobcu potrebné konštatovať, že pôvodným veriteľom uvedená celková čiastka a RPMN je určená v správnej výške a za žiadnych okolností nie je pre spotrebiteľa zmätočná, zavádzajúca, či odporujúca zákonu. Napokon je žalobca toho názoru, že Zmluva jasne stanovuje kedy dlžníkovi vzniká a zaniká zľava z úrokovej sadzby. Na podklade toho vzniká zľava z úrokovej sadzby na celú lehotu splatnosti, a to za predpokladu, že úver nebude predčasne splatený alebo čiastočne splatený formou mimoriadnej splátky a lehota splatnosti je minimálne 36 mesiacov. V tomto prípade žalovaná pri podpise Zmluvy spĺňala všetky tieto v Zmluve určené predpoklady na poskytnutie zľavy z úrokovej sadzby, a teda jednoznačne mohla posúdiť svoj záväzok. K zániku zľavy z úrokovej sadzby by došlo v prípade, ak by žalovaná vykonala mimoriadnu splátku v akejkoľvek výške alebo by bol v omeškaní so splácaním s dvomi a viac po sebe nasledujúcimi splátkami alebo inými peňažnými záväzkami z úverovej zmluvy. V neposlednej rade zmluva obsahuje v čl. I bode 3 výpočet RPMN, tak s údajmi v prípade poskytnutej zľavy z úrokovej sadzby, ako aj bez zľavy z úrokovej sadzby, a teda žalovaná vedela už pri podpise Zmluvy rozsah svojho záväzku. Na podklade toho, podľa názoru žalobcu, nemožno za žiadnych okolností dôjsť k záveru, že
takéto určenie úrokovej sadzby je nejednoznačné až zmätočné, pričom Zmluva obsahuje jednoznačné uvedenie úrokovej sadzby, ako aj skutočnosti, kedy by sa zvýšila, a preto nie je možne dôjsť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Na základe vyššie uvedeného sa žalobca nestotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe aj v časti o zaplatenie 581,89 eura s prísl. a zároveň prizná žalobcovi voči žalovanej podľa pomeru úspechu a neúspechu v konaní nárok náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a zároveň prizná žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti , ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
7. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania. Keďže výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené žalovaná odvolaním nenapadla, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.
8. Odvolacia argumentácia žalobcu, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení súdu prvej inštancie bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnom procesnom postupe, nedostatočnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
9. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Vo vzťahu k odvolacím námietkam a na potvrdenie správnosti uvádza nasledovné.
10. V konaní nebolo sporné, že na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,VÚB“ pôžička uzavretej medzi žalovanou ako dlžníkom a právnym predchodcom žalobcu, Všeobecná úverová banka, a.s. ako veriteľom zo dňa 20.08.2018 (ďalej len ,,Zmluva“)bol žalovanej poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 1.080 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť prostredníctvom 96 splátok vo výške 18,86 eura.
11. Z obsahu Zmluvy je bez pochýb zrejmé, že na právny vzťah založený Zmluvou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, je nutné aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery, a to ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ako vzťahu spotrebiteľského a vyplývajúceho zo Zmluvy, ani samotným žalobcom v konaní spochybnené a namietané nebolo.
12. Z dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že listom zo dňa 20.11.2019 právny predchodca žalobcu, vyzval žalovanú na okamžite zaplatenie dlžnej sumy s tým, aby zaplatila sumu 1.084,55 eura v lehote 7 dní od spísania tejto výzvy na jeho bankový účet. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 20.09.2021 plynie, že právny predchodca žalobcu, Všeobecná úverová banka, a.s., oznámil žalovanej, že postúpil pohľadávky zo Zmluvy na súčasného žalobcu.
13. Vzhľadom na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27.03.2014, C - 449/13 zo dňa 18.12.2014 a C - 679/18 zo dňa 05.03.2020, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie, že bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej jeho právny predchodca náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.
14. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva.
15. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet a to ako stranu príjmov.
16. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018).
17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol súdom prvej inštancie vyzvaný okrem iného aj sa splnenia povinnosti jeho právneho predchodcu podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ s poukazom na ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Na
uvedenú výzvu reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 21.09.2022, v ktorom uviedol, že pri posúdení bonity žalovanej boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie, vrátane údajov zo spoločného bankového/ úverového registra. Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalobcu splácať úver bol jednoznačný záver o platobnej spôsobilosti/schopnosti žalovanej splácať daný úver. Príjem bol bankou overený: 214,69 eura, bývanie uvedené v žiadosti o úver: bývanie u rodičov, rodinný stav bol deklarovaný ako: vydatá, existujúce záväzky overené cez úverový register (SRBI): 0 eur, Maximálne splátkové zaťaženie, ktoré je možné použiť na splátky úverov (60% z akceptovaného príjmu), výška splátky poskytovaného úveru 18,89 eura je nižšia ako 10% z príjmu žiadateľa. K svojmu vyjadreniu žalobca priložil písomnú dokumentáciu k preverovaniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktorá zahrňovala dopyt právneho predchodcu žalobcu do úverového registra (č.l. 95 spisu).
18. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z predložených dôkazov a vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že si jeho právny predchodca overil príjem žalovanej vo výške 214,69 eura. Vo svojom vyjadrení žalobca len uviedol, že prijem bol overený, avšak bez špecifikácie akým spôsobom a bez priloženia akéhokoľvek dôkazu preukazujúcom jeho overenie.
19. Zároveň povinnosťou žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu bolo zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky žalovanej a v tomto smere uniesť dôkazné bremeno. Nepochybne žalobca uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu jeho tvrdeniu o overení existujúcich záväzkov overených cez úverový register vo výške 0 eur, o čo svedči predlžený dopyt do úverového registra. Taktiež súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Z dôkazov predložených žalobcom však nevyplýva, že by jeho právny predchodca zisťoval priemerné mesačné výdavky žalovanej na živobytie (SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.).
20. Na základe takto zisteného stavu je zrejmé, že žalobca nepreukázal, že pri overovaní bonity žalovanej jeho právny predchodca nemal k dispozícii dostatočné údaje o výdavkoch žalovanej, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní jej žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje.Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.
21. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Odvolací súd zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje aj neúplne zisťovanie jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 tretia veta ZoSÚ. Žalobca, resp. jeho právny predchodca pochybil pri posúdení úverovej schopnosti žalovaného s následkami čo do straty nároku na úroky a poplatky zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
22. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta ZoSÚ. Žalobca, resp. jeho právny predchodca pochybil pri posúdení úverovej schopnosti žalovanej s následkami čo do straty nároku na úroky a poplatky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
23. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o poplatku za poskytnutie spotrebného úveru a nesprávnom uvedení povinnej náležitosti v spotrebiteľskej zmluve o celkovej výške úveru, odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie v tomto smere a na zdôraznenie správnosti uvádza, že poplatkom vo výške 21,60 eura si žalobca skompenzoval svoje náklady a tieto odpočítal od poskytnutého úveru. Celková výška (čerpania) úveru označuje celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje za náhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi vyplatené (pozri rozsudok Súdneho dvora C - 377/14 Radlinger proti FINWAY a.s.). Uvedené má potom vplyv na všetky relevantné údaje v zmluve - RPMN, výšku splátky a iné. Z uvedeného dôvodu potom ani ostatné náležitosti uvedené v zmluve nemohli byť uvedené správne, pretože žalobca ako dodávateľ vypočítaval všetky ostatné relevantné údaje zo sumy 1.080 eur, a nie zo sumy skutočne poskytnutej, t.j. 1.058,40 eura.
24. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca ako dôkaz predložil listinu - históriu transakcií ( č.l. 57 spisu), v ktorej je zaznamenané čerpanie úveru, a to takým spôsobom, že súčasne s čerpaním úveru dňa 20.08.2018 bol v ten istý deň vyrúbený a zinkasovaný poplatok za poskytnutie spotrebného úveru vo výške 21,60 eura. Z uvedeného je zrejmé, že poplatok za poskytnutie úveru vo výške 21,60 eura, ktorý aj podľa zmluvy splatný bol ku dňu prvého čerpania úveru vyrúbený a aj zrazený bol v deň čerpania úveru, a keďže prvú reálnu úhradu žalovaná podľa zmluvy a histórie transakcií na úver mala realizovať až dňa 17.09.2018, je zjavné, že suma 21,60 eura bola „zrazená“, teda hradená zo sumy „čerpania úveru“, v dôsledku čoho dňa 20.08.2018 reálne k dispozícii dlžníkovi (žalovanej) bola daná len suma 1.058,40 eura
25. Preto správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že započítanie poplatku za poskytnutie spotrebného úveru do celkovej výšky úveru, v dôsledku čoho reálne žalovanej ako spotrebiteľovi bola k dispozícii daná suma len 1.058,40 eura a nie suma 1.080 eur uvedená ako výška úveru nemá zákonnú oporu, v dôsledku čoho údaj o celkovej výške úveru uvedený v zmluve je zjavne nesprávny, čím nie je dodržaná táto zákonom predpísaná náležitosť, preto sa podľa § 11 ods.1 písm. b) v spojení s § 9 ods.2 písm. e) ZoSÚ jedná o bezúročný a bezpoplatkový úver.
26. V zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 4/2022 bol pod číslom R 49 publikovaný judikát so záverom, cit. „Celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru.“ Jednalo sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k banke ( rozsudok zo dňa 30.06.2022 sp.zn.9Cdo 287/2021) v ktorom najvyšší súd okrem iného jasne uviedol, že cit“ Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy...Navyše v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru....Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. Za tohto stavu bol preto správny záver súdov nižších inštancií, že úverová zmluva neobsahuje správne údaje v zmysle § 9 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa a rovnako správne uplatnili aj sankciu za porušenie tejto povinnosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona.“
27. Ďalej, ak právny predchodca žalobcu na základe Zmluvy poskytol reálne sumu len 1.058,40 eur a ročnú percentuálnu mieru nákladov vypočítal ako by poskytol 1.080 eur, znamená to, že v neprospech spotrebiteľa uviedol RPMN v nižšom percentuálnom vyjadrení než mal, v dôsledku čoho v Zmluve uviedol v neprospech spotrebiteľa nesprávnu, zavádzajúcu RPMN a nesprávne tým uviedla aj celkovú výšku úveru, pričom táto nesprávnosť, ako už bolo uvedené, má rovnaké dôsledky ako keby údaj o RPMN a údaj o celkovej výške úveru neboli uvedené vôbec, t.j. bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru na základe § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ pre absenciu náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. g) a h) tohto zákona.
28. Odvolací súd je toho názoru, že princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať alebo odmietnuť.
29. Poplatok by mal korešpondovať nejakému predmetu plnenia. Žalobca bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie úveru dostáva žalovaná ako spotrebiteľ, keď zaň má zaplatiť poplatok 21,60 eura, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe úrokov. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že poplatok za poskytnutie
úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu agendu s tým spojenú. Aj keby sa pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením uvedeného poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech dodávateľa. Pre porovnanie odvolací súd dáva do pozornosti Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe (Oberlandesgericht Karlsruhe) z 03.05.2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene“. Vyšší krajinský súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012).
30. Odvolací súd podotýka, že pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ďalšími odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa tejto otázky sa odvolací súd už nezaoberal, nakoľko nie sú spôsobilé zmeniť právny názor odvolacieho súdu o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998, uznesenie Ústavného súdu z 25. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04).
31. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
32. Pokiaľ ide o trovy prvoinštančného konania, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP konštatovaním, že žalobca mal v spore čiastočný úspech v percentuálnom vyjadrení 19 %, a v takomto rozsahu mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.
33. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti, teda petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech v konaní iba vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana sporu, ktorá mala plný úspech vo veci má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti druhej strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana sporu nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech, t.j. každá strana je sčasti úspešná a sčasti neúspešná.
34. Napriek uvedenému odvolací súd zástava názor, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade nákladov podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Súdu priamo zo zákona vyplýva povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. V žiadnej právnej veci sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 CSP sa ho nedotkne.
35. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, či súd prvej inštancie dostatočne skúmal (ne) existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a ako sa vysporiadal s uvedenými skutočnosťami ako s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré zakladajú aplikáciu ust. § 257 CSP.
36. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ voči spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci boli použité nekalé obchodné praktiky, či uplatnené nároky na plnenie v rozpore s dobrými mravmi alebo na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, predstavuje to dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý je dôvodné náhradu trov konania nepriznať.
37. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
38. Keďže nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
39. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že posúdi, či v tejto veci existujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.
40. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).