Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13C-53-2003.pdf
PDF · 154.98 KB
No categories available
13C/53/2003
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov, sudkyňa JUDr. Eva Franková, v právnej veci navrhovateľa: Ing. R. P., nar. XX.X.XXXX,. bytom T., J. H. XXXX/X,. zast. JUDr. O. P., advokátkou, Advokátskej kancelárie so sídlom B. X,. K., proti odporcovi: T. B. - T., N.. sv. C. a M. XXX,. S., IČO: XXXXXXXX,. zast. JUDr. J. F., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom M. R. Š. XXXX/XX,. T., o zaplatenie náhrady mzdy t a k t o
rozhodol:
I. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 1036,75 Eur s 13 %-ným ročným úrokom z omeškania od 1.1.2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti súd z a m i e t a.
III. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 71,48 Eur, na účet JUDr. O. P., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. V r a c i a sa odporcovi T. B. zostatok zálohy evidovanej pod pol. D14 130/04 vo výške 28,15 Eur učtárňou tunajšieho súdu po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Podaným návrhom sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal, aby ho súd zaviazal zaplatiť mu náhradu mzdy za obdobie od 15.10.2002 do 31.10.2002, náhradu za 19 dní nevyčerpanej dovolenky v r. 2002 a finančnú kompenzáciu na stravovanie od apríla 2000 do 31.12.2002. Súčasne žiadal priznal trovy konania.
Odporca žiadal návrh zamietnuť. Bránil sa tým, že navrhovateľovi náhrada mzdy za vymedzené obdobie nepatrí lebo nepracoval, zamestnávateľ eviduje uňho v tom čase neospravedlnenú neúčasť na pracovisku v dôsledku čoho mu krátil dovolenku a jeho nevyčerpanú dovolenku použil na tento účel v plnom rozsahu. Nebol ochotný zaplatiť mu finančnú kompenzáciu za stravovanie tvrdiac, že odporcovi kompenzácia nepatrí, lebo bola sa s ním ústne dohodol, že finančná kompenzácia na stravovanie je súčasťou vyplácanej mzdy.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom oboch účastníkov konania, svedkov A. H., Ing. K. T., J. P., Š. P., znaleckým posudkom Ing. J. T. č. 1/2005 zo dňa 11.10.2005, ďalšími listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav veci:
Výsluchom navrhovateľa súd zistil, že u odporcu pracoval v riadnom pracovnom pomere v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 3.2.2000 uzavretej na dobu neurčitú s 3- mesačnou skúšobnou lehotou. Vykonával prácu projektanta. V zmluve sa dohodli na výške základnej mzdy 10.000,- Sk mesačne a na prémiách, ktoré mohli byť vyplatené až do výšky 46 % zo základnej mzdy. Neexistovala však medzi nimi dohoda, či sa prémie budú vyplácať mesačne, štvrťročne resp. ročne. Potvrdil, že u odporcu mal uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti ako aj to, že odporca mu mzdu s prémiami až do augusta 2002 pravidelne vyplácal. V auguste 2002 nastal zvrat, ktorý bol vyvolaný rozpormi medzi nimi. Rozpor spočíval v tom, že od augusta 2002 bol práceneschopný. Do práce nastúpil dňa 15.10.2002, kedy mu jeho zamestnávateľ prestal prácu prideľovať, dokonca ho vyzval, aby opustil priestory spoločnosti a odišiel domov. Tvrdil, že sa voči tomu bránil, no opäť bol vyzvaný, a to synom odporcu, aby opustil pracovisko s čím on nesúhlasil. Domáhal sa, aby mu zamestnávateľ situáciu vysvetlil a prácu prideľoval. Tvrdil, že odporca mu znemožnil vykonať prácu v dňoch 17.10., 18. 10., 25.10., v ktorých dňoch bol prítomný na pracovisku a domáhal sa prideľovania práce. Tvrdil, že za obdobie od 15.10.2002 až do 31.10.2002 mu odporca nezaplatil náhradu mzdy ani za 19 dní nevyčerpanej dovolenky pre r. 2002. Zaplatenia týchto nárokov sa domáha v tomto konaní.
Z výpovede navrhovateľa súd ďalej zistil, že odporca dňa 25.10.2002 zvolal pracovnú poradu, kde mu oznámil, že z dôvodu jeho dlhodobej práceneschopnosti projekt v súvislosti s rekonštrukciou R. F. Ú. v S. nebol dokončený na čas. Odporca mu preto zrušil funkciu projektanta a preradil ho na iný druh práce. Mal vykonávať prácu pomocného stavbyvedúceho. On s tým nesúhlasil, preto mu odporca navrhol, aby ukončili pracovný pomer dohodou. On ani s týmto riešením nesúhlasil a trval na pôvodnej pracovnej zmluve ako aj na tom, aby mu práca bola pravidelne prideľovaná.
Dňa 30.10.2002 mu odporca doručil výpoveď z pracovného pomeru a spolu s výpoveďou mu oznámil, že ho preraďuje na inú prácu. Navrhovateľ výpoveď akceptoval, naďalej bol práceneschopný a po uplynutí práceneschopnosti sa dostavil na pracovisko, aby potvrdil, že netrvá na uplynutí výpovednej lehoty a pracovný pomer sa tým pádom ukončil k 1.1.2003. Navrhovateľ tvrdil, že evidenciu dochádzky u odporcu viedla ekonómka Ing. T. a to tak, že koncom mesiaca vyhotovila evidenciu za celý mesiac spätne. Tvrdil, že pokiaľ na pracovisku nebol, musel o tom predložiť doklad. Tvrdil, že dochádzku si evidoval sám na evidenčných listoch, ktoré mal u seba. V dňoch, keď mu odporca neumožnil vykonávať prácu a zabránil v tom, aby vošiel do kancelárie a plnil si pracovné povinnosti, bolo mu znemožnené aj to, aby vykonal záznam v evidencií dochádzky o tom, že do práce prišiel.
Z výpovede navrhovateľa vyplynulo aj to, že v r. 2002 vyčerpal iba 1 deň dovolenky, lebo mali veľa práce a zamestnávateľ mu dovolenku neodsúhlasil, preto mal 19 dní nevyčerpanej dovolenky za čo mu zamestnávateľ náhradu nevyplatil. Tvrdil, že nikdy sa nestalo, aby bezdôvodne do práce neprišiel. V prípade choroby vždy predložil lekárske potvrdenie od lekára. Tvrdil, že dňa 15.10.2002 bol na pracovisku ale nebolo mu umožnené pracovať, syn odporcu ho slovne atakoval a žiadal, aby odišiel, vypol počítač inak privolá políciu. Pracovisko opustil lebo bol k tomu donútený synom odporcu. Tvrdil, že ani dňa 17.10.2002 nemohol pracovať lebo hoci sa do práce dostavil, nemohol sa dostať do kancelárie, dvere boli uzamknuté a on kľúče nemal. Dňa 18.10.2002 bol opäť na pracovisku, kedy ho odporca vyzval, aby pracovisko opustil a bránil mu v tom, aby sa ujal práce. Dňa 25.10.2002 sa dostavil do práce, uskutočnila sa pracovná porada aj s ostatnými zamestnancami, po ktorej opustil pracovisko lebo nesúhlasil so svojim preradením na inú prácu a so spôsobom zaobchádzania s ním. Odporca mu však neoznámil akú prácu mu prideľuje a nereagoval na jeho písomnú výzvu, ktorou sa dožadoval prideľovania práce. Potvrdil, že až do 31.10.2002 sa už na pracovisko nedostavil.
Z výpovede navrhovateľa vyplynulo aj to, že odporca si neplnil zákonnú povinnosť a nezabezpečil pre svojich zamestnancov stravovanie, ktoré zodpovedá zásadám správnej výživy. Domáhal sa preto, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť mu finančnú kompenzáciu na stravovanie za obdobie od apríla 2000 až do 31.12.2002. Nesúhlasil s tvrdením odporcu, že medzi nimi existovala dohoda, na základe ktorej by mesačná mzda zahrňovala aj kompenzáciu na stravovanie, ktoré mu odporca nezabezpečil.
Navrhovateľ svoj záujem o prácu prezentoval písomnými výzvami, ktoré zaslal zamestnávateľovi, a to konkrétne výzvou zo dňa 22.10.2002, 25.10.2002 a 29.10.2002, kde poukazuje na to, že trvá na
existencií pracovného pomeru, domáha sa prideľovania práce na základe pracovnej zmluvy a pracovnej náplne.
Výsluchom odporcu súd zistil, že navrhovateľa zamestnával v pracovnom pomere a s jeho prácou bol mimoriadne spokojný. Spory medzi nimi nastali až v auguste 2002, kedy vznikla situácia, ktorú ako zamestnávateľ musel riešiť. Navrhovateľ obvinil ekonómku Ing. T., ktorá u neho pracovala od r. 1997 a s jej prácou bol maximálne spokojný, že klame, podvádza a svojvoľne kráti zamestnancom mzdy. Došlo totiž k tomu, že omylom vyplatila mzdu bratovi navrhovateľa v nesprávnom rozsahu, omyl však zistila, situácia sa vysvetlila a všetko sa dalo do poriadku. Napriek tomu navrhovateľ v dôsledku tejto situácie vyvolal hádku, správal sa nemiestne, osočoval ju, že to urobila zámerne a že podobným spôsobom okráda aj ostatných zamestnancov. Odporca tvrdil, že bolo jeho povinnosťou situáciu na pracovisku riešiť. Žiadal navrhovateľa, aby sa ekonómke ospravedlnil, ale on to odmietol. Z výpovede odporcu vyplynulo, že v auguste 2002 priamy nadriadený navrhovateľa p. P. ho informoval o tom, že navrhovateľ neodovzdal na čas pridelenú prácu a vyhováral sa, že údaje má uložené v počítači, no neskompletizoval ich, preto projekt, na ktorom pracovali, nebol dokončený načas. Naliehal na navrhovateľa, aby prácu dokončil a následne sa dohodnú na korektnom ukončení pracovnej činnosti. Navrhovateľ sa vyhováral, že v takomto pracovnom ovzduší nevie pracovať, nedokáže sa sústrediť a od tej doby sa vzťahy medzi nimi veľmi narušili.
Tvrdil, že navrhovateľ bez jeho súhlasu zobral od ekonómky evidenciu, vyhotovil si z nej fotokópie, preveroval účtovné operácie spoločnosti, začo bola Ing. T. pokarhaná, lebo napriek jeho ústnemu zákazu mu v tom nezabránila. Vážny konflikt vyvolal navrhovateľ na pracovisku dňa 3.9.2002, kedy mu Ing. T. vrátila nesprávne vyplnený dochádzkový list za mesiac august 2002. V deň, keď nebol na pracovisku, lebo bol u lekára, si do evidencie dochádzky uviedol nesprávne, že pracoval. Ekonómka ho preto vyzvala, aby to opravil tak, aby to zodpovedalo skutočnému stavu. Navrhovateľ však evidenciu hodil ekonómke na stôl a svojvoľne z pracoviska odišiel. Odporca tvrdil, že pred odchodom navrhovateľ sťahoval údaje z počítača týkajúce sa jeho pracovnej náplne a projektovej činnosti a tvrdil, že za prácu, ktorú ešte vtedy navrhovateľ neukončil, mu mzdu vyplatili. Bol vyzvaný, aby vrátil všetky podklady, ktoré bez súhlasu zamestnávateľa z počítača stiahol, on to však podmieňoval vyplatením mzdových náležitostí, na čo podľa odporcu nárok nemal.
Z výpovede odporcu vyplynulo aj to, že na pracovisku nastala nekontrolovateľná situácia s jeho dochádzkou do práce. Každá neprítomnosť navrhovateľa na pracovisku bola preverovaná, lebo navrhovateľ mal špekulatívne tendencie, zneužíval lekárske potvrdenia a snažil sa svoje bezdôvodne neúčasti na pracovisku lekársky podložiť. Väčší problém nastal, keď vyjadril záujem odísť z firmy a v tom istom čase vymazával dáta z počítača a stal sa práceneschopným.
Odporca tvrdil, že navrhovateľ vedel čo je jeho prácou, na akom zadaní má práve pracovať. Práca sa mu neprideľovala každý deň, ale bola rozplánovaná a navrhovateľ bol vždy uzrozumený s tým, dokedy musí prácu dokončiť a odovzdať. Podľa odporcu nikto navrhovateľovi nemohol brániť v tom, aby pokračoval v práci, keď prišiel do práce.
Poukázal taktiež na navrhovateľovu odbornú spôsobilosť a tvrdil, že táto nebola dostatočná na vykonávanie práce samostatného projektanta. Pán P., ktorý bol navrhovateľovým nadriadeným, odmietol prevziať zodpovednosť za jeho prácu, ktorú nedokončil. Na základe toho sa snažil ako zamestnávateľ získať takého projektanta, ktorý požadovanú odbornú spôsobilosť má, a preto pristúpil k zákonnému ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom výpoveďou.
K neúčastiam navrhovateľa na pracovisku sa odporca vyjadril tak, že dňa 15.10.2002 mu evidovali ospravedlnenú neúčasť na pracovisku a za tento deň mu zaplatili. Od 16.10.2002 evidujú absenciu až do 25.10.2002, kedy síce na pracovisko prišiel, ale zdržal sa tam iba hodinu, vyvolal konflikt medzi zamestnanci a bezdôvodne pracovisko opustil. Od 28.10.2002 až do 31.10.2002 mu dali absenciu lebo do práce neprišiel, a tak mu náhrada mzdy nepatrí.
Odporca potvrdil, že navrhovateľ mal v r. 2002 nárok na 20 dní dovolenky, z ktorej vyčerpal 1 deň. Nevyčerpaná dovolenka sa mu nevyplatila z toho dôvodu, že zamestnávateľ využil zákonnú možnosť
v zmysle zákonníka práce pre prípad neospravedlnenej neúčasti zamestnanca na pracovisku a krátil mu dovolenku v prípade každej absencie o 2 dni. Navrhovateľ mal 11 absencií, a tak prišiel o 19 dní nevyčerpanej dovolenky.
Odporca priznal, že navrhovateľ za sporné obdobie prišiel na pracovisko asi v 2 prípadoch v doprovode matky alebo inej osoby ale on nebol ochotný hovoriť s ním v prítomnosti nezainteresovanej osoby preto navrhovateľ za každým pracovisko opustil. Podľa odporcu sa navrhovateľ takto snažil zachovať literu zákona, ktorá hovorí, že sa zamestnanec musí domáhať prideľovania práce, teda prišiel na pracovisko, oznámil svoje požiadavky, no aj napriek prezentovanej snahe pracovať, z pracoviska vždy odišiel.
K otázke nevyplatených prémií odporca uviedol, že boli obdobia, keď sa na základe jeho rozhodnutia prémie vyplatili v plnom rozsahu. Bolo však aj obdobie, keď prémie vyplatené neboli, lebo sa nesplnil harmonogram projektových prác. Pri rozhodovaní o prémiách vychádzal z informácií p. P. a keď prémie navrhovateľovi priznal, bral do úvahy jeho stanovisko hlavne z toho dôvodu, že chyby v projekte spôsobené navrhovateľom musel odstrániť on. Uviedol, že ani v jednom prípade nebol medzi ním a navrhovateľom spor ohľadom výšky jeho odmeny a prémií. Toleroval mu individuálny príchod do práce, pracovný čas si reguloval sám podľa vlastných potrieb, preto očakával, že čas, ktorý trávil doma dobehne na svojom počítači. Odporca poukázal na to, že keď navrhovateľ vyvolával konflikty na pracovisku, bezdôvodne nechodil do práce, neukončil na čas zadanú prácu, dospel k presvedčeniu, že si prémie nezaslúži, a preto dal ekonómke pokyn, aby mu prémie nevypočítala. Ekonómka vždy vedela komu a aké prémie priznal.
K otázke finančnej náhrady za stravovanie uviedol, že medzi ním a navrhovateľom, ako aj ostatnými zamestnancami existovala ústna dohoda, že mzda, ktorá je uvedená v pracovnej zmluve, zahŕňa aj čiastku z titulu kompenzácie na stravovanie a dochádzky na pracovisko. Tvrdil, že v prípade navrhovateľa bola situácia iná, lebo sa s ním dohodol, že mu bude tolerovať individuálny pracovný čas, vzhľadom na jeho zdravotný stav, ktorý si vyžadoval diétny režim. Uzavreli Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 26.4.2002 kde sa dohodli na základnej mzde vo výške 11.000,- Sk od 1.5.2002. V tejto sume bola zahrnutá aj náhrada za stravovanie v rozsahu 300 - 400,- Sk mesačne. Navrhovateľ s tým súhlasil a dodatok podpísal. Odporca tvrdil, že takto riešil stravovanie aj u ostatných zamestnancov, ktorí voči tomu výhrady nemali.
Z výpovede odporcu vyplynulo, že hoci na výplatnej páske navrhovateľa uvádzali údaj o výške nevyčerpanej dovolenky, dovolenku mu pravidelne krátili z dôvodu absencií, s čím bol navrhovateľ uzrozumený, no počítač termín „krátenie dovolenky“ nerozlišuje, preto na výplatnej páske sa nevyčerpaná dovolenka stále objavila. Nemení to však nič na skutočnosti, že v konečnom dôsledku sa mu dovolenka krátila pre absencie.
Odporca tvrdil, že pokiaľ u navrhovateľa v období od 15. do 31.10.2002 vykazovali neospravedlnenú neúčasť na pracovisku - absenciu, bolo tomu tak na základe toho, že v týchto dňoch navrhovateľ svoju neprítomnosť na pracovisku nezdôvodnil, nepredložil dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že bol v ten deň lekársky ošetrený. Potvrdil, že mu navrhovateľ doručil dve výzvy, ktorými sa domáhal prideľovania práce a to konkrétne výzvu zo dňa 22.10.2002, ktorá mu bola doručená dňa 23.10.2002 a ďalšia výzva zo dňa 25.10.2002, ktorá mu bola doručená 28.10.2002. Na výzvu reagoval tým, že 25.10.2002 zvolal pracovné stretnutie, ktorého sa zúčastnil aj navrhovateľ a veľmi razantne pred všetkým zamestnancami prejavil svoj nesúhlas s tým, žeby mal byť preradený na inú prácu a prehlásil, že v tejto firme naďalej pracovať nechce, o prácu záujem nemá. Odporca tvrdil, že to bolo v rozpore s tým čo vo svojich výzvach prezentoval a z toho možno vyvodiť špekulatívny úmysel navrhovateľa ale nie ozajstný záujem o prácu u neho.
Odporca potvrdil, že rozhodnutie o tom, že v prípade neprítomnosti navrhovateľa na pracovisku bude to považovať za neospravedlnenú neúčasť, teda absenciu, osobitné rozhodnutie v písomnej forme nevydal. Nepovažoval to za potrebné vzhľadom k správaniu sa navrhovateľa a jeho prehláseniu, že o prácu u neho záujem má.
Výpoveďou svedkyne Ing. T., bývalej ekonómky odporcu súd zistil, že odporca bol s prácou navrhovateľa spokojný, lebo si pracovné povinnosti vzorne plnil. Správanie navrhovateľa sa časom zmenilo, začal vyvolávať konflikty na pracovisku čím sa zmenila atmosféra a medziľudské vzťahy k horšiemu. Problémy sa začali vyskytovať v júli 2002, a to konkrétne 10.7.2002, kedy sa vrátila z dovolenky a začala pracovať na podkladoch pre výplaty zamestnancov. Urobila chybu a chyba sa týkala výplaty brata navrhovateľa o čom sa navrhovateľ dozvedel dňa 13.8.2002, kedy jej prišiel odovzdať ospravedlnenie za predchádzajúci deň lebo bol na ošetrení u lekára. Slušne ho upozornila, že v tomto mesiaci už takéto ospravedlnenie predložil, viac mu zamestnávateľ nemôže akceptovať, čo sa ho veľmi dotklo. Dňa 14.8.2002 ju opäť vyhľadal, oznámil, že nemá pravdu, bránil sa tým, že môže navštíviť za mesiace lekára koľkokrát uzná za vhodné. Komentoval to tým, že podľa neho je zákonník práce hlúpy a nebude ho rešpektovať. Nebude rešpektovať žiadne predpisy, normy a o svojom zamestnávateľovi sa vyjadril tak, že ide o firmu, ktorá len okráda svojich zamestnancov a v tejto firme ďalej pracovať nechce.
Z výpovede svedkyne vyplynulo, že dňa 15.8.2002 došlo medzi nimi k hádke z dôvodu chyby, ktorú urobila pri spracovaní miezd. Navrhovateľ ju obvinil, že je nemorálna, neetická, podvádza, robí podvody v účtovníctve a vo výplatách. Vyčítal jej, že za chybu v súvislosti s výplatou pre jeho brata sa nedokázala ani len ospravedlniť hoci mu vysvetľovala, že došlo k omylu, ktorý neskôr zistila, bratovi sa ospravedlnila a on z toho nerobil žiadne problémy. Navrhovateľ to nebral do úvahy. Vyhrážal sa jej, že na ňu pošle kontrolu a že to vraj neurobila prvýkrát čo sa jej veľmi dotklo.
Svedkyňa potvrdila, že dňa 18.8.2002 čerpala dovolenku, lebo bola v takom psychickom rozpoložení, že nebola schopná vykonávať svoju prácu. Hádka s navrhovateľom na pracovisku ju veľmi rozrušila. Dňa 19.8.2002 sa konalo pracovné stretnutie, kde sa mal tento stav riešiť. Bol prítomný navrhovateľ, odporca, navrhovateľov brat, p. P. a ona. Vysvetlila navrhovateľovi ako došlo ku chybe pri výpočte mzdy jeho brata, napriek tomu sa vyjadril, že to urobila svojvoľne a že takýmto spôsobom opravovala mzdu aj inému zamestnancovi. Svedkyňa to považovala za ohováranie, lebo to nebola pravda. V návale zlosti, aby dokázala svoju pravdu, umožnila navrhovateľovi nazrieť do osobných spisov zamestnancov a kontrolovať jej výpočty. Za toto konanie bola zamestnávateľom pokarhaná, lebo sprístupnila osobné spisy zamestnancov, čo bolo zakázané. Potvrdila, že bez súhlasu odporcu a bez jej vedomia si navrhovateľ odfotil údaje, výplatné listiny zamestnancov a informácie vynášal z firmy, lebo chcel kontrolovať či jej výpočty sú správne a dokazovať svoju pravdu. Navrhovateľ sa k tomuto priznal dňa 19.8.2002, kedy mu odporca oznámil, aby dokončil prácu, ktorú neodovzdal, a že jeho ďalšie zotrvanie vo firme sa bude riešiť.
Z výpovede svedkyne vyplynulo aj to, že až do 3.9.2002 navrhovateľ riadne pracoval. V ten deň jej odovzdal evidenciu dochádzky za august 2002, ktorú si evidoval sám a ona si značila dni, keď na pracovisku nebol. Zistila, že medzi evidenciami je nesúlad, preto ho upozornila, aby to opravil. On sa nahneval, hodil evidenciu dochádzky na stôl s tým, že opravovať nič nebude. Sťažoval sa na ňu u odporcu, že ho vo firme nikto nerešpektuje, každý sa s ním len háda a zahráva, a preto nebude v takejto atmosfére pracovať.
Svedkyňa uviedla, že bola svojim zamestnávateľom požiadaná, aby pred odchodom z pracoviska vyzvala navrhovateľa na odovzdanie zadania na diskete a mala to odoslať na určené miesto. Navrhovateľ ju neposlúchol, disketu neodovzdal a odkázal zamestnávateľovi, že kým mu nezaplatí mzdu a nevyčerpanú dovolenku, prácu nedokončí. Tvrdila, že na pracovisku sa zdržal iba pol dňa a pred ukončením pracovnej doby odišiel. Polovicu dňa mu teda odporca nemohol uznať a považoval to za absenciu, pol dňa mal zaplatené. Ďalej bol upozornený, aby prácu dokončil, neurobil tak, preto mu bolo dané písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Potvrdila, že dňa 5.9.2002, bez súhlasu zamestnávateľa, pracovisko opustil, vrátil sa v poobedňajších hodinách, zdržal sa asi 20 minút a potom sa už nevrátil.
Z výpovede svedkyne vyplynulo, že dňa 6.9.2002 navrhovateľ priniesol potvrdenie o svojej práceneschopnosti, ktorá začala 5.9.2002 a trvala do 14.10.2002. Uviedla, že dňa 24.9.2002 prišla na pracovisko matka navrhovateľa a priniesla list, obsahom ktorého bol jeho nesúhlas s porušením pracovnej disciplíny. Pri stretnutí s matkou navrhovateľa nastala nepríjemná situácia lebo matka
navrhovateľa ju slovne napadla a vinila za všetko čo sa odohrávalo medzi jej synom a zamestnávateľom tvrdiac, že tento stav vyvoláva ona.
Dňa 30.9.2002 navrhovateľ priniesol potvrdenie o pokračovaní jeho práceneschopnosti a opäť z pracoviska odišiel.
Svedkyňa potvrdila, že dňa 15.10.2002 nastúpil riadne do práce a zároveň predložil lekárske potvrdenie o tom, že dňa 3.9.2002 bol ošetrený a ospravedlnenie bolo na celý deň. Musel však vedieť, že výplata za september bola vyúčtovaná a poukázaná na účet. Musel vedieť aj to, že doklad o ošetrení u lekára mal priniesť následne, teda 4.9.2002, čo neurobil preto konanie navrhovateľa považovala za špekulatívne. Potvrdila, že odporca ho v ten deň vyzval, aby odovzdal všetko to čo ukončil, no navrhovateľ to neurobil iba sa ústne domáhal prideľovania práce a celý deň nepracoval.
Dňa 16.10.2002 bola na školení v Košiciach. Odporca aj p. P. boli služobne vzdialení, na pracovisku nebol nikto. Od p. P., ktorá je pracovníčkou inej spoločnosti a sedela vo vedľajšej miestnosti sa dozvedeli, že navrhovateľ čakal asi hodinu pred kanceláriou, nemohol sa dostať dnu, preto z pracoviska odišiel.
Dňa 17.10.2002 navrhovateľ opäť prišiel do práce, priniesol potvrdenie od lekára, že bol dňa 16.10.2002 ošetrený. Tento deň mu zamestnávateľ uznal ako ospravedlnenú neúčasť v práci, hoci to považoval za špekuláciu.
Svedkyňa ďalej potvrdila, že od 18.10.2002 do 25.10.2002 navrhovateľ do práce nechodil. V jednom prípade prišiel v doprovode matky, inokedy v doprovode inej osoby a žiadal ústne o prideľovanie práce, na pracovisku nezotrval, práca by mu bola pridelená za predpokladu, kedy odovzdal výsledky o ukončení zadanej práce, čo neurobil.
Potvrdila, že dňa 25.10.2002 sa konala u odporcu pracovná porada, na ktorú bol prizvaný aj navrhovateľ. Odmietol podpísať prezenčnú listinu a odporca mu oznámil, že ho mieni preradiť na inú prácu. Navrhovateľ to odmietol a opustil pracovisko.
V ďalších dňoch sa už do práce nedostavil a od 5.11.2002 bol opäť práceneschopný. Jeho práceneschopnosť trvala do konca roka 2002. Pracovný pomer u odporcu sa skončil ku koncu roka 2002 výpoveďou.
Svedkyňa potvrdila, že za normálnych okolností by navrhovateľ mal v roku 2002 nárok na dovolenku v rozsahu 20 dní. Potvrdila, že v r. 2002 vyčerpala 1 deň dovolenky a vzhľadom k absenciám, navrhovateľ mu zvyšok dovolenky krátil, a tak po ukončení pracovného pomeru mu nevyčerpaná dovolenka neostala.
Pri opätovnom výsluchu svedkyňa potvrdila súdu, že počas trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu sa dochádzka evidovala takým spôsobom, že každý zamestnanec mal evidenčný dochádzkový list, do ktorého si účasť na pracovisku zaznamenával sám a koncom mesiaca evidenčný list jej odovzdával a na základe toho vypočítala mzdu.
Tvrdila, že navrhovateľ mal možnosť od 15.10. do 31.10.2002 kedykoľvek zaznamenať svoju účasť na pracovisku lebo mu v tom nikto nebránil, aby sa dostal do kancelárie a k evidenčnému listu, ktorý mal u seba. Vzhľadom na odstup času sa svedkyňa nepamätala na to či v minulosti na príkaz svojho zamestnávateľa zobrala navrhovateľov počítač a preto nemal vytvorené pracovné podmienky na prácu, nemal počítač, na ktorom by prácu dokončil.
Výpoveďou svedka Š. P. súd zistil, že u odporcu pracuje od apríla 2000. S navrhovateľom pôsobili vo funkcií projektantov ale on mal funkciu vedúceho projektanta a koordinátora projektov a bol navrhovateľovi pracovne nadriadený. Potvrdil, že odporca bol s navrhovateľovou prácou spočiatku spokojný, lebo si pracovné povinnosti plnil. Po čase sa však niektoré projekty z viny navrhovateľa nedokončili včas s čím zamestnávateľ nebol spokojný čo viedlo k narušeniu vzťahov na pracovisku. Potvrdil, že navrhovateľ viackrát nedodržal stanovené termíny, či už z dôvodu svojej
práceneschopnosti alebo neospravedlnenej neúčasti na pracovisku alebo preto, že k pracovným povinnostiam nepristupoval zodpovedne. Svedok potvrdil, že navrhovateľ mal osobitne upravený pracovný čas a niektoré práce mohol vykonať aj doma a jeho pracovný čas sa prispôsoboval jeho autobusovým spojeniam, lebo dochádzal do zamestnania autobusom. O týchto veciach on nerozhodoval ani ho to nezaujímalo.
V súvislosti s refundáciou nákladov na stravovanie svedok uviedol, že on takúto požiadavku voči odporcovi nemal. V pracovnej zmluve sa dohodli na mzde a bol uzrozumený s tým, že mzda zahrňuje aj výdavky na stravovanie a dochádzku do zamestnania. Svedok nevedel aká bola dohoda medzi účastníkmi konania v súvislosti s kompenzáciou na stravovanie no tvrdil, že ani jeden zamestnanec odporcu nedostával finančnú náhradu za stravovanie.
Z výpovede svedka vyplynulo, že odporca vyplácal zamestnancom prémie podľa výsledku ich práce a kvality odvedenej práce hlavne po ukončení konkrétnych pracovných úloh. Išlo o pohyblivú zložku platu, teda výška prémií nebola pevne stanovená a závisela od konkrétneho pracovného zadania. Stávalo sa, že prémie sa nevyplatili vôbec. Svedok nevedel uviesť aká bola dohoda medzi účastníkmi konania ohľadom prémií ale potvrdil, že navrhovateľ sa v niektorých prípadoch do práce bezdôvodne nedostavil alebo bezdôvodne pracovisko opustil, čo sa považovalo za absenciu, v dôsledku čoho mu odporca krátil nárok na dovolenku. O týchto skutočnostiach sa dozvedel od kolegov a to hlavne od ekonómky a od odporcu.
Z výpovede svedka vyplynulo aj to, že s navrhovateľom vyhotovili zoznam pracovných výkresov, ku každému priradili potrebný počet hodín a po vzájomnej konzultácii sa dohodli aký čas je potrebný na dokončenie prác. Zoznam odovzdali nadriadenému a až vtedy bol pre nich záväzný. Záväzné termíny sa museli dodržať a to aj za cenu nadčasov a práce vo voľnom čase.
Svedkyňa A. H., matka navrhovateľa uviedla, že jej syn u odporcu pracoval spočiatku s oduševnením, v príjemnom pracovnom ovzduší. Situácia sa však zmenila a začali sa diať čudné veci. Syn sa jej často sťažoval a videla na ňom, že mal problémy na pracovisku. Presvedčila sa, že syn hovorí pravdu, keď ho odprevadila na pracovisko ale sa nemohli dostať do kancelárie, lebo na pracovisku nikto nebol a syn kľúče od kancelárie nemal. Nasledujúci deň s ním opäť prišla do práce, lebo chcel vykonávať svoju prácu a odovzdať lekárske potvrdenie za ten deň, keď bol ošetrený u lekára. Kolegovia sa ho vypytovali prečo neprišiel do práce a došlo medzi nimi k ostrej výmene názorov. Tvrdila, že syn ju následne zavolal do kancelárie, aby bola svedkom toho čo sa deje. Svedkyňa potvrdila, že ekonómka prikázala synovi opustiť počítač, zakázala mu na ňom pracovať, lebo na počítači pracuje ona. Následne prišiel odporca, ktorý sa snažil situáciu riešiť sám. Tvrdila, že syn mu vtedy oznámil, že sa domáha prideľovania práce ale odporca ho vyzval, aby opustil priestory kancelárie, lebo zavolá políciu. Syn nebol ochotný odísť, chcel zotrvať na svojom pracovisku, no odporca ho výslovne nútil k tomu, aby odišiel, preto sa spoločne vzdialili. Svedkyňa vyjadrila presvedčenie, že v takejto atmosfére sa synovi nepracovalo dobre a sama sa presvedčila o tom, že pracovné ovzdušie na jeho pracovisku bolo nepriaznivé.
Svedkyňa J. P., ktorá bola zamestnankyňou inej obchodnej spoločnosti a sídlila vedľa kancelárskych priestorov odporcu, nemala konkrétne vedomosti o problémoch medzi účastníkmi konania a k predmetu sporu právne významné skutočnosti uviesť nevedela.
Z pracovnej zmluvy navrhovateľa zo dňa 3.4.2000 súd konštatuje, že bol prijatý do pracovného pomeru k odporcovi do funkcie projektanta na dobu neurčitú s 3-mesačnou skúšobnou dobou. Dohodli sa na základnej mzde vo výške 10.000,- Sk mesačne a prémiách vo výške 46 % zo základnej mzdy. Súčasťou pracovnej zmluvy bola aj dohoda o hmotnej zodpovednosti za hmotný investičný majetok.
Z Dodatku č. 1 pracovnej zmluve zo dňa 3.4.2000 súd konštatuje, že ho uzavreli dňa 26.4.2002 a dohodli sa, že upravujú bod 4 pracovnej zmluvy tak, že základná mzda sa zvyšuje na 11.000,- Sk mesačne. Prémie boli zachované v rozsahu 46 % zo základnej mzdy. Dodatok nadobudol účinnosť 1.5.2002.
Z výpovede, ktorú dal odporca navrhovateľovi listom zo dňa 29.10.2002 súd konštatuje, že odporca mu dal výpoveď v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce odvolávajúc sa na to, že navrhovateľ nemá odbornú spôsobilosť na funkciu projektanta, lebo nemá vykonanú požadovanú skúšku v požadovanom odbore a nie je zapísaný v registri odborne spôsobilých osôb.
Z listu zo dňa 22.10.2002 súd konštatuje, že navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na svojom zamestnávaní a prideľovaní práce v zmysle pracovnej zmluvy a pracovnej náplne. List podobného charakteru poslal aj dňa 25.10.2002 a dňa 29.10.2002. Svoje tvrdenia v konaní preukázal predložením podacieho lístka ako dôkazu o tom, že takéto listy na pošte podal.
Z listu odporcu adresovaného navrhovateľovi zo dňa 30.10.2002 súd konštatuje, že navrhovateľa preradil na inú prácu v zmysle § 55 ods. 4 Zákonníka práce od 1.11.2002. Navrhovateľ mal vykonávať prácu pomocného stavbyvedúceho na kontrahovaných stavbách.
Z evidencie dochádzky navrhovateľa u odporcu za september 2002 súd konštatuje, že navrhovateľ pracoval dňa 2.9. - 8,5 hod., dňa 3.9. odpracoval 4 hodiny a 4 hodiny mu vykazoval zamestnávateľ absenciu. Dňa 4.9. odpracoval 8,5 hod. Od 5.9. bol práceneschopný celý mesiac. Na evidencií dochádzky sa nachádza poznámka, že ospravedlnenie od lekára na deň 3.9.2002 doručil zamestnávateľovi až 15.10.2002, kedy už bolo po výplate, ktorá už bola aj vyplatená navrhovateľovi. Túto skutočnosť potvrdila svedkyňa Ing. T. vo svojej výpovedi.
Z evidencie dochádzky za október 2002 súd konštatuje, že navrhovateľ bol do 14.10.2002 práceneschopný. Dňa 15.10.2002 mal evidovanú ospravedlnenú neúčasť na pracovisku. Dňa 16., 17. a 18. 10.2002 je v evidencií uvedená absencia. V dňoch 21., 22., 23. a 24. 10. má vykázanú absenciu. Dňa 25.10. sa zdržal na pracovisku 1 hod. a po pracovnej porade bezdôvodne odišiel. Má evidovanú absenciu. Od 28.10. do 31.10. má opäť absenciu.
Z evidencie dochádzky za november 2002 súd konštatuje, že dňa 4.11.2002 má evidovanú ospravedlnenú neúčasť na pracovisku a od 5.11.2002 až do konca mesiaca bol práceneschopný.
Zo mzdového listu navrhovateľa za rok 2002 súd konštatuje, že odporca vyplácal navrhovateľovi prémie od januára až do júla pravidelne a od augusta sa mu prémie nevyplatili vôbec. V auguste dostal mzdu vo výške 9.827,- Sk, v septembri vo výške 1.140,- Sk, v októbri vo výške 524,- Sk a v novembri vo výške 1049,- Sk.
Súd určil v konaní znalca z odboru ekonomika, podnikanie, personalistika a uložil mu vyčísliť náhradu mzdy navrhovateľa za obdobie od 15.10.2002 do 31.10.2002 berúc do úvahy jeho nárok na prémie v zmysle pracovnej zmluvy, vyčísliť nároky navrhovateľa na náhradu za nevyčerpanú dovolenku v r. 2002 a nárok navrhovateľa na finančnú kompenzáciu na stravovanie za obdobie trvania pracovného pomeru u odporcu, teda od 3.4.2000 do 31.12.2002.
Zo znaleckého posudku Ing. J. T. č. 1/2005 zo dňa 11.10.2005 súd konštatuje, že v spornom období by navrhovateľovi prináležala náhrada mzdy vo výške 7.825,- Sk brutto a náhrada za nevyčerpanú dovolenku vo výške 11.436,- Sk brutto. Po zohľadnení všetkých odvodov čistá náhrada v prípade týchto dvoch nárokoch by predstavovala 14.895,- Sk.
Znalec v posudku vyčíslil aj výšku finančnej kompenzácie na stravovanie navrhovateľa počas trvania pracovného pomeru u odporcu. V r. 2002 by mu prináležala kompenzácia vo výške 6.372,30 Sk. V r. 2001 náhrada vo výške 7.062,- Sk, v r. 2002 suma 5.346,- Sk, čo spolu predstavuje 18.780,30 Sk.
Po prevedení dokazovania súd právne uzatvára:
Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné to, že navrhovateľ pracoval u odporcu v trvalom pracovnom pomere, ktorý bol založený pracovnou zmluvou a na základe nej mu bola spočiatku prideľovaná práca, s výkonom ktorej bol zamestnávateľ spokojný.
Účastníci zhodne potvrdili, že problémy medzi nimi vznikli v súvislosti s dlhodobou práceneschopnosťou navrhovateľa a so zhoršením jeho zdravotného stavu v r. 2002.
Zo zhodných tvrdení účastníkov konania ako aj svedeckých výpovedí Ing. T. a P. vyplynulo, že vzťahy medzi účastníkmi konania sa výrazne narušili v auguste r. 2002. Dôsledkom toho navrhovateľ plánové zadania neodovzdal načas, čo aj sám v konaní potvrdil. Napriek tomu, že nie vždy splnil zadané pracovné úlohy načas, odporca to nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny a nevyvodil z toho adekvátne právne závery. Dospelo to až do štádia, keď navrhovateľ v spornom období od 15.10.2002 do 31.10.2002 nemohol z dôvodov, ktoré boli na strane zamestnávateľa, vykonávať prácu, pretože na to odporca nevytvoril podmienky, ba čo viac, bránil mu v tom, aby prácu vykonával, čím podľa
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce vytvoril prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré nemohol zamestnanec vykonávať prácu, a preto mu patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
K takémuto záveru súd dospel po vyhodnotení vykonaných dôkazov, keď zistil, že navrhovateľ dňa 15.10.2002 nastúpil do práce po dlhodobej práceneschopnosti a dožadoval sa pridelenia práce, pretože nevedel na akom zadaní má pracovať. Vykonával prácu projektanta, preto dôvodne očakával od zamestnávateľa, že mu konkrétnu prácu zadá. Odporca mu prácu nezadal čo potvrdila aj svedkyňa T., keď uviedla, že v tento deň bol síce v práci ale neodviedol žiadnu prácu. Súd zistil, že to nebolo spôsobené jeho neochotou ale tým, že zamestnávateľ mu prácu nepridelil.
V nasledujúci deň, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, sa zamestnanci odporcu na pracovisku nezdržiavali a navrhovateľ sa nemohol dostať sa do kancelárie, lebo nemal kľúče od nich preto opäť nemohol pracovať. Aj keď to riešil predložením lekárskeho potvrdenia o tom, že bol v ten deň ošetrený, treba skonštatovať, že postoj zamestnávateľa ani v tomto prípade bol nesprávny lebo mu nevytvoril pracovné podmienky v zmysle zákonníka práce a nezabezpečil, aby v prípade neprítomnosti ostatných zamestnancov mohol svoju prácu nerušene vykonávať.
Nebolo sporné, že 17.10.2002 prišiel navrhovateľ do práce, ale na pracovisku nebol nikto prítomný, preto po hodinovom čakaní z pracoviska odišiel. Ani v tento deň nemožno kvalifikovať jeho neúčasť na pracovisku ako neospravedlnenú preto nemôže z toho vyplývať oprávnenie zamestnávateľa dať odporcovi na tento deň absenciu.
Z rovnakého dôvodu ani 18. 10.2002 nebolo možné dať mu absenciu, lebo navrhovateľ sa práce dožadoval, zamestnávateľ mu výkon práce neumožnil, dokonca ho vyzval, aby opustil pracovisko, vypol počítač a odišiel z kancelárie. Potvrdila to aj svedkyňa T. a samotný odporca.
Súd konštatuje, že aj keď tak odporca konal v dôsledku toho, že si navrhovateľ nesplnil pracovné povinnosti a nedokončil zadania z predchádzajúceho obdobia, jeho postup opäť nebol správny lebo to mal riešil ako porušenie pracovnej disciplíny ale nie tak, že mu prácu neprideľoval hoci sa práce sústavne dožadoval. Dôkazom toho sú aj písomné výzvy, ktoré odporcovi zaslal, na ktoré výzvy odporca nereagoval. Jedinou reakciou bolo zvolanie pracovnej porady na 25.10.2002, na ktorej sa záležitosť nedoriešila lebo po ostrej výmene názorov navrhovateľ pracovisko opustil nakoľko ho zamestnávateľ mienil preradiť na iný druh práce, s čím on nesúhlasil. Odporca však v konaní nepreukázal, že navrhovateľovi v spornom období pridelil konkrétnu prácu, zadal úlohu, ktorú on nesplnil, a tak možno opäť len skonštatovať, že boli naplnené zákonné predpoklady podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce
dôsledkom čoho bolo, že pre prekážky na strane zamestnávateľa navrhovateľ nemohol vykonávať prácu.
Účastníci konania zhodne potvrdili ale potvrdili to aj svedkovia P. a T., že od 28.10.2002 až do 31.10.2002 sa už navrhovateľ na pracovisko nedostavil, z toho ale nevyplývalo oprávnenie zamestnávateľa kvalifikovať to ako neospravedlnenú neúčasť na pracovisku ak hodnoverným spôsobom v konaní nepreukázal, že navrhovateľovi vytvoril pracovné podmienky na výkon práce, prácu pridelil a umožnil, aby svoju prácu na pracovisku vykonával v zmysle pracovnej zmluvy.
Odporca nepreukázal v konaní, že jeho postup, v zmysle ktorého za každú neúčasť navrhovateľa v práci v spornom období dal navrhovateľovi absenciu, bol správny. Nepreukázal súdu, že o udelení absencie rozhodol spôsobom ako mu ukladá zákon ako ani to, že udelenie absencie prerokoval so zástupcami zamestnancov. Rokovanie o tejto záležitosti na pracovnej porade dňa 25.10.2002 z tohto pohľadu nepovažoval súd za dostatočné o to viac, že v prípade navrhovateľa, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, išlo o opakované konfliktné správanie, čo bolo možné riešiť okamžitým skončením pracovného pomeru alebo výpoveďou. Odporca to neurobil ale riešil porušenie pracovnej disciplíny udeľovaním absencie, čo zákon nepripúšťa, a preto postoj odporcu spočívajúci v neprideľovaní práce pre navrhovateľa súd posúdil ako porušenie povinností zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy čo má za následok jeho nárok na náhradu mzdu v sume jeho priemerného zárobku, podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
Podľa znaleckého posudku Ing. T. patrí navrhovateľovi náhrada mzdy za sporné obdobie vo výške 7.825,- Sk brutto, čo v prepočte na eurá predstavuje 259,74 Eur, na zaplatenie ktorej sumy súd odporcu zaviazal.
Podľa § 144 ods. 7 Zákonníka práce o tom či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov. Ak nedôjde k dohode, môže zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd. Neprítomnosť zamestnanca v práci je možné považovať za ospravedlnenú vtedy, keď zamestnanec zameškal prácu a ak sa to stalo z dôvodu, ktorý možno považovať na danom pracovisku za ospravedlniteľný, s prihliadnutím na okolnosti prípadu.
Postup v zmysle § 144 ods. 7 Zákonníka práce prichádza do úvahy len v prípade ak zamestnanec nebol prítomný na pracovisku (zameškal prácu) ale nie v prípade, keď porušil pracovnú disciplínu
- porušil pracovné povinnosti vyplývajúce z § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, na ktoré mohol zamestnávateľ reagovať výpoveďou resp. okamžitým skončením pracovného pomeru, voči ktorým rozhodnutiam zamestnávateľa sa zamestnanec môže brániť a to prostredníctvom súdu.
Po vyhodnotení dôkazov súd dospel k záveru, že neprítomnosť navrhovateľa na pracovisku v spornom období nebolo zavinené ním ale bolo spôsobené odporcom, ktorý zámerne vytvoril situáciu, výsledkom ktorej navrhovateľ musel opustiť pracovisko resp. nemohol svoju prácu vykonávať, lebo nemal prístup do kancelárie, lebo bol vykázaný z kancelárie, lebo mu bol odňatý počítač a nebola mu prideľovaná práca. Vytvoril sa stav neistoty kedy navrhovateľ nemal inú možnosť len sa ústne a písomne domáhať prideľovania práce čo aj urobil.
Navrhovateľ preukázal, že písomne požiadal zamestnávateľa o prideľovanie práce a tento na jeho výzvy nereagoval. Nebolo preto povinnosťou navrhovateľa v nasledujúcich dňoch dostaviť sa na pracovisko každý deň, ak mu odporca neoznámil, že jeho žiadosť o pridelenie práce akceptuje. Navrhovateľ teda naozaj prestal vykonávať prácu pre odporcu ale nie na základe vlastného rozhodnutia, lež z dôvodov na strane zamestnávateľa, ktorý mu prestal prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy preto má nárok na náhradu mzdy v spornom období.
Z dôvodov vyššie uvedených súd konštatuje, že pokiaľ odporca krátil navrhovateľovi jeho nárok na dovolenku ( § 109 ods. 1 ZP), nepostupoval správne lebo sa v konaní preukázalo, že ani v
jednom prípade neboli splnené predpoklady k udeleniu absencie pre neho preto má nárok na zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku v plnom rozsahu čo podľa znaleckého posudku, za 19 dní nevyčerpanej dovolenky predstavuje 379,60 Eur.
Podľa § 152 ods. 1 (prvá veta) Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti.
Podľa § 152 ods. 3 Zákonník práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.
V konaní bolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že odporca nesplnil svoju zákonnú povinnosť v súlade s § 152 Zákonníka práce, nezabezpečil svojim zamestnancom stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy ani na pracovisku ani v jeho blízkosti ani iným spôsobom na ich stravu neprispel. Tvrdenie odporcu, že kompenzácia bola zahrnutá do mzdy zamestnancov z obsahu pracovnej zmluvy nevyplýva a hoci to svedok P. a T. potvrdili, súd v tomto smere považuje tvrdenie odporcu za účelové v snahe vyhnúť sa splneniu zákonnej povinnosti. Zákonník práce nepripúšťa možnosť kumulácie mzdy s kompenzáciou na stravovanie lebo ide o dva samostatné nároky zamestnanca vyplývajúce z pracovného pomeru, ktoré podliehajú inému režimu aj z hľadiska zdaňovania a odvodov, preto ich nie je možné kumulovať.
Súd konštatuje, že nárok navrhovateľa na kompenzáciu za stravovanie je dôvodný lebo počas trvania pracovného pomeru o odporcu, teda od 3.4.2000 do 31.12.2002 kompenzáciu na stravovanie od zamestnávateľa nedostal. V zmysle znaleckého posudku za toto obdobie by mu prináležala kompenzácia vo výške 18.780,30 Sk, teda 623,39 Eur. V priebehu konania však odporca ohľadom tohto nároku vzniesol dňa 4.2.2004 námietku premlčania, na ktorú súd musí prihliadať, a preto považuje nárok navrhovateľa do 4.2.2001 za premlčaný.
Vychádzajúc zo znaleckého posudku, v ktorom vo februári 2001 žiadna kompenzácia na stravovanie určená nebola, kompenzáciu súd priznal od 1.3.2001 až do 31.12.2002 čo spolu predstavuje 11.972,40 Sk, t.j. 397,41 Eur.
Všetky nároky navrhovateľa predstavujú spolu 1.036,75 Eur (259,74 Eur + 379,60 Eur + 395,41 Eur). Návrh navrhovateľa, po zohľadnení námietky premlčania, bol v prevyšujúcej časti zamietnutý.
Podľa § 517 ods. 2 OZ uložil súd odporcovi povinnosť zaplatiť aj úroky z omeškania v zákonnom rozsahu odo dňa nasledujúceho po ukončení pracovného pomeru u odporcu, teda od 1.1.2003 do zaplatenia. Výška úrokov z omeškania, v čase vzniku omeškania, vyplývala z § 3 nariadenia vlády SR č. 97/95 Z.z. a predstavoval 13 % ročne.
Navrhovateľ mal v konaní čiastočný úspech, napriek tomu mu súd priznal plnú náhradu trov konania, a to v zmysle ust. § 142 ods.3 OSP, lebo jeho neúspech v konaní bol iba nepatrný. Navrhovateľ žiadal náhradu z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil podaním doručeným súdu dňa 8.3.2010. V zmysle vyčíslenia požaduje trovy právneho zastúpenia z titulu cestovného spolu vo výške 71,48 Eur za 3 cesty z Košíc do Trebišova na pojednávania v dňoch 4.3.2004, 21.9.2004, 3.2.2006 , t.j. 270 km ( z toho mimo mesta 240 km a v meste 30 km). Na cestu použila osobné motorové vozidlo Toyota Avensis 1,6 Linea Terra, EVČ: KE XXX. A. so spotrebou PHM v meste 10,8 l/100 km, mimo mesta
6 l/100 km.
Pri základnej náhrade za použitie motorového vozidla v r. 2004 to predstavuje 160 km x 6,20 Sk = 192,- Sk.
Pri základnej náhrade za použitie motorového vozidla v r. 2006 to predstavuje 80 km x 6,20 Sk = 496,- Sk.
Náhrada za PHM - benzín Natural 95 v r. 2004 predstavuje cena 36,20 Sk/ l v meste, t.j. 78,19 Sk a mimo mesta 353,90 Sk, spolu 432,09 Sk.
Náhrada za PHM - benzín Naturál 95 v r. 2006 - cena 39,20 Sk/ l v meste, t.j. 42,30 Sk a mimo mesta 192,30 Sk, spolu 233,60 Sk. Dohromady to predstavuje 2.153,60 Sk, t.j. 71,48 Eur.
Odporca zložil zálohu na znalecké dokazovanie, časť ktorej sa použila na zaplatenie znalečného a zvyšok zálohy vo výške 28,15 Eur súd vráti odporcovi po právoplatnosti tohto rozhodnutia, učtárňou tunajšieho súdu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Trebišov v 3 exemplároch.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čo sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 OSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.