Details
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_58C-126-2007.pdf
PDF · 95.34 KB
No categories available
58C/126/2007
Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Eleny Ďuranovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci navrhovateľa: Ing. Branislav Brezovič, bytom v Bratislave, H. Meličkovej č. 41, zast. JUDr. Mariánom Janásom, advokátom v Bratislave, Dobrovičova č. 6, proti odporcovi : GTS Slovakia, a.s. so sídlom v Bratislave, Einsteinova č. 24, zast. Squire Sanders, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Zochova č. 5, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, náhradu mzdy a zaplatenie mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 14. októbra 2008 č. k. 58C 126/2007 - 393 1207211638 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom (medzitýmnym) určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 22.1.2007 je neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá, v časti istiny 71.217,- Sk a zaplatenia úroku z omeškania z tejto sumy konanie zastavil a napokon vyslovil, že o náhrade mzdy a náhrade trov konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ pracoval u právneho predchodcu odporcu od 15.10.2001 na základe pracovnej zmluvy z rovnakého dňa v znení dodatkov, vo funkcii generálneho riaditeľa. Rozhodnutím akcionára odporcu bol navrhovateľ dňa 15.12.2006 odvolaný z funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti odporcu, dňa 17.1.2007 rozhodol akcionár o zmenách v organizačnej štruktúre spoločnosti, spočívajúcich vo vylúčení funkcie generálneho riaditeľa z tejto organizačnej štruktúry. Dňa 18.1.2007 prijalo predstavenstvo spoločnosti uznesenie o organizačných zmenách v spoločnosti, podľa ktorého sa funkcia generálneho riaditeľa v platnej organizačnej štruktúre zrušila a prijala sa organizačná štruktúra nová, v zmysle ktorej sa funkcia generálneho riaditeľa stala nadbytočnou. Dňa 19.1.2007 odporca ponúkol navrhovateľovi voľnú pracovnú pozíciu “Hotline Operator Retail“, ktorú navrhovateľ dňa 22.1.2007 odmietol, na základe čoho mu bola v rovnaký deň doručená výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Navrhovateľ dňa 28.2.2007 písomne oznámil odporcovi, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní.
Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný, keď mal preukázané, že v danom prípade neboli splnené všetky zákonné predpoklady na ukončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Výpoveď daná navrhovateľovi bola síce riadne skutkovo vymedzený výpovedným dôvodom, bola mu riadne doručená do vlastných rúk dňa 22.1.2007, dĺžka výpovednej doby bola zachovaná, no v konaní nebolo preukázané, že zamestnávateľ nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, čím nesplnil hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede.
Pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce musí byť splnená podmienka nadbytočnosti zamestnanca v spojení s organizačnou zmenou zamestnávateľa. Úlohou súdu je v týchto prípadoch preskúmať, či k organizačnej zmene došlo, či sa v jej dôsledku zamestnanec stal nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Súd mal v konaní preukázané, že v danom prípade k organizačnej zmene došlo a to rozhodnutím predstavenstva spoločnosti odporcu zo dňa 18.1.2007, uskutočnenej s cieľom sprehľadniť a zefektívniť riadenie spoločnosti. Keďže funkcia generálneho riaditeľa bola pre odporcu neefektívna a nadbytočná, vylúčil ju zo svojej organizačnej štruktúry. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom, je iba hmotnoprávnym predpokladom pre právny úkon, preto súd toto rozhodnutie nemôže preskúmavať z hľadiska platnosti a môže sa zaoberať iba otázkou, či takéto rozhodnutie prijaté bolo a či ho prijal zamestnávateľ. O výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným rovnako rozhoduje zamestnávateľ a súd ani v tomto smere nemôže rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať.
Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť zamestnávateľa, túto zamestnávateľ má vtedy, ak má reálnu možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, pričom nie je povinný vytvárať pre zamestnanca, ktorý sa stal v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene nadbytočným, nové pracovné príležitosti, aby mohol ponúknuť zamestnancovi vhodné pracovné miesto, rovnako nie je zmyslom právnej úpravy, aby zamestnávateľ ponúkal prácu, o ktorej je zrejmé, že i na ponúknutom pracovnom mieste bude zamestnanec nadbytočný. Ak teda zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu vhodnú prácu, nemá možnosť ho ďalej zamestnávať a je splnená podmienka platnej výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. V danom prípade mal ale súd preukázané, že zamestnávateľ mal možnosť zamestnanca v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce ďalej zamestnávať a to nielen na pozícii „Hotline Operator Retail“, ktorú navrhovateľ ako pre neho nevhodnú odmietol, ale mal vytvorené pracovné miesto projektového manažéra, ktoré v čase výpovede danej navrhovateľovi obsadené nemal. Tvrdenie odporcu, že miesto projektového manažéra bolo platne obsadené podpísaním akceptačného listu, ktorý obsahoval podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, pánom Škuleczom dňa 20.12.2006, súd nemohol považovať za relevantné. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 ZP ako predpokladu na podanie platnej výpovede súd skúma podľa stavu v čase výpovede (R 54/1998). Nemožno preto prihliadať na argumentáciu odporcu, že podpisom akceptačného listu pánom Andrejom Škuleczom, ktorý podľa tvrdenia odporcu obsahoval podstatné náležitosti pracovnej zmluvy došlo k uzavretiu samotnej pracovnej zmluvy a teda k založeniu pracovného pomeru.
Zákonník práce v § 43 ods. 1 presne vymedzuje, ktoré podstatné náležitosti je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť. Sú nimi druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky.
V judikatúre súdov zameranej na uvedené podmienky platnosti pracovnej zmluvy sa okrem iného uvádza: Deň nástupu do práce môže byť dohodnutý nielen priamym časovým údajom, ale i na základe iných, konkrétnym dátumom neoznačených objektívne zistených skutočností o ktorých účastníci pri uzatváraní pracovnej zmluvy nemusia mať ani istotu kedy presne nastanú, ktoré však nepripúšťajú pochybnosti o tom, že nimi bol deň nástupu do práce nezameniteľne označený a ktoré umožňujú jednoznačný záver, ktorým dňom pracovný pomer vznikne- Spôsob, ktorým možno pri dohodovaní pracovnej zmluvy určiť deň, kedy zamestnanec nastúpi do práce, Zákonník práce nepredpisuje. Deň nástupu do práce môže byť preto dohodnutý nielen priamym časovým údajom, ale i na základe iných, konkrétnym dátumom neoznačených objektívne zistiteľných skutočností, o ktorých účastníci pri uzatváraní pracovnej zmluvy nemusia mať ani istotu kedy presne nastanú, ktoré však nepripúšťajú pochybnosti o tom, že nimi bol deň nástupu do práce nezameniteľne označený a ktoré umožňujú jednoznačný záver, ktorým dňom pracovný pomer vznikne.
V akceptačnom liste zo dňa 20.12.2006, ktorým bol potvrdený zámer odporcu zamestnať pána Andreja Škulecza na pozíciu projektového manažéra je uvedené: „Dátum nástupu bude dohodnutý dodatočne“. Nemožno teda považovať za právne relevantné tvrdenie odporcu, že on ako i pán Škulecz považovali všetky písomne i ústne dohodnuté podmienky viažuce sa k pracovnej pozícii za záväzné, pričom je zrejmé, že najneskorším dňom nástupu do práce by bol deň nasledujúci po dni uplynutia výpovednej doby pána Škulecza u predchádzajúceho zamestnávateľa, t.j. deň 1.3.2007, alebo aj skôr, ak by tento pracovný pomer skončil dohodou. Toto sa napokon i stalo a pracovný pomer vznikol dňa 15.2.2007.
V prípade, že by sa súd stotožnil s tvrdením odporcu, že najneskôr ku dňu 20.12.2006 boli splnené podmienky vzniku pracovného pomeru prijatím ponuky v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka t.j. podpisom akceptačného listu, ktorý obsahoval podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, poukazuje na to, že Zákonník práce tzv. akceptačný list pojmovo nezahŕňa. Pokiaľ by tento i napriek tomu v súlade s argumentáciou odporcu uznal ako návrh pracovnej zmluvy zo strany odporcu a jeho prijatie zo strany zamestnanca, považuje túto za neplatnú z dôvodu jej neurčitosti a túto v rozpore s tvrdením odporcu nemožno odstrániť ani výkladom jej pojmológie. Z dohodnutej klauzuly, že dátum nástupu bude dohodnutý dodatočne, nemožno v nijakom prípade vyvodiť záver, že na základe iných, konkrétnym dátumom neoznačených ale objektívne zistiteľných skutočností, o ktorých účastníci ani nemusia vedieť, kedy nastanú, je možné spoľahlivo vyvodiť záver, ktorý deň je dohodnutý ako deň nástupu do práce a teda deň, ktorým pracovný pomer vznikne.
Napokon poukázal súd prvého stupňa na skutočnosť, že odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno časového hľadiska vytvorením miesta projektového manažéra s uvedením, že toto bolo vytvorené dňa 13.11.2006 pre p. Škulecza, čo popreli obsahy výpovedí navrhovateľa, svedka Bc. Saktora a Ing. Molčana.
Proti tomuto rozsudku v návrhu vyhovujúcej časti podal včas odvolanie odporca, keď prvostupňový súd napriek správne a úplne vykonanému dokazovaniu nesprávne právne vec posúdil, keď rozhodol, že pozícia projektového manažéra (ponuka pracovného miesta) bola v čase dania výpovede navrhovateľovi voľná. Táto pracovná pozícia u odporcu voľná nebola, rozhodnutie v tomto smere učinil odporca najneskôr 20.12.2006. Odporca teda svoju ponukovú povinnosť voči navrhovateľovi splnil ponúknutím jedinej voľnej pozície (Hotline Operator Retail), túto však navrhovateľ neprijal, výpoveď z pracovného pomeru je preto platným právnym úkonom. Keby aj bolo v právomoci súdu dôjsť k uzáveru, že pracovná pozícia projektového manažéra bola voľná, pretože zamestnávateľ neučinil žiadny záväzný právny úkon za účelom jej obsadenia, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, pretože akceptačný úkon z 20. decembra 2006 je nepochybne právnym úkonom zaväzujúcim odporcu. Akceptačný list spolu s následnými prejavmi vôle a dojednaniami p. Škulecza a odporcu obsahujú podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, ústne sa nakoniec dohodli aj na dni nástupu do práce (nasledujúci deň po skončení pracovného pomeru u predchádzajúceho zamestnávateľa). Zákonník práce nesankcionuje absenciu písomnej formy pracovnej zmluvy jej neplatnosťou, skutočnosť, že v písomnej forme bola zaznamenaná len časť podstatných náležitostí zmluvy nie je vo vzťahu k založeniu pracovného pomeru právne relevantná.
Ak by aj akceptačný list nebol pracovnou zmluvou, je zrejmé, že týmto došlo v rámci predzmluvných vzťahov medzi odporcom a p. Škuleczom k vzniku pracovnoprávneho vzťahu, ktorým boli strany viazané. Ak by aj akceptačný list pracovnoprávny pomer nezaložil, je nepochybné, že je platným a záväzným právnym úkonom odporcu (napr. zmluva o budúcej zmluve), ktorý súd nemôže ignorovať. Ak teda odporca mal ohľadne miesta projektového manažéra platný záväzok, nebolo možné uzavrieť, že mal toto ponúknuť navrhovateľovi.
Pretože funkcia generálneho riaditeľa od januára 2007 v organizačnej štruktúre odporcu neexistuje, súd by v prípade záveru trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi de facto uložil odporcovi, aby pozíciu generálneho riaditeľa proti jeho vôli vytvoril. Z toho dôvodu, keďže nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával, mal by súd rozhodnúť o skončení pracovného pomeru ku dňu právoplatnosti rozhodnutia, uzavrel odvolanie odporca.
Navrhol preto zmenu napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa a zamietnutie návrhu navrhovateľa, prípadne v časti určenia trvania pracovného pomeru túto zmeniť a rozhodnúť o jeho skončení dňom právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Napokon navrhol odvolateľ pripustiť možnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, keď otázku zásadného právneho významu videl v posúdení, či súdy môžu prijímať rozhodnutia o tom, či existuje voľná pracovná pozícia u zamestnávateľa resp. môžu preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa v tomto smere a prípadne ho zmeniť.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska jeho vecnej správnosti. Poukázal na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula existencia voľnej neobsadenej pracovnej pozície projektového manažéra, ktorá bola pre navrhovateľa bezo sporu vhodnejšia, ako ponúknutá pozícia Hotline Operator Retail, navrhovateľovi však pred daním výpovede ponúknutá nebola. Pracovný pomer p. Škulecza u odporcu vznikol až dňa 15.2.2007 na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.2.2007, akceptačný list teda pracovný pomer skôr nezaložil, pre absentujúce podstatné náležitosti - deň nástupu do práce a miesto výkonu práce. Pretože v konaní bolo preukázané, že konanie odporcu pri zrušení pracovného miesta navrhovateľa bolo účelové s cieľom skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu, nepovažoval navrhovateľ požiadavku odporcu v smere skončenia pracovného pomeru súdom za oprávnenú. Odporca organizačnou zmenou sledoval len cieľ zbaviť sa osoby navrhovateľa ako zamestnanca, nie je teda nespravodlivé požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával na rovnakej pracovnej pozícii. Napokon navrhovateľ vyslovil, že pre pripustenie dovolania voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu neexistuje právny dôvod, pretože odvolateľom uvedená otázka zásadného právneho významu sa týka skutkových okolností prípadu.
Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v rozsahu jeho napadnutého výroku vecne správny, čo viedlo odvolací súd k jeho potvrdeniu v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372p ods. 1 O.s.p. zavedeného zákonom č. 384/2008 Z.z.).
Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15.októbra 2008 (§ 372p ods.1 O.s.p. zavedeného zákonom č.384/2008 Z.z.).
Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce (zák. č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov) je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.
O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je podmienené absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov, môže k nemu dôjsť aj pri jeho zvyšovaní. Pre zamestnávateľa nie je totiž dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nie je teda vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné pomery a tým zvyšoval počet zamestnancov a súčasne by mal nadbytok zamestnancov iných povolaní alebo na inom úseku pracovnej činnosti. Nadbytočnosť zamestnanca je podmienka platnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorej splnenie je povinný zamestnávateľ súdu preukázať. Na rozdiel od toho súd nepreskúmava výber zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, pretože o tomto rozhoduje zamestnávateľ.
Príčiny, pre ktoré nemôže ďalej zamestnávateľ zamestnávať zamestnanca prácami podľa pracovnej zmluvy nesmú spočívať v jeho osobe (napr. nespôsobilosť vykonávať dojednané práce, porušovanie pracovnej disciplíny a pod.), ale v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom.
Ďalšou hmotno-právnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru je splnenie povinnosti zo strany zamestnávateľa v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zák. práce v znení účinnom do 31. 8. 2007, teda preukázanie nemožnosti zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, prípadne ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú
pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.
Za inú vhodnú prácu pre zamestnanca treba posudzovať v zmysle ust. § 55 ods. 5 Zák. práce takú prácu, ktorá zodpovedá zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na prácu, jeho schopnostiam a kvalifikácii. Vhodnosť práce z hľadiska schopností zamestnanca treba posudzovať aj podľa toho, či je primeraná úrovni jeho duševných schopností, jeho telesnej zdatnosti, pracovnej zručnosti, ako aj ostatným osobným vlastnostiam, ktoré majú priamy vplyv a vzťah k nárokom a požiadavkám kladeným na výkon určitej práce.
Ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi inú pre neho vhodnú prácu a zamestnanec nie je ochotný na túto prácu prejsť, výpoveď z niektorého dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1 písm. a) alebo b) nie je v rozpore s týmto ustanovením.
Ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné, je povinný mu ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú.
V prípade, keď zamestnávateľ má voľných viacero pracovných miest vhodných pre zamestnanca a rovnocenných aj z hľadiska jeho kvalifikácie, svoju povinnosť si splní, ak zamestnancovi ponúkne jedno z takýchto voľných pracovných miest, pričom záleží výlučne na ňom, ktoré z nich zamestnancovi ponúkne. Ak zamestnanec ponúknuté miesto odmietne, povinnosť zamestnávateľa, pokiaľ ide o ponuku inej vhodnej práce, sa považuje za splnenú. Zamestnávateľ totiž nemá povinnosť ponúknuť zamestnancovi všetky voľné pre neho vhodné pracovné miesta.
V súdenej veci odporca po zrušení pracovnej pozície generálneho riaditeľa, zastávanej navrhovateľom, listom z 19. januára 2007 ponúkol tomuto pracovnú pozíciu Hotline Operator Retail, ktorá bola v spoločnosti odporcu voľná a ktorej miesto výkonu práce je totožné s miestom doposiaľ vykonávanej práce. Podľa názoru odvolacieho súdu takáto ponuka (telefonický kontakt so zákazníkmi, riešenie ich sťažností a požiadaviek a pod.) by spĺňala kritériá ponuky inej vhodnej práce, avšak len za predpokladu, že odporca ako zamestnávateľ nedisponoval iným (vhodnejším) voľným pracovným miestom (práve z hľadiska schopností a kvalifikácie navrhovateľa ako generálneho riaditeľa odporcu).
V prvostupňovom konaní bolo preukázané, a konštatoval to správne aj súd prvého stupňa, že odporca ako zamestnávateľ mal možnosť navrhovateľa ako zamestnanca v mieste výkonu pôvodne dojednanej práce naďalej zamestnávať, a to nielen v ponúknutej pracovnej pozícii Hotline Operator Retail, ale aj na pozícii projektového manažéra, ktorá pracovná pozícia bola pre navrhovateľa z hľadiska jeho kvalifikácie nesporne vhodnejšia a ktoré pracovné miesto bolo v čase výpovede danej navrhovateľovi voľné.
Súd prvého stupňa správne konštatoval, že akceptačný list podpísaný (uzavretý) medzi zástupcom zamestnávateľa a p. Škuleczom po obsahovej stránke nespĺňal všetky náležitosti pracovnej zmluvy v zmysle ust. § 43 ods. 1 Zák. práce.
Treba doplniť, že právne predpisy, upravujúce pracovnoprávne vzťahy (vrátane individuálnych pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom) majú zásadne kogentnú povahu. Táto povaha pracovnoprávnych predpisov spočíva na princípe, že „čo nie je dovolené, je zakázané“ a prejavuje sa predovšetkým v ust. § 18 Zák. práce, podľa ktorého zmluva dojednaná podľa tohto zákona alebo pracovnoprávnych predpisov je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Ustanovenie § 43 ods. 4 Zák. práce umožňuje účastníkom dohodnúť v pracovnej zmluve ďalšie podmienky, na ktorých strany majú záujem. Tieto ďalšie podmienky sa však musia pohybovať - ak ide o pracovnoprávne nároky
- v rámci stanovenom pracovno-právnymi predpismi.
To, že právne predpisy, upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú zásadne kogentnú povahu, znamená, že účastníci pracovnoprávnych vzťahov môžu dohody resp. zmluvy uzavrieť len ohľadne tých typov zmlúv (dohôd), ktoré sú upravené (predvídané) pracovnoprávnymi predpismi a že ich zmluvná voľnosť sa uplatní tam, kde to pracovnoprávne predpisy umožňujú. Ak pracovnoprávne predpisy účastníkom
pracovnoprávnych vzťahov neumožňujú odchylnú úpravu ich práv a povinností, je potrebné to, čo týmto predpisom nevyhovuje, považovať za zakázané.
V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nič nebránilo odporcovi uzavrieť s iným záujemcom riadnu pracovnú zmluvu (nie zmluvu o budúcej zmluve), kde ako deň nástupu do práce by bol označený napr. deň nasledujúci po skončení pracovného pomeru u predchádzajúceho zamestnávateľa resp. iným zrozumiteľným a nezameniteľným spôsobom označený deň, ktorým pracovný pomer vznikne (§ 46 Zák. práce), len za ktorého stavu by bolo možné považovať v danom prípade pracovné miesto projektového manažéra za obsadené. Pretože o takýto prípad v súdenej veci nešlo, bolo toto pracovné miesto u odporcu v čase výpovede danej navrhovateľovi voľné, a malo teda byť navrhovateľovi v rámci tzv. ponukovej povinnosti v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zák. práce, ako ponuka vhodnej inej práce, ponúknuté pred tým, než bol pracovný pomer medzi účastníkmi skončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Až odmietnutím takejto ponuky zo strany zamestnanca v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm. b/ Zák. práce by boli splnené predpoklady platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou v zmysle ust. § 63 ods. 1 Zák. práce.
Za splnenia podmienok ust. § 79 ods. 1 Zák. práce, teda ak nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, môže rozhodnúť o skončení pracovného pomeru aj súd. V takomto prípade sa pracovný pomer medzi účastníkmi skončí právoplatnosťou súdneho rozhodnutia. Právo domáhať sa takéhoto rozhodnutia súdu je len na zamestnávateľovi, možno ho uplatniť buď samostatným návrhom na začatie konania, alebo uplatnením vzájomného návrhu v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, podanie ktorého je však v odvolacom konaní vylúčené (§ 216 ods. 1, § 97 O.s.p.).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.