Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_19C-249-2008.pdf
PDF · 101.68 KB
No categories available
19C/249/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudcom JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobcu Ing. P. V., štátneho občana Slovenskej republiky, bytom T. S. č. XXX,. zastúpeného v konaní JUDr. J. K., advokátom so sídlom v T., J. Z. XXXX/XXX. proti žalovanej V. V., štátnej občianky Slovenskej republiky, bytom T. S. č. XXX,. zastúpenej v konaní JUDr. A. Ž., advokátkou so sídlom T., U.. P. XX/X. o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam takto
rozhodol:
Podielové spoluvlastníctvo účastníkov k rodinnému domu súpisného čísla 227, k parcele č. 280/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 393 m2, k parcele č. 280/5 - záhrady o výmere 407 m2, ktoré sú zapísané v LV č. 64 katastrálneho územia S., k hospodárskej budove postavenej na parcele č. 180/4 a 180/5, ktorá je zapísaná v LV č. 690 k.ú. M. S. sa
z r u š u j e.
Hospodárska budova postavená na parcele 180/4 a 180/5 zapísaná v LV č. 690 k.ú. M. S. sa prikazuje do výlučného vlastníctva žalobcu.
Dom súpisného čísla 227, parcela č. 280/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 393 m2, parcela č. 280/5 - záhrady o výmere 407 m2, ktoré sú zapísané v LV č. 64 katastrálneho územia S. sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalovanej.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi rozdiel v prikázaných hodnotách vo výške 39.717,21 Eur do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca žiadal o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v liste vlastníctva č. 64 kat. územia S., a to rodinného domu a priľahlých pozemkov s tým, že navrhol, aby tieto boli prikázané do jeho výlučného vlastníctva. Rovnako žiadal zrušiť spoluvlastníctvo aj k hospodárskej budove, ktorá je zapísaná v liste vlastníctva č. 690 kat. úz. M. S.. Bol ochotný žalovanú vyplatiť z rozdielu v prikázaných hodnotách a vyplatiť jej podiel, ktorý na ňu pripadá.
Žalovaná najskôr nesúhlasila so zrušením podielového spoluvlastníctva a žiadala žalobu zamietnuť. V priebehu konania zmenila svoje stanovisko a žiadala, aby súd prikázal do jej výlučného vlastníctva dom s priľahlými pozemkami. Zároveň navrhla, aby súd žalobcovi prikázal hospodársku budovu s tým, že bola ochotná žalobcu vyplatiť z rozdielu v prikázaných hodnotách.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov R. V. a P. V., oboznámením listov vlastníctva č.64 kat. územia S. a listu vlastníctva č. 690 kat. územia M. S., oboznámením znaleckého posudku znalca Ing. A. G., oboznámením výpisu z P. B., úverovej ponuky zo S. S. a.s. a zistil tento skutkový stav:
Z listu vlastníctva č. 64 katastrálneho územia S. súd zistil, že rodinný dom súpisného čísla 227, pozemok parcelného čísla 280/2 o výmere 393 m2 - zastavené plochy a pozemku parcelného čísla 280/5 o výmere 407m2 - záhrady sú zapísané ako v ?-ici na žalobcu a v ?-ici ako bezpodielové spoluvlastníctvo oboch účastníkov.
Z listu vlastníctva č.690 katastrálneho územia M. S. mal súd za preukázané, že hospodárka budova postavená na pozemku parcelného čísla 180/4 a 180/5, že táto je zapísaná na účastníkov tiež ako ich bezpodielové spoluvlastníctvo.
Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 13C 167/2004 vyplýva, že manželstvo účastníkov bolo právoplatným rozsudkom zo dňa 12.9.2005 rozvedené. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.10.2005. Po rozvode manželstva žalobca podal na súde návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov. Konanie vedené pod sp.zn.
11C 72/2007 však bolo zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu a k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo.
Podľa § 149 ods. 4 Obč. zákonníka ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník používa. O ostatných hnuteľných veciach a o
nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerané o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.
Medzi účastníkmi nebolo sporné (a vyplýva to aj zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 11C 72/2007), že ich bezpodielové spoluvlastníctvo nebolo vyporiadané dohodou, ani súdnym rozhodnutím. Preto treba mať v zmysle citovaného zákonného ustanovenia za to, že toto ich spoluvlastníctvo sa zmenilo na podielové. V dôsledku toho sa žalobca stal podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných v liste vlastníctva č. 64 kat. územia S. vo výške ?-in a žalovaná v ?-ine. Hospodárska budova zapísaná v liste vlastníctva č. 690 kat. územia M. S. ostala v podielovom spoluvlastníctve účastníkov rovnakom podiele ako predtým uvedený rodinný dom. Hodnota týchto nehnuteľností vyplýva zo znaleckého posudku Ing. A. G., z ktorého je zrejmé, že všeobecná cena nehnuteľností uvedených v liste vlastníctva č.64 kat. územia S. bola ustálená na sumu 1.854.501,- Sk (61.558,15 Eur) a hodnota hospodárskej budovy na sumu 194.355,- Sk (6.451,4 Eur). Obaja účastníci si osvojili tieto hodnoty a neboli medzi nimi sporné.
Z výsluchu svedka P. V. je zrejmé, že žalobca žije a býva v rodinnom dome (ide o iný rodinný dom, ktorý nie je predmetom sporu), ktorý pozostáva z dvoch častí. V prednej býva matka žalobcu a je potrebné ju rekonštruovať. V zadnej časti býva žalobca so svedkom, ktorý je synom účastníkov a so svojou priateľkou spolu s jej dvoma deťmi.
Svedok R. V., ktorý je tiež synom účastníkov, popísal ako býva žalovaná. Podľa neho žije v rodinnom dome, ktorý je predmetom sporu, a to spolu s ním a ďalším spoločným dieťaťom účastníkov. V tomto dome býva aj priateľ žalovanej.
Z výpovedí účastníkov konania, ale aj zo spisu tunajšieho súdu vyplynulo, že k dohode o zrušení podielového spoluvlastníctva medzi účastníkmi nedošlo. Obaja zhodne potvrdili, že reálna deľba nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu nie je možná a možné nie je ani zotrvanie v spoluvlastníctve, a to z dôvodu nezhôd, ktoré majú medzi sebou. Sporné ostalo iba to, komu ostane v prípade zrušenia spoluvlastníctva dom súp. č. 227 s pozemkami parc.č. 280/2 a 280/5 kat. úz. S. vo výlučnom vlastníctve.
Na zistený skutkový stav súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa týkajú podielového spoluvlastníctva.
Podľa § 142 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, súd nariadi jej predaj a výťažok
rozdelí podľa podielov. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.
V zmysle citovaného zákonného ustanovenia dospel súd k záveru, že podielové spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu je potrebné zrušiť. Právo každého spoluvlastníka obrátiť sa na súd s návrhom na zrušenie podielového spoluvlastníctva totiž vyplýva zo zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Z tejto zásady existujú výnimky. Z dikcie ustanovenia § 124 Obč. zák. vyplýva, že súd nezruší a nevypriada spoluvlastníctvo prikázaním veci z dôvodov zvláštneho zreteľa hodných. Takéto okolnosti však súd v konaní nezistil a ani účastníci ich ani v konečnom dôsledku neprodukovali. Žalovaná sama od svojho návrhu na zamietnutie žalobného petitu z tohto dôvodu upustila. Návrh žalobcu bol teda v časti týkajúcej sa zrušenia spoluvlastníctva plne dôvodný, pretože bolo nepochybne preukázané, že dohoda medzi účastníkmi ohľadne vyporiadania nebola možná. Preto súd žalobe v tejto časti v plnom rozsahu vyhovel a podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu zrušil.
Pokiaľ ide o vyporiadanie zrušeného spoluvlastníctva, navrhol žalobca prikázanie všetkých sporných nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva. Taký istý návrh (pokiaľ ide o rodinný dom) dodatočne predniesla aj žalovaná, ktorá však súhlasila s prikázaním hospodárskej budovy do vlastníctva žalobcu.
Občiansky zákonník v predtým uvedenom ustanovení § 142 ods. 1 upravuje jednotlivé spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva a súčasne ustanovuje aj ich poradie, ktoré je pre súd záväzné. Návrhom účastníkov na spôsob vyporiadania však nie je súd viazaný (tzv. iudicium duplex).
Prvý zákonom stanovený spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva (reálna deľba) neprichádzal do úvahy, pretože nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu nie sú deliteľné takým spôsobom ako má zákon na mysli. Táto skutočnosť ani nebola medzi účastníkmi sporná. Druhým spôsobom v poradí, ktorý prichádza do úvahy, je prikázanie veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom.
Tretí spôsob zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je nariadenie predaja spoločnej veci v prípade, že ju žiaden zo spoluvlastníkov nechce.
Keďže z popisu rodinného domu, ktorý je predmetom sporu, ale aj zo zhodného tvrdenia oboch účastníkov bolo zjavné, že rodinný dom nemožno rozdeliť na dve samostatné veci v právnom zmysle, súd vyporiadaval zrušené spoluvlastníctvo podľa druhého spôsobu, a to prikázaním veci za primeranú náhradu. Pretože obaja účastníci mali záujem o vlastníctvo rodinného domu ako celej veci a obaja tvrdili, že sú schopní zaplatiť vyporiadavací podiel, bolo potrebné posúdiť, ktorému z účastníkov a z akých dôvodov by mala byť celá nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva.
Pri rozhodovaní o tom, komu je potrebné nehnuteľnosť prikázať do výlučného vlastníctva vychádzal súd z kritérií uvedených v ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon výslovne stanovuje iba dve hľadiská na ktoré má súd prihliadnuť, a to veľkosť podielov a účelné využitie veci. Inak ponecháva na úvahu súdu, aby podľa okolností prípadu formuloval ďalšie hľadiská tak, aby vyporiadanie bolo spravodlivé.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca je väčšinovým spoluvlastníkom všetkých nehnuteľností, ktoré sú predmetom vyporiadania. Ak by mal súd prihliadnuť iba na výšku podielov, mal by nárok na to, aby boli nehnuteľnosti prikázané do jeho výlučného vlastníctva. Zákon však na roveň tomuto kritériu (veľkosť podielov) kladie aj účelné využitie veci. Toto hľadisko nie je zákonom konkretizované, ale z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že pri jeho hodnotení sa má vychádzať z toho, kto nehnuteľnosť doposiaľ obýval, kto ju udržiaval, kto do nej investoval, kto je schopný sa o ňu ďalej starať bežnou údržbou. V danej veci nebolo sporné, že dom s.č. 227 užíva po dobu najmenej 4 rokov žalovaná s dvoma deťmi pochádzajúcimi z jej manželstva so žalobcom. Bežnú údržbu na tomto dome vykonávala ona. Súd nezistil, že by nebola schopná sa o tento dom v budúcnosti postarať. Žalobca chcel túto nehnuteľnosť využívať pre seba iba dočasne, po dobu rekonštrukcie svojho domu, kde býva. V budúcnosti ju chcel darovať synovi, ktorý s nim žije v spoločnej domácnosti. Súd však bol toho názoru, že účelné využitie nehnuteľnosti podielovým spoluvlastníkom je potrebné uprednostniť pred využitím tejto nehnuteľnosti osobou blízkou spoluvlastníkovi. V konečnom dôsledku s podielovým spoluvlastníkom, ktorým je žalovaná, budú v dome bývať aj osoby blízke žalobcovi, teda jeho deti. Pokiaľ chcel žalobca získaním nehnuteľnosti zabezpečiť bývanie synovi, ktorý teraz s nim žije v spoločnej domácnosti, môže tak urobiť aj z finančných prostriedkov získaných z výplaty za svoj podiel. V žiadnom prípade nie je možné uprednostniť využitie nehnuteľnosti synom, ktorý nie je spoluvlastníkom pred žalovanou, ktorá podiel v nehnuteľnosti vlastní. Z toho dôvodu súd neprihliadal ani potvrdenia predložené žalovanou ohľadne zdravotného stavu dcéry, ktorá žije s ňou v spoločnej domácnosti.
Hľadisko určené zákonom, a to veľkosť podielu svedčalo v prospech žalobcu, ale hľadisko účelného využitia veci vzhľadom na uvedené okolnosti svedčí v prospech žalovanej, ktorá na rozdiel od žalobcu nemá vlastné bývanie v ktorom môže svoju potrebu bývať uskutočňovať. Ďalším hľadiskom, na ktoré by súd mohol prihliadnuť pri rozhodovaní o tom komu nehnuteľnosti prikázať, môže byť podľa súdnej praxe, schopnosť spoluvlastníkov vyplatiť toho druhého z hodnoty jeho podielu. I v tomto do úvahy pripadajúcom kritériu preukázali obaja účastníci rovnaké možnosti. Žalobca predložil výpis z účtu peňažného ústavu, kde má uložené finančné prostriedky (vo výške 459.840,- Sk) a žalovaná predložila "úverovú ponuku" bankovej inštitúcie z ktorej je zrejmé, že na finančnú výplatu jej poskytnú úver. Súd sa preto zaoberal aj tvrdením žalobcu, že má väčší nárok na výlučné vlastníctvo k domu nakoľko má k danej nehnuteľnosti väčší citový vzťah, keďže ide o jeho rodičovský dom. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že polovičný podiel v spornom rodinnom dome získali obaja účastníci za trvania ich manželstva a iba ?-ica domu bola výlučným vlastníctvom žalobcu. Žalobca nepoprel (a svedkami to bolo potvrdené), že tento rodinný dom
chcel v nedávnej minulosti predať cudzej osobe. Zrejme teda jeho citový vzťah k tejto nehnuteľnosti nebol až tak silný, keď sa chcel takýmto spôsobom zbaviť svojho rodinného puta k predmetnému domu. Okrem toho ešte za trvania manželstva sa do tohto domu nasťahovala žalovaná s dvoma spoločnými deťmi a ostala tam bývať aj po rozvode so žalobcom. Žalobca túto situáciu po dlhšiu dobu rešpektoval.
Za danej situácie by bolo v rozpore s dobrými mravmi zbaviť žalovanú bývania a prikázať nehnuteľnosť žalobcovi najmä za situácie, že tento už jednu nehnuteľnosť vo vlastníctve má a má tým (na rozdiel od žalovanej) vyriešené bývanie. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd za ďalšiu vlastníčku nehnuteľností zapísaných v liste vlastníctva č. 64 kat. územia S. určil žalovanú.
Za výlučného vlastníka hospodárskej budovy zapísanej v liste vlastníctva č. 690 kat. úz. M. S. bol určený žalobca, a to za súhlasu oboch účastníkov a s prihliadnutím na skutočnosť, že stojí na pozemkoch, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobcu.
V prípade zrušenia spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam prikázaním jednému zo spoluvlastníkov sa tieto vyporiadavajú za primeranú náhradu. Primeranou náhradou je príslušný podiel všeobecnej ceny nehnuteľnosti, ktorá by mala vyjadrovať cenu nehnuteľnosti nielen v závislosti od druhu stavby, jej veľkosti, jej vybavenia, údržby a veku, ale aj so zreteľom na existujúcu situáciu (v danom mieste a čase) na trhu s nehnuteľnosťami rovnakého alebo porovnateľného druhu. Všeobecná cena je cenou, za ktorú by bolo možné nehnuteľnosť predať alebo kúpiť, to je cena ovplyvnená ponukou a dopytom po nehnuteľnostiach v určitom mieste a čase. Všeobecná cena veci môže byť tak vyššia ako aj nižšia ako cena určená podľa cenového predpisu, alebo cena individuálnej ponuky. Pre jej určenie je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.
Zo znaleckého posudku Ing. A. G. vyplýva, že všeobecná cena domu, pozemkov zapísaných v liste vlastníctva 64 kat. úz. S. bola ustálená na sumu 1.854.501,- Sk (61558,16 Eur). Na takejto hodnote sa obaja účastníci zhodli. Keďže dom bol týmto rozsudkom prikázaný do výlučného vlastníctva žalovanej, jej vznikla povinnosť vyplatiť žalobcovi jeho podiel z tohto domu vo výške ?-in, teda vo výške 46.168,61 Eur
(1.390 875,75 Sk). Žalobca naopak má povinnosť vyplatiť žalovanej podiel z hospodárskej budovy, ktorú týmto rozsudkom získava do výlučného vlastníctva, a to vo výške 6.451,41 Eur (194.355,19 Sk). Pri zohľadnení kompenzácii týchto výplat tak žalovanej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi rozdiel vo výške 39.717,21 Eur ( 46.186,61 - 6.451,41).
Lehotu na splnenie povinnosti vyplatiť primeranú náhradu určil súd v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. na dobu 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaná bude žalobcu vyplácať z finančných prostriedkov poskytnutých úverom.
O trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu podľa osobitného predpisu.