Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BN-4C/63/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa J. Z., bytom M., P. č. XXX/ XX, zastúpeného JUDr. Vierou Šantovou, advokátkou so sídlom Nitra, Sládkovičova č. 1 proti odporcovi K. B., bytom K. č. XXX, zastúpenému Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom Bánovce nad Bebravou, Novomeského č. 1322/16, o zaplatenie 2.633,67 eur ( 79.342,- Sk ), na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 12. septembra 2008, č.k. -48, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22.930,50 Sk so 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.930,50 Sk od 20.07.2005 do zaplatenia a so 6 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.000,- Sk od 20.07.2005 do 18.04.2008, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie 56.411,50 Sk so 6 % ročným úrokom z omeškania od 20.07.2005 do zaplatenia návrh zamietol. Po zhodnotení výsledkov dokazovania dospel k záveru, že nárok navrhovateľa na náhradu škody, ktorú mu spôsobil odporca dňa 18.03.2005 tým, že mu ublížil na zdraví s dobou liečenia do 6 týždňov, je čiastočne dôvodný. V časti odškodnenia bolesti navrhovateľa ako poškodeného a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia v súvislosti s ublížením na zdraví vychádzal z lekárskeho posudku - 63 bodov a hodnoty jedného bodu podľa vo výške 300,- Sk. Za dôvodný potom považoval podľa nárok navrhovateľa na zaplatenie 18.900,- Sk titulom odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Pri posudzovaní ďalšieho uplatneného nároku navrhovateľa na zaplatenie rozdielu medzi predpokladaným zárobkom a vyplatenými nemocenskými dávkami vychádzal zo špeciálnej úpravy a nasl. a podľa a o sociálnom poistení. Mal za to, že uvedené zákonné ustanovenia neviažu stratu na zárobku z dôvodu občianskoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví na trvanie pracovného alebo iného obdobného pomeru. Aj zisk živnostníka ( ktorým je i navrhovateľ ) z jeho podnikania sa považuje za jeho zárobok. Jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti je časovo obmedzený obdobím jeho práceneschopnosti, a preto návrh v prevyšujúcej časti zamietol. Pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti navrhovateľa vychádzal z Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 23.04.2008 o výške denného vymeriavacieho základu navrhovateľa určeného na základe jeho daňového priznania. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ,, , , a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. . O trovách konania rozhodol podľa a priznal čiastočne úspešnému odporcovi náhradu trov konania vo

výške 8.509,- Sk, ktorá suma predstavuje 42,2 % z odporcom vynaložených trov konania a vychádza z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov v konaní.

Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa výroku, ktorým bol návrh o zaplatenie 56.411,50 Sk so 6 % ročným úrokom z omeškania od 20.07.2005 do zaplatenia zamietnutý a výroku o náhrade trov konania podal včas odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie. Dôvodil, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa , . Uviedol, že vymeriavacím základom pre výpočet nemocenských dávok pre navrhovateľa je zaplatené poistné z daňového priznania za rok 2004, nakoľko poistná udalosť nastala v roku 2005. Podľa jeho názoru toto daňové priznanie súd prvého stupňa nesprávne posúdil a vyhodnotil, a preto stanovil nesprávnu výšku vymeriavacieho základu navrhovateľa. Domnieval sa, že z Potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany vyplýva, že denným vymeriavacím základom pre nemocenské dávky za rok 2005, vychádzajúci z daňového priznania navrhovateľa za rok 2004, je suma 37.740,- Sk. Ďalej uviedol, že navrhovateľ mal v mesiacoch marec, apríl, máj 2005, kedy bol práceneschopný, vykonávať práce pre firmu Izocomp, a preto sa domáha rozdielu medzi predpokladaným zárobkom, ktorý by za tieto práce dosiahol a vyplatenými nemocenskými dávkami. Uplatnil námietky proti výroku o náhrade trov konania v tom smere, že súd mal náhradu trov konania pomerne rozdeliť alebo vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko zo strany navrhovateľa sa jednalo o účelné uplatňovanie práva.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd prejednal vec v zmysle v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je v napadnutej časti vecne správny, a preto ho podľa , potvrdil. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s .

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. odôvodniť len dôvodmi taxatívne uvedenými pod písm. a) - f) citovaného zákonného ustanovenia.

V preskúmavanej veci navrhovateľ v podanom odvolaní výslovne vytýka prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci ( ) a nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov ( ).

Odvolací dôvod, uplatnený navrhovateľom ( ), spočíva v mylnej aplikácii ( výkladu ) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať ako aj posúdenie predbežných otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne právne posúdenie veci videl navrhovateľ v tom, že súd prvého stupňa mu nepriznal náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti spočívajúcu v rozdiele medzi jeho predpokladaným zárobkom a vyplatenými nemocenskými dávkami počas práceneschopnosti za mesiace marec, apríl, máj 2005, ale vychádzal z nesprávne posúdeného denného vymeriavacieho základu pre nemocenské na rok 2005.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi náhrady škody spôsobenej mu na zdraví spočívajúcej jednak v odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia ( základ tohto nároku ani jeho výška nebola medzi účastníkmi sporná ), jednak náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti navrhovateľa. Tento nárok navrhovateľa nebol, čo do základu medzi účastníkmi sporný, sporná bola len jeho výška. Navrhovateľ sa v priebehu celého prvostupňového konania i vo svojom odvolaní domáhal vyplatenia rozdielu medzi jeho predpokladaným zárobkom vo firme Izocomp a vyplatenými nemocenskými dávkami.

V danej veci je podstatné, že novelou ( ) sa od 1. augusta 2004 zmenila právna úprava náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti tak, že podstatou tohto nároku už nie je rozdiel medzi priemerným mesačným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a nemocenským, ale suma úrazového príplatku ako dávky poskytovanej z úrazového poistenia za podmienok vyplývajúcich zo zákona o sociálnom poistení ( ). Úrazový príspevok sa vypočítava na dni ( ), a to z

denného vymeriavacieho základu, ktorý predstavuje podiel súčtu vymeriavacích základov dosiahnutých v rozhodnom období a počtu kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia, ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak s tým, že sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta nahor. Významné pre určenie rozhodujúceho obdobia je vznik nároku. Rozhodujúcim obdobím na zistenie vymeriavacieho základu je kalendárny rok predchádzajúci kalendárnemu roku, v ktorom vznikla dočasná pracovná neschopnosť. Suma úrazového príplatku predstavuje 55 % denného vymeriavacieho základu od prvého do tretieho dňa dočasnej pracovnej neschopnosti a 25 % denného vymeriavacieho základu od štvrtého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti ( ).

Pokiaľ súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ust. v znení účinnom od 01.08.2004 ( ku vzniku nároku došlo 20.07.2005 ) a ust. až o sociálnom poistení posudzoval danú vec právne správne.

Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolací dôvod podľa , uplatnený navrhovateľom, nie je daný.

Podstata druhého odvolacieho dôvodu ( ), uplatneného navrhovateľom, spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu ust. . Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. až .

V preskúmavanej veci navrhovateľ spochybňoval výšku svojho denného vymeriavacieho základu na rok 2005, tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil a vyhodnotil jeho daňové priznanie za rok 2004 a nesprávne potom stanovil výšku denného vymeriavacie ho základu.

Z obsahu spisu však vyplýva, že výšku denného vymeriavacieho základu navrhovateľa na rok 2005 nestanovil súd prvého stupňa svojvoľne, resp. podľa svojich úvah, ale vychádzal z Potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany zo dňa 23.04.2008, ktorá uvedené potvrdenie vyhotovila na žiadosť navrhovateľa a tento ho ako listinný dôkaz predložil do súdneho spisu. Z tohto listinného dôkazu vyplýva výška denného vymeriavacieho základu navrhovateľa na rok 2005 v sume 205,1087 Sk, z ktorej správne vychádzal súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní. Z tohto dôvodu námietky navrhovateľa o nesprávnom posúdení výšky jeho denného vymeriavacieho základu súdom nie sú dôvodné.

Občianske súdne konanie je ovládané prejednacou zásadou, v dôsledku ktorej povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania. Dokazujú sa len tie skutočnosti, ktoré zostávajú medzi účastníkmi sporné. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Platí zásada, že každý z účastníkov ( a teda nielen navrhovateľ, ktorý sa domáha určitého práva alebo nároku ) preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v spore, pričom právne posúdenie uplatneného nároku spočíva na súde. Odvolací súd môže hodnotenie dôkazov, vykonané okresným súdom, preskúmavať len vtedy, pokiaľ je toto hodnotenie v rozpore s pravidlami logického myslenia. Odvolací súd je v sporovom konaní viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje len vtedy, ak má za to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, navrhnutých účastníkmi, môže za podmienky, že ich

nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za podmienok ustanovených v ( ).

Preskúmaním napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd vo veci vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, ako aj dôkazy, ktoré sám považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( ) a tieto dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. . Odvolací súd je podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, neboli dôvody na opakovanie už vykonaného dokazovania ( ), ale ani na jeho doplnenie ( ).

Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolací dôvod podľa , uplatnený navrhovateľom, nie je daný.

Skutkové i právne závery, uvedené v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd považuje za správne, v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje, v zmysle ne plne poukazuje.

Za správne považoval odvolací súd aj rozhodnutie okresného súdu o trovách konania podľa , keď súd náhradu trov konania pomerne rozdelil medzi účastníkov tak, ako navrhoval vo svojom odvolaní aj navrhovateľ. Pre pomerné rozdelenie trov konania podľa citovaného zákonného ustanovenia je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu účastníkov sporového konania. Navrhovateľ bol v danej veci úspešný na 28,9 %, neúspešný na 71,1 %, naopak, odporca bol úspešný na 71/1 % a neúspešný na 28,9 %. Z tohto pomeru úspechu a neúspechu každého z účastníkov vyplýva, že pokiaľ súd prvého stupňa odporcovi, ktorý mal vo veci čiastočný úspech ( 71,1 % ), priznal pomernú časť vzniknutých trov konania vo výške 8.509,- Sk ( 282,45 eur ), ktorá suma predstavovala 42,2 % z celkových trov konania odporcu, je jeho rozhodnutie vecne správne.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny podľa , potvrdil. Odvolaním nenapadnutého výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 22.930, Sk s príslušenstvom, sa nedotýkal.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa , . V odvolacom konaní bol úspešný odporca, patrila by mu náhrada trov odvolacieho konania. Odporca do rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania nepodal návrh podľa , náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a preto mu ich náhrada priznaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .