Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16C-50-1999.pdf
PDF · 103.68 KB
No categories available
16C/50/1999
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa O. V. B., zastúpená JUDr. I. K., advokátom so sídlom H. X,. XXX. XX T. proti odporcovi: C. J. P., S. D. so sídlom A. H. I. XXX,. XXX. XX. P., IČO: XX. XXX. XXX,. zastúpený JUDr. E. M., advokátkou so sídlom N. XXX/X,. XXX. XX B. o zaplatenie 292.340,- Sk s príslušenstvom takto
rozhodol:
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1.611,26 euro s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 17,6 % ročne od 25.11.1998 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti sa návrh zamieta.
Navrhovateľ je povinný nahradiť štátu trovy konania vo výške 281,27 euro, ktoré je povinný zaplatiť Okresnému súdu Prievidza do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný nahradiť štátu trovy konania vo výške 55,99 euro, ktoré je povinný zaplatiť Okresnému súdu Prievidza do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 23.12.1998 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal proti odporcovi zaplatenia 179.397,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 18 % ročne z tejto sumy od 24.11.1998 do zaplatenia a náhrady trov konania, a to na tom skutkovom základe, že je výlučným vlastníkom budovy postavenej v akcii „Z“ spoločne s odporcom, v ktorej poskytoval odporcovi od 12.9.1996 do 9.9.1998 služby spojené s užívaním priestorov v tejto stavbe, a to teplo a vodu, pričom za tieto služby ho žiadal zaplatiť faktúrou zo dňa 9.11.1998 návrhom uplatnenú sumu, no odporca za tieto služby ním vyúčtovanú odplatu splatnú do 24.11.1998 nezaplatil. Podaním doručeným súdu dňa 16.11.1999 rozšíril navrhovateľ svoj návrh o zaplatenie 112.943,- Sk s úrokom z omeškania zo sumy 54.051,- Sk vo výške 18 % ročne od 11.2.1999 do zaplatenia, zo sumy 53.886,- Sk vo výške 18 % ročne od 14.9.1999 do zaplatenia a zo sumy 5.006,- Sk vo výške 18 % ročne od 15.11.1999 do zaplatenia, a to na základe toho, že odporcovi v priebehu konania dofakturoval ďalšie náklady za služby spojené s užívaním priestorov odporcu v budove vo svojom vlastníctve. Neskôr v priebehu konania upravil sadzbu uplatneného úroku z omeškania na 17,6% ročne. Súd uvedené zmenu návrhu pripustil.
Súd na návrh vydal dňa 20.1.1999 platobný rozkaz č.k. 1Rob/1133/1998-10, ktorý bol odporcovi doručený dňa 25.1.1999 a proti ktorému odporca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal dňa 2.2.1999 odpor, v ktorom uviedol, že prevádzkové náklady na teplo boli nižšie ako ich vyčíslil navrhovateľ. Neskôr v priebehu konania odporca tvrdil, že nie je povinný zúčastňovať sa na nákladoch, ktoré navrhovateľovi vznikli v súvislosti s tým, že platil mzdu kuriča, že v konaní nie je pasívne legitimovaný, keďže v období, v ktorom vznikli náklady neužíval priestory v budove navrhovateľa; namietol, že
navrhovateľa si neplnil voči nemu zmluvné povinnosti a preto od neho nemôže žiadať plnenie. Namietal premlčanie návrhom uplatneného nároku.
Súd vykonal dokazovanie účastníkmi navrhnutými dôkazmi, a to faktúrou č. 48/98 vrátane jej príloh (čl. 3 - 5, čl. 339) zmluvou zo dňa 10. júla 1972 (čl. 18 - 20), zmluvou o nájme č. 908596/R (čl. 21 - 27), zmluvou o úhrade nákladov súvisiacich s užívaním nebytových priestorov č. 908596/J (čl. 28 - 30), záznamom o prevzatí nebytových priestorov (čl. 31), výsluchom zástupcu navrhovateľa - starostu obce V. B. Ing. M. M., výsluchom štatutárneho zástupcu odporcu Ing. J. P., súborom dokumentov dotýkajúcich sa nákladov navrhovateľa v súvislosti s prevádzkou nehnuteľnosti, rozsudkom Okresného súdu Prievidza, č.k. 15C/37/1995 (čl. 54 - 59), zmluvou č. 902292 o dočasnom užívaní družstevného majetku (čl. 60- 63), zmluvou o spoločnom prevádzkovaní ústredného kúrenia a vodovodnej prípojky (čl. 63), žiadosťou o vyriešenie prevádzkovania spoločnej kotolne (čl. 64) uznesením obecného zastupiteľstva V. B. (čl. 65), žiadosťou o stornovanie faktúr (čl. 66), listom odporcu zo dňa 20.1.1997 (čl. 67), dohodami o vykonaní práce a mzdovými listami (čl. 68 - 71), spisom Okresného súdu Prievidza, sp.zn. 8C/5/1997, prílohami navrhovateľa (čl. 113), výsluchom svedkov R. F. a D. F., znaleckým posudkom znalca Ing. E. K., výpisom z katastra nehnuteľností (čl. 230), žiadosťou o stornovanie faktúr (čl. 231), výsluchom svedkov A. J., P. B. a J. K., spismi Okresného súdu Prievidza, sp.zn. 12C/204/2002 a 8C/5/1997.
Súd nevykonal dokazovanie právnym zástupcom navrhovateľa navrhnutým dôkazom, a to znaleckým posudkom znalcom z odboru cenotvorby na zistenie toho, či zmluvne dohodnutá cena v hospodárskej zmluve z roku 1972 vo výške 69 % nákladov na vykurovanie a 2/3 nákladov na vodu je platná. Súd považoval tento návrh právneho zástupcu navrhovateľa za nedôvodný, keďže nebol spôsobilý viesť k zisteniu skutočností podstatných pre rozhodnutie vo veci, keďže posúdenie platnosti alebo neplatnosti určitého zmluvného dojednania nie je vecou skutkovou, ale vecou právneho posúdenia. O platnosti uvedeného dojednania v priebehu konania nevznikli žiadne pochybnosti.
Z vykonaného dokazovania s ohľadom na to, čo v priebehu konania tvrdili účastníci mal súd zistený nasledovný skutkový stav.
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 25.3.2003, č.k.12C/204/2002-95 bolo rozhodnuté, že odporca je povinný vypratať nebytové priestory, a to suterén a prízemie domu č. X,. postavaného na pozemku parcela č. 665/2 v katastrálnom území V. B., a to na základe toho, že budova č. 1 vo V. B. bola postavená v akcii „Z“ zo združených prostriedkov bývalého M. N. V. vo V. B. a odporcu, pričom vlastníkom bol M. N. V. vo V. B.. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí sa vlastníkom tejto budovy stal navrhovateľ, pričom právo odporcu užívať prízemie a suterén tejto budovy založené zmluvou zo dňa 10.7.1972 sa dňom účinnosti tohto zákona, teda dňom 1.5.1990 zmenilo na nájom nebytových priestorov. Tento nájom skončil na základe výpovede nájmu nebytového priestoru ku koncu roka 1998, pričom aj po tomto odporca nebytové priestory naďalej užíval.
Právny predchodca navrhovateľa M. N. V. vo V. B. a odporca v P. dňa 17. júla 1972 uzavreli podľa § 352 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov zmluvu, ktorej predmetom bola okrem iného úprava právnych vzťahov súvisiacich s úhradou nákladov na údržbu objektu a vykurovanie. Bolo dohodnuté, že náklady budú znášané v pomere 69% odporca a 31% M. V. B.. Konkrétne bolo dohodnuté, že náklady na vykurovanie vybudovaného objektu budú zmluvné strany znášať podľa dohodnutých podielov, a to odporca v podiele 69 % a právny predchodca navrhovateľa v podiele 31 %, pričom právny predchodca navrhovateľa bude zabezpečovať zásoby uhlia na vykurovacie obdobie, faktúry za dodané uhlie preplatí právny predchodca navrhovateľa a po úhrade faktúr oznámi odporcovi výšku fakturovaných čiastok, z ktorých odporca zaplatí navrhovateľovi 69%. Rovnako bolo dohodnuté, že faktúry za dodávku vody bude hradiť právny predchodca navrhovateľa, pričom odporca následne uhradí právnemu predchodcovi navrhovateľa 2/3 fakturovanej čiastky. Pomer úhrady nákladov na vykurovanie nezodpovedal celkovej podlahovej ploche, keďže obe zmluvné strany v zásade užívali plochou a kvalitou rovnaké nebytové priestory, pričom tepelný príkon do priestorov užívaných odporcom v čase uzavretia zmluvy bol 46,01% a do priestorov užívaných M. V. B. 53,99%. Hospodárskym účelom takéhoto rozdelenia bolo to, že odporca svoju časť nehnuteľnosti užíval omnoho intenzívnejšie, teda nielen ako kancelársku budovu prevádzkovanú v bežnom pracovnom čase úradu, ale aj v čase po skončení bežnej pracovnej doby, keďže ním užívané priestory slúžili na prevádzkovanie reštaurácie B.. Hospodársky dôvod takéhoto rozdelenia potvrdzoval aj v konaní vykonaný znalecký posudok znalca Ing. E. K., z ktorého vyplynulo, že percentuálny podiel nákladov na vykurovanie priestorov obecného úradu a reštaurácie B. vo V. B. je pri rovnakom čase vykurovania a rovnakom počte dní vykurovania 56,88% pri
obecnom úrade a pri reštaurácií B. 43,12%. Do roku 1992 vykurovanie spoločného objektu zabezpečoval prostredníctvom svojho zamestnanca odporca, pričom navrhovateľovi fakturoval len náklady spojené s výdavkami na nákup uhlia.
Odporca v rokoch 1996 až 1999 prenechal svoju časť priestorov, teda reštauráciu B. do užívania tretej osobe, pričom v tomto období boli vzťahy účastníkov konania zaťažené spormi o užívanie priestorov odporcu a o to, akým spôsobom sa majú navrhovateľ a odporca zúčastňovať na úhrade nákladov spojených so spoločným užívaním tejto nehnuteľnosti. V uvedenom období vykurovanie objektu zabezpečoval prostredníctvom svojich zamestnancov a na svoje náklady navrhovateľ, ktorý aj uhrádzal náklady na dodávku vody v objekte. Na základe tohto stavu faktúrou doručenou odporcovi dňa 18.11.1998 žiadal navrhovateľ od odporcu, aby mu so splatnosťou do 24.11.1998 zaplatil 179.397,- Sk, a to ako podiel nákladov na teplo a vodu v rokoch 1996 až 1998, pričom za teplo v roku 1996 žiadal 34.037,- Sk, v roku 1997 91.227,- Sk a v roku 1998 45.857,- Sk a za vodu v roku 1996 žiadal 298,- Sk, v roku 1997 4.125,- Sk a v roku 1998 3.803,- Sk. Uvedené náklady na teplo sa skladali s nákladov na kúpu a dopravu paliva. Okrem toho navrhovateľ žiadal aj náhradu nákladov na mzdu a poistné u neho zamestnaného kuriča. Odporca v priebehu konania spochybnil, že by mu táto faktúra bola doručená dňa 18.11.1998. Doručenie tejto faktúry nepochybne vyplýva z doručenky, ktorej originál je priložený na čl. 339, pričom odporca okrem rozmazaného roku doručenia inú skutočnosť vyplývajúcu z tohto dôkazu nespochybnil. Z odtlačky poštovej pečiatky a dňa uloženia zásielky je nepochybný deň doručenia 18.11.1998.
Faktúrou zo dňa 2.2.1999 doručenou odporcovi dňa 4.2.1999 splatnou do 10.2.1999 žiadal navrhovateľ od odporcu zaplatenie 7.596,- Sk za spotrebu paliva použitého na vykurovanie v soboty a nedele a sviatky mesiacov november a december 1998. Faktúrou zo dňa 2.2.1999 splatnou do 10.2.1999 žiadal navrhovateľ od odporcu zaplatenie 46.455,- Sk ako nákladov za vykurovanie od 1.5.1998 do 31.12.1998, pričom v uvedených nákladoch okrem nákladov na palivo a jeho dopravu žiadal aj náhradu za mzdu kuriča. Faktúrou zo dňa 3.9.1999 splatnou do 13.9.1999 žiadal navrhovateľ od odporcu zaplatenie 53.886,- Sk ako nákladov za vykurovanie od 1.1.1999 do 31.5.1999, pričom v uvedených nákladoch okrem nákladov na palivo a jeho dopravu žiadal aj náhradu za mzdu kuriča. Faktúrou zo dňa 17.11.1999 splatnou do 27.11.1999 žiadal navrhovateľ od odporcu zaplatenie 2.169,- Sk ako nákladov za vykurovanie od 1.9.1998 do 31.5.1998, v ktorých žiadal náhradu za poistné zo mzdy kuriča. Faktúrou zo dňa 17.11.1999 splatnou do 27.11.1999 žiadal navrhovateľ od odporcu zaplatenie 2.837,- Sk ako nákladov za vykurovanie od 1.1.1998 do 31.5.1999, v ktorých žiadal náhradu za poistné zo mzdy kuriča. Celkom všetkými uvedenými faktúrami žiadal navrhovateľ zaplatiť od odporcu 292.340,- Sk.
Medzi účastníkmi konania bolo sporné, aké množstvo paliva - uhlia bolo spotrebované vo vykurovacích sezónach 1996 - 1997, 1997 - 1998 a 1998 - 1999, a to s ohľadom na rozporné tvrdenia týkajúceho sa toho, v akom čase a počas akých dní bolo zabezpečené vykurovanie. Ohľadne tejto skutočnosti súd vykonal predovšetkým výsluch osôb oprávnených konať v mene účastníkov konania a svedkov navrhnutých účastníkmi konania. Vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 19.6.2002 na otázku sudcu starosta obce Ing. M. M. uviedol, že v období rokov 1996 až 1999 zabezpečoval vykurovanie celého objektu v pracovných dňoch zamestnanec navrhovateľa P. B., a to v čase približne od 5.00 hod. do 16.00 hod. pričom len výnimočne, keď bola veľká zima sa objekt cez víkendy temperoval. Zároveň uviedol, že v tomto období mal do kotolne objektu prístup len navrhovateľ. Z výsluchu svedka A. J. vyplynulo, že v období rokov 1996 - 1998 pracoval u navrhovateľa ako vedúci hospodárskeho strediska - domové hospodárstvo, pričom opakovane riešil so starostom Ing. M. M. a prevádzkovateľkami reštaurácie B. M. a J. K. problémy s vykurovaním reštaurácie, keďže v objekte sa na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, v ktorom vykurovanie zabezpečoval odporca a v ktorom bol objekt vykurovaný od rána piatej hodiny do ôsmej až desiatej hodiny večer, vykuroval len od šiestej hodiny ráno do tretej hodiny poobede, a to len v pracovné dni s ohľadom na pracovnú dobu obecného úradu navrhovateľa. Ďalej uviedol, že v tomto období navrhovateľ nemal prístup do kotolne, keďže starosta navrhovateľa na kotolni nechal vymeniť zámky. Z výsluchu svedkyne J. K. vyplynulo, že približne v období rokov 1996
- 1999 mala od odporcu prenajatú prevádzku reštaurácie B., pričom vykurovanie si zabezpečovala odporcom poskytnutými kachľami na uhlie, ktoré zakupovala sama. Tento svoj postup odôvodňovala tým, že navrhovateľ vykurovanie zabezpečoval len v pracovnom čase obecného úradu, pričom ona pohostinstvo prevádzkovala od približne deviatej hodiny rána do deviatej hodiny večera, niekedy aj dlhšie, a to spravidla cez víkendy. Z výsluchu svedka P. B. vyplynulo, že v rokoch 1997 až 1999 pracoval pre navrhovateľa ako kurič obecného úradu, pričom uviedol, že kúril od štvrtej hodiny rána do siedmej hodiny večer, kedy spravidla naposledy prikladal. Pracovný čas P. B. bol 40 hodín týždenne. Uvedené
rozpory medzi jednotlivými vykonanými dôkazmi súd vyhodnotil z pohľadu § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda z rozsahu dôkaznej povinnosti navrhovateľa. Rozsah vykurovania objektu tvrdil a preto mal preukázať navrhovateľ. Z v konaní vykonaných dôkazov vyplynulo, že v rokoch 1996 - 1999 dochádzalo medzi navrhovateľom a odporcom k rozporom ohľadne vykurovania spoločne užívaného objektu, pričom i z výsluchu starostu navrhovateľa vyplynulo, že objekt bol vykurovaný len v pracovné dni od 5. do 16. hodiny. Vzhľadom na uvedené súd považoval na nedôveryhodnú výpoveď svedka P. B. a s ohľadom na dôkazy, ktoré navrhol odporca dospel k záveru, že navrhovateľ zabezpečoval vykurovanie objektu len v rozsahu 8,5 hodiny týždenne, a to len na zabezpečenie toho, aby bolo teplo v priestoroch obecného úradu bez ohľadu na otváracie hodiny reštaurácie B.. Vzhľadom na vykonané výsledky znaleckého dokazovania súd dospel k záveru, že na takéto spoločné vykurovanie musel navrhovateľ spotrebovať vo vykurovacom období 1996 - 1997 22,84 ton uhlia, vo vykurovacom období 1997 - 1998 19,87 ton uhlia a vo vykurovacom období 1998 - 1999 24,12 ton uhlia.
Z vykonaného dokazovania, a to dodávateľských faktúr na hnedé uhlie vyplynulo, že tona uhlia vo vykurovacích sezónach 1996 - 1997, 1997 - 1998, 1998 - 1999 stála spolu so 6 % daňou z pridanej hodnoty 1.245,50 Sk. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že vo vykurovacej sezóne 1996 - 1997 mal navrhovateľ náklady na palivo - hnedé uhlie vo výške 1.245,50 Sk x 22,84 ton, čo predstavuje 28.447,22 Sk, vo vykurovacej sezóne 1997 - 1998 vo výške 1.245,50 Sk x 19,87 ton, čo predstavuje 24.748,085 Sk a vo vykurovacej sezóne 1998 - 1999 vo výške 1.245,50 Sk x 24,12 ton, čo predstavuje 30.041,46 Sk. Spolu náklady navrhovateľa na nákup uhlia teda predstavujú za tri vykurovacie sezóny 83.236,765 Sk.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že náklady na vodu po odpočítaní plnení od J. K., ktoré mal zaplatiť navrhovateľovi odporca predstavujú za rok 1996 298,- Sk, za rok 1997 4.125,- Sk a za rok 1998 8.226,- Sk. Náklady za dodávku vody v roku 1999 navrhovateľ odporcovi nevyfakturoval a nežiadal ich zaplatiť ani v tomto konaní. Celkom právnym dôvodom náhrady pomernej časti nákladov na dodávku vody žiadal navrhovateľ od odporcu 12.649,- Sk.
Podľa § 15 ods. 1 prvá veta zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov práva užívania nebytových priestorov, ktoré vznikli podľa doterajších predpisov, sa spravujú týmto zákonom a považujú sa za vzťahy vzniknuté na základe zmluvy uzavretej na neurčitý čas.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. ak nie je dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené.
Podľa § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. prenajímateľ môže písomne vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím času, ak nájomca o viac ako jeden mesiac mešká s platením nájomného alebo za služby, ktorých poskytovanie je spojené s nájmom.
Podľa § 698 ods. 3 Občianskeho zákonníka nájomca má právo na primeranú zľavu z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, pokiaľ ich prenajímateľ riadne a včas neposkytuje.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Diskontná sadzba NBS k 25.11.1998 predstavovala 8,8 % ročne.
Z vykonaného dokazovania a ustanovení právnych predpisov vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporcom v období rokov 1996 až 1999 existoval nájomný pomer, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Okrem uvedeného zákona sa na vzťah účastníkov konania v časti vzájomného vyporiadania nákladov vzťahujú aj účastníkmi dlhodobo akceptované ustanovenia zmluvy zo dňa 10.7.1972. Z tejto zmluvy nepochybne vyplýva povinnosť navrhovateľa zabezpečovať zásoby uhlia na vykurovanie spoločného objektu a záväzok odporcu uhrádzať 69 % z týchto nákladov. Z ustanovení zmluvy zo dňa 10.7.1972 nevyplýva záväzok odporcu uhrádzať navrhovateľovi akékoľvek iné náklady ako náklady za faktúry za dodané uhlie. Takýto záväzok nemožno vyvodiť ani z neskoršej aplikácie tejto zmluvy účastníkmi konania, keďže i v čase, keď zásoby uhlia a vykurovanie zabezpečoval odporca, nefakturoval odporca navrhovateľovi žiadne ďalšie náklady ako len pomernú časť nákladov spojených s nákupom uhlia. Preto nebol dôvodný návrh navrhovateľa v časti v ktorej sa okrem nákladov na nákup uhlia domáhal aj nákladov na jeho dopravu a nákladov na mzdu kuriča.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ, napriek tomu, že vzájomné vykurovanie objektu malo byť zabezpečené tak, aby sa vykurovalo i v čase prevádzky reštaurácie B. (čo vyplýva z podmienok, za ktorých bol medzi účastníkmi dohodnutý pomer na nákladoch za dodané uhlie), vykurovanie zabezpečoval len v čase prevádzkových hodín obecného úradu. Týmto svojím konaním navrhovateľ porušoval svoje povinnosti vyplývajúce z nájomného vzťahu, keďže ako prenajímateľ nezabezpečoval riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené. Preto ani nemôže byť dôvodný nárok navrhovateľa na úhradu nákladov za skutočne vynaložené náklady na nákup uhlia v pomere dohodnutých 69%. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ v tomto období zabezpečoval vykurovanie len v rozsahu prevádzkových hodín obecného úradu, teda v čase, v ktorom mal zabezpečovať vykurovanie i priestorov odporcu. Preto nemožno za toto obdobie vychádzať z dojednaného pomeru nákladov na nákup uhlia v pomere odporcu 69% k 31% navrhovateľa, ale vzhľadom na porušovanie zmluvných povinností navrhovateľa v súdom v znaleckom dokazovaní zistenom pomere nákladov na vykurovanie pri rovnakom čase vykurovania v pomere 56,88 % navrhovateľa a 43,12% odporcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pri vykurovaní v trvaní 42,5 hodiny týždenne navrhovateľ na uhlie vynaložil v troch vykurovacích sezónach spolu 83.236,765 Sk, z čoho 43,12% predstavuje 35.891,69 Sk. Preto je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi 35.891,69 Sk. Medzi účastníkmi konania nebol sporný pomer nákladov odporcu na dodávku vody, ktorú si navrhovateľ proti odporcovi uplatnil v celkovej výške 12.649,- Sk. Preto je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi celkom 48.540,69 Sk, čo predstavuje 1.611,26 euro.
Navrhovateľ faktúrou doručenou odporcovi dňa 18.11.1998 žiadal od odporcu, aby mu so splatnosťou do 24.11.1998 zaplatil 179.397,- Sk. Nárok navrhovateľa je dôvodný len vo výške 1.611,26 euro. Preto je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania z dôvodne priznanej istiny vo výške 1.611,26 euro vo výške 17,6 % ročne od 25.11.1998 do zaplatenia.
Ostatné námietky odporcu voči nároku navrhovateľa neboli dôvodné. Medzi navrhovateľom a odporcom bol v čase vzniku nákladov nájomný vzťah. Preto neobstojí námietka odporcu spočívajúca v tom, že v konaní nie je pasívne legitimovaný z dôvodu, že nebytové priestory užívala tretia osoba, keďže užívanie touto treťou osobou umožňoval odporca. Rovnako nedôvodná je námietka postavená na tvrdení, že navrhovateľ si vo vzťahu k odporcovi neplnil svoje zmluvné povinnosti a preto ani odporca nie je povinný navrhovateľovi plniť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ odporcovi v nájomnom vzťahu prenechával užívanie nebytového priestoru, no riadne mu neposkytoval vykurovanie - službu spojenú s užívaním nebytového priestoru. Následkom tohto protiprávneho konania navrhovateľa je nárok odporcu ako nájomcu na zľavu z úhrady za plnenia poskytované s užívaním nebytového priestoru a nemožno z neho vyvodiť to, že by odporca nemal vôbec povinnosť platiť za úhrady spojené s užívaním nebytového priestoru. Rovnako nebola dôvodná námietka premlčania, keďže v tomto prípade sa uplatňuje všeobecná premlčacia doba troch rokov, pričom navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal nároku na úhrady za plnenia spojené s užívaním nebytového priestoru za obdobie od 12.9.1996, pričom návrh podal dňa 23.12.1998.
Štátu v konaní vznikli trovy na základe uznesenia zo dňa 30.10.2007, č.k. 16C/50/1999-204 vo výške 10.058,- Sk, čo je 333,86 euro a na základe uznesenia zo dňa 27.1.2009, č.k. 16C/50/1999-273 vo výške 3,40 euro. Celkom trovy štátu predstavujú 337,26 euro. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Predmetom konania bol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia 292.340,- Sk, pričom bol úspešný v časti o zaplatenie 48.540,69 Sk. Procesný neúspech navrhovateľa predstavuje 83,40 %, preto je navrhovateľ povinný nahradiť štátu náhradu trov konania vo výške 281,27 euro. Procesný neúspech odporcu predstavuje 16,60 %, preto je odporca povinný nahradiť štátu trovy konania vo výške 55,99 euro.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.