Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/80/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Ingrid Doležajovej v právnej veci žalobkyne: Mgr. R. Š., bytom H., J. X,. zast. JUDr. T. Š., bytom H., J. X,. proti žalovanému P. P., a.s., N.. S. XX,. B., IČO: XXXXXXXX,. zast. Mgr. T. K., advokátom so sídlom v B., M. N. XX,. o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č.k. -906 zo dňa 5. 11. 2007 rozhodol

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o povinnosti žalovaného uverejniť ospravedlnenie a vo výroku o zamietnutí návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách konania odvolací súd tento rozsudok m e n í tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému uverejniť ospravedlnenie v lehote 3 dní v denníku Ú. na strane č. 11 a na internetovej stránke tohto denníka www.U. s nasledovným textom: "Skutočnosti uverejnené v denníku Ú. v článku "Konkurz je prinajmenšom po stránke morálnej spochybniteľný" zo dňa 15. 7. 2002 a to, že riaditeľka, potom čo vychovávateľka zobrala od detí pálenku pozvala tieto deti k sebe a ponúkla ich ňou, ďalej, že sa dozvedela o sexuálnych obťažovaniach od spolupracovníkov a toto nepovažovala za potrebné okamžite oznámiť polícii, neprijala žiadne opatrenia a chcela zabrániť tomu, aby sa chovankyňa podrobila gynekologickému vyšetreniu, sú nepravdivé. V čase uverejnenia článku ani v súčasnosti nemá žiadne podklady dokazujúce opodstatnenosť vyššie uvedených tvrdení. Za uverejnenie vyššie uverejnených nepravdivých tvrdení sa Mgr. R. Š. ospravedlňujeme." Ďalším výrokom uložil žalovanému povinnosť zdržať sa v budúcnosti uverejňovania článku uverejneného v denníku Ú. zo dňa 15. 7. 2002 pod názvom Konkurz je prinajmenej po stránke morálnej spochybniteľný. Žalobu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 500.000,- Sk zamietol. O trovách konania s odkazom na ust. rozhodol tak, že ani jednému z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania nepriznal. Takto rozhodol o žalobe žalobkyni podanej na súde dňa 11. 11. 2002 s tým, že žalobu odôvodnila tým, že žalovaný v predmetnom článku uviedol nepravdivé skutočnosti, čím ohrozil jej vážnosť, dôstojnosť a česť a že na základe toho sa mnohí jej známi a priatelia voči nej správajú rezervovane. Pôvodne súd rozhodol rozsudkom č.k. -802 dňa 21. 3. 2005 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd uznesením č.k. -836 zo dňa 10. 4. 2006 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie s tým, že je potrebné opätovne vyhodnotiť svedecké výpovede z hľadiska ich vierohodnosti a preukázania existencie faktov uvedených v článku.

Žalobkyňa v priebehu prvostupňového konania uvádzala, že uverejnené výroky sú nepravdivé a postup žalovaného bol v rozpore s tlačovým zákonom, podľa ktorého je nutné zverejňovať iba pravdivé informácie. Tvrdenia v tomto článku boli pravdepodobne vymyslené. Uverejnením nepravdivých informácií došlo k hrubému zásahu do jej práva. Namietala, že kópia zápisnice, z ktorej autorka čerpala, nebola vyhotovená v súlade s právnym poriadkom, keďže na nej chýba podpis riaditeľky, a predložila súdu inú kópiu zápisnice, podľa ktorej zápisnica a spôsob prešetrenia sú v rozpore so zákonom. Daný článok bol súčasťou kampane voči nej s cieľom ju zdiskreditovať a skompromitovať a tým došlo k jej morálnej ujme, čo malo za následok postih v zamestnaní, keďže v konečnom dôsledku došlo k jej odvolaniu z funkcie riaditeľky. Vzhľadom na to, že na internetovej stránke denníka Ú. sa článok stále nachádza, žiadala žalovanému uložiť zdržať sa takéhoto konania. Prenasledovanie a šikanovanie jej osoby sa začalo prechodom krízového centra na VÚC, keď dňa 27. 3. 2004 noviny Ú. písali o jej odvolaní. Pri odvolaní z funkcie nebol uvedený žiadny dôvod, pričom vtedy boli odvolaní všetci riaditelia podobných zariadení, no iba ona jediná z nich nebola ďalej poverená riadením K. C. v H.. Ujmu odvolaním z funkcie utrpela tým, že nemohla vykonávať funkciu, do ktorej bola na základe výberového konania riadne ustanovená, pritom skutočnosti uvedené v článku spôsobili rozruch okolo jej rodiny tak v H., ako aj v K., a spájali sa aj s menom manžela ako ústavného činiteľa.

Žalovaný v prvostupňovom konaní uvádzal, že vydávanie periodickej tlače je vyjadrením slobody tlače a je upravené i rozsiahlou judikatúrou najvyššieho súdu ako i judikatúrou európskeho súdu. V predmetnom článku, ktorý bol uverejnený v denníku U., sú tvrdenia v tom znení, že "v zápisnici sa nachádzajú..., zamestnanci poskytli informácie...". Predmetný spor nie je o tom, čo sa dialo v krízovom stredisku S. H., ale je o tom, že keď novinár získa informácie z rozličných zdrojov, má právo tieto informácie uverejniť. Navyše ak získa informácie zo šetrenia štátneho orgánu, považuje ich za vierohodné a má právo vyjadrenia dotknutých osôb uverejniť. V predmetnom spore nie je naplnená podmienka dosiahnutia sledovaného cieľa verejného záujmu a naliehavej spoločenskej potrebe. V tejto veci neboli splnené zákonom požadované podmienky na priznanie morálnej alebo finančnej satisfakcie, lebo nebolo preukázané, že ujma tvrdená navrhovateľkou bola spôsobená a že vznikla v príčinnej súvislosti s uverejnením článku. V skutočnosti k odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky došlo z úplne iných dôvodov a takmer po dvoch rokoch od uverejnenia článku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa poukázal na výpovede svedkov, najmä na výpoveď autorky článku, Ing. M. V., ktorá je v pracovnom pomere so spoločnosťou žalovaného a pracuje ako redaktorka denníka Ú.. Vypovedala o tom, že dostala informáciu o priebehu výberového konania v K. C. S., kde vyhrala bývalá riaditeľka, za pôsobnosti ktorej došlo k sexuálnemu zneužívaniu detí. Vyhľadala si články, ktoré o tejto udalosti písali iné denníky, navštívila vyšetrovateľa, ktorý vec vyšetroval, a aj prokuratúru, aby mohla byť objektívna. Vyhľadala i žalobkyňu, ktorá svoju časť článku aj autorizovala. Podnety na napísanie tohto článku čerpala od vyšetrovateľky v K. a z rozhovorov s terajšími aj bývalými pracovníkmi krízového centra. Buď priamo citovala ich výpovede, alebo ich zosumarizovala. K dispozícii mala i zápisnicu z Krajského úradu N. o prešetrovaní sťažností, ktorú jej poskytli pracovníci krízového centra. Svedkyňa uviedla, že s pracovníkmi krízového centra sa všeobecne rozprávali o tom, aké sú pomery v krízovom centre, aké nálady sú tam, a zamestnanci ju upozornili, že riaditeľka robí výnimky medzi vychovávateľkami, že nepoužíva rovnaký meter a vládne tam strach. Nepamätala si, z ktorej zápisnice Krajského úradu v N. informácie čerpala.

Svedkyňa K. M., vychovávateľka v krízovom centre S. H., ktorá zastávala i funkciu hlavnej sestry a neskôr detskej sestry, vypovedala, že skutočnosti uverejnené v článku v denníku U. sa zakladajú na pravde. Svedkyňa M. G., pomocná vychovávateľka, uviedla, že v článku opísané skutočnosti sa nikdy nestali, že s ňou sa nikto nerozprával a článok si prečítala až potom, keď o tom hovorila celá dedina. Svedkyňa E. K., ktorá v krízovom centre od 31. 8. 2001 nepracuje, lebo dostala výpoveď, vypovedala, že v článku uverejnené skutočnosti sú pravdivé, keďže k sexuálnemu zneužívaniu medzi chovancami dochádzalo, čo zistila aj ona spolu s ďalšou vychovávateľkou, a taktiež tvrdenia o alkohole sú pravdivé. Svedkyňa Bc. A. M., ktorá v krízovom centre pracuje ako sociálna pracovníčka, vypovedala, že o uverejnených skutočnostiach vie iba z rozprávania a priamou svedkyňou nebola. Svedkyňa H. R., ktorá pracuje 7 rokov ako vychovávateľka, uviedla, že uverejnené skutočnosti nie sú pravdivé. Svedkyňa G. S., ktorá pracuje v krízovom centre od roku 1997 ako hospodárka, nič o skutočnostiach, ktoré sú v

článku uvedené, nevie a ani o nich nepočula. Svedkyňa M. G. na pojednávaní uviedla, že v krízovom centre pracovala jej dcéra A., ktorá jej o pomeroch v centre rozprávala a opísala dané skutočnosti v liste adresovanom pani K. a taktiež informovala o nich i vedúceho sociálneho odboru Okresného úradu v K.. Zverenec B. sa jej dcére sťažoval, že má problémy s istou vychovávateľkou, ktorá ho sexuálne zneužíva.

Svedok JUDr. V. N., ktorý v období od 1. 3. 1999 do apríla 2002 pracoval ako vedúci odboru sociálnych vecí Okresného úradu K., si spomenul na návštevu novinárky z denníka Ú.. Vypovedal, že výberové konanie, kritizované v predmetnom článku, bolo vypísané z dôvodu účinnosti o verejnej službe, podľa ktorého na funkcie vedúcich zamestnancov zariadení sociálnych služieb a iných vedúcich funkcií mali byť menovaní ľudia na základe výberového konania. Z tohto dôvodu bolo na miesto riaditeľky krízového centra S. H. vypísané výberové konanie. Jedinou kandidátkou zostala žalobkyňa, ktorá vyhrala. Toto výberové konanie však bolo napadnuté viacerými sťažnosťami, ktoré boli Krajským úradom preverované, avšak žiadne porušenia zákona sa nezistili. Svedok potvrdil, že dostal sťažnosti od pani G. a články uverejnené tak v novom čase, ako i v denníku U. poukazovali na problémy v krízovom centre; na základe nich zistili, že niečo nie je v poriadku. Žiadnou kontrolou však neboli preukázané skutočnosti uvádzané v sťažnostiach. V krízovom centre totiž vznikli dve skupiny - jedna, ktorá akceptovala rozhodnutia riaditeľky, a druhá, ktorá bola proti nej. Podľa jeho názoru išlo o sprisahanie niektorých osôb, do ktorého sa zapojili aj médiá. Svedok L. B., ktorý bol v lete roku 2002 poslancom mestského zastupiteľstva v H., vypovedal, že u žalobkyne neboli zistené žiadne odborné ani iné dôvody, pre ktoré by mala byť odvolaná z funkcie. Jeho ako zástupcu mesta sa nikto nikdy na skutočnosti týkajúce sa krízového centra nepýtal. Uviedol, že k odvolaniu všetkých riaditeľov podobných zariadení došlo preto, že tieto zariadenia prešli z krajského úradu pod VÚC, a teda bolo jednoduché vysvetlenie, že odvolajú každého riaditeľa, aby si mohli dosadiť svojich ľudí. Svedkyňa Mgr. A. V., ktorá pracovala v krízovom centre ako vychovávateľka od 1. 11. 1999 do 23. 8. 2002, vypovedala, že článok o sexuálnom zneužívaní maloletých detí je pravdivý. S autorkou článku sa osobne nestretla, avšak vie, že s ňou hovorila jej mama. Svedkyňa Ing. K. L., súčasná riaditeľka K. S. H., bola od 1. 7. 2004 poverená riadením K. S. H. a od októbra 2004 bola do funkcie menovaná. Po nástupe zistila, že na pracovisku sú dve skupiny zamestnancov, z ktorých jedna skupina mala námietky voči odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky, kým druhá skupina s jej odvolaním súhlasila. Žiadne problémy zo strany zamestnancov však neboli.

Súd prvého stupňa z pripojeného vyšetrovacieho spisu Okresného úradu vyšetrovania policajného zboru K. ČVS: OÚV-89/10-KN-2002-FU zistil, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa 30. 5. 2002 podľa a bola odložená vec podozrenia z trestného činu pohlavného zneužívania podľa , ktorého sa dopustil M. R. v presne nezistenom čase v letných mesiacoch roku 2001 v čase, keď bol umiestnený v K. C. S. H. tak, že sa pokúšal o súlož s maloletou zverenkyňou krízového centra, pričom prestal až na jej naliehanie. Ďalej v presne nezistenom čase v letných mesiacoch roku 2001 vošiel do izby, kde spala iná zverenkyňa, vyzliekol jej aj sebe pyžamu a snažil sa s ňou vykonať súlož. Trestné stíhanie bolo pre nedostatok veku odložené. Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania policajného zboru v K. ČVS: OÚV - 75/10- KN-2002-FU zo dňa 30. 5. 2002 podľa a bola odložená vec podozrenia z trestného činu pohlavného zneužívania spolupáchateľstvom dvoch chovancov krízového strediska v presne nezistenom období začiatkom letných mesiacov roku 2001 v K. S. S. H., kedy donaha vyzliekli zverenkyňu a snažili sa vykonať s ňou súlož, čo sa im však nepodarilo. Trestné stíhanie bolo pre nedostatok veku páchateľov odložené.

Z podania Úradu N. S. K. (NSK), odboru sociálnych vecí, zo dňa 11. 11. 2004 súd prvého stupňa zistil, že Zastupiteľstvo NSK ku dňu 30. - 2004 odvolalo riaditeľov Domovov sociálnych služieb K., T., K., L., M. a riaditeľku K. S. S. H. z dôvodu, že tieto zariadenia podľa prešli do zriaďovacej pôsobnosti NSK. Z rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. -88 zo dňa 2. 11. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -108 zo dňa 11. 10. 2006 súd zistil, že návrh žalobkyne o určenie neplatnosti jej odvolania z funkcie riaditeľky zo dňa 25. 6. 2004 bol zamietnutý.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní konštatoval, že dňa 15. 7. 2002 bol v denníku Ú. v maďarskom jazyku uverejnený predmetný článok, ktorej autorkou bola M. V. K., zamestnankyňa žalovaného. Žalobkyňa vtedy zastávala funkciu riaditeľky K. C. S. H. (ďalej "krízové centrum") a z tejto funkcie bola odvolaná ku dňu 30. 6. 2004. V predmetnom článku sa autorka zaoberala

vyšetrovaním sexuálneho zneužívania detí a pomermi v krízovom centre. Tvrdenie žalobkyne, že tento článok mal za následok jej odvolanie z funkcie riaditeľky, súd nemal za preukázané, lebo jediným dôvodom odvolania bol prechod zariadenia do zriaďovateľskej pôsobnosti NSK, pričom zastupiteľstvo NSK odvolalo všetkých riaditeľov domovov sociálnych služieb v jeho pôsobnosti. Taktiež toto tvrdenie bolo vyvrátené aj v konaní Okresného súdu Galanta sp. zn. SA-8C 255/04. Existencia sexuálneho zneužívania zverencov v krízovom centre bola predmetnom vyšetrovania Okresného úradu vyšetrovania PZ K., ktorý vec pred uverejnením článku odložil pre nedostatok veku páchateľov. Súd urobil záver o tom, že žaloba je čiastočne dôvodná, a preto jej sčasti vyhovel. Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia , , , , , , , zákona číslo o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov a článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného pod č. Súd konštatoval, že právo na ochranu osobnosti, tzv. osobnostné právo, prináleží každej fyzickej osobe. priznáva najmä právo na ochranu osobnosti, života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Na druhej strane každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, a prijímať a rozširovať idey a informácie. v a Dohovor o ochrane základných práv a slobôd v článku 10 zaručuje slobodu prejavu a právo vyjadrovať informácie, názory a myšlienky slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Súčasťou tohto SR zabezpečného režimu je povinnosť orgánu rozhodujúceho o práve na slobodu prejavu preskúmať, či existujú príčiny a dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Až na základe preukázania všetkých ústavných náležitostí obmedzujúcich právo na informácie, možno pristúpiť k aplikácii jednotlivých zákonných ustanovení, v tomto konkrétnom prípade ustanovení - . Sloboda prejavu s výhradou podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky, ktoré sa prijímajú priaznivo, ale aj pre také, ktoré nie sú veľmi príjemné, či prípadne šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť. Tvrdenia a informácie však musia byť, aj čo sa týka kritiky, prípustné a musia mať oporu v správaní sa kritizovaného. V predmetnom spore však nebolo preukázané, že skutočnosti uvádzané v článku majú oporu v správaní sa žalobkyne ako riaditeľky krízového strediska; žalovaný nepreukázal ich pravdivosť, vierohodnosť a opodstatnenosť.

Základom osobitného druhu zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby v zmysle ustanovení nasl. je skutočnosť, že prišlo k zásahu do subjektívnych práv osoby a že takýto zásah je v rozpore s platným právom. Zásah je v rozpore s platným právom predovšetkým v prípade, ak sú o fyzickej osobe uvedené nepravdivé údaje (fakty) spôsobilé privodiť ujmu jej osobnostným právam alebo sú uvedené pravdivé údaje, ktoré zasahujú do intímnej sféry fyzickej osoby, ktorá nie je určená pre verejnosť, resp. ide o vyjadrenia presahujúce akýkoľvek rámec prípustnej kritiky. Dôkazná povinnosť v tomto prípade je na žalovanom, aby preukázal, že skutočnosti uvedené v článku a tvrdené jeho autorom, sú pravdivé. V predmetnej veci sa však v rámci celého dokazovania nepodarilo jednoznačne preukázať, že skutočnosti uvádzané v článku sú pravdivé. Za pravdivosť žalobkyňou namietaného článku sa postavila len jedna skupina svedkov (K. M., E. K., Mgr. A. V.), ktorí už v krízovom stredisku nepracovali - išlo o bývalé zamestnankyne a výpovede týchto svedkýň sa môžu javiť ako nevierohodné z dôvodu negatívneho vzťahu k žalovanej v dôsledku ich odchodu z pracoviska. Svedkyňa M. G. v krízovom stredisku nikdy nepracovala a o veci sa dozvedela len od dcéry A.. Druhá skupina vypočutých svedkov (M. G., H. R., ktoré v čase pôvodného rozhodovania súdu pracovali v krízovom stredisku) uvedené skutočnosti nepovažovali za pravdivé; ich výpovede vzhľadom na možnú lojálnosť k žalobkyni, keďže ich ponechala v zamestnaní, súd tiež nepovažoval za vierohodné. Napokon svedkyne Bc. A. M. a G. S. uviedli, že o daných skutočnostiach nikdy nepočuli. Žalovaný nepreukázal, ktoré osoby boli "spolubesedníkmi" novinárky, od ktorých mala čerpať informácie. Zápisnicu z prešetrovania sťažnosti zo dňa 4. 10. 2001 nie je možné považovať za hodnoverný dôkaz, lebo boli prešetrované informácie podávané osobami, ktoré sa na žalobkyňu sťažovali, keď s nimi skončila pracovný pomer, a tiež preto, že žalobkyňa vôbec nebola k sťažnosti vypočutá a s touto zápisnicou ani nebola ani oboznámená. Žalovaný nenavrhol vykonanie žiadnych ďalších dôkazov a vzhľadom na to, že v predmetnom článku boli uvádzané skutočne vážne tvrdenia a informácie týkajúce sa samotnej žalobkyne - podávanie alkoholu deťom, zákaz oznámiť sexuálne zneužívanie a pod.

- možno konštatovať, že tieto tvrdenia boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. V predmetnej veci žalovaný nepreukázal pravdivosť skutočností uvádzaných v predmetnom článku, tvrdenia v článku boli objektívne spôsobilé negatívne zasiahnuť do osobnosti žalobkyne, nepreukázaním pravdivosti uvádzaných skutočnosti došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý je v príčinnej súvislosti medzi

uvádzanými tvrdeniami a ohrozením osobnostného práva žalobkyne. Z tohto dôvodu má žalobkyňa právo na upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie týchto zásahov a taktiež na primerané zadosťučinenie podľa . Súd preto žalobe v časti navrhovaného ospravedlnenia vyhovel s tým, že toto morálne zadosťučinenie považuje za dostačujúce.

Súd žalobu v časti o priznanie nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodnú. priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti a zároveň vymedzuje znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti - objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Ak sú tieto znaky dané, má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie ( ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení miery zásahu, ktorým malo dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti osoby v spoločnosti je potrebné vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť výnimočne fyzickej osobe subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd žalobu v časti nemajetkovej ujmy vo výške 500 000,- Sk zamietol z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala značnú mieru zníženia jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a nepriaznivé dôsledky, ktoré zásah do jej osobnostných práv vyvolal. Jej tvrdenie, že v dôsledku zverejnenia článku v denníku Ú. dňa 15. 7. 2002 bola odvolaná z funkcie riaditeľky ku dňu 30. 6. 2004, t.j. po uplynutí takmer dvoch rokov od uverejnenia článku, súd nepovažoval za preukázané. Bolo v kompetencii Zastupiteľstva NSK rozhodnúť o odvolaní, resp. neodvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky, pričom neexistuje právny nárok na zotrvanie vo funkcii, na jej vznik, či zánik, ak sa vyžaduje rozhodnutie kolektívneho samosprávneho orgánu. Článok uverejnený v denníku Ú. dňa 27. 3. 2004 pod názvom "K. predsa nemôže byť vlastníkom budovy miestnej polikliniky?", ktorý žalovaná v doplnenom dokazovaní súdu predložila (č.l. 898 spisu) hovorí iba o prerušení zasadnutia samosprávy v dôsledku odchodu opozície, ktorá nesúhlasila s návrhom na odvolanie z funkcie riaditeľky K. S. S. v H., avšak o dôvodoch vôbec nehovorí; preto súd na tento článok neprihliadal a ani ho nehodnotil. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a v rámci konania nepreukázala, aká ďalšia konkrétna ujma jej bola spôsobená v rodinnom, osobnom, či profesijnom živote a v akej značnej miere došlo k zníženiu jej vážnosti, dôstojnosti. Keďže pre priznanie nemajetkovej ujmy podľa sa vyžaduje splnenie dvoch kritérií - preukázanie závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo - a tieto splnené neboli, súd žalobu v tejto časti zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci.

Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala správnosť výroku o zamietnutí žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhla napadnutý rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že súd sa nedostatočne zaoberal výpoveďami svedkov B. a N.. Svedok B. vypovedal, že pred voľbami v r. 2002 mali politické stretnutie SMK, na ktorom manžel zamestnankyne K. strediska nekorektne vystúpil a v lete 2004 na zasadnutí predsedníctva SMK člen VÚC predložil článok s tým, že sa nič v tejto veci neurobilo, a nakoniec odvolali každého riaditeľa zariadenia a bol vypísaný konkurz. Jedine ona však nebola poverená riadením krízového centra a ostatní odvolaní boli opätovne do funkcie menovaní. V tom čase mala SMK v zastupiteľstve VÚC nadpolovičnú väčšinu hlasov, a tak bola dostatočná sila presadiť dané rozhodnutie. V súčasnosti už VÚC ani nemôže uviesť iné, než že bola odvolaná bez uvedenia dôvodu. Informácie o údajnom sexuálnom zneužívaní poskytli pracovníci Krajského úradu N., keďže zápisnicu spísanú ich zamestnancami odovzdali médiám, a to vedome, že porušujú zákon. Aj autorka článku sa v predmetnom článku usilovala o jej odvolanie. Celé odvolávanie bolo namierené len proti jej osobe a odvolanie ostatných riaditeľov bola len zámienka, pričom doba 2 rokov od uverejnenia článku nebola podstatná. Na tieto okolnosti navrhla vypočuť aj svedka B., avšak sud prvého stupňa to bezdôvodne neurobil. K okolnostiam dôležitým pre rozhodnutie o nemajetkovej ujme sa vyjadril aj svedok JUDr. N., ktorý vypovedal o zhoršení vzťahov na pracovisku pod vplyvom článku a o spochybnení dobrého mena zariadenia. Článok vyvolal rozruch aj na Okresnom úrade v K., pričom išlo o spiknutie osôb, do ktorého sa senzačne zapojila aj tlač. Obdobne vypovedala aj svedkyňa M. G. a svedkyňa S..

V podanom odvolaní žalobkyňa uviedla, že v danom článku bola vykreslená ako osoba, ktorej je ľahostajné, že na pracovisku ňou riadenom dochádzalo k sexuálnemu zneužívaniu, že mala kompetentných zamestnancov vyzvať, aby sa o týchto veciach nerozprávalo, že vec nemienila oznámiť úradom a že mala podávať pálenku maloletým deťom. Tento článok je stále uverejňovaný na internetovej stránke žalovaného, zriadeného pre denník Ú.. Ak denne číta túto stránku iba dvesto ľudí, za 5 a pol roka článok mohlo prečítať niekoľko stotisíc ľudí. Treba preto vychádzať z toho, že článok mal širokú publicitu. K žiadnemu sexuálnemu zneužívaniu však nedošlo, ani žiadne šetrenie vo veci spáchania trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže alebo podávania alkoholu mladistvým zo strany polície alebo prokuratúry nebolo. Zjavne preto, lebo vyšetrovanie by dopadlo negatívne.

Žalovaný v podanom odvolaní žiadal rozsudok v časti, v ktorej bol zaviazaný uverejniť ospravedlnenie v denníku Ú. a na internetovej stránke tohto denníka, zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil v zmysle , tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd nezobral do úvahy právnu teóriu a ani judikatúru slovenských a medzinárodných súdov v oblasti slobody prejavu. Poukázal na vybrané rozhodnutia o. i. s nasledovnými závermi: Tlač by mala mať právo, v prípade ak prispieva k verejnej diskusii o problémoch legitímneho verejného záujmu, spoľahnúť sa na obsah oficiálnych správ bez povinnosti uskutočniť nezávislý prieskum. Hoci tlač nesmie prekročiť mantinely okrem iného v záujme "ochrany povesti a práv iných", jej povinnosťou je rozširovať informácie a myšlienky vo veciach verejného záujmu. Nielenže má tlač za úlohu rozširovať informácie a myšlienky, ale aj verejnosť má právo prijímať ich. Ak by tomu tak nebolo, tlač by nemohla mať dôležitú úlohu "strážneho psa verejnosti". Je neakceptovateľné, aby novinár mohol vyjadrovať kritické názory len v prípade, ak môže dokázať ich pravdivosť. Hranice prijateľnej kritiky sú širšie u osoby verejne činnej ako u súkromnej osoby. Článok 10 Dohovoru nezakazuje diskusiu alebo šírenie prijatých informácií, aj keď u nich existujú silné pochybnosti o ich pravdivosti. Každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv; taký zásah je daný, len ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie je možné tolerovať. Článok 10 Dohovoru zaručuje novinárom v súvislosti so spravodajstvom o záležitostiach verejného záujmu významnú ochranu v prípade, že konajú v dobrej viere, aby predložili verejnosti presné a spoľahlivé informácie v súlade s novinárskou etikou. Tieto zásady sú pre slovenské súdy záväzné a súd prvého stupňa ich mal aplikovať.

Podľa názoru žalovaného uloženie povinnosti zverejniť ospravedlnenie predstavuje značný zásah do práva na slobodu tlače. V článku nešlo o fakty tvrdené jeho autorkou a nešlo ani o jej úsudky, ale išlo o reprodukciu vyjadrení kompetentných osôb. Urobila dostatočný prieskum s cieľom overenia si informácií a nadobudla presvedčenie, že vzhľadom na verejný záujem na diskusii o popisovaných témach je možné a potrebné publikovať alarmujúce výpovede popisujúce stav krízového strediska. V časti týchto informácií ide o informácie prebraté z oficiálneho dokumentu orgánu štátnej správy, a preto ich pravdivosť alebo nepravdivosť je možné skúmať len do tej miery, či sa v dokumente nachádzali. V danom prípade ich autorka citovala správne. Ak preukázateľne existuje oficiálna zápisnica o vykonanej kontrole orgánom verejnej správy, nemôžu byť novinári sankcionovaní za ich citáciu. Právo na slobodu prejavu nemožno vykladať tak, že novinári musia informácie overovať a publikovať ich len vtedy, ak je preukázaná ich pravdivosť. Súd prvého stupňa nereflektoval ustálenú judikatúru ESĽP umožňujúcu novinárom odvolávať sa na oficiálne zdroje bez povinnosti vykonať nezávislý prieskum, pričom zápisnicu orgánu verejnej správy označil bez zjavného dôvodu za nehodnoverný dôkaz. Nesúhlasil s hodnotením svedeckých výpovedí ako nehodnoverných. Autorka článku dala priestor na vyjadrenie obom stranám a značnú časť článku tvorilo vyjadrenie žalobkyne k preverovaným skutočnostiam. Vzhľadom na veľký počet osôb, ktoré jej tieto informácie potvrdili, vrátane policajného vyšetrovateľa a okresného prokurátora, všetky indície nasvedčovali tomu, že k opisovaným skutočnostiam skutočne došlo. Žalobkyňa zodpovedala za činnosť krízového strediska, a teda zodpovedala aj za akékoľvek odohrávané protiprávne aktivity. Ako riaditeľku ju možno považovať za osobu verejne činnú a pri takej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby. Aj keby sa podľa názoru súdu nepodarilo nad akúkoľvek pochybnosť preukázať pravdivosť tvrdení v článku, možnosť, že sa tieto skutočnosti stali, nie je vylúčená. Možnosť participovať na verejnej diskusii o téme sexuálneho zneužívania detí, resp. ohrozovania mravnej výchovy mládeže, musí mať prednosť pred možným zásahom do osobnostných práv verejne činnej osoby. Jednou z obligatórnych podmienok zásahu do slobody tlače je preukázanie

nevyhnutnosti tohto zásahu v demokratickej spoločnosti. V tomto prípade sa súd podľa názoru žalovaného nezaoberal skutočnosťou, či uloženie sankcie predmetným rozsudkom a z toho plynúci zásah do garantovanej slobody tlače je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným a zároveň či existuje naliehavá spoločenská potreba takéhoto opatrenia. V závere odvolania žalovaný poukázal na to, že denník Ú.. je písaný v maďarskom jazyku, zatiaľ čo rozsudkom súdu mu bolo uložené zverejniť ospravedlnenie v slovenskom jazyku.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Uviedla, že žalovaný zámerne opomína, že zápisnica bola Krajským úradom v N. označená za nezákonnú. Mala sa ňou riešiť sťažnosť A. G., no v skutočnosti sa tejto sťažnosti vôbec netýka. Po tejto zápisnici boli na pracovisku vykonané kontroly na ekonomiku i ďalšie oblasti činnosti krízového strediska s negatívnym výsledkom. Predmetný článok bol rozpoltený na dve časti; v časti ohľadom sexuálneho zneužívania s ňou udávané skutočnosti neboli konfrontované. Svedkyne G. a K. boli prepustené z pracoviska pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny a ich výpovede boli nevierohodné. Predmetným článkom sa u nej porušila zásada prezumpcie neviny zakotvená v Ústave SR. Je síce pravda, že ako riaditeľka bola zodpovedná za riadny chod strediska, no ani to žalovaného neoprávňovalo v článku ju osočovať a tým porušovať prezumpciu neviny. Doposiaľ nebola vyvodená zodpovednosť voči žiadnej osobe a polícia sa už ďalej vecou nezaoberala; polícia sa totiž nemala možnosť niečoho chytiť, lebo nič nebolo preukázané. Súd v občianskoprávnom konaní nie je viazaný uznesením vyšetrovateľa o odložení veci. K námietke žalovaného o nevykonateľnosti rozsudku v slovenskom jazyku, žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že v rozsudku nie je napísané, že ospravedlnenie treba uverejniť v slovenskom jazyku. Konanie na súde sa vedie v úradnom - slovenskom - jazyku, a tak aj vydaný rozsudok bol vyhotovený v tomto jazyku. Ona nemá žiadne námietky, aby ospravedlnenie žalovaný uverejnil v maďarčine, ak preklad bude presný. Žalovaný si vie preložiť ospravedlnenie podľa rozsudku, keď si vedel preložiť aj nezákonnú zápisnicu, z ktorej údaje v predmetnom článku použil.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní ( ) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa ( ) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa v znení , s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust. , a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a odvolania nie sú opodstatnené. V časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť "zdržať sa v budúcnosti uverejňovania článku uverejneného v denníku Ú. zo dňa 15. 7. 2002 pod názvom Konkurz je prinajmenej po stránke morálnej spochybniteľný" (posledná veta prvého odseku výroku rozsudku), žalovaný odvolanie nepodal a v tomto smere odvolanie ani neodôvodňoval. Preto rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho konania bol výrok rozsudku o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalovanej v denníku Ú. a na internetovej stránke denníka, ďalej výrok o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy a napokon súvisiaci výrok o trovách konania. Odvolací súd mal na zreteli ustanovenie , v zmysle ktorého ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výrokoch vo veci samej je správny a dostatočne odôvodnený z hľadiska skutkového aj právneho, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ust. opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí. Súd prvého stupňa sa dostatočne zaoberal opodstatnenosťou žaloby z hľadiska príslušnej hmotnoprávnej úpravy v nadväznosti na dôkazné bremeno účastníkov ( prvá veta ). Odvolací súd sa preto obmedzuje len na konštatovanie správnosti napadnutého rozsudku vrátane jeho odôvodnenia (vyššie opísaného na str. 2 až 8). Na dôvažok k niektorým otázkam prezentovaným v podaných odvolaniach odvolací súd dodáva nasledovné:

Predmetom konania je žaloba na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení a Obč. zákonníka v spojení s ust. , , SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného v Zbierke , č. a č. ). Žalobkyňa žiadala jednak uložiť povinnosť ospravedlnenia, jednak povinnosť zdržať sa uverejňovania nepravdivých informácií a jednak zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy.

Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje pod názvom Ochrana osobnosti v ustanoveniach až 16. Občianskoprávna úprava v tejto oblasti vychádza z druhej hlavy , najmä z článkov 14, 15, 16, 19, 20 a 21, a je konkretizovaná v právnych vzťahoch subjektov s rovnakým právnym postavením. Od osobnostných práv v občianskoprávnom chápaní treba odlišovať systém základných ľudských práv a slobôd človeka a občana. Tieto práva sa spravidla členia ešte na sociálno-politické, ekonomické a individuálne slobody, ktoré sú zakotvené v ústave. Smerujú voči štátu ako univerzálnemu mocenskému činiteľovi v spoločnosti, sú upravené normami kogentnej povahy a reprezentujú oblasť s prevahou vertikálnych právnych vzťahov patriacich do tzv. verejného práva. v ustanoveniach a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Jednotlivé aspekty ochrany osobnosti v občianskom práve sa členia najmä na: 1. právo na česť a dôstojnosť, 2. právo na meno, 3. právo na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, 4. právo na telesnú integritu, 5. právo na súkromie a 6. právo na opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vo vzťahu k hromadným informačným prostriedkom. Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje v základe najvyšší zákon štátu - č. v platnom znení v čl. 19 ods. 1, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (zhodne s čl. 10 ods. 1 Ústavného - Listina základných práv a slobôd). v zároveň zakotvuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Slovenská republika je v zmysle uvedeného viazaná mnohostrannou medzinárodnou zmluvou zo dňa 4. 11. 1950 - Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov (ďalej "Dohovor"), inak vo výňatku publikovaným ako Oznámenie FMZV č. 209/1992. Zb., ku ktorému pristúpila Česká a Slovenská Federatívna Republika dňa 21. 2. 1991. Dohovor je v občianskoprávnej sfére priamo aplikovateľný, preto aj v tejto veci odvolací súd rozhodoval aplikujúc na daný prípad citovaný Dohovor.

Súd prvého stupňa sa v tomto konaní dostatočne zaoberal hodnotením vykonaných dôkazov, vrátane právne významných častí výpovedí svedkov B. a JUDr. N. a aj vrátane hodnotenia vierohodnosti toho - ktorého svedka s ohľadom na vzťah k účastníkom konania, a to vrátane právneho záveru o tom, že v predmetnom článku denníka žalovaného - v častiach žalobkyňou namietaných - nešlo o žiadnu kritiku, ale o prezentovanie (v následnom súdnom konaní nepreukázaných) faktov z jej činnosti ako riaditeľky krízového centra (1. ... žalobkyňa pozvala deti k sebe a ponúkla ich pálenkou ..., 2. dozvedela sa o sexuálnych obťažovaniach od spolupracovníkov a toto nepovažovala za potrebné okamžite oznámiť polícii a neprijala žiadne opatrenia ..., 3. ... chcela zabrániť tomu, aby sa chovankyňa podrobila gynekologickému vyšetreniu ...). Takto uverejnené fakty boli nesporne spôsobilé zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu jej osobnosti. Žalovaný sa bránil zákonom, SR a Dohovorom zaručeným právom na slobodu tlače. Aj s touto obranou žalovaného sa súd prvého stupňa vysporiadal správne s tým, že žalovaný síce má právo na slobodu tlače v súlade aj s osobitným právnym predpisom (tlačovým zákonom), avšak jeho právo nemôže prevyšovať právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti, ktoré on sám narušil uverejnením nepravdivých skutočností v značnej intenzite. Súdy v Slovenskej republike konajú v úradnom jazyku, ktorým je jazyk slovenský, preto aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa realizovaný v úradnom jazyku je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Námietku v tomto smere odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú.

Objektívne kritérium hodnotenia nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v porušení či už len v samotnom ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote, vylučuje, aby sa pre toto hodnotenie stali rozhodujúcimi len subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby, t.j. jej negatívna individuálna psychická reakcia. Subjektívne kritérium hodnotenia nemajetkovej ujmy podľa je vzhľadom na možnosti založenia nežiaducich rozdielov pri vzniku občiansko-právnych sankcií neprijateľné. Stačí, ak ide o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, ktorá spočíva už v ohrození osobnosti fyzickej osoby. Skutočnosť, či vzniknutá nemajetková ujma spočíva len v ohrození alebo už v porušení osobnosti fyzickej osoby, ovplyvňuje použitie jednotlivých občianskoprávnych prostriedkov ochrany podľa . Ak ujma vyvolaná neoprávneným zásahom spočíva len v ohrození osobnosti fyzickej osoby alebo v jej porušení, musí ísť svojou povahou vždy o nemajetkovú ujmu. To znamená, že musí ísť vždy o ujmu, ktorá sa nepremieta bezprostredne do majetkovej sféry postihnutej osoby, takže ju nemožno presne

vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba) sleduje priznanie satisfakcie občanovi, ktorého osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Zákon teda pripúšťa, aby sa v určitých prípadoch, keď sa to javí ako nevyhnutné, zadosťučinenie uložilo vo forme majetkového plnenia, konkrétne v peniazoch. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti.

Súd prvého stupňa túto - tretiu - časť žaloby o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy zamietol preto, že žalobkyňa v podstate nepreukázala zníženie jej dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti, utrpenie nemajetkovej ujmy v dôsledku zverejnených nepravdivých faktov z činnosti žalobkyne ako riaditeľky krízového centra. Konštatovanie súdu v tomto smere odvolací súd rovnako považoval za správne, odvíjajúce sa zo skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

S ohľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo veci samej posúdil ako vecne správne. Preto odvolania žalobkyne aj žalovaného nepovažoval za opodstatnené.

Výrok o trovách konania rozsudku súdu prvého stupňa nekorešponduje ustanoveniu , na základe ktorého pri čiastočnom úspechu účastníkov súd o trovách rozhodol. Na základe tohto ustanovenia bolo potrebné rozhodnúť tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Odvolací súd preto v zmysle rozsudok v tejto časti zmenil v súlade s ustanovením .

V odvolacom konaní bolo možné konštatovať rovnako ako pri rozhodovaní o trovách konania v prvostupňovom konaní len čiastočný úspech účastníkov - žalobkyňa bola úspešná v časti odvolania žalovaného proti výroku rozsudku o povinnosti uverejnenia ospravedlnenia a nebola úspešná v časti svojho odvolania proti výroku o zamietnutí žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy; žalovaný nebol úspešný so svojím odvolaním a bol úspešný v časti odvolacieho konania na odvolanie žalobkyne. Preto odvolací súd v zmysle a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.