Details
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27C-10-2009.pdf
PDF · 82.76 KB
No categories available
27C/10/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín, samosudcom Mgr., Ing. Miroslav Manďákom, v právnej veci navrhovateľa M. M., bytom H. N. XX,. právne zast. JUDr. R. M., advokátkou so sídlom Z., V. XXXX/XX. proti odporcovi B. T. T. s. r. o., so sídlom T., P. X,. IČO XX. XXX. XXX,. právne zast. JUDr. V. A., advokátom A., s. r. o., so sídlom B., Š. XX,. IČO XX. XXX. XXX. o neplatnosť skončenia pracovného pomeru takto
rozhodol:
U r č u j e s a, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom listinou zo dňa 26.11.2008 j e n e p l a t n é.
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy konania 332,55 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 26.11.2008, ktoré mu dal odporca z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zdôvodnil tým, že odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru skutkovo nevymedzil dôvod okamžitého skončenia.
Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť s tým, že napadnuté okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
Z pracovnej zmluvy zo dňa 25.05.2007 súd zistil, že pracovný pomer medzi účastníkmi bol dohodnutý na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace, s termínom
nástupu do práce 28.05.2007 a s miestom výkonu práce Z., druh práce bol dojednaný ako vodič, mesačná mzda bola dohodnutá vo výške minimálne mzdy v príslušnom mesiaci.
Z listiny zo dňa 26.11.2008 označenej ako ukončenie pracovného pomeru vyplýva, že odporca v zmysle § 68 Zákonníka práce rozviazal s navrhovateľom pracovný pomer ku dňu 26.11.2008 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
Po takto vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že medzi odporcom ako zamestnávateľom a navrhovateľom ako zamestnancom na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 25.05.2007 vznikol
pracovný pomer na dobu neurčitú s termínom nástupu do práce 28.05.2007, s miestom výkonu práce v meste Z. s pracovným zaradením vodič, za dohodnutú mesačnú mzdu vo výške minimálnej mzdy. V konaní mal súd tiež preukázané, že odporca bez akéhokoľvek skutkového vymedzenia konania navrhovateľa, v ktorom vidí odporca závažné porušenie pracovnej disciplíny, listom zo dňa 26.11.2008 navrhovateľovi oznámil, že s ním za závažné porušenie pracovnej disciplíny rozväzuje ku dňu 26.11.2008 pracovný pomer. Tento list navrhovateľ prevzal dňa 28.11.2008. Nakoniec bolo preukázané, že podaním došlým na tunajší súd dňa 23.01.2009 sa navrhovateľ domáhal určenia, že ukončenie pracovného pomeru okamžitým skončením je neplatné.
Prejednávanú vec je potrebné posudzovať s ohľadom na to, že odporca s navrhovateľom okamžite skončil pracovný pomer dňa 28.11.2008, podľa zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce).
Podľa § 68 ods. 1 písmeno b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa ustanovenia § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Pred samým posúdením platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa súd najskôr zaoberal otázkou, či žaloba bola v zmysle cit. ust. § 77 Zákonníka práce podaná včas. Pri riešení tejto otázky súd vychádzal z toho, že účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú zo zákona tým dňom, keď písomný prejav o okamžitom skončení pracovného pomeru bol druhému účastníkovi doručený. Z uvedeného vyplýva, že ak okamžité skončenie pracovného pomeru bolo navrhovateľovi doručené dňa 28.11.2008, potom žaloba podaná na súde 23.01.2009 bola podaná včas.
Ďalej súd pristúpil k skúmaniu platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Záver súdu, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke listom odporcu zo dňa 26.11.2008 je neplatné, vychádza z cit. ust. § 68 ods. 1 písm. b/ a § 70 Zákonníka práce. Z cit. ust. vyplýva, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo
zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovného pomeru k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zaistené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z akého dôvodu sa pracovný pomer okamžite skončil.
Pri úvahe, akým spôsobom má byť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru konkretizovaný tak, aby boli splnené požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 70 Zákonníka práce, je potrebné mať na zreteli, že ustanovenie § 68 ods. 1 Zákonníka práce vymedzuje len skutkové podstaty pre okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom. K tomu, aby bolo možné v konkrétnom prípade posúdiť, či okamžité skončenie pracovného pomeru je platným právnym úkonom, je potrebné zistiť, či nastali také skutočnosti, ktoré právna norma predpokladá ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Z dôvodu uvedeného v ustanovení § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže
zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer vtedy, ak zamestnanec svojím konkrétnym zavineným konaním porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru preto musí byť uvedený nie len tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 68 ods. 1 bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca videl zamestnávateľ dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru; len taká konkretizácia použitého dôvodu po skutkovej stránke zaisťuje, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom okamžite skončený pracovný pomer a že dôvod nebude možné dodatočne meniť. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený.
Súd ustálil, že v prejednávanej veci odporca nesplnil základnú hmotnoprávnu podmienku platného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z cit. ust. § 70 Zákonníka práce jednoznačne vyplýva, že v okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musí byť zjavné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca vidí zamestnávateľ dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. V prejednávanej veci však okamžité skončenie pracovného pomeru nespĺňa náležitosti skutkového vymedzenia, pretože skutkové vymedzenie dôvodov absolútne absentuje. Odporca sa vo svojom okamžitom skončení pracovného pomeru obmedzil len na konštatovanie, že navrhovateľ závažne porušil pracovnú disciplínu. Z takejto formulácie nemožno v žiadnom prípade usúdiť, v akom konkrétnom konaní navrhovateľa videl odporca dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. So zreteľom na uvedené súd nemohol inak, ako určiť, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 26.11.2008 je neplatné.
Plne úspešnému navrhovateľovi vzniklo v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. voči neúspešnému odporcovi právo na náhradu trov konania, ktoré sú tvorené trovami právneho zastúpenia za 3,25 úkonom právnej služby po 53,49 € ( prevzatie, žaloba, 17.03.2009 pojednávanie odročené bez pojednávanie vo veci samej, 05.05.2009 pojednávanie ), 4 x 6,95 € režijný paušál, cestovné 38,19 € a strata času 8 polhod. po 11,59.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené
(§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu,
vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo
predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.