Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/263/2008

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa : Ing. B. G., bydlisko : T., J. S. XX,. zastúpený advokátom : JUDr. P. P., so sídlom H., C. X,. proti odporcovi : Š. P. a.s., so sídlom P. X,. M. H. XXX,. organizačná zložka M., zastúpená : A. K. R. s.r.o. L., N.. S. XX,. B., o náhradu mzdy, na odvolanie účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu v Leviciach zo dňa 12. septembra 2008 pod č. k. -752 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 976 291,295 Sk zo 17,6 % úrokom z omeškania od 16.9.2001 do 16.12.2001, so 15,5 % úrokom z omeškania od 16.1.2002 do 16.4.2002, 16,5 % úrokom z omeškania od 16.5.2002 do 16.11.2002, 13% úrokom z omeškania od 16.12.2002 do 16.9.2003, z 12,5 % úrokom z omeškania od 16.10.2003 do 16.12.2003, s 11% úrokom z omeškania od 16.4.2004 do 16.5.2004, 10% úrokom z omeškania od 16.5.2004 do 16.6.2004, 9% úrokom z omeškania od 16.7.2004 do 16.11.2004, 8% úrokom z omeškania od 16.12.2004 do 16.2.2005, 6% úrokom z omeškania od 16.3.2005 do 16.2.2006, 7% úrokom z omeškania od 16.3.2006 do 16.5.2006, 8% úrokom z omeškania od 16.6.2006 do 16.7.2006, 9% úrokom z omeškania od 16.8.2006 do 16.9.2006, 9,5 % úrokom z omeškania od 16.10.2006 do 16.3.2007, 9% úrokom z omeškania od 16.4.2007 do 16.4.2007, 8,5 % úrokom z omeškania od 16.5.2007 do 16.7.2007 všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 108.740,398 Sk na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a navrhovateľovi trovy konania vo výške 12.702,50 Sk nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 19.7.1999 pod č. k -271 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 30.5.2007 pod č. k. -329 bolo určené, že rozviazanie pracovného pomeru zo dňa 19.7.1999, ktorým dal odporca navrhovateľovi výpoveď, je neplatné. Súd rozhodoval o uplatnenom mzdovom nároku navrhovateľa. Mal za preukázané, že navrhovateľ od 29.7.2007 bol opätovne zamestnaný u odporcu do 30.11.2007 a dostával základnú mzdu 33.500 Sk v hrubom. Bolo mu vyplatené odstupné vo výške 100.500 Sk a odchodné vo výške 33.500 Sk. Od 1.12.2007 je na starobnom dôchodku. Počas súdneho sporu bol zapojený do pracovného pomeru od 12.11.1990 do 4.6.2000, bol evidovaný na úrade práce. Od 5.6.2000 pracoval v S. T., kde mal nástupný plat 12.200 Sk a 21.11.2005 nastúpil na Stredné odborné učilište energetické v T., kde pracoval do 29.7.2007, pričom jeho mesačný zárobok bol 16.250 Sk a po roku bol upravený na 17.230 Sk. Navrhovateľ si uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 12.11.1999 do 28.7.2000 vo výške 3.018.513,65 Sk a úroky z omeškania počítané od 16.9.2001 do zaplatenia. Suma 3.018.513,65 Sk predstavuje požadovanú náhradu mzdy vo výške 976.291,295 Sk, nevyplatené stravné, cestovné a mzdové nároky vyplývajúce z kolektívnej zmluvy vo výške 1.020.743,265 Sk a úroky z omeškania. Súd sa zaoberal podmienkou zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy za čas dlhší ako 6 mesiacov. Odporca svoju žiadosť o zníženie náhrady mzdy požiadal dňa 16.10.2007. Navrhovateľ pri uplatnení svojich mzdových nárokov požadoval od odporcu zohľadniť skutočnosť, že pracoval u iných zamestnávateľov, kde bol vypočítaný rozdiel mzdy, ktorú by navrhovateľ dosiahol u odporcu a

mzdou zúčtovanou u spomínaných zamestnávateľov a úroky z omeškania boli priznané z mesačnej sumy 32.632,58 Sk podľa úrokovej sadzby. Návrh v časti náhrady nevyplatenia stravného, cestovného, sociálneho príspevku, prémií, jubilejnej odmeny zamietol, nakoľko na základe ekonomických výsledkov odporcu a mzdového predpisu, mzdou sa rozumejú mzdové zložky zložené zo základného platu, zo mzdovými príplatkami, ktoré sú uvedené v tejto smernici, prípadne v kolektívnej zmluve a zamestnancovi prináleží za vykonanú prácu. Odmenu mu nepriznal z dôvodu, že zamestnanec nepretržite nepracoval viac ako 15 rokov a nárok na cestovné a stravné mu neprináleží, nakoľko bol zamestnaný v iných organizáciách, čo sám priznal, kde si výhody na stravné a cestovné mohol uplatniť. Cestovné mu nepriznal tiež z toho dôvodu, že nebol zamestnaný u odporcu a z toho dôvodu nedochádzal do zamestnania. O náhrade trov konania rozhodol podľa a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania, ktoré si uplatnil.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadli odvolaním obidvaja účastníci konania. Navrhovateľ napadol rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti a domáhal sa jeho zmeny tak, aby jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené. Vo svojom odvolaní namietal, že výrok súdu prvého stupňa v časti úrokov z omeškania je nepreskúmateľný a zároveň nevykonateľný z dôvodu, že vo výroku rozsudku nie je pri jednotlivých obdobiach expresis verbis stanovené, z akej výšky istiny má odporca platiť úroky z omeškania. Možno sa len domnievať, že súd vychádzal z istiny 976.291,295 Sk, prípadne z inej sumy, avšak v odôvodnení rozsudku uvádza, že úroky z omeškania boli súdom priznané z mesačnej sumy 32.632,58 Sk. Takýto výrok rozsudku a jeho odôvodnenie ponecháva účastníkom konania možnosť voľnej úvahy, čo je neprípustné. Výrok rozsudku je zároveň v rozpore so zásadnou záväzností súdnych rozhodnutí podľa . Poukázal na skutočnosť, že pri skončení pracovného pomeru náhradu mzdy a zároveň úroky z omeškania je potrebné si uplatniť z jednotlivých súm po mesiaci a nie po určitom ročnom období. Súd prvého stupňa preto nesprávne stanovil odporcovi povinnosť platiť úroky z omeškania aj z dôvodu, že ohraničil časový horizont, za ktorý má odporca povinnosť úroky z omeškania platiť. Svoje rozhodnutie v tejto časti nijako nezdôvodnil. Pokiaľ ide o ostatné finančné nároky, súd nepriznal náhradu nevyplateného stravného, cestovného za 3 odpracované mesiace a 11 dní podľa zmluvy o paušálnych náhradách od 1.1.1997 spolu vo výške 9.961,97 Sk spolu s úrokom z omeškania, pričom tvrdenie súdu, že mu tento nárok neprináleží je nesprávne. Navrhovateľovi totiž v zmysle paušálnej náhrady stravného a cestovného patrila mesačná náhrada vo výške 2.959 Sk od januára 1999 v sume 3.151 Sk. Navrhovateľ vykonával prácu na pracovisku ešte do 11.11.1999 a v tom čase nepracoval u iných zamestnávateľov. Súd prvého stupňa nepriznal odporcovi mzdové nároky vyplývajúce z kolektívnej zmluvy spolu vo výške 34.490 Sk s úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o jubilejnú odmenu, pri dosiahnutí 25 rokov v organizácii mal za to, že pracovný pomer mu vznikol 1.4.1982 a trval do 30.11.2007. Z uvedeného vyplýva, že pracovný pomer presiahol 25 rokov, preto mu vznikol nárok na vyplatenie príspevku zo sociálneho fondu pri pracovnom výročí. Pokiaľ ide o vyplatenie sociálneho príspevku na zmiernenie následkov spôsobených chorobou za 292 dní práceneschopnosti, súd prvého stupňa vôbec neuviedol, akými právnymi úvahami sa zaoberal, keď uvedený nárok zamietol, preto v tejto časti je výrok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi nevyplatené odmeny za obdobie január až marec 1999, vo výške 27.000 Sk spolu s úrokom z omeškania. Na tieto mu vznikol nárok na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 24.7.1999. K absolútnemu nepriznaniu odmien nebol dôvod, pretože navrhovateľ splnil všetky požiadavky stanovené v mzdových predpisoch. Ak aj existovali dôvody pre nepriznanie odmien navrhovateľa, takéto opatrenie

- nepriznanie či prípadne zníženie odmien by muselo byť s navrhovateľom prejednané, čo sa nikdy neuskutočnilo. Ak súd nepriznal navrhovateľovi odmeny vo výške 27.000 Sk, čo predstavuje len spodnú hranicu z odmien vyplácaných v organizácii odporcu, postupoval správne. Súd prvého stupňa nepriznal aj náhradu za dovolenku vo výške 27.875,20 Sk, hoci na to nebol žiaden dôvod. Nepriznal navrhovateľovi ani trovy konania vo výške 12.702,50 Sk, ktoré pozostávajú z trov konania právnej pomoci a právneho zastupovania vo výške 11.549 Sk a náklady na poštovné, fotokópie, reklamu zásielok vo výške 1.153,50 Sk, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik týchto trov žiadnym hodnoverným dokladom. Navrhovateľ tieto skutočnosti dokladoval a sú súčasťou spisového materiálu.

Odporca sa vo svojom odvolaní domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že návrh navrhovateľa bude v celom rozsahu zamietnutý. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnaní písomne listom doručeným dňa 30.7.1999. Odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať v práci do 11.11.1999 a potom, ako odvolací súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 19.7.1999, bol pracovný pomer medzi účastníkmi ukončený dohodou ku dňu 15.8.2007. Na

základe týchto skutočností si odporca môže uplatňovať náhradu mzdy z titulu neplatnej výpovede za obdobie od 12.11.1999 do 15.8.2007. Voči nároku navrhovateľa vzniesol námietku premlčania, pričom vychádzal zo skutočností, že navrhovateľ čo do výšky uplatnil nárok na náhradu mzdy až návrhom zo dňa 21.8.2006, doručeným súdu 30.8.2007. Preto trval na vznesenej námietke premlčania voči nároku na náhradu mzdy za obdobie od 12.11.1999 do 29.8.2004. Nie je možné súhlasiť so súdom prvého stupňa , že navrhovateľ podaním zo dňa 10.5.2000 si uplatnil nárok na náhradu mzdy za mesiac december 1999 až do zaplatenia, pretože takto uplatnený nárok zo strany navrhovateľa nebol dostatočne určitý a preto nebol spôsobilý vyvolať prerušenie plynutia premlčacej doby voči nárokom navrhovateľa na náhradu mzdy za jednotlivé mesiace. Preto nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 12.11.1999 do 29.8.2004 je premlčaný. Zvyšná časť nároku na náhradu mzdy počínajúc 30.8.2004 predstavuje náhradu mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru a ako takú ju žiadali nepriznať z dôvodov, že navrhovateľovi bolo vyplatené odstupné vo výške trojnásobku priemernej mzdy. V období od 12.11.1999 do 4.6.2000 poberal podporu v nezamestnanosti, v období od 5.6.2000 do 20.11.2005 bol zamestnaný v spoločnosti S. T. a v období od 22.11.2005 do 15.8.2007 v Strednom odbornom učilišti energetickom v T.. Navrhovateľ bol dlhší čas práceneschopný, pričom počas práceneschopnosti nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy. Výpoveď z pracovného pomeru bola neplatná len pre formálne nedostatky, spočívajúce v nesprávnom určení pozície zastávanej zamestnancom, pričom organizačná zložka, v ktorej navrhovateľ pracoval, utlmovala od konca roku 1999 svoju činnosť. Výstavba ďalších blokov elektrárne bola zmrazená a od roku 2000 nebolo v tejto organizačnej zložke fakticky potrebné vykonávať žiadnu prácu v ktorej by mohol odporca pokračovať. Skutočnosť, že počas zamestnania u iných zamestnávateľov navrhovateľovi poklesli príjmy považoval za poľutovaniahodnú, avšak odmietol za to niesť zodpovednosť. Skutočnosť, že bol s navrhovateľov neplatne skončený pracovný pomer nemala vplyv na jeho ďalšie zamestnanie a spôsob jeho ohodnotenia, pričom nemal problémy nájsť si ďalšiu prácu. V ďalšom namietal výpočet náhrady mzdy tak, ako bola vyčíslená súdom prvého stupňa. Namietol aj výrok súdu prvého stupňa v časti o trovách konania, pretože navrhovateľ si žalobným návrhom uplatňoval v konaní pred súdom prvého stupňa náhradu mzdy vo výške 3.486.524 Sk, pričom rozsudkom mu bola priznaná náhrada v celkovej výške 976291,295 Sk spolu s úrokom z omeškania v celkovej výške okolo 1.450.000 Sk. Preto nemožno považovať, že navrhovateľ mal v konaní plný úspech.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, ktorý uviedol, že jeho odvolanie považuje za nedôvodné, preto ho žiadal zamietnuť. K námietke premlčania uviedol , že navrhovateľ si svoj mzdový nárok uplatnil na súde prvého stupňa už podaním zo dňa 10.5.2000, konanie riadne pokračovalo a v dôsledku toho premlčacia doba neplynie. Uvedené platí aj pre cestovné náklady a stravné za mesiace júl až október a časť novembra 1999, ktoré požadoval vo svojom podaní zo dňa 10.5.2000. Pokiaľ ide o nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov, súd môže a nemá povinnosť náhradu mzdy primerane znížiť. Navrhovateľ u iných zamestnávateľov dosahoval neporovnateľne nižšiu mzdu, a táto okolnosť nemôže byť na ujmu, že by mu náhrada mzdy mala byť znížená. Čo sa týka výpočtu náhrady mzdy, odporca neuviedol, v čom vidí nesprávnosť výpočtu, preto táto námietka je len účelová. Pokiaľ ide o náhradu trov konania mal za to, že navrhovateľ mal v konaní plný úspech.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. Vo svojom vyjadrení opätovne zotrval na námietkach, ktoré uvádzal aj vo svojom odvolaní.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ( ), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa a zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ods. 2 ).

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 12.8.1999 domáhal len určenia, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 19.7.1999 je neplatné. Podaním nachádzajúcim sa na čl. 25 spisu sa domáhal určenia neplatnosti výpovede a zároveň zaplatenia sumy 27.000 Sk so 17,6 % úrokom od 1.8.1999 až do zaplatenia. Táto suma mala predstavovať vyplatenie odmien za obdobie od januára do júna 1999. Ďalším podaním nachádzajúcim sa na čl. 36 spisu, ktoré došlo súdu prvého stupňa 13.6.2000 navrhovateľ upresnil svoju žalobu v tom, že sa domáhal určenia neplatnosti výpovede, zaplatenia sumy 27.000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1.8.1999 do zaplatenia a zároveň zaplatenia náhrady mzdy na odpovedajúcu úroveň priemernej mzdy za mesiac júl

- november 1999, náhrady mzdy za mesiace december 1999 až do zaplatenia, náhradu cestovného, náklady na stravné za mesiace júl - október a časť novembra 1999.

Podľa , ak organizácia dala pracovníkovi neplatnú výpoveď alebo, ak s ním neplatne zrušila pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej dobe, a ak pracovník oznámil organizácii, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a organizácia je povinná poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí pracovníkovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil organizácii, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, keď mu organizácia umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa , ak rozviazal zamestnávateľ pracovný pomer neplatne avšak zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnával platí, pokiaľ sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončí dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby.

Rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné len vtedy, ak bola jeho neplatnosť určená právoplatným rozhodnutím súdu.

V danom prípade bola výpoveď určená za neplatnú právoplatným rozhodnutím súdu, pracovný pomer však nemusí ďalej pokračovať, ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, naďalej trvá len vtedy, ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou právoplatne skončené a ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca , adresovaný zamestnávateľovi, ktorý k svojej platnosti nevyžaduje písomnú formu.

V preskúmavanej veci navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na to, aby ho ďalej zamestnával, avšak na súd podal žalobu, ktorou sa pôvodne domáhal len určenia neplatnosti výpovede. Náhradu mzdy podľa ust. nemusí navrhovateľ uplatniť vždy priamo v žalobe, ktorou sa domáha určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ale taktiež až v priebehu konania o tejto žalobe tak, že zmení so súhlasom súdu žalobu ( ) v tom, že vedľa určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru bude požadovať priznanie náhrady mzdy podľa ust. . Nárok na náhradu mzdy podľa ust. v tomto prípade však nebol u súdu uplatnený dňom, ktorým bolo zahájené konanie (t. j. dňom podania žaloby na súd) , ale až dňom, kedy súdu došla zmena žaloby. Navrhovateľ teda uplatnil na súde nárok na náhradu mzdy podľa ust. v priebehu konania o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru písomným podaním na súd dňa 13.6.2000 nachádzajúcim sa na čl. 36 spisu, kde požadoval určenie neplatnosti výpovede, zaplatenie odmien do skončenia pracovného pomeru a zároveň náhradu mzdy, náhradu cestovného a stravného. Súd prvého stupňa nevzal náležite do úvahy to, že nárok je uplatnený žalobou (podaním, ktorým sa mení žaloba) nie len tým, že žalobca uvedie, čoho sa žalobou (zmenou žaloby) domáha , ale aj uvedením rozhodujúcich skutočností, na ktorých sa žaloba zakladá a to aspoň v taktom rozsahu, aby bolo možné posúdiť, aký skutok, (skutkový dej) má byť predmetom konania. Ak nevyjadrí v žalobe žalobca alebo v podaní, ktorým mení žalobu, rozhodujúce skutočnosti, najmä nie v uvedenom rozsahu, jedná sa o neúplné podanie, a súd je povinný pokúsiť sa postupom podľa ust. o odstránenie tejto vady v prípade, že žaloba alebo podanie, ktorým sa mení žaloba, nebudú žalobcom napriek výzve súdu doplnené a vykreslené rozhodujúce skutočnosti, má to za následok, že súd žalobu odmietne ( ) prípadne, že k zmene žaloby nebude súd v konaní prihliadať. Posúdenie veci z tohto hľadiska bolo pritom významné, pretože navrhovateľ tak, ako bolo vyššie uvedené podaním zo dňa 13.6.2000 navrhol, aby odporcovi bola rozsudku uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy na odpovedajúcu úroveň priemernej mzdy za mesiace júl až november 1999 a uhradiť náhradu mzdy za mesiace december 1997 do zaplatenia, zaplatiť cestovné náklady a stravné za mesiace júl - október a časť novembra 1999 bez toho, aby uviedol, na základe akých rozhodujúcich skutočností sa uvedeného plnenia domáha a že by sa vôbec jednalo o náhradu mzdy podľa ust. .

Následne podaním zo dňa 30.8.2007 nachádzajúcim sa na čl. 340 spisu sa navrhovateľ domáhal rozšírenia žaloby tak, že si uplatnil nárok na nevyplatenú odmenu v sume 27.000 Sk, doplatenie náhrady

mzdy za mesiace august - november 1999, rozdiel medzi mzdou za dovolenku, vypočítanú skorigovanou priemernou mzdou a vyplatenou sumou za 12 dní nevybranej dovolenky, nepreplatenú riadnu dovolenku za obdobie od 1.8.1999 do 11.11.1999 a nepreplatené stravné a cestovné náklady za 3 mesiace a 11 dní, nepreplatenú služobnú cestu za prikázanú prácu v nedeľu dňa 28.3.1999 a vyplatenie ušlej mzdy za obdobie od 12.11.1999 do 4.6.2000, počas evidencie na Okresnom úrade práce v T., doplatenie rozdielu medzu mzdou Š. P. a mzdou v S. T., mzdou, ktorú poberal v SOUE T. za obdobie od 22.11.2005 do 29.7.2007. Súd prvého stupňa následne rozsudkom rozhodol bez toho, aby rozhodoval o zmene žaloby v súlade s ust. . Ak súd prvého stupňa takto postupoval, dopustil sa procesného pochybenia, pretože doposiaľ, pokiaľ nerozhodol o zmene žaloby v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením, nemal o čom rozhodovať, pretože doposiaľ nemal predmet konania. Pôvodne podanou žalobou sa navrhovateľ domáhal len určenia neplatnosti výpovede. Súd prvého stupňa nerozhodol postupom podľa , znamená to mimo iného to, že nárok uplatnený zmenou žaloby nemohol byť doposiaľ v konaní prejednaný, pretože nenastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby z hľadiska hmotného práva a preto je tu rovnaký stav, ako keby k zmene žaloby nedošlo, pretože vo vzťahu k nároku uplatneného zmenou žaloby nastávajú tie účinky len vtedy, ak bolo o ňom zahájené konanie, a z toho dôsledku doposiaľ o nerozhodnutej zmene žaloby nedošlo.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o zmene žaloby podľa . Za tým účelom však vyzve navrhovateľa na ozrejmenie, akú zmenu žaloby požaduje, pretože viackrát v priebehu konania upravoval petit žaloby. Stalo sa tak podaniami na čl. 25, 38,340 a377 spisu. Podania sú rozdielne a upresnenie návrhu z 30.8.2007 nachádzajúce sa na čl. 340 spisu nie je zhodné s upresnením návrhu nachádzajúceho sa na čl. 477 spisu. Odvolací súd dáva do pozornosti, že tak, ako navrhovateľ požadoval zaplatiť sumu 27.000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania, ktorá predstavovala nevyplatenú odmenu za čas do skončenia pracovného pomeru, o tomto jeho návrhu bolo rozhodnuté na čl. 264 spisu, kde bol návrh na rozšírenie žaloby zo dňa 17.12.1999 zamietnutý, preto jeho námietky uvádzané v odvolaní o nepriznaní tejto čiastky sú za daného stavu právne irelevantné.

Ako bolo vyššie uvedené, navrhovateľ prvýkrát požiadal o náhradu mzdy podaním zo dňa 13.6.2000 (čl. 36 spisu), avšak takýto návrh nespĺňal náležitosti v zmysle ust. a . Žaloba (návrh) na zahájenie konania musí obsahovať okrem ďalších náležitostí tiež uvedenie rozhodujúcich skutočností a musí z nej byť jasné, čoho sa žalobca domáha. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú údaje, ktoré sú nutné k tomu, aby bolo jasné o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca (navrhovateľ) musí v žalobe (návrhu) a zahájanie konania uviesť také skutočnosti, ktorými uvedie skutok (skutkový dej) na základe ktorého uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok a to v takom rozsahu a kvalite, ktoré umožňujú jeho jednoznačnú individualizáciu (aby ho nebolo možno zameniť s iným skutkom). Opísaním rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Údaj o tom, čoho sa žalobca (navrhovateľ) domáha (žalobný petit) musí byť v žalobe (návrhu) na zahájenie konania vyjadrený spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, ako majú byť vymedzené práva a im zodpovedajúce povinnosti účastníkov. Je tomu tak predovšetkým preto, že súd v občianskom súdnom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, je viazaný žalobou, a nemôže priznať iné práva a uložiť iné povinnosti, než sú navrhované, musí žalobný petit svojim rozhodnutím úplne vyčerpať a nesmie ho prekročiť ( ). Napriek tomu, že navrhovateľ je v danom prípade zastúpený právnym zástupcom, jeho podanie nespĺňalo náležitosti riadne podaného návrhu a napriek tomu, že toto viackrát upresňoval podaniami prvýkrát v roku 2000 a posledným podaním dňa 25.6.2008, pričom žalobný petit pozostáva z viacerých nárokov a to aj z nárokov, ktoré požaduje od odporcu vzniknutých pred skončením pracovného pomeru a taktiež nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa . Ak súd prvého stupňa rozhodoval o žalobnom návrhu už len tým, že nemal predmet konania, doposiaľ nevedel o čom rozhodoval, keď žalobný petit na čl. 340 spisu je rozdielny so žalobným petitom na čl. 477 spisu. Bude preto potrebné vyzvať navrhovateľa, nech presne špecifikuje žalobný petit a rozlišuje medzi nárokmi, ktorých sa môže pri neplatnom skončení pracovného pomeru v zmysle ust. .

Treba prisvedčiť námietke navrhovateľa, že vyhovujúca časť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa je absolútne nepreskúmateľná, keď vo výroku predmetného rozsudku zaviazal odporcu zaplatiť sumu 976.291,295 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od určitého časového obdobia, kde úroky špecifikoval, avšak v odôvodnení uvedeného rozsudku uviedol, že úroky z omeškania boli priznané z mesačnej sumy 32.632,58 Sk. Takýto výrok je spolu s odôvodnením rozhodnutia nepreskúmateľný. Aj to bol dôvod, pre ktorý musel odvolací súd i v prípade, ak by boli dodržané všetky procesné ustanovenia

občianskeho súdneho konania napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V tomto smere treba prisvedčiť aj námietke odporcu, že tak, ako bola náhrada mzdy priznaná, je rozhodnutie nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa sa ani nesnažil odôvodniť, ako dospel k výpočtu náhrady mzdy, keď ju prevzal len z vyjadrenia navrhovateľa, zaslaného súdu. K tomuto odvolací súd poznamenáva, že ak súd neuvedie v odôvodnení rozsudku o náhrade mzdy, akým spôsobom dospel k zisteniu priemerného zárobku pracovníka z ktorého vychádzal pri stanovení výšky náhrady mzdy, je výrok rozsudku o priznaní náhrady mzdy nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa sa výškou náhrady v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní súd prvého stupňa bude postupovať v zmysle vyššie naznačeného smeru, pričom rozhodne o zmene žaloby podľa . Bude na zvážení súdu prvého stupňa a posúdení pri pripustení zmeny žalobného petitu, v akom rozsahu zmenu žalobného petitu pripustí, keď doposiaľ z podaní podaných navrhovateľom je zrejmé, že sa domáha i iných nárokov, ako nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.