Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16C-75-1996.pdf
PDF · 110.72 KB
No categories available
16C/75/1996
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
16C 75/1996-243
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľa : Rímskokatolícka cirkev Farnosť sv. Martina, so sídlom Kapitulská 9, 811 01 Bratislava, IČO: 308 12 712, zastúpený: JUDr. Viliam Karas, advokátska kancelária MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 718 432 proti odporcovi : Hlavné mesto SR Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, zastúpený: JUDr. Juraj Kuráň, CSc., advokát, AK KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., Miletičova 1, Bratislava, IČO: 36 769 771, v konaní o určenie vlastníckeho práva, takto
rozhodol:
rozhodol:
Súd určuje, že vlastníkom nehnuteľností - pozemok, s parcelným číslom XXX o výmere X.XXX m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, a stavba so súpisným číslom XXX., postavená na pozemku s parcelným č. XXX, nachádzajúce sa v mestskej časti Bratislava - mestská časť Staré mesto, v katastrálnom území Staré mesto, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedeným Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu; pôvodne evidovaných ako parcela č. XXX - dom, popisné č. O. Kamenný múr, (býv. S. a H.) o výmere XXá a XX m2 zapísané v PK vložke XXXXX je Rímskokatolícka cirkev Farnosť sv. Martina, so sídlom Kapitulská 9, 811 01 Bratislava, IČO: 308 12 712
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi sumu 72.973,05,- EUR z titulu náhrady trov konania na účet právneho zástupcu navrhovateľa, č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Q. a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 29.3.1996 domáhal voči odporcovi určenia, že pozbavenie vlastníctva Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obce v Bratislave je neplatné a rovnako sa domáhal určenia, že žalobca je vlastníkom v návrhu identifikovaných nehnuteľností.
Návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že ako oprávnená osoba predložila odporcovi dňa 21.12.1994 výzvu na uzavretie dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam.
Navrhovateľ v priebehu konania dopĺňal a menil svoj návrh, pričom súd uzneseniami zo dňa 25.5.2006, č.k. 16C 75/1996-107, procesné uznesenie zo dňa 9.10.2006, zo dňa 22.2.2008, č.k. 16C 75/1996-197, zo dňa 29.4.2008, 16C 75/1996-201 ustálil okruh pasívne legitimovaných účastníkov konania a pripustil úpravu petitu tak, že súd má určiť, že navrhovateľ je vlastníkom označených nehnuteľnosti, konkrétne vlastníkom parcely č. XXX o výmere X.XXX m2 a budovy so súpisným číslom XXX, nachádzajúcich sa v k. ú. Staré Mesto.
Na základe ustanovenia § 1 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Sb. n. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Sb. n. SNR došlo k prechodu majetku fyzických a právnických osôb, ktorý slúžil ku dňu účinnosti nariadenia školským cieľom a ubytovaniu učiteľských síl a iných školských zamestnancov, na štát.
Podľa ustanovenia § 7 ods. 1 nariadenia poštátnenie majetku malo vykonať Povereníctvo národnej rady pre školstvo a osvetu správnym pokračovaním podľa vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. z. a n. a rozhodnúť o ňom výmerom.
Dňa 04.06.1956 bol Ústredným národným výborom - školský odbor Bratislava vydaný výmer, ktorým Ústredný národný výbor po skončení administratívneho konania určil v zmysle vládneho nariadenia č. 122/1951 Sb., že dňom 02.06.1945 prešiel na štát podľa ustanovenia §1 Nariadenia majetok Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obce v Bratislave slúžiaci školským účelom bývalej rímskokatolíckej rádovej školy v Bratislave.
Výmer bolo v zmysle poučenia v ňom obsiahnutom možné napadnúť odvolaním a teda išlo o rozhodnutie, ktoré v zmysle zákona podliehalo inštančnému preskúmaniu.
Podľa navrhovateľa výmer, tak ako to z jeho písomného vyhotovenia vyplýva, nebol doručený Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obci v Bratislave hoci jej ako účastníkovi, ktorého majetok sa konfiškoval, doručovaný byť mal, a to najmä vzhľadom na ustanovenie § 26 Vládneho nariadenia č. 20/1955 Sb. o konaní vo veciach správnych, podľa ktorého rozhodnutie je oznámené doručením jeho písomného vyhotovenia účastníkovi konania.
V dôsledku nedoručenia a teda neoznámenia výmeru Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obci v Bratislave, bola Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obci v Bratislave, ako účastníkovi konania, odňatá možnosť podať v zákonnej lehote proti výmeru odvolanie, čo podľa navrhovateľa možno považovať za vadu tak závažnú, že táto robí výmer aktom nulitným (ničotným).
V tejto súvislosti navrhovateľ argumentoval okruhom osôb, ktorým sa výmer, podľa informácie v ňom obsiahnutej, doručoval a v ktorom sa Rímskokatolícka autonómna cirkevná obec v Bratislave neuvádza. Súčasne navrhovateľ poukázal a do súdneho spisu založil obdobný výmer Západoslovenského krajského národného výboru - odbor školstva a kultúry Bratislava zo dňa 10.05.1967, týkajúci sa tiež poštátnenia majetku slúžiaceho školským cieľom v zmysle nariadenia, ktorý bol, na rozdiel od sporného výmeru, doručovaný dotknutému účastníkovi konfiškačného konania.
Odporca žiadal návrh na určenie vlastníckeho práva navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť a argumentoval, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa vydania nehnuteľnosti, a to podľa zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, ako zákona špeciálneho, a uviedol, že existencia reštitučného zákona vylučuje použitie všeobecných právnych predpisov určovacej žaloby podľa ustanovení § 80 písm. c) O.s.p.
Súčasne odporca argumentoval, že nárok navrhovateľa na vydanie veci podľa § 5 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam zanikol nakoľko navrhovateľ zmeškal lehotu na podanie žaloby na vydanie veci, ktorú bol oprávnený podať v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy na vrátenie veci. Keďže výzvu na vrátenie veci doručil navrhovateľ odporcovi dňa 21.12.1994 a 15 mesiacov od tohto dátumu je 21.3.1996, tak skutočnosť, že žaloba navrhovateľa bola na súd podaná dňa 29.3.1996 dokazuje, že nárok bol uplatnený po termíne, čo podľa odporcu znamená, že nárok na vydanie veci zanikol.
K argumentácii navrhovateľa, že konfiškačný výmer mu nebol doručený a teda nikdy nemohol nadobudnúť právoplatnosť a záväznosť sa odporca na pojednávaní dňa 26.1.2009 vyjadril v tom zmysle, že absencia osoby navrhovateľa v zozname osôb, ktoré sa o vydaní výmeru upovedomovali, nie je dôkazom o tom, že výmer nebol navrhovateľovi doručený. Ak by aj výmer nebol doručený navrhovateľovi, tak sa podľa jeho názoru nejedná o takú vadu, ktorá by spôsobovala nulitu výmeru ako právneho aktu. Súčasne odporca uviedol, že otázku postupu správneho orgánu, vrátane otázky doručenia správneho aktu, nie je vecne príslušný preskúmať všeobecný súd v tomto konaní.
Podľa článku 11 ods. 4 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.
Podľa § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a) o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);
b) o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva;
c) c) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 120 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 134 O.s.p. listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.
Podľa § 26 vládneho nariadenia 20/1955 Sb. o konaní vo veciach správnych (správny poriadok) platilo, že rozhodnutie je oznámené doručením jeho písomného vyhotovenia účastníkovi konania; ak však bolo vyhlásené ústne v prítomnosti účastníkov konania, je oznámené už týmto ústnym vyhlásením.
Súd mal potvrdením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 21.8.2008 za preukázané, že navrhovateľ je právnym nástupcom Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obci v Bratislave a teda má postavenie oprávnenej osoby v zmysle § 2 zákona č. 289/1993 Z.z. zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam.
Rovnako mal súd preukázané, že navrhovateľ dňa 21.12.1994 vyzval odporcu na vydanie majetku podľa zákona 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam všeobecnou výzvou.
Navrhovateľ sa svojim podaním zo dňa 29.3.1996 domáhal vydania veci v zmysle § 5 zákona 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a súčasne súd žiadal v zmysle ustanovení § 80 písm. c) O.s.p., aby súd určil, že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľností konkrétne vlastníkom parcely č.XXX o výmere X.XXX m2 a budovy so súpisným číslom XXX., nachádzajúcich sa v k. ú. Staré Mesto.
Vzhľadom na viazanosť súdu žalobným petitom navrhovateľa sa súd zaoberal predbežnou otázkou, či na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Sb. n. SNR o poštátnení majetku pri
školách poštátnených nariadením Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Sb. n. SNR došlo k prechodu vlastníckeho práva označených nehnuteľností na štát alebo nie.
Z ustanovenia § 1 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Sb. n. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Sb. n. SNR vyplýva, že poštátnený majetok bol vymedzený práve osobou vlastníka, ktorý spĺňa podmienky uvedené v § 1 zoštátňovacieho nariadenia. Bez následného výmeru bývalého národného výboru by bolo pojmovo vylúčené označenie majetku, ktorý zoštátneniu podliehal.
Súd mal za preukázané, že dňa 04.06.1956 bol Ústredným národným výborom - školský odbor Bratislava vydaný výmer, ktorým Ústredný národný výbor po skončení administratívneho konania určil v zmysle vládneho nariadenia č. 122/1951 Sb., že dňom 02.06.1945 prešiel na štát podľa ustanovenia § 1 nariadenia 47/1945 Sb. n. SNR majetok Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obce v Bratislave slúžiaci školským účelom bývalej rímskokatolíckej rádovej školy v Bratislave.
Súd mal za preukázané, že predmetný výmer nebol v čase jeho vyhotovenia doručený Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obci v Bratislave, čo vyplývalo z tvrdení navrhovateľa, z písomného vyhotovenia výmeru, najmä z označenia okruhu osôb, ktoré boli o vydaní výmeru upovedomené a nepriamo bola táto skutočnosť zrejmá súdu aj z predloženého písomného dôkazu - uznesenia Ľudového súdu v Bratislave o povolení zápisu dotknutého výmeru do pozemkovo-knižnej vložky, ktoré sa tiež Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obce v Bratislave v tejto veci nedoručovalo.
Pri posúdení otázky doručenia výmeru súd vychádzal zo znenia § 26 vládneho nariadenia č. 20/1955 Sb. o konaní vo veciach správnych (správny poriadok), podľa ktorého v čase vydania výmeru platilo, že rozhodnutie je oznámené doručením jeho písomného vyhotovenia účastníkovi konania.
Vládne nariadenie č. 20/1955 Sb. o konaní vo veciach správnych (správny poriadok) nadobudlo účinnosť 1.7.1955 a súčasne zrušilo dovtedy platnú právnu úpravu vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o řízení ve věcech náležejících do působnosti politických úřadů (správní řízení), ktoré v § 33 upravovalo možnosť náhradného doručenia verejnou vyhláškou. Možnosť doručiť správne rozhodnutie náhradným spôsobom, verejnou vyhláškou alebo opatrovníkovi v čase vydania výmeru vyplývala z oddielu 3 Vyhlášky ministerstva spravedlnosti č. 73/1955 Ú.l., ale v súdnom konaní nebolo odporcom preukázané použitie ani jedného zo zákonných spôsobov doručenia.
Z vyhotovenia výmeru vyplýva, že sa doručovalo štyrom štátnym orgánom a to na Obvodný národný výbor, finančný odbor Bratislava, Staré Mesto, Obvodný národný výbor, odbor školský v Bratislave, Staré Mesto, Obvodný národný výbor - odbor výstavby v Bratislave, Staré mesto a Ústredný národný výbor, cirkevný odbor v Bratislave, Stará radnica. Ústredný národný výbor, cirkevný odbor v Bratislave, Stará radnica dňa 22.7.1956 podal na Ľudový súd v Bratislave oddiel, Pozemkovej knihy návrh na zápis výmeru do Pozemkovej knihy a Ľudový súd svojim rozhodnutím zo dňa 26.11.1956 povolil zápis vykonať. Ani rozhodnutie Ľudového súdu v Bratislave o povolení zápisu do Pozemkovej knihy sa Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obce v Bratislave nedoručovalo.
Ústredný národný výbor, cirkevný odbor v Bratislave vykonával v čase vydania výmeru pôsobnosť štátneho orgánu pre cirkevné veci v zmysle Vládneho nariadenia č. 228/1949 Sb. o pôsobnosti a organizácii štátneho úradu pre cirkevné veci vydaného podľa § 5 zákona č. 217/1949 Sb., ktorým sa zriadil Štátny úrad pre cirkevné veci. Kompetencie Ústredného národného výboru, cirkevný odbor v Bratislave, tak o ako vyplývali z § 2 Vládneho nariadenia č. 228/1949 Sb. umožňovali tomuto štátnemu orgánu spravovať hospodárske a finančné veci cirkví, náboženských spoločností a ich zložiek, ale mu neumožňovali prijímať znárodňovacie výmery, ktoré boli vydané na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 47/1945 Sb. n. SNR o poštátnení majetku pri školách poštátnených nariadením Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Sb. n. SNR a prípadne podávať voči týmto výmerom riadne a mimoriadne opravné prostriedky.
Súd posudzoval aj obdobný výmer Západoslovenského krajského národného výboru - odboru školstva a kultúry Bratislava zo dňa 10.05.1967, týkajúci sa tiež poštátnenia majetku slúžiaceho školským cieľom v zmysle nariadenia 47/1945 Sb. n. SNR, ktorý na rozdiel od výmeru vo veci Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obci v Bratislave bol doručovaný účastníkovi konania, ktorým v danom prípade bola Rímskokatolícka cirkev v Zavare.
Odporca nijakým dôkazným spôsobom nepreukázal, že vydaný výmer Ústredného národného výboru bol Rímskokatolíckej autonómnej cirkevnej obci v Bratislave fyzicky doručený.
Súd sa preto musel zaoberať otázkou, aké právne dôsledky má nedoručenie zoštátňovacieho výmeru pre zoštátňovacie konanie. Ak výmer nebol dotknutej osobe doručený, potom nemohol nikdy nadobudnúť vykonateľnosť a právoplatnosť. Uvedené záver je podložený aj judikatúrou z tohto obdobia (R 73/1950, R 254/1950, R 220/1950, R78/1951, Zbierky rozhodnutí československých súdov) ako aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3 Cdo 21/2000 alebo 4 CDo 123/2003). Z uvedeného vyplýva záver, že o zoštátnenie išlo len v prípade, ak boli splnené nariadením č. 47/1945 Sb. n. SNR stanovené podmienky, medzi ktoré patrilo aj právne účinné, právoplatné a vykonateľné správne rozhodnutie - zoštátňovací výmer.
K námietke odporcu, že všeobecný súd nie je vecne príslušný preskúmavať správne akty považuje súd za potrebné uviesť, že všeobecný súd je oprávnený skúmať správne akty len so zreteľom, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné, čo do zápornej kvality vady, že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také správne akty nevyžadujú zvláštny proces na odstránenie vady, ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí ako na akty neexistujúce. Okrem povinnosti skúmať, či správny akt vôbec je správnym aktom a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú všeobecné súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný.
Podľa názoru súdu je nesporné, že reštitučné zákony sú voči všeobecnej právnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré majú pri ich použití prednosť, dokonca majú povahu predpisov, ktoré aplikáciu všeobecného právneho predpisu obvykle vylučujú. Zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam upravuje vzťahy oprávnených a povinných osôb pri zmiernení majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období od roku 1938 do 1990 prechodom vecí na štát alebo na inú právnickú osobu na základe niektorého reštitučného titulu. Jedným z týchto reštitučných titulov je aj prevzatie veci štátom bez právneho titulu. Špecifikom tohto titulu (ako reštitučných zákonov všeobecne) je, že vychádza z toho, že právne opatrenia komunistického režimu platia. Nemožno ale pripustiť, že zákonodarca zamýšľal pri zaradení skutočnosti prevzatia veci štátom bez právneho titulu medzi reštitučné dôvody zákona č. 282/1993 Z.z. zámer, že zlegalizuje všetky protiprávne, nulitné a chybne správne akty vydané v rozhodnom období. V takom prípade, by reštitučné zákony, ktorých účelom je výlučne náprava niektorých majetkových krívd, upravovali tiež vznik krívd nových.
Z uvedeného vyplýva, že popri nároku na vydanie veci podľa zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam nemožno vylúčiť i nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka a procesne postupom podľa § 80 písm. c) O.s.p.
Súd mal za preukázané, že výmer ako vykonateľné a právoplatné správne rozhodnutie bol zásadnou podmienkou poštátnenia, bez splnenia ktorej nebol proces zoštátnenie právne účinný a teda nemohol mať za následok prechod vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam na štát. Ak prechod vlastníckeho práva na štát ku dňu 2.6.1945 nenastal potom bol právny predchodca navrhovateľa aj po tomto dni vlastníkom označených nehnuteľnosti a preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 72.973,05,- EUR.
Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 72.973,05,- EUR, nasledovne:
päť úkonov právnej služby vykonané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (cena za 1 úkon = 14.422,46,- EUR pri hodnote nehnuteľnosti 7.000.000,-EUR) :
- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 2.10.2007, §14 ods. 1 písm. a)........... 14.422,46,-EUR + 5,91,-EUR
- účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 4.10.2007, § 14 ods. 1 písm. d), § 14 ods. 4.......................................................3.605,62,-EUR + 5,91,-EUR
- späťvzatie žaloby a upresnenie žalobného petitu 11.1.2008 - §14 ods. 1 písm. c) .................14.422,46,- EUR+ 6,34,-EUR
- písomné vyjadrenie navrhovateľa dňa 20.10.2008 - §14 ods. 1 písm. c) .................14.422,46,-EUR+ 6,34,-EUR
- účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 26.1.2009, § 14 ods. 1 písm. d)........................................................14.422,46,-EUR + 6,95,-EUR
Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena o daň z pridanej hodnoty.
Trovy právneho zastúpenia bez DPH spolu..............................61.295,46,-EUR
Trovy právneho zastúpenia vrátane DPH (19%) spolu: 61.295,46,-EUR + 11.646,14,-EUR (DPH)......72.941,60,-EUR.
Náhrada hotových výdavkov advokáta (režijný paušál) spolu...................31,45,-EUR
Trovy právneho zastúpenia celkom: 72.973,05,-EUR
Právny zástupca navrhovateľa vyčíslil celkové trovy konania sumou 137.352,47,-EUR.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd nepovažoval za účelne vynaložené trovy navrhovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku rokovania s protistranou dňa 8.11.2007, vypracovaním právneho rozboru veci dňa 17.1.2008, porady s klientom dňa 20.1.2009, nakoľko tieto úkony neboli súdu zo strany navrhovateľa preukázané žiadnym listinným ani iným dôkazom. Pokiaľ ide o pojednávanie dňa 4. 10. 2007 toto bolo odročené bez meritórneho prejednania veci, nakoľko jeho odročenie navrhol samotný navrhovateľ z dôvodu nedostatku času na jeho prípravu. Vzhľadom k tomu súd priznal navrhovateľovi za tento úkon iba odmenu vo výške 1 (§14 ods. 4). S poukazom na vyššie uvedené súd náhradu trov konania za takto uplatnené právne úkony navrhovateľovi nepriznal.
Podľa § 149 ods. 1 OSP, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Poučenie:
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia na Okresný súd Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené / § 205a/
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
V Bratislave dňa 26.1. 2009
JUDr. Branislav Král
zastupujúci sudca
Za správnosť :
Bodriová