Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/157/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a sudcov JUDr. Denisa Vékonyho a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci žalobcu T.. U. U., bytom S., M. L. R. č. XX, právne zastúpený JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou, bytom Žilina, Gaštanová 3077/17, so sídlom v Žiline, Horný Val č. 24 proti žalovanému G., o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Partizánskom zo dňa 22. apríla 2008, č. k. -253 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách štátu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že informácia podpredsedníčky G. T.. T. E. s obsahom: „U. U. vedel o sťahovaní. Vedel aj to, že ak neopustí svoju kanceláriu, vysťahuje ho odtiaľ komisia na to zriadená,“ uverejnená v denníku M. obroda dňa 9.4.2002 v článku s nadpisom „S. sudcovi U. vybielili kanceláriu“ je v časti: „Vedel aj to, že ak neopustí svoju kanceláriu, vysťahuje ho odtiaľ komisia na to zriadená“ nepravdivá a právo žalobcu T.. U. U. priznané porušené bolo. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 10.000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. Súd pripustil späťvzatie žaloby v časti o uloženie povinnosti žalovanému v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku ospravedlniť sa žalobcovi formou platenej inzercie v denníkoch U., P. a M. N.. Žalobcu zaviazal zaplatiť na účet súdu trovy konania štátu vo výške 819,50 Sk s tým, že trovy konania štátu vo výške 819,50 Sk znáša štát. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil a . Žalobca sa domáhal ochrany osobnosti na základe informácie podpredsedníčky žalovaného, ktorú poskytla denníku M. obroda dňa X.X.XXXX. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca od januára 2002 vedel o tom, že z dovtedy pridelenej kancelárie sa bude musieť presťahovať do určenej kancelárie na 3. poschodí budovy okresného súdu. Ani samotný žalobca skutočnosť, že o sťahovaní vedel, nepopieral, čo vyplýva z jeho výpovede. Okrem toho žalovaný preukázal vedomosť žalobcu o sťahovaní sa harmonogramom vykonávania jednotlivých prác, ďalej opatrením predsedu súdu zo dňa 27.3.2002. Žalobca dňa 28.3.2002 nastúpil na riadnu dovolenku, z ktorej sa vrátil dňa 8.4.2002. Kancelária žalobcu bola presťahovaná počas dovolenky dňa 5.4.2002. Je preto zrejmé, že žalobca o tom, že predseda súdu

zriadil komisiu na vysťahovanie jeho kancelárie, nevedel a keď táto informácia bola poskytnutá, bola v tejto časti nepravdivá. Preto súd žalobe v tejto časti vyhovel a určil, že informácia podpredsedníčky G. súdu v S. T.. T. E. s obsahom „Pán U. vedel o sťahovaní a vedel aj to, že ak neopustí svoju kanceláriu, vysťahuje ho odtiaľ komisia na to zriadená“, uverejnená v denníku M. obroda dňa X.X.XXXX je v tejto časti nepravdivá a právo žalobcu T.. U. U., priznané porušené bolo. Skutočnosť, že došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti vyplýva zo svedeckých výpovedí T.. T. M. a najmä T.. L. P.. Žalobca sa domáhal proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- Sk. V tejto časti žalobe vyhovel súd len sčasti a uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 10.000,- Sk. Vychádzal zo závažnosti ujmy a zo všetkých okolností dôležitých pre rozhodnutie, najmä z toho, že prvotnú informáciu zverejnil samotný žalobca a zabezpečil jej medializáciu a žalovaný poskytoval informáciu len z toho dôvodu, že bol novinárom požiadaný o informáciu. V časti, kedy žalobca zobral žalobu späť o uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa mu formou platenej inzercie v denníkoch U., P. a M. N., bolo konanie zastavené podľa . O trovách konania štátu bolo rozhodnuté podľa a žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov konania štátu vo výške 819, Sk s tým, že zbytok trov konania štátu bude znášať samotný štát, pretože v tejto časti vzhľadom na čiastočný úspech a neúspech v konaní by mal sa na zaplatenie trov konania podieľať žalovaný. Žalovaný je však oslobodený od platenia súdnych poplatkov podľa , a preto tieto trovy znáša štát. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že tak žalobca, ako aj žalovaný boli v konaní úspešní len čiastočne.

Proti tomuto rozsudku podal v časti, týkajúcej sa trov konania a trov konania štátu včas odvolanie žalobca. Poukazoval na tú skutočnosť, že v predmetnom spore síce uspel čiastočne, avšak uspel v tom, čo tvorilo merito veci. Nepriznanie požadovanej satisfakcie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške bolo dané úvahou súdu. Takže aj keď mal úspech len čiastočný, má právo na plnú náhradu trov konania podľa . Poukazoval pritom na širokú judikatúru všeobecných súdov Slovenskej republiky. Poukazoval tiež na to, že jeho uplatňovanie práva nebolo bezdôvodné a samoúčelné. V spore o ochranu osobnosti bol úspešný, a preto je nespravodlivé, aby znášal náklady sporu a úspech v spore by dokonca znamenal zníženie jeho majetku. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že trovy konania štátu vo výške 1.639,- Sk bude znášať štát a žalovaný bude povinný zaplatiť mu trovy konania celkovo vo výške 36.900,- Sk.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalovaný, a to v časti výroku, ktorým súdu prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- Sk. V rámci dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že podľa opatrení bývalého predsedu G. súdu S. mal sťahovanie zabezpečiť vedúci správy a hospodárka súdu. A. informácia však nenasvedčuje tomu, že sťahovanie bude zabezpečené komisiou. Zásah do práva žalobcu súd odôvodňuje odkazom na svedecké výpovede T.. M. a T.. P.. Okrem všeobecného odkazu na dve svedecké výpovede uvádza, že vychádzal zo závažnosti ujmy a okolností dôležitých pre rozhodnutie. Žiadna závažnosť ujmy však v tomto rozsudku konštatovaná nie je a rovnako nie sú uvedené žiadne okolnosti dôležité pre rozhodnutie. Jedná sa len o všeobecné konštatovanie, ktoré nie je možné preskúmať. Je nepochybné, že žalobca o nutnosti presťahovať sa vedel, a to minimálne od mesiaca január 2002. Keďže o sťahovaní vedel, je irelevantné to, či bol následne vysťahovaný komisiou alebo iným spôsobom bez účasti osobitnej komisie. Čo sa týka samotného sťahovania, žalovaný je toho názoru, že žalobca ako bývalý zamestnanec nebol oprávnený z titulu svojho postavenia spochybňovať či odmietať presťahovanie. Žalovaný sa nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa v tom smere, že tento zásah do osobnostnej sféry žalobcu by vyžadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- Sk. Samotné tvrdenie o spôsobe vysťahovania či už komisiou alebo bez nej nemohlo privodiť žiaden zásah do osobnosti žalobcu. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v tejto časti žalobu zamietol.

Žalovaný podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v časti, týkajúcej sa odvolania voči trovám konania. Poukazoval na to, že predmetom konania bolo uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa a tiež plnenie peňažnej povahy a plnenie nepeňažnej povahy. V časti o uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie bolo konanie zastavené. K zastaveniu konania došlo zavinením žalobcu. Okrem toho bol žalobca čiastočne neúspešný v časti žiadosti o vyslovenie porušenia jeho práv a tiež v časti, kde žiadal o vyššiu nemajetkovú ujmu, ako mu bola priznaná. Preto mal žalovaný za to, že súd nemohol

o trovách konania rozhodnúť podľa , nakoľko nie je možné ustáliť, aký bol pomer úspechu a neúspechu účastníkov vzhľadom k tomu, že požadované plnenie bolo tak peňažnej, ako aj nepeňažnej povahy. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

Žalobca podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Poukazoval na tú skutočnosť, že podľa názoru Ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy, vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Poukazoval tiež na právo na spravodlivé zadosťučinenie podľa článku 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Podmienkou úspešného uplatnenia občianskoprávnej ochrany podľa nie je, aby spolu s neoprávneným zásahom došlo zároveň vždy k zníženiu vážnosti postihnutej osoby v spoločnosti. Poukazoval tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2005 sp. zn. .

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa po nariadení odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- Sk je dôvodné, a preto v tejto časti je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť podľa a v časti trov konania štátu je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť podľa z nasledovných dôvodov:

Žalovaný bol na pojednávanie riadne predvolaný, svoju neúčasť riadne ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti, a preto odvolací súd konal v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka konania v náväznosti na ust. .

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd určil, že informácia podpredsedníčky G. súdu v S. T.. T. E. je v časti nepravdivá a právo žalobcu priznané porušené bolo a zároveň výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo zastavené konanie v časti, kde sa žalobca domáhal voči žalovanému ospravedlniť sa formou platenej inzercie v denníkoch U., P. a M. N., nadobudlo právoplatnosť, nakoľko tieto výroky rozsudku súdu prvého stupňa odvolaním napadnuté neboli, a preto sú rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol potom výrok, na základe ktorého bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výroky rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania.

Keďže výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo určené, že právo žalobcu T.. U. U. priznané bolo porušené v tom smere, že informácia podpredsedníčky G. súdu v S. T.. Jany E. nie je pravdivá v časti, kedy uviedla, že žalobca vedel aj to, že ak neopustí svoju kanceláriu, vysťahuje ho odtiaľ komisia na to zriadená. Keďže odvolací súd bol viazaný týmto výrokom, ktorý konštatoval, že právo žalobcu porušené bolo, zaoberal sa v prevyšujúcej časti výškou nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvého stupňa priznal žalobcovi vo výške 10.000,- Sk.

Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že fyzická osoba má v prvom rade právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, prípadne aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. A až za predpokladu, že pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Faktom je, že právo žalobcu na ochranu osobnosti podľa porušené bolo. Na druhej strane je však potrebné prisvedčiť argumentácii súdu prvého stupňa v tom smere, že prvotnú informáciu zverejnil samotný žalobca a zároveň zabezpečil jej medializáciu. Rovnako je potrebné prisvedčiť aj tomu, že žalovaný poskytoval informáciu len z tohto dôvodu, že bol požiadaný o informáciu zo strany novinára. Rovnako pri výške nemajetkovej ujmy bolo potrebné prihliadať aj na to, že žalobca jednoznačne o sťahovaní vedel. Na druhej strane je však nepochybné, že bol vysťahovaný v čase, keď bol na dovolenke komisiou na to zriadenou. Pokiaľ teda dochádza k zásahu do práva na ochranu osobnosti zo strany žalobcu, je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že skutkové tvrdenie, prostredníctvom ktorého došlo k takémuto zásahu, nebolo tvrdením, ktoré bolo zásahom do sféry osobného súkromia chránenej právom. Nepravdivé tvrdenie zo strany žalovaného spočívalo v tom, že žalobca skutočne nevedel o tom, že bude zriadená komisia na jeho vysťahovanie. Z týchto skutkových okolností potom dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa prostredníctvom voľnej úvahy k záveru, že primeranosť zadosťučinenia vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu by spočívala v ospravedlnení sa zo strany žalovaného v prospech žalobcu. Žalobca však na tejto forme zadosťučinenia netrval a žalobu v tejto časti zobral späť. Je možné prisvedčiť argumentácii žalobcu v tom smere, že ospravedlnenie sa s takýmto časovým odstupom vo verejných denníkoch by opätovne rozvírilo hladinu verejnej mienky, avšak odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že nič nebránilo žalobcovi v tom, aby sa domáhal ospravedlnenia formou súkromného listu zo strany žalovaného v prospech žalobcu. Odvolací súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu poukazuje na tú skutočnosť, že takáto forma ospravedlnenia sa aj formou nie medializovanou v novinách by vzhľadom na porušenie, ktorého sa dopustil žalovaný voči žalobcovi sa javí ako dostačujúca a primeraná.

Nesprávny bol teda postup súdu prvého stupňa, ktorý uzavrel, že v dôsledku porušenia práva na ochranu osobnosti zo strany žalovaného voči žalobcovi by tento mal mať nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10.000,- Sk.

Vo zvyšku sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa a v celom rozsahu naňho odkazuje s poukazom na ust. .

V ďalšej časti sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu voči trovám konania štátu a trovám konania, ktoré mu v rámci konania pred súdom vznikli. Správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý uzavrel, že žalobca bol čiastočne úspešný, avšak len v časti, kedy sa domáhal určenia, že právo na ochranu jeho osobnosti porušené bolo. V prevyšujúcej časti, a to v časti, kedy žiadal žalovaného ospravedlniť sa, zobral návrh späť, a preto možno dôvodiť, že zavinil zastavenie konania v náväznosti na ust. . Čo sa týka nemajetkovej ujmy, faktom je, že výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, avšak v tejto časti bol žalobca v celom rozsahu s poukazom na zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu neúspešný. Preto odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, a to či už prvostupňového alebo odvolacieho, a to s poukazom na ust. , kedy obaja účastníci mali v spore aj úspech aj neúspech a zároveň v spojení s ust. , .

Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa o trovách konania štátu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa a v celom rozsahu odkazuje v tejto časti na odôvodnenie súdu prvého stupňa podľa , s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .