Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20C-120-2006.pdf
PDF · 99.73 KB
No categories available
20C/120/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: W.. C. D., L. A.. Č.. XX, Š., zastúpená advokátom Mgr. Radovanom Kimákom, Kukučínova 22, Bratislava, proti odporcovi: Slovenské elektrárne a. s., Hraničná 12, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, rozhodol,
rozhodol:
Súd u r č u j e , že výpoveď daná navrhovateľke listom odporcu zo dňa 24. 11. 2005
j e n e p l a t n á .
Pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá.
O náhrade mzde a trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom podaným na tunajší súd domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 24. 11. 2005 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné.
Uznesením zo dňa 12. 6. 2008 súd v zmysle § 95 O. s. p. pripustil zmenu návrhu v nasledovnom znení:
Súd určuje, že výpoveď daná navrhovateľke listom odporcu zo dňa 24. 11. 2005 je neplatná.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 51.720,- Sk brutto mesačne odo dňa 1. 4. 2006 do dňa, kedy jej umožní odporca pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Vo svojom návrhu navrhovateľka uviedla, že odporca s ňou skončil pracovný pomer výpoveďou z organizačných dôvodov, pričom podľa názoru navrhovateľky je uvedená výpoveď neplatná, keďže u odporcu jednak nebolo platne rozhodnuté o organizačnej zmene, odporca si nesplnil svoju ponukovú povinnosť a tiež výpoveď neprerokoval s odborovou organizáciou.
Uznesením zo dňa 12. 6. 2008 súd pripustil zmenu petitu návrhu tak, že tento znie: Súd určuje, že výpoveď daná navrhovateľke listom odporcu zo dňa 24. 11. 2005 je neplatná. Pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trvá. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy 81.720,- Sk
brutto mesačne odo dňa 1. 4. 2006 do dňa, kedy jej umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, jej právneho zástupcu, oboznámil sa s obsahom pracovnej zmluvy navrhovateľky, výpovede, žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zo dňa 14. 11. 2005 ako i odpovede na ňu, ponuky voľných pracovných miest, návrhom na organizačné zmeny v Slovenských elektrárňach a. s. k 1. 1. 2006, organizačným poriadkom, príkazom generálneho riaditeľa odporcu, ako i ďalším obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:
Pracovný pomer navrhovateľky u odporcu vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30. 4. 1996, ktorá pôvodná pracovná zmluva bola na základe dohody zmluvných strán nahradená pracovnou zmluvou zo dňa 26. 10. 2004. Na základe novej pracovnej zmluvy bola navrhovateľka zaradená do funkcie vedúcej interného auditu. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú.
Listom zo dňa 24. 11. 2005 skončil odporca pracovný pomer s navrhovateľkou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že štatutárny orgán odporcu v záujme zvýšenia efektivity práce a racionalizácie procesov riadenia v spoločnosti rozhodol o organizačných zmenách v štruktúre jej riadenia s účinnosťou od 1. 1. 2006. Na základe tohto rozhodnutia v odbore 11300 (odbor interného auditu) dňom 31. 12. 2005 zaniklo zrušením pracovné miesto vedúceho oddelenia interného auditu, teda pracovné miesto navrhovateľky. V dôsledku uvedenej organizačnej zmeny sa stala navrhovateľka pre zamestnávateľa nadbytočnou.
Výpoveď navrhovateľka odmietla prevziať dňa 2. 12. 2005, odmietnutie prevzatia potvrdili svojimi podpismi svedkovia W.. Š. T., S. C.. S. V..
Navrhovateľke boli po doručení výpovede ponúknuté iné vhodné pracovné miesta, ktoré mal zamestnávateľ k dispozícii a to listom zo dňa 20. 10. 2005, v ktorom odporca navrhovateľke oznámil, že má celkom voľných 6 pracovných miest s tým, že ak prejaví záujem o niektoré z nich, bude absolvovať výberové konanie.
Návrhom na organizačné zmeny v Slovenských elektrárňach a. s. k 1. 1. 2006 malo dôjsť k zníženiu počtu zamestnancov na úseku 10000 - úsek generálneho riaditeľa. Z obsahu prílohy - menný zoznam obsadených pracovných miest, ktoré mali byť k 1. 1. 2006 zrušené, je uvedené i pracovné miesto navrhovateľky.
Z obsahu zápisnice č. 20/2005 zo zasadnutia predstavenstva odporcu zo dňa 12. 8. 2005 súd zistil, že jedným z programov prerokovania bol i návrh na organizačné zmeny v Slovenských elektrárňach a. s. k 1. 1. 2006, ktorý návrh predstavenstvo vzalo na vedomie s pripomienkami a schválilo navrhnuté zmeny tiež s pripomienkami.
Navrhovateľka vo svojej výpovedi sa pridržiavala písomne podaného návrhu a mala za to, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná z troch základných dôvodov, ktorými sú:
- nebol daný súhlas odborovej organizácie, napriek tomu, že navrhovateľka bola zástupkyňou zamestnancov
- odporca si riadne nesplnil svoju ponukovú povinnosť
- prerokovanie výpovede s odborovou organizáciou bolo realizované pred vypracovaním výpovede, teda v čase prerokovania výpoveď vôbec neexistovala.
Odporca mal za to, že výpoveď bola prerokovaná z odborovou organizáciou, a to, že medzi prerokovaním a výpoveďou bol istý časový odstup, je právne irelevantné. Výpoveď bola doručená navrhovateľke až po jej prerokovaní. Navrhovateľke bolo ponúkané voľné pracovné miesto, o ktoré sa však navrhovateľka neuchádzala.
Svedok W.. G. G. vo svojej výpovedi uviedol, že u odporcu v roku 2005 pôsobil ako riaditeľ odboru interného auditu. Už v roku 2004 sa znižoval stav zamestnancov v dôsledku racionalizácie. Racionalizácia spočívala v tom, že pôvodné oddelenie, ktoré bolo rozdelené na dve oddelenia, sa malo zlúčiť do jedného oddelenia. V roku 2005 ako vedúci odboru dostal za úlohu znížiť stav zamestnancov na svojom odbore o dvoch. Snažil sa situáciu riešiť dohodou so zamestnancami, zisťoval, či niektorý so zamestnancov nemá záujem o odchod do starobného dôchodku. Takýmto spôsobom bol skončený pracovný pomer s jedným zamestnancov dohodou, s navrhovateľkou bol pracovný pomer skončený výpoveďou.
W.. C. M. ako svedok uviedol, že u odporcu v roku 2005 pracoval ako výkonný riaditeľ kancelárie predstavenstva. Do jeho sekcie patril aj odbor vnútorného auditu. W.. G. bol jeho podriadený. U odporcu už od roku 2004 prebiehal proces reštrukturalizácie, ktorý prestavoval súbor racionalizačných opatrení, ktoré sa uskutočňovali na etapy, a v dôsledku ktorých boli dané výpovede cez 1000 zamestnancom. V roku 2005 bola daná požiadavka na zníženie zamestnancov asi o 700, z ktorého dôvodu prišla o zamestnanie aj navrhovateľka.
Listom zo dňa 14. 11. 2005 doručeného ZO SOZE pri R-SE dňa 14. 11. 2005 odporca žiadal zamestnaneckú organizáciu o prerokovanie výpovede v súlade s § 74 Zákonníka práce. Zástupcovia zamestnaneckých záležitosti dňa 22. 11. 2005 výpoveď navrhovateľky prerokovali, s výpoveďou navrhovateľky vyjadrili nespokojnosť.
Keďže navrhovateľka bola od mája 1996 do marca 2006 členkou Závodného výboru Slovenského odborového zväzu energetikov ako hospodárka, bolo potrebné, aby v zmysle
§ 240 ods. 7 Zákonníka práce s výpoveďou súhlasili aj zástupcovia zamestnancov.
Zamestnávateľ dňa 14. 9. 2005 prerokoval výpoveď navrhovateľky so Základným výborom slovenského zväzu energetikov, ktorý vyjadril nesúhlas s výpoveďou IL.
Listom zo dňa 19. 9. 2005 sa zamestnávateľ opätovne obrátil so žiadosťou o udelenie súhlasu s výpoveďou W.. C. D.. Odpoveď ZV SOZE bola opätovne negatívna (list zo dňa 27. 9. 2005).
Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Jeden z dôvodov, pre ktorý mala byť výpoveď zo dňa 24. 11. 2005 podľa navrhovateľky neplatná, bol ten, že odporca o organizačnej zmene riadne nerozhodol. Poukázala na zápisnicu zo zasadnutia
predstavenstva odporcu zo dňa 12. 8. 2005, ktorá nie je podpísaná členmi predstavenstva a teda nie je zrejmé, či ju predstavenstvo skutočne schválilo.
K tejto námietke navrhovateľky súd uvádza, že Zákonník práce ani iný právny predpis neustanovuje, že rozhodnutie o organizačnej zmene musí mať nevyhnutne písomnú formu. Zamestnávateľ môže v konaní aj iným spôsobom preukázať, že o organizačnej zmene bolo zamestnávateľom rozhodnuté a že organizačná zmena bola aj uskutočnená. To, že u odporcu k organizačnej zmene došlo, mal súd za preukázané príkazom generálneho riaditeľa č. SE/PGR-26/2005, Zápisnicou č. 20/2005 zo zasadnutia predstavenstva odporcu, návrhu na organizačné zmeny k 1. 1. 2006, ako i organizačnej schémy k 15. 6. 2005 a organizačnej schémy k 1. 1. 2006. Z uvedených dokladov súd zistil, že odbor interného auditu a kontroly - odbor 11300 mal pred organizačnou zmenou tri obsadené pracovné miesta. Odbor sa vnútorne členil na dve oddelenia - oddelenie interného auditu - oddelenie 11310, s tromi obsadenými pracovnými miestami a oddelenie kontroly a sťažností - oddelenie 11320, s piatimi obsadenými pracovnými miestami. Z organizačnej schémy účinnej ku dňu 1. 1. 2006 súd zistil, že v odbore interného auditu - odbor 11300 boli zrušené obe oddelenia t. j. oddelenie kontroly a sťažností a oddelenie interného auditu. Predstavenstvo Slovenských elektrárni a. s. dňa 12. 8. 2005 zasadalo a medzi inými prerokovalo aj návrh na organizačné zmeny k 1. 1. 2006, ktorého prílohou bol i menný zoznam zrušených pracovných miest, medzi ktorými bolo i pracovné miesto vedúcej oddelenia interného auditu t. j. pracovné miesto navrhovateľky.
Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď' pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
Okrem všeobecných náležitostí, vyžadovaných na platnosť každého právneho úkonu, musia byť splnené aj niektoré ďalšie zákonné požiadavky ustanovené špeciálne ako podmienka platnosti výpovede dávaná zamestnávateľom, a to, že výpoveď musí byť písomná a doručená. Právna úprava výslovne spája platnosť výpovede s určitými právnymi úkonmi účastníkov pracovného pomeru, ktoré musia výpovedi predchádzať. Aj naďalej sa ponuka vhodnej práce zo strany zamestnávateľa považuje za hmotno-právnu podmienku výpovede. V zmysle uvedeného zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Odporca sa v konaní bránil tým, že si svoju ponukovú povinnosť splnil. List zo dňa 20. 10. 2005, ktorý navrhovateľka prevzala dňa 24. 10. 2005, odporca síce označil ako: "Ponuka voľných pracovných miest v mieste výkonu práce pri výpovedi z dôvodov organizačných zmien u zamestnávateľa", nie je však možné uvažovať o tom, že týmto spôsobom si zamestnávateľ splnil svoju ponukovú povinnosť voči navrhovateľke, keďže voľné pracovné miesta jej ponúka s podmienkou úspešnosti navrhovateľky vo výberovom konaní. V prípade, ak by sa navrhovateľka o to-ktoré voľné pracovné miesto prípadne aj uchádzala, neexistovala by záruka, že na toto miesto bude prijatá, čo zákonodarca ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce nemal na mysli. V zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi také voľné pracovné miesto na ktoré, v prípade, že prejaví zamestnanec záujem, môže bez ďalšieho prejsť. Keďže zamestnávateľ ponúkol navrhovateľke voľné pracovné miesta s podmienkou jej úspechu vo výberovom konaní, nejde o riadne splnenie si svojej ponukovej povinnosti, z ktorého dôvodu je výpoveď podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce neplatná.
Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Listom zo dňa 14. 11. 2005 doručeného ZO SOZE pri R-SE dňa 14. 11. 2005 odporca žiadal zamestnaneckú organizáciu o prerokovanie výpovede v súlade s § 74 Zákonníka práce. Zástupcovia zamestnaneckých záležitosti dňa 22. 11. 2005 výpoveď navrhovateľky prerokovali, s výpoveďou navrhovateľky vyjadrili nespokojnosť. Konkrétna výpoveď však nemohla byť zástupcom zamestnávateľov predložená, pretože v tomto čase ešte vypracovaná nebola. Zástupca zamestnancov teda pri prerokovaní nemal k dispozícii listinu o výpovedi, ktorú mal prerokovať, a teda logicky mohol len vziať na vedomie zámer odporcu skončiť pracovný pomer s navrhovateľkou. Ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru nie je možné vykladať izolovane, ale v nadväznosti na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Citované zákonné ustanovenie nie je totiž samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Zástupcovia zamestnancov prerokovali výpoveď skôr, ako táto bola v skutočnosti vypracovaná a takýto postup nemožno považovať za akceptovateľný, čo malo za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu aj z uvedeného dôvodu.
Podľa § 204 ods. 7 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zástupcom zamestnancov výpoveď alebo s nimi okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť zamestnávateľovi súhlas do 15 dní, odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia.
Podľa § 240 ods. 8 Zákonníka práce ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa odseku 7, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu neplatná; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.
Zamestnávateľ dňa 14. 9. 2005 a 19. 9. 2005 žiadal zástupcov zamestnancov o súhlas s výpoveďou danou navrhovateľke. Obe stanoviská zástupcov zamestnancov k výpovedi danej navrhovateľke ako členke zástupcov zamestnancov boli negatívne. Keďže zamestnávateľ skončil pracovný pomer s navrhovateľkou napriek tomu, že nebol udelený súhlas zástupcami zamestnancov, je výpoveď aj z uvedeného dôvodu neplatná. Súd v konaní nezistil, že by sa od zamestnávateľa, napriek nesúhlasu vysloveného zástupcami zamestnancov, nemohlo spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnal, keďže, ako sám uviedol, mal iné voľné pracovné miesta, ktoré boli pre navrhovateľku vhodné, ibaže bola navrhovateľa v prípade záujmu odkázaná na výberové konanie.
S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel súd k záveru, že odporca ako zamestnávateľ pri realizácii výpovede navrhovateľky nepostupoval dôsledne a v súlade so Zákonníkom práce, čo malo za následok neplatnosť tohto jednostranného právneho úkonu.
Súd využil možnosť rozhodnúť najskôr len o základe veci podľa § 152 ods. 2 O. s. p. s tým, že o uplatnenej náhrade mzdy navrhovateľky a trovách konania rozhodne súd v konečnom rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1, 2 O. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.).