Details
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14C-34-2002.pdf
PDF · 116.2 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K3-14C/34/2002
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne Q. G., V. XXX, zást. JUDr. Vladimírom Hajdukom, Michalovce, J. Murgaša 22, proti žalovanému Poľnohospodárske družstvo so sídlom v Períne, Perín - Chým, IČO: 00 194 000, zást. JUDr. Darinou Mattovou, advokátkou, Košice, Krivá 18, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 14C/34/2002-176 z 30.5.2007 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie proti rozsudku, pokiaľ ide o výrok, ktorým žalobe bolo sčasti vyhovené a výrok o svedočnom. P o t v r d z u j e rozsudok v ostatnej časti . Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa upravenou žalobou domáhala, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť jej nemajetkovú ujmu (satisfakciu) 5 530 000 Sk za stratu manžela X. G.. Uviedla, že uplatňuje nárok podľa § 11 OZ a neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ, že porušením práva na život jednej fyzickej osoby (jej neb. manžela) došlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej fyzickej osoby, a to konkrétne u nej samotnej, že žalovaný si sám svoju vinu priznal, ako aj inšpektorát práce ho usvedčil z tejto jeho viny, ako aj polícia, a to nimi cit. zákonmi a zásadami bezpečnosti postupov pri opravách, ktoré vypracované nemal v čase pádu J. G., že zásah do jej súkromia spočíval v úplnej deštrukcii jej rodinnej väzby spôsobenej usmrtením člena rodiny - jej manžela, životného druha, partnera a priateľa v jednej osobe, ako aj živiteľa rodiny, otca dospelých, ale aj mal. detí, že citová a sociálna väzba medzi neb. a ňou riadne fungovala, neexistovali žiadne znaky alebo pochybnosti jej narušenia, resp. domáhania sa zrušenia tejto rodinnej väzby, že strata bola pre ňu náhla, nečakaná a po stránke citovej veľmi bolestivá, tak u nej, ako aj u všetkých členov jej rodiny vrátane detí, že strata bola aj materiálna, lebo rodina prišla aj o príjem neb., že bolesť nad stratou u nich naďalej pretrváva, že z pohľadu citovej a sociálnej oblasti táto ujma je rozsiahla, pretože nezasiahla iba jednu, je trvalá, ničím nenahraditeľná, keďže možno nahradiť v živote partnera, ale nikdy nemožno nahradiť deťom otca, že morálne nejakým ospravedlnením túto ujmu nemožno nahradiť, ani finančne avšak peniaze môžu zmierniť zhoršenie celkovej situácie jej rodiny. Poukázala tiež na to, že súdy v praxi pri autonehodách odškodňujú ľahké zranenie na 17 600 Sk, ťažké zranenie na 983 000 Sk a smrť až na 5 530 000 Sk, konkrétne uviedla prípad, že sudca Okresného súdu v Michalovciach v prípade ťažkého poškodenia priznal pri dopravnej nehode účastníčke 29 000 000 Sk a poukázala na to, že život neb. J. G. nebol o nič menej hodnotný ako zdravie účastníčky, ktorá žije a J. G. musel zomrieť pri plnení pracovných úloh v prospech žalovaného. Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 200 000 Sk a štátu na účet súdu trovy konania 5 800 Sk a súdny poplatok 12 000 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a svedkyni Karine G. svedočné a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Zistil, že manžel žalobkyne pracoval u žalovaného ako údržbár a 9.4.2001 utrpel pracovný úraz, následkom ktorého 18.4.2001 zomrel, že žalobkyňa si listom z 15.11.2001 uplatnila u žalovaného odškodnenie za stratu manžela a to z dôvodu, že žalovaný konal proti dobrým mravom a uložil jej manželovi splnenie takej pracovnej úlohy, kde nebol dodržaný predpísaný spôsob postupu opravy, že žalovaný si bol vedomý, že jej manžel je človek zdravotne postihnutý, a aj napriek tomu ho vyslal na plnenie pracovných úloh za zvlášť nebezpečných podmienok, pričom nezabezpečil potrebné bezpečnostné zariadenia a takto stratila manžela, deti otca a živiteľa rodiny a z toho dôvodu požadovala odškodnenie. Ďalej zistil, že žalovaný potvrdil, že J. G. bol jeho zamestnancom a pracoval od 1.1.1984 ako údržbár a v prípade potreby ako vrátnik - strážnik (poukázal na vyjadrenie závodného lekára zo 4.7.2000, ktorý uviedol, že je schopný práce opravára - údržbára, ako aj vrátnika - strážnika), že 9.4.2001 pri odstraňovaní poruchy utrpel pracovný úraz, následkom ktorého 18.4.2001 zomrel, že o tomto následne bol urobený záznam o úraze, v ktorom bolo uvedené, že pri spájaní roztrhnutej reťaze na „stoličáku“ sa pravdepodobne pošmykol a spadol na betónovú podlahu, že tento pracovný úraz bol šetrený aj Inšpektorátom práce Košice 14.5.2001, na základe ktorého sa konštatuje, že porušil (žalovaný) § 8b ods.1 písm. a) bod 1. zák.č.330/96 Zb. v platnom znení a § 9 ods.2 písm. a) vyhl.č.374/90 Zb. a zakázal mu poverovať výkonom práce vo výškach zamestnancov, ktorí nie sú pre tieto práce zdravotne a odborne spôsobilý, že prejednal tento pracovný úraz na predstavenstve 3.5.2001 a prijal aj opatrenia a že podľa § 197 ods.1 ZP boli nároky zo zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze vyplatené Slovenskou poisťovňou a Sociálnou poisťovňou, pričom jeho predstavenstvo rozhodlo aj o poskytnutí jednorazového odškodnenia 10 000 Sk pre rodinu neb. Vzal do úvahy, že znalkyňa z odboru psychológia v znaleckom posudku uviedla, že povaha vzťahu medzi manželmi mala normálny charakter, mala priebeh, ktorý zodpovedá bežným manželským vzťahom po 24 ročnom manželstve, že manžel znamenal pre žalobkyňu dôležitú a nenahraditeľnú osobu, že jeho stratou došlo u nej k závažnej životnej zmene, ktorá bola spojená so stresom najvyššej intenzity, že jej vnímanie danej situácie bolo subjektívne, zodpovedalo okolnostiam spojeným s neočakávanosťou a nepripravenosťou straty životného partnera, že emočné väzby na manžela boli zodpovedajúce dĺžke ich vzťahu a vyvíjali sa v súlade s normálnym priebehom manželských vzťahov, nemali spoločne v živote takú krízu, ktorá by zmenila ich vzájomný vzťah, že aj jeho choroba, ktorá priniesla pre neho invaliditu, nebola tým, čo by znamenalo, žeby mala očakávať jeho stratu, že nehľadala náhradu životného partnera (podľa jej udania nemá žiadny iný partnerský vzťah), že následky mali povahu stresovej reakcie spojenej s neurotickými reakciami, depresiou, ich intenzita mala maximálny charakter bezprostredne po smrti a s odstupom času sa začala psychicky vyrovnávať s daným životným statusom, hlavne v čase, keď deti dospeli a mohli jej poskytnúť oporu, ktorú v živote potrebuje, že rovnako sa aj v rodičovskej role ocitla sama a musela nahrádzať rolu otca pre nedospelé deti, že najťažšie to bolo pre ňu i vo výchove syna, ktorý stratil v kritickom veku otca a súčasne aj vzor mužskej roly, s ktorým sa práve v tomto veku chlapci zvyknú identifikovať a že závažnosť tejto straty je pre jej osobnosť veľmi vysoká, lebo stratila osobu, ktorá bola pre ňu oporou, nebola pripravená na stratu, pretože aj napriek jeho predchádzajúcej chorobe, nič nepoukazovalo na to, žeby sa mala pripravovať a očakávať jeho stratu. Prihliadol na to, že žalovaný uviedol, že nepochyboval a nepochybuje o tom, že úmrtie manžela žalobkyne bolo pre ňu stresujúcou situáciou a stavom, s ktorým sa vysporiadavala dlhšie obdobie vzhľadom na to, že bol jej životným partnerom a otcom detí a že jeho stratu natoľko neočakávala, na druhej strane však poukázal na to, že aj prekonanie infarktu myokardu jej manželom bolo závažným srdcovocievnym ochorením, ktoré tiež prichádza náhle, veľmi často sa opakuje s možnosťou náhle neodvrátiteľného následku, teda smrti, t. zn., že v podstate určitý stres prežila a aj to očakávanie by prichádzalo do úvahy, keďže išlo o závažné srdcovocievne ochorenie, ďalej poukázal na vyjadrenia svojej predsedníčky, ktorá pri znaleckom vyšetrení sa vyjadrovala k osobnosti a povahovým vlastnostiam J. G., že mal zvláštnu povahu, že bol prchký, nedalo sa mu hocičo povedať a vedel byť aj agresívny, že o týchto vlastnostiach sa žalobkyňa vo výpovedi nezmieňovala, i keď podľa jeho názoru sa tieto jeho vlastnosti museli prejavovať negatívne aj v partnerskom vzťahu a v manželskom živote a negativistický postoj žalobkyne hodnotil ako jej subjektivistický postup, ktorý nie je ničím podložený, pričom podľa svojich možností bol ústretový voči nej v prípade, žeby prejavila relevantne splniteľné požiadavky, že čo sa týka materiálneho zabezpečenia rodiny po smrti jej manžela táto bola vo finančnom ohodnotení lepšie, než pokiaľ jej manžel žil, pracoval a aj poberal čiastočný invalidný dôchodok, že jej a aj jej rodine bolo poskytnuté finančné zabezpečenie cez Sociálnu poisťovňu, preto podľa jeho názoru v tomto smere stresovaná nemohla byť, a nemohla to pociťovať ako ujmu a čo sa týka jej požiadavky na zaplatenie nemajetkovej ujmy 5 530 000 Sk, považoval ju za neprimeranú a neodôvodnenú, keďže nejde o náhradu škody, ani o žiadny poistný vzťah, ktorý nastane pri poistnej udalosti, kde sa rieši náhrada podľa zmluvne dohodnutých podmienok a výška poistného plnenia je iste závislá a zabezpečená poistením. Prihliadol tiež na výpoveď svedkyne Lýdie Z. (dcéry žalobkyne), že
smrť otca brala ako veľkú stratu, pretože aj napriek tomu, že mal zdravotné problémy so srdcom nesnažil sa správať ako invalid, ale snažil sa pracovať aj naďalej a snažil sa zabezpečiť rodinu, že čo sa týka citovej a psychickej stránky bol človek, ktorý vedel vždy pomôcť a vždy sa naňho mohla obrátiť, že mal veľmi pozitívne myslenie a aj napriek tomu, že od roku 1998 nebývala v spoločnej domácnosti s rodičmi, navštevovala ich pravidelne, mala svojho otca veľmi rada a v súčasnej dobe pociťuje jeho stratu o to viac, že má už svoju vlastnú rodinu a berie to ináč, svedkyne S. G., že otec jej stále chýba a cíti stále určité prázdne miesto vo svojom živote po jeho smrti, že pociťuje to ako stratu časti svojho tela a že ju mrzí, že nikdy nebude splnený jeho sen starať sa o vnúčatá, že bol človek, ktorý sa snažil vždy zabezpečiť rodinu tak, aby netrpela nedostatkom a že po jeho smrti sa snažila mame pomôcť podľa svojich možností, pričom brat u nej strávil 3 roky v Taliansku, kde sa oňho starala a svedkyne Q. G. (dcéry žalobkyne), že v čase smrti otca mala 13 rokov, bola v puberte a otec bol pre ňu oporou, staral sa o deti, nerobil rozdiely medzi deťmi, nebil ich, že po jeho smrti pocítila akoby zhon, že odišiel človek, ktorého mala rada a chýba jej dodnes, že kým žil, nemali veľa peňazí, ale stále vyžili a po jeho smrti pociťovali finančnú stratu a vypomáhali im sestry. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu, citujúc znenie čl.19 ods.2 Ústavy SR a § 11 a § 13 OZ, z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. Konštatoval, že OZ pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vymedzuje 3 prostriedky občianskoprávnej ochrany a to žalobu tzv. zdržovaciu, tzv. odstraňovaciu a satisfakčnú a že z cit. ust. vyplýva, že ak môže byť nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť a len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Vyslovil názor, že cit. ust. OZ dávajú oporu pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým za zásah do ich osobnosti usmrtením ich blízkej osoby, že došlo k zásahu do osobnostného práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť rodiny, bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné a okrem toho bolo zistené, že skutočne stratou manžela došlo u nej k nenapraviteľnej strate, ktorá mala nepriaznivý dôsledok aj na jej psychiku. V súlade s § 13 ods.3 OZ mal zato, že v dôsledku tragickej smrti manžela žalobkyne ide o závažnú ujmu spočívajúcu v strate manžela, pričom utrpela citovú ujmu spočívajúcu v pocitoch smútku a šoku zo smrti milovanej osoby. Zdôraznil, že pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené 2 kritéria, z ktorých musí súd vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a teda samotná závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch, že OZ maximálnu, ani minimálnu výšku zadosťučinenia neupravuje, upravené je iba to, že musí byť primerané a rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, že jeho zmyslom nie je byť zábezpekou, zdrojom obživy ani náhrady príjmu, preto logicky nemôže viesť k neprimeranému obohateniu a že kritériom, ktorým sa riadil neboli len okolnosti na strane žalobkyne, ale aj okolnosti na strane žalovaného, kde išlo o „nedbalosť“, ale nie konanie úmyselné. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a princípu spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch určil 200 000 Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výsluch syna žalobkyne Jozefa G. nevykonal, pretože tento výsluch namietala zást. žalovaného z dôvodu, že sa zúčastňoval pojednávaní a v konečnom dôsledku by uviedol iba tie isté skutočnosti, ktoré uviedli vypočuté dcéry žalobkyne a jeho svedecká výpoveď by nič nové do veci nepriniesla. Taktiež nevykonal výsluch „štatutárov“ žalovaného a návrh na ich výsluch zamietol z dôvodu, že výsluch štatutárneho zást. žalovaného na otázku, prečo udalosť o úraze nahlásil až 19.4.2001, keď J. G. zomrel, považoval za právne irelevantný a nič by nezmenil na rozhodnutí vo veci samej. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná v plnom rozsahu, avšak vzniklo jej právo na náhradu trov konania v súlade s § 142 ods.3 O. s. p., lebo rozhodnutie o výške plnenia záviselo od jeho úvahy, avšak však náhradu trov konania jej nepriznal v súlade s § 151 ods.1 O. s. p., keďže jej zást. si ju neuplatnil, nevyčíslil. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal podľa § 150 O. s. p., keďže v danom prípade sú splnené podmienky pre výnimočné nepriznanie z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to vzhľadom na druh a povahu konania, ako aj vzhľadom na sociálne aspekty žalobkyne. V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie a znalkyni bola priznaná odmena 5 800 Sk preddavkovo zo štátnych prostriedkov, preto podľa § 148 ods.1 O. s. p., vzhľadom na výsledok konania, má proti žalovanému štát právo na náhradu trov konania, ktoré platil, t.j. 5 800 Sk. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods.2 zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a so zreteľom na to, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov, žalovaný je preto podľa výsledku, t.j. pomeru žalobou uplatneného nároku k nároku, ktorý bol priznaný, povinný zaplatiť
súdny poplatok z návrhu [podľa položky 7 písm. d) sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom v čase začatia konania bol súdny poplatok 2 000 Sk a 5 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, spolu 12 000 Sk]. Svedkyňou K. G. uplatnenú náhradu svedočného vo výške cestovného 573,57 eura Taliansko - Košice a späť nepriznal, lebo nebola predvolaná na výsluch, jej výsluch bol vykonaný mimo pojednávania, pričom z letenky bolo zistené, že priletela 26.2. a späť do Talianska odlietala 5.3.2007, t. zn., že nepriletela výlučne na výsluch, ale pravdepodobne na návštevu príbuzných. Žalobkyňa podala proti rozsudku včas odvolanie a uviedla, že napáda rozsudok ohľadne výšky prisúdenej nemajetkovej ujmy a vykonaného dokazovania, pretože je nezákonný, neobjektívny, stranný a odporuje praxi všeobecných súdov v podobných veciach. Žiadala preto odvolací súd, aby ohľadne napadnutej časti zmenil výrok súdu, vykonal dokazovanie a sám vo veci rozhodol podľa upraveného petitu žaloby. Odvolacie dôvody opierala o § 205 ods.2 písm. a),c),d) a § 205a ods.1 písm. a) O. s. p. a trovy konania si neuplatnila. K námietke zaujatosti voči sudkyni súdu uviedla, že bola prítomná na pojednávaní 30.5.2007, že sa stotožňuje s námietkou zaujatosti voči konajúcej sudkyni, ktorú vtedy vzniesol jej zást., že sudkyňa na tomto pojednávaní vo veci nerozhodla a že aj ona žiada, aby námietka zaujatosti bola prejednaná ako odvolací dôvod a mala za to, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa, lebo spisový materiál mal byť odstúpený nadriadenému súdu ešte predtým ako súd v merite veci rozhodol, aby sa o námietke zaujatosti rozhodlo, že stačí mať pochybnosť o nezaujatosti sudcu v ním riešenej veci, že podobná je prax všeobecných súdov v prípadoch, kedy svoju zaujatosť voči účastníkom konania, resp. ich zást. namietajú samotní sudcovia a nadriadený súd ich z konania vylučuje, pričom dôvodom je to, že pre ich vzájomný pomer nie je nijaká záruka, že sudca bude vo veci objektívny a nezaujatý, že jednotlivec musí mať možnosť, aby jeho vec bola súdom rozhodnutá bez toho, aby mu boli kladené do cesty neprimerané právne alebo faktické prekážky a že spravodlivosť musí byť nielen vykonaná, ale musí byť aj vidieť, že bola vykonaná. Nesúhlasila s odpoveďou predsedu konajúceho súdu v liste Spr. V 310/07 z 21.6.2007, pretože jej podanie obsahovalo sp. zn. a jeho postup považovala za nezákonný. K právnej a skutkovej stránke veci uviedla, že súd už predtým konal stranne, neobjektívne a zaujato, ak rozsudkom 14C34/2002-67 z 26.11.2003 jej žalobu zamietol, že na základe jej odvolania z 27.1.2004 odvolací súd zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil na konanie, pričom vo svojich intenciách konajúcemu súdu určil ďalší postup v procese dokazovania, že súd vykonal dokazovanie takým spôsobom, že diskriminoval jedno z jej deti, ak ho v konaní nevypočul, že stalo sa tak práve chybou tohto súdu, že súd už v skoršom rozsudku nerešpektoval relevantnú skutočnosť, že v prípade smrteľného pracovného úrazu J. G., jej manžela, bol porušený zákon, že nie je pravdou tvrdenie súdu, že išlo o nedbalosť, že v danom prípade neišlo o nijakú nedbalosť, ale o úmyselné prehliadanie porušovania zákonov v oblasti bezpečnosti práce, že o nej denno-denne štatutári žalovaného vedeli, pravidelne neb. J. G. vystavovali nebezpečenstvu ohrozenia jeho zdravia a života a za takéto konanie podľa jej názoru boli aj trestnoprávne zodpovední. Ďalej uviedla, že bolo rozhodujúce kde, kedy a za akých okolnosti musel J. G. zomrieť, v akom veku, o aký počet detí sa staral, že žil usporiadaným rodinným životom, že miloval svoju manželku a svoje deti, že stratou jeho ľudského života stratila manžela, otca deťom, citlivého a blízkeho životného partnera, že jeho strata boli stále, lebo musel zomrieť a to za situácie, kedy zodpovední pracovníci žalovaného nemali najmenší záujem na tom, aby sa urobilo niečo v oblasti bezpečnosti práce, že on už nežije, nezarobí pre ňu a pre svoje deti nijaké peniaze, blízkym už nepomôže a tí, ktoré zákon porušili žijú, zarábajú ďalej, svojich blízkych finančne zabezpečujú, pomáhajú im. Vytýkala súdu, že pripustil zmenu žaloby ohľadne žalovanej sumy, ale v rozsudku jej úroky z omeškania nepriznal, že výšku prisúdenej sumy oprel o stratu zárobku a invalidného dôchodku jej neb. manžela a to iba za dobu cca 2 rokov od rozhodnutia, že však žalobu voči žalovanému uplatnila začiatkom roku 2002 a že si nemyslí, že vypočítanie výšky nemajetkovej ujmy takýmto spôsobom zodpovedá doterajšej rozhodovacej praxi všeobecných súdov. Postup súdu považovala za stranný a zaujatý voči nej a poukázala na prax všeobecných súdov v SR, kedy súdy v konaní o ochranu osobnosti žalobcu - sudcu z Okresného súdu Žilina s týždenníkom Moment prisúdili tomuto žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 13 000 000 Sk (trinásť miliónov) a jeho postavenie sa pritom nezhoršilo, ale naďalej pracuje v justícii a súdi, že stratu ľudského života Slovenská republika v prípade smrteľného pracovného úrazu baníkov ohodnotila na 700 000 Sk (sedemstotisíc), pričom kritériom bol vek mŕtvych a počet detí a v prípade smrteľného pracovného úrazu u pracovníkov vojenských skladov v Novákoch SR ohodnotila stratu ľudského života na 1 000 000 Sk (jeden milión) a že sudca Okresného súdu Michalovce sa priblížil Amerike a poškodenej pri autonehode, ktorá žije, prisúdil 29 000 000 Sk. Tvrdila, že je nesporné, že v každom z týchto prípadov bol porušený zákon, ale že aj v prípade smrteľného pracovného úrazu jej manžela bol porušený zákon, že nie je podľa jej názoru rozhodujúca právna forma subjektu (zamestnávateľa neb.), ale rozhodujúce je protiprávne konanie konkrétnych osôb, následkom čoho je strata ľudského života, že spravidla sa často stáva, že ten kto zákon porušil žije, avšak zomiera nevinný človek, ale spravodlivé to nie je, preto sa spravodlivosti
domáha touto právnou cestou a že prežila traumu, šok, zdravotne upadla, veľmi ťažko sa s prežitou situáciou vyrovnáva do konca svojho života a že jej manžel nemusel zomrieť, mohol byť živý, medzi nimi, všetci ho milovali, chýba im. Napokon uviedla, že považuje za nedôstojné, ak svedok pricestuje svedčiť pred súd až z Talianska, na svoje náklady a náš súd mu svedočné neprizná, aj keď si ich včas uplatnil a súd to odôvodňuje lakonicky tým, že údajne svedok pricestoval na návštevu, nie na pojednávanie, pritom v spise sú dôkazy o tom ako samotný súd rozhodol, že vo veci nebude vypočúvať všetky jej deti, ale iba tie najstaršie, lebo poznali pomery medzi rodičmi a medzi ne patrila aj S. J., G.. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že dôvod odvolania podľa § 205 ods.2 písm. a) neobstojí a dôvod odvolania citovaný ako § 205 ods.1 písm. a) je nezmyselný. K skutkovému odôvodneniu odvolania - čo sa týka námietky zaujatosti voči sudkyni sa nevyjadril, lebo toto hodnotenie mu neprislúcha. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z náležite zisteného skutkového stavu v súlade s pokynom krajského súdu v súvislosti s prvým odvolaním žalobkyne, vykonal rozsiahle dokazovanie aj znalecké. Zdôraznil, že úlohou znalca bolo zistiť, posúdiť a zodpovedať na otázku intenzity ujmy a následkov zásahu na osobnosť žalobkyne - pozostalej manželky, že aj vzhľadom na závery znaleckého posudku nepochyboval a nepochybuje o tom, že úmrtie manžela žalobkyne nebolo pre ňu stresujúcim stavom, veď bol jej životným partnerom, otcom spoločných detí a jeho stratu snáď neočakávala, na druhej strane neb. prekonal v minulosti infarkt, tiež závažná príhoda, resp. ochorenie s možnosťou náhleho neodvrátiteľného následku, teda smrti, že poznal osobu neb., keďže bol jeho dlhoročným zamestnancom a poukázal na to, že nebol vždy ideálnym človekom, resp. partnerom, mal pomerne zvláštnu povahu, bol prchký, nedalo sa mu hocičo povedať a vedel byť agresívny, že o týchto vlastnostiach neb. sa z pochopiteľných dôvodov určite žalobkyňa nezmienila, aj keď sa museli negatívne prejaviť v partnerskom vzťahu a manželskom spolužití, že sama pripustila, že v ich partnerskom živote sa prejavovali nedostatky na strane neb. manžela, ktoré súviseli s požívaním alkoholických nápojov, najmä pred infarktom, ale znalec konštatuje, že tento spôsob života (aký v skutočnosti bol) bol pre ňu prijateľný (čo nie je pre každého) a všetkým okolnostiam sa prispôsobila, že deti neb. vo svojich výpovediach demonštrovali maximálne pozitívny vzťah s otcom a idealizovali rodinné pomery v minulosti, čo žiaľ nebola celkom pravda a že je to však otázka ich svedomia, tak ako aj ich súčasný postoj a správanie sa k matke. Mal za to, že s odstupom času aj u žalobkyne rezonujú viac pozitívne vlastnosti neb., ako negatívne a pocit skôr materiálnej ujmy. Podotkol, že je zrejmé, že život človeka nie je nahraditeľný a podľa jeho názoru ani vyjadriteľný ako náhrada v peniazoch, resp. citová ujma v akejkoľvek intenzite nemá stanovenú, resp. určenú výmeru, že v danom prípade nejde o náhradu z poistného vzťahu s komerčnou poisťovňou, kde sa výška odškodnenia - poistného plnenia odvíja od zmluvne dohodnutých podmienok, že sa však domnieva, že požiadavky žalobkyne na odškodnenie z hľadiska výšky sú neprimerané a neadekvátne, že dôvody odvolania z hľadiska ich obsahu neobstoja, a preto žiadal v odvolacom konaní na nich neprihliadať. Trovy konania neuplatnil. Zást. žalobkyne sa napriek riadnemu predvolaniu na pojednávanie nedostavil ani nepožiadal o odročenie, preto podľa § 211 ods.2 a § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. bola vec prejednaná v jeho neprítomnosti. Odvolací súd po prejednaní odvolania v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, pokiaľ ide o výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk a výrok o svedočnom odmietol podľa § 218 ods.1 písm. b) O. s. p. a v ostatnej časti rozsudok potvrdil podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Podľa § 201 prvá veta O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Podľa § 218 ods.1 písm. b) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Oprávnenie na podanie odvolania chýba tomu účastníkovi konania, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá, hoci nie významná, ujma na jeho právach. Žalobkyňa, pokiaľ ide o výrok, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk, nebola dotknutá na svojich právach, lebo jej nebola uložená nijaká povinnosť, naopak bolo jej priznané právo (jej žalobe bolo týmto výrokom vyhovené), a rovnako tak nebola dotknutá výrokom o svedočnom, preto jej odvolanie, čo sa týka uvedených výrokov muselo byť odmietnuté, ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Podľa § 205a ods.1 písm. a) O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú o. i. vylúčenia sudcu.
Žalobkyňa tvrdí, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods.1 písm. g) O. s. p., t. j., že rozhodoval vylúčený sudca. Tento odvolací dôvod by bol však daný iba vtedy, ak by bolo rozhodnuté nadriadeným súdom podľa § 16 ods.1 O. s. p. o tom, že samosudkyňa JUDr. Ľubica Adamčíková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci a napriek tomu by vo veci rozhodla. V spise niet žiadneho rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že samosudkyňa JUDr. Ľ. Adamčíková je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, preto mohla byť skutočnosť, či je alebo nie je vylúčená, posúdená samostatne. Zo zápisnice o pojednávaní (č.l.171-174) 30.5.2007 a z vyjadrenia (č.l.187) z 13.9.2007 samosudkyne JUDr. Ľ. Adamčíkovej (uviedla, že sa necíti byť zaujatá, pretože je bez pomeru k veci, účastníkom konania, ako aj ich zást.) vyplýva, že zást. žalobkyne na tomto pojednávaní nevzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, preto nebolo potrebné pred vyhlásením napadnutého rozsudku „spisový materiál“ odstupovať nadriadenému súdu. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom. Súdom vykonané dôkazy, boli dostatočným podkladom na úplne zistenie skutkového stavu, čo je nepochybne zrejme z obsahu spisu, preto iba samotná okolnosť, že nevyslúchol ako svedka jedno z detí žalobkyne a štatutárov žalovaného, resp. jeho predsedníčku nemôže byť spôsobilým odvolacím dôvodom. Okrem toho v nevyslúchnutí navrhnutého svedka (aj keď ide o dieťa účastníka konania) v žiadnom prípade nemožno vidieť jeho diskrimináciu. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p. Súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p. Ostatné skutočnosti uvedené v odvolaní nemajú pre posúdenie veci nijaký právny význam, preto nebolo potrebné sa nimi osobitne zaoberať. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaný trovy odvolacieho konania neuplatnil. Súdu sa pripomína, že už od 1.12.1995, kedy nadobudol účinnosť zák.č.232/95 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa o. i. Občiansky súdny poriadok, súd už nezisťuje skutočný, ale iba skutkový stav veci a súčasne sa upozorňuje na povinnosť podľa § 164 O. s. p. opraviť úvodnú časť písomného vyhotovenia rozsudku, lebo zást. žalobkyne nie je advokátom, čo je nepochybne zrejme aj z textu jeho pečiatky na odvolaní (č.l.184).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.