Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12C-149-2005.pdf
PDF · 139.91 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/149/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Rožňava v právnej veci žalobcu V. C., C.. XX. X. XXXX, D. S. Š. Č.. XXX proti žalovanému Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Rožňava so sídlom Námestie baníkov 6, P.O.Box 51, Rožňava, IČO: 00 179 108, právne zast. JUDr. Darinou Mattovou, advokátkou, Krivá 18, Košice, o určenie neplatnosti výpovede, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania žalovanému v sume 8.570,- Sk, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne žalovaného.
Súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania štátu.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu zrušenia pracovného miesta vodiča za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Výpoveď mu bola doručená dňa 22.6.2005.
Žalobu odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi Rímskokatolíckou cirkvou, Biskupstvo Rožňava a žalobcom zo dňa 15.4.2002 pracoval vo funkcii vodiča u žalovaného. Výpoveď, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 22.6.2005 bola podpísaná biskupom - koadjútorom A. R., ktorý podľa názoru nebol oprávnený žalobcu, na podpísanie výpovede. Za žalovaného je v takýchto otázkach oprávnený konať výlučne diecézny biskup B.. K. I.. Z týchto dôvodov považoval výpoveď za neplatnú.
Tunajší súd rozhodol v danej veci rozsudkom 12C/149/2005- 102 zo dňa 13.12.2006, ktorým bola žaloba vo veci zamietnutá. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý zotrval na tom, že biskup koadjútor nemôže vykonávať tie úkony, ktoré sú vyhradené diecéznemu biskupovi v zmysle kódexu kanonického práva z roku 1983.
Odvolací súd uznesením sp.zn. 2Co 48/2007-118 zo dňa 2.11.2007 súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bolo vysporiadať sa s procesnou podmienkou v zmysle ust. § 103 O.s.p. v súvislosti s udelením plnej moci biskupom B.. A. R., právnej zástupkyni, ktorá mala zastupovať žalovaného. Štatutárnym zástupcom žalovaného v čase podania žaloby, aj počas celého konania, pred súdom prvého stupňa bol B.. K. I. a biskup R. mal takéto oprávnenie iba vo veciach majetkových. Z týchto dôvodov bolo potrebné, aby sa súd prvého stupňa
vysporiadal s tým, či udelené plnomocenstvo, na zastupovanie žalovaného v konaní advokátovi, bolo v súlade s ust. § 20 ods. 2 OZ.
Vzhľadom k vyslovenému názoru odvolacieho súdu, súd doplnil dokazovanie za účelom zistenia, či mal právny zástupca oprávnenie na zastupovanie žalovaného v konaní a či bol B.. A. R. oprávnený udeliť plnomocenstvo.
V naznačenom smere súd doplnil dokazovanie pripojenými listinami, ako aj s odborným stanoviskom Y.. O. H., Metropolitu Slovenska, do roku 2005 znalca cirkevného práva , vedúceho katedry kanonického práva na Rímskokatolíckej cyrilometodskej teologickej fakulte UK v Bratislave. Pre účely spracovania odborného stanoviska boli poskytnuté menovacie listiny pápeža pre oboch biskupov, dekréty kompetentných cirkevných inštitúcii založených v spise.
Žalovaný pre účely konania predložil súdu dekrét Tribunálu Rímskej róty zo dňa 10.1.2008, z ktorého vyplynulo, že diecézny biskup, K. I. predložil tribunálu otázku, ako vykladať zvláštne právomoci ( čo do časných majetkov, ktoré boli excelencii A. R. udelené v menovacom dekréte do úradu Rožňavského koadjútora ). Otázka na tribunál bola uložená z toho dôvodu, že diecézny biskup sa domnieval, že mu nebola odňatá kompetencia v materiálnych veciach a preto nebolo možné udeliť biskupovi koadjútorovi R., kompetenciu, ktorá by mu umožnila konať nezávisle od diecézneho biskupa. Z dekrétu tribunálu jednoznačne vyplynulo, že K. X. I.. O. v tom čase štátny sekretár, listom z 2.12.2002 doručeným diecéznemu rožňavskému biskupovi K. I., vysvetlil presne zmysel menovacieho dekrétu biskupa koadjútora a právomoci mu udelené " čo do časného majetku". V zmysle tejto odpovede moc je udelená biskupovi R. vo veciach spravovania a všetkých úkonov týkajúcich sa spravovania cirkevného majetku tejto diecézy, preto sa pozastavila jurisdikcia diecézneho biskupa. V dekréte bolo uvedené, že len Rímsky veľkňaz môže z úradu menovať biskupa koadjútora a to aj bez požiadania diecézneho biskupa ( kán. 377, § 1 spolu s kán. 403, § 3 ). Proti dekrétu rímskeho veľkňaza nie je možný ďalší rekurz. Z toho dôvodu bola zamietnutá žiadosť rožňavského biskupa K. I., z dôvodu nekompetencie Tribunálu Rímskej róty. Dekrét bol doručený obom biskupom, diecéznemu biskupovi aj biskupovi koadjútorovi.
Na požiadanie súdu, oznámil svoje písomné odborné stanovisko B.. O. H., arcibiskup metropolita, do rku 2005 znalec cirkevného práva, vedúci katedry kánonického práva na Rímskokatolíckej cyrilometodskej teologickej fakulte UK v Bratislave a súdny vikár Metropolitného tribunálu v Trnave. Vo svojom písomnom vyjadrení po oboznámení sa s menovacími dekrétmi biskupov, ako aj s listinami, ktoré už boli predmetom dokazovania (stanovisko X.. I.. O., štátneho sekretára, dekrét zo dňa 23.11.2002, vydaný v Ríme Kongregáciou pre biskupov ) uviedol, že biskup koadjútor B.. A. R., má podľa kánonického práva právomoc zastupovať Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Rožňava " quoad temporalia" vo všetkých záležitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré možno oceniť finančnými a inými materiálnymi meradlami a teda aj v pracovnoprávnych veciach. Táto právomoc biskupa koadjutora je výlučná. Menovaním Svätým Otcom W. M. Y. za biskupa koadjutora, o ktorom vydala dekrét Kongregácia pre biskupov a na základe interpretácie tohto dekrétu, ktorú vydal Štátny sekretariát č. 9373/02/RS, sa v týchto záležitostiach "suspenditur" pozastavuje tá istá právomoc diecézneho biskupa B.. K. I. dovtedy, kým sa nerozhodne inak, čiže bez časového obmedzenia. Konštatoval, že B.. K. I. je diecéznym biskupom, jeho právomoc podľa kánonického práva je vymedzená mocou posväcovacou, učiacou a riadiacou. Riadiaca moc diecézneho biskupa sa podľa kánona 135 § 1 delí na zákonodarnú, súdnu a výkonnú, čiže administratívnu. Pápež W. M. Y.. menovaním B.. A. R. za biskupa koadjutora pozastavil riadiacu moc výkonnú diecézneho biskupa v oblasti materiálnych záležitostí. Ostatné právomoci ostali nedotknuté, to znamená aj riadiaca moc výkonná, ktorá sa však netýka materiálnych záležitostí. Právomoci biskupa koadjutora vyplývajú z kódexu a poverovacej listiny a dekréty Rímskej kúrie vrátane dekrétov kongregácií a štátneho sekretariátu, reprezentujú rozhodnutia pápeža a sú záväzné.
Žalobca sa k doplnenému dokazovaniu vyjadril v tom zmysle, že z vyjadrením Y.. O. H. nesúhlasí, pretože t.č. nie je súdnym znalcom z odboru cirkevného práva, napriek tomu sa vyjadroval k danej otázke ako odborník na cirkevné právo. Uviedol, že B.. H. bol pomocným biskupom na bývalom Arcibiskupskom úrade v Trnave, pričom v rovnakom čase bol pomocným biskupom aj B.. R. a teda boli kolegovia a z
toho dôvodu požiadal súd, aby na uvedené stanovisko súd neprihliadal. Naďalej trval na tom, že biskup koadjutor B.. R. nemal právomoc konať v pracovnoprávnych veciach, ale len v majetkových.
Žalovaný trval na doterajších dôvodoch, poukázal na vykonané dokazovanie prvostupňového súdu, ako aj na doplnené dokazovanie s tým, že v plnej miere súhlasil so stanoviskom a s vysvetlením Y.. H.. Právna zástupkyňa žalovaného v súvislosti s vysloveným názorom odvolacieho súdu a s doplneným dokazovaním uviedla, že zastupuje Biskupstvo Rožňava od roku 2000. V tom čase jej bola podpísaná plná moc diecéznym biskupom K. I.. Od nástupu biskupa koadjutora B.. R., od roku 2002, ju splnomocnil na zastupovanie v konaniach na súde, biskup koadjutor. Biskup koadjutor udeľoval plnú moc na zastupovanie biskupstva aj ďalším právnym zástupcom, čo napokon vyplynulo aj z jeho vyjadrenia zo dňa 29.2.2008. V tejto súvislosti uviedla, že B.. R. pôsobí ako štatutárny zástupca, čo vyplýva aj z pripojených listín v spise, okrem iného konkrétne aj z registrácie zmeny údajov zo dňa 4.2.2003, ktorú oznamovala samotná Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Rožňava, Ministerstvu kultúry SR a z ktorej vyplynulo, že v dôsledku zmeny štatutárneho zástupcu sa štatutárnym zástupcom stal B.. A. R., biskup koadjútor, namiesto diecézneho biskupa K. I.. O vykonanie zmeny požiadala Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Rožňava na základe potvrdenia Konferencie biskupov Slovenska č. 15/03-SKBS zo dňa 28.1.2003 a potvrdenia o pridelení IČO zo dňa 4.10.2000. Ďalej uviedla, že biskup R. pôsobí ako štatutárny zástupca a je kompetentný ako štatutár na všetky právne úkony v oblasti tzv. "svetských" záležitostí, čo bolo už uvedené v priebehu predchádzajúceho konania. Poukázal i na to, že na tunajšom súde sa vedú konania, z ktorých je možné zistiť, že biskup koadjutor podpisoval plné moci aj v iných konaniach a pre ďalších právnych zástupcov. Navrhol, aby súd prípadne zistil, či v iných konaniach skutočne podpisoval plnú moc na zastupovanie.
Vzhľadom k vyslovenému názoru odvolacieho súdu, súd sa najprv vysporiadal s otázkou, či mal B.. S. I. A. R. oprávnenie na udelenie plnej moci zástupkyni, ktorá žalovaného v konaní zastupovala.
Podľa ust. §20 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.
Vznik funkcie štatutárneho orgánu je podmienený vznikom spoločnosti samotnej, pričom relevantnou právnou skutočnosťou je zápis alebo registrácia spoločnosti. Pri vzniku funkcie štatutárneho orgánu ( jeho člena ), je rozhodujúcou skutočnosťou rozhodnutie príslušného orgánu. Z pripojenej žiadosti o registráciu zmeny údajov zo dňa 4.2.2003, ktorú žalobca oznamoval Ministerstvu kultúry SR a ktorú pripojilo uvedené ministerstvo vyplýva , že okrem zmeny názvu cirkví bolo žiadané i o registráciu zmeny štatutárneho zástupcu namiesto diecézneho biskupa B.. K. I., nového štatutárneho zástupcu B.. A. R., biskupa koadjutora, aj v zmysle Potvrdenia Konferencie biskupov Slovenska č.:15/03-SKBS zo dňa 28.1.2003. Zápis štatutárneho orgánu v určenom registri je právne významný vo vzťahu k tretím osobám. Pokiaľ by mal žalobca úmysel vyhradiť časť právomoci len biskupovi koadjutorovi, ako štatutárnemu zástupcovi, bolo by to vyjadrené i v registrácií. Žalobca je právnickou osobou s právnou subjektivitou, ktorá je registrovaná v zmysle ust. § 10 zákona č. 308/1991 Zb. a s ust. § 1 zákona č. 192/1992 Zb. o registrácií cirkvií a náboženských spoločností, Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, čo vyplynulo aj zo stanoviska uvedeného ministerstva zo dňa 30.1.2006 ( č.l. 28 ). Určenie spôsobu konania za právnickú osobu je vecou právnického subjektu.
V danom prípade Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Rožňava, určila štatutárneho zástupcu, ktorý má aj podľa stanoviska Konferencie biskupov Slovenska ( KBS ) zo dňa 12.3.2002 oprávnenie štatutárneho zástupcu, to znamená, že zastupuje žalobcu vo všetkých záležitostiach, ktoré majú finančnú alebo materiálnu povahu. V konečnom dôsledku uzatváranie pracovných zmlúv, aj ukončenie pracovného pomeru zakladá vznik i zánik právnych vzťahov spojených aj s finančnými nárokmi a zahŕňa i správu majetku žalobcu. Rozhodne tieto úkony nemožno podradiť pod úkony spojené s duchovenskou
činnosťou. Stanovisko KBS je zhodné s dekrétmi Tribunálu Rímskej róty, Štátneho sekretariátu pápežského štátu Vatikán, ako aj s vyjadrením odborníka na kánonické právo B.. Y..O. H.. Súd konštatuje, že spochybňovanie schopností Y.. H. ako odborníka na výklad kánonického práva , nie je vhodné, pretože poskytol odborné stanovisko na základe pokynu súdu. To, že toho času vzhľadom na vysokú cirkevnú funkciu, nevykonáva funkciu znalca, neznamená , že nie je schopný vyjadriť svoje odborné stanovisko, ktoré je reprezentované náležitým vzdelaním a praxou, okrem iného aj praxou súdneho vikára Metropolitného tribunálu v Trnave. V zmysle uvedených listín, ktoré sú rozhodujúce pre vymedzenie právomocí diecézneho biskupa a biskupa koadjutora, bola prenechaná právomoc v tzv. svetských veciach, to znamená nielen v majetkových, finančných, ale aj pracovnoprávnych, biskupovi koadjutorovi. V zmysle obmedzovacej listiny diecéznemu biskupovi bol ponechaný výkon jeho právomocí vzťahujúci sa k duchovenskej činnosti. Z pripojených listinných dôkazov vyplynulo, že tieto právomoci sa realizovali aj v praxi, pretože biskup koadjutor od svojho menovania realizoval svoje právomoci v pracovnoprávnych veciach, to znamená podpisoval pracovné zmluvy v spise uvedené, rozhodnutia prípadne dohody o skončení pracovného pomeru. Biskup koadjutor od roku 2002, od svojho menovania, udeľoval splnomocnenie za zastupovanie žalobcu v súdnych konaniach rôznym zástupcom. Vzhľadom k tomu, že týchto konaní je vedených na tunajšom súde väčšie množstvo, sudkyňa oboznámila na pojednávaní dve konania a to 12C/37/2007 a 12C 38/2007, ktoré sa vedú v jej senáte, pričom z oboch spisov je nepochybné, že plnú moc na zastupovanie Rímskokatolíckeho biskupstva Rožňava, udelil biskup koadjútor B.. A. R., B.. W.. Lustráciou na tunajšom súde nad rámec uvedených konaní bolo zistené , že rovnako udelil plné moci v konaniach napr. 4C 36/2003, 12Er 32/2007, 12Er 694/2007, 9C 18/2008, 8C 457/02, 12C 63/2004,C 103/2003, 5C 536/02 atď. Na základe doplneného dokazovania súd dospel k záveru, že biskup koadjutor , B.. A. R. mal oprávnenie udeľovať plnú na zastupovanie žalobcu v súdnych konaniach a z toho dôvodu súd naďalej konal so splnomocnenou právnou zástupkyňou, JUDr. Mattovou.
Po vyporiadaní sa s otázkou udelenia plnomocenstva advokátovi, súd vzhľadom na to, že iné návrhy na doplnenie dokazovania vo veci samej už účastníci nenavrhli, opakovane zhodnotil vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo:, že žalobca trval na podanej žalobe. Uviedol, že z listu Ministerstva kultúry zo dňa 20.2.2003 vyplýva, že B.. A. R. mohol konať len v majetkových a finančných záležitostiach a z toho pre žalobcu vyplynulo, že nemal oprávnenie konať v pracovnoprávnych veciach. Vzhľadom na vyjadrenie žalovaného, ktorý pripojil do konania iné potvrdenie Ministerstva kultúry SR zo dňa 18.11.2005, navrhol žalobca opätovne vyžiadanie správy z Ministerstva kultúry vo veci kompetencie biskupa koadjutora v pracovno-právnych veciach v čase, kedy mu bola daná výpoveď z pracovného pomeru. Poukázal ďalej na to, že až v čase po podaní žaloby zistil, že výpoveď nebola prerokovaná so zástupcom zamestnancov s p. K. I.Í. a v tomto smere navrhol aj doplniť dokazovanie. Vzhľadom k tomu, že v priebehu vykonávaného dokazovania bolo predložené aj stanovisko Konferencie biskupov Slovenska, žalobca navrhol, aby bol vypočutý diecézny biskup B.. K. I. na kompetenciu v pracovno- právnych záležitostiach, pretože podľa názoru žalobcu sa vyskytol určitý rozpor v stanovisku Ministerstva kultúry SR č. MK- 944/2006-320/6436 zo dňa 31.3.2006 a v stanovisku Konferencie biskupov Slovenska č. 15/03- SKBS zo dňa 28.1.2003. Z týchto dôvodov navrhol, aby súd opakovane vyžiadal stanovisko od Konferencie biskupov Slovenska ( ďalej len KBS ), pretože z potvrdenia KBS, že B.. R. je výlučným štatutárnym zástupcom Rožňavskej diecézy v majetkových a finančných záležitostiach, pričom tieto právomoci ( quoad temporália ) sú upravené v osobitnom liste štátneho sekretára I.. O..
Žalobca ďalej uviedol, že posudzovanie právnej subjektivity organizačných zložiek registrovaných cirkví a náboženských spoločností má vychádzať z ich vnútorných predpisov, pričom základnou právnou normou Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike je Kódex kánonického práva z roku 1983 s poukazom na jednotlivé kánony 373, 368, 381 a 393, z ktorých vyplýva, že za jednotlivé biskupstvá - diecézy je príslušný konať diecézny biskup. Nesúhlasil s odborným stanoviskom Y.. O. H., bratislavského arcibiskupa metropolitu, pričom jeho stanovisko spochybňoval z toho dôvodu, že už. nepôsobí ako znalec cirkevného práva a súčasne prezentoval aj domnienku, že ako bývalý kolega biskupa R., z titulu rovnakej funkcie pomocného biskupa, by mohol byť jeho názor ovplyvnený v prospech biskupa B.. R..
Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. K stanovisku Ministerstva kultúry SR zo dňa 20.2.2003, na ktoré poukazoval žalobca, uviedol, že stanovisko sa vzťahovalo na inú vec. Žalovaný
totiž v prípade sporov žiada jednotlivé stanoviská Ministerstva kultúry pre potvrdenie právnej subjektivity a to aj v majetkových veciach. Výpoveď však bola daná v júni 2005 a z týchto dôvodov nie je možné vychádzať z tohto stanoviska. Biskup koadjutor bol ustanovený pre tzv. svetské veci z dôvodu vysokého veku a zdravotného stavu diecézneho biskupa K. I.. Mal teda oprávnenie dať výpoveď žalovanému. V tejto súvislosti poukázal žalovaný i na Dekrét tribunálu rímskej róty, ktorý bol doplnený po zrušení rozsudku odvolacím súdom ako aj na odborné stanovisko Y.. H., ktorý sa vyjadroval k otázke kompetencií diecézneho biskupa a biskupa koadjútora v Rožňavskej diecéze. Z týchto stanovísk je nepochybné, že diecéznemu biskupovi boli vyhradené len tzv. duchovenské právomoci a tzv. svetské právomoci vrátane finančných, majetkových a tiež pracovnoprávnych, ktoré úzko súvisia s finančnými a majetkoprávnymi vecami, boli vyhradené biskupovi koadjutorovi. Vo veci prejednania výpovede so zástupcom zamestnancov žalovaný uviedol, že táto výpoveď bola prejednaná na 6. porade zamestnancov biskupského úradu zo dňa 12.2.2004. Práve z obsahu tejto zápisnice je zrejmé, že sa vyskytol problém so šoférom, pretože v skutočnosti biskup mal vlastného šoféra, ktorý riadil vozidlo biskupstva a žalobca viac-menej jazdil s vozidlom B.. W.. Práve z dôvodov efektívnosti nebolo možné, aby biskupstvo zamestnávalo dvoch vodičov. V súvislosti s tým žalovaný poukázal aj na to, že žalobca argumentuje nedostatkom kompetencie pri daní výpovede, avšak žalobca nenamietal, v čase keď podpisoval zmluvu, že zmluvu podpisoval B.. I..
Svedok K. I. uviedol, že pracoval u žalovaného od februára 1999 do februára 2006. V roku 2003 za pôsobnosti B.. R. bol zriadený inštitút dôverníka zamestnancov, u žalovaného nepôsobila odborová organizácia, ani zamestnanecká rada. Svedok pôsobil ako dôverník. Z titulu tejto funkcie sa zúčastňoval porád, kde sa zúčastňovali všetci zamestnanci a prejednávali sa tam rôzne veci, vrátane prijímania osôb do zamestnania, aj ukončenie pracovného pomeru. Každý mal možnosť vyjadriť sa k týmto problémom. Svedok uviedol, že on osobne bol prítomný na pracovnej porade, dátum uviesť nevedel, kde sa prejednávalo, či V.. C. je potrebný ako šofér pre biskupstvo, aj z hľadiska rentability. Problém spočíval v tom, že p. C. bol osobným šoférom Q.. W., pričom biskupstvo malo vlastného šoféra p. R.I. I., ktorý tam pracoval už pred nástupom svedka, najmenej od roku 1999. Svedok sa osobne vo veci p. C. vyjadril v tom zmysle, že nie je rentabilné, aby biskupstvo malo ďalšieho šoféra. Na základe vyjadrenia zamestnancov, tieto záležitosti boli následne prejednávané v ekonomickej rade, kde sa už nezúčastňovali všetci, ale len biskupi, tajomník biskupstva, personalistka, ekonóm a pracovníci, ktorí riadili majetkové veci.. Zdôraznil, že bol oboznámený s tým, že žalobca je ako vodič nadpočetný pre biskupstvo, to znamená, že dôvod skončenia pracovného pomeru mu bol známy.
Na návrh žalobcu súd predvolal ako svedka aj diecézneho biskupa B.. K. I., ktorý svoju neprítomnosť súdu písomne ospravedlnil a súčasne oznámil, že pokiaľ ide o personálne veci pomocného biskupa B.. A. R., v týchto veciach nemal právo rozhodovať, pretože pápež W. M. Y.. ho menoval za diecézneho biskupa so všetkými
právami a povinnosťami z tejto funkcie vyplývajúcimi. Doposiaľ nikto neobmedzil vykonávanie žiadnych z týchto práv a povinností. Na požiadanie súdu B.. K. I. doručil súdu originál menovacej listiny pápežom W. M. Y. v latinskom jazyku, ktorým bol menovaný za diecézneho biskupa, zo dňa 14.2.1999.
Oboznámením sa s pripojenými listinnými dôkazmi súd zistil, že žalobca so žalovaným uzavrel pracovnú zmluvu dňa 15.4.2002. Pracovný pomer vznikol na dobu neurčitú, dňom 1.5.2002. Žalobca bol zaradený ako vodič. Zmluva bola podpísaná za žalobcu B.. I., ktorý nebol diecéznym biskupom. Že sa jedná o podpis B.. I. bolo zistené porovnaním z prezenčnej listiny zo 6.porady zamestnancov biskupstva.
Výpoveď z pracovného pomeru č.j. 1165/2005 bola daná žalovaným žalobcovi písomne zo dňa 17.6.2005. Výpoveď bola daná podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/, nakoľko sa rušilo pracovné miesto vodiča za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Iné vhodné miesto pre
zamestnanca nebolo, stal sa nadbytočným. Výpovedná doba bola určená v lehote 2 mesiacov od prvého dňa kalendárneho mesiaca po doručení výpovede.
Zápisnica zo 6. porady zamestnancov BÚ zo dňa 12.2.2004 zaznamenala v bode II. prejednanie rozviazania pracovného pomeru so šoférom p. C.. Diskusia bola zameraná na riešenie tohto problému, pretože podľa názoru B.. R., B.. I., ekonómky D. bolo prijatie šoféra diskutabilné už od počiatku a bolo rozhodnuté, že záležitosť sa musí riešiť skončením pracovného pomeru s p. C.. Prejednaním skončenia pracovného pomeru so žalobcom bol poverený Q.. W., pretože žalobca pôsobil ako jeho šofér.
Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR Bratislava 1 č. MK - 658/2003-320 zo dňa 20.2.2003 vyplynulo, že Rímsko-katolícka cirkev Biskupstvo Rožňava má právnu subjektivitu a jeho výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových a finančných záležitostiach je B.. A. R., biskup koadjutor.
Zo stanoviska Ministerstva kultúry SR Bratislava č. MK-12980/2005-320/30614 zo dňa 18.11.2005 súd zistil, že ministerstvo potvrdilo, že rímsko-katolícka cirkev v SR je registrovanou cirkvou a Rímsko- katolícka cirkev, Biskupstvo Rožňava, má právnu subjektivitu a jeho výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových, finančných a pracovno-právnych záležitostiach je B.. A. R., biskup koadjutor.
Zo správy Ministerstva kultúry SR Bratislava č. MK- 944/2006-320/1829 zo dňa 30.1.2006 vyplynulo opätovne, že žalovaný má právnu subjektivitu, pričom právna subjektivita sa riadi jednak zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností a jednak Kódexom kánonického práva z roku 1983. Súčasne bolo potvrdené, že na základe žiadosti podloženej potvrdením Konferencie biskupov Slovenska č. 15/03-SKBS z 28.1.2003 cirkevný odbor ministerstva evidoval zmenu štatutárneho zástupcu predmetného subjektu z B.. K. I. diecézneho biskupa, na B.. A. R., biskupa koadjutora, ako výlučného štatutárneho zástupcu v majetkových a finančných záležitostiach. Súčasťou správy boli listiny a to registrácia zmeny údajov zo dňa 6.2.2003, potvrdenie Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 28.1.2003, z ktorého vyplynulo, že B.. A. R. na základe rozhodnutia Svätého Otca W. M. Y.. má špeciálne právomoci " quoat temporalia ", ktoré sú upresnené v osobitnom liste štátneho sekretára W.. K.. I.. X. O..
Ministerstvo kultúry SR listom zo dňa 31.3.2006 vzhľadom na opakovaný dotaz súdu ohľadne kompetencie v oblasti pracovno-právnych veciach biskupa koadjutora, odporučilo súd na vyžiadanie si stanoviska Konferencie biskupov Slovenska.
Konferencia biskupov Slovenska listom zo dňa 30.5.2006 č. 265/06-SKBS oznámila súdu, že B.. A. R. je na základe osobitného poverenia Svätej Stolice štatutárnym zástupcom Rožňavskej diecézy aj vo veciach pracovno-právnych. Svoje stanovisko na výzvu súdu KBS doplnila dňa 23.8.2006 listom č. 265/06 - SKBS - 2, kde uviedla, že konferencia biskupov Slovenska nie je nadriadeným orgánom biskupov a neurčuje ich kompetencie.
Priamym a prvým nadriadeným každého biskupa je Svätá Stolica, ktorá určuje jeho kompetenciu pri nástupe do úradu. KBS potvrdilo, že na základe listiny z 5.12.2002 č. 9373/02/RS, ktorej kópiu obdržala od B.. R. je menovaný štatutárnym zástupcom aj vo veciach pracovno-právnych. KBS nedisponovala menovacími listinami od Svätej Stolice, z týchto dôvodov boli vyžiadané súdom od diecézneho biskupa a biskupa koadjútora. Ďalej oznámila, že diecézny biskup B.. K. I. obdržal aj list obmedzujúci jeho kompetencie.
Pápež W.Á. M. Y.. dňa 14.2.1999 ustanovil za biskupa rožňavskej diecézy K. I. a udelil mu povinnosti a práva týkajúce sa posvätnosti a sviatosti podľa cirkevného práva.
Pápež W. M. Y.. dňa 23.11.2002 vydal menovaciu listinu pre menovanie biskupa koadjutora, B.. A. R., pričom z listiny vyplynulo, že menovanie bolo vykonané z toho dôvodu, že biskup K. I. požiadal o pridelenie pomocného biskupa. Súčasne bol A. R. uvoľnený z doterajšej funkcie biskupa titulárnej diecézy. Boli mu udelené osobité hodnosti - doteraz časné a priznané povinnosti a práva zhodné s týmito hodnosťami.
Z listu štátneho sekretariátu č. 9373/02/RS vydaného vo Vatikáne dňa 5.12.2002, adresovaného biskupovi koadjutorovi A. R., štátnym sekretárom I.. O. vyplynulo, že A. R. bol menovaný za biskupa koadjutora so zvláštnymi právomocami "čo do časného majetku Rožňavskej diecézy" s tým, že mu je udelená moc v administratívnych veciach a všetky spisy týkajúce sa cirkevných majetkov sú zverené jemu. V tejto súvislosti sa zastavuje jurisdikcia biskupa K. I., pokiaľ nebude rozhodnuté inak.
Z listu Apoštolskej nunciatúry na Slovensku, prot.č. 760 zo dňa 19.12.2002 vyplynulo, že apoštolský nuncius N. W. C. oznámil B.. A. R., že v súvislosti s menovaním za biskupa koadjutora Rožňavskej diecézy so špeciálnymi právomocami quoad temporalia bol zaslaný list kardinálovi O., v ktorom sú upresnené jeho právomoci. Súčasne z listu vyplynulo, že v tejto veci zaslali list aj B.. K. I., Rožňavskému diecéznemu biskupovi.
Z rozhodnutia Kongregácie pre biskupov č. 962/02 zo dňa 23.11.2002 pre Rožňavskú diecézu vyplynulo, že biskup K. I., biskup rožňavský, požiadal, aby mu bol pridelený pomocný biskup a na základe toho pápež W. M. Y.. do úradu menoval biskupa A. R., ktorého súčasne uvoľnil z úradu titulárnej diecézy Bratislavsko-trnavskej a udelil mu osobitné úlohy quoat temporalia ako časné.
Žalobca naďalej trval na podanej žalobe, pretože z listiny Štátneho sekretariátu 9373/02/RS, ktorá vymedzuje rozsah právomocí B.. R., vyplynulo, že mal právomoc v administratívnych záležitostiach , odseky 2 a 3 len špecifikujú ods. 1 a nezahŕňajú aj personálne záležitosti. Podľa názoru žalobcu administratívne záležitosti sa nezhodujú s pojmom personálne. Tiež poukázal na to, že zo zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou vyplýva, že práva uplatnené podľa tejto zmluvy sa riadia právnym poriadkom platným SR a dekréty vydané Svätou Stolicou neuvádzajú právomoc vymedzenú Zákonníkom práce. Nesúhlasil s odborným stanoviskom Y.. O. H., bratislavského arcibiskupa metropolitu, pričom stanovisko spochybňoval z toho dôvodu, že uvedená osoba t.č. nepôsobí ako znalec cirkevného práva a preto jeho názor nie je potrebné brať do úvahy.
Žalovaný zapožičal súdu pre potreby vykonávaného dokazovania Kódex kanonického práva z roku 1983. K listinným dôkazom týkajúcim sa menovania oboch biskupov uviedol, že v texte listín sa vyskytujú tzv. dočasné pôsobnosti quoat temporalia, pričom tieto dočasné pôsobnosti nie je možné chápať ako dočasný výkon, ale v danom prípade sa vzťahujú tieto pôsobnosti na výkon všetkých svetských kompetencií. Kanonické právo rozlišuje tzv. bóna - dobrá, a tieto môžu byť časné alebo večné. Časné bóna možno chápať v určitom zmysle ako svetské záležitosti a to nielen hmotné. Večné bóna majú význam duchovný, večne pretrvávajúci. Z listu kardinála O. je zrejmé, že ide o časné kompetencie a v súvislosti s menovaním biskupa R. sa pozastavuje jurisdikcia biskupa I.. Žiadne iné rozhodnutie, ktoré by malo za následok zmenu tohto stavu nebolo vydané. Naviac aj z listu KBS vyplynulo, že biskup R. nie je podriadený biskupovi I. a riešenie ich postavenia je výlučne záležitosťou Svätej Stolice. Postavenie biskupov koadjutorov aj pomocných biskupov je upravené v Kódexe kánonického práva z roku 1983, v kanóne 403, § 1 až 3, pričom rozdiel medzi pomocným biskupom a biskupom koadjutorom je ten, že obaja sú vybavení zvláštnymi splnomocneniami, avšak pomocný biskup na rozdiel od biskupa koadjutora nemá právo nástupníctva. Z kánonu č. 408 vyplýva, že biskup koadjutor ako aj pomocný biskup, sú povinní vykonávať pontifikálne a iné úradné funkcie, ktoré viažu diecézneho biskupa. Naviac žalovaný poukázal na to, že od menovania a nástupu do funkcie biskupa koadjutora, biskup A. R. riešil všetky pracovno-právne vzťahy a podpisoval pracovné zmluvy ako aj dohody o skončení pracovného pomeru. Na preukázanie týchto tvrdení predložil žalovaný k nahliadnutiu súdu pracovné zmluvy s p. Y. O., M. N., Y. V., Š. D. X. I. V. z obdobia od nástupu biskupa koadjutora a ďalej dohody o rozviazaní pracovného pomeru s U. V. B. X. W. O., pričom všetky tieto zmluvy a dohody boli podpísané B.. A. R..
Podľa ust. § 63 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce účinného v čase vydania rozhodnutia o rozviazaní pracovného pomeru (t.z. do 17.6.2005 ) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Podľa ods. 2 písm. a / uvedeného ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný
pomer, iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
Podľa ust. § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je najmenej dva mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, je výpovedná doba najmenej tri mesiace. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá pracovná zmluva dňa 15.4.2002, na základe ktorej vznikol žalobcovi u žalovaného pracovný pomer dňom 1.5.2002, na dobu neurčitú. Žalobca bol zamestnaný ako vodič. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce bolo dané písomne zo dňa 17.6.2005 a doručené žalobcovi podľa jeho vyjadrenia dňom 22.6.2005. Žalobca nesúhlasil s danou výpoveďou a navrhol vyslovenie jej neplatnosti z dôvodu, že biskup koadjutor, B.. A.. R. nemal kompetencie k podpísaniu výpovede, pretože takéto kompetencie mal len diecézny biskup B.. K. I..
Osoby biskupov sú osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť a podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 308/1991 Zb. v znení neskorších predpisov vykonávajú túto činnosť z poverenia cirkvi a náboženských spoločností podľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných právnych predpisov., pričom je v odseku zaznamenaný odkaz na ustanovenia Zákonníka práce. Súd hodnotil úkon spojený s ukončením pracovného pomeru podľa Zákonníka práce a v časti kompetencií biskupov podľa vnútorného predpisu, ktorým je v danom prípade Kódex kanonického práva z roku 1983.
V zmysle kán. 408 - § 1 Kódexu kanonického práva z roku 1983 biskup koadjutor a pomocný biskup, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, sú vždy, keď to žiada diecézny biskup, povinní vykonávať pontifikálne a iné úradné funkcie, ktoré viažu diecézneho biskupa.
Z menovacích listín pápeža W. M. Y.. je zrejmé, že za diecézneho biskupa bol menovaný B.. K. I., ktorý však požiadal v zmysle vnútorných predpisov o pomocného biskupa. Na základe uvedeného bol menovaný biskup koadjutor B.. A. R., ktorý prevzal, aj podľa oznámenia štátneho sekretára, I.. O., jurisdikciu diecézneho biskupa, pričom jurisdikčná moc je vymedzená v kán. 129 - § 1 Kódexu, podľa ktorého na riadiacu moc, ktorá je totiž v Cirkvi z božského ustanovenia a volá sa jurisdikčnou mocou, sú podľa normy predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným rádom.
Z vykonaného dokazovania , vrátane jeho doplnenia je nesporné, že biskup koadjutor mal právomoc na výkon kompetencií diecézneho biskupa, ktoré mu boli vyhradené menovacím dekrétom Pápeža W. M. Y.. a neboli mu ničím, ani ku dňu výpovede žalobcovi, obmedzené. Právomoc biskupa koadjutora A.. R. bola vymedzená i listom I.. O. zo dňa 5.12.2002. Z toho vyplýva, že mu neboli zverené všetky kompetencie, diecézneho biskupa, nakoľko duchovenská činnosť ostala naďalej vyhradená diecéznemu biskupovi. Biskup koadjutor riadil všetky činnosti spojené s materiálnymi záležitosťami, a v tom slova zmysle vykonával správu majetku diecézy. Správu majetku ako pojem nemožno chápať reštriktívne a nemožno pod ňou rozumieť výlučne dispozičné úkony s majetkom a s tým spojené finančné vzťahy. Aj oblasť pracovných vzťahov je úzko spojená s finačnými vzťahmi, pretože zamestnanci majú mzdové a iné nároky a vytvárajú svojou činnosťou materiálne hodnoty , ktoré podliehajú správe majetku diecézy.
Súd konštatuje, na základe vykonaného dokazovania že biskup koadjutor, B.. A.. R. mal právomoc rozhodovať v pracovnoprávnych veciach a mal právo dať výpoveď ako štatutárny orgán žalovaného.
Daný výpovedný dôvod a skončenie pracovného pomeru súd posudzoval v súlade s ust. §§ 63 ods. 1 , písm. b/ , 62 a § 74 Zákonníka práce. Samotný výpovedný dôvod nebol žalobcom spochybnený, výlučným dôvodom vyslovenia neplatnosti bola namietaná nekompetentnosť biskupa koadjutora na udelenie výpovede a neprerokovanie výpovede so zamestnaneckým dôverníkom. Výpoveď bola daná žalobcovi z dôvodu zrušenia pracovného miesta vodiča, za účelom zvýšenia efektívnosti a preto sa stal žalobca nadbytočným. Dôvody , ktoré viedli k výpovedi a k zrušeniu pracovného miesta žalobcu boli predmetom rokovania 6. porady zamestnancov Biskupstva Rožňava, kde bola výpoveď v značnom časovom predstihu prerokovaná aj so zamestnaneckým dôverníkom, K. I., čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi. Dokonca uviedol, že sám inicioval doriešenie záležitosti s vodičom p. C., pretože považoval zamestnávanie dvoch vodičov na Biskupstve za nerentabilné, keďže Biskupstvo zamestnávalo najmenej od roku 1999 vodiča R.. I. a vodič C. bol osobným vodičom Q.. W.. Žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom, pretože išlo o nadbytočného zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať aj znížením počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, pričom skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť, nie je podmienené znížením celkového počtu zamestnancov. Pre zamestnávateľa nie je totiž dôležitý len počet zamestnancov, ale ich celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec je v istom okamihu, v dôsledku jej realizácie nadbytočným pre zamestnávateľa. Žalobca sa stal podľa vykonaného dokazovania nadbytočným, pretože z hľadiska efektívnosti, zamestnávanie dvoch vodičov osobného vozidla nebolo naďalej pre žalovaného potrebné a tým sa stalo neefektívnym. Výber zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným v prípade viacerých zamestnancov s rovnakým druhom práce, je vecou zamestnávateľa.
Zhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi žalovaným dňa 17.6.2005, bola daná v súlade s príslušnými citovanými ustanoveniami Zákonníka práce a preto je platná. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie, alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Vo veci mal úspech žalovaný, ktorý si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 8.570,- Sk,- Sk. Trovy právne zastúpenia boli uplatnené za 6 úkonov ( prevzatie veci a príprava, účasť na pojednávaniach v dňoch 16.1.2006, 28.6.2006, 10.7.2006,11.12.2006 a 8.9.2008 ), v hodnote 1.260,- Sk za 1 úkon, spolu v sume 7.560,- Sk. Okrem toho bol uplatnený ku každému úkonu režijný paušál, a to v sume 164,- Sk za 5 úkonov a za 1 úkon vykonaný v roku 2008 v sume 190,- Sk, spolu 1010,- Sk..
Súd vyúčtovanie trov preskúmal v zmysle ust. §§ 11 ods.1 a 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a dospel k záveru , že vyúčtovanie je v súlade s uvedenými ustanoveniami a uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi v sume 8.570,- Sk, na účet právnej zástupkyne žalovaného podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p.
Podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
V danom prípade trovy štátu spočívali v zaplatenej odmene prekladateľovi dôkazných listín z latinského do slovenského jazyka, M.. M.. M. I., J.. v sume 2.744,- Sk. Súd náhradu trov štátu nepriznal, pretože neúspešný žalobca je osobne oslobodený od zaplatenia súdnych poplatkov zo zákona, podľa ust. § 4 ods. 2, písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie, v lehote do15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Košiciach, prostredníctvom tunajšieho súdu.
Podľa ust. § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.