Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9C-115-1991.pdf
PDF · 113.13 KB
No categories available
9C/115/1991
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš, samosudkyňou JUDr. Ivetou Žiškovou, v právnej veci navrhovateľov v 1. rade M. K., nar. XX.. XX.. XXXX,. v 2. rade Doc. Ing. P. K., CSc., nar. XX.. XX.. XXXX,. v 3. rade Ing. B. K., nar. XX.. XX.. XXXX,. všetci bytom L. H., H. XXX,. navrhovatelia v 1. - 3. rade zastúpení JUDr. P. V., advokátom so sídlom v L. M., N. O. X,. proti odporcovi I. S., a. s. K., P. X,. K., zastúpeného JUDr. V. V., advokátom so sídlom v K., P. X,. o vydanie veci podľa zákona č. 87/91 Zb., takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Odporcovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania 297 553,-Sk, ktoré trovy sú navrhovatelia v 1. - 3. rade povinní zaplatiť advokátovi JUDr. V. V. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom podaným dňa 25. 10. 1991, právny predchodca navrhovateľov v 1. - 3. rade M. K., nar. XX.. XX.. XXXX,. zomrelý XX.. XX.. XXXX,. žiadal, aby súd zaviazal odporcu vydať mu nehnuteľnosť v katastrálnom území L. H. a to rodinný dom č. popisné XXX. spolu so zastavaným stavebným pozemkom č. 435 k. ú. L.. H., zapísaný na LV č. 220 a žiadal, aby s ním odporca uzavrel dohodu o vydaní veci do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh odôvodnil tým, že predmetné nehnuteľnosti odpredali právnemu predchodcovi odporcu, I. S., š. p. K., jeho rodičia P. K. a M. K., rod. Z. kúpnopredajnou zmluvou dňa 19. 03. 1973, pričom táto zmluva bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Tvrdil, že jeho rodičia boli nútení predmetnú nehnuteľnosť predať kvôli nemu, pretože bol stíhaný a odsúdený rozsudkom bývalého Okresného súdu v Lipt. Hrádku v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline za zločin schvaľovania trestných činov a prečinov rušenia obecného mieru. Následkom politickej persekúcie vykonal trest odňatia slobody 8 mesiacov v NVÚ L. a až uznesením tunajšieho súdu Rt 43/90 zo dňa 27. 08. 1990, bolo jeho odsúdenie anulované a zastavené. V dôsledku pôvodného odsúdenia vo veci T 296/49 Okresného súdu v Lipt. Hrádku, bol on a jeho rodičia šikanovaní a na rodičov bol sústavne vyvíjaný nátlak, aby sa z domu vysťahovali, inak im bude znárodnený alebo ho budú musieť predať. Kúpna zmluva bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, pretože v kúpnej cene 258 254,-Kčs nebolo zahrnuté prízemie rodinného domu, ktoré vôbec nebolo ocenené. Uviedol, že v zmysle zákona č. 87/91 Zb. vyzval povinnú osobu listom zo dňa 31. 07. 1991 na vydanie veci, pričom právny predchodca odporcu listom zo dňa 04. 09. 1991 oznámil, že predmetné nehnuteľnosti odmieta vydať.
V priebehu konania navrhovateľ M. K. zomrel a na jeho miesto vstúpili jeho dedičia, manželka M. K. a deti Doc. Ing. P. K., CSc. a Ing. B. K.. Títo so súhlasom súdu zmenili žalobný petit tak, že žiadali, aby odporcovi bola uložená povinnosť uzavrieť s nimi, ako s dedičmi po oprávnenej osobe M. K., dohodu o vydaní vyššie uvedených nehnuteľností a to s každým z navrhovateľov v podiele 1/3-iny a súčasne aby bola odporcovi uložená povinnosť vydať uvedenú nehnuteľnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Poukázali na to, že pojem „tieseň“ je potrebné interpretovať v širších súvislostiach s poukazom na to, že v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948-1989, ktorým štát a jeho orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu ku svojej veci taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak neurobil. Vedomie nedostatku zákonnej ochrany súkromného vlastníctva bolo totiž objektívne pôsobiacim a existujúcim stavom, teda tiesňou a táto potom bola pohnútkou vôle konajúcej osoby, pretože vlastníctvo k takejto veci stratilo pre ňu, ako jednotlivca, zmysel, lebo administratívnymi opatreniami stratili možnosť po celú dobu trvania vlastníctva ju užívať formou, pre ktorú ju pôvodne nadobudli.
Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal tento zamietnuť. Uviedol, že je právnym nástupcom I. stavieb, n. p. v K., ktorý dňa 19. 03. 1973 uzavrel s P. K. a M. K., rod. Z., kúpnu zmluvu o predaji sporných nehnuteľností v k. ú. L. H.. Tento objekt bol kúpený za účelom poskytnutia ubytovania pracovníkom, ktorí stavali diaľnicu, pričom predávajúci sami prejavili záujem svoj rodinný dom predať a presťahovať sa do menšieho bytu. Kúpna cena bola určená v súlade so znaleckým posudkom, ktorý vypracoval J. Š., znalec z odboru stavebníctva, pričom znalecký posudok si predávajúci zabezpečili sami. Kupujúci postupoval vo vzťahu k predávajúcim veľmi seriózne, umožnil im bývať v rodinnom dome až dovtedy, kým si nezabezpečili družstevný byt, umožnil im odmontovať vykurovacie telesá z rodinného domu a ponechal im aj nájomné, ktoré za užívanie osobných priestorov zaplatil obchod s nábytkom za obdobie až do 01. 10. 1973.
V predmetnej veci bolo opakovane rozhodnuté prvostupňovým súdom, odvolacím súdom a naposledy rozsudkom Najvyššieho súdu SR 2Cdo 167/03-540 zo dňa 31. 05. 2004, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 22. 07. 2003, sp. zn. 8Co 77/03 a následne Krajský súd v Žiline uznesením 8Co 346/04-560 zo dňa 19. 07. 2005 zrušil rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 14. 01. 2003, č. k. 9C 115/1991-504.
Medzi účastníkmi bolo nesporné, že pôvodný navrhovateľ M. K., v lehote podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/92 Zb. vyzval povinného I. S., š. p. K., na vydanie nehnuteľnosti listom zo dňa 31. 07. 1991 s tým, že odporca nárok navrhovateľa neuznal, čo mu oznámil listom zo dňa 04. 09. 1991. Sporné nehnuteľnosti predali v roku 1973 rodičia pôvodného navrhovateľa P. K. a M. K., rod. Z., a potom bol pôvodný navrhovateľ oprávnenou osobou v zmysle § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 87/91 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ M. K., v dedičskom konaní po svojom otcovi, neb. P. K. - D 135/91 a neb. M. K. - D 1762/91, odmietol dedičstvo, nie je pre posúdenie aktívnej legitimácie pôvodného navrhovateľa v predmetnom konaní právne významné, pretože v zmysle § 3 ods. 2 písm. c/ zákona č.87/92 Zb. je oprávnenou osobou dieťa osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu. Oprávnená osoba
- M. K., zomrel v priebehu konania, a preto do jeho práv nastupujú jeho dedičia podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (R 66/94). Poručiteľ M. K. závet nezanechal a ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine po ňom dedia deti a manželka (§ 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dedičia M. K. vstúpili do konania na strane navrhovateľa, a potom súd konal s týmito dedičmi, ktorí sú vo veci aktívne legitimovaní.
Súd v zmysle názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku 2Cdo 167/03-540 zo dňa 31. 05. 2004, skúmal pohnútky, ktoré viedli predávajúcich k predaju nehnuteľností v roku 1973.
Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že pôvodné stavebné povolenie bolo vydané dňa 08. 01. 1949 pod č. 5902/1948 na stavbu „obytný dom s obchodom“. Táto stavba bola dokončená a stala sa schopnou užívania dňa 01. 10. 1950. Dňa 18. 02. 1952 bolo vydané P. K. ďalšie povolenie na stavbu obytného domu - nakoľko stavba na základe pôvodného stavebného povolenia sa stala schopnou užívania 01. 10. 1950 (rozhodnutie bývalého MNV v L.. H. zo dňa 30. 12. 1959), stavebné povolenie vydané 18. 02. 1952 sa týkalo nadstavby, keď podľa tohto povolenia objekt mal pozostávať zo suterénu (pivnica, práčovňa, chodba, dreváreň), z prízemia (predizba, jedna izba, jeden obchod, jeden splachovací záchod, jedna garáž), z poschodia (dve izby, kuchyňa, špajza, kúpelňa, WC, balkón, predsieň) a v roku 1956 bolo do tohto výmeru dopísané podkrovie, kde mala byť vybudovaná jedna predizba a dve obývacie podkrovné
miestnosti. Rozhodnutím zo dňa 30. 12. 1959, bolo povolené P. K. užívať budovu rodinného domu v zmysle stavebného povolenia z roku 1952, doplneného v roku 1956.
Predávajúci P. K. a manželka M. K., rod. Z., v tomto dome po celý čas žili s tým, že po celú dobu na prízemí objektu bol prevádzkovaný obchod v ktorom P. K. a M. K. pracovali až do odchodu do dôchodku - P. K. pracoval ako vedúci predajne a jeho manželka M. K. ako predavačka v predajni nábytku. Prevádzkovateľ predajne platil po celú dobu manželom K. nájom za užívanie obchodných priestorov.
V konaní bolo zistené, že pôvodný navrhovateľ M. K., bol trestne stíhaný za skutok, ktorý mal spáchať v roku 1947 a odsúdený bol rozsudkom bývalého Okresného súdu Liptovský Hrádok T 296/49-173 z 28. 07. 1949 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline To 451/49-182 zo dňa 09. 11. 1949 za zločin schvaľovania trestných činov a rušenia obecného mieru na trest žalára na 8 mesiacov. M. K., bol vo vyšetrovacej väzbe od 01. 02. 1947 do 15. 02. 1947 a trest odňatia slobody vykonával od 10. 02. 1950 do 26. 09. 1950.
Z uvedeného vyplýva, že pôvodné stavebné povolenie na stavbu rodinnému domu bolo vydané skoro dva roky po tom, ako bol pôvodný navrhovateľ M. K. prepustený z vyšetrovacej väzby, teda v čase, keď voči nemu bolo vedené trestné stíhanie. Stavebné povolenie na nadstavbu rodinného domu, ktorá bola pravdepodobne realizovaná za účelom zabezpečenia samostatnej bytovej jednotky pre teraz už nebohého M. K., bolo vydané po tom, ako si M. K. vykonal trest odňatia slobody. Tieto skutočnosti potvrdzujú záver, že politické názory M. K., ktoré vyslovil v roku 1947, nemali za následok takú politickú perzekúciu jeho rodičov, ktorá by súvisela s vlastníctvom rodinného domu v meste L. H.. Pokiaľ bolo umožnené rodičom M. K. postaviť sporný dom v 50-tych rokoch, nie je pravdepodobné, že v 70-tych rokoch by rodičia boli nútení predať dom pre politické názory svojho syna, ktoré prejavil v roku 1947.
Vykonaným dokazovaním - najmä výsluchom pôvodného navrhovateľa však bolo zistené, že M. K. mal so svojimi rodičmi veľmi zlé vzťahy. Medzi M. Kápolkom a jeho otcom vznikol rozpor kvôli tomu, že rodičia M. K. sa rozhodli predať rodinný dom. Podľa tvrdenia M. K. to bol právne dôvod, pre ktorý ho rodičia aj s rodinou vyhodili z rodinného domu a svoju bytovú situáciu si riešil na internáte lesníckej školy, kde bol v tom čase zamestnaný. M. K. bol pritom jediným synom svojich rodičov, ktorí po jeho odchode zostali v dome bývať sami. V tom čase už vlastníci rodinného domu P. K. a manželka M. K. boli na dôchodku a teda už nepracovali v predajni, ktorá sa nachádzala v ich rodinnom dome. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy obidvaja mali už vyšší fyzický vek (P. K. mal v čase uzatvárania zmluvy 69 rokov a M. K. 71 rokov). Vzhľadom na ich fyzický vek a technický stav domu, bolo pre nich nevyhovujúce užívanie a prevádzkovanie takého veľkého objektu. Nakoľko so synom - M. K., mali v tom čase zlé vzťahy je prirodzené, že nemali záujem zachovať dom pre svojho syna, resp. pre svoje vnúčatá. Z výpovede svedka Dr. Š. K. bolo zistené, že predávajúci P. K. a M. K. chceli predať dom, nakoľko bol pre nich veľký a mienili sa presťahovať do menšieho družstevného bytu, kde by mali väčší komfort.
Je nesporné, že v roku 1973 bol pre vtedy platnú právnu úpravu problematický predaj takého veľkého domu. Nakoľko v tom čase sa v blízkosti L. H. budovala diaľnica a výpoveďou svedkyne T. T. mal súd preukázané, že I. S., š. p. v tom čase vykupovali v L.. H. domy, rozhodli sa právni predchodcovia navrhovateľov predať svoj dom práve tejto organizácii. Z korešpondencie, ktorá sa zachovala medzi P. K. a I. S., š. p. je nepochybné, že P. K. mal záujem uzatvoriť čo možno najvýhodnejšiu kúpnu zmluvu a právny predchodca odporcu sa takémuto postupu nebránil. I. S., š. p. umožnili P. K., aby si sám zabezpečil znalecký posudok - tento sa obrátil na znalca J. Š. u ktorého si znalecký posudok objednal a aj ho zaplatil. Cenu, ktorú určil znalec J. Š. v znaleckom posudku, právni predchodcovia navrhovateľov akceptovali a považovali ju za primeranú. Kupujúci sa takto určenej cene nehnuteľnosti nebránil, aj keď ju považoval za neprimerane vysokú, čo potvrdzuje list zo dňa 07. 05. 1973, zaslaný P. K. (č. l. 220 spisu).
V konaní nebol preukázaný žiadny nátlak zo strany kupujúceho na predávajúcich, aby predali predmetný objekt. Pokiaľ svedkovia E. H. a J. Š. tvrdili, že mal na predávajúcich vyvíjaný nátlak, toto ich tvrdenie nebolo ničím preukázané. Takisto nebolo preukázané tvrdenie pôvodného navrhovateľa, že predávajúci sa vyhrážal jeho rodičom, že ak predmetný objekt nepredajú, bude im vyvlastnený. Kupujúci nemohol
zabezpečiť vyvlastnenie predmetnej nehnuteľnosti zvlášť, keď rodinný dom nebol v pásme staveniska a dom P. K. a jeho manželky M. K. nebol jediným objektom, ktorý by I. stavby, š.p. mohli kúpiť v L. H.. Výpoveďou svedkyne T. T. bolo preukázané, že viacerí majitelia domov v tom čase ponúkali právnemu predchodcovi odporcu na predaj svoje nehnuteľnosti.
V konaní neboli zistené ani iné tiesnivé okolnosti, ktoré by motivovali predávajúcich predať objekt právnemu predchodcovi odporcu. Stavba diaľnice nemala vplyv na kvalitu bývania v predmetnom objekte, nakoľko diaľnica od rodinného domu je vzdialená minimálne 3 km a nie je možné z nej badať žiadne rušivé vplyvy na stavbu, t. j. hluk, prach, otrasy. Nebolo zistené ani vykupovanie všetkých nehnuteľností v danej lokalite do „socialistického vlastníctva“, nakoľko v susedstve predmetného domu zostali vo vlastníctve fyzických osôb aj ďalšie nehnuteľnosti.
Je nesporné, že predmetný dom mal v čase jeho predaja charakter domu „v súkromnom vlastníctve“ a v dôsledku toho oceňovanie nehnuteľností podľa vtedy platných cenových predpisov bolo pre majiteľov nevýhodné. Samotná skutočnosť, že nehnuteľnosť bola v súkromnom vlastníctve, však nie je možné bez ďalšieho posudzovať ako tieseň. Vlastníci nehnuteľností P. K. a M. K., užívali nehnuteľnosti na účel, na ktorý boli postavené, t. j. na bývanie. Nehnuteľnosť bola už pôvodne stavaná aj na prevádzkovanie obchodu (poukazuje na to stavebné povolenie vydané v januári 1949). Právni predchodcovia navrhovateľa síce, vzhľadom na vtedajšiu situáciu, sami obchod neprevádzkovali, ale boli zamestnaní u prevádzkovateľa obchodu až do odchodu do dôchodku. Prevádzkovateľ obchodných priestorov pritom vlastníkom nehnuteľnosti po celú dobu platil nájomné.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody potom súd dospel k záveru, že predávajúci pri uzatváraní kúpnej zmluvy, nekonali v tiesni. Hlavnou pohnútkou pre predaj nehnuteľností bola skutočnosť, že objekt bol pre nich veľký a vzhľadom na rozpory so svojim jediným synom, nemali záujem zachovať nehnuteľnosť pre neho, resp. pre jeho deti. Vzhľadom na ich fyzický vek, bolo pre nich pohodlnejšie presťahovať sa bytu, kde mali zabezpečený podstatne lepší komfort ako v rodinnom dome.
V zmysle názoru Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR tunajší súd doplnil dokazovanie, za účelom zistenia časovej reprodukčnej ceny nehnuteľností ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy s tým, že táto cena mala zodpovedať predpokladaným nákladom na vybudovanie domu k stanovenému dňu, po odpočítaní opotrebenia stavby vekom. Za účelom zistenia časovej reprodukčnej ceny nehnuteľností ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy, t. j. ku dňu 19. 03. 1973, súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. J. K.. Znalkyňa sa vo svojom znaleckom posudku zo dňa 31. 07. 2006, vysporiadala so všetkými tvrdeniami navrhovateľov a aj odporcu, vykonala ohliadku oceňovaných nehnuteľností a po zhodnotení všetkých dôkazov, ktoré boli zadovážené za účelom ocenenia nehnuteľnosti, určila časovú reprodukčnú hodnotu nehnuteľností ku dňu uzatvárania kúpnej zmluvy, t. j. ku dňu 19. 03. 1973, sumou 300 000,- Kčs. Znalkyňa sa následne jednoznačným a určitým spôsobom vysporiadala aj s výhradami účastníkov voči znaleckému posudku a to v odbornom vyjadrení zo dňa 12. 06. 2007 (č. l. 688 spisu), v odbornom vyjadrení č. 2 zo dňa 09. 07. 2007 ako aj vo svojich výpovediach, keď bola vypočutá na pojednávaní dňa 12. 06. 2007 a 22. 01. 2008. Nakoľko znalkyňa Ing. J. K., sa vysporiadala jednoznačným spôsobom so všetkými výhradami, ktoré boli vznesené voči ohodnoteniu nehnuteľností, súd nepovažoval za potrebné nariaďovať ďalší (v tejto veci by sa už jednalo v poradí o šiesty) znalecký posudok a súd si osvojil závery znalkyne Ing. J. Kubančokovej, podľa ktorej časová reprodukčná hodnota nehnuteľností ku dňu uzatvárania zmluvy bola 300 000,-Kčs. Súd poukazuje na to, že znalkyňa vychádzala pri vyčíslení časovej reprodukčnej hodnoty nehnuteľnosti z listinných dôkazov týkajúcich sa stavby (stavebných povolení, kolaudačných rozhodnutí) ako aj z výpovede navrhovateľky v 1. rade, ktorá v rodinnom dome bývala a vedela preto súdu označiť stav nehnuteľností. Znalkyňa následne vykonala aj osobné šetrenie na mieste samom a zistené informácie porovnala so skutočným stavom.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd mal preukázané, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy bola časová reprodukčná hodnota predávanej nehnuteľnosti 300 000,-Sk. Predávajúci - právni predchodcovia navrhovateľov, predali nehnuteľnosť za kúpnu cenu 258 354,-Sk, teda kúpna cena bola o 14 % nižšia, ako časová reprodukčná cena. V konaní však bolo zistené, že predávajúcim bolo umožnené zostať bývať v dome po uzavretí kúpnej zmluvy a vyplatení polovice kúpnej ceny dovtedy, kým
si nezabezpečili predávajúci iné bývanie. Za užívanie domu od uzavretia kúpnej zmluvy až do vysťahovania, predávajúci kupujúcemu neplatili žiadne nájomné a okrem toho mali aj naďalej príjem z prenájmu obchodných priestorov v dome. Súd mal preto preukázané, že nebola porušená ekvivalentnosť zmluvných vzájomných plnení.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody mal preto súd preukázané, že predávajúci P. K. a M. K. pri uzatváraní kúpnej zmluvy v roku 1973, nekonali v tiesni a zmluvu neuzavreli ani za nápadne nevýhodných podmienok. Súd preto návrh navrhovateľov zamietol.
Odporca si uplatnil náhradu trov konania podľa § 151 O. s. p. Nakoľko mal v konaní úspech, súd mu priznal náhradu trov podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
V súvislosti s právnym zastúpením súd priznal odmenu podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci za 16 úkonov právnej pomoci. Za úkony - prevzatie zastúpenia a vypracovanie písomného návrhu, ktoré boli vykonané v roku 1991, za účasť advokáta na pojednávaniach v dňoch 06. 10. 1992, 02. 12. 1993, 01. 06. 1995, 20. 11. 1997, 26. 02. 1998, 25. 08. 1998 a 09. 10. 2001, vyjadrenie k znaleckému posudku Ing. L. zo dňa 12. 02. 1993, odvolanie proti rozsudku zo dňa 18. 03. 1993, stanovisko k vyjadreniu navrhovateľa zo dňa 11. 04. 1995, vypracovanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 16. 04. 1998, vypracovanie vyjadrenia k znaleckému posudku zo dňa 04. 01. 2001 a 30. 10. 2001, vypracovanie stanoviska k znaleckému posudku č. 1 zo dňa 11. 02. 2002, súd priznal odmenu po 2 440,-Sk za každý úkon. Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 591/2002 Zb. za 3 úkony - odvolanie proti rozsudku zo dňa 05. 02. 2003, účasť na pojednávaní dňa 22. 07. 2003 a vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 27. 11. 2003, súd priznal odmenu po 7 960,-Sk za každý úkon. Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za účasť na pojednávaní dňa 26. 05. 2005 súd priznal 8 150,-Sk za úkon. Od 01. 07. 2005 advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Za účasť na pojednávaniach dňa 19. 07. 2005, 11. 05. 2006 a za vypracovanie vyjadrenia zo dňa 02. 01. 2006, účasť na miestnom šetrení v L. H. dňa 26. 07. 2006, súd priznal po 9 698,50 Sk za každý úkon (8 150,-Sk + 19 % DPH). Za vypracovanie vyjadrenia k znaleckému posudku č. 46/2006, spracovaného Ing. J. K., za účasť na pojednávaniach dňa 12. 06. 2007, 25. 10. 2007, 22. 1. 2008 a 20. 05. 2008, za vypracovanie stanoviska zo dňa 18. 04. 2008 k znaleckému dokazovaniu - letecké snímky, súd vychádzal zo znaleckého posudku Ing. J. K. č. 46/2006 zo dňa 31. 07. 2006, kde časová reprodukčná hodnota nehnuteľnosti bola určená sumou 300 000,-Sk a priznal po 9 103,50,-Sk za každý úkon ( 7850,-Sk + 19 % DPH). Spolu súd priznal trovy právneho zastúpenia 164 483,-Sk.
Režijný paušál súd priznal 7 úkonov po 30,-Sk, 5 úkonov po 45,-Sk, tri úkony po 70,-Sk, tri úkony po 130,-Sk, tri úkony po 150,-Sk, štyri úkony po 164,-Sk, dva úkony po 178,-Sk a tri úkony po 190,-Sk, spolu 2 937,-Sk
Náhradu za stratu času na siedmych pojednávaniach na Okresnom sude Liptovský Mikuláš, konaných v dňoch 06. 10. 1992, 02. 12. 1993, 01. 06. 1995, 20. 11. 1997, 26. 02. 1998, 25. 08. 1998 a 09. 10. 2001, súd priznal podľa § 20 vyhlášky č. 240/1990 Zb. po 20,-Sk za každú aj začatú polhodinu (3 hodiny cesta tam a 3 hodiny späť, čo predstavuje 12 polhodín), spolu 1 680,-Sk. Za účasť na pojednávaní dňa 11. 05. 2006 podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. po 273,-Sk za 12 polhodín, súd priznal 3 276,-Sk. Na pojednávaniach dňa 12. 06. 2007 a 25. 10. 2007 po 297,-Sk za 24 polhodín, súd priznal 7 128,-Sk, za účasť na pojednávaniach dňa 22. 01. 2008 a 20. 05. 2008 po 318,-Sk za 24 polhodín súd priznal 7 632,-Sk. Za účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline ( 4 hodiny na pojednávanie tam a 4 hodiny späť, čo predstavuje 16 polhodín) a za účasť na pojednávaniach 26. 05. 2005 a 19. 07. 2005 po 250,-Sk za 32 polhodín, súd priznal 8 000,-Sk. Za účasť na miestnom šetrení v L. H. (2,5 hodiny cesta tam a 2,5 hodiny späť ), po 273,-Sk za 10 polhodín, súd priznal 2 730,- Sk.Celkom súd priznal náhradu za stratu času 38 990,-Sk.
Na cestu na pojednávania v L. M., konané v dňoch 06. 10. 1992, 02. 12. 1993, 01. 06. 1995, advokát použil súkromné osobné motorové vozidlo Škoda Forman 135 L KEK 19-96, ktoré má kombinovanú spotrebu 6,5 l/100 km. Za pojednávanie dňa 06. 10. 1992 pri tarifnej sadzbe 757,-Sk a cene PHM
520,20 Sk, súd priznal náhradu cestovných výdavkov 1 272,20 Sk, za pojednávanie dňa 02. 12. 1993 pri tarifnej sadzbe 1 052,80 Sk a cene PHM 558,60 Sk, súd priznal náhradu cestovných výdavkov 1 611,40 Sk a za pojednávanie dňa 01. 06. 1995 pri tarifnej sadzbe 1 372,-Sk a cene PHM 553,-Sk, súd priznal náhradu cestovných výdavkov 1 925,40 Sk. Na cestu na pojednávania v L. M. dňa 20. 11. 1997 a 26. 02. 1998, na Krajský súd v Žiline dňa 25. 08. 1998 a 22. 07. 2003, advokát použil motorové vozidlo VW Golf 104 , ktoré má kombinovanú spotrebu 6,8 1/100 km. Za pojednávanie dňa 20. 11. 1997 pri tarifnej sadzbe 1 428,80 a cene PHM 559,90 Sk, súd priznal náhradu cestovných výdavkov 1 988,70 Sk, za pojednávanie dňa 26. 02. 1998 pri tarifnej sadzbe 1 485,20 Sk a cene PHM 547,10 Sk, súd priznal 2 032,30 Sk. Za pojednávania na Krajskom súde v dňoch 25. 08. 1998 a 22. 07. 2003 pri sadzbe 2 046,10 Sk a cene PHM 756,70 Sk, súd priznal cestovné výdavky 5 605,60 Sk. Na cestu na pojednávania v L. M. a v Ž. dňa 26. 05. 2005, 19. 07. 2005, 11. 05. 2006, 12. 06. 2007, 24. 10. 2007 a 22. 01. 2008, advokát použil motorové vozidlo Škoda Octavia 1,9 TDI, ktoré má kombinovanú spotrebu 5,2 l/100 km. Za pojednávanie dňa 26. 05. 2005 pri tarifnej sadzbe 3 137,-Sk a cene PHM 37,80 Sk /l za 506 km, súd priznal 4 039,50 Sk, dňa 19. 07. 2005 pri tarifnej sadzbe 3 137,-Sk a cene PHM 40,60 Sk/l za 506 km, súd priznal 4 205,-Sk, za pojednávanie dňa 11. 05. 2006 pri tarifnej sadzbe 2 046,-Sk a cene PHM 40,80,-Sk/l za 330 km, súd priznal 2 746,- Sk, za pojednávanie dňa 12. 06. 2007 pri tarifnej sadzbe 2 046,-Sk a cene PHM 37,-Sk/l za 330 km, súd priznal 2 681,-Sk, za pojednávanie dňa 25. 10. 2007 pri tarifnej sadzbe 2 046,-Sk a cene PHM 39,90 Sk/l za 330 km súd priznal 2 731,-Sk, za pojednávanie dňa 22. 01. 2008 pri tarifnej sadzbe 2 046,-Sk a cene PHM 38,50 Sk za 330 km, súd priznal 2 706 Sk a za pojednávanie dňa 20. 05. 2008 pri tarifnej sadzbe 2 046,-Sk a cene PHM 38,70 Sk/l za 330 km, sud priznal 2 706,-Sk. Na cestu na miestne šetrenie do L. H. dňa 26. 07. 2006, advokát použil motorové vozidlo Škoda Octavia 1,9 TDI, pri tarifnej sadzbe 1 860,-Sk a cene PHM 37,20 Sk/l za 330 km, súd priznal 2 440,- Sk. Celkom súd priznal náhradu cestovných výdavkov 38 690,90 Sk.
Odporcovi patrí aj náhrada za zaplatené súdne poplatky 17 505,-Sk a uhradené preddavky na trovy znaleckého dokazovania 34 947,70 Sk, takže súd priznal odporcovi náhradu trov konania celkom vo výške 297 553,- Sk. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. priznanú náhradu trov konania 297 553,-Sk sú navrhovatelia v 1. - 3. rade povinní zaplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám advokáta JUDr. V. V..
Súd nepriznal advokátovi odmenu za účasť na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 18. 02. 1993, nakoľko sa ospravedlnil a pojednávania sa nezúčastnil z dôvodu zabezpečovania neodkladných úloh. Súd tiež nepriznal odmenu za účasť na pojednávaní, ktoré bolo určené na 08. 02. 2005. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti sudkyne, čo bolo účastníkom včas oznámené. V súvislosti s tým súd nepriznal režijné náklady, náhradu za stratu času a cestovné výdavky.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Pokiaľ si povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok).