Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-110-2007.pdf
PDF · 94.17 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
CA-4C/110/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Čadca sudkyňou JUDr. Annou Plichtíkovou v občiansko-právnej veci navrhovateľa J. K., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom O. XXXX,. zastúpeného JUDr. M. S., advokátom, AK v Č., P. XXXX/X. A, proti odporcovi V. S., a. s., Č., A. H. X,. IČO: XX. XXX. XXX,. zastúpenému JUDr. M. B., advokátom, AK B., M. XX,. o zaplatenie mzdy vo výške 21 857 586,- Sk istiny s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Návrh z a m i e t a .
Navrhovateľ j e p o v i n n n ý nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 270 200,- Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. M. B., advokáta, AK v B..
Svedkyni M. M., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom S. B. č. XXX,.
p r i z n á v a svedočné 872,- Sk a u k l a d á účtovníčke Okresného súdu v Čadci, aby svedočné po právoplatnosti rozsudku vyplatila svedkyni z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu v Čadci.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu v Čadci trovy preddavkované štátom vo výške 872,- Sk v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ podal dňa 06. 09. 2007 návrh, v ktorom žiadal zaplatiť od odporcu doplatok mzdy vo výške 21 857 586,- Sk istiny s príslušenstvom za časové obdobie 11/2006 až 07/2007 podľa špecifikácie na č. listu 3 spisu, doplnenej na č. listu 39 spisu (zmena návrhu bola pripustená na č. listu 75 spisu). Taká bola výška uplatneného nároku podľa § 152 ods. 2 a § 153 ods. 2 O. s. p..
Základ uplatneného nároku bol uplatnený ako zmluvný nárok na doplatok mzdy za časové obdobie 11/2006 až 7/2007. Nárok navrhovateľ opieral o pracovnú zmluvu zo dňa 31. 10. 2006 (č. listu 21 spisu), zmenenú dňa 01. 03. 2007 a 01. 05. 2007 (č. listu 2 spisu). Vo všetkých uvedených prípadoch bola dohodnutá mzda 20 000,- Sk za hodinu za výkon funkcie hlavného mechanika na oddelení baliarne. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú a bol ukončený dňa 31. 08. 2007, teda pred podaním návrhu. Tvrdenia navrhovateľa boli v tej rovine, že mzda bola uvedeným spôsobom dohodnutá ústne a rovnako zapracovaná aj v písomnej podobe. Preto, keď mu zamestnávateľ poskytoval 20 000,- Sk mesačne, mal za to, že ide o preddavok na mzdu a keďže doplatok mu nebol poskytnutý napriek jeho požiadavkám, bol nútený podať žalobu. Poukazoval na to, že riadil zahraničných pracovníkov, ktorých príjem bol podstatne väčší, ako jeho.
Odporca sa k návrhu písomne vyjadril (č. listu 38 spisu, 105 spisu). Rovnako ústne na pojednávaní. Uviedol, že navrhovateľ vykonával v danom časovom období funkciu hlavného mechanika. Plat bol dohodnutý ústne vo výške 20 000,- Sk mesačne. Pri písaní zmluvy došlo k omylu, ktorý si štatutárne orgány pri podpisovaní zmluvy nevšimli. Keďže v čase nástupu navrhovateľa bola dohodnutá pozícia hlavného mechanika, ktorá je zaradená do kategórie TH pracovníkov s mesačnou mzdou 20 000,- Sk, ešte obsadená jeho predchodcom, bol dočasne evidenčne zaradený do kategórie mechanik, ktorá bola kategóriou „R“ s dohodnutou hodinovou mzdou. Omylom preto počítačový systém priradil navrhovateľovi pracovnú zmluvu s kolónkou „hodinová mzda“, do ktorej pracovníčka omylom vpísala dohodnutú mesačnú mzdu 20 000,- Sk. Skutočne však vyplácali navrhovateľovi len mzdu 20 000,- Sk, nikdy sa nedožadoval doplatku, až po rozviazaní pracovného pomeru, keď mu boli krátené prémie.
Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav, ktorý považoval za preukázaný a vyvodil z neho nasledovné právne závery:
Mal preukázané, že pracovný pomer trval od 01. 11. 2006 do 31. 08. 2007. Mal preukázané, že navrhovateľ vykonával funkciu hlavného mechanika baliarne, ktorú pred ním vykonával iný pracovník za mzdu približne 20 000,- Sk, rovnako aj jeho nástupca a rovnako všetci hlavní mechanici iných oddelení. Pre výkon funkcie stačilo stredoškolské vzdelanie technického smeru, s minimálnou 5-ročnou praxou. Riadil majstrové a mechanikov na oddelení baliarne. Iné osobitné požiadavky naňho kladené neboli. Súd ustálil s výpovedí svedkov, že nebolo v jeho náplni riadiť zahraničných pracovníkov. Práve naopak - bolo preukázané, že zahraniční pracovníci poskytovali rady a technickú pomoc pracovníkom odporcu, teda aj navrhovateľovi. Navrhovateľ by ich z odborného hľadiska v reálnej rovine ani riadiť nemohol, pretože nepreukázal získané vedomosti z cudzieho jazyka v teoretickej rovine. V praktickej rovine tlmočil jeho nadriadený. Platové pomery týchto pracovníkov určovala a vyplácala materská zahraničná spoločnosť. Odporca vyplácal len diéty, približne vo výške 10 000,- Sk mesačne. Bolo preto nadbytočné, právne irelevantné a nesúvisiace s predmetom sporu zisťovať príjem zahraničných pracovníkov, ktorých navrhovateľ neriadil, ktorí vôbec nespadali pod riadiacu právomoc odporcu ako zamestnávateľa. Výsluchom konateľov a svedkov mal preukázané, že štatutárny orgán odporcu zarába u odporcu približne 90 000,- Sk mesačne, bezprostredne nadriadený navrhovateľa svedok Č. 18 000,- Sk až 19 000,- Sk čistého mesačne a svedok Ing. J. B. ako výrobný riaditeľ odporcu zarábal v spornom časovom období približne 52 000,- Sk čistého mesačne. Tvrdenia navrhovateľa boli v tej rovine, že jeho dohodnutý mesačný zárobok u odporcu predstavoval 20 000,- Sk za 1 hodinu vykonanej práce, čo predstavuje približne 2 400 000,- Sk mesačne. Súd dal za pravdu odporcovi, že takýto zárobok na totožnú funkciu na území Slovenskej republiky neexistuje (Informačný štatistický systém SR - č. listu 28 spisu, z ktorého je zrejmý priemerný mesačný štatistický plat na území SR na funkciu hlavný mechanik vo výške 19 000,- Sk až 20 000,- Sk, teda vo výške tvrdenej odporcom). Pri použití logického výkladu potom súd ustálil, že je nelogické a tým nepreukázané, že by štatutárne orgány odporcu boli dohodli s navrhovateľom mzdu, ktorú sami nepoberajú, ktorú nepoberá ani nadriadený navrhovateľa, ani ostatní pracovníci na totožnej funkcii hlavného mechanika a to za súčasného splnenia podmienky, že navrhovateľ v konaní nepreukázal mimoriadne pracovné úlohy, schopnosti, znalosti, ktoré by v porovnaní s uvedenými pracovníkmi pri výkone práce poskytoval, aby sa mohol objektívne domnievať, že mu prináleží plat 2 400 000,- Sk mesačne, ktorý niekoľko-násobne prevyšuje plat iných pracovníkov na totožnej funkcii, aj plat jeho nadriadených pracovníkov, aj plat štatutárnych orgánov. Súd mal zároveň preukázané výsluchom svedkov, že tvrdený preddavok 20 000,- Sk mesačne odporca poskytoval navrhovateľovi na účet, výplatné listiny - č. listu 5 až 7 spisu pri sume 20 000,- Sk uvádzajú „tarifný plat“ a neuvádzajú, že ide o preddavok. Navrhovateľ nepreukázal, že by sa bol dožadoval opravy výplatnice, resp. doplatku mzdy. Pokiaľ ide o výplatnice od č. listu 10 až 18 spisu, tieto zodpovedajú tvrdeniam navrhovateľa. Sú však vyhotovené na jeho žiadosť účtovnou kanceláriou, nejde o účtovnice odporcu, ktoré preberal po prevzatí mzdy. Preto ide o jednostranný listinný dôkaz, ktorý súd nevyhodnotil ako objektívny. V konaní mal súd výsluchom svedkov taktiež preukázané, že navrhovateľovi boli posledné 2 mesiace pred ukončením pracovného pomeru krátené prémie za nesplnenie stanovených podmienok. Pracovný pomer bol ukončený dňa 31. 08. 2007, návrh podal dňa 06. 09. 2007. V tejto časovej nadväznosti videl súd motív konania navrhovateľa, ktorý ho viedol k podaniu návrhu. Mal v konaní preukázané, že pre účely daňové a odvodov do sociálnej a zdravotnej poisťovne odvádzal odporca odvody a znížil daňový základ tak, že vychádzal z platu 20 000,- Sk mesačne a nie z platu 20 000,- Sk za hodinu práce navrhovateľa. Mal preukázané, že k rovnakému omylu došlo aj u iných pracovníkov (R. - č. listu 79 spisu, K. - č. listu 90, 91 spisu). Uvedení pracovníci na rozdiel od navrhovateľa omyl uznali a pristúpili k oprave uzavretej zmluvy. Súd mal preukázané aj to, že došlo k uzavretiu písomnej pracovnej zmluvy. Nedal za pravdu odporcovi, že pracovná zmluva bola uzavretá ústne a písomná stránka bola len formálna. Z výpovedí svedkov vyplýva, že došlo k ústnej dohode, v ktorej bola dohodnutá funkcia hlavného mechanika - plat mesačný 20 000,- Sk, deň nástupu do zamestnania, ale aj to, že sa vyhotoví písomná pracovná zmluva. Preto súd ustálil, že pracovná zmluva bola uzavretá, právny úkon je existujúcim právnym úkonom a ďalej bolo potrebné ustáliť, či tento právny úkon je platný, či v spornom časovom období nedošlo k odstúpeniu alebo inému ukončeniu pracovno-právneho vzťahu.
Nárok navrhovateľa bol uplatnený ako nárok zmluvný - na základe pracovnej zmluvy. Bol to nárok na doplatok mzdy.
Daný vzťah je preto pracovno-právny a bolo potrebné prejudiciálne ustáliť, či právny úkon je platný, pretože zmluvné strany sú nositeľmi práv a povinností len na základe platného právneho úkonu.
Odporca tvrdil neplatnosť pre omyl. V tomto smere súd odporcovi nedal za pravdu.
Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
Uvedené ustanovenie súd vyložil tak, že pokiaľ existuje osobitná úprava v Zákonníku práce, nemožno podporne použiť Občiansky zákonník tak, ako tomu je v prípade omylu.
Zákonník práce upravuje omyl v § 19 ods. 1, 2 Zákonníka práce, preto nemožno aplikovať Občiansky zákonník (§49a, § 40a). Omyl podľa Občianskeho zákonníka vyvoláva relatívnu neplatnosť právneho úkonu v prípade dovolania sa tejto relatívnej neplatnosti. Zákonník práce však pozná relatívnu neplatnosť úkonov len v jedinom prípade - v prípade uplatnenia relatívnej neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde. Inak v nadväznosti na Zákonník práce a Občiansky zákonník pozná Zákonník práce len absolútnu neplatnosť právnych úkonov.
V prípade omylu podľa § 19 ods. 1, 2 Zákonníka práce teda nejde o relatívnu neplatnosť právneho úkonu na rozdiel od Občianskeho zákonníka. Vzniká tu možnosť odstúpenia od zmluvy. Odporca od zmluvy neodstúpil a odstúpiť objektívne ani nemohol, pretože nemohol už splniť podmienky ustanovenia § 19 ods. 1, 2 Zákonníka práce (existenciu platnej pracovnej zmluvy, podmienku odstúpenia len do času nástupu do zamestnania, podmienku odstúpenia len do času rozviazania pracovného pomeru). Ani jedna z uvedených podmienok ku dňu rozhodovania súdu splnená nebola. V tomto smere odporca neuniesol dôkazné bremeno.
Keďže návrh bol uplatnený ako nárok zmluvný, v nadväznosti na § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa súd z úradnej povinnosti zaoberal absolútnou neplatnosťou pracovnej zmluvy z dôvodov podľa Zákonníka práce aj Občianskeho zákonníka.
Dospel k záveru, že právny úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa článku 2 Zákonníka práce výkon práv a povinností v pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Je vylúčené, aby konaniu v rozpore s dobrými mravmi bola poskytnutá ochrana zo strany súdu. Keďže predmetom návrhu bolo právo na mzdu (doplatok) - článok 3 Zákonníka práce, bolo treba vychádzať zo zásady stanovenej v článku 3 Zákonníka práce, že navrhovateľ má právo na mzdu za vykonanú prácu podľa svojich schopností a možností. V nadväznosti na to potom rozpor s dobrými mravmi súd videl v tom, že by navrhovateľovi mala patriť mzda za prácu, ktorú nevykonával (neriadil zahraničných pracovníkov, netlmočil), mzda neporovnateľne neprimeraná v porovnaní s pracovníkmi na rovnakej úrovni, neporovnateľne neprimeraná aj v porovnaní s pracovníkmi, ktorí navrhovateľa riadili a boli zároveň aj štatutárnymi orgánmi. Súd sa domnieval, že navrhovateľ zneužil výkon pracovno-právnych práv (omyl odporcu v pracovnej zmluve) na škodu odporcu.
Právny úkon súd určil za absolútne neplatný v časti presahujúcej dohodnutú mzdu 20 000,- Sk mesačne. V tomto rozsahu v časti 20 000,- Sk mesačne je právny úkon v súlade s dobrými mravmi a teda platný.
Podľa § 17 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám.
Súd dospel k záveru, že navrhovateľ si neplatnosť v časti úkonu pracovnej zmluvy spôsobil sám tým, že využil omyl odporcu, zneužil výkon pracovno-právnych práv a povinností vo svoj prospech na úkor odporcu. Celé jeho hmotno-právne správanie, ktoré predchádzalo uzavretiu pracovnej zmluvy, ako aj hmotno-právne správanie po uzavretí pracovnej zmluvy, nesvedčí dobromyseľnosti zamestnanca. Zo všetkých okolností prípadu je zrejmé, že si objektívne musel byť vedomý, že mzda 20 000,- Sk/1 hodina je nesprávne a omylom určená a nezodpovedá skutočnej dohode v hmotno-právnej rovine medzi pracovníkom a zamestnávateľom, pomerom na pracovisku, mzde iných pracovníkov na totožnej pracovnej pozícii, hodnote práce, ktorú poskytuje zamestnávateľovi.
Z uvedených dôvodov návrh na doplatok mzdy zamietol. Na základe čiastočne neplatného právneho úkonu sa navrhovateľ nestal nositeľom práva na výplatu doplatku mzdy v rozsahu neplatného právneho úkonu, teda v rozsahu nároku na doplatok mzdy vo výške 21 857 586,- Sk istiny s príslušenstvom.
V konaní mal plný úspech odporca, preto mu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. patrí v celom rozsahu nárok na náhradu trov konania vo výške uplatnenej podľa § 151 ods. 1 O. s. p. a vo výške preukázanej, ktorú súd považoval za účelne vynaložené trovy konania.
Vychádzajúc z predmetu sporu 21 857 586,- Sk istiny s príslušenstvom potom jeden úkon právnej pomoci predstavuje sumu 54 650,- Sk v zmysle § 10 ods. 1 tarify. Súd priznal odporcovi právo na náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci (prevzatie, vyjadrenie vo veci samej, pojednávania dňa 08. 01. 2008, dňa 19. 02. 2008) - 4 x 54 650,- Sk = 218 600 : 100 = 2 186 x 19% DPH = 41 534,- Sk. Daň z pridanej hodnoty súd nepriznal z režijných paušálov, z cestovných nákladov, náhrady za stratu času a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb „ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 - 14 o daň z pridanej hodnoty“. Režijné paušály a ostatné nákladové položky sú upravené v § 15 uvedenej vyhlášky, preto sa na ne nemôže vzťahovať § 18 ods. 4 vyhlášky a preto nákladové položky nemôžu byť zvýšené o daň z pridanej hodnoty.
Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že vyhláška č. 655/2004 Z. z. upravuje právny vzťah medzi zastúpeným a advokátom a upravuje odmenu a náhradu nákladov advokátom, kým zákon o DPH upravuje iný právny vzťah - medzi Slovenskou republikou a daňovým poplatníkom (advokátom). Keďže ide o úpravu rôznych právnych vzťahov, nemožno hovoriť o rozpore vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako normy nižšej právnej sily so zákonom o DPH ako normou vyššej právnej sily. Okrem toho súd tento rozpor nevidí ani v zákone o DPH, pretože tento taktiež hovorí o zdaniteľnom plnení, čo sú úkony a nie nákladové položky (§ 2 ods. 1 písm. b/ poskytnutie služby, § 9). Pokiaľ ide o rozhodnutie Daňového riaditeľstva v Banskej Bystrici, ktoré zastáva opačný názor, súd poukazuje na ustanovenie § 135 O. s. p., podľa ktorého nie je viazaný súd rozhodnutiami daňových riaditeľstiev pri rozhodovacej činnosti.
Priznal cestovné, 2-krát účasť na pojednávaní dňa 08. 01. 2008 a 19. 02. 2008 na trase B. - Ž. a späť, 4 x 308,- Sk = 1 232,- Sk. Zároveň priznal za stratu času za cestu strávenú k týmto úkonom dňa 08. 01. 2008 a 19. 02. 2008 náhradu vo výške 4 x 3,5 hodiny = 8 300,- Sk. K 4 úkonom právnej pomoci priznal 4 režijné paušály v celkovej výške 534,- Sk. Celkový súčet náhrady trov konania predstavuje 270 200,- Sk.
Navrhovateľ bol v konaní oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh, preto súd nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania k zaplateniu súdneho poplatku za návrh podľa § 2 ods. 2 poplatkového zákona.
Svedkyni M. podľa § 139 ods. 1 O. s. p. priznal svedočné vo výške 872,- Sk (cestovné na trase Č. - S. B. - autobus 2 x 28,- Sk spiatočná cesta, náhrada mzdy za 8 hodín x 102,- Sk = 56 + 816 = 872,- Sk). Keďže svedočné bolo súdom rozhodnuté vyplatiť z rozpočtových prostriedkov Okresného súdu v Čadci, stali sa týmto momentom trovami štátu. Preto podľa § 148 ods. 1 O. s. p. súd zaviazal navrhovateľa ako neúspešného účastníka konania nahradiť štátu trovy konania vo výške 872,- Sk.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Krajský súd v Žiline prostredníctvom Okresného súdu v Čadci. V odvolaní je potrebné okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, v čom toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.