Details
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19C-343-2005.pdf
PDF · 95.87 KB
No categories available
19C/343/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobkyne Ing. M. C., štátnej občianky SR, povolaním programátorky, bytom D. N. V., B. XXX/XX,. zastúpenej Ing. J. C., bytom D. N. V., B. XXX/XX. proti žalovanému E. a.s., so sídlom v N. D., T. XX,. IČO XX. XXX. XXX,. v konaní zastúpenému JUDr. D. B., advokátkou so sídlom v T., P. XX. o vyplatenie nemajetkovej ujmy 400.000,- Sk takto
rozhodol:
Žaloba o zaplatenie 400.000,- Sk s a z a m i e t a.
odôvodnenie:
Žalobkyňa žiadala, aby jej žalovaný zaplatil nemajetkovú ujmu vo výške 400.000,- Sk v súvislosti s diskrimináciou v zamestnaní a porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Poukázala na to, že bola diskriminovaná kvôli manželovi, ktorý bol v súdnom spore so žalovaným z dôvodu žaloby týkajúcej sa neplatnosti výpovede. Diskriminácia podľa nej spočívala v tom, že ju žalovaný prestal zapájať do riešenia významnejších úloh, finančne ju znevýhodnil pri individuálnom znížení mzdy o 6.000,- Sk v januári 2004. Tvrdila, že takýmto radikálnym znížením príjmu postihol iba ju. Zakrývanú snahu o diskrimináciu zavŕšil žalovaný podľa nej rozviazaním pracovného pomeru. Uviedla, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaného bola nútená pracovať v neistote o zamestnanie a prežívať psychické traumy spôsobené diskriminačným tlakom na jej osobu a na jej manžela.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žiaden z dôvodov diskriminácie uvedených v Zákonníku práce, platného v čase rozhodnom, neexistoval. Poprel, že by so žalobkyňou zaobchádzal inak ako s ostanými zamestnancami. Tvrdil, že osobné ohodnotenie, ktoré žalobkyni odňal a potom vrátil je nenárokovateľnou zložkou mzdy, a preto sa ho žalobkyňa nemala právo domáhať. Okrem toho osobné ohodnotenie bolo odňaté viacerým zamestnancom, nielen žalobkyni, preto nemohlo ísť o diskrimináciu. Zdôraznil, že žalobkyňa skončila pracovný pomer dohodou a nie výpoveďou. Namietal aj to, že žalobkyňa sa nedomáhala odstránenia závadného stavu, ale žiadala o vyplatenie nemajetkovej ujmy, ktorú v danom prípade považoval za neprimeranú.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkov Ing. I. G., Ing. F. K., JUDr. K., oboznámením spisov tunajšieho súdu sp. zn.
11C/32/2003, oboznámením pracovnej zmluvy, rozviazaním pracovného pomeru zo dňa 29.6.2004, žiadosťou žalobkyne zo dňa 30.6.2004, mzdovým predpisom žalovaného č. 1/97 a zistil tento skutkový stav :
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený písomnou pracovnou zmluvou. Žalobkyňa pracovala v žalovanej obchodnej spoločnosti vo funkcii programátorky. V mesiaci január 2004 žalobkyňa nedostala vyplatenú pohyblivú nezaručenú zložku mzdy vo výške 6.000,- Sk. K skočeniu pracovného pomeru došlo k 1.7.2004. Tieto skutočnosti mal súd za preukázané z výsluchu účastníkov konania a z oboznámenej pracovnej zmluvy.
Zo spisu tunajšieho spisu sp. zn. 11C/32/2003 súd zistil, že manžel žalobkyne podal dňa 18.3.2003 žalobu o neplatnosť výpovede zo dňa 29.10.2002, a to proti žalovanej obchodnej spoločnosti E. a.s. N. D.. Rozsudkom zo dňa 16.5.2005 bolo určené, že výpoveď, ktorú mu dala žalovaná organizácia je neplatná. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 10.3.2006, a to potom ako bol v dôsledku odvolania žalovaného potvrdený Krajským súdom v Trenčíne.
Z listu žalovaného adresovaného žalobkyni zo dňa 29.6.2004 vyplýva, že žalovaný rozviazal so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z organizačných dôvodov spočívajúcich v znížení stavu zamestnancov žalovaného.
Z písomnej žiadosti žalobkyne zo dňa 30.6.2004 je zrejmé, že žalobkyňa požiadala žalovaného o skončenie pracovného pomeru dňom 30.6.2004 podľa § 76 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že navrhla, aby jej vyplatil odstupné.
Z výsluchu účastníkov vyplynulo, že žalobkyňa dňom 1.7.2004 do práce nenastúpila a dostala vyplatené odstupné tak ako o to požiadala.
Z výsluchu svedka Ing. G., ale aj svedka Ing. K. súd zistil, že na začiatku roku 2004 došlo k odňatiu osobného ohodnotenia jednak u žalobkyne, jednak u svedka G. (predsedu predstavenstva žalovanej obchodnej spoločnosti), ale aj u ďalších asi 20 zamestnancov, a to z dôvodu nedostatku práce v žalovanej spoločnosti a následne nedostatočného využitia zamestnancov. Stalo sa tak preto, že v uvedenom období nemal žalovaný, podľa uvedených svedkov, podpísaný dostatok „hospodárskych“ zmlúv, ktoré by zabezpečovali väčší rozsah prác pre všetkých zamestnancov.
Svedok JUDr. K. uviedol, že pracoval v minulosti u žalovaného ako riaditeľ personálneho útvaru, pod ktorý spadalo aj ekonomické oddelenie. Z jeho výsluchu mal súd za
preukázané, že niekedy v mesiaci marec, apríl 2004 malo vedenie žalovaného požiadavku na zníženie počtu zamestnancov. Na základe tejto požiadavky bol vypracovaný graf využiteľnosti jednotlivých zamestnancov. V grafe bolo uvedené, že využiteľnosť žalobkyne je iba 20 %. V tom čase sa končil pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti s 19 zamestnancami.
Z výsluchu svedka Ing. K. vyplynulo, že pracovný pomer u žalovaného skončila z organizačných dôvodov aj Ing. V., ktorá bola v rovnakom pracovnom postavení ako žalobkyňa a ktorej bola výpoveď daná pred žalobkyňou.
Zistený skutkový stav súd posúdil nasledovne:
Rovnosť všetkých ľudí a zákaz diskriminácie je jednou zo zásad právneho štátu a je neodmysliteľnou súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Súvisí s rovnosťou pred zákonom a právom jednotlivca na rovnakú právnu ochranu, ktorá je zakotvená v celom rade medzinárodných zmlúv a vnútroštátnych právnych predpisov. Popri všeobecných ustanoveniach o rovnosti v Ústave SR, relevantné ustanovenia o nediskriminácii sa nachádzali v čase vzniku nároku, ktorý je predmetom sporu, aj v oblasti pracovného práva. Spor medzi žalobkyňou a žalovaným vyplýval z pracovnoprávneho vzťahu, preto na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať Zákonník práce platný a účinný v čase, keď mal vzniknúť nárok žalobkyne (január až jún 2004). V tom čase totiž neexistoval tzv. „antidiskriminačný zákon“ (365/2004 Z.z.).
Podľa § 13 ods. l,3 Zákonníka práce (platného ku dňu 30.6.2004) zamestnancom patria práva vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov bez akýchkoľvek obmedzení a priamej diskriminácie alebo nepriamej diskriminácie podľa pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia okrem prípadu, ak to ustanovuje zákon alebo ak je na výkon prác vecný dôvod, ktorý spočíva v predpokladoch alebo požiadavkách a v povahe práce, ktorú má zamestnanec vykonávať.
Na účely zásady rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa priamou diskrimináciou rozumie, ak sa so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s iným zamestnancom v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je navonok neutrálny pokyn, rozhodnutie alebo prax znevýhodňujúce zamestnanca v porovnaní s inými zamestnancami, ak tento pokyn, rozhodnutie alebo prax nie sú primerané a nevyhnutné a nemožno ich ospravedlniť objektívnymi skutočnosťami. Za priamu diskrimináciu alebo nepriamu diskrimináciu sa považuje aj pokyn na diskrimináciu zamestnanca.
Podľa § 13 ods. 5,6 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.
Zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením práv a povinností ustanovených v odsekoch 1 až 5; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky.
Podľa § 13 ods. 7 Zák. práce zamestnanec, ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok ustanovených v odsekoch 1 až 6, môže sa domáhať svojich práv na súde vrátane primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak zamestnanec, ktorý sa považuje za poškodeného z dôvodu neuplatnenia zásady rovnakého zaobchádzania, preukáže súdu skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Z dikcie zákonného ustanovenia § 13 ods. 7 zák. práce síce vyplýva tzv. „obrátené dôkazné bremeno“, ale v zmysle tohto ustanovenia je na žalobkyni, aby v konkrétnej právnej veci predložila dostatok dôkazov, z ktorých bude zrejmé, že u nej došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Podstatou tohto obráteného dôkazného bremena je, že v prípade, ak žalobkyňa tieto dôkazy predloží, žalovaný je povinný vyvrátiť tvrdenia žalobkyne a preukázať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo.
V zmysle uvedeného teda povinnosťou žalobkyne v predmetnom konaní bolo preukázať dôvod diskriminácie a okolnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť, že bola priamo alebo nepriamo diskriminovaná v súvislosti s týmto dôvodom.
Žalobkyňa tvrdila, že dôvodom jej diskriminácie je skutočnosť, že je manželkou Ing. C., ktorý bol v rozhodnom čase v súdnom spore so žalovaným. Svoj nárok teda opierala o ustanovenie § 13 ods. 1 Zákonníka práce.
Z ustanovenia § 13 ods. 1 Zák. práce však vyplýva, že jedným z dôvodov diskriminácie môže byť manželský alebo rodinný stav, ale nie skutočnosť, že niekto je manželom niekoho. O diskrimináciu z dôvodu manželského stavu by išlo vtedy, ak by sa s niekým zaobchádzalo inak preto, že je ženatý, príp. slobodný (napr. niekto by nebol bezdôvodne prijatý na určitý druh práce preto, že je slobodný a nemá manželský stav alebo opačne bol by znevýhodňovaný preto, že je v stave manželskom a zamestnávateľ by od neho bezdôvodne požadoval, aby bol slobodný). Diskriminácia v zmysle citovaného ustanovenia musí teda vyplývať zo stavu manželstva ako takého vo všeobecnosti, nie z konkrétneho manželského zväzku. Vzhľadom na tieto okolnosti bol súd toho názoru, že v konkrétnom prípade žalobkyňa nepreukázala podstatnú náležitosť diskriminácie v zmysle predtým citovaného zákonného ustanovenia, a to jej dôvod.
Zistený skutkový stav nemožno podriadiť ani pod ustanovenie § 13 ods. 5,6 citovaného Zákonníka práce pretože žalobkyňa neuviedla žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné mať za to, že sa u nej neuplatňovala zásada rovnakého zaobchádzania, prípadne , že by výkon práv a povinností vyplývajúcich z jej pracovnoprávneho vzťahu nebol v súlade s dobrými mravmi. Nepreukázala ani to, že by niekto tieto práva a povinnosti zneužíval na jej škodu. Žalobkyňa tvrdila, že ju žalovaný finančne znevýhodnil pri individuálnom znížení jej mzdy o 6.000,- Sk v januári 2004 a že do skončenia pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov ju nezapájal do riešenia významnejších úloh. Súd vykonal v tomto smere dokazovanie z ktorého vyplynulo, že k zníženiu odmeny v mesiaci január 2004 prišlo u viacerých zamestnancov, nielen u žalobkyne. Vyplynulo to z výpovede svedkov Ing. G. a Ing. K.. Okrem toho, keď pominuli dôvody pre zníženie odmeny, rozdiel bol žalobkyni doplatený. Žiadna finančná ujma u nej teda nenastala. Vypočutí svedkovia nepotvrdili, že by žalobkyňa bola zapájaná iba do nenáročných projektov na rozdiel od iných zamestnancov. Z výpovede svedkov súd zistil, že projekty na ktorých zamestnanci pracovali sa nedelili takýmto spôsobom.
Ani pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou súd nezistil, že by sa u nej postupovalo v rozpore s dobrými mravmi, prípadne, že by sa u žalobkyne uplatnil iný spôsob zaobchádzania ako u ostaných zamestnancov. Pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti nekončila sama. Vybratých bolo z tohto dôvodu viac zamestnancov, dokonca v rovnakom pracovnom zaradení. Žalobkyňa nebola prvá, ani jediná, ktorú postihol takýto osud. Nakoniec pracovný pomer neskončila na základe výpovede (pretože výpovedná lehota jej mala začať plynúť od 1.7.2004), ale na základe jej návrhu, ktorý žalovaný akceptoval tým, že jej vyplatil odstupné a netrval na tom, aby počas výpovednej lehoty chodila do práce.
Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov v zákone uvedených nemožno spájať len so subjektívnymi pocitmi toho, koho sa má týkať. Je nevyhnutné preukázať, že ide o stav objektívny, pri ktorom by intenzitu nepriaznivého následku pociťovala aj ktorákoľvek iná osoba. Z vykonaného dokazovania však nevyplynulo, že by objektívne existoval stav z ktorého by bolo možné vyvodiť iný spôsob zaobchádzania so žalobkyňou ako s inými zamestnancami žalovaného. Preto mal súd za preukázané, že neboli naplnené podmienky zákonného ustanovenia § 13 Zákonníka práce. Z toho dôvodu bola žaloba zamietnutá.
Vzhľadom k tomu, že advokát žalovaného nevyčíslil trovy konania pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ale využil lehotu uvedenú v ustanovení § 151 ods. 1 O.s.p., súd rozhodne o týchto trovách v zmysle § 166 ods. 1 O.s.p. doplňujúcim rozsudkom .
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho
doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).