Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14C-1340-2001.pdf
PDF · 106.24 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-14C/1340/2001
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Erikou Bačovou v právnej veci žalobcu: K. U. Y., G.. Y.. Š. X, U., proti žalovanému: Z.. H. M., Q.. XX. XX. XXXX, U. S. XX, X., zast.: JUDr. Tibor Sásfai, advokát, Mlynárska 19, Košice, v konaní o zaplatenie X.XXX XXX,- Sk s prísl. takto
rozhodol:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX.XXX,- Sk so XX,X% úrokom z omeškania od 28. 10. 2000 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške XX.XXX,- Sk, to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu X.XXX.XXX,- Sk so XX,X % úrokom z omeškania od 10. 5. 1999 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v dňoch 8.
- 10. marca a 19. - 21. apríla 1999 Daňový úrad Bratislava 1 vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných požitkov. V Protokole o výsledku kontroly zo dňa 21. 4. 1999 bol vyčíslený dodatočný predpis dane za roky 1995, 1996, 1997 a príslušné penále. V prípade žalovaného daňový úrad vyčíslil nedoplatok dane za rok 1996 vo výške X.XXX.XXX,- Sk (viď čl. 104 oprava návrhu) z dôvodu, že v zmysle § 6 ods. 1 a ods. 3 a § 16 zák. č. 286/1992 Zb. v znení neskorších predpisov do ročného základu dane nebol zahrnutý príjem plynúci z jednorázového poistného, ktoré za žalovaného zaplatil žalobca vo výške X.XXX.XXX,- Sk. Na základe týchto skutočností Daňový úrad Bratislava 1 vydal dňa 28. 4. 1999 platobný výmer, v ktorom predpísal žalobcovi odvod nedoplatku dane za rok 1996, ktorý dňa 10. 5. 1999 žalobca vykonal. Vzhľadom na to, že žalobca ako platiteľ dane uhradil sumu vyrúbenú platobným výmerom, pričom príjem v zmysle § 6 zák. č. 286/1992 Zb. sa týka žalovaného ako daňovníka v zmysle § 5 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, žalobca listom zn. 964/S/999 zo dňa 1. 7. 1999 a listom zn. 28/P/2000 zo dňa 5. 1. 2000 vyzval žalovaného, aby nedoplatok dane zaplatený za neho vrátil, nakoľko sa bezdôvodne obohatil.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že to, že zo strany žalobcu došlo k nesprávnej evidencii v účtovníctve a nezahrnul do ročného základu dane príjem plynúci z jednorázového poistného neznamená, že tým došlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane a jeho povinnosti zaplatiť dodatočnú daň. Ide o pochybenie zo strany žalobcu, za ktoré on nemôže niesť zodpovednosť. Z platobného výmeru musí byť zrejmé, že ide o pochybenie zo strany žalobcu pri zahrnutí jednotlivých príjmov a výdajov do daňového základu a nie o jeho pochybenie a tým o jeho bezdôvodné obohatenie. Žalovaný ďalej uviedol, že čo sa týka zmluvy o poistení, ktorá je asi podkladom pre bezdôvodné obohatenie na jeho strane, touto zmluvou bolo dohodnuté medzi Slovenskou investičnou poisťovňou a. s. a žalobcom uzavretie zmluvy o poistení osôb, ktoré poistenie malo byť platené z prostriedkov organizácie. Poistná zmluva bola uzavretá na poistnú dobu 5 rokov, keďže zmluva bola platná a účinná, došlo v súvislosti s ukončením poistenia, aj k zaplateniu poistného zo strany poisťovne. Poistné plnenie bolo znížené o daň, ktorú poisťovacia spoločnosť poukázala priamo na účet daňového úradu.
Súd vykonal dokazovanie stanoviskom zástupcu žalobcu, výsluchom žalovaného, stanoviskom jeho právneho zástupcu, listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise, pričom iné dôkazy označené ani predložené v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p. neboli a zistil tento skutkový stav:
Zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že v roku 1996 zaplatil žalobca za žalovaného jednorázové životné poistenie. Daňový úrad Bratislava 1 v roku 1999 vykonal kontrolu správnosti odvedenej dane, pričom zistil, že do hrubého príjmu a čiastkového základu dane neboli zahrnuté príjmy poskytnuté formou jednorázového životného poistného. Z uvedeného dôvodu dorúbil daň vo výške X.XXX.XXX,- Sk. Správcovi dane bola uvedená suma zaplatená 10. 5. 1999 a v dôsledku plnenia žalobcu žalovaný dosiahol príjem vyšší o uvedenú daň. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že platiteľ je povinný odviesť daň a nemá možnosť regresu v dôsledku čoho sa príjem žalovaného zvýšil. Zástupca žalobu poukázal na § 454 Občianskeho zákonníka (OZ).
Vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 12. 1. 2005 žalobca podrobnejšie špecifikoval žalovanú sumu, keď uviedol, že do príjmov žalovaného, dosiahnutých v zdaňovacom období roku 1996, nebolo zarátané jednorázové životné poistenie vo výške X.XXX.XXX,- Sk, ktoré žalobca za žalovaného zaplatil 16. 2. 1996 vo výške X.XXX.XXX,- Sk a dňa 20. 6. 1996 vo výške XXX.XXX,- Sk. V dôsledku nesprávne stanoveného daňového základu bola aj daň zo závislej činnosti odvedená v nižšej výške. V zmysle rozhodnutia Daňového úradu Bratislava 1 bola pôvodne stanovená výška dosiahnutého príjmu X.XXX.XXX,- Sk zvýšená na X.XXX.XXX,- Sk, v dôsledku čoho vzrástla aj daňová povinnosť žalovaného z XXX.XXX,- Sk na X.XXX.XXX,- Sk. Rozdiel medzi odvedenou a dorubenou výškou daňovej povinnosti žalovaného predstavuje žalovanú sumu X.XXX.XXX,- Sk, ktorú žalobca ako platiteľ dane, dňa 10. 5. 1999 v prospech správcu dane odviedol. Žalobca uviedol, že povinnosť platiť daň bola jednoznačne na strane žalovaného, ako daňovníka. Hoci žalobca za jej odvedenie voči správcovi dane majetkovo zodpovedal, v konečnom dôsledku plnil len to, čo mal zo svojich príjmov plniť žalovaný, ako daňovník. Žalobcovi síce vznikla zákonná povinnosť daň odviesť, nie však zákonná povinnosť daň zaplatiť. Zástupca žalobcu namietal, že by predmetný spor mal byť podriadený pod Zákonník práce, keďže z výpisu z obchodného registra vyplýva, že žalovaný bol členom predstavenstva v období od 11. 8. 1995 do 29. 1. 1997, teda vzťah je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, keďže predstavenstvo je štatutárnym orgánom, riadi činnosť spoločnosti a rozhoduje o jej záležitostiach a vystupuje ako zamestnávateľ voči svojim zamestnancom. Predmetom konania je nesprávne zaplatená výška dane žalovaného , teda táto skutočnosť nemá charakter pracovnoprávny a nie je upravená predpismi pracovného práva, ale sa týka predpisov finančného a daňového práva.
Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že s Investičnou a rozvojovou bankou bol v pracovnoprávnom vzťahu a následne dostal výpoveď asi vo februári 1997. Uviedol, že je toho názoru, že zamestnávateľ za neho odvádzal všetky dane a odvody, ktoré bolo potrebné odviesť, preto nechápe, z akého dôvodu vystupuje v tomto konaní ako žalovaný. Žalovaný sa nevedel vyjadriť kedy bol žalobcom vyzvaný na zaplatenie žalovanej sumy.
Právny zástupca žalovaného poukázal na ust. § 6 ods. 3 zák. č. 286/1992 Zb. a uviedol, že žalovaný bol v pracovnoprávnom pomere so žalobcom, a preto na daný prípad možno aplikovať jedine § 243 Zákonníka práce, pokiaľ ide o právnu úpravu bezdôvodného obohatenia, čo však daný prípad nespĺňa, pretože Zákonník práce nepozná skutkovú podstatu plnenie za iného a hovorí len o bezdôvodnom obohatení, kedy niekto plnil bez právneho dôvodu alebo z neplatného právneho úkonu a tento prípad to nie je. Bezdôvodným obohatením nie je to, čo žalobca zaplatil daňovému úradu, ale to, čo nebolo zrazené žalobcom v roku 1996 žalovanému z príjmov a požitkov, a preto z opatrnosti vznáša námietku premlčania, keďže k bezdôvodnému obohateniu mohlo dôjsť len v roku 1996, kedy žalovanému bola vyplatená mzda bez uvedených zrážok. Právny zástupca žalovaného predložil dodatok č. 2 k zmluve o mzdových podmienkach uzatvorenej dňa 9. 1. 1996 a jej Dodatku č. 1 zo dňa 25. 11. 1996 a navrhol doplniť dokazovanie pracovnou zmluvou a dokladom o skončení pracovného pomeru, keďže pre odstup času žalovaný uvedené písomnosti už nemá k dispozícii. Po predložení písomností žalobcom, právny zástupca žalovaného uviedol, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol v roku 1990 a bol zmenený v roku 1995 a tento skončil v roku 1997 odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa úseku úverovania a financovania IRB a. s. ústredie.
Zo žalobcom predloženej písomnosti (č. l.109) vydanej Investiční bankou - generálni ředitel z 1. 1. 1990 vyplýva, že žalovaný s účinnosťou od 1. 1. 1990 bol menovaný do funkcie riaditeľa pobočky IRB Košice s pôsobnosťou pre Východoslovenský kraj so sídlom v Košiciach.
Z listu IRB, a. s. Bratislava zo dňa 10. 8. 1995 vyplýva, že žalovaný bol na základe rozhodnutia dozornej rady zo dňa 26. 7. 1995 o menovaní za člena predstavenstva IRB, a. s., odvolaný z funkcie riaditeľa hlavnej pobočky IRB, a. s. Košice.
Z listu IRB, a. s. Bratislava zo dňa 11. 9. 1995 vyplýva, že žalovaný bol na základe rozhodnutia predstavenstva IRB, a. s. zo dňa 8. 9. 1995 a v zmysle § 27 ods. 5 Zákonníka práce, menovaný do funkcie viceprezidenta IRB, a. s. s priamou zodpovednosťou za úsek úverovania a financovania a úsek ekonomický v kompetencii v rámci predstavenstva IRB, a. s. Žalovaný bol súčasne menovaný do funkcie generálneho riaditeľa úseku úverovania a financovania. Z listu žalobcu zo dňa 22. 1. 1997 vyplýva, že žalovaný bol na základe rozhodnutia predstavenstva IRB, a. s. zo dňa 22. 1. 1997 odvolaný z tejto funkcie.
Na základe rozhodnutia dozornej rady IRB, a. s. zo dňa 22. 1. 1997 bol žalovaný týmto dňom odvolaný z funkcie člena predstavenstva IRB, a. s.. Žalovanému bolo oznámené, že súčasne bol odvolaný aj z funkcie viceprezidenta IRB, a. s., nakoľko uvedená funkcia je viazaná na členstvo v predstavenstve IRB, a.s..
Zo zmluvy o poistení uzatvorenej dňa 30. 11. 1994 medzi Slovenskou investičnou poisťovňou, a. s. Košice na jednej strane a Investičnou a rozvojovou bankou, a. s. Bratislava na strane druhej, vyplýva, že táto zmluva bola dojednaná pre prípad smrti alebo dožitia za jednorázové poistné sadzby 5ZJ, pričom medzi poistenými osobami bol aj žalovaný, čo vyplýva z Dodatku č. 2 k zmluve.
Z Protokolu o výsledku kontroly dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných požitkov vykonanej dňa 8. - 10. , 19. - 21. 4. 1999 vyplýva, že táto bola zameraná na dodržiavanie ustanovení zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, vyhl. č. 639/1992 Zb. pri vyberaní a platení dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov a zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.Z Protokolu ďalej vyplýva, že do hrubého príjmu a čiastkového základu dane neboli zahrnuté príjmy poskytnuté členom predstavenstva a dozornej rady formou jednorázového životného poistenia, ktoré uhradila Investičná a rozvojová banka, a. s.. Členom predstavenstva a členom dozornej rady boli poskytnuté nadštandartne vybavené služobné byty. Za užívanie bytov do úhrady nájomného, banka nezahrnula položku za nadštandartné vybavenie bytu a poskytované služby: plyn, elektrina, telefóny a káblová televízia. Poskytnuté plnenia sú v zmysle § 6 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 286/1992 Zb. príjmami zo závislej činnosti a funkčných požitkov a podliehajú zdaneniu v zmysle ust. § 40f a § 16 cit. zák..Z citovaného Protokolu ďalej vyplýva, že pri vykonaní ročného zúčtovania preddavkov na daň, platiteľ porušil § 40ch cit. zákona, pretože do ročného základu dane neboli zahrnuté príjmy, ktoré daňovníkom plynuli z jednorázového poistného uhradeného platiteľom ako aj nepeňažné príjmy za zvýhodnené užívanie služobných bytov. Z toho dôvodu bola ročná daň vypočítaná nesprávne, kontrolou bola daň dopočítaná a platiteľovi bol vyrúbený dodatočný predpis na dani a príslušné penále. Z Protokolu vyplýva, že u žalovaného bola daň (nesprávne) vyrúbená vo výške 897.912,- Sk, pričom jej správna výška mala byť 1.903.056,- Sk, rozdiel činí 1.005.144,- Sk. Nezrazená daň v plnej výške z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov sa pri kontrole zistila vo výške 4.338.698,- Sk a bola predpísaná platobným výmerom zo dňa 28. 4. 1999 a bola žalobcom zaplatená prevodom z účtu dňa 10. 5. 1999.
Žalobca predložil súdu výzvy na zaplatenie žalovanej sumy zo dňa 1. 7. 1999 a 5. 1. 2000, ktoré adresoval žalovanému s tým, že v roku 1996 Predstavenstvo IRB, a. s. ktorého členom bol aj žalovaný, uzatvorilo so SIP, a. s. pre členov predstavenstva poistné zmluvy za jednotlivých členov a IRB, a. s. uhradila príslušné čiastky, pričom výška úhrady poistného za žalovaného činila X.XXX.XXX,- Sk.
Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 454 OZ bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať je objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Ku vzniku tohto záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa na strane obohateného nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia protiprávneho úkonu, ale ani to, či sám o získaní bezdôvodného obohatenia vedel, alebo nevedel. Stačí ak k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu.
Podstatný význam pre odlíšenie bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ od bezdôvodného obohatenia získaného podľa § 451 OZ je skutočnosť, že povinný subjekt bol v dôsledku splnenia jeho záväzku „zbavený pasív“, čím nedošlo k zmenšeniu jeho majetku, čo malo nastať, ak by svoju povinnosť splnil sám.
Podľa § 5 ods. 2, 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, daňovníkom je osoba, ktorej príjmy, majetok alebo činnosti priamo podliehajú dani. Platiteľom dane je osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň vybranú od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá.
Podľa § 6 ods. 3 zák. č. 286/1992 Zb. o dani z príjmov, príjmami podľa odseku 1 sa rozumejú pravidelné alebo jednorazové príjmy bez ohľadu na to, či je na ne právny nárok alebo nie, či ich od zamestnávateľa dostáva zamestnanec alebo osoba, na ktorú prešlo príslušné právo, a či sa vyplácajú alebo pripisujú k dobru alebo spočívajú v inej forme plnenia vykonávanej zamestnávateľom za zamestnancov, ktorí sú daňovníkmi z príjmov zo závislej činnosti.
Podľa § 40f ods. 1 zák. č. 286/1992 Zb. platiteľ dane zrazí preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov (ďalej len preddavok) zo zdaniteľnej mzdy sadzbou dane prepočítanou z ročných sadzieb na mesačné obdobie podľa tabuliek vydaných všeobecne záväzným právnym predpisom Ministerstva financií SR.
Vykonaným dokazovaním bolo v konaní preukázané, že žalobca zaplatil za žalovaného, ktorý vykonával funkciu člena predstavenstva jednorázové poistné pre prípad dožitia alebo smrti. Toto poistné bola považované podľa § 6 ods. 3 zák. č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení do 31. 12. 1999 za plnenie vykonávané zamestnávateľom za zamestnanca poskytnuté nad rámec povinného zákonného poistenia a bolo preto príjmom zo závislej činnosti a funkčných požitkov. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že žalovaný v období od 11. 8. 1995 do 22. 1. 1997 vykonával funkciu člena predstavenstva žalobcu a žalobca uzatvoril so Slovenskou investičnou poisťovňou a. s., Košice poistné zmluvy, ktoré sa vzťahovali na členov predstavenstva a dozornej rady, čo vyplýva aj z Protokolu o výsledku kontroly dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a funkčných požitkov, v ktorom sa konštatuje, že uvedené poistné zmluvy boli uzatvorené v prospech členov predstavenstva a dozornej rady a vyplýva to aj z poistnej zmluvy. V danom prípade je pre právny vzťah vylúčená aplikácia Zákonníka práce, keďže v akciovej spoločnosti vzťah člena predstavenstva k spoločnosti nie je pracovným pomerom. Nakoľko Obchodný zákonník ako špeciálny právny predpis k všeobecnému Občianskemu zákonníku bezdôvodné obohatenie neupravuje, je potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. I keď sa právny zástupca žalovaného odvolával na skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným bol pracovnoprávny vzťah a preto prichádzajú do úvahy ustanovenia Zákonníka práce o bezdôvodnom obohatení (§ 243 ZP), je k tomu potrebné uviesť, že v zmysle § 243 Zákonníka práce neoprávneným majetkovým prospechom je prospech získaný plnením bez právneho dôvodu alebo plnením z neplatného právneho úkonu, pričom charakteristickým znakom neoprávneného majetkového prospechu je jeho vznik v dôsledku plnenia, ktorého základom je pracovnoprávny vzťah v zmysle pôsobnosti Zákonníka práce. V danom prípade však základom pre plnenie nebol pracovnoprávny vzťah, ale členstvo žalovaného v predstavenstve akciovej spoločnosti. Preto nebude podliehať režimu ust.§ 243 ZP neoprávnený majetkový prospech zamestnanca, ak jeho vznik nie je dôsledkom pracovnoprávneho vzťahu, hoci by inak išlo o zamestnanca a zamestnávateľa.
Jednorázové poistné vyplývajúce z poistnej zmluvy a jej dodatkov uzavretej dňa 30. 11. 1994 medzi žalobcom (jeho právnym predchodcom) a Slovenskou investičnou poisťovňou a. s., Košice, bolo žalobcom zaplatené v sume X.XXX.XXX,- Sk. Kontrolou dane, vykonanou v roku 1999 Daňovým úradom Bratislava 1 bolo zistené, že došlo k porušeniu zák. č. 286/1992 Zb., keď do ročného základu dane neboli zahrnuté príjmy plynúce z jednorázového poistenia, ktoré za daňovníkov zaplatil platiteľ t. j. žalobca a teda odviedol daň v nesprávnej výške. Do príjmov žalovaného dosiahnutých v zdaňovacom období v r. 1996 nebolo zarátané jednorázové životné poistenie vo výške X.XXX.XXX,- Sk, ktoré žalobca za žalovaného zaplatil 16. 2. 1996 vo výške X.XXX.XXX,- Sk a 20. 6. 1996 vo výške 917.990,- Sk. Žalobca celkový nedoplatok dane predpísaný platobným výmerom Daňového úradu Bratislava 1 zo dňa 28. 4. 1999 na sumu X.XXX.XXX,- Sk uhradil prevodným príkazom z účtu dňa 10. 5. 1999.
Z citovaných zák. ustanovení vyplýva, že daňovník (žalovaný), mal povinnosť zaplatiť daň z príjmov správcovi dane (daňovému úradu) a to v lehote stanovenej na podanie priznania po uplynutí zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa vyrubuje. Podľa § 40f zák. č. 286/1992 Zb. bol platiteľ dane povinný zraziť preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov zo zdaniteľnej mzdy daňovníka a tento preddavok odviesť správcovi dane. Povinnosť zaplatiť daň mal žalovaný ako daňovník. Vzhľadom k tomu, že žalobca ako platiteľ dane nezahrnul do ročného základu dane žalovaného predmetný príjem (jednorázové poistné), bola ročná daň žalovaného vypočítaná v nesprávnej výške a po vykonanej kontrole daňového úradu, daňový úrad ako správca dane daň dopočítal a platiteľovi dane dovyrubil dodatočný predpis na dani, ktorý žalobca aj zaplatil. Žalobcovi bol síce rozhodnutím príslušného daňového úradu dovyrubený dodatočný predpis na dani, ale ako platiteľovi dane a nie ako daňovníkovi. Platiteľ dane neplní vlastnú daňovú povinnosť zo svojich finančných prostriedkov, ale z prostriedkov daňovníka odvádza jeho daňovú povinnosť. Tým, že žalobca plnil, nastal stav, ktorý zakladá bezdôvodné obohatenie podľa § 454 OZ, keď žalobca použitím svojich finančných prostriedkov plnil za žalovaného, čo podľa práva mal plniť sám, a týmto nedošlo k zmenšeniu majetku žalovaného, ale v prípade, keby svoju povinnosť bol plnil a zaplatil daň, došlo by k zmenšeniu jeho majetku.
Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel. K vznesenej námietke premlčania súd uvádza, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť dňa 11. 5. 1999, t. j. nasledujúci deň po zaplatení predpisu dane žalobcom.
Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nar. vl. SR č. 87/1995, ktorý v 3 ustanovuje, že výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Žalobca sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania od 10. 5. 1999, avšak súd priznal žalobcovi úrok z omeškania až od 28. 10. 2000, keďže žalobca nepreukázal, kedy doručil žalovanému výzvu na plnenie.
Z uvedených dôvodov súd považoval za takúto výzvu doručenie žaloby žalovanému, pričom táto mu bola doručená dňa 26. 10. 2000. Dňa 27. 10. 2000 mohol žalovaný plniť a dňom 28. 10. 2000 sa dostal do omeškania. V tom čase bola diskontná sadzba vo výške 8,8. V prevyšujúcej časti uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., a priznal úspešnému žalobcovi voči neúspešnému žalovanému náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške XX.XXX,- Sk.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní
odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v 2
písomných vyhotoveniach. Odvolanie má obsahovať,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo
sleduje, musí byť datované a podpísané, musí byť z neho
zrejmé, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak
odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, navrhovateľka môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa osobitného zákona.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.