Details
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7C-36-2006.pdf
PDF · 120.75 KB
No categories available
7C/36/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Prievidzi sudcom JUDr. Dankou Laukovou v právnej veci navrhovateľky Z. M., nar. XX.X.XXXX,. bytom H. N. H., ul. P. č. XXX,. zast. JUDr. J. K., advokátom, ul. H. č. X P. proti odporcovi J. M., nar. XX.X.XXXX,. bytom P., ul. M. č. XX/XX,. zast. JUDr. M. M., nar. XX.X.XXXX,. bytom P., ul. L. č. XX/X,. o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, takto
rozhodol:
U r č u j e , že dôvod vydedenia navrhovateľky poručiteľkou v listine a to notárskej zápisnici spísanej na bývalom Štátnom notárstve v P. č. N 118/1992, č. NZ 98/1992 zo dňa 26.3.1992 n i e j e d a n ý .
V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Navrhovateľka návrhom zo dňa 7.3.2006 podaným prostredníctvom právneho zástupcu a doplneným podaním zo dňa 18.4.2006, zo dňa 22.6.2006 a na pojednávaní dňa 25.8.2006 domáhala sa, aby súd určil, že dôvody pre jej vydedenie ako aj syna M. M., nar. XX.X.XXXX. poručiteľkou Z. M. uvedené v notárskej zápisnici napísanej na bývalom Štátnom notárstve v P. dňa 26.3.1992 č. N 118/1992, č. NZ 98/1992 nie sú dané.
Návrh na začatie konania odôvodnila tým, že je dcérou poručiteľky Z. M., nar. XX.X.XXXX,. ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.. Konanie o dedičstve je vedené na Okresnom súde v Prievidzi č. 14D 210/2005, v ktorom bola oboznámená s notárskou zápisnicou napísanou na bývalom Štátnom notárstve v P. dňa 26.3.1992 č. N 118/1992, č. NZ 98/1992. Listina obsahuje jednostranný prejav vôle poručiteľky, ktorým jej ako potomkovi a neopomenuteľnej dedičke a súčasne i M. M., nar. XX.X.XXXX odníma dedičské právo. Okresný súd v Prievidzi uznesením č.k. 14D 210/2005 - 33 zo dňa 26.10.2005 konanie o dedičstve prerušil a súčasne ju ako dedičku odkázal na podanie návrhu, že dôvody vydedenia uvedené v notárskej zápisnici zo dňa 26.3.1992, ktorou spoločne so závetom bola napísaná aj listina o vydedení, nie sú dané. Tvrdila, že dôvod vydedenia uvedený v listine zo dňa 26.3.1992 ako materiálna náležitosť platnosti vydedenia neexistuje a právny úkon vydedenia je tiež pre vecný nedostatok spočívajúci v neurčitom vyjadrení obsahu neplatný.
Odporca navrhol návrh zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľka od 19 roku svojho veku až do smrti poručiteľky o ňu ako potomok neprejavila opravdivý záujem, neudržiavala s ňou žiadne kontakty, nezaujímala sa o jej potreby.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov M. Š., M. M., M. M. ml., E. G., R. G., E. M., J. H., J. K., D. M., A. J., M. Ď., oboznámením sa s spisom č. 14D 210/2005, rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi č.k. 6C 96/1970 - 21 zo dňa 28.7.1970, s predvolaním vo veci č. 6Nc 326/1974, s listom triedneho profesora, s vysvedčením o maturitnej skúške, s lekárskou správou.
Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:
Dňa XX.X.XXXX. zomrela poručiteľka Z. M., nar. XX.X.XXXX,. konanie o dedičstve je vedené na Okresnom súde v Prievidzi pod č. 14D 210/2005.
Dňa 13.3.1991 na bývalom Štátnom notárstve v P. pod č. N 85/1991, NZ 80/1991 poručiteľka formou notárskej zápisnice zriadila závet, ktorým celý svoj majetok odkázala odporcovi. Súčasne vyhlásila, že má neopomenuteľnú dedičku a to navrhovateľku, ktorej ako dar poskytla vklad na vkladnej knižke č. XX- XXXXXX-X vo výške 12.622,30 Sk. Žiadala, aby v konaní o dedičstve bol v prospech navrhovateľky uvedený dar a súčasne i nehnuteľnosti v k.ú. R., ktoré jej chcela ešte za života previesť darovacou zmluvou započítané s tým, že ak darovacia zmluva uzavretá nebude, žiadala, aby tieto nehnuteľnosti nadobudla navrhovateľka.
Dňa 26.3.1992 na bývalom Štátnom notárstve v P. pod č. N 118/1992, NZ 98/1992 formou notárskej zápisnice poručiteľka zrušila závet zo dňa 13.3.1991 a zriadila závet nový, ktorým celý svoj majetok odkázala odporcovi ako manželovi. Spoločne so závetom bola formou uvedenej notárskej zápisnice spísaná aj listina o vydedení, ktorou poručiteľka navrhovateľke ako neopomenuteľnej dedičke odňala dedičské právo z dôvodu, že o ňu trvale neprejavovala taký záujem, aký by dcéra o matku prejavovať mala, že navrhovateľka sa ako 19 ročná odsťahovala zo spoločnej domácnosti k svojmu otcovi a odvtedy sa ani raz nestretli až dňa 13.3.1991, kedy jej na štátnom notárstve darovala vklad na vkladnej knižke č. XX-XXXXXX-X. vo výške 12.622,30 Sk. Uvedenou listinou poručiteľka súčasne vydedila aj syna navrhovateľky z dôvodu, že ho vôbec nepozná.
Okresný súd v Prievidzi uznesením č.k. 14D 210/2005 - 33 zo dňa 26.10.2005 konanie o dedičstve po poručiteľke prerušil a navrhovateľku odkázal na podanie návrhu o určenie, že dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení zo dňa 26.3.1992 nie sú dané.
Z výsluchu navrhovateľky súd zistil, že manželstvo jej rodičov zaniklo rozvodom. Na čas po rozvode bola zverená do osobnej starostlivosti poručiteľky a otcovi J. M. bol určený rozsah vyživovacej povinnosti sumou 600,-Sk mesačne. V čase rozhodovania súdu o rozvode manželstva bola vo veku 17 rokov a bolo prihliadnuté na jej názor, do ktorého z rodičov osobnej starostlivosti chce byť zverená. V domácnosti poručiteľky bývala stará mama, ku ktorej mala vytvorené pozitívne citové väzby, súčasne jej ako chorej osobe poskytovala potrebnú starostlivosť, preto na pojednávaní o rozvode manželstva rodičov prejavila vôľu v budúcnosti vyrastať v prostredí poručiteľky. Rozvod manželstva s J. M. poručiteľka znášala ťažko, pričom si nepriala, aby sa ako dieťa s ním v budúcnosti stretávala. Poručiteľka bola vodcovským typom, zakazovala jej stretávať sa s priateľmi, ktorí nezodpovedali jej predstavám. V mesiaci júni 1971 stará mama zomrela, v auguste 1971 z titulu zdravotných problémov poručiteľka bola hospitalizovaná v nemocnici, kde ju navštevovala. V uvedenom časovom období sa so spolužiakmi a spolužiačkami zo strednej školy rozhodli, že pôjdu stanovať. O súhlas matku nežiadala, vedela, že by ju na spoločný výlet nepustila, a počas jej neprítomnosti v domácnosti na dobu dvoch dní stanovať odišla. Po skončení hospitalizácie, keď sa to poručiteľka dozvedela bez oblečenia a osobných dokladov ju z bytu vyhodila, pričom ju chytila za vlasy a časť z nich jej vytrhla. Následne sa asi hodinu túlala po uliciach, keď sa pred byt poručiteľky dostavila reagovala opätovným vyjadrením, že ju vyhadzuje a nemá už šancu vrátiť sa. V ďalšom období sa dostavila k tete M. M., oznámila jej, že ju matka vyhodila. Potom prespala v domácnosti rodičov priateľky M. Š.. Kontaktovala sa s otcom J. M., ktorý pre ňu prišiel, následne bývala v jeho rodinnom prostredí. Matka jej oblečenie odmietla vydať, za asistencie príslušníkov vtedajšej verejnej bezpečnosti jej v priestore medzi dverami odovzdala len osobné doklady. Od mesiaca septembra 1971 pokračovala v pomaturitnom štúdiu v T., v ktorej súvislosti telefonicky poručiteľku žiadala, aby prispievala na jej výživu, čo odmietla s vyjadrením, že už nemá dcéru a keď aj zomrie od hladu, jej to je jedno. Tieto
slová zasiahli jej vnútorné prežívanie. V ďalšom období od priateľky M. Š. sa dozvedela, že poručiteľka jej rozpredala oblečenie aj iné veci. Od uvedeného obdobia sa s ňou žiadnou formou nekontaktovala, s poukazom na jej vyjadrenia bola názoru, že matka si s ňou nepraje stretávať sa. Dňa 13.3.1991 sa s matkou stretla na vtedajšom Štátnom notárstve v P., na ktoré sa dostavila na základe doručeného predvolania. Po vstupe do budovy si sadla pred miestnosť, na ktorej číslo dverí bolo predvolaná. Matka sa vtedy rozprávala s inou osobou, následne prišla za ňou, podala jej ruku, opýtala sa ako sa má, pýtala sa, kde je syn. Následne boli zavolané do miestnosti, kde pred notárkou prijala vklad vedený na vkladnej knižke, čo potvrdila aj podpisom na predloženej listine. Z miestnosti potom odišla, s matkou si nedohodli žiadne stretnutie, pred odchodom sa s ňou rozlúčila pozdravom. Peniaze vedené na odovzdanej vkladnej knižke boli vkladmi z titulu uzavretej zmluvy o prémiovom sporení mladých založenej v jej prospech ako dieťaťa. Po zániku manželstva rozvodom rodičov vklady už neboli realizované, a matka až do 13.3.1991 jej vkladnú knižku odmietala vydať. V konaní vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom č. 6Nc 326/1974 sa pokusom o zmier domáhala v tejto súvislosti mimosúdneho vyriešenia sporu, avšak bezvýsledne. Od 13.3.1991 sa s poručiteľkou nekontaktovali, o jej pohrebe nebola včas žiadnou osobou informovaná.
Z výsluchu odporcu súd zistil, že s poručiteľkou do manželstva vstúpili dňa XX.X.XXXX,. pričom v období predchádzajúcom sobášu sa vyjadrovala v tom zmysle, že ona žiadnu dcéru nemá. V priebehu trvania spolužitia zo slovných vyjadrení poručiteľky vyplývalo, že na ňu ako dcéru a aj jej syna zanevrela, že ju nechce vidieť a jeho ako partnera žiadala, aby ju pred ňou nespomínal. Poručiteľka navrhovateľku znenávidela, čo súviselo s tým, že ju opustila. Poručiteľka neuvažovala, že za navrhovateľkou vycestuje, pretože s ňou stratila kontakt, väzby medzi nimi sa prerušili. Dňa 13.3.1991 k odovzdaniu vkladnej knižky došlo v priestore za vchodovými dverami do budovy Okresného súdu v Prievidzi, kde bolo sídlo štátneho notárstva. Poručiteľka pri odovzdávaní vkladnej knižky sa navrhovateľky pýtala, či sa s ňou môže porozprávať, ona zareagovala slovným vyjadrením, že musí ísť na toaletu a na autobus, následne navrhovateľka budovu opustila. V priebehu ďalšej účastníckej výpovede odporca tvrdil, že poručiteľka na navrhovateľku zanevrela, lebo sa dozvedela, že medzi ňou a otcom došlo k intímnemu zblíženiu.
Z rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č.k. 6C 96/1970 - 21 zo dňa 28.7.1970, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.8.1970 vyplýva, že manželstvo rodičov navrhovateľky zaniklo rozvodom. Súd na čas po rozvode navrhovateľka rešpektujúc jej vôľu zveril do osobnej starostlivosti matke a otcovi určil rozsah vyživovacej povinnosti sumou 600,-Sk mesačne. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že účastníci uvedeného konania si navrhovateľku osvojili, v čase rozhodovania súdu v meritórnej veci už od mesiaca novembra 1969 nežili v spoločnej domácnosti.
Z návrhu o pokus o zmier zo dňa 6.11.1974 súd zistil, že bol s navrhovateľkou spísaný na Okresnom súde v Žiari nad Hronom a domáhala sa ním voči poručiteľke dobrovoľného vydania vkladnej knižky č. XXXXXX vedenej na meno Z. M.. Z odôvodnenia návrhu vyplýva, že vkladnú knižku založil J. M. a po zániku manželstva rozvodom zostala v dispozícii poručiteľky, ktorá však z nej výbery nemohla realizovať.
Z výsluchu svedkyne M. Š. súd zistil, že s navrhovateľkou sa poznali od šiesteho roku veku, a spoločne začali navštevovať aj S.. Po zániku manželstva rodičov navrhovateľka prejavila vôľu vyrastať v prostredí matky, kde v tom čase bývala stará mama, ku ktorej mala vytvorené pozitívne citové väzby. Potvrdila, že po absolvovaní maturitnej skúšky navrhovateľka so spolužiakmi a spolužiačkami z triedy bez súhlasu matky, ktorá v tom čase bola hospitalizovaná v nemocnici sa zúčastnila spoločného stanovania. Reakcia poručiteľky po tomto zistení bola taká, že navrhovateľku z bytu vyhodila. Od navrhovateľky mala vedomosť, že jej adresovala slová, aby zmizla, že ju nechce vidieť. Následne sa navrhovateľka dostavila k tete a potom do domácnosti jej rodičov, kde aj prespala, pričom nemala k dispozícii oblečenie, ani osobné doklady. V ďalšom období kontaktovala otca, ktorý súhlasil, aby sa k nemu nasťahovala bývať. Mala sprostredkované informácie, že za asistencie príslušníkov vtedajšej verejnej bezpečnosti poručiteľka navrhovateľke odovzdala osobné doklady. Poručiteľka na výživu navrhovateľky neprispievala, došlo k situácii, že sa dostavila na jej pracovisko a žiadala ju, aby sprostredkovala návrat navrhovateľky do jej domácnosti, lebo ona sama to nedokáže. Od bývalých spolužiačok sa dozvedela, že poručiteľka ponúkala na predaj veci navrhovateľky a to lyže, korčule, bicykel. V čase, keď poručiteľka
navrhovateľku vyhodila, nemala nadviazaný vzťah so žiadnym chlapcom. Nedisponovala informáciami, že by medzi navrhovateľkou a otcom došlo k intímnemu zblíženiu.
Z výsluchu svedkyne M. M. súd zistil, že navrhovateľka sa do jej domácnosti dostavila s tým, že ju matka vyhodila, pričom mala so sebou len oblečené veci. Poručiteľka jej odmietala vydať osobné veci. V ďalšom období ak sa s poručiteľkou stretla, z jej vyjadrení vyplynulo, že navrhovateľku vyhodila a nič jej nedá. Navrhovateľka, po tom, ako jej matka znemožnila vstup do bytu, bývala v prostredí u otca, kde bola spokojná a rozumela si aj s jeho druhou manželkou. Od iných osôb sa dozvedela, že poručiteľka navrhovateľke odpredala veci a to aj výbavu, ktorú jej pripravila stará mama.
Z výsluchu svedka M. M. vyplýva, že až do obdobia dosiahnutia veku plnoletosti, kedy sa dozvedel o osobe poručiteľky, za svoju starú mamu z matkinej strany považoval druhú manželku J. M..
Z výsluchu E. G. vyplýva, že počas náhodných stretnutí poručiteľka pri rozhovoroch spomínala na obdobie, keď mala dcéru, ktorá sa zachovala nevhodne, príbuznou osobou bola pristihnutá v situácii a to v posteli s otcom. Svedkyňa od iných osôb nemala informácie o skutočnosti, že by medzi navrhovateľkou a otcom J. M. došlo k intímnemu zblíženiu.
Z výsluchu svedka R. G. vyplýva, že poručiteľka si sťažovala na navrhovateľku, že za dobu viac ako 30 rokov ju neprišla ani raz navštíviť, že si ani vnuka nevidela. Poručiteľka sa nevedela zmieriť s tým, že navrhovateľka mala intímny styk so svojím otcom.
Svedkyňa E. M. potvrdila, že poručiteľka odmietla navrhovateľke vydať osobné doklady a oblečenie. Vzťahy medzi navrhovateľkou a druhou manželkou J. M. boli usporiadané, M. D. ju vnímala ako vlastné dieťa. V rodine sa nehovorilo, že by medzi navrhovateľkou a otcom došlo k intímnemu zblíženiu. M. D. na navrhovateľku nikdy nežiarlila, a jej manželské vzťahy s J. M. boli usporiadané.
Z výsluchu svedka J. H. vyplýva, že v súvislosti s príchodom navrhovateľky do prostredia otca sa v rodine hovorilo, že ju matka z domácnosti vyhodila. Poručiteľka odmietla navrhovateľke vydať oblečenie, vkladnú knižku. Vzťahy medzi druhou manželkou J. M. a navrhovateľkou boli usporiadané, M. D., ktorá bola bezdetná odkázala celý majetok synovi navrhovateľky. Počas rodinných stretnutí sa nikdy nehovorilo, že M. D. podozrieva navrhovateľku zo vzťahu s otcom.
Z výsluchu svedkyne J. K. vyplýva, že v roku 1975, keď poručiteľku navštívila zdôverila sa jej, že navrhovateľka chodila s chlapcom, voči ktorému ona ako matka mala výhrady. Dala jej na výber, že alebo vzťah ukončí alebo sa odsťahuje. Poručiteľka verila, že dcéra sa vráti do domácnosti, z jej slovných vyjadrení však nevyplynulo, že by za týmto účelom ako matka jej adresovala výzvy. Súčasne prezentovala stanovisko, že ak sa navrhovateľka nevráti, vydedí ju. Poručiteľka ju žiadala, aby sprostredkovala stretnutie s navrhovateľkou. Do konca svojho života túžila vidieť vnuka. Poručiteľka sa jej zdôverila, že od jej (svedkyne) brata má informácie s obsahom, že keď navrhovateľka bola s otcom na chate, našiel ich spolu na izbe. O týchto skutočnostiach sa ona s bratom nikdy nerozprávala.
Z výsluchu svedka D. M. vyplýva, že po tom, ako poručiteľka navrhovateľku z domácnosti vyhodila, prišla uplakaná k jej rodičom. Dostavil sa s ňou pred byt poručiteľky, ktorú žiadala o vydanie osobných vecí, avšak bezvýsledne.
Z výsluchu A. J. vyplýva, že v jej prítomnosti poručiteľka nikdy navrhovateľku a ani jej syna nespomínala.
Z výsluchu svedkyne M. Ď. vyplýva, že odporca po smrti poručiteľky sa jej zdôveril, že dôvodom vydedenia navrhovateľky bolo jej nemravné správanie sa spočívajúce v tom, že sa o poručiteľku ako
matku nestarala, nenavštívila ju. Počas rozhovorov jej poručiteľka povedala, že má aj vnuka, ale nechce ho vidieť, lebo navrhovateľka sa ku nej zachovala nesprávne, keď ju neprišla navštíviť.
Podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Obč. zák. poručiteľ môže vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.
Podľa § 469a ods. 2 Obč. zák. pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí, vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 437 ods. 2.
Podľa § 469a ods. 3 Obč. zák. o náležitostiach listiny o vydedení a o jej zrušení platia obdobne ustanovenia § 476 a 480, v listine však musí byť uvedený dôvod vydedenia.
Podľa § 437 ods. 2 Obč. zák. ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.
Vydedením sa rozumie jednostranný výslovný prejav vôle, ktorým poručiteľ odoberie svojmu potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo dediť, ktoré by mu inak zo zákona patrilo. Vydedenie je rovnako ako závet osobným úkonom poručiteľa. Vydedenie ako jednostranný právny úkon musí spĺňať materiálne a formálne náležitosti ustanovené zákonom. Materiálnoprávnou náležitosťou vydedenia je existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Tento dôvod musí poručiteľ pri vydedení výslovne v listine tvrdiť, nestačí, aby dôvod len existoval. Poručiteľ nemusí síce priamo použiť slová zákona, ale musí byť jasné, že ide o zákonný dôvod vydedenia a jeho vyjadrenie v listine o vydedení musí byť také, aby bol v prípadnom spore o platnosť dôvodu preskúmateľný. Podľa platnej právnej úpravy poručiteľ môže svojho potomka vydediť aj z dôvodu, že o neho trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Formálnou náležitosťou vydedenia je vyhotovenie listiny o vydedení, ktorá musí obsahovať rovnaké náležitosti ako závet. V tejto listine musí byť uvedený dôvod vydedenia. Prejav vôle o vydedení potomka môže byť súčasťou závetu, ale môže byť uvedený aj na samostatnej listine. V listine o vydedení musí poručiteľ potomka presne identifikovať.
Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že návrh na začatie konania je podaný dôvodne sčasti.
Navrhovateľka podaným návrhom doplneným v priebehu súdneho konania tak, aby korešpondoval s právnou úpravou v oblasti hmotného práva a ktorý by súd bol schopný z hmotnoprávnej stránky prejednať, domáhala sa určenia, že dôvod pre jej vydedenie poručiteľkou v listine zo dňa 26.3.1992 nie je daný.
Prejav vôle poručiteľky Z. M. o vydedení navrhovateľky je súčasťou závetu spísaného formou notárskej zápisnice č. N 118/1992, č. NZ 98/1992, ktorá je verejnou listinou a platí pre ňu zásada, že ak nie je preukázaný opak, osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené (dôvod vydedenia sa prezumuje).
Ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b/ Obč. zák. síce v listine o vydedení nie je uvedené v paragrafovom znení, ale z verbálneho opísania poručiteľkou správania sa navrhovateľky od jej 19 roku veku a z prejavenia presvedčenia, že dcéra o ňu trvale neprejavovala záujem, aký by potomok voči matke prejavovať mal, nie je možné vôľu poručiteľky v listine zo dňa 26.3.1992 vykladať inak, ako uplatnenie dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b/ Obč. zák. V listine je uvedený deň, mesiac i rok jej podpísania poručiteľkou.
Po zistení formálnej bezchybnosti listiny o vydedení súd procesným dokazovaním zabezpečoval podklady pre záver, či je splnená materiálna náležitosť vydedenia navrhovateľky a to existencia dôvodu uvedeného v § 469a ods. 1 písm. b/ Obč. zák.
Otázku, či navrhovateľka o poručiteľku trvale neprejavovala opravdivý záujem, bolo potrebné riešiť s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Súd skúmal i hľadisko, či navrhovateľka mala reálnu možnosť o poručiteľku opravdivý záujem prejaviť, ktorý by ako potomok prejaviť mala, to znamená, či poručiteľka mala sama záujem sa s navrhovateľkou stretávať a udržiavať s ňou bežné príbuzenské vzťahy, pretože vydedenie prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky príbuzenský vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav vadí, a nie ak ide o situáciu, že je mu tento stav ľahostajný, prípadne kde k nemu i sám prispel.
Navrhovateľka s poručiteľkou ako matkou nežila v spoločnej domácnosti od letného obdobia roku 1971. Otázne v konaní boli okolnosti zániku vzájomných osobných vzťahov, okolnosti odchodu navrhovateľky z domácnosti. Navrhovateľka v účastníckej výpovedi tvrdila, že po tom, ako matka zistila, že bez jej súhlasu sa zúčastnila so spolužiakmi a spolužiačkami po maturitnej skúške stanovačky reagovala tak, že ju z bytu bez oblečenia a osobných dokladov vyhodila, pričom na svojom rozhodnutí neumožniť jej vstup do bytu trvala aj s odstupom času najbližších hodín, resp. dní za použitia slovných vyjadrení, že už nemá šancu vrátiť sa. Tvrdila, že po skončení štúdia na strednej škole matka jej chcela určovať okruh známych, v spoločnosti ktorých sa bude zdržiavať. Svedkovia vypočutí v konaní M. M., M. Š. i D. M., ktorí nemali žiadny záujem na výsledku sporu potvrdili, že navrhovateľka sa do ich domácnosti dostavila s tým, že ju matka vyhodila a že nemá vyriešenú bytovú otázku. Svedkyňa M. Š. pritom disponovala informáciami s obsahom, že poručiteľka navrhovateľku vyhodila po zistení, že bez jej súhlasu sa zúčastnila stanovania. Z jej výsluchu tiež vyplynulo, že poručiteľka bola autoritatívnou osobou, ktorá chcela rozhodovať, resp. ovplyvňovať navrhovateľku vo výbere spoločnosti, v ktorej sa bude zdržiavať. Poručiteľka navrhovateľke aj v ďalšom období odmietla vydať oblečenie, čo potvrdil i svedok D. M. a za asistencie príslušníkov vtedajšej verejnej bezpečnosti jej odovzdala len osobné doklady, pričom k opätovnému nasťahovaniu sa do domácnosti ju už nevyzvala. Pri stretnutí s M. M. poručiteľka potvrdzovala, že navrhovateľku vyhodila. Uvedené zistenia boli podkladom pre konštatovanie záveru, že navrhovateľka z domácnosti neodišla dobrovoľne, z vlastnej vôle, pretože v takom prípade by si určite odsťahovala aj osobné veci. Tomuto záveru nasvedčujú aj dôkazy získané vykonaním dôkazných prostriedkov a to výsluchom svedkov E. M. a J. H., že príchodu navrhovateľky do rodinného prostredia otca predchádzalo to, že ju matka vyhodila. Naviac v uvedenom období navrhovateľka nemala vyriešenú bytovú otázku, bola už prijatá na pomaturitné štúdium, výživou odkázaná na rodičov, takže nemala dôvod z vlastnej vôle opúšťať domácnosť matky. Odporca v priebehu účastníckej výpovede tvrdil, že odchod navrhovateľky z prostredia poručiteľky bol následkom zistenia, že medzi dcérou a otcom malo dôjsť k intímnemu zblíženiu. Uvedené skutočnosti sa však v konaní jednoznačne nepreukázali i keď svedkovia E. G., R. G., J. K. potvrdili, že v uvedenom zmysle sa poručiteľka pred nimi vyjadrila. Po zániku manželstva rozvodom, ako to vyplýva z rozsudku č. 6C 96/1970 - 21 z 28.7.1970 navrhovateľka bola zverená do osobnej starostlivosti matky, s otcom kontakty neudržiavala, čo vyplýva aj z toho, že sa nezúčastnil jej stužkovej slávnosti. Po tom ako poručiteľka navrhovateľku vyhodila, J. M. už udržiaval partnerský vzťah s M. D.. Vzájomné vzťahy medzi uvedenou osobou a navrhovateľkou boli usporiadané. Svedkovia vypočutí v konaní potvrdili, že ju prijala ako vlastnú dcéru, čomu nasvedčuje aj zistenie, že M. M. ml. až do obdobia dosiahnutia veku blízkeho plnoletosti ju vnímal ako svoju skutočnú starú mamu. Nebolo zistené, že by M. D., čo i len podozrievala J. M. z intímneho vzťahu s navrhovateľkou. Za konštatovania týchto skutočností je nepravdepodobné, že ak by navrhovateľka s J. M. mala intímny vzťah, že by potom ako ju matka z bytu vyhodila, sa nasťahovala do domácnosti otca, ktorý mal po rozvode manželstva s poručiteľkou už nadviazaný nový partnerský vzťah. Pokiaľ pred svedkom R. G. sa poručiteľka vyjadrila, že pociťuje ľútosť, že navrhovateľka ju viac ako 30 rokov neprišla navštíviť a na druhej strane sa nevedela zmieriť s tým, že dcéra s otcom mala intímny styk, a pokiaľ poručiteľka na jednej strane žiadala J. K., aby sprostredkovala stretnutie s navrhovateľkou a na strane druhej sa jej zdôverila, že dcéra s otcom mala intímny pomer vo svojich slovných vyjadreniach si poručiteľka protirečila, lebo ak by skutočne došlo medzi navrhovateľkou ako dcérou a J. M. ako otcom k intímnemu zblíženiu je nepravdepodobné, že by túžila v budúcnosti po stretnutí s navrhovateľkou. V kontexte s predchádzajúcimi zisteniami je možné vyvodiť záver, že navrhovateľka vo vzťahu k osobe poručiteľky ako matke sa nedopustila zavrhnutia hodného konania spočívajúceho v intímnom pomere s otcom, naviac poručiteľka takýto dôvod v listine o vydedení ani nepopísala. Výsledky vykonaného dokazovania sú podkladom pre konštatovanie záveru, že poručiteľka navrhovateľku z domácnosti vyhodila po zistení, že bez jej súhlasu bola na stanovačke so spolužiakmi, ktorých zrejme nepovažovala za vhodné osoby, v spoločnosti ktorých by sa ako jej dcéra mala zdržiavať.
Je nesporné, že od obdobia, keď poručiteľka navrhovateľku z domácnosti vyhodila sa až do 13.3.1991 a následne už vôbec nestretli. Navrhovateľka v účastníckej výpovedi tvrdila, že s matkou sa nekontaktovala z dôvodu, že v súvislosti s nedobrovoľným odchodom z domácnosti a následnou žiadosťou o plnenie si vyživovacej povinnosti voči nej ako plnoletému dieťaťu jej adresovala slovné vyjadrenia, že už nemá dcéru a keď aj zomrie od hladu, jej to je jedno. Z týchto vyjadrení vyvodzovala záver, že matka si nepraje s ňou stretnúť sa. Svedkyňa M. Š. potvrdila, že navrhovateľka sa jej v predmetnom časovom období zdôverila, že poručiteľka sa verbálne vyjadrila, že ju ako dcéru nechce vidieť. Z výsluchu uvedenej svedkyne ako aj svedkyne M. M. vyplýva, že poručiteľka osobné veci navrhovateľky ponúkala na predaj iným osobám. Je nesporné, že ani poručiteľka neadresovala navrhovateľke žiadne výzvy za účelom stretnutia sa. Pred vstupom do manželského zväzku s odporcom, ako to mal súd z jeho výsluchu za preukázané prezentovala názor, že žiadnu dcéru nemá a v priebehu trvania spolužitia sa vyjadrovala, že na navrhovateľku zanevrela, nechce ju vidieť a že ju znenávidela. K zániku osobných vzťahov medzi navrhovateľkou a poručiteľkou došlo v súvislosti so situáciou, keď dcéra bez súhlasu matky bola stanovať (iný dôvod v konaní preukázaný nebol a nemožno ho vyvodiť ani z listu triedneho učiteľa navrhovateľky adresovaného poručiteľke), na ktoré konanie matka reagovala vyhodením dcéry z domácnosti. Navrhovateľka i poručiteľka pre budúce obdobie v tejto súvislosti nevyvinuli iniciatívu, aby si okolnosti, ktoré krízu spôsobili (a ktorá neskôr vyústila do zániku osobných vzťahov) vydiskutovali, prípadne uznali svoje pochybenia. Po tom, ako poručiteľka navrhovateľku z domácnosti vyhodila nemala záujem sa s ňou stýkať, udržiavať bežné príbuzenské vzťahy, čo vyplýva i z toho, že ponúkala na predaj jej veci. Z výsluchu svedkýň M. Š. i J. K. vyplynulo, že ich žiadala, aby sprostredkovali jej stretnutie s navrhovateľkou, pričom pred M. Š. sa vyjadrila, že ona sama to nedokáže. Navrhovateľka, ale i poručiteľka teda čakali, že to bude práve tá druhá strana, ktorá prispeje k obnoveniu vzťahov. Poručiteľka pritom spoliehala i na iniciatívu druhých osôb. Dňa 13.3.1991 poručiteľka darovala navrhovateľke vklad na vkladnej knižke, ktorej číslo je totožné s číslom vkladnej knižky, vydania ktorej sa navrhovateľka voči poručiteľke domáhala v konaní vedenom pod č. 6Nc 326/1974 znejúcej na meno Z. M., ktorú v jej prospech založil J. M. a z ktorej poručiteľka nemohla realizovať výbery. Poručiteľka sa na odovzdanie vkladu na vkladnej knižke obmedzila na priestory budovy Okresného súdu v Prievidzi. Navrhovateľka sa do budovy dostavila na základe doručeného predvolania od štátneho notárstva a nie poručiteľky, čo nasvedčuje záveru, že vkladná knižka musela byť odovzdaná pred úradnou osobou a nie v priestore vchodu do budovy súdu, ako to tvrdil odporca. Z výsluchu navrhovateľky vyplýva, že s matkou sa pozdravili, podali ruku a po odovzdaní vkladnej knižky sa rozlúčili pozdravom. Poručiteľka nenavrhla navrhovateľke stretnutie, nepozvala ju na návštevu (odporca uvedené skutočnosti ani nenamietal). Stretnutie zostalo len na oficiálnej úrovni, navrhovateľka a ani poručiteľka z druhej strany nepociťovali spätnú väzbu. Za konštatovania všetkých uvedených zistení je možné vyvodiť záver, že navrhovateľka nemala reálnu možnosť o poručiteľku prejaviť opravdivý záujem, pretože poručiteľka nemala sama skutočný úprimný záujem sa s navrhovateľkou stretávať, ako na dcéru na ňu zanevrela, vypestovala si voči nej až pocity nenávisti, ktoré však s poukazom na okolnosti nedobrovoľného odchodu navrhovateľky z jej domácnosti, neboli adekvátne vzniknutému stavu. Za týchto skutkových okolností nie je možné správanie navrhovateľky voči poručiteľke opísané v listine o vydedení posúdiť ako dôvod vydedenia v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/ Obč. zák.
Navrhovateľka návrh podala v zmysle ust. § 175 k ods. 2 O.s.p. (na podanie návrhu bola odkázaná v konaní o dedičstve) a teda ide o návrh (žalobu) na určenie právnej skutočnosti, u ktorého naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu a navrhovateľka nebola povinná tvrdiť a preukazovať skutočnosti o takomto právnom záujme.
Navrhovateľka podaným návrhom sa ďalej domáhala určenia, že dôvod pre vydedenie jej syna M. M. ml. v listine zo dňa 26.3.1992 nie je daný.
Ustanovenie § 469a ods. 2 Obč. zák. poručiteľovi umožňuje, aby výslovne spolu s prejavom o vylúčení svojho najbližšieho potomka z dedičstva, vyjadril i svoju vôľu, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú i na potomkov vydedeného, ktoré by inak nastúpili na jeho miesto. V tomto prípade nezáleží na tom, či by proti ním samým bolo možné uplatniť niektorý z dôvodov vydedenia alebo nie.
V prejednávanej veci je však otázne, či poručiteľka vydedila potomka navrhovateľky samostatne, ale či vyjadrila vôľu, aby dôsledky vydedenia navrhovateľky sa vzťahovali i na jej potomka, ktorý by inak nastúpil na jej miesto.
Z listiny o vydedení, ako súčasti závetu zo dňa 26.3.1992 z textovej časti: „touto listinou vydeďujem aj jej syna M., ktorého vôbec nepoznám“ jednoznačne vyplýva, že poručiteľka oddelene vymedzila dôvod vydedenia u syna navrhovateľky. V prospech uvedeného záveru tiež svedčí skutočnosť, že listina o vydedení neobsahuje žiadne ustanovenie, že sa dôsledky vydedenia navrhovateľky vzťahujú i na jej potomka. Na uplatnenie nároku pred súdom o určenie, že dôvody vydedenia v listine z 26.3.1992 u syna navrhovateľky nie sú dané, je však aktívne legitimovaný len M. M. ml., preto súd v tejto časti návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.
O trovách súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Každý z účastníkov mal vo veci úspech čiastočný, preto im súd náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia, cestou tunaj. súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v 3
vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. ).