Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6C-33-2005.pdf
PDF · 101.6 KB
No categories available
6C/33/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudkyňou JUDr. Ivetou Žiškovou, v právnej veci navrhovateľov v 1. rade Ing. M. Z., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom Š., H. XXXX/XX,. v 2. rade Mgr. M. Z., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom Š., H. XXXX/XX,. navrhovatelia v 1. a 2. rade zastúpení JUDr. R. F., advokátkou so sídlom v Š., H. č. X,. proti odporcom v 1. rade Ing. M. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom L. M., P., P. S. XXX/X,. v 2. rade M. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom L. M., P., P. S. XXX/X,. odporcovia v 1. a 2. rade zastúpení JUDr. J. V., advokátom so sídlom v B., S. XX,. v konaní o zaplatenie 944 000,-Sk s prísl., takto
rozhodol:
Odporcovia v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľom v 1. a 2. rade 120 000,-Sk s 12,5 % úrokmi z omeškania ročne od 06. 11. 2003 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V časti o zaplatenie 624 000,-Sk s prísl. sa konanie z a s t a v u j e .
V časti o zaplatenie 200 000,-Sk s prísl. sa návrh z a m i e t a .
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Navrhovatelia uplatnili voči odporcom vrátenie finančných prostriedkov - pôžičky, ktorej výšku a príslušenstvo v konaní niekoľkokrát zmenili. Navrhovateľ v 1. rade, ktorý pôvodne podal návrh len voči odporcovi v 1. rade, písomným návrhom zo dňa 19. 01. 2005 sa domáhal vrátenia pôžičky 400 000,- Sk, keď sumu 320 000,-Sk požičal odporcovi v 1. rade dňa 05. 11. 2002 a o 7 dní na základe ústnej dohody požičal ešte sumu 80 000,-Sk. Pri požičaní finančných prostriedkov sa účastníci zmluvy dohodli na úrokoch z požičanej sumy 10 % mesačne a to na dobu jedného roka, do 05. 11. 2003. Odporca vrátil spolu iba 200 000,-Sk a to v januári 2003 sumu 40 000,-Sk, 24. 04. 2003 sumu 40 000,-Sk, v novembri 2003 sumu 20 000,-Sk a 14. 02. 2004 sumu 100 000,-Sk. Pôvodne navrhovateľ v 1. rade tieto splátky kvalifikoval ako splátky dohodnutých úrokov a žiadal, aby odporca v 1. rade mu vrátil celú istinu 400 000,-Sk a dohodnuté úroky z pôžičky 280 000,-Sk, spolu 680 000,-Sk a to všetko s 12,5 % úrokmi z omeškania ročne od 06. 11. 2003 do zaplatenia. Takto podaný návrh navrhovateľ v 1. rade predniesol aj na pojednávaní súdu dňa 28. 06. 2005. Uviedol, že sumu 320 000,-Sk vyplatil odporcovi v 1. rade pri spisovaní zmluvy a 80 000,-Sk poukázal on v priebehu týždňa po 05. 11. 2005, teda najneskôr do 20. 11. 2005 tým spôsobom, že tieto prostriedky vložil v pobočke V. K. V. na účet odporcu.
Navrhovateľ v 1. rade následne súdu predložil potvrdenie T., a. s., pobočka B. zo dňa 03. 08. 2005 o tom, že vložil na účet odporcu v 1. rade dňa 18. 11. 2002 vklad 200 000,-Sk. Na následnom pojednávaní
dňa 16. 08. 2005 navrhovateľ v 1. rade zmenil výpoveď, tvrdil, že odporcovi v 1. rade požičal 520 000,- Sk a nie 400 000,-Sk a z pôžičky 520 000,-Sk žiadal priznať úroky 10% mesačne, spolu 424 000,-Sk. So súhlasom súdu potom navrhovateľ v 1. rade rozšíril návrh na sumu 944 000,-Sk s 12 % úrokmi z omeškania ročne od 06. 11. 2003 do zaplatenia. Tento zmenený návrh navrhovateľ v 1. rade odôvodnil tým, že sumu 320 000,-Sk vyplatil odporcovi v hotovosti pri spisovaní zmluvy o pôžičke, t. j. 05. 11. 2002 a 18. 11. 2002 vložil za účet odporcu ďalšiu sumu 200 000,-Sk, pričom tvrdil, že sa jednalo takisto o pôžičku, ale na sumu 200 000,-Sk už písomná zmluva uzavretá nebola.
V priebehu konania sa zmenil okruh účastníkov, keď na návrh navrhovateľa v 1. rade uznesením 6C/33/2005-78 zo dňa 14. 02. 2006 súd pripustil do konania na strane navrhovateľa Mgr. M. Z. a na strane odporcu M. B.. V konaní bolo potom zistené, že manželstvo navrhovateľov v 1. a 2. rade aj manželstvo odporcov v 1. a 2. rade doteraz trvá a doteraz nebolo zrušené ich bezpodielové spoluvlastníctvo.
Následne navrhovatelia v 1. a 2. rade, zastúpení advokátkou, podaním zo dňa 23. 05. 2006 tretíkrát zmenili uplatnenú pohľadávku. Tvrdili, že odporcom požičali zo spoločných finančných prostriedkov, resp. finančných prostriedkov, ktoré im poskytol otec navrhovateľky v 2. rade F. L., pôžičku jedenkrát vo výške 320 000,-Sk a druhýkrát vo výške 200 000,-Sk. Odporcovia v 1. a 2. rade z tejto pôžičky postupne splatili spolu 200 000,-Sk, takže navrhovatelia žiadali priznať zostatok pôžičky 320 000,-Sk s úrokmi z omeškania.
Navrhovateľka v 2. rade, ako účastníčka konania, uviedla, že odporcom v 1. a 2. rade požičali sumu 320 000,-Sk, keď zmluvu o pôžičke napísal odporca v 1. rade v ich byte v Š., kde obidvaja odporcovia sa osobne dostavili za účelom prevzatia peňazí. Uviedla, že na túto pôžičku boli použité peniaze jej otca, ktorý im požičal 280 000,-Sk a 40 000,-Sk boli ich vlastné úspory. Navrhovateľka uviedla, že bola prítomná aj pri telefonickom rozhovore svojho manžela s odporcom v 1. rade, ktorý žiadal o ďalšiu pôžičku 200 000,-Sk. Aj na tento účel im požičal jej otec 150 000,-Sk a 50 000,-Sk mali vlastné úspory. Navrhovateľ v 1. rade potom vložil na účet odporcu v 1. rade sumu 200 000,-Sk, pričom sa malo jednať takisto o pôžičku, kde telefonicky boli dojednané také isté podmienky splatnosti, ako pri prvej pôžičke.
Odporcovia v 1. a 2. rade uznávali iba pôžičku 320 000,-Sk, ktorú im navrhovatelia požičali na základe zmluvy o pôžičke, napísanej odporcom v 1. rade dňa 05. 11. 2002. Odporca v 1. rade tvrdil, že pri spísaní zmluvy dňa 05. 11. 2002, mu navrhovatelia požičali iba 120 000,-Sk, nakoľko viac peňazí v hotovosti nemali a zvyšok 200 000,-Sk, navrhovateľ v 1. rade zložil na jeho účet dodatočne. Odporca v 1. rade v priebehu celého konania tvrdil, že si od navrhovateľov požičal iba 320 000,-Sk - neuznával ďalšiu pôžičku pôvodne v sume 80 000,-Sk, ani v sume 200 000,-Sk. Pokiaľ ide o účel odporca v 1. rade tvrdil, že sa v skutočnosti nejednalo o pôžičku, aj keď túto transakciu tak nazvali. Uviedol, že s navrhovateľmi boli vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu a spomenuli pred nimi, že na rozšírenie jeho podnikateľských aktivít si odporca v 1. rade mienil vybaviť cez banku peniaze. Navrhovateľ v 1. rade mu navrhol, že on bude investovať nejaké peniaze do jeho podniku. V konečnom dôsledku však odporcovi v 1. rade nevyšli podnikateľské aktivity, zostalo mu veľa dlhov pričom uznal, že v súčasnom období sa voči nemu na tunajšom súde vedie 18 exekúcií. Odporca v 1. rade uviedol, že zmluvu o pôžičke vlastnoručne napísal on. Výšku úrokov z pôžičky 10 % ročne mal navrhnúť navrhovateľ v 1. rade - aj keď odporca v 1. rade považoval tieto úroky za vysoké, predpokladal, že ich dokáže zaplatiť, nakoľko v tom čase sa mu v podnikaní darilo. Neskôr však začal mať v podnikaní problémy a nebol schopný splatiť pôžičku - z pôžičky 320 000,-Sk doteraz navrhovateľom vrátil 200 000,-Sk. Na pojednávaní dňa 22. 11. 2005 odporca v 1. rade uznal svoj dlh 120 000,-Sk s tým, že prehlásil, že ho splatí do 30-tich dní. Doteraz však odporca v 1. rade dlh navrhovateľom nesplatil s tým, že na poslednom pojednávaní právny zástupca odporcov zmenil stanovisko odporcov tak, že títo žiadali návrh v celom rozsahu zamietnuť. Poukázali na výpoveď svedka Ing. M. ktorý potvrdil, že sa nejednalo o pôžičku, ale o vklad do spoločnosti a keďže firma skrachovala, plnenie sa stalo nemožným. Pokiaľ bola uzavretá zmluva o pôžičke písomne, táto je absolútne neplatná ako celok. Odporcovia namietali pasívnu legitimáciu odporkyne v 1. rade z toho dôvodu, že finančné prostriedky boli poskytnuté odporcovi v 1. rade na jeho podnikateľské účely a nejednalo sa preto o spoločnú pôžičku manželov.
Odporkyňa v 2. rade potvrdila, že bola prítomná v byte navrhovateľov, keď bola uzatváraná zmluva o pôžičke, ale nebola priamym svedkom spisovania tejto zmluvy a nebola prítomná ani pri vyplácaní peňazí. Odporkyňa v 2. rade následne tvrdila, že sa nejednalo o pôžičku, ale o investíciu navrhovateľov do firmy odporcu v 1. rade. Peniaze boli použité výlučne pre účely firmy, a preto namietala svoju pasívnu legitimáciu v danom konaní.
Vyhodnotením všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti mal súd preukázané, že dňa 05. 11. 2002 navrhovateľ v 1. rade odporcovi v 1. rade vyplatil celú sumu uvedenú v zmluve, t. j. 320 000,-Sk. Tento záver vyplýva bezprostredne z textu zmluvy, kde odporca v 1. rade uviedol, že „dňa 05. 11. 2002 bola zapožičaná suma 320 000,-Sk“. V prípade, že by pri spisovaní zmluvy nebola vyplatená celá dohodnutá suma 320 000,-Sk, účastníci by túto skutočnosť určite boli vyznačili, zvlášť, keď zmluvu písal vlastnoručne odporca v 1. rade. Súd preto neuveril tvrdeniu odporcu v 1. rade, že dňa 05. 11. 2002 mu bola vyplatená iba časť pôžičky 120 000,-Sk a zvyšných 200 000,-Sk bolo doplatených dodatočne. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že odporcovia vrátili navrhovateľom doteraz v štyroch splátkach spolu 200 000,-Sk. V priebehu konania sa stalo nesporným, že touto platbou bola splatená samotná pôžička (istina) a nie úrok z pôžičky.
V priebehu konania bola spochybnená pasívna legitimácia odporkyne v 2. rade, keď odporca v 1. rade tvrdil, že sa jednalo o pôžičku výlučne poskytnutú pre jeho podnikateľské účely. Túto skutočnosť v konaní mal potvrdiť aj ním navrhnutý svedok Ing. V. M..
Vypočutím účastníkov bolo zistené, že navrhovatelia aj odporcovia boli v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke vo veľmi dobrom priateľskom vzťahu. Všetci boli zainteresovaní do požičania peňazí a dokonca obidvaja odporcovia osobne prišli do bytu navrhovateľov, za účelom prevzatia týchto peňazí. Okrem toho v čase uzatvárania tejto zmluvy podnikal nielen odporca v 1. rade, ale aj odporkyňa v 2. rade, ktorá získala živnostenské oprávnenie 01. 10. 2002. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k spísaniu zmluvy a odovzdaniu peňazí, nemožno uzavrieť, že sa jednalo o výlučnú pôžičku odporcu v 1. rade. Pokiaľ vo veci vypovedal svedok Ing. V. M. tak, že zaúčtoval do účtovníctva odporcu sumu 320 000,-Sk ako vklad tichého spoločníka, súd tomuto svedkovi neuveril. Svedok si totiž jednoznačne pamätal výšku vkladu, skutočnosť, že sa malo jednať o dve splátky aj okolnosti, za ktorých tieto peniaze zaúčtoval. Na druhej strane si však nepamätal základné skutočnosti týkajúce sa účtovníctva odporcu, nevedel sa vyjadriť k výške obratu firmy odporcu v 1. rade a nevedel, či odporca v 1. rade vyplácal navrhovateľovi v 1. rade ako „tichému spoločníkovi“ nejaké výnosy. V skutočnosti však navrhovateľovi boli v rokoch 2003, 2004 vyplatené určité prostriedky, spolu vo výške 200 000,-Sk a pokiaľ sa nejednalo o výnosy „tichého spoločníka“, muselo sa jednať o iné zdroje odporcov v 1. a 2. rade, ktoré použili na vrátenie tohto dlhu. Skutočnosť, že sa jednalo o spoločný dlh odporcov v 1. a 2. rade potvrdzuje aj správanie sa samotnej odporkyne v 2. rade, ktorá sa zúčastnila rozhovorov s navrhovateľmi, pokiaľ sa navrhovatelia domáhali vrátenia peňazí a jednala s navrhovateľmi aj v januári 2005, keď pred bytovkou odporcov všetci účastníci rokovali o vrátení peňazí.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody mal súd preukázané, že navrhovatelia požičali odporcom v 1. a 2. rade sumu 320 000,-Sk dňa 05. 11. 2002. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že odporcovia z tejto pôžičky vrátili doteraz spolu 200 000,-Sk a zvyšok zostal neuhradený. Pôžička sa pritom stala splatnou dňa 05. 11. 2003, a preto súd v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka vyhovel návrhu navrhovateľov v časti, pokiaľ sa domáhali vrátenia pôžičky 120 000,-Sk.
Odporcovia v 1. a 2. rade sa zaviazali vrátiť celú pôžičku 320 000,-Sk najneskôr do 05. 11. 2003. Nakoľko v tejto lehote pôžičku neuhradili, nasledujúcom dňom, t. j. od 06. 11. 2003 sa dostali do omeškania.
Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Týmto predpisom je Nariadenie vlády SR č. 87/95 Z. z.. Podľa § 3 citovaného Nariadenia vlády výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Ku dňu 06. 11. 2003 bola Národnou bankou Slovenska určená úroková sadzba (predtým diskontná sadzba) 6,25 %, a potom súd priznal navrhovateľom uplatnené úroky z omeškania 12,5 % ročne od 06. 11. 2003 do zaplatenia. Priznanú istinu s príslušnými úrokmi z omeškania sú odporcovia v 1. a 2. rade povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 O. s. p.).
Navrhovatelia v priebehu konania zmenili návrh tak, že žiadali priznať istinu 320 000,-Sk s príslušenstvom. Pokiaľ v priebehu konania bol návrh rozšírený na sumu 944 000,-Sk s prísl., v časti o zaplatenie 624 000,-Sk s prísl., teda s 12 %-mi úrokmi z omeškania ročne od 06. 11. 2003 do zaplatenia, zobrali späť. Odporcovia s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasili. Súd preto v zmysle § 96 O. s. p. konanie v časti o zaplatenie 624 000,-Sk s prísl. zastavil.
Navrhovatelia tvrdili, že s odporcom uzavreli dve zmluvy o pôžičke a to písomnú dňa 05. 11. 2002 na sumu 320 000,-Sk a neskôr ústnu, pričom navrhovatelia zmenili výšku tejto pôžičky keď najskôr tvrdili, že sa jednalo o sumu 80 000,-Sk a neskôr o sumu 200 000,-Sk. Odporcovia popierali existenciu akejkoľvek inej pôžičky, okrem sumy 320 000,-Sk. Odporca v 1. rade tvrdil, že pokiaľ na jeho podnikateľský účet bola dňa 18. 11. 2002 vložená suma 200 000,-Sk, jednalo sa o zostatok pôžičky zo dňa 05. 11. 2002.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že vložením sumy 200 000,-Sk dňa 18. 11. 2002 navrhovatelia uzavreli s odporcami zmluvu o pôžičke. Uzavretie tejto zmluvy spochybnili samotní navrhovatelia, keď navrhovateľ v 1. rade najskôr tvrdil, že sa s odporcom v 1. rade dohodol na ďalšej pôžičke 80 000,-Sk a neskôr tvrdil, že sa dohodol na pôžičke 200 000,-Sk. Skutočnosť, že sa malo jednať o sumu 200 000,-Sk, navrhovatelia pritom zistili až v priebehu tohto konania, keď na pojednávaní dňa 28. 06. 2005 navrhovateľ v 1. rade na doporučenie súdu uviedol, že sa pokúsi získať potvrdenie z peňažného ústavu o vložení sumy 80 000,-Sk na účet odporcu.
Peniaze pre odporcov navrhovatelia získali v prevažnej miere od otca navrhovateľky v 2. rade. Podľa tvrdenia navrhovateľov na poskytnutie pôžičky odporcom im mal len F. L. požičať 430 000,-Sk, pričom navrhovatelia tvrdili, že F. L. sa neustále domáhal vrátenia týchto peňazí. Pokiaľ by teda navrhovatelia požičali odporcom 520 000,-Sk, bol by to tvrdil navrhovateľ v 1. rade už v písomnom návrhu zo dňa 19. 01. 2005. Tvrdenie, že mali „neporiadok“ v účtoch, nie je vieryhodné, pretože aj keď sociálna situácia navrhovateľov nebola v čase poskytovania peňazí zlá, muselo im byť známe, či odporcom požičali 80 000,-Sk alebo 200 000,-Sk. Vzhľadom na tieto rozpory v tvrdení samotných navrhovateľov, súd im neuveril, že suma 200 000,-Sk, ktorú navrhovateľ vložil na účet odporcu v 1. rade dňa 18. 11. 2002, bola pôžička uzavretá v zmysle § 658 Obč. zákonníka. Odporca v 1. rade v priebehu celého konania popieral existenciu inej pôžičky ako 320 000,-Sk, a potom suma 200 000,-Sk, ktorá bola vložená dňa 18. 11. 2002 na účet odporcu v 1. rade, musela byť vložená za iným účelom, nie z titulu pôžičky.
Podľa § 563 Obč. zák. ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Z citovaného ustanovenia potom vyplýva, že ak čas splnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak stanovený, premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, kedy dlh vznikol (R 28/84).
Vzhľadom na vyššie uvedené rozpory vo výpovediach navrhovateľov a tvrdenie odporcov, v konaní nebol preukázaný účel, na aký bol dňa 18. 11. 2002 poukázaný vklad 200 000,-Sk. V dôsledku toho súd posúdil tento vklad v zmysle § 451 ods. 2 Obč. zák. ako majetkový prospech získaný odporcom v 1. rade bez právneho dôvodu.
Podľa § 107 ods. 1, 2 Obč. zák. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Navrhovateľ v 1. rade vedel, že sumu 200 000,-Sk vkladá na účet odporcu, takže o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa navrhovateľ v 1. rade dozvedel dňa 18. 11. 2002. Práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa potom v zmysle § 107 ods. 1 O. s. p. mal dovolávať v dvojročnej lehote, ktorý uplynula dňom 18. 11. 2004. Navrhovateľ však uplatnil vrátenie sumy 200 000,-Sk až na pojednávaní dňa 16. 08. 2005, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby.
Podľa § 100 Obč. zákonníka
(1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
(2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
(3) Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.
Nakoľko odporcovia sa dovolali premlčania, súd v zmysle § 100 ods. 1 Obč. zák. na premlčanie prihliadol a nemohol toto premlčané právo navrhovateľom priznať. Súd preto návrh v časti o zaplatenie 200 000,- Sk zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na charakter sporu s prihliadnutím na to, že nárok v časti o zaplatenie sumy 200 000,-Sk súd zamietol len z dôvodu vznesenej námietky premlčania, súd aj za použitia ustanovenia § 150 O. s. p. nerozdelil pomerne náhradu trov konania ale vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Pokiaľ si odporcovia dobrovoľne nesplnia povinnosť uloženú týmto rozsudkom, je možné podať návrh na exekúciu podľa osobitného zákona.