Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_NM-4C-250-2000.pdf
PDF · 98.86 KB
No categories available
NM-4C/250/2000
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v právnej veci žalobcu J. O., bytom R. XXX,. právne zastúpeného JUDr. I. S., advokátkou so sídlom v Š., M. XX. proti žalovanému P. s.r.o., Ľ. P. XXXX,. N. M. N. V., IČO XXXXXXXX,. právne zastúpenému JUDr. Ľ. N., advokátkou so sídlom v D. N. V., C. I. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného S. P., U.. XX.. A. X,. B. o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1.545.000,- Sk takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2.363,- Sk, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V zostávajúcej časti sa žaloba z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
Vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
Štátu sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 1.545.000,- Sk. Uviedol, že v roku 1996 utrpel ako zamestnanec žalovaného pracovný úraz, ktorý zanechal trvalé následky, prejavujúce sa tak, že pohyby a fyzická aktivita, ktoré boli pre neho v minulosti samozrejmé, sa stali bolestivými a ťažko realizovateľnými. Toho času je jeho zdravotný stav taký, že má problémy dlhšie stáť, vykonávať namáhavejšiu fyzickú prácu, venovať sa svojim predchádzajúcim záľubám. Žalobca pripustil, že určitú náhradu v zmysle ustanovení vyhlášky č. 32/1965 Zb. za bolestné a sťažené spoločenské uplatnenie obdržal, mal ale za to, že prichádza do úvahy aplikácia § 7 ods. 3 tejto vyhlášky pre priznanie, v jeho prípade, 50-násobku sumy, zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu. V súvislosti s nárokom na priznanie násobku základného bodového ohodnotenia žalobca poukazoval ďalej na to, že sa po pracovnom úraze zmenila jeho možnosť uplatnenia v zamestnaní, nemôže sa venovať pôvodnej práci montážnika, ktorá bola náročná na fyzickú kondíciu. Úraz ho postihol v najproduktívnejšom veku 40 rokov, obmedzil ho v možnostiach venovať sa predchádzajúcim záľubám, najmä turistike, možnostiach udržiavať dom a pracovať na záhrade.
Žalovaný nemal výhrady voči základu nároku, uznal, že žalobca utrpel pracovný úraz, ako jeho zamestnanec. Mal však za to, že nie sú v prípade žalobcu dôvody k priznaniu žiadaného násobku zákonných sadzieb, nakoľko žalobca je osoba, ktorá žila a žila bežným životom, neangažovala sa
výrazne spoločensky ani kultúrne, nepestovala osobitné záľuby. Okrem toho má žalobca určité zdravotné ťažkosti ortopedického a psychického charakteru, ktoré nie sú následkami pracovného úrazu. Žalovaný teda nevidel nutnosť priznať násobok ani v prípade sťaženého spoločenského uplatnenia, ani v prípade bolestného. V súvislosti s bolestným žalovaný upresnil toľko, že mu bolo vyplatených 7.612,- Sk za 253,75 boda, do neskôr ustálenej výšky 332,5 boda je potrebné doplatiť žalobcovi 2.363,- Sk. V tejto časti žalovaný nárok žalobcu uznal.
Vedľajší účastník poukazoval na to, že k tomu aby súd mohol žalobe vyhovieť, nie sú splnené podmienky z § 7 ods. 3 vyššie uvádzanej vyhlášky, žalobca sa jednoducho nedostal do situácie, kedy sa jeho spoločenské uplatnenie mimoriadne sťažilo. Vedľajší účastník mal sa to, že sumou 25.612,- Sk, ktorá už bola žalobcovi vyplatená, boli nároky žalobcu vysporiadané dostatočným spôsobom. Nárok žalobcu uznal len do sumy 2.363,- Sk, čo je doplatok za bolestné v súvislosti s ustálením základného počtu bodov 332,5 boda.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkýň A. O., Z., O., M. O., oboznámil záznam o úraze, rozsudok v konaní sp. zn. 4T 510/96, lekárske správy, posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, rozhodnutie sociálnej poisťovne, oznámenie o náhrade škody, pracovnú zmluvu, znaleckým dokazovaním, posudkom MUDr. H. a zistil tento skutkový stav veci:
Z listinných dôkazov bolo zistené, že žalobca v čase, keď bol v pracovnom pomere so žalovaným utrpel pracovný úraz dňa 31.05.1996, v dôsledku ktorého utrpel viaceré zranenia, konkrétne zlomeninu panvy, zlomeninu záprstnej kosti pravej nohy. Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 4T 510/96 bol uznaný J. H., ďalší zamestnanec žalovaného vinným z toho, že dňa 31.05.19996 ako vodič nákladného motorového vozidla Liaz nezabezpečil riadne panely na ložnej ploche vozidla, a dovolil, aby sa na ložnej ploche vozidla prevážali i pracovníci, v dôsledku čoho uvoľnené panely spôsobili v tomto konaní žalobcovi závažné zranenia.
Žalobca uviedol, že do vzniku pracovného úrazu pracoval dlhodobo ako montážnik pri výrobe poľnohospodárskych strojov, išlo o prácu namáhavú, najmä po fyzickej stránke. Po úraze bol preradený na sedavé zamestnanie, neskôr prepustený z organizačných dôvodov. Určitú dobu bol nezamestnaný, neskôr pracoval u viacerých zamestnávateľov, vykonával tiež montážnické práce. Určitú dobu pracoval na plný úväzok ako montážnik pri linke, postojačky. T.č. je zamestnaný tiež na plný úväzok, vykonáva síce fyzickú prácu pri páse, ale podľa potreby si môže aj sadnúť. Žalobca vyjadril spokojnosť s terajším zamestnaním, ktoré vyhovuje jemu osobne, aj je v súlade s jeho zdravotným stavom a fyzickými možnosťami. Pokiaľ ide o bežné denné aktivity, nemôže sa venovať práci na záhrade tak, ako pred úrazom, t.č. sa tejto práci venuje jeho zať. Rodinný dom, v ktorom s rodinou bývajú občas potrebuje bežnú údržbu a opravu, tieto zvláda iba čiastočne, vykoná ľahšie práce ako výmenu žiarovky, opravu bicykla a podobne. Nemôže zdvíhať a prenášať ťažšie bremená, vykonáva jednoduchšie práce v domácnosti, uvarí, uprace, čo je potreba. Pokiaľ ide o jeho záľuby, v čase pred úrazom síce nebol aktívnym športovcom, ale príležitostne chodil na turistiku, rekreačne si zahral z času na čas hokej, futbal, týmto činnostiam sa už venovať nemôže. Doteraz pociťuje bolesti, súvisiace s úrazom, jeden až dva krát do týždňa, berie lieky proti bolesti. Z psychického hľadiska sa ťažko zmieruje s tým, že nemôže robiť všetko sám tak ako kedysi, pri niektorých náročnejších činnostiach musí žiadať o pomoc.
Svedkyňa A. O. uviedla, že žalobcu pozná ako bežného občana ich obce, ktorý sa nikdy politicky neangažoval, pokiaľ bolo treba, zúčastňoval sa brigád, nebol členom žiadnych spoločenských ani športových organizácií.
Svedkyňa Z. O., manželka žalobcu, uviedla, že po úraze sa ich rodinný život podstatne zmenil. Žalobca nemôže vykonávať ťažké práce, predtým svojpomocne postavili rodinný dom, veľa prác vykonal sám žalobca. Teraz má problémy s bežným upratovaním, často si musí sadnúť, prípadne ľahnúť, nemôže sa venovať práci na záhrade. V minulosti chodievali na dlhšie prechádzky, nešlo o väčšiu turistiku, teraz to nie je možné. Pokiaľ ide o iné spoločenské a športové aktivity, prípadne funkcie, potvrdila svedkyňa, že takéto aktivity žalobca nemal pred úrazom a nemá ich ani teraz.
Svedkyňa M. O., dcéra žalobcu, uviedla, že v čase pred úrazom chodieval otec na výlety, na bicykli, chodievali korčuľovať, po úraze to už nejde, otec nemôže ísť ani na väčší nákup, nemôže pracovať na záhrade, naopak potrebuje väčšiu starostlivosť.
Zo znaleckého posudku vypracovaného MUDr. A. H., znalcom z odboru chirurgie, zo dňa 28.03.2003 vyplýva, že bolestné žalobcovi prislúcha v sume 317,5 boda, sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 200 bodov. Pokiaľ ide o zranenia žalobcu, ich liečenie a výsledky liečenia, uviedol znalec toľko, že komplexná liečba poranení dolnej končatiny a panvy trvala primeraný čas, bola vykonaná primeraným spôsobom. Žalobca bol hospitalizovaný od 31.05.1996 do 07.06.1996, potom doliečovaný ambulantne. Spočiatku musel doma ležať, rehabilitovať na lôžku, neskôr chodil o barliach, rehabilitácia s postupným zaťažovaním trvala do doby cca 1 roka od vzniku pracovného úrazu. Zlomenina panvy bola zhojená v priaznivom postavení, rovnako ďalšie zlomeniny boli zhojené bez trvalých následkov. Trvalé následky zostali žalobcovi len po zlomenine nohy, žalobcovi zostala potraumaticky plochá noha, mierne vybočená, trvalé následky z tohto poranenia budú pretrvávať celý život, a prejavujú sa bolesťami pri záťaži, dlhšom státí, dlhšej chôdzi a obmedzením hybnosti v tarzálnych kĺboch. Znalec ďalej poukázal na to, že žalobca bol už v období pred úrazom opakovane liečený ortopédom pre ochorenie bedrových kĺbov, ďalej trpel a trpí chronickým črevným ochorením, ktoré sa môže prejavovať aj slabosťou a malátnosťou a zmenami na psychike.
Zo správy S. P. a.s. zo dňa 17.09.1997 vyplýva, že bolestné bolo žalobcovi vyplatené v sume 7.612,- Sk za 253,75 boda po 30,- Sk. Z ďalšieho vyjadrenia S. P. a.s. zo dňa 13.11.2001 vyplýva, že žalobcovi bolo vyplatených 18.000,- Sk za sťažené spoločenské uplatnenie, konkrétne za 300 bodov po 30,- Sk, so zvýšením o 100 %.
V tomto prípade základné okolnosti vzniku nároku žalobcu neboli medzi účastníkmi sporné, nebolo pochybností o tom, že žalobca utrpel pri plnení svojich pracovných povinností pracovný úraz, v čase trvania pracovného pomeru so žalovaným, a prichádzala teda do úvahy zodpovednosť žalovaného ak zamestnávateľa za škodu, v tejto súvislosti v zmysle ustanovení Zákonníka práce (§ 190 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb.).
Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.
Podľa § 4 ods. 1 citovanej vyhlášky sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodený na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, ale pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti.
Podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť.
Vyššie citované ustanovenie § 7 ods. 3 teda pripúšťa, aby súd odškodnenie primerane zvýšil, a to aj nad určené najvyššie miery odškodnenia, ale len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy kultúrne, športové či iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne. Nemožno prehliadnuť, že odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia samo vo svojej podstate predstavuje náhradu za preukázané nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Priznanie takéhoto samotného odškodnenia prichádza do úvahy len v prípadoch, kedy súd objektívne obmedzené konkrétnym spôsobom možnosti poškodeného uplatniť
sa v živote a v spoločnosti. Citovaná vyhláška ponúka v § 6 ods. 2 možnosť primeraného zvýšenia základného počtu bodov, pokiaľ je splnený predpoklad existencia skutočností umožňujúcich záver, že základné odškodnenie nie je dostatočné. Mimoriadne zvýšenie základného odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky, môže teda prísť do úvahy len výnimočne v prípadoch ako už bolo uvedené. Medzi prípady, kedy možno aplikovať § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky možno napríklad zaradiť také obmedzenie alebo stratu predpokladov pre uplatnenie v živote a v spoločnosti, pre ktoré má poškodený podstatným spôsobom sťažené alebo celkom znemožnené uplatnenie v živote a v spoločnosti v porovnaní so stavom pred úrazom.
V tomto prípade žalobca utrpel pracovný úraz, absolvoval dlhodobejšiu ale primerane dlhú liečbu a jediným trvalým následkom jeho úrazu bola potraumaticky plochá a mierne vybočená noha. Následky z tohto poranenia sa v živote žalobcu prejavujú a budú prejavovať bolesťami pri väčšej záťaži, dlhšom státí, dlhšej chôdzi a určitým obmedzením hybnosti. V čase pred úrazom žalobca dlhodobo pracoval ako montážnik, a podľa jeho vyjadrenia vykonával prevažne fyzickú prácu. V čase po úraze síce žalobca absolvoval určité obdobie kedy bol bez práce a ťažko si prácu hľadal, t.č. je už viac rokov zamestnaný, i keď u rôznych zamestnávateľov. Podľa jeho vyjadrenia vykonával aj vykonáva prácu, ktorá je čiastočne fyzicky náročná a je v práci spokojný. Pokiaľ ide o jeho spoločenský, športový život, v čase pred úrazom, tak ako je bežné, pracoval najskôr na stavbe, potom pri údržbe svojho domu, obrábal záhradu, príležitostne, rekreačne hral futbal či hokej, chodil do lesa na hríby, na kratšie prechádzky. Žiadnym výnimočným spôsobom nebol angažovaný v spoločenskom a politickom živote, nebol aktívnym športovcom. Stav po úraze neumožňuje žalobcovi podľa jeho vyjadrenia rekreačné športovanie, či dlhšie prechádzky, ťažšiu prácu v záhrade a okolo domu. V iných bežných a menej fyzicky namáhavých činnostiach v domácnosti je žalobca samostatný.
Na základe toho súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťažené spoločenské uplatnenie a bolestné nie je dôvodný. V zmysle vyššie uvedeného výkladu ustanovení vyhlášky č. 32/1965 Zb. je súd toho názoru, že priznané a vyplatené odškodnenie je dostatočné a zodpovedá následkom pracovného úrazu. Účastníci v zásade nemali výhrady voči výsledkom znaleckého dokazovania a stotožnili sa so závermi znalca, pokiaľ ide o ustálenie počtu priznaných bodov tak v prípade sťaženého spoločenského uplatnenia, ako bolestného. Jedinou výnimkou bolo poukázanie zo strany žalovaného a vedľajšieho účastníka na zrejme písaciu chybu v znaleckom posudku, keď správne malo byť 3-iny z položky 210d 60 bodov a nie uvedených 45. Neboli teda splnené podmienky z § 7 ods. 3 vyhlášky a nejde o prípad hodný mimoriadneho zreteľa, sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu nemožno za mimoriadne. Aj napriek trvalým následkom z úrazu má možnosť zaradiť sa do pracovného procesu, spoločenské a športové aktivity žalobcu pred úrazom neboli výrazné, a ich mierne obmedzenie po úraze, už vo vyplatenom odškodnení zohľadnené bolo. Pokiaľ ide o bolestné, priebeh liečenia, ani stav po vykonanom liečení nie je u žalobcu taký, aby bolo možné priznať žiadané mimoriadne zvýšenie.
Vzhľadom na už vyplatené finančné prostriedky žalobcovi, žalovaní uznali nárok žalobcu do výšky 2.363,- Sk, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi náhradou za 253,75 boda a ustáleným počtom 332,5 boda. V tejto časti preto súd žalobe vyhovel a z vyššie uvedených dôvodov v zostávajúcej časti súd žalobu zamietol.
V tomto prípade boli v konaní úspešní žalovaný a vedľajší účastník, ktorý zdieľa jeho osud. Zo žalovanej sumy bola žalobcovi priznaná iba nepatrná časť. Z pohľadu § 142 ods. 3 O.s.p. teda prichádzalo do úvahy priznať tak žalobcovi ako vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, ktoré im vznikli.
V prípade žalovaného súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, a to s použitím ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd bral do úvahy najmä zárobkové pomery žalobcu, ktorý v zamestnaní dosahuje hrubú mzdu 10.000,- Sk, pričom podľa ceny predmetu konania, dĺžky konania a počtu úkonov by mu vznikla povinnosť platiť na jeho zárobkové pomery neprimerané trovy konania. Tiež bral do úvahy okolnosti, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby v tomto konaní, kedy bol žalobca v dobrej viere, že sú možnosti priznať mu aj požadovaný násobok základného
bodového ohodnotenia a s tým súvisiaceho finančného plnenia. Ďalej bol súd toho názoru, že nebolo možné v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. priznať náhradu trov konania žalobcovi s tým, že by súd bral do úvahy vykonané znalecké dokazovanie, prípadne fakt, že rozhodovanie súdu záviselo na jeho vlastnej úvahe. Bolo to z toho dôvodu, že úvaha súdu by prichádzala do úvahy pri rozhodovaní o počte násobkov, kedy nemožno očakávať od účastníka, že úvahu súdu odhadne, v tomto prípade však žaloba podľa názoru súdu nebola dôvodná z toho dôvodu, že mimoriadne zvýšenie priznaných plnení žalobcovi nepatrí.
Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhrada trov konania priznaná nebola, pretože tento náhradu trov konania nežiadal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 3 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Pokiaľ si žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, môže sa žalobca domáhať jej splnenia prostredníctvom exekúcie.