Details
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21C-61-2006.pdf
PDF · 91.75 KB
No categories available
21C/61/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v právnej veci žalobkyne Ľ. S., bytom N. M. N. V., T. X,. právne zastúpenej Mgr. D. K., advokátom v N. M. N. V., H. XX. proti žalovanej P.. D. H.
- L. T., T. XXXX/XX,. N. M. N. V., IČO XXXXXXXX. o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru a na náhradu mzdy takto
rozhodol:
U r č u j e s a , že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni dňa 14.02.2006 je neplatné.
Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 39.100,- Sk, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V zostávajúcej časti sa žaloba z a m i e t a .
Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 8.056,- Sk, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám Mgr. D. K..
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané jej žalovanou dňa 14.02.2006 je neplatné, a že dňa 14.02.2006 skončil jej pracovný pomer dohodou. Zároveň žiadala od žalovanej zaplatiť náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku za dobu dvoch mesiacov. Uviedla, že pracovala od roku 2001 u žalovanej na základe riadne uzavretej pracovnej zmluvy. Vo februári 2006 jej žalovaná oznámila, že jej pracovný pomer končí okamžitým zrušením z toho dôvodu, že mala žalovanú hrubým spôsobom pred jej klientmi osočovať a urážať, a že porušila pracovné povinnosti tým, že telefonovala z mobilného telefónu počas pracovnej doby. Žalobkyňa tieto dôvody okamžitého zrušenia pracovného pomeru nepovažovala za pravdivé, okrem toho poukazovala na to, že okamžité zrušenie pracovného pomeru vykazuje aj formálne nedostatky, a síce nie je v okamžitom zrušení pracovného pomeru presne vymedzené kedy malo k uvádzaným skutkom dôjsť. Žalobkyňa bola toho názoru, že k takémuto kroku žalovaná pristúpila po zhoršení ich vzájomných vzťahov s cieľom znevážiť ju pred ďalšími zamestnávateľmi, prípadne úradmi.
Žalovaná žiadala žalobu zmietnuť v celom rozsahu. Mala za to, že pri skončení pracovného pomeru postupovala striktne v zmysle zákona a trvala na tom, že žalobkyňa sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré bolo možné pracovný pomer okamžite zrušiť, spôsobom ako bolo v tomto zrušení uvedené. Mala za to, že žalobkyňa sa správala dlhodobo spôsobom jej v okamžitom zrušení vyčítaným, pravidelne počas obsluhovania klientov telefonovala zo súkromných dôvodov, situácia došla
až k tomu, že správanie žalobkyne priamo ohrozovalo prevádzku lekárne. Na nevhodné správanie bola v minulosti ústne upozorňovaná viac krát.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníčok, výsluchom svedkyne D. Š., oboznámením výpovede z pracovného pomeru zo dňa 27.01.2006, okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 14.02.2006, záznamu o porušení pracovnej disciplíny zo dňa 13.02.2006, upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 13.02.2006, mzdových listov žalobkyne za rok 2005 a zistil tento skutkový stav veci:
Z listinných dôkazov vyplýva, že žalobkyňa bola zamestnaná v lekárni T. N. M. N. V., ktoré prevádzkovala žalovaná. Dňa 30.01.2006 doručila žalobkyňa žalovanej písomnú výpoveď z pracovného pomeru, bez uvedenia dôvodu s tým, že pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby dňom 31.03.2006. Dňa 14.02.2006 žalovaná datovala písomné okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, v ktorom ako dôvody skončenia pracovného pomeru boli uvedené dva dôvody. Prvým dôvodom bolo, že dňa 07.02.2006 žalobkyňa hrubým spôsobom, bezdôvodne, pred viacerými klientmi lekárne osočovala a urážala nevyberanými slovami žalovanú. Druhým dôvodom bolo, že si žalobkyňa neplnila pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovnej náplne tým, že telefonovala z mobilného telefónu namiesto vybavovania klientov, ktorých nechala čakať, čo u nich vyvolalo odpor k poskytovaným službám lekárne T.. Tieto dôvody považovala žalovaná za závažné porušenie pracovnej disciplíny, mala za to, že ďalšie trvanie pracovného pomeru by ekonomicky poškodilo lekáreň, preto boli podľa jej názoru splnené podmienky k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z.z.). Dňa 13.02.2006 je datovaný písomný záznam o porušení pracovnej disciplíny spôsobom ako bolo uvedené v okamžitom zrušení pracovného pomeru, podľa údajov na tomto zázname, tento 14.02.2006 žalobkyňa odmietla prevziať, rovnako ako odmietla osobne prevziať písomné okamžité zrušenie pracovného pomeru, ktoré jej následne bolo doručované poštou. Dňom 13.02.2006 je datovaný ďalší písomný záznam, upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, adresovaný žalobkyni, v ktorom sa poukazuje na incident zo dňa 07.02.2006, na to, že žalobkyňa počas obsluhy klientov vybavuje súkromné telefonáty, a na to, že žalobkyňa vynáša interné a dôverné informácie z lekárne, ohovára žalovanú, čím ohrozuje dobré meno lekárne. Táto písomnosť zároveň mala byť upozornením na to, že pri ďalšom opakovanom porušovaní pracovnej disciplíny bude pristúpené k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.
Žalobkyňa uviedla, že jej pracovný pomer so žalovanou trval od apríla 2001. Z vlastnej iniciatívy dala výpoveď z pracovného pomeru, pretože dostala u ďalšieho zamestnávateľa finančne výhodnejšiu ponuku, čo pre ňu malo zásadný význam, u terajšieho zamestnávateľa pracuje od 01.03.2006. V priebehu trvania pracovného pomeru so žalovanou nikdy formálne nebola obvinená z disciplinárneho previnenia. Pokiaľ ide o súkromné telefonovanie, bolo v bežnom rozsahu, tak ako každý zdvihne telefón, keď zazvoní. Pred klientmi nikdy nemala konflikty so žalovanou, tvrdila, že je absolútny výmysel, že 07.02.2006 žalovanú pred klientmi osočovala. Žalobkyňa mala za to, že konanie žalovanej bolo účelové, súvisiace s tým, že prijala lepšiu ponuku a žalovanú dostala do situácie, keď jej chýbal potrebný personál.
Žalovaná uviedla, že problémy so žalobkyňou trvali počas posledných troch rokov. Súviseli s tým, že žalobkyňa ju nebola schopná akceptovať ako zamestnávateľku, okrem toho mala vážnejšie osobné problémy, ktoré si zvykla riešiť aj počas pracovnej doby. Tento stav tolerovala, ústne upozorňovala žalobkyňu na nedostatky, právne jej konanie neriešila, pretože bola v situácii, keď nemala personál a pri radikálnom riešení by zostala v lekárni sama a uškodila by sama sebe. Táto situácia súvisí s tým, že v lekárenstve je nedostatok farmaceutických laborantov a dochádza často k tomu, že lekárne si medzi sebou preťahujú zamestnancov. Žalovaná ďalej uviedla, že výpoveď žalobkyne z februára 2006 akceptovala, len jej nedala za január 2006 prémie. V súvislosti s tým dňa 07.02.2006 došlo ku konfliktu, pri ktorom sa k nej žalobkyňa správala veľmi hrubo a vulgárne, nie pred klientmi lekárne, ale pred sanitárkou Š., ak bolo v písomnom okamžitom zrušení pracovného pomeru uvedené iné, bolo to myslené tak, že v minulosti sa viac krát stalo, že sa k nej žalobkyňa hrubo správala aj pred klientmi lekárne. Situáciu potom riešila úradným okamžitým zrušením pracovného pomeru, pri ktorom ďalším dôvodom bola aj tá skutočnosť, že žalobkyňa v minulosti opakovane, v priebehu celých uplynulých piatich rokov porušovala svoje pracovné povinnosti telefonovaním pred klientmi. O týchto porušeniach si presné záznamy nerobila, preto nevedela uviesť kedy konkrétne k nim došlo.
Svedkyňa Š., zamestnankyňa žalovanej, uviedla, vo februári 2006 v čase výplaty došlo medzi účastníčkami ku konfliktu, pri ktorom priamo ona nebola. Išlo o hlučnú výmenu názorov, ktorú bolo počuť aj do priestorov lekárne. Problémom zrejme bola nejaká výplata peňazí, pri konflikte si svoje povedali obidve účastníčky. Pretože jednotlivým slovám nerozumela dosť presne, nemohla potvrdiť, či žalobkyňa bola hrubá a vulgárna. Svedkyňa ďalej uviedla, že pri žiadnom obdobnom konflikte medzi účastníčkami v minulosti nebola prítomná, nebola tiež nikdy svedkom žiadneho konfliktu žalobkyne so zákazníkom, mala za to, že žalobkyňa sa k zákazníkom správala primerane, ak jej zazvonil telefón, prijala hovor ako každý druhý, ale nebolo to na úkor čakajúcich klientov.
Podľa § 68 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, alebo porušil závažne pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže z týchto dôvodov okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Podľa § 70 uvedeného zákona musí okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľ urobiť písomne, musí v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musí ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Podľa § 74 uvedeného zákona okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatné.
V tomto prípade mala žalovaná za to, že žalobkyňa svojim konaním závažne porušila pracovnú disciplínu, a to jednak tým, že sa k žalovanej hrubo správala pri konflikte dňa 07.02.2006 v prítomnosti klientov lekárne a jednak tým, že počas obsluhovania klientov vybavovala súkromné telefonáty. Konanie zamestnanca, ktoré by bolo možné považovať za dôvod pre okamžité zrušenie pracovného pomeru obvykle súvisí so zavineným porušením základných právny povinností zamestnanca, ktoré zákonníka práce bližšie formuluje v § 81. Podľa tohto ustanovenia sú základnými povinnosťami napríklad pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených, využívať určený pracovný čas na prácu, hospodáriť riadne so zverenými prostriedkami, chrániť majetok zamestnávateľa, zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvie pri výkone zamestnania. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať. Je samozrejme možné, že závažným porušením pracovnej disciplíny môže byť aj iné konanie zamestnanca. Dôvody okamžitého zrušenia pracovného pomeru uvádzané žalovanou podľa názoru súdu, nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to ani v prípade správania žalobkyne pri konflikte so žalovanou, či jej občasným telefonovaním počas pracovnej doby.
Žalovaná mala povinnosť závažné porušenie pracovnej disciplíny preukázať a v jeho písomnom vyhotovení presne skutkovo vymedziť dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby nebolo možné zameniť ich s inými dôvodmi. Pokiaľ ide o konflikt medzi účastníčkami, tento nie je vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru pravdivo, nakoľko k nemu nedošlo pred klientmi lekárne, čo potvrdila svedkyňa a nakoniec uznala aj žalovaná. Žalovaná nakoniec preukázala iba to, že ku konfliktu došlo, ale nie to, že sa pri konflikte žalobkyňa správala hrubo a urážlivo. Ak mala na mysli žalovaná konflikty z minulosti, tieto nie sú relevantné, pretože dôsledky z nich bolo treba uplatniť v zákonnej lehote. Pokiaľ ide o telefonovanie počas pracovnej doby, nepreukázala žalovaná, že by žalobkyňa telefonovala v takom rozsahu a takým spôsobom, že by to bolo na úkor klientov lekárne a okrem toho v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru nie je presne určené kedy a akým spôsobom mala žalobkyňa telefonovať počas vybavovania klientov. Všeobecná formulácia z uvedenej písomnosti je neurčitá. Už tieto nedostatky sú dostatočným podkladom k tomu, aby súd mohol konštatovať, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 14.02.2006 bolo neplatným právnym úkonom. Navyše žalovaná celkom opomenula, že ďalšou hmotno-právnou podmienkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je jeho prerokovanie so zástupcami zamestnancov. K takémuto úkonu žalovaná nevyvinula žiadnu aktivitu.
Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne, a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával platí, ak sa so zamestnávateľom
nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že jej pracovný pomer so žalovanou skončil dohodou dňa 14.02.2006. Ide o nárok, o ktorom nie je potrebné, aby rozhodoval súd, nakoľko spôsob skončenia pracovného pomeru vyplýva priamo zo zákona. Súd preto tento nárok žalobkyne zamietol. Pre úplnosť treba dodať, že pri konštatovaní neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle vyššie citovaného ustanovenia skončil pracovný pomer žalobkyne dohodou dňa 14.02.2006, nakoľko žalobkyňa netrvala na tom, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Pokiaľ ide o konkrétny dátum, ide o deň kedy bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru, ktorý žalobkyňa nespochybňuje.
Podľa § 79 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b/ zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Pretože súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatným právnym úkonom, a boli splnené ďalšie podmienky z vyššie citovaných ustanovení, súd priznal žalobkyni náhradu vo výške v sume 39.100,- Sk, teda v rozsahu, ako si tento nárok žalobkyňa uplatnila v žalobe. Priemerný zárobok určený spôsobom podľa § 134 Zákonníka práce podľa názoru súdu bol v prípade žalobkyne 19.717,- Sk, celkom žalobkyni teda mohla patriť suma 39.434,- Sk. Zo mzdového listu žalobkyne za rok 2005 bolo zistené, že v mesiacoch október až december 2005 odpracovala žalobkyňa 512 hodín, jej hrubý zárobok predstavoval sumu 54.567,- Sk, priemerný hodinový zárobok bol teda 106,58 Sk. Pri priemernom počte 185 pracovných hodín za mesiac, pri 8,5 hodinovom pracovnom dni potom predstavoval priemerný mesačný zárobok žalobkyne sumu 19.717,- Sk.
Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov konania za 4 úkony právnej pomoci celkom v sume 8.056,- Sk (pri hodnote jedného úkonu 2.014,- Sk, prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, účasť na dvoch pojednávaniach). Súd priznal žalobkyni náhradu trov konania výhradne v rozsahu ako si ich žalobkyňa vyčíslila, a to za použitia § 142 ods. 3 O.s.p., keďže bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).
Pokiaľ si žalovaná nesplní povinnosť uloženú jej týmto rozhodnutím, môže sa žalobca domáhať jej splnenia prostredníctvom exekúcie.