Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_52C-37-2006.pdf
PDF · 87.26 KB
No categories available
52C/37/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II, v konaní pred samosudkyňou: Mgr. Alenou Roštárovou, v právnej veci žalobcu: J.. J. M., M. M. X, B., proti žalovanému: N. A. P. R. M. A. S. P., Z. XXX,. B., o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a náhradu mzdy rozhodol
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 09. 03. 2006, domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 11. 01. 2006 a náhrady mzdy vo výške 38 017,- Sk brutto mesačne, od 26. 01. 2006 až do času, kým mu žalovaný umožní pokračovať v práci.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 15. 01. 2006, ktorú podpísal dňa 11. 01. 2006 v kancelárii generálneho riaditeľa žalobcu považuje za neplatné z dôvodov, že bolo urobené pod psychickým nátlakom zo strany žalovaného, vyhrážaním sa žalobcovi prepustením zo zamestnania z vykonštruovaných dôvodov, ako aj znemožnením výkonu dohodnutej práce žalobcovi zo strany žalovaného tým, že musel odovzdať právnu agendu a literatúru ešte v decembri 2005.
Psychický nátlak videl žalobca najmä v tom, že už od času nástupu nového štatutárneho zástupcu - generálneho riaditeľa žalovaného, t. j. od septembra 2005 mu tento dal najavo, že s ním ďalej nepočíta, lebo potrebuje právnikov, ktorým dôveruje, čo vyvrcholilo pri ich vzájomnom pohovore zo dňa 11. 01. 2006 v jeho pracovni, kde mu oznámil, že pokiaľ nepodpíše dohodu o skončení pracovného pomeru dobrovoľne, bude mu zadávať také úlohy, ktoré nebude môcť splniť, že mu zráta jeho dochádzku do zamestnania, neoprávnené zastupovanie tretích osôb na súdoch a prezeranie internetu. Uvedenými vyhrážkami ho donútil dňa 11. 01. 2006 podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Podobný postup, t. j. príkaz na odovzdanie pracovnej agendy, výhražky a udelenie osobitnej odmeny použil žalovaný aj pri iných zamestnancoch za účelom zbavovania sa nepohodlných pracovníkov. Žalobca žalovaného niekoľkokrát neúspešne požiadal o umožnenie zotrvať v pracovnom pomere aj s ohľadom na jeho vek, skutočnosť, že je osamelý zamestnanec a bude zaradený do skupiny znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie a na trhu práce sa ťažko uplatní.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení poukázal na to, že tvrdenia žalobcu o vyvíjanom psychickom nátlaku generálneho riaditeľa od jeho nástupu do funkcie sú nepravdivé a zavádzajúce. Poukázal na skutočnosť, že výzva žalovaného na odovzdanie agendy 23. 12. 2005, ako aj komunikácia o skončení pracovného pomeru súviseli s tým, že žalovaný nemal v tom čase vedomosť o pracovnej zmluve so žalobcom na dobu neurčitú, nakoľko
na personálnom odbore evidovali len prac. zmluvu na dobu určitú. Mal za to, že pracovný pomer so žalobcom sa skončí dňom 31. 12. 2005, nakoľko žalovaný nemal v úmysle pokračovať v prac. pomere so žalobcom.
O existencii pracovnej zmluvy na dobu neurčitú sa žalovaný dozvedel od žalobcu až 05. 01. 2006 a bez ďalšieho ju akceptoval. Za nepravdivé označil žalovaný aj tvrdenia žalobcu o nezadávaní pracovných úloh a nemožnosti zúčastňovať sa porád vedenia. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovi riadne vyplácal celú mzdu aj prémie a rozsah zadávania prac. úloh a účasť na poradách vedenia nijako nesúvisí s meritom prejednávanej veci. Odmietol tvrdenia žalobcu, že pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru mal byť na žalobcu vyvíjaný psychický nátlak, alebo bezprávna vyhrážka. Predmetnú dohodu obidve strany podpisovali s plným vedomím si všetkých právnych následkov s tým spojených a v prítomnosti svedka M., ktorý túto skutočnosť môže potvrdiť.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, prednesom povereného zástupcu žalovaného, výsluchom svedkov, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav veci:
Žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06. 12. 2004 uzavretej na dobu neurčitú ako právnik, s miestom výkonu práce v sídle žalovaného, v B., na Z. U. K ukončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania došlo ku dňu 15. 01. 2006 na základe dohody zo dňa 11. 01. 2006.. Listom zo dňa 25. 01. 2006, doručeným žalovanému dňa 26. 01. 2006 žalobca oznámil žalovanému, že ukončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 11. 01. 2006 považuje za neplatné a trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.
Žalobca, pridržiavajúc sa písomnej žaloby, vo výpovedi uviedol, že pri podpisovaní dohody o ukončení pracovného pomeru zo strany generálneho riaditeľa žalovaného, ktorý s ním vykonával dňa 11. 01. 2006 pohovor, došlo k psychickému nátlaku, na základe ktorého podpísal predmetnú dohodu, aj keď nebola prejavom jeho skutočnej vôle. Psychický nátlak v konaní videl najmä v tom, že štatutárny zástupca žalovaného mu aj pred podpisom tejto dohody a aj 11. 01. 2006 počas stretnutia viackrát povedal, že s ním chce ukončiť prac. pomer a v prípade, že s tým nebude súhlasiť, bude mu zadávať vykonštruované úlohy, ktoré nebude môcť žalobca splniť z rôznych dôvodov, zráta mu jeho dochádzku. Viackrát mu pri stretnutiach povedal, že kedy už odíde z A. a nakoniec by mu bol dal výpoveď. Uviedol, že žalovaný mu nikdy nevytkol plnenie pracovných úloh žiadnym spôsobom. Odňal mu ale časť predtým vybavovanej agendy, ktorú pôvodne vykonával. Jeho úlohou bolo na základe príkazu gen. riaditeľa iba zaujímať stanoviská k listom a vypracovať odpovede na ne a poskytovanie informácií na sťažnosti a námietky proti rozhodnutiam. Ostatnú časť pracovných činností, ktoré pôvodne vykonával žalovaný zadal externe p. M., advokátovi na základe zmluvy o právnej pomoci, čo považuje žalobca tiež za dôkaz psychického nátlaku na jeho pristúpenie k rozviazaniu prac. pomeru dohodou, nakoľko týmto spôsobom mu zobral prácu, ktorú predtým vykonával.
Uviedol, že dňa 11. 01. 2006 bol v kancelárii gen. riaditeľa žalovaného dvakrát, a to prvýkrát, keď si prebral návrh dohody o skončení prac. pomeru, ktorý si vo svojej kancelárii preštudoval, a druhýkrát, po odstránení chýb v texte túto listinu podpísal, obdržal jedno paré a odišiel z kancelárie. Po celý čas oboch stretnutí dňa 11. 01. 2006 bol v kancelárii prítomný iba žalobca a gen. riad. žalovaného, nebol tam nikto iný, nijaký svedok.
Poverený zástupca žalovaného, pridržiavajúc sa svojho písomného vyjadrenia k žalobe uviedol, že tvrdenia žalobcu o psychickom nátlaku sú vykonštruované, nepravdivé a dohoda o skončení prac. pomeru bola podpísaná oboma zmluvnými stranami dobrovoľne, bez nátlaku a tiesne. Počas celého stretnutia so žalobcom, ktoré prebiehalo dňa 11. 01. 2006 v kancelárii gen. riaditeľa bol prítomný aj svedok M., ktorého výsluchom sa objasnia skutkové okolnosti priebehu a podpisu dohody o skončení prac. pomeru. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa aktívne spolupodieľal na príprave textu dohody o skončení pracovného pomeru. Forma skončenia prac. pomeru bola v tomto prípade zvolená predovšetkým s poukazom na neustále sa objavujúce nové skutočnosti ohľadom doby trvania prac. pomeru a existenciou viacerých prac. zmlúv predkladaných zo strany žalobcu. Ako účelové a nesúvisiace s prejednávanou vecou označil aj tvrdenia žalobcu o tom, že takýto spôsob nátlaku použil žalovaný aj pri iných zamestnancoch a tvrdenia o neprideľovaní práce, nakoľko sám žalobca nepopiera,
že mu bola vyplácaná plná mzda a odmeny. Uviedol, že je v rozpore s dobrými mravmi dobrovoľne podpísať dohodu o skončení prac. pomeru, prevziať v nej dohodnuté odstupné a následne namietať jej neplatnosť. Žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Štatutárny zástupca žalovaného, generálny riaditeľ I.. B. B. vo svojej výpovedi uviedol, že dohodu o ukončení pracovného pomeru považuje za platný právny úkon. Dohodu podpisoval on, ako generálny riaditeľ, a žalobca. Poprel akýkoľvek psychický nátlak a bezprávne vyhrážky, ktoré mali byť z jeho strany vyvíjané na navrhovateľa v čase pred, ako aj pri samotnom podpise dohody o rozviazaní prac. pomeru dňa 11. 01. 2006. Uviedol, že je pravdou, že so žalobcom hovoril o blížiacom sa ukončení prac. pomeru a požiadal ho o odovzdanie agendy, a to z dôvodu, že mal od svojho nástupu do funkcie gen, riaditeľa vedomosť o tom, že žalovaný má uzavretú prac. zmluvu na dobu určitú a až od žalobcu sa dozvedel o existencii prac. zmluvy na dobu neurčitú a to pri rozhovore so žalobcom, dňa 05. 01. 2006, ktorú akceptoval. Na základe tejto skutočnosti pripravil návrh dohody o rozviazaní prac. pomeru k 15. 01. 2006, ktorú so žalovaným ráno dňa 11. 01. 2006 predložil žalobcovi, v prítomnosti svedka M.. M., ktorý bol prítomný po celý čas rokovania so žalobcom a aj pri samotnom podpise dohody . Žalobca si návrh dohody zobral, upozornil ho na chyby v texte, ktoré boli ihneď opravené a žiadal o poskytnutie času na preštudovanie, čo mu bolo umožnené. Následne sa vrátil do pracovne gen. riaditeľa a dohodu podpísal. Je pravdou, že so zotrvaním žalobcu v agentúre ďalej nepočítali a to tak z dôvodu vedomosti o prac. zmluve na dobu určitú, ako aj z dôvodu možných personálnych zmien a prebiehajúcej kontroly v A..
Vykonaním dôkazu výsluchom I.. M. H., bývalého zamestnanca žalovaného a M.. A. M., nebolo preukázané, že by zo strany generálneho riaditeľa I.. B. pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru došlo k psychickému nátlaku na osobu žalobcu.
Svedok H. uviedol, že o skutočnosti, že ho chcú vyhodiť zo zamestnania sa dozvedel len sprostredkovane od žalobcu a pri podpise dohody nebol.
Svedok M. uviedol, že bol prítomný pri podpise dohody so žalobcom, avšak existenciu psychického nátlaku pri jej podpise zo strany žalovaného na žalobcu nepotvrdil.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene, alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa § 37 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že návrhu nemožno vyhovieť.
Právny úkon je platný, ak je urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že dohodu o ukončení pracovného pomeru nepodpísal slobodne, potom jeho slobodu vôle vylučuje iba priame fyzické donútenie, ktoré však sám vylúčil, alebo bezprávna vyhrážka. Podľa ustálenej súdnej praxe o bezprávnu vyhrážku sa však jedná jedine vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť (napr. hrozba ublíženia na zdraví, hrozba značnej škody a pod.), alebo sa vyhráža tým, čo by síce oprávnená urobiť bola, ale prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu vyhrážka použitá byť nemôže (napr. sa vyhráža tým, že ak konajúca osoba určitú zmluvu neuzavrie, bude oznámená ako páchateľ trestného činu, ktorého sa dopustila).
Súd nemal v konaní ničím preukázané, že by zo strany zamestnávateľa došlo nielen k bezprávnej vyhrážke, ale aj k akémukoľvek psychickému nátlaku. Dôkazné bremeno spočívalo na žalobcovi, ktorý v konaní neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie o psychickom nátlaku a vyhrážkach zo strany žalovaného.
Rovnako je v tejto súvislosti bez právneho významu aj skutočnosť, či dohoda bola odporcom vopred pripravená, či o možnosti rozviazania prac. pomeru touto formou so žalobcom zamestnávateľ jednal, ako aj z akého dôvodu mu žalovaný navrhol rozviazanie prac. pomeru dohodou. Žalobcovi bol text dohody známy a túto i podpísal, pričom mal poskytnutý časový priestor na oboznámenie sa s ňou.
Pohnútky (dôvody), ktoré žalovaného ako zamestnávateľa viedli k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom (v danom prípade skutočnosť, že s ním nové vedenie nepočítalo), nemožno považovať za psychický nátlak, ani za bezprávnu vyhrážku. Je vecou zamestnanca, či s návrhom zamestnávateľa na skončenie prac. pomeru dohodou bude súhlasiť alebo nie.
Neobstoja ani tvrdenia žalobcu, že žalovaný tým, že si na zabezpečenie právnych služieb najal externého právnika vyvíjal aj týmto spôsobom na žalobcu nátlak a dal tým jasne najavo, že so žalobcom už nechce pokračovať v prac. pomere. Skutočnosť, že právnická osoba, ktorá zamestnáva v prac. pomere zamestnancov - právnikov si objedná externé služby právnej pomoci je bežná prax a sama o sebe neznamená, že tým sledoval žalovaný zamestnávateľ cieľ donútiť žalobcu k skončeniu prac. pomeru nezákonne.
Taktiež nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že výzva na odovzdanie agendy od žalovaného bola formou nátlaku na jeho odchod zo zamestnania, nakoľko k nej došlo v čase, kedy mal žalobca ukončiť prac. pomer podľa vedomosti žalovaného uzavretý na dobu určitú.
Súd mak preukázané, že žalobca namietajúc účelové konanie žalovaného sám konal účelovo, keď nepredložil včas zmluvu na dobu určitú novému gen. riaditeľovi a postupne pri vzájomnej komunikácii predkladal jej rôzne verzie.
Súd konštatuje, že hľadanie súvislosti medzi skončením resp. okolnosťami skončenia prac. pomeru žalobcu a iných ním uvádzaných zamestnancov (osôb) je v tomto konaní právne irelevantné. Súd dôrazne poukazuje na skutočnosť, že žalobca má právnické vzdelanie a následky skončenia prac. pomeru dohodou mu musia byť dobre známe. Preto, ak nechcel skončiť prac. pomer u žalovaného, tak nemal dohodu podpísať. Sám nepopiera skutočnosť, že mal možnosť si návrh dohody prečítať, opravil jej text a nechal si čas na rozmyslenie.
Súd tvrdenia žalobcu vyhodnotil ako účelové a nepreukázané. Žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno.
Vychádzajúc z uvedeného, súd dospel k záveru, že žaloba nie je čo do právneho základu dôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol a nevykonával ďalšie dokazovanie o nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.
Účastníkom trovy konania súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. nepriznal, nakoľko žalobca nemal vo veci úspech a nemá právo na náhradu trov konania a žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie, v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie, podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.