Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-36-2006.pdf
PDF · 96.06 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/36/2006
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Jakubcovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu a JUDr. Oľgy Maľovej v právnej veci navrhovateľov 1/ B. C., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom T. XX,. B. B., 2/ I. C., nar. XX.. XX. XXXX,. bytom T. XX,. B. B., zastúpených JUDr. P. D., advokátom, H. XX,. B. B., proti odporcovi I. R. - S., a.s., N. P. XX, B. B., zast. JUDr. J. L., advokátom, S. X,. B. B., o určenie vecí patriacich do dedičstva, na odvolanie všetkých účastníkov proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici, č.k. 9C 3/2001-377, zo dňa 30. novembra 2005, rozhodol
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
V zákonnej lehote proti rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľov domáhajúcich sa určenia, že do dedičstva po ich právnych predchodcoch patria ideálne podiely nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade, odbor katastrálny, B. B., k.ú. B. B., na LV č. 5172, pod A, parcela registra „C“, evidovaná na KM a to ako p.č. KN 1804 - zast. plocha o vým. 398 m2, p.č. KN 1805/1 - zast. plocha o vým. 313 m2, p.č. KN 1805/2 - zast. plocha o vým. 149 m2, p.č. KN 1805/3 - zast. plocha o vým. 69 m2, p.č. KN 1806 - záhrada o vým. 1232 m2 ako aj k budove číslo súpisné 264 postavenej na p.č. KN 1804, po nebohej E. C., rod. S. v rozsahu 3/16-tín, I. C. 1-tiny a M. C. 1-tiny a rozhodol o trovách konania tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva, podali odvolanie všetci účastníci.
Navrhovatelia sa domáhali zmeny rozsudku okresného súdu z dôvodov § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p..
Namietali, že hoci súd vykonal potrebné dokazovanie, nedospel však k správnym skutkovým zisteniam a súčasne vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovili názor, že pre správne rozhodnutie o ich uplatnenom nároku v tomto konaní sú dôležité právne závery, ktoré súdy zaujali v konaní 8C 38/99 Okresného súdu v Banskej Bystrici o neplatnosť kúpnej zmluvy. Súdy v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy zaujali stanovisko, že zásadnou a spornou otázkou vo veci bola otázka určitosti predmetu kúpnej zmluvy, pričom jednoznačne bolo ustálené, že vôľa účastníkov kúpnej zmluvy zo dňa 24. 11. 1988, hoci bola nepochybná, nebola v kúpnej zmluve vyjadrená náležitým spôsobom, bola vyjadrená neurčitým, nezrozumiteľným a nejasným spôsobom a z dôvodu nedodržania týchto náležitostí je kúpna zmluva postihnutá od počiatku absolútnou neplatnosťou. Už v tom konaní teda bolo preukázané, že je vôbec pochybné, čo sa vlastne kúpnou zmluvou zo dňa 24. 11. 1988 prevádzalo, nakoľko odporca odvodzuje svoje vlastnícke právo od prvotného titulu, ktorý nadobudol v priamom slede jeho právny predchodca a to S.. Keďže absolútne neplatná bola kúpna zmluva zo dňa 24. 11. 1988, sú potom postihnuté absolútnou neplatnosťou aj všetky nasledujúce prevody, ktoré boli realizované medzi
právnymi predchodcami odporcu. Namietali správnosť záverov prvostupňového súdu o preukázaní oprávnenosti držby sporných nehnuteľností zo strany odporcu a jeho právnych predchodcov. V zmysle § 130 OZ oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, pričom uvedené podmienky musia byť splnené súčasne.
Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží a pozitívne musí byť presvedčený, že mu táto vec patrí. Držiteľ nie je oprávnený v prípade, že síce nadobudol vec poctivo, ale jeho dobrá viera tu nie je so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Nespochybnili, že odporca a jeho právni predchodcovia sa nesnažili nadobudnúť vec poctivo. Vyslovili však názor, že nie v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam za akých boli nehnuteľnosti nadobudnuté. Dobrú vieru je potrebné hodnotiť objektívne a nie z hľadiska subjektívneho a vždy treba vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu u každého vyžadovať a či nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodnú pochybnosť o tom, že mu vec patrí.
Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť, pričom je ustálené, že omyl musí byť vždy ospravedlniteľný. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného a obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takéhoto omylu, môže byť síce v dobrej viere, ale nie však so zreteľom ku všetkým okolnostiam a preto nemôže byť držiteľom oprávneným.
Ospravedlniteľný môže byť len skutkový omyl. Len výnimočne omyl právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pritom všeobecne platí, že neznalosť zákona nie je ospravedlniteľná. Preto odporca nemôže založiť oprávnenú držbu na právnom omyle, keďže právny úkon - kúpna zmluva z 24. 11. 1988, uzavretá medzi právnymi predchodcami účastníkov, bola postihnutá takou vadou, ktorá sama o sebe vyvoláva jeho absolútnu neplatnosť. Právny omyl je vždy neospravedlniteľný a preto odporca nemôže svoju dobromyseľnosť odvodzovať od prvého nadobúdateľa a to od S., ktorý bol držiteľom z dôvodu právneho omylu nedobromyseľným. Okrem toho v kúpnej zmluve nie je nikde uvedené, že sa prevádza aj dom. Teda dom nebol predávajúcimi nikdy odpredaný, nakoľko v kúpnej zmluve nebol uvedený a špecifikovaný, pričom podľa § 46 OZ pri prevodoch nehnuteľností vždy musí byť dodržaná písomná forma. Aj z tohto dôvodu ide o omyl právny a ako taký neospravedlniteľný. Nesprávny je aj právny názor okresného súdu, že dom ich právni predchodcovia prevádzali ústnou zmluvou. Podľa ustálenej judikatúry, oprávneným držiteľom nehnuteľnosti nemôže byť ten, kto sa držby chopil na základe ústnej zmluvy. Ak S. ako predávajúci predával aj dom, prevádzal ho ako nevlastník a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či bol alebo nebol zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva. Preto je nesprávny právny záver prvostupňového súdu, že odporca nadobudol vlastnícke právo vydržaním dňa 24. 11. 1998, pretože uvedené skutočnosti sú dôkazom toho, že nebol dobromyseľný a ani jeho konanie následne po tomto termíne nesvedčí v jeho prospech a nesprával sa ako skutočný vlastník. Pritom odporcovi bolo známe, že prebieha konanie na Okresnom súde v Banskej Bystrici o neplatnosť kúpnej zmluvy v konaní 8C 38/99, ktorého sa zúčastňoval ako verejnosť člen jeho štatutárneho orgánu Ing. Š. M., ktorý osobne jednal s právnym zástupcom navrhovateľov o týchto nehnuteľnostiach a tiež výzva z 28. 09. 2000 a následná odpoveď odporcu nesvedčia o tom, že by konal ako vlastník, ale si bol vedomý tých skutočností, že vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam patrí navrhovateľom. V tomto konaní právny predchodca terajšieho odporcu, dňa 29. januára 2003 uznal nárok navrhovateľov za dôvodný, čo je konštatované aj v odôvodnení napádaného rozsudku. Ak sa právny predchodca odporcu necítil byť vlastníkom, naviac uznal vlastnícke právo navrhovateľov, nie je zrejmé ako následne odporca a od koho odvodzuje svoju dobromyseľnosť. Okrem toho poukázal na rozpor postupu účastníkov zmluvy s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 6 vyhlášky 119/88 Zb. o hospodárení s národným majetkom. V zmysle týchto ustanovení organizácia mohla prevádzať národný majetok s výnimkou pozemkov. Teda prevod pozemkov, ktoré sú predmetom zmluvy s S. na právneho predchodcu odporcu bol v rozpore s citovanou vyhláškou. Prvý prevod z predávajúceho S. na právneho predchodcu odporcu, K.V. R. - S., D., je postihnutý takou vadou, ktorá spočíva v právnom omyle pri nadobudnutí tak domu ako aj pozemkov a z toho dôvodu sa nemôže následne dopracovať ani k tomu, že tento nadobúdateľ bol v dobrej viere a jeho držba bola oprávnená, pokiaľ toto nebolo splnené u neho, nemôžu byť dobromyseľné ani následné subjekty, ktoré tieto nehnuteľnosti nadobúdali, vrátane odporcu.
Odporca odvolaním napádal výrok rozsudku o trovách konania. Rozhodnutie okresného súdu o trovách konania považuje za nesprávne. V konaní neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, ako je to upravené v § 150 O.s.p., kedy súd umožňuje výnimočne, nepriznať úspešnému účastníkovi právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že úspešnému odporcovi nepriznal okresný súd náhradu trov konania, vzhľadom na charakter sporu. Čo však súd mienil charakterom sporu, z odôvodnenia rozsudku nevyplýva. Preto je v tejto časti rozsudok nepreskúmateľný, pričom poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu pod R 34/1982, kde Najvyšší súd vyslovil, že účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech, nemožno s odvolaním sa na ust. § 150 O.s.p. nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania o určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Dôvodom hodným osobitného zreteľa tak nemôže byť skutočnosť, že odporca sa začal brániť námietkou premlčania až v priebehu sporu. Skutočnosť, že kedy a akým spôsobom odporca vzniesol námietku premlčania, je z pohľadu rozhodovania o trovách konania irelevantná. Odporca bol po celý čas vlastníkom predmetu sporu, pretože vlastnícke právo k veci získal vydržaním priamo zo zákona a na jeho postavení vlastníka skutočnosť, či na vznik svojho vlastníckeho práva v konaní upozornil alebo nie, nič nemení. Preto je nesprávne konštatovanie súdu, že v čase podania návrhu, vzhľadom k výsledkom konania 8C 38/99 Okresného súdu v Banskej Bystrici bol návrh navrhovateľov dôvodný. Návrh navrhovateľov nemohol byť dôvodný, pretože už v čase podania tohto návrhu bol odporca vlastníkom sporných nehnuteľností. Samotný výsledok sporu 8C 38/99 nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť postavenie odporcu ako vlastníka nehnuteľností. Pretože v konaní neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, odporca žiadal rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania zmeniť a prisúdiť mu náhradu všetkých trov konania.
Krajský súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach daných odvolaniami účastníkov konania a rozsudok okresného súdu podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na náležité ustálenie skutkového stavu a z dôkazov, ktoré vykonal, vyvodil aj správne ako skutkové zistenia, tak aj správne právne závery. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje ako na správne skutkové zistenia okresného súdu, tak aj na jeho správne právne závery, ktoré si osvojil.
Ako vyplýva z odôvodnenia napádaného rozsudku prvostupňového súdu, ten na základe vykonaných dôkazov, vychádzajúc aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi právnymi predchodcami navrhovateľov a Československým štátom - S. ustálil, že vôľa účastníkov kúpnej zmluvy uzavretej dňa 24. novembra 1988 bola nepochybná v tom, že predmetom prevodu bola aj domová nehnuteľnosť aj pozemky. Sám navrhovateľ 1/ ako predávajúci spoluvlastník na pojednávaní okresného súdu dňa 10. júna 1999 uviedol, že ako predávajúci od S. dostali vyplatené za všetko, teda aj za dom, záhradu, tri garáže, dreváreň a domček postavený v strede záhrady. Na základe kúpnej zmluvy z 28. 11. 1988 bol vtedajší kupujúci, S. vedený na LV 3599 k.ú. B. B. ako vlastník nielen pozemku, ale aj stavieb. Tento kupujúci sa po uzavretí zmluvy správal ako vlastník, o čom svedčí jeho prípis adresovaný bývalému ONV v Banskej Bystrici ako aj hospodárska zmluva, ktorú dňa 30. júna 1990 uzatvoril ako s kupujúcim K.V. R. - S.. Aj v tejto hospodárskej zmluve ako predmet prevodu je uvedený aj dom súpisné číslo XXX.. Aj tento nadobúdateľ sa správal ako vlastník ako aj nasledujúci nadobúdatelia. Všetci nehnuteľnosti užívali, prestavovali, investovali do nich a prevádzali ich. Navrhovatelia im nebránili vo výkone ich vlastníckeho práva. Právni predchodcovia odporcu boli, počnúc S. všetci v dobrej viere, že im predmetné nehnuteľnosti patria. Preto prvostupňový súd na základe týchto skutočností vyvodil, že odporca nadobudol vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam podľa § 134 OZ dňom 24. 11. 1998 právnym titulom vydržania.
Teda prvostupňový súd pri rozhodovaní na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že odporca ako aj jeho právni predchodcovia, počnúc S. boli v dobrej viere, že im predmetná nehnuteľnosť patrí, teda boli jej oprávnení držitelia. Navrhovatelia popierajú existenciu dobrej viery a teda oprávnenej držby odporcu a jeho predchodcov, najmä S., pretože kúpna zmluva z 24. 11. 1988 o prevode sporných nehnuteľností bola postihnutá takou vadou, ktorá vyvoláva absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy z 24.
11. 1988. Takýto právny omyl podľa navrhovateľov je vždy neospravedlniteľný a preto odporca nemôže svoju dobromyseľnosť odvodzovať od S..
Odvolací súd sa s týmto tvrdením navrhovateľov nestotožňuje. Právny omyl nemusí byť na prekážku požadovanej dobrej viery držiteľa, čo nakoniec uznávajú aj navrhovatelia, keď v odvolaní uvádzajú, že právny omyl môže byť výnimočne ospravedlniteľný.
Obsahom dobrej viery je dôvodné presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí. A ako správne uviedol prvostupňový súd, odporca preukázal existenciu dobrej viery nielen u seba, ale aj u svojich predchodcov, včetne S.. Dobrú vieru ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať, ale jej existenciu možno vyvodiť z okolností tak ako to zistil prvostupňový súd. Už z výpovede navrhovateľa 1/ možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že nadobúdateľ S. bol v dobrej viere a teda bol oprávnený držiteľ. S nehnuteľnosťami po ich kúpe nakladal ako vlastník so zreteľom ku všetkým okolnostiam (uzavretie písomnej zmluvy, vyplatenie kúpnej ceny včetne kúpnej ceny za dom, užívanie nehnuteľností), bol v dobrej viere, že mu nehnuteľnosti patria. Tá skutočnosť, že v písomnej kúpnej zmluve nebol uvedený a špecifikovaný ako predmet prevodu dom, nemal za následok stratu dobrej viery S..
Právny úkon totižto nie je neplatný pre chyby v písaní ak je jeho význam nepochybný. Medzi účastníkmi zmluvy z 24. 11. 1988 bol obsah prejavu vôle o tom, že predmetom prevodu bol aj dom, bol teda nepochybný. Predávajúci prevzali kúpnu cenu aj za dom a nikdy nespochybňovali jeho prevod na S.. S. vstúpil do držby všetkých nehnuteľností na základe písomnej zmluvy. Tá skutočnosť, že navrhovatelia sa v konaní 8C 38/99 Okresného súdu v Banskej Bystrici úspešne domohli absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 24. 11. 1988, nie je právne významná pre správnosť záverov prvostupňového súdu v tomto konaní.
V konaní 8C 38/99 Okresného súdu v Banskej Bystrici účastníkom konania nebol odporca, takže rozsudok v tejto veci nie je pre neho záväzný a ani výsledok tohto konania nezmenil jeho právne postavenie, pretože v čase podania žaloby vedenej pod číslom 8C 38/99, bol odporca vlastníkom sporných nehnuteľností, právnym titulom vydržania.
Preto tieto nehnuteľnosti dnes nemôžu patriť do dedičstva po nebohých právnych predchodcoch navrhovateľov a tak prvostupňový súd správne návrh navrhovateľov ako neopodstatnený zamietol a odvolací súd, rozsudok okresného súdu vo veci samej, z jeho správnych dôvodov, potvrdil podľa § 219 O.s.p..
Odvolací súd potvrdil aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania, napriek tomu, že odporca bol pri bránení svojho práva úspešný, prvostupňový súd vychádzajúc z ust. § 150 O.s.p. úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Ako vyplýva z odôvodnenia výroku okresného súdu ohľadne trov konania, pre rozhodnutie o trovách konania boli dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré videl okresný súd v charaktere sporu a v tej skutočnosti, že odporca sa začal brániť námietkou vydržania až v priebehu konania a teda v čase podania žaloby bol návrh dôvodný. Tieto dôvody prvostupňového súdu sú však nesprávne. Ako uvádza sám prvostupňový súd, odporca bol vlastníkom nehnuteľností od 24. 11. 1998 a preto podaná žaloba nemohla byť voči nemu dňa 05. 01. 2001, dôvodná. Ani zistenie prvostupňového súdu, že odporca sa začal brániť námietkou vydržania až v priebehu konania, nemá oporu v spisovom materiáli a v dôkazoch vykonaných samotným okresným súdom. Navrhovatelia síce podali žalobu dňa 05. 01. 2001, avšak žaloba nesmerovala proti odporcovi, ale I. R. - S. s r.o., ktorý v spore nebol pasívne legitimovaný. Proti odporcovi, ktorý bol vlastníkom už v čase podania žaloby, návrh bol rozšírený až dňa 21. júla 2003. Hneď po rozšírení žaloby proti nemu sa odporca v konaní bránil a namietal opodstatnenosť návrhu poukazujúc na to, že je vlastníkom nehnuteľností právnym titulom vydržania. Preto sú nesprávne závery prvostupňového súdu, že návrh navrhovateľov bol v čase podania tejto žaloby na okresnom súde opodstatnený.
Napriek tomu ale krajský súd potvrdil aj výrok rozsudku o trovách konania podľa § 219 O.s.p.. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal takisto z ust. § 150 O.s.p., kedy súd nemusí výnimočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi prisúdiť ak zistí dôvody hodné osobitného zreteľa.
Dôvody hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd v tom, že navrhovateľ 1/ a jeho právni predchodcovia a predchodcovia navrhovateľa 2/ boli nútení sporné nehnuteľnosti predať. Dom, ktorého boli spoluvlastníkmi bol v súkromnom vlastníctve. Právny poriadok platný v čase uzavretia zmluvy v roku 1988 neposkytoval náležitú právnu ochranu súkromnému vlastníctvu. Preferované bolo osobné vlastníctvo pred súkromným. Keďže právni predchodcovia navrhovateľov neboli spôsobilí udržiavať nehnuteľnosť v náležitom stave, ako vyplýva z dôkazov vykonaných v konaní 8C 38/99 Okresného súdu v Banskej Bystrici, tento dom bol vtedajším Mestským národným výborom v Banskej Bystrici vyňatý z bytového fondu a tieto už ako nebytové priestory boli pridelené do užívania S.. Vlastníctvo právnych predchodcov navrhovateľov a navrhovateľa 1/ k nehnuteľnostiam síce zostalo zachované, ale toto im bolo iba na ťarchu a nemali z neho žiaden úžitok. Z toho dôvodu prijali ponuku S., ktorý nehnuteľnosti odkúpil. V krátkej dobe na to už Ústavný zákon č. 100/90 Zb. zakotvil do Ústavného poriadku princípy rovnocennosti vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Teda za veľmi krátku dobu od predaja nehnuteľnosti 24. 11. 1988 výrazne stúpla trhová cena sporných nehnuteľností, z čoho však už navrhovatelia ani ich právni predchodcovia nemali úžitok. Práve naopak za veľmi výhodných podmienok nehnuteľnosti od bývalého československého štátu - S. zakúpil právny predchodca odporcu a to K.V. R.
- S., ktorého niektorí spoločníci sú spoločníkmi aj terajšieho odporcu. V tom videl odvolací súd dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré viedli odvolací súd k potvrdeniu rozsudku okresného súdu ohľadne výroku o trovách konania ako aj k rozhodnutiu o trovách odvolacieho konania podľa § 150 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.