Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_NM-3C-133-2003.pdf
PDF · 84.12 KB
No categories available
NM-3C/133/2003
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín samosudkyňou Mgr. Patríciou Kepeňovou v právnej veci navrhovateľa V. Š., občana SR, bytom D. S. XXX,. t.č. Ú. L., G. XX/XXX. proti odporcovi M. N. M. N. V., Č.. A. č. X,. N. M. N. V. o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru takto
rozhodol:
Návrh s a z a m i e t a.
Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru urobeného zo strany odporcu dňa 04.09.2003, ktoré odporca odôvodnil tým, že navrhovateľ porušil pracovné povinnosti, keď počas pracovnej smeny dňa 21.08.2003 nevykonal prácu, ktorá patrila k jeho pracovným povinnostiam a tým, že dňa 04.09.2003 sa hrubo správal voči vedúcemu zamestnancovi. O skutočnosti, že je s ním skončený pracovný pomer, sa navrhovateľ dozvedel náhodou, rozhodnutie mu nebolo doručené, jeho kópiu obdržal až pre potreby úradu práce. Odporca sa mu pokúsil doručiť nejakú zásielku počas jeho práceneschopnosti, ktorá trvala od 05.09.2003 do 31.10.2003, zásielku však odmietol prevziať. Odporcovi písomne oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Dôvodom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je podľa navrhovateľa aj skutočnosť, že nie je presne vymedzený jeho dôvod tak, aby sa tento nemohol zameniť s iným dôvodom tak, ako je to uvedené v § 70 Zákonníka práce, pričom zároveň popiera skutočnosti uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru.
Odporca žiadal, aby súd návrh ako nedôvodný zamietol a poukázal na to, že navrhovateľovi bolo okamžité skončenie pracovného pomeru oznámené listom zo dňa 04.09.2003 a doručené dňa 10.09.2003 zástupcami organizácie do vlastných rúk na adrese trvalého pobytu, kedy navrhovateľ písomnosť odmietol prevziať. Okamžité skončenie pracovného pomeru je podľa názoru odporcu právoplatné, jeho dôvod riadne skutkovo vymedzený. Navrhovateľ porušil pracovnú disciplínu, a to tak hrubým spôsobom, že jeho zotrvanie v pracovnom pomere nebolo možné ani počas výpovednej lehoty. M. P. je poriadkový útvar, ktorého povinnosťou a hlavnou úlohou je zabezpečovanie poriadku v meste. Z tohto dôvodu nie je možné pripustiť, aby v jej radoch dochádzalo k tak závažným disciplinárnym priestupkom a porušeniam. Taktiež nerešpektovanie osobnosti a hrubé správanie voči veliteľovi M. P. mohlo viesť k oslabeniu jeho autority, postavenia a tým k celkovému ohrozeniu plnenia úloh M. P., nakoľko konflikt navrhovateľa s jeho nadriadeným sa odohral pred viacerými jej zamestnancami.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výpoveďami účastníkov konania, svedkov M. O., M. K., J. M., M. Š., D. H., M. B. a E. K., oboznámením pracovnej zmluvy zo dňa 09.02.1998, okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 04.09.2003, služobného poriadku M. P. v N. M. N. V., žiadosti príslušnému odborovému orgánu o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, oznámenia zamestnanca zo dňa 04.11.2003 a zistil tento skutkový stav:
Zo zhodných tvrdení účastníkov a z pracovnej zmluvy zo dňa 09.02.1998 vyplynulo, že navrhovateľ bol zamestnancom odporcu od 10.02.1997 ako člen M. P.. Dňa 04.09.2003 s ním odporca okamžite skončil pracovný pomer z toho dôvodu, že dňa 21.08.2003 navrhovateľ nastúpil do nočnej smeny ako veliteľ poriadkovej hliadky, pričom jeho úlohou bolo okrem iného riešiť dopravnú situáciu na U. Č.. A. a na N. S. v N. M. N. V.. Podľa tvrdenia odporcu navrhovateľ túto neriešil dostatočne, následkom čoho jazdili v týchto miestach motorové vozidlá v zákaze vjazdu. Túto situáciu riešil veliteľ M. P. odobratím osobného ohodnotenia navrhovateľovi. Dňa 04.09.2003 o 06.55 hod. navrhovateľ, potom čo sa dozvedel, že mu bolo odobraté osobné ohodnotenie, neprimerane zvýšeným hlasom a agresívne zdvihnutým prstom pred viacerými svedkami povedal, že toto veliteľ nemal robiť, že to bolo poslednýkrát. Aj po upozornení, že sa zhovára so svojim nadriadeným, pokračoval v slovnom vyhrážaní, čím porušil pracovný poriadok, tým že sa hrubo správal voči vedúcemu zamestnancovi. S príslušným odborovým orgánom bolo okamžité skončenie pracovného pomeru prerokované dňa 04.09.2003. Dňa 04.11.2003 navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní za podmienok ustanovených v pracovnej zmluve.
V zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, je zamestnanec povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 68 ods. 2 a 3 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. Zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou zamestnankyňou alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Navrhovateľom uvádzaný argument, že v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru bol práceneschopný, z toho dôvodu nie je právne relevantný, nakoľko na rozdiel od výpovede pri okamžitom skončení pracovného pomeru nie je práceneschopnosť zamestnanca skutočnosťou, ktorá by znemožňovala zamestnávateľovi ukončenie pracovného pomeru.
Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Konkretizácia dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru môže byť rôzna, ale vždy taká, aby zamestnancovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka a je dôvodom zrušenia pracovného pomeru. Nesmie pritom vzniknúť pochybnosť o zameniteľnosti dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru a z konkretizácie musí byť zistiteľné, akým spôsobom a kedy mal zamestnanec pracovnú disciplínu porušiť.
Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu ako zamestnávateľa bolo navrhovateľovi doručené dňa 10.09.2003. V tomto úkone odporca právne kvalifikoval dôvod skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom dostatočne skutkovo vymedzil okolnosti, za ktorých podľa neho k porušeniu pracovnej disciplíny došlo. Tieto dôvody sú skutkovo vymedzené natoľko presne, že nie je možné zameniť ich s inými dôvodmi. Okamžité skončenie pracovného pomeru
navrhovateľa dané odporcom dňa 04.09.2003 tak podľa názoru súdu spĺňa podmienky ustanovené § 70 Zákonníka práce na platnosť takéhoto právneho úkonu. Od tohto faktu treba odlíšiť skutočnosť, že navrhovateľ popiera to, že by k týmto skutkom došlo. Z tohto dôvodu sa súd následne zaoberal otázkou, či zo strany navrhovateľa prišlo k porušeniu pracovnej disciplíny a či toto porušenie malo dostatočnú intenzitu na to, aby bol ním, ako so zamestnancom, okamžite skončený pracovný pomer.
Čo sa týka konkrétnych porušení pracovnej disciplíny, ktorých sa mal navrhovateľ dopustiť a ktoré boli natoľko závažné, že viedli k okamžitému skončeniu jeho pracovného pomeru, tu súd dospel k záveru, že povinnosť zamestnanca dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k jeho základným povinnostiam, ktoré mu vyplývajú z pracovného pomeru. Túto povinnosť stanovuje Zákonník práce v citovanom ustanovení § 47 ods. 1 písm. b). Podľa § 22 ods. 4 Služobného poriadku M. P. v N. M. N. V. obzvlášť hrubým spôsobom porušenia pracovnej disciplíny je okrem iného aj hrubé správanie zamestnanca voči vedúcim zamestnancom a voči ostatným zamestnancom. Zo svedeckých výpovedí osôb prítomných pri incidente zo dňa 04.09.2003, konkrétne: M. O., M. K., J. M., M. B. mal súd za preukázané, že správanie sa navrhovateľa voči veliteľovi a zástupcovi veliteľa možno kvalifikovať ako hrubé správanie, nerešpektovanie ich postavenia spôsobilé znížiť autoritu veliteľa a odporujúce povahe M. P. ako ozbrojeného poriadkového útvaru postaveného na zásadách autority velenia a úcty podriadených k nadriadeným. S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom možno konštatovať, že navrhovateľ porušil pracovnú disciplínu takým závažným spôsobom, že to odôvodňovalo okamžité zrušenie jeho pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. S príslušným odborovým orgánom bolo okamžité skončenie pracovného pomeru prerokované dňa 04.09.2003.
Pokiaľ ide o lehotu na okamžité skončenie pracovného pomeru, podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, mal súd za preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa uskutočnilo v zákonnej lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie odporca dozvedel a najneskôr do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.
Na základe vyššie uvedených záverov súd návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru urobeného zo strany odporcu zo dňa 04.09.2003 ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu v konaní. Keďže odporca, hoci bol v konaní úspešný a mal by tak právo na náhradu trov konania, si náhradu trov konania výslovne neuplatnil, súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.
Súd nezaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., nakoľko odporca bol v konaní úspešný a navrhovateľ bol od platenia súdneho poplatku oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb..
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, § 205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).