Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7C-4-2000.pdf
PDF · 89.65 KB
No categories available
7C/4/2000
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave rozhodol sudkyňou JUDr. Oľgou Nižňanskou v právnej veci navrhovateľa J.. B. Č., Š. XX. v B., proti odporcovi F. N. M. S., D. XX. v B., o náhradu mzdy,
rozhodol:
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy 427 060,- Sk brutto za dobu od 11.5.2000 do 31.12.2001, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku žalovanej istiny a príslušenstva súd návrh z a m i e t a.
Navrhovateľovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 22 760,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť na účet súdu náhradu trov štátu 1116,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Tunajší súd rozsudkom zo dňa 17.4.2003 pod č.k. 7C 4/00 - 124 určil, že rozviazanie pracovného pomeru dané odporcom navrhovateľovi podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je neplatné. Odporcu zaviazal na zaplatenie náhrady mzdy v sume 557 500,- Sk brutto so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 1.1.2002 až do zaplatenia a vo zvyšku žalovanej sumy náhrady mzdy spolu s príslušenstvom návrh zamietol. Odporcu súd zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku v sume 22 760,- Sk.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27.9.2004 pod č.k. 8Co 283/03-172 potvrdil prvostupňové rozhodnutie v časti neplatného skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy vo výške 130 440,- Sk brutto s príslušenstvom, v zostávajúcej časti rozsudok zrušil a vrátil vec tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
V odôvodnení rozsudku Krajský súd nariadil vo veci vykonať doplnené dokazovanie na skutočnosť, či navrhovateľ ako kvalifikovaný právnik za dobu počas ktorej požaduje náhradu mzdy nad rozsah 6-tich mesiacov od skončenia pracovného pomeru dosahoval, alebo nedosahoval príjem, aké úsilie vynaložil, aby v lokalite mesta Bratislave nejaký príjem dosiahol a či teda možno po takú dlhú dobu akceptovať jeho snahu o vykonávanie služieb v slobodnom povolaní za predpokladu, že nemal mať osobné predpoklady pre takúto činnosť a nemal mať z nej žiadny príjem. Tiež po zohľadnení týchto skutočností mal sa prvostupňový súd vysporiadať so skutočnosťou, že dlhoročná prax na zodpovednom poste mala mať významný vplyv na odborný rast navrhovateľa a jeho spôsobilosť v oblasti práva.
Tunajší súd vykonal vo veci doplnené dokazovanie svedeckými výpoveďami svedkov D.. J.. L. B., P.., P.. M. Č. Ľ. J., J.. K. D., oboznámil sa s obsahom listinného dôkazu - vyhlásenia J.. E. Č. ako aj ostatným obsahom spisu, pričom dospel k názoru, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy za celé požadované obdobie, teda aj za obdobie presahujúce 6 mesiacov od skončenia pracovného pomeru až do doby opätovného zaradenia sa navrhovateľa do pracovného procesu.
Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce platného v čase skončenia pracovného pomeru ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať, súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Predmetom doplneného dokazovania sa stali skutočnosti, v rámci ktorých súd zisťoval, či navrhovateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru od 11.11.1999 až do 31.12.2001 vyvinul dostatočné úsilie na získanie nového zamestnania alebo zárobku, prípadne z akých príčin táto jeho snaha nepriniesla želaný výsledok a či okolnosti skončenia pracovného pomeru mohli mať na túto snahu negatívny vplyv.
Zo svedeckej výpovede D.. J.. L. B. súd zistil, že navrhovateľ ho žiadal o pomoc pri získaní zamestnania. Svedok uviedol, že pracoval ako riaditeľ právneho odboru vo V., a.s. oslovil preto riaditeľov právnych odborov v S. S., I. ale aj vo V.. Bolo mu však oznámené, že sú obavy navrhovateľa prijať, nakoľko jeho bývalý zamestnávateľ bol bankám nadriadený, čo bol problém.
Keď dňa 10.9.2001 nastúpil do funkcie viceguvernéra E. B., snažil sa navrhovateľa umiestniť v tejto inštitúcii. Keď však ukázal jeho životopis guvernérovi, ten ho odmietol prijať s odôvodnením, že ho vyhodili z F. S., čo by mohol byť problém aj v tom smere, že guvernér sa obával ďalšieho možného pracovného sporu. V E. B. sa jednalo o miesto riaditeľa právneho odboru a právnika na divízii ekonomiky a správy. Vo V. išlo o miesto právnika.
Svedok P.. M. Č. pomáhal navrhovateľovi pri hľadaní zamestnania na M. Z. V. S., kde pracoval ako vedúci oddelenia konzulárneho odboru. Do úvahy prichádzali štyri alternatívy, dve z nich - likvidátora fondu pre pomoc krajanom a právnika na legislatívnom - boli obsadené z vlastných zdrojov. Pracovné miesto právnika na odbore konzulárnom a medzinárodno - právnom navrhovateľ nemohol zastávať pre nedostatočnú znalosť jazykov. Svedok ďalej oslovil aj M. K. S., príčiny neprijatia navrhovateľa nespočívali v jeho osobe, ale iných okolnostiach.
Svedkyňa J.. K. D., advokátka z K. taktiež potvrdila, že ju navrhovateľ požiadal o pomoc pri získaní zamestnania v trvalom pracovnom pomere. Snažila sa o to v spoločnostiach V. K., V. S., H. a Ž. S., ktoré majú celoslovenskú pôsobnosť. Neskôr sa v týchto spoločnostiach informovala na dôvody, pre ktoré navrhovateľa neprijali. Bolo jej oznámené, že to bolo z dôvodu neobvyklého skončenia pracovného pomeru navrhovateľa zo strany F. S.. Okamžité skončenie pracovného pomeru s právnikom ich veľmi zarazilo. Obavy z prijatia navrhovateľa však mali aj preto , lebo s ním pracovný pomer skončil odporca, s ktorým si nechceli pokaziť vzťahy.
Svedok Ľ. J. pomáhal navrhovateľovi pri získaní zamestnania v S., a.s., na M. a S. a tiež v súkromnej spoločnosti J.. Jeho pokusy boli neúspešné, dôvod neprijatia sa nedozvedel.
Súd sa oboznámil aj s dôkaznou listinou - vyhlásením sestry navrhovateľa J.. E. Č., ktorá pracuje ako sudkyňa K. S. v Ž.. Jej osobný výsluch súd nepovažoval za nutný z dôvodu, že návrh navrhovateľa bol dostatočne preukázaný inými svedeckými výpoveďami, naviac sestra navrhovateľa pre svoj príbuzenský vzťah by mohla byť odporcom namietnutá.
Vo vyhlásení však J..Č. uvádza, že pomáhala bratovi pri hľadaní zamestnania v podniku S. a.s., Ž., A. R., D., V. a.s., V., a.s., pobočka Ž. ak oslovila aj mnohých právnikov z radov advokátov a notárov. Pri odozvách na jej žiadosti sa dozvedela, že navrhovateľa odmietli prijať z dôvodu, že s ním bol okamžite skončený pracovný pomer ako aj z dôvodu, že ho takýmto spôsobom prepustil práve odporca.
Z Daňového priznania navrhovateľa za r. 2000 vyplýva daňová strata v sume 132 764,- Sk a za r. 2001 strata v sume 107 004,- Sk.
Pri doplnenom výsluchu navrhovateľ tvrdil, že sa na súkromné podnikanie v odbore advokácie osobnostne nehodí a vyhovuje mu iba práca v trvalom pracovnom pomere. Zápis do komory advokátov bol však pre neho nevyhnutnosťou a pokusom o vyrovnanie sa so stratou zamestnania či výzvou na preverenie jeho možnosti, ktorá však nedopadla dobre. Z prestížnych dôvodov tiež nechcel skončiť na úrade práce, keď predtým pracoval na významnom poste riaditeľa právneho odboru. Náhradu mzdy od odporcu požaduje len do 1.1.2002, kedy sa mu podarilo nájsť zamestnanie. Momentálne pracuje v spoločnosti M. ako právnik. Navrhovateľ ďalej uviedol, že odporca ho neplatným skončením pracovného pomeru poškodil morálne i finančne.
Odporca žiadal náhradu mzdy za požadované obdobie zamietnuť. Argumentoval, že navrhovateľ si po skončení zamestnania sám zvolil výkon práce v slobodnom povolaní a nevyvinul žiadne úsilie nájsť si zamestnanie cez úrad práce. Namietal aj obsah svedeckých výpovedí, ktoré podľa neho potvrdili iba to, že navrhovateľ oslovil nejakých zamestnávateľov. Jeho neprijatie však nemá príčinnú súvislosť s okamžitým skončením pracovného pomeru ale z dôvodu, že miesta, o ktoré sa uchádzal boli obsadené. Má teda za to, že nebol preukázaný dôvod nezapojenia sa navrhovateľa do pracovného procesu. Svedeckú výpoveď svedkyne J.. K. D. považuje za irelevantnú.
S názorom odporcu sa tunajší súd nestotožnil. Mal za to, že svedecky bola dostatočne preukázaná snaha navrhovateľa a jeho maximálne úsilie zamestnať sa v trvalom pracovnom pomere či už na funkcii, ktorá by bola na úrovni predchádzajúcej, resp. na mieste zodpovedajúcom jeho vzdelaniu v odbore právnik. Preukázanú mal aj skutočnosť, že väčšina oslovených zamestnávateľov mala obavy prijať navrhovateľa do zamestnania práve pre neobvyklý a výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, ktorý bol uvedený v zápočtovom liste, ale niektorí z nich aj preto, lebo tento spôsob zvolil práve odporca, ktorý vzhľadom na svoje právne postavenie a rozsiahle právomoci vzbudzoval v nich obavu z možných problémov v súvislosti s ich podnikateľskými či inými aktivitami.
Predpokladom pre prijatie uchádzača do zamestnania je komplexný súhrn informácií, ktoré u zamestnávateľa vzbudzujú presvedčenie, že práve tento uchádzač je morálne, odborne i inak spôsobilý zastávať prácu či funkciu, ktorú pre výkon svojej činnosti zriadil.
Spôsob skončenia pracovného pomeru, ktorý odporca zvolil a síce okamžite pre porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, takémuto presvedčeniu rozhodne nenapomáha, dokonca ho priamo vylučuje. Táto skutočnosť pôsobí objektívne najmä u zamestnávateľov, ktorí uchádzača osobne nepoznajú z jeho predošlej činnosti, ale sú odkázaní na údaje z dokladov, ktoré sa k žiadosti o prijatie do zamestnania prikladajú.
Aj preto nemal súd dôvod spochybniť v tomto smere svedecké výpovede. Všetka snaha navrhovateľa i vypočutých svedkov o získanie pracovného miesta bola neúčinná práve z vyššie uvedeného dôvodu.
Podľa platnej judikatúry priznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 ZP závisí od možnosti a ochoty zamestnanca vykonávať prácu v prípade že za žalované obdobie nebol zamestnaný. Takúto ochotu navrhovateľ preukázal a to aj neúspešným pokusom o výkon slobodného povolania. Námietku , odporcu, že si mal hľadať zamestnanie aj cez úrad práce súd nepovažuje za zásadnú pre priznanie nároku, keďže sa nejedná o zákonom stanovenú podmienku a navrhovateľ inak preukázal svoju snahu o získanie zamestnania.
Za obdobie od 11.5.2000 do 31.12.2001 patrí navrhovateľovi náhrada mzdy v sume 427 060,- Sk pri priemernom mesačnom zárobku vo výške 21 740,- Sk brutto. Výpočet je podrobne vykonaný v tejto časti potvrdenom rozsudku zo dňa 17.4.2003. Keďže navrhovateľ požadoval viac, než čo mu prislúchalo, súd jeho návrh nad rámec priznanej sumy zamietol ako nedôvodný. Navrhovateľ požadoval celkom 557 994,- Sk brutto, patrí mu však náhrada v sume 557 500,- Sk brutto, z toho náhrada za obdobie od 11.5.2000 do 31.12.2001 v sume 427 060,- Sk brutto, pričom suma 130 440,- Sk brutto za obdobie od 11.1.199 do 11.5.2000 mu už bola právoplatne prisúdená.
Na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia súdu, v tomto konaní navrhovateľovi k priznanej náhrade mzdy nebolo priznané jej príslušenstvo tvoriace úroky z omeškania. Dôvodom je názor, že náhrada mzdy nie je mzdou a jej priznanie závisí od rozhodnutia súdu, ktoré určuje aj jej splatnosť.
O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Z väčšej časti úspešnému navrhovateľovi súd nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.
O zaplatení súdneho poplatku bolo rozhodnuté podľa Zákona o súdnych poplatkoch. Navrhovateľ bol od poplatku zo zákona oslobodený, bol v konaní úspešný, preto musí poplatok zaplatiť odporca .
O náhrade trov štátu bolo rozhodnuté podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Trovy štátu tvorí svedočné v sume 1116,- Sk priznané svedkyni J.. K. D. za cestovné výdavky.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1, 2 O. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.).