Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9C-3-2001.pdf
PDF · 116.38 KB
No categories available
9C/3/2001
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou právnej veci žalobcov 1/ B. C., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom T. XX,. B. B., 2/ I. C., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom T. XX,. B. B., obaja zast. advokátom JUDr. P. D., H. XX,. B. B., proti žalovanému I. R. - S., a. s., N. P. XX,. B. B., zast. advokátom JUDr. J. L., S. X,. B. B., o určenie, že veci patria do dedičstva, rozhodol
rozhodol:
Súd návrh žalobcov z a m i e t a .
Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobcovia sa svojím návrhom domáhali určenia, že do dedičstva po ich právnych predchodcoch patria ideálne podiely nehnuteľnosti vedenej na Okresnom úrade, odbore katastrálnom, B. B., kat. úz. B. B., na LV č. 5172, pod A, parcela registra „C“, evidovaná na KM a to k p.č. KN 1804 - zast. plocha o výmere 398 m2, p. č. KN 1805/1 - zast. plocha o výmere 313 m2, p. č. KN 1805/2 - zast. plocha o výmere 149 m2, p. č. KN 1805/3 - zast. plocha o výmere 69 m2, p. č. KN 1806 - záhrada o výmere 1232 m2, ako aj k budove číslo súpisné XXX,. postavenej na p. č. KN 1804, po nebohej E. C., rod. S., v rozsahu 3/16- tín, I. C. 1-tiny a M. C. 1-tiny.
Návrh bol podaný voči I. R. - S., spol. s r. o., ktorého zástupca uznal nárok žalobcov za dôvodný vzhľadom ku výsledkom konania tunajšieho súdu 8C 38/99, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že zmluva uzatvorená medzi právnymi predchodcami žalobcov a právnym predchodcom žalovaného je neplatná.
Okresný súd rozsudkom zo dňa 29. 01. 2003 návrhu žalobcov v plnom rozsahu vyhovel.
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný, v ktorom namietal nedostatok svojej vecnej pasívnej legitimácie vzhľadom k tomu, že predmetnú nehnuteľnosť vložil ako vklad do základného imania spoločnosti I. R. S., a. s., dňom 02. 05. 1997. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že táto spoločnosť bola až do rozhodnutia súdu v konaní 8C 38/99 oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností, a teda túto nadobudla do svojho vlastníctva vydržaním.
Krajský súd uznesením zo dňa 10. 04. 2003 v konaní 17Co 58/03 zrušil prvostupňové rozhodnutie z dôvodu potreby vyporiadania sa s otázkou vecnej pasívnej legitimácie, ako aj otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva titulom vydržania.
Následne na návrh žalobcu súd pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpil ďalší účastník I. R. - S., a. s., uznesením zo dňa 21. 07. 2003 a na základe späťvzatia návrhu voči pôvodne žalovanému I. R. - S., s. r. o., konanie zastavil dňa 04. 02. 2004.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich zástupcov, spisom 8C 38/99 tunajšieho súdu, výpisom z listu vlastníctva č. 5172 kat. úz. B. B., korešpondenciou účastníkov, výpisom z pozemkovej knihy vložky 185 kat. úz. B. B., kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 24. 11. 1988 medzi právnymi predchodcami žalobcov a Československým štátom, S. B., hospodárskou zmluvou uzatvorenou medzi Československým štátom - S. a K..V. R. - S., D. 14. 06. 1990, hospodárskou zmluvou uzatvorenou medzi K.V. R. - S., D. a I. s. r. o. 30. 07. 1991, prehlásením o vložení predmetnej nehnuteľnosti ako nepeňažného vkladu do základného imania I. R. - S., spol. s r. o., ako zakladateľa spoločnosti I. R. - S., a. s., B. B. zavkladovaným 02. 05. 1997, písomnými vyjadreniami zástupcov účastníkov, výsluchom pracovníčky Správy katastra B. B. Ľ. K. a M. H., vložkou 185 pozemkovej knihy, LV 3599, 3928, 3890 kat. úz. B. B., záložnou zmluvou č. 49/92/UO, svedeckou výpoveďou Ing. Š. M., Ing. P. K., Ing. J. L., znaleckým posudkom č. XX/XX. vypracovaným 10. 03. 1990 M. S., prípisom nazvaným stavebné úpravy objektu L. XX. adresovaným Mestským národným výborom v Banskej Bystrici K.V. R. - S. zo dňa 02. 08. 1990 a zistil tento skutkový stav:
Predmetná nehnuteľnosť bola vedená vo vložke 185 pozemkovej knihy kat. úz. B. B. na právnych predchodcov žalobcov a žalobcu v 1/ rade.
Títo ako odpredávajúci spísali kúpnu zmluvu s kupujúcim Československým štátom - S. v B. dňa 24. 11. 1988. Predmetom prevodu boli nehnuteľnosti parc. č. 3961/1 a parc. č. 397, ktoré podľa identifikácie parciel predstavujú parcely č. 1806, 1804, 1805/1 - 4. Kúpna cena bola dohodnutá na 618.992,- Kčs na základe znaleckého posudku súdneho znalca M. S. č. XX/XX. zo dňa 08. 09. 1988.
Žalobcovia podali dňa 26. 02. 1999 na tunajší súd v konaní 8C 38/99 návrh voči Slovenskej republike - S. B., v ktorom sa domáhali určenia neplatnosti tejto kúpnej zmluvy.
Okresný súd ich návrhu vyhovel rozsudkom zo dňa 18. 04. 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 17. 02. 2003 (pôvodne bola vyznačená právoplatnosť tohto rozhodnutia dňom 07. 09. 2000).
Na základe tohto rozhodnutia sa žalobcovia návrhom podaným na tunajší súd dňa 05. 01. 2001 domáhali určenia, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch. Svoj návrh podali najskôr voči žalovanému I. R. - S., spol. s r. o., neskôr voči žalovanému v 2/ rade z dôvodu, že tento je v súčasnej dobe vedený na liste vlastníctva ako vlastník týchto nehnuteľností. Z týchto dôvodov nemôžu žalobcovia prejednať po svojich právnych predchodcoch ideálny podiel v dedičskom konaní a majú naliehavý právny záujem v zmysle § 80 O.s.p. na takomto určení. Kúpna zmluva medzi právnymi predchodcami žalobcov a právnym predchodcom žalovaných bola v konaní 8C 38/99 tunajšieho súdu určená za neplatnú, a preto následne žalovaný nemohol nadobudnúť od nevlastníka vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.
Zástupca žalovaného žiadal návrh zamietnuť. Aj keď súd rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi právnymi predchodcami žalobcov a Čs. štátom - S., táto zmluva bola v tej dobe zaevidovaná v evidencii nehnuteľností, ako aj následné tituly nadobudnutia vlastníckeho práva až na žalovaného. Z týchto dôvodov boli všetci právni predchodcovia žalovaného dobromyseľní a vydržacia doba potrebná pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 ods. 1 O.z. v súvislosti s ustanovením § 134 ods. 3 O.z. platného v súčasnej dobe, uplynula dňom 26. 11. 1998. Návrh, ktorým sa žalobcovia domáhali určenia svojho vlastníckeho práva, ktorý by eventuálne mohol narušiť dobromyseľnosť držby, bol doručený žalovanému až po uplynutí tejto doby a to aj keby bola počítaná od roku 1992, t. j. od účinnosti novely O.z. vo vzťahu ku zneniu ustanoveniu § 134 O.z. dňom 04. 04. 2003.
Zástupca žalobcov poukázal na tú skutočnosť, že právna úprava pred 01. 01. 1992 umožňovala vydržať vlastnícke právo len vo vzťahu k fyzickým osobám. Lehota pre nadobudnutie vlastníckeho práva zo strany žalovaného mohla začať plynúť najskôr od 01. 01. 1992. Po vynesení rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica v konaní 8C 38/99 vyzvali prípisom zo dňa 28. 09. 2000 žalovaného na vydanie predmetnej nehnuteľnosti, na čo im žalovaný odpovedal prípisom zo dňa 09. 10. 2000. Následne žalobcovia jednali v jeho advokátskej kancelárii so zástupcom žalovaného Ing. M., ktorý vystupoval ako štatutár.
Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Ústí nad Labem, v ktorom bol vyslovený právny názor, podľa ktorého dobromyseľnosť držiteľa je potrebné posudzovať v súvislosti s určitosťou právneho úkonu, ktorý bol titulom pre vstup do oprávnenej držby. Kúpna zmluva medzi právnymi predchodcami účastníkov bola absolútne neplatná pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Medzi účastníkmi, aj keď nebol sporný prejav vôle, tento nevyplýval z jeho písomnej formy. Predmet prevodu potom nemožno dovodiť ani výkladom a z týchto dôvodov tento titul nemôže byť titulom pre dobromyseľný vstup do držby. Žalovaní, ani ich právni predchodcovia, preto nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Poukázal tiež na publikáciu vydanú vo vydavateľstve B. A. B. P.: Vydržaní v českém právu, podľa ktorého pre dobromyseľnosť pri vstupe do držby musí existovať písomná zmluva, ktorá len pre nejaké formálne nedostatky nemôže byť zavkladovaná, a teda nemôže mať účinky nadobudnutia vlastníckeho práva.
Keďže štát nikdy nenadobudol vlastnícke právo k nadstavbe, ďalší nadobúdatelia nemohli byť v dobrej viere, že nadstavbu nadobudli. Pri nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním sa vyžaduje miera primeranej opatrnosti nadobúdateľa, ktorú by mal mať pri nadobúdaní vlastníckeho práva od iného.
Čo sa týka pozemku, aj keď ohľadom neho bola spísaná písomná zmluva, táto bola neurčitá a z toho dôvodu neplatná. Nemohla byť rovnako titulom pre vstup do dobromyseľnej držby. Vyhláška 119/88, ktorá v tej dobe upravovala podmienky prevodu vlastníckeho práva z majetku štátu do majetku iných subjektov, v § 14 ods. 4 zakazovala takýto prevod, a teda K.V. R. - S. nadobudla od S. predmetné pozemky v rozpore s vtedy platným právom. Mala pri tom vyvinúť určitú opatrnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva. Citované ustanovenie pod písm. c) úplne vylučuje prevod domovej nehnuteľnosti, nakoľko obytná plocha presiahla 180 m2.
Čo sa týka ďalších nadobúdateľov, aj keď sa jednalo o samostatné právnické osoby, tieto boli personálne prepojené, nakoľko ich štatutárni zástupcovia boli totožné fyzické osoby.
Predmetom dokazovania vo vzťahu k dobromyseľnosti nemôže byť subjektívny pocit, ale objektívne správanie, z ktorého sa tento pocit dá dovodiť. Správanie žalovaného tomu nenasvedčovalo. V priebehu konania 8C 38/99 tunajšieho súdu chodili jeho zástupcovia ako verejnosť na pojednávania a Ing. M. bol dvakrát za ním osobne so snahou o mimosúdnu pokonávku. V prospech žalobcov svedčia tiež zápisy v pozemkovej knihe.
Zástupca žalovaných uviedol, že aj keď podľa právnej úpravy platnej do 31. 12. 1991 mohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnej veci, ktorá mohla byť predmetom osobného vlastníctva, občan, ktorý ju mal nepretržite v držbe 10 rokov, s účinnosťou od 01. 01. 1992 bolo možné započítať vydržaciu dobu aj vo vzťahu ku veciam, ktoré do tej doby neboli spôsobilé byť predmetom vydržania, ako o tom rozhodol Najvyšší súd SR pod spisovou značkou 3Cdo 80/01. Z uvedeného vyplýva, že na plynutie vydržacej doby pred 01. 01. 1992 možno aplikovať tento judikát aj v prípade, ak počas tejto doby mala vec v držbe osoba v tej dobe nespôsobilá ju vydržať, teda právnická osoba. Poukázal aj na komentár O.z. z januára 2005 k ustanoveniu § 134 a judikáty R 83/2002, Rč 50/2000. Právna úprava aj pred 01. 01. 1992 poznala inštitút držby v ustanovení § 132a ods. 1 O.z., pričom oprávneným držiteľom mohol byť ktokoľvek, nielen občan.
K námietke absencie dobromyseľnosti uviedol, že je potrebné vychádzať od samotného žalovaného I. R. - S., a. s., ktorému do základného imania vložil predmetnú nehnuteľnosť jeho zakladateľ I. R. - S., spol. s r. o., prehlásením zo dňa 02. 05. 1997, pričom Správa katastra vykonala zápis vlastníctva pod položkou V 988/97. I. R. - S., spol. s r. o. nadobudol predmetnú nehnuteľnosť od predávajúceho K.V. R. - S., D. na základe kúpnej zmluvy 3/91 zo dňa 30. 07. 1991, v ktorej ako predmet prevodu bola uvedená aj domová nehnuteľnosť a ktorá bola zaevidovaná v evidencii nehnuteľností. Z toho vyplýva, že aj právny predchodca žalovaného bol v otázke nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľný, pričom nadobudol vlastnícke právo na základe určitého úkonu v písomnej forme zaevidovaného v evidencii nehnuteľností.
K.V. R. - S., D. nadobudlo sporné nehnuteľnosti na základe hospodárskej zmluvy zo dňa 15. 06. 1990 od predávajúceho S., ktorý bol v tej dobe vlastníkom, o čom svedčí obsah listu vlastníctva č. 3599. Ak by bola počítaná 10-ročná vydržacia lehota len odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 16. 06. 1990, vydržacia lehota by uplynula 16. 06. 2000, pričom počas celej doby nebol odporca, ani jeho právni predchodcovia, žiadnym spôsobom vo svojej držbe rušení. Podľa jeho názoru však ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcov a S. nemohla mať za následok nedobromyseľnosť S. pri vstupe do držby ohľadom nielen pozemkov ale aj nadstavby. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 1995 vydaného pod číslom 3 Cdoj 117/94, publikovaného pod číslom Rc 44/96, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva, nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Dobromyseľnosť je potrebné skúmať u každého z držiteľov zvlášť (rozhodnutie NS ČR 22 Cdo 1843/2000).
Vyhláška 119/88 Zb., jej ustanovenie § 14 ods. 8 písm. d), nevylučovalo prevod pozemku na iné právnické osoby.
Žalobca v 1/ rade na pojednávaní dňa 13. 07. 2005 uviedol, že v predmetnej nehnuteľnosti býval do roku 1991. V garážach mali svoje veci až do doby, kým neprišla K.V. R. - S., ktorí im oznámili, že sú noví vlastníci a žiadali ich, aby ich vypratali. Nespochybňoval ich vlastnícke právo, nakoľko vedel, že tento majetok sa predal. K. R. - S. začal robiť diery do stien, ešte keď tam bývali. Potom, čo sa odsťahovali, nemali medzi sebou žiadne spory. Jeho mama ešte pre nich pracovala ako upratovačka na dôchodku. V čase, keď prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. P. korešpondoval s S. ohľadom neplatnosti kúpnej zmluvy, žalovanému nezasielal žiadnu výzvu, ani s nimi osobne nejednal.
Svedok Ing. Š. M., člen dozornej rady žalovaného, uviedol, že mal vedomosť o tom, že právny zástupca žalobcov vyzval žalovaného na vydanie veci, z ktorého dôvodu sa stretli v jeho advokátskej kancelárii. Bolo to po tom, čo došlo súdom k zrušeniu zmluvy a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť. Pri tomto stretnutí sa chceli dohodnúť na tejto téme, chceli vysvetliť, že sa nehnuteľnosti nemienia vzdať z dôvodu, že do nej investovali značné finančné prostriedky.
Svedok Ing. P. K., podpredseda družstva K.V. R. - S., zakladateľ I. R. - S., s. r. o., uviedol, že od JUDr. K. sa dozvedel niekedy v rokoch 2001, 2002, že zmluva medzi právnymi predchodcami žalobcov a S. bola vyhlásená súdom za neplatnú. Nemal vedomosť o tom, že by malo prebiehať jednanie o finančnom vyrovnaní. Zastával názor, že nadobudli riadne predmetnú nehnuteľnosť, nech sa prípadný spor rieši na súde. Predmetnú nehnuteľnosť užívali od jej nadobudnutia pre potreby firmy. Dňa 01. 10. 1990 žiadali o vydanie stavebného povolenia ohľadom sanačných zásahov. Neskôr zistili, že rozsah stavebných úprav bude väčší.
Svedok Ing. J. L., generálny riaditeľ firmy I. R. - S., a.s. do roku 2000, uviedol, že nevidel výzvu žalobcov na vydanie predmetnej nehnuteľnosti zo dňa 28. 09. 2000, ani nepodpísal za firmu žalovaného odpoveď dňa 03. 10. 2000. Zrejme bol využitý jeho bianco podpísaný prípis, ktorý nechával na sekretariáte v prípade čerpania dovolenky.
Ľ. K., pracovníčka Správy katastra B. B., uviedla, že od roku 1983 mala na starosti zápisy listín. Nehnuteľnosť vedená vo vložke 185 pozemkovej knihy prešla na LV na základe položky zmien 233/89 dňa 06. 06. 1989.
Ďalšia položka zmien 339/89 súvisela s kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi spoluvlastníkmi C. a S.. Použil sa ten istý LV 3599 a došlo ku zmene zápisu vlastníka na S. a to ohľadom pozemkov, aj nadstavby. Pri tomto zápise je podpísaná pracovníčka H..
Táto po nahliadnutí do kúpnej zmluvy zo dňa 24. 11. 1988 uviedla, že hoci predmetom prevodu nebola nadstavba, túto skutočnosť si zrejme nevšimla, nakoľko na LV vykázala zmenu len v osobe vlastníka. Keby si to bola všimla, založila by osobitný list vlastníctva pre pozemky. Dom by bol zostal na pôvodnom LV. S. potom bola vedená ako vlastník pozemku, aj nadstavby.
Pracovníčka K. ďalej uviedla, že v súvislosti s hospodárskou zmluvou uzatvorenou medzi S. a K.V. R.
- S., D., hoci je v hospodárskej zmluve uvedený ako predmet prevodu aj domová nehnuteľnosť a v žiadosti o zápis nie je domová nehnuteľnosť uvedená, pre nich bola podstatná listiny, t. j. hospodárska zmluva a nie obsah návrhu. Napriek tomu na LV 3928 nezapísala dom, ale len pozemky. Na LV 3890 na základe hospodárskej zmluvy uzatvorenej medzi K.V. R. - S. a I.. R. S., s. r. o., 3/91 zápisom zo dňa 03. 12. 1991 je už zapísaný na LV aj dom, pričom vychádzala z pôvodného LV 3599. Nekonala tak na základe nejakého návrhu na opravu zápisu. Do roku 1993 vykonávali opravy aj z vlastného podnetu. Takáto oprava sa nikde neoznamovala, ani vlastníkom zapísaným na LV. Aj v tej dobe sa stále hlavný dôraz pri zápisoch zmien kládol na pozemky, hoci v tej dobe už niektorí žiadali zapísať aj nadstavby. Okrem hospodárskej zmluvy a návrhu zápisu zmeny, iné listiny neboli pripojené.
Ďalšia položka 986/97 je zápis zmeny na základe prehlásenia o vložení nehnuteľnosti ako nepeňažného vkladu do základného imania spoločnosti I. R. - S., s. r. o., do akciovej spoločnosti. Znalecké posudky sa nepredkladali ku zápisom.
Svedkyňa predložila zo zbierky listín záložnú zmluvu č. 49/1992/UO registrovanú dňa 21. 07. 1992, uzatvorenú medzi I. R. - S., spol. s r. o. a V., kde predmetom zálohu bol aj obytným dom č. súpisné XXX. s parcelami.
V intenciách druhostupňového zrušujúceho rozhodnutia sa okresný súd zaoberal námietkou vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zo strany žalovaného.
Podľa § 134 ods. 1 O.z., oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Ods. 3, do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Citované zákonné ustanovenie s účinnosťou od 01. 01. 1992 umožňovalo nadobudnúť vlastnícke právo originálnym spôsobom vydržaním oprávneným držiteľom (bez obmedzenia, t. j. fyzickou, aj právnickou osobou), pričom okruh vecí spôsobilých na vydržanie je obmedzený len ustanovením § 134 ods. 2 O.z..
Ku nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde zo zákona pri splnení zákonom požadovaných predpokladov, ktorými sú:
a) spôsobilý predmet vydržania,
b) oprávnená držba,
c) nepretržitá držba počas zákonom stanovenej doby.
Za oprávneného držiteľa sa považuje držiteľ, ktorý je so zreteľom ku všetkým
okolnostiam v dobrej viere v tom, že mu vec patrí. V pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená. Dobrá viera musí byť po celú dobu. Vydržiteľ si môže započítať dobu, po ktorú mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe jeho právny predchodca.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 22. 05. 1997 uviedol, že pri pozemkoch, ktoré
neboli spôsobilým predmetom vydržania podľa Občianskeho zákona účinného do 31. 12. 1991, nie je možné započítať vydržaciu lehotu pred týmto dátumom.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 30. 10. 2001 v konaní 3 Cdo 80/01 vyslovil právny názor, podľa ktorého pre účely vydržania po 01. 01. 1992 bolo možné započítať oprávnenú držbu aj pred týmto dátumom, nakoľko zákon č. 509/91 nekvalifikoval držbu odlišne od právnej úpravy platnej do 31. 12. 1991, len ju započítal do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby, pričom účinky súhrnnej právnej skutočnosti vedúcej k vydržaniu mohli nastať najskôr dňom 01. 01. 1992.
Aj keď citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR riešilo otázku započítania oprávnenej držby plynúcej pred 01. 01. 1992 vo vzťahu k predmetu, ktorý do tej doby nebol spôsobilým vydržania, právny názor týkajúci sa započítania oprávnenej držby pred 01. 01. 1992 je potrebné aplikovať aj voči subjektom, ktoré do tej doby nemohli nadobudnúť vlastnícke právo týmto spôsobom, hoci boli oprávnenými držiteľmi.
Z týchto dôvodov sa súd stotožňuje s názorom právneho zástupcu žalovaného, že je možné započítať oprávnenú držbu právnickej osoby pred 01. 01. 1992, pokiaľ táto bola v zmysle § 132a O.z. v znení účinnom do 01. 01. 1992 oprávneným držiteľom. Občiansky zákon v znení do 01. 01. 1992 žiadny subjekt z práva držby nevylučoval.
Ďalej sa súd zaoberal námietkou zástupca žalobcov, ktorou namietal dobromyseľnosť žalovaného a jeho právnych predchodcov pri držbe predmetných nehnuteľností.
Oprávnenosť držby je definovaná v ustanovení § 130 O.z. a predstavuje faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, že vykonávateľovi vec alebo právo patrí.
Absolútne neplatná kúpna zmluva nemôže byť titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva v zmysle § 132 ods. 1 O.z., ale môže byť titulom pre vstup do oprávnenej držby a následné vydržanie vlastníckeho práva v zmysle § 134 O.z. (viď. R 44/96). Dôkazné bremeno na preukázaní zákonom stanovených podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bolo na žalovanom.
Súdna prax na Slovensku v minulosti ani po 01. 01. 1992 pri rozhodovaní o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním nepožadovala pre preukázanie dobrej viery pri vstupe do oprávnenej držby existenciu písomnej zmluvy. Ani z judikátu Najvyššieho súdu ČR, na ktorý poukázal zástupca žalobcov, túto požiadavku nemožno dovodiť.
Je nesporné, že právny úkon, ktorý má byť titulom pre vstup do dobromyseľnej držby, aj keď nespĺňa náležitosti písomnej formy, musí byť určitý z hľadiska jeho obsahu, t. j. musí byť zrejmé, čo bolo jeho predmetom.
Tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania v konaní 8C 38/99, aj zo samotného odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia v konaní 17Co 2051/02-283, vôľa účastníkov zmluvy v čase jej uzatvárania bola nepochybná v tom, že predmetom prevodu bola domová nehnuteľnosť, aj pozemky. Žalobca v 1/ rade na pojednávaní dňa 10. 06. 1999 uviedol, že dostali vyplatené za všetko, teda aj za dom, záhradu, 3 garáže na dvore, dreváreň a domček postavený v strede záhrady.
Na základe tejto kúpnej zmluvy bol S. vedený ako vlastník nielen pozemku, ale aj nadstavby ohľadom nehnuteľností vedených na LV 3599 kat. úz. B. B. tak, ako to uviedli pracovníčky Správy katastra B. B.. Čo bolo predmetom prevodu, vyplýva aj zo znaleckého posudku vypracovaného pre tento účel. Po uzavretí kúpnej zmluvy sa S. správal ako vlastník, o čom svedčí jeho prípis adresovaný ONV Banská Bystrica (č. l. 78 spisu 8C 38/99), SBD (č. l. 179), ako aj samotná hospodárska zmluva, ktorú uzatvoril následne s K. R. S. dňa 30. 06. 1990. V tejto ako predmet prevodu je uvedený aj dom číslo súpisné XXX..
Znalecký posudok vypracovaný pre účely tejto hospodárskej zmluvy dňa 10. 03. 1990 M. S. sa týkal totožných nehnuteľností, ako boli predmetom prevodu medzi právnymi predchodcami žalobcov a S..
Aj nasledujúci nadobúdatelia sa chovali ako vlastníci. Nehnuteľnosť prestavovali, investovali do nej a následne ju prevádzali, pričom žalobcovia im nebránili vo výkone ich vlastníckeho práva.
Pracovníčky Katastrálneho úradu v B. B. uviedli, že prax pri zápisoch vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností v tej dobe bola taká, že sa predovšetkým zaznamenávalo vlastnícke právo k pozemkom. Pri zápisoch sa vychádzalo z pripojených zmlúv, nie z návrhov na zápis.
Z uvedeného vyplýva, že právni predchodcovia žalovaného boli počnúc S. všetci v dobrej viere, že im predmetná nehnuteľnosť patrí. Vzhľadom k uvedenému mal súd za to, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo vydržaním v zmysle § 134 O.z. dňom 24. 11. 1998, keďže do tej doby túto nehnuteľnosť užíval on a jeho predchodcovia nikým nerušene, pričom všetky prevody vlastníckeho práva boli zapísané v evidencii nehnuteľností.
Z týchto dôvodov súd návrh žalobcov zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v súvislosti so znením ustanovenia § 150 O.s.p.. Dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania, súd videl v charaktere sporu, v tej skutočnosti, že žalovaný sa začal brániť námietkou vydržania až v priebehu konania, a teda v čase podania návrhu vzhľadom k výsledkom konania 8C 38/99 tunajšieho súdu, bol návrh žalobcov dôvodný.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.
V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, ktorej veci sa týka, v akom
rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha
(ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie
treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie
na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.