Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_17CoP-5-2019.pdf
PDF · 88.94 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoP/5/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej, v právnej veci navrhovateľky B.M. Z.A., Y.. W.A., K.. XX.X.XXXX, O. Š. XX, V., proti manželovi navrhovateľky X.R. Z.R., K.. X.X.XXXX, O. Š. XX, V., v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletej A.S. Z., K.. XX.XX.XXXX, O. Š. XX, V., zastúpená opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, o odvolaní manžela navrhovateľky X. Z. proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28P 29/2018-41 zo dňa 28.11.2018 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozviedol manželstvo účastníkov B. Z., rod. W., nar. XX.X.XXXX a X. Z., K.. X.X.XXXX, uzavreté dňa X.X.XXXX, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu V. vo zväzku XX, ročník XXXX, strana X, pod poradovým číslom XXX. Zveril mal. A.S. Z., K.. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky, ktorá je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jej majetok. Otcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu mal. Elišky sumou 250 eur mesačne, ktoré budú poukazovať k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci vopred počnúc právoplatnosťou rozsudku opakovane do budúcna. Styk súd neupravil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Prvoinštančný súd tak rozhodol o návrhu navrhovateľky, ktorá žiadala, aby súd jej manželstvo s odporcom rozviedol a aby upravil rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu. Právne vec prvoinštančný súd posúdil podľa § 24 Zákona o rodine, § 36 ods. 1 Zákona o rodine a ďalej podľa § 62, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, 2 a § 76 ods. 1 Zákona o rodine. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o rozvode manželstva skúmal existenciu kvalifikovaného rozvratu. Prihliadal na to, či manželia spolu žijú ako rodina, či spolu hospodária, či manželia spolu aj intímne žijú a vychovávajú deti. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že manželstvo účastníkov už neplní svoj spoločenský účel vo všetkých rovinách. Manžel navrhovateľky po celý čas tvrdil, že s manželkou sa nechce rozviesť. Podľa prvoinštančného súdu však nedokázal relevantným spôsobom uchopiť realitu ich vzájomného života. Obe strany potvrdili, že kríza bola dlhodobá, že konflikty v rodine boli vysoké. Manželia dlhodobo nežili riadnym manželským sexuálnym životom a navrhovateľka si našla nového partnera. Postoj manžela navrhovateľky k situácii, kedy rozpad rodiny bol už v tejto fáze, nič nerieši. Konflikt a problémy sa mali riešiť oveľa hlbšie do minulosti. Z postoja aj manžela navrhovateľky vyplývalo, že mal za to, že problém je v prvom rade na strane jeho partnerky, nie v ňom. To, že manželia neriešili svoje problémy v čase, keď vznikali, napokon vyústilo do mimomanželského pomeru navrhovateľky a v čase rozhodnutia o rozvode už manželia roky nežili v spoločnej domácnosti. Za toto obdobie nedošlo k náprave vzťahu. Prvoinštančný súd dokonca poslal účastníkov na referát poradensko- psychologických služieb, avšak ani to k žiadnej zmene neviedlo. Súd mal preto za to, že sú tu splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre rozvod manželstva a manželstvo minimálne rok a viac neplní svoj spoločenský účel. Preto súd manželstvo rozviedol.
O úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu súd rozhodol podľa návrhu navrhovateľky a kolízneho opatrovníka. Manžel navrhovateľky nepredniesol žiaden návrh vo vzťahu k maloletej A.. Preto súd vychádzal zo situácie, ktorá momentálne medzi rodičmi je. Matka má v starostlivosti mal. A. a otec platí na jej výživu sumu 250 eur mesačne, čo odzrkadľuje potreby dieťaťa a príjem oboch rodičov. Vo vzťahu k styku prvoinštančný súd nerozhodoval, pretože rodičia nežiadali upraviť styk. Súd apeloval na rodičov, aby zabezpečili, aby sa dieťa mohlo s otcom stretávať pravidelne, pričom maloletá má s otcom dobrý vzťah, tento vzťah je dôležité, aby bol podporovaný aj zo strany matky a hlavne, aby otec neriešil prostredníctvom maloletej svoj vzťah s navrhovateľkou, ale aby sa pozornosť rodičov sústredila teraz iba na maloletú. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 52 CMP.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie manžel navrhovateľky, ktorý nesúhlasil s rozvodom manželstva. Preto rozsudok napadol v celom rozsahu. Napriek všetkým udalostiam stále prechováva k manželstve úprimné city. Podľa jeho názoru by mohlo byť manželské spolužitie ešte obnovené. Rozvrat v manželstve momentálne existuje, ale nemá pocit, že by mal byť trvalého charakteru. Potvrdil, že manželka odišla zo spoločnej domácnosti v dôsledku pretrvávajúcich konfliktov, ale ak by manželka prejavila aspoň o trochu viac snahy o záchranu vzťahu, vedeli by spoločne s dcérou aj v budúcnosti pekne žiť. On sám bol ochotný sa zmeniť počas tohto obdobia a sám na sebe popracovať za účelom záchrany vzťahu. Manželka riešila krízu odchodom zo spoločnej domácnosti, nedala mu šancu sa s ňou poriadne porozprávať, a to ani osobne, ani telefonicky a ani prostredníctvom sms správ. Poukázal na to, že sa zúčastnil konzultácie na referáte poradensko-psychologických služieb na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde bolo zistené, že manželia sa rozchádzajú vo svojich očakávaniach a limitoch spolupráce, k ďalším stretnutiam nedošlo. Vtedy nastala konfrontačná situácia medzi manželmi z dôvodu, že to bolo po dlhej dobe jediné stretnutie s navrhovateľkou od jej odchodu zo spoločnej domácnosti, kedy sa s ňou mohol porozprávať. Ak by manželom boli nariadené ďalšie stretnutia, mohlo by to viesť k obnoveniu manželského spolužitia. Manžel navrhovateľky apeloval na manželku, aby prejavila snahu o záchranu manželského spolužitia. Namietal, že súd nevyhodnotil, či rozvrat, ktorý nastal v manželstve, má trvalý charakter a či existuje ešte šanca na obnovu manželského spolužitia. Preto mal prvoinštančný súd konanie prerušiť, alebo pokúsiť sa o spoluprácu s referátom poradensko- psychologických služieb. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. K odvolaniu zaujala písomné stanovisko navrhovateľka, ktorá uviedla, že na podanom návrhu o rozvod manželstva trvá. Odmietla sa vrátiť. Do spolužitia s manželom sa nikdy nevráti, aj keby bolo nariadených x sedení na referáte poradensko-psychologických služieb. Presťahovala sa do S., našla dcére novú škôlku a sebe novú prácu. Má partnera, s ktorým žije šťastne v spoločnej domácnosti. Odkedy sa odsťahovala od manžela, každým dňom viac a viac si uvedomuje, že aj ona má svoju hodnotu a začala konečne žiť. Predložila doklad od lekára Q.. X. W. z úrazovej chirurgie, podľa ktorého dňa 3.7.2016 bola ošetrená v dôsledku bitky zo strany manžela v predchádzajúci deň. Vec mala byť riešená regresom.
4. K vyjadreniu navrhovateľky zaujal opäť stanovisko jej manžel, ktorý s návrhom na rozvod nesúhlasil, navrhol, aby odvolací súd vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na to, že rozhodnutie o rozvode je nesprávne, k svojej rodine sa nikdy nesprával egoisticky, zabezpečil rodinu finančne aj materiálne. Všetok svoj voľný čas venoval rodine, realizovali spolu mnoho plnohodnotných aktivít. Po tom, čo maloletá nastúpila do materskej školy, manželka ho začala urážať, vykričala mu, že má milenca, čo on nebral vážne. Potvrdil, že manželka bola prvá, čo pri vzájomných konfliktoch použila facku a priznal, že aj on rovnako zaútočil niekoľkokrát vo vyhrotených situáciách týmto spôsobom na manželku.
5. V reakcii na vyjadrenie odporcu navrhovateľka na návrhu na rozvod trvala.
6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 2 ods. 1 CMP, v spojení s ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa zásad uvedených v § 62 a nasl. CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario s použitím ust. § 2 ods. 1 CMP a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne.
7. Z obsahu rozhodnutia prvoinštančného súdu vyplýva, že prvoinštančný súd rozviedol manželstvo účastníkov konania podľa § 24 Zákona o rodine. Ust. § 24 Zákona o rodine bolo zákonným ustanovením, podľa ktorého bolo možné manželstvo účastníkov konania rozviesť podľa zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov. Aktuálne platí zákon o rodine č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov, kde základným právnym predpisom, podľa ktorého sa posudzuje dôvodnosť rozvratu manželstva je ust. § 23.
8. Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Podľa § 23 ods. 2 Zákona o rodine súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí. Podľa § 23 ods. 3 Zákona o rodine súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahu medzi manželmi prihliada na porušenie povinnosti manželov podľa § 18 a § 19. V ust. § 23 Zákona o rodine je uvedená všeobecná hmotnoprávna podmienka na rozvod manželstva, ktorou je existencia vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi, spôsobujúca nemožnosť plnenia účelu manželstva a kumulatívne neexistencia ďalšej perspektívy obnovenia manželského spolužitia. Kvalifikovaný rozvrat v manželstve musí byť jednoznačne preukázaný, pomenovaný. Musí byť zistená intenzita takéhoto rozvratu a len samotné konštatovanie rozvratu je nepostačujúce. Intenzita rozvratu musí byť nezmeniteľná a nenapraviteľná. Je potrebné skúmať aj nezhody manželov. Pri nezhodách nepostačuje, aby boli nezhody v málo podstatných otázkach manželského spolužitia. Musia sa týkať podstatných vecí manželského spolužitia a musia byť vážne narušené citové vzťahy medzi manželmi. Pre určitý nadhľad platí, že treba mať na zreteli, že v manželstve je prirodzený vznik nezhôd, ale je relatívne, či budú mať za následok aj vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov. Kumulatívne pre určenie kvalifikovaného rozvratu pristupuje ďalšie kritérium, a to nesmie existovať ďalšia perspektíva obnovenia manželského spolužitia, napríklad jednoznačná nemožnosť obnovenia citových väzieb, dlhodobé oddelenie spolužitia manželov so samostatnými domácnosťami, dlhé trvanie mimomanželských známostí s plánmi ďalšieho vzájomného spolužitia a podobne. Obnovenie manželského spolužitia závisí od vôle manželov, ide o subjektívnu kategóriu. Pri rozhodovaní o rozvode súd musí prihliadnuť na príčiny, ktoré viedli k vzniku vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi. Súd musí oddeliť príčiny, ktoré síce existovali, avšak rozvrat vzťahov nespôsobili a ani naň nemali vplyv a príčiny, ktoré sa prehlbovali a prehlbovali aj rozvrat vzťahov medzi manželmi. Príčiny môžu mať objektívny a subjektívny charakter a základom je, aby súd zistil najmarkantnejšiu a najvýraznejšiu príčinu, ktorá spôsobila rozvrat vzťahov. Ďalej súd pri rozhodovaní o rozvode vždy musí prihliadnuť na záujem maloletého dieťaťa, pretože účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Záujem maloletého na rozvode manželstva by bol daný, pokiaľ by rozvrat vzťahov negatívne sa prejavoval na výchove a výžive, pokiaľ by dieťa bolo svedkom hádok manželov, fyzického alebo iného týrania, pokiaľ by existovali rozpory medzi manželmi na výchovu dieťaťa, čo by sa prejavilo napríklad aj na správaní a zdravotnom stave, ale aj školských výsledkoch maloletého. Pri zisťovaní rozvratu manželstva súd musí vždy prihliadnuť na porušenie povinnosti manželov uvedených v ust. § 18 a § 19 Zákona o rodine. Je vecou súdu, aby starostlivo uvážil, či v danom prípade nastalo vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov a teda či ďalšie trvanie manželstva je v rozpore s jeho účelom, so záujmami detí, ako aj so záujmami manželov. Vyhodnotí všetky povinnosti vyplývajúce z ust. § 18 a § 19 Zákona o rodine. Až v takom prípade, pokiaľ súd podľa riadneho zákonného ustanovenia náležitým spôsobom zistí skutkové okolností odôvodňujúce rozvrat manželstva a náležite vec aj právne posúdi, bude môcť správne a zákonne pristúpiť k rozhodnutiu o rozvode manželstva účastníkov konania. Pri rozhodovaní o rozvode prvoinštančný súd nielenže aplikoval nesprávny právny predpis, ale ani nezistil skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver súdu o dôvodnosti rozvodu. Rozhodnutie prvoinštančného súdu je nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva účastníkov konania na spravodlivé súdne konanie.
9. S konaním o rozvod manželstva podľa § 24 Zákona o rodine je spojené aj konanie o výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Každé rozhodnutie prvoinštančného súdu vo vzťahu k rodičovským právam a povinnostiam musí byť odôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu nie je možné zistiť, aké okolnosti súd viedli k
rozhodnutiu o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matke, z akých okolností vychádzal pri určení výšky výživného a nie je jasné, akou formou a prečo neupravil styk druhého rodiča s maloletým dieťaťom na čas po rozvode. Aj v tejto časti rozsudok prvoinštančného súdu musí byť preskúmateľný a rozhodnutie prvoinštančného súdu musí byť v súlade s ust. § 24 Zákona o rodine, ktorý sa týka úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, nie tak, ako ho aplikoval prvoinštančný súd, keď z ust. § 24 správne aplikoval len ods. 4, a opomenul aplikovať predchádzajúce 3 zákonné ustanovenia tohto paragrafu.
10. Vzhľadom na uvedené okolnosti odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než napadnuté rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Úlohou prvoinštančného súdu bude náležite zistiť skutkový stav dôležitý pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľky na rozvod manželstva, náležite vec právne posúdiť podľa § 23 Zákona o rodine. Okrem toho prvoinštančný súd vo vzťahu k rodičovským právam a povinnostiam na čas po rozvode bude aplikovať ust. § 24 Zákona o rodine, keď svoje rozhodnutie taktiež nielen skutkovo, ale aj právne náležitým spôsobom posúdi tak, aby rozhodnutie prvoinštančného súdu bolo preskúmateľné v odvolacom procese. V konečnom rozhodnutí prvoinštančný súd je povinný rozhodnúť aj o trovách konania.
12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.