Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-74-2019.pdf
PDF · 101.11 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/74/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Zborov nad Bystricou 39, o zaplatenie sumy 1.383,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 7Csp/101/2017-28 zo dňa 13. septembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 7Csp/101/2017-28 zo dňa 13. septembra 2018 vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
Vo zvyšnej časti (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 7Csp/101/2017-28 zo dňa 13. septembra 2018 n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd s poukazom na § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2, § 657 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 966,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 966,96 Eur od 07.06.2015 do zaplatenia, a to v pravidelných mesačných splátkach po 50,00 Eur, splatných vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pričom omeškanie so zaplatením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Súčasne priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 40 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 07.12.2017 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.383,95 Eur spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 07.06.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. 3. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané, že žalobca a žalovaný dňa 24.09.2014 uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500080557. Predmetnú zmluvu uzatváral žalobca v postavení veriteľa ako dodávateľ so žalovaným v postavení dlžníka, ktorý je spotrebiteľom, (keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania). Na základe uvedeného konajúci súd ustálil, že právny vzťah medzi stranami sporu založený označenou zmluvou o revolvingovom úvere
je potrebné kvalifikovať ako spotrebiteľský, na ktorý je preto potrebné aplikovať právnu úpravu uvedenú v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v a tiež úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z obsahu predmetnej zmluvy vyplýva, že žalobca na jej základe poskytol žalovanému úver vo výške 1.500,00 Eur s ročnou úrokovou sadzbou úveru 18,03 %, priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov (ďalej aj „RPMN“) za úver 44,06 %, celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania + poplatok za poskytnutie úveru) 2.067,00 Eur, poskytnutou čiastkou revolvingu 1.500,00 Eur, celkovou čiastkou pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu + poplatok za poskytnutie revolvingu) 2.067,00 Eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 26,87 %, ročná úroková sadzba revolvingu 18,03 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,05 % a poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu 150,00 Eur. Predpokladaná RPMN bola v bode V. zmluvy stanovená vo výške 27,33 % a v bode VI. rovnakej zmluvy ako RPMN za úver v výške 26,87 %. Žalovaný na poskytnutý úver vykonal úhrady celkom vo výške 533,04 Eur, ktorá skutočnosť nebola medzi sporovými stranami sporná a táto vyplýva i z karty klienta. Listom zo dňa 14.05.2015, označeným ako „Oznámenie o zosplatnení“, žalobca ako veriteľ oznámil žalovanému ako dlžníkovi, že je v omeškaní s úhradou splátok č. 5, 6, 7, ktoré je povinný uhrádzať podľa zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500080557. Suma omeškaných splátok činila spolu 249,08 Eur a omeškanie najstaršej splatnej splátky bolo 74 dní. Zároveň veriteľ upozornil dlžníka, že v prípade, ak sa dostane do omeškania s úhradou ktorejkoľvek z uvedených splátok o viac ako tri mesiace a uplynie 15 dní od doručenia oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy, ktoré sa majú stať splatnými až v budúcnosti a po splnení zmluvne dohodnutých podmienok si bude môcť žalobca uplatniť aj nároky na zmluvné sankcie. Žalovaný ako dlžník stratí výhodu splátok a celý dlh bude povinný zaplatiť naraz. Predmetné oznámenie bolo žalovanému doručené dňa 21.05.2015. 4. Z obsahu predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500080557 zo dňa 24.09.2014 mal súd prvej inštancie preukázané, že táto neobsahuje niektoré z obligatórnych náležitostí spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Zmluva totiž neobsahovala údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Naviac v zmluve absentoval i údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.. Konečná splatnosť úveru musí byť stanovená presným časovým údajom (deň, mesiac a rok, v ktorý nastane konečná splatnosť úveru), aby mal spotrebiteľ predstavu o presnom časovom období, dokedy bude úver splácať a tým si aj vybrať najvhodnejší úverový produkt z viacerých na trhu ponúkaných produktov, pričom uvedený údaj nemožno nahrádzať údajom o počte splátok a dátume ich splatnosti. Z úverovej zmluvy nemal okresný súd preukázaný ani údaj o RPMN, nakoľko v bode 5. označenej zmluvy bola ročná percentuálna miera nákladov stanovená ako predpokladaná RPMN vo výške 27,33 % a v bode 6. rovnakej zmluvy ako RPMN za úver vo výške 26,87 %, pričom jej skutočná výška z tohto vymedzenia nie je vôbec zrejmá. To spôsobuje, že zmluvné povinnosti žalovaného neboli v zmluve vymedzené tak, aby sa žalovaný ako spotrebiteľ dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči nemu uplatňoval aj nároky, uplatnenie ktorých mu nenáleží. Uvedenie takejto nepresnej formulácie údaju o RPMN je v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. v zmysle ktorého musí spotrebiteľská zmluva obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítanej na základe údajov, platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom sa uvedú všetky predpoklady, použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie považoval zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovanému tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu poskytnutej pôžičky (1.500,00 Eur) zníženú o preukázané úhrady v prospech žalobcu (533,04 Eur), teda čiastku 966,96 Eur. Prvoinštančný súd tiež priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktoré si žalobca uplatnil, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 966,96 Eur od 07.06.2015 do zaplatenia. Zároveň súd umožnil žalovanému splácať uloženú povinnosť v mesačných splátkach po 50,00 Eur, vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného, s následkom splatnosti celého priznaného nároku, pokiaľ sa žalovaný omešká s plnením čo i len jednej splátky. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5. O nároku na náhradu trov konania konajúci súd vychádzal z ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a pomeru úspechu sporových strán v konaní. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 70 %. Úspech žalovaného v spore, (ktorý je zároveň neúspechom žalobcu) teda predstavuje 30 %. Čistý úspech žalobcu v konaní tak predstavuje 40 %, v ktorom rozsahu mu súd priznal voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania, s tým, že o výške týchto trov bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že súd vyhovie žalobe aj v zamietnutej časti a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu. 7. Odvolateľ nesúhlasil s tvrdením súdu o absencii náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., keď je výška splátky v sume 53,25 Eur uvedená priamo v Zmluve (v tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018). Pri konštatovaní absencie termínu konečnej splatnosti ako obligatórnej náležitosti spotrebiteľských zmlúv v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. súd prvej inštancie nevykladal predmetné ustanovenie v súlade s unijným právom. Pokiaľ bolo uvádzanie konečnej splatnosti úveru zo zákonnej úpravy vypustené z dôvodu rozporu vnútroštátneho práva s únijným právom, potom pri aplikácii znenia zákona je potrebné zachovať požiadavku eurokonformného výkladu zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Zmluva o úvere je v danom prípade tvorená nielen ustanoveniami nachádzajúcimi sa v listine označenej ako Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami, pričom z ustanovenia článku 4. odsek 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Podľa názoru odvolateľa okresný súd nesprávne ustálil i absenciu údaju o RPMN, keďže porovnával hodnotu predpokladanej RPMN a RPMN schváleného úveru. Hodnota RPMN schávleného úveru je nižšia ako predpokladaná RPMN a hodnota RPMN je zároveň údajom, ktorý nie je medzi účastníkmi zmluvy „dohodnuteľný.“ Na podporu svojich tvrdení žalocba poukázal na viacero rozhodnutí vnútroštátnych súdov (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/839/2016).
8. Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 31.01.2019, sa k nemu nevyjadril. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania neboli stranami sporu súdu predložené.
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti (výrok II.) a v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.
10. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
13. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluva uzavretá dňa 24.09.2014 medzi žalobcom a žalovaným má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru, poskytnutá veriteľom spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov zmluvy sa spravuje zákonom č. 129/2010 Z. z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 9 zákona č. 129/2010 Z. z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. 14. V posudzovanej veci odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že úver poskytnutý žalobcom žalovanému je potrebné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov. Je nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský úver formou revolvingu. V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako zákonnú náležitosť údaj o dobe trvania
zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (bez rozlíšenia, či ide o revolvingový, prípadne iný druh úveru), aj pri revolvingovom úvere musia byť v zmluve uvedené tieto údaje.
15. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol absenciu viacerých obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, vrátane absencie údaju o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktoré sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere (24.09.2014). V zmluve o revolvingovom úvere uzavretej medzi sporovými stranami však absentuje konsenz o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nakoľko tieto údaje v nej nie sú obsiahnuté. Zmyslom uvedeného zákonného ustanovenia je, aby spotrebiteľ mal informáciu o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je nepochybné, že úmyslom zákonodarcu bolo osobitné zakotvenie požiadavky uvedenia doby trvania a presného termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Veriteľ samozrejme pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere o tomto presnom termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru mal vedomosť a bolo jeho zákonnou povinnosťou ho v zmluve uviesť týmto spôsobom a nie ponechať jeho výpočet na základe viac či menej zložitej matematickej operácie (v závislosti na počte splátok, matematickom nadaní spotrebiteľa) na spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru o absencii týchto nevyhnutných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedených v § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na základe čoho okresný súd správne vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods.1 písm. a) citovaného zákona. Už len z tohto jediného dôvodu je nutné predmetný spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. 16. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu odvolací súd už považoval za nadbytočné zaoberať sa otázkou, či bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru spôsobuje i absencia obligatórnych údajov vyžadovaných v ust. § 9 ods. 2 písm. k) a j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. už bola konštatovaná na základe dôvodov popísaných v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozhodnutia. S prihliadnutím na fakt, že poskytnutý úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov už v dôsledku absencie jednej (ktorejkoľvek) obligatórnej náležitosti z výpočtu náležitostí nachádzajúcich a v ust. § 9 ods. 2 predmetného zákona, by bolo odôvodnenie vo vzťahu k majoritnej odvolacej argumentácii žalovaného nadbytočné a bez akejkoľvek právnej relevancie k prejednávanej veci.
17. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukazoval na odlišné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, k tomu odvolací súd dodáva, že z ust. § 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci a časové hľadisko, rešpektujúc právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
18. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. ako vecne správny podľa § 387 CSP p o t v r d i l .
19. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu, a ktorý zároveň plne zodpovedá čiastočnému úspechu sporových strán posúdenému v zmysle zákonných ustanovení v ňom citovaným.
20. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (t.j. vo výroku I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. 22. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako
trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.
23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).