Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_11Co-278-2018.pdf
PDF · 123.94 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/278/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: G. W., nar. X.XX.XXXX, bytom X. 2, L., zastúpený G.. F. T., advokátom, so sídlom R. XX, L., proti žalovaným: 1/ D. H., nar. X.X.XXXX, bytom H. 2, L., zastúpený C.. Annou G., advokátkou, so sídlom N. hrdinov XX, Q. a 2/ W. LK, s.r.o., so sídlom M. 4, E., B.: XX XXX 523, zastúpený JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, so sídlom Dukelských hrdinov 22, Zvolen, o zaplatenie 500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 21. júna 2018, č. k. 40C/125/2016-144
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výrokoch o trovách konania. Žalovaný v 1. rade j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému v 2. rade 100% trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd") napadnutým rozsudkom uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 5.5.2016 do zaplatenia (I), priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade tiež nárok na plnú náhradu trov konania (II), žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol (III) a priznal žalovanému v 2. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (IV).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 500,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 5.5.2016 do zaplatenia zo zmluvy o dielo žalovanému v 1. rade a pre prípad jej posúdenia ako neplatnej žalovanému v 2. rade zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Žalobca v podstatnom tvrdil, že so žalovaným v 1. rade uzatvorili v ústnej forme zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie webovej stránky pre žalovaného v 2. rade za cenu 500,- Eur. Uzatvoreniu zmluvy o dielo predchádzal najprv zámer priateľskej výpomoci žalobcu žalovanému v 1. rade pri úprave webovej stránky spoločnosti LP company s.r.o., ktorej bol žalovaný v 1. rade spoločníkom a konateľom. Nakoľko však v priebehu prác na tejto stránke žalovaný v 1. rade požadoval realizáciu náročnejších výkonov, vyžadujúcich zo strany žalobcu väčšie pracovné úsilie, než ako sa predpokladalo pri pôvodnom zadaní, dodatočne oznámil žalovanému v 1. rade, že za takúto úpravu webovej stránky spoločnosti LP company s.r.o. požaduje odplatu vo výške 500,- Eur. K tomuto oznámeniu došlo podľa tvrdenia žalobcu na tom istom stretnutí niekedy v mesiaci jún 2014, na ktorom mu žalovaný v 1. rade odovzdal vlastnou rukou spísané obsahové požiadavky na webovú stránku žalovaného v 2. rade a dohodli na zhotovení i tejto webovej stránky za rovnakú cenu 500,- Eur. Žalovaný v 1. rade konal v prospech žalovaného v 2. rade preto, že jeho družka Ing. Ľubomíra Kondrková bola dcérou spoločníkov a konateľov tejto spoločnosti. Žalovaný v 1. rade podľa tvrdenia žalobcu s ním navrhnutou cenou za obe webové stránky bez výhrad súhlasil. Podľa dohody so žalovaným v 1. rade a na základe požiadaviek a podkladov žalovaného v 2. rade a Ing. Ľubomíry Kondrkovej žalobca zhotovil webovú stránku pre
žalovaného v 2. rade, ktorú tento bez výhrad prevzal a využíva. Žalovaný v 1. rade však i napriek opakovaným výzvam cenu za zhotovenie tejto stránky nezaplatil.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornosti tvrdenia žalobcu, že zhotovil webovú stránku (tiež) pre žalovaného v 2. rade. Zistil v tejto súvislosti, že spoločnosť žalovaného v 2. rade vznikla zápisom do obchodného registra až v čase po zhotovení tejto stránky. So zreteľom i na túto skutkovú okolnosť mal za preukázané, že zmluvu o zhotovení webovej stránky pre spoločnosť žalovaného v 2. rade uzavrel žalobca so žalovaným v 1. rade. Konštatoval v tejto súvislosti, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, aby na strane objednávateľa zmluvu uzavrel iný subjekt. Na podklade vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo tiež ustálil, že za zhotovenie webovej stránky pre žalovaného v 2. rade sa žalobca so žalovaným v 1. rade dohodli na odplate vo výške 500,- Eur. V týchto svojich skutkových záveroch súd prvej inštancie dôkazne vyšiel z obsahu SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade v období od 13.11.2014 do 2.10.2015, z obsahu emailovej komunikácie medzi žalobcom a spoločníčkou a konateľkou žalovaného v 2. rade F. L. (matkou Ing. F. L.) v období od 28.7.2014 do 13.9.2014 zo svedeckých výpovedí Ing. F. L., Mgr. C. H. a G.Y. a tiež i z výpovedí strán sporu.
4. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 19 ods. 2, § 34, § 631, § 632 a § 634 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 62 a § 64 ods. 1 až 4 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov; právne posúdil vzťah žalobcu a žalovaného v 1. rade ako záväzkový zo zmluvy o dielo podľa ust. § 631 a nasl. Občianskeho zákonníka, z ktorého vyvodil právnu povinnosť žalovaného v 1. rade, premietnutú vo vyhovujúcom výroku napadnutého rozsudku, zaplatiť žalobcovi dojednanú cenu diela v sume 500,- Eur. Z dôvodu omeškania žalovaného v 1. rade so zaplatením tejto sumy prvoinštančný súd s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Začiatok omeškania s plnením záväzku na peňažné plnenie pritom súd prvej inštancie vyvodil s použitím ust. § 563 Občianskeho zákonníka od právnej skutočnosti výzvy žalobcu na plnenie, k čomu podľa jeho zistenia došlo formou SMS správ. Z ich obsahu podľa záveru súdu prvej inštancie vyplynulo, že najneskôr dňa 3.8.2015 sa pohľadávka žalobcu stala zročnou. Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalobcu.
5. Na podklade záveru, že zhotovenie webovej stránky pre žalovaného v 2. rade bolo predmetom záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade súd prvej inštancie zároveň zamietol žalobu smerujúcu k uloženiu peňažnej povinnosti žalovanému v 2. rade. Akcentoval v tejto súvislosti, že žalovaný v 2. rade ani nemohol zmluvu uzavrieť, keďže v tom čase nemal právnu subjektivitu a zároveň nebolo preukázané, že by v súlade s ust. § 64 Obchodného zákonníka spoločníci žalovaného v 2. rade do 3 mesiacov od vzniku spoločnosti uzavretie tejto zmluvy schválili. Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovaného v 2. rade.
6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade i žalobca.
7. Žalovaný v 1. rade odvolaním napadol vyhovujúci výrok rozsudku s návrhom aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že žalobu voči nemu zamietne a prizná mu nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s rozhodujúcimi skutkovými závermi súdu prvej inštancie. K spornej skutkovej otázke s kým žalobca uzavrel zmluvu o zhotovení webovej stránky žalovaného v 2. rade, žalovaný v 1. rade v odvolaní zdôraznil, že hoc skutočne požiadal žalobcu o vylepšenie webovej stránky rodičov jeho priateľky, všetka ďalšia komunikácia potrebná pre realizáciu tohto zámeru sa už uskutočnila priamo medzi žalobcom a matkou jeho priateľky, pričom sám sa viac o túto záležitosť už nezaujímal. Žalovaný v 1. rade namietal, že záver súdu prvej inštancie v tejto skutkovej otázke je založený výlučne na tvrdeniach žalobcu bez zohľadnenia i takých skutočností, ktoré svedčia v neprospech tejto skutkovej verzie. Akcentoval v tomto smere predovšetkým neexistenciu vlastného ekonomického záujmu na uzavretí zmluvy o úprave webovej stránky inej osoby. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný v 1. rade polemizoval so záverom súdu prvej inštancie o odplatnosti plnenia žalobcu. Žalovaný v 1. rade v tomto smere vyzdvihol skutočnosť, že žalobca bol v rozhodnom čase jeho priateľom a že v rámci priateľskej výpomoci mala byť podľa ich dohody zrealizovaná aj úprava
oboch webových stránok. Za túto priateľskú výpomoc žalobca podľa tvrdenia žalovaného v 1. rade očakával protislužbu „...či už formou futbalových lístkov alebo doktora a pod...“. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného v 1. rade vo svojom závere o odplatnosti plnenia žalobcu nesprávne vyšiel tiež z obsahu SMS komunikácie medzi nimi. Argumentoval v tomto smere, že pokiaľ aj žalobcovi napísal, že mu peniaze uhradí, urobil tak len preto, že mu žalobca pohrozil pozastavením webovej stránky, k čomu nakoniec i došlo. Svedecké výpovede Mgr. C. H. a G. Q. mali podľa žalobcu k tejto spornej skutočnosti len nepriamu výpovednú hodnotu, keďže obaja sa o nej dozvedeli len z počutia a naviac v prípade Mgr. C. H. možno mať dôvodné pochybnosti o vierohodnosti jej svedectva so zreteľom na to, že v rozhodnom čase bola žalobcova priateľka. Napokon žalovaný v 1. rade nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o výške odplaty za úpravu webovej stránky žalovaného v 1. rade. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nemal pre záver dohodnutej o cene diela vo výške 500,- Eur dostatočnú dôkaznú oporu. Argumentoval zároveň i neprimeranosťou tejto ceny oproti obvyklým odplatám za obdobné plnenia, ktoré v priebehu konania pred súdom prvej inštancie preukázal. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov žalovaný v 1. rade podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. f). C.s.p. V odvolaní žalovaným v 1. rade formálne označené a tiež citované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by v akomkoľvek smere poukazovali na prítomnosť inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo na nedostatky v spôsobe právneho posúdenia veci, a tak podľa úvahy odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody žalovaným v 1. rade materiálne a preto ani procesne účinne uplatnené.
8. Žalobca odvolaním napadol výlučne výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania vo vzťahu medzi ním a žalovaným v 2. rade, s návrhom aby ho odvolací súd v tejto časti zmenil tak, že vo vzťahu medzi týmito subjektmi žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie neprizná. Podľa žalobcu súd prvej inštancie v tomto rozhodnutí pochybil preto, že v ňom nepremietol eventuálnu povahu žalobného návrhu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Žalobca sa zároveň domnieval tiež, že v okolnostiach prípadu mal súd prvej inštancie vzhliadnuť tiež prítomnosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, odôvodňujúcich s použitím ust. § 257 C.s.p. nepriznanie náhrady trov konania podľa procesnej úspešnosti v spore. Poukázal v tomto smere na skutočnosť, že hodnota sporu v danom prípade zodpovedala žalovanej sume 500,- Eur, a že v prípade ak by súd priznal nárok na náhradu trov konania procesne úspešnému žalovanému v 2. rade, ktorého v spore zatupuje advokát so sídlom vzdialeným 200 km od miesta sídla konajúceho prvoinštančného súdu, len náklady spojené s cestou jeho zástupcu by boli vyššie než hodnota sporu. Žalobca v tejto súvislosti prezentoval názor, že nič nebránilo žalovanému v 2. rade nechať sa v spore zastupovať tým istým advokátom, ktorý zastupoval žalovaného v 1. rade a rovnako mu nič nebránilo prípadne si zvoliť za zástupcu advokáta pôsobiaceho v mieste sídla konajúceho súdu. Racionalita tejto požiadavky je podľa žalobcu umocnená samotnou podstatou obrany žalovaného v 2. rade v spore, ktorá podľa jeho názoru, so zreteľom na to, že bol žalovaný „len eventuálne“, spočívala len v popieraní vecnej legitimácie vo vzťahu k uplatnenému nároku. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť právneho posúdenia veci žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. h). C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by v akomkoľvek smere poukazovali na nesprávnosť skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa úvahy odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalobcom materiálne a preto ani procesne účinne uplatnený.
9. Žalovaný v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnil so spôsobom rozhodnutia o trovách konania súdom prvej inštancie. Vo svojej argumentácii na podporu jeho správnosti akcentoval, že ani eventuálne formulovaný petit žaloby nič nezmenil na tom, že žalovaný v 2. rade sa stal stranou sporu, v ktorom sa proti uplatnenému nároku musel aktívne brániť. Zodpovednosť za nesprávne žalovaný subjekt musí podľa jeho názoru žalobca znášať, zvlášť za situácie, keď bol v spore zastúpený advokátom a tiež i preto, že už na prvom pojednávaní mu bola známa skutočnosť, že v čase, kedy podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k uzavretiu zmluvy a k jej realizácii, žalovaný v 2. rade ako subjekt práv a povinností ešte neexistoval. Žalobca za tohto stavu na žalobe zotrval a k jej späťvzatiu nepristúpil ani po tom, čo súd prvej inštancie upovedomil strany, že po predbežnom právnom posúdení veci sa mu žalovaný v 2. rade nejaví byť vecne legitimovaným subjektom. Žalovaný v 2. rade odmietol tiež argumentáciu žalobcu, ktorou poukazoval na neúčelnosť nákladov spojených so zastupovaním žalobcu advokátom,
pôsobiacim mimo sídla konajúceho súdu, s apelom v tejto súvislosti na všeobecné právo na poskytnutie právnych služieb a právo požiadať o ich poskytnutie ktoréhokoľvek advokáta. Základným kritériom tohto výberu je podľa žalovaného v 2. rade dôvera k advokátovi a nie vzdialenosť jeho sídla k miestu úkonu. Žalovaný v kontexte týchto úvah vo vyjadrení uzavrel, že žalobca podľa jeho názoru neuviedol dôvod, pre ktorý by mal súd pri rozhodovaní o trovách konania pristúpiť k uplatneniu zmieňujúceho oprávnenia podľa ust. § 257 C.s.p.
10. Zamietavý výrok rozsudku (III) nebol odvolaním napadnutý ani podanými odvolaniami dotknutý; v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolania žalobcu a žalovaného v 1. rade ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaniami uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nedopustil skutkovej vady a že vec tiež správne právne posúdil, preto obe odvolania z hľadiska nimi uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.5.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia oboch odvolateľov (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
13. Žalovaný v 1. rade nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť rozhodujúcich skutkových záverov súdu prvej inštancie, že žalobca uzavrel zmluvu o dielo práve s ním, že sa jednalo o zmluvu odplatnú, a že odplata podľa nej činila práve žalovaných 500,- Eur.
14. Podľa ust. § 32 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene.
15. Citovaným zákonným ustanovením je upravená vyvrátiteľná právna domnienka, uplatnenie ktorej spočíva na predpoklade, že účastníkom právneho úkonu je ten, kto právny úkon robí, pokiaľ z okolností, za ktorých k tomu dochádza, nevyplýva, že koná za iného. V konaní pred súdom prvej inštancie nebola medzi stranami spornou skutočnosť, že o úprave webovej stránky žalovaného v 2. rade sa dohodol žalobca so žalovaným v 1. rade. Hoc žalovaný v 1. rade v odvolaní interpretuje okolnosti, za ktorých došlo k tejto dohode už inak - spôsobom majúcim navodiť predstavu, že bol len akýmsi sprostredkovateľom medzi žalobcom a rodičmi jeho priateľky, vo vzťahu k vecnej správnosti napadnutého rozsudku z pohľadu i ust. § 366 C.s.p. je rozhodujúce, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie výslovne tvrdil, že „... sám som sa teda so žalobcom dohodol, že to pre moju priateľku a jej rodičov bezodplatne urobí a že ja mu na oplátku budem nápomocný počas jeho pobytu na Sliači“ (viď. podanie zo dňa 15.6.2016), a že „... už na Sliači sa bavili, že urobí prvú aj druhú (webovú stránku) s tým, že dokončí prvú a potom bude robiť druhú“. Zároveň žalovaný v 1. rade potvrdil tiež tvrdenie žalobcu, že podklady na zhotovenie oboch stránok mu odovzdal on, ako aj, že koncept úpravy webovej stránky žalovaného v 2. rade, tak ako ho žalobca priložil k žalobe (čl. 15), vlastnoručne pripravil (viď. vyjadrenie žalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 11.5.2017. Odvolaciemu súdu sa pre úplnosť žiada dodať, že v zhode s tým žalovaný v 2. rade v priebehu konania pred súdom prvej inštancie tvrdil, že prepracovanie jeho webovej stránky „zabezpečil vo svojom mene a na svoj účet žalovaný v 1. rade“, a že „žalovaný v 1. rade konal sám na základe dôvery, ktorú k nemu majú spoločníci a konatelia“ tejto spoločnosti (viď podanie žalovaného v 2. rade zo dňa 15.6.2016). Už len takáto konštelácia tvrdení strán umožňovala súdu prvej inštancie uzavrieť, že vo veci úpravy webovej stránky žalovaného v 2. rade konal žalovaný v 1. rade vo vlastnom
mene. Odhliadnuc od toho, pokiaľ by aj v otázka v mene koho žalovaný v 1. rade konal bola v konaní pred súdom prvej inštancie spornou, bremeno preukázania, že tak žalovaný v 1. rade robil za žalovaného v 2. rade, prípadne v mene inej osoby, dôkazne zaťažovalo žalovaného v 1. rade. Bolo preto na ňom aby tvrdil a preukázal existenciu takých skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že úpravu webovej stránky žalovaného v 2. rade dohodol so žalobcom v mene tejto spoločnosti, prípadne za inú osobu. Takúto skutočnosť žalovaný v 1. rade netvrdil ani len v odvolaní, pričom jeho argumentácia v tomto smere spočíva len na mylnom predpoklade, že konanie vo vlastnom mene pri dojednávaní diela vylučuje už len neexistencia vlastného ekonomického záujmu na ňom. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na výstižný záver formulovaný síce Najvyšším súdom Českej republiky avšak pri aplikácii obsahovo zhodnej právnej úpravy v uznesení sp. zn. 28 Cdo 1768/2015 zo dňa 1.9.2015, v zmysle ktorého „Zmluvným stranám (pritom) nič nebráni, aby sa dohodli, že povinnosť poskytnúť plnenie bude splnená prostredníctvom tretej osoby ako platobného miesta, bez toho aby sa táto osoba stala zmluvnou stranou“.
16. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku v skutkových záveroch ohľadne obsahu dohody, na základe ktorej žalobca nesporne vytvoril a sprevádzkoval webovú stránku určenú na plnenie podnikateľského zámeru v tom čase ešte neexistujúceho žalovaného v 2. rade, ťažiskovo vyšiel zo zistení, opierajúcich sa o následnú komunikáciu žalobcu a žalovaného v 1. rade prostredníctvom krátkych textových správ (SMS). Odvolací súd akcentuje, že autenticitu ani obsah tejto komunikácie žalovaný v 1. rade nespochybnil, pričom vo svojej argumentácii v tomto smere len rozporoval jej výpovednú hodnotu s poukazom na to, že pokiaľ v nej tiež sľuboval žalobcovi zaplatiť za zhotovenie webových stránok, urobil tak len pod tlakom toho, že žalobca sa mu vyhrážal, že pristúpi k ich dočasnému znefunkčneniu. Z SMS komunikácie žalobcu a žalovaného v 1. rade vyplýva, že vôbec prvý krát žalobca touto formou požiadal žalovaného o zaplatenie ceny za zhotovenie web stránok („vyrovnanie za stránky“) ešte v mesiaci november 2014 (SMS z 13.11.2014). Dňa 24.7.2015 o 11:16 hod. žalobca odoslal žalovanému SMS správu „Cauko Peto, ako to vyzerá s peniazkami? Slubil si mi do piatku pred tyzdnom, ale stale som nedostal ???“ na čo žalovaný v 1. rade SMS správou z toho istého dňa žalobcovi odpovedal „Milanku servus. Stále čakáme peniaze z banky nakoľko sú dovolenky ľudia tak promptne neriešia ale začiatkom týždňa sa to pohne a doriešim peniažky. ešte vydrž hneď ti pošlem bratku“. Dňa 2.10.2015, kedy už vzťah žalobcu a žalovaného v 1. rade bol evidentne postihnutý platobnou pasivitou žalovaného v 1. rade napriek opakovaným SMS výzvam, žalobca SMS správou vyzval žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy 1.000,- Eur alebo na odstránenie oboch webových stránok najneskôr do jedného týždňa pod hrozbou trestného oznámenia. V reakcii na to žalovaný v 1. rade SMS správou z toho istého dňa žalobcu vyzval aby sa nezdržiaval týždeň a trestné oznámenie podal hneď, čím de facto odmietol žalobcovi plniť. Už len z tohto torza vzájomnej komunikácie žalobcu a žalovaného v 1. rade možno podľa úvahy odvolacieho súdu vyvodiť vo vzťahu k posudzovaným skutkovým záverom prvoinštančného súdu hneď niekoľko podporných poznatkov. Je znej predovšetkým evidentné, že žalobca a žalovaný sa v tejto následnej komunikácii, ktorá v počiatočnom období bola nad akúkoľvek pochybnosť vedená v priateľskom duchu bez známok nátlaku či vyhrážok, zaoberali výlučne časovými súvislosťami úhrady. Neriešili pritom otázku odplatnosti plnenia žalobcu, z čoho možno vyvodiť, že odplatu za ním vykonanú prácu ponímali už ako daný fakt. Žalobca a žalovaný v 1. rade ani v tejto diskusnej časti, ale ani na inom mieste svojej komunikácie obdobne neriešili ani výšku plnenia, čo len podporuje tvrdenie žalobcu, že sa so žalovaným v 1. rade dohodli nie len na odplatnosti, ale aj na výške odplaty už skôr - pri osobnom stretnutí v mesiaci jún 2014. Žalobca sa o výške odplaty 1.000,- Eur vo svojej SMS správe dokonca i výslovne zmienil bez akéhokoľvek povšimnutia žalovaným v 1. rade v bezprostrednej reakcii. Je potrebné v tejto súvislosti poukázať i na to, že na sume 500,- Eur za každú zo stránok, respektíve na celkovej sume 1.000,- Eur za obe webové stránky sa vzácne zhodli všetci v konaní vypočutí svedkovia, i keď sa o nej dozvedeli len z počutia a každý v iných súvislostiach. Sám žalovaný v 1. rade skutočnosť, že žalobca od neho žiadal sumu 500,- Eur za každú z webových stránok pripustil, hoc len ako jednu z alternatívnych návrhov žalobcu na cenu diela. I táto skutočnosť, hoc len nepatrnej miere, však doplnila celý komplex nepriamych dôkazov (SMS komunikácia, svedecké výpovede), ktoré vo vzájomnej súvislosti i podľa názoru odvolacieho súdu umožnili vyvodiť záver, že žalobca sa so žalovaným v 1. rade dohodol na cene za úpravu webovej stránky žalovaného v 2. rade v sume 500,- Eur. Odvolací súd pri hodnotení týchto skutočností vyšiel úvahy, že i na základe nepriamych dôkazov je možné urobiť skutkový záver v prípade ak vzájomne súvisia a podporujú sa, sú navzájom súladné a v tejto vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí. Za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej skutočnosti pritom nemožno považovať taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý zakladá rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho
nemožno v okolnostiach prípadu považovať za vierohodný. To potom znamená, že pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov síce vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné, že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, pokiaľ možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť nestala je nelogická, rozumovo pochybná alebo nevierohodná, je potrebné takúto skutočnosť považovať za preukázanú. Za takúto logicky len ťažko prijateľnú skutkovú variantu k dohode o konkrétnej cene odvolací súd v okolnostiach prípadu považuje skutočne vrúcne a opakované sľubovanie zaplatenia odplaty žalovaným v 1. rade s vedomím bezplatnosti žalobcom poskytnutého plnenia a tiež i apatiu žalovaného v 1. rade ku konkrétnej žalobcom žiadanej peňažnej sume, ktorá i podľa zhodného tvrdenia svedkov bola predmetom ich vzájomnej komunikácie. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že zmluva o dielo je zásadne odplatnou zmluvou, výrazom čoho je v jej zákonnom vymedzení usporiadanie, podľa ktorého ak sa na cene diela účastníci nedohodnú je objednávateľ povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu obvyklú. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že dôkaz o dohode o bezodplatnom zhotovení diela v spore nevyhnutne zaťažuje objednávateľa a za predpokladu, že dôkazné bremeno v tomto smere neunesie, je potrebné považovať vykonanie diela za odplatné plnenie. Napokon odvolací súd akcentuje tiež, že právnou praxou aprobovanými zdrojmi poznania sporného obsahu zmluvy sú tiež okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu zmluvy, a tiež následné správanie sa strán (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1650/98 zo dňa 26.11.1998, uverejnený v časopise Právní rozhledy č. 7, ročník 1999).
17. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku (I) i v závislom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade (II), majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore.
18. Neopodstatnenými boli podľa posúdenia odvolacieho súdu tiež odvolacie námietky žalobcu smerujúce proti rozhodnutiu o trovách konania vo vzťahu medzi ním a žalovaným v 2. rade. Žalobca sa vo svojom odvolaní predovšetkým mylne domnieva, že nárok, ktorý si uplatnil voči žalovanému v 2. rade mal povahu eventuálneho návrhu. Je pravdou, že v takomto zmysle žalobca formuloval petit svojej žaloby, neuvedomil si však pritom, že eventuálnym môže byť len jeden nárok popri inom nie však jeden žalovaný popri inom žalovanom. Procesný poriadok takéto procesné spoločenstvo neupravuje a inštitucionálne nepozná a ani v právnej praxi sa nepripustilo žalovanie z opatrnosti. Preto každý, kto je v žalobe označený ako žalovaný sa podaním žaloby na súde stáva plnohodnotným subjektom konania so všetkým s tým spojenými právami a povinnosťami. O každom zo žalovaných a o jeho právach a povinnostiach spojených s účasťou v konaní musí byť na rozdiel od eventualít riešenia sporu podľa žaloby (pokiaľ súd vyhovie primárnemu návrhu o eventuálnom nerozhoduje) rozhodnuté, čo logicky vylučuje aby viacerí žalovaní v konaní mohli byť v eventuálnom postavení. Žalobca svojou odvolacou argumentáciou nepresvedčil odvolací súd ani o opodstatnenosti aplikovania ust. § 257 na rozhodnutie o trovách konania.
19. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
20. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu, ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia citovaného ustanovenia zákona pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942).
21. Žalobca žiadne z týchto právnou praxou aprobovaných kritérií v odvolaní neoznačil, pričom podľa jeho odvolacej argumentácie za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval skutočnosť, že trovy konania žalovaného v 2. rade presahujú hodnotu sporu, čo znamená, že napriek úspešnosti žaloby voči žalovanému v 1. rade v konečnom dôsledku zaplatí viac než dostane. Z takejto myšlienkovej konštrukcie je podľa názoru odvolacieho súdu evidentné, že žalobca si ani v odvolacom konaní ešte dostatočne neuvedomil, že s výsadami žalobcu ako pána sporu je nerozlučne spojená zodpovednosť
za spôsob akým tieto oprávnenia využije. Žalobca sa celkom mylne domnieva, že vo výnimočnosti a mimoriadnosti využitia sudcovského zmierňujúceho oprávnenia podľa ust. § 257 C.s.p. je priestor pre suplovanie jeho nedôslednosti pri zakladaní právneho vzťahu so žalovaným v 1. rade a pre zjemňovanie následkov jeho nadväzujúceho procesného experimentovania s predmetom konania i s jeho subjektmi na strane žalovaného. Naproti názoru žalobcu má odvolací súd za to, že v okolnostiach prípadu práve je v súlade s požiadavkou spravodlivého usporiadania pomerov, aby znášal plnú zodpovednosť za žalovaným v 2. rade nijak nevyvolanú žalobu voči nemu zvlášť za situácie, keď v čase zakladania a realizácie posudzovaného právneho vzťahu ako subjekt práv formálne neexistoval. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval tiež neúčelnosťou výberu advokáta žalovaným v 2. rade, odvolací súd konštatuje, že táto skupina jeho námietok má svoje miesto v úvahách o výške náhrady, o ktorej však súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom nerozhodol. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. až po právoplatnosti napadnutého rozsudku samostatným uznesením.
22. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil tiež výrok napadnutého rozsudku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade.
23. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
24. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
25. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalovanému v 2. rade, priznal nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)